Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 526/2026-33
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa 1/ , , , a 2/ , , , zastúpených URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Nitra v konaní sp. zn. 24Em/5/2024 takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovatelia (otec a ním zastúpený maloletý syn) sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. septembra 2026 domáhajú vyslovenia porušenia základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“), ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny a práv na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní o výkon rozhodnutia vo veci maloletého sťažovateľa 2 s tým, že okresnému súdu bude prikázané konať bez zbytočných prieťahov a im bude priznané finančné zadosťučinenie po 15 000 eur. Sťažovateľ 2 žiada vysloviť aj porušenie práv podľa čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 9 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 a čl. 27 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa. 2. Rozsudkom z mája 2023 bol sťažovateľ 2 zverený do starostlivosti matky s tým, že sťažovateľ 1 s ním bude komunikovať cez videohovor každú druhú stredu a sobotu od 17.00 h do 17.30 h a osobne s ním bude každú druhú nedeľu dve hodiny v priestoroch kliniky v prítomnosti tretej osoby poverenej matkou. Sťažovateľ 1 navrhol výkon tohto rozhodnutia v novembri 2024. Matka
sa k návrhu vyjadrila v decembri 2024 tak, že nedokáže syna motivovať k tomu, aby vydržal sedieť pred kamerou a komunikovať so sťažovateľom 1. Pojednávanie nariadené na marec 2025 bolo zrušené pre práceneschopnosť advokátky matky. Súd vyzval sťažovateľa v marci a apríli 2025 na predloženie rozpisu osobných stretnutí so sťažovateľom 2, pričom mal označiť zrealizované aj neuskutočnené stretnutia vrátane dôvodov ich nerealizovania. Na to sťažovateľ 1 uviedol, že počas videohovorov syna nevidí ani nepočuje, keďže kamera sníma jeden bod v prázdnej miestnosti, a osobne sa s ním stretol naposledy v decembri 2024, odvtedy mu je v styku s ním bránené z dôvodov na strane maloletého alebo tretej osoby. Súd na pojednávaní v máji 2025 vypočul sťažovateľa 1 a odročil ho pre predloženie listiny o tom, že klinika od januára 2025 už neposkytuje sťažovateľom priestory na stretnutia pre nepravdivé obvinenia o nahrávaní stretnutí. Na ďalšom pojednávaní okresný súd uznesením z júna 2025 nariadil výkon rozhodnutia v časti komunikácie cez videohovor, keďže matka nevyužila všetky spôsoby prípravy syna na videohovor, a v časti osobného styku návrh sťažovateľa 1 zamietol pre nevykonateľnosť. Následne súd vyzval matku na dobrovoľné splnenie povinnosti. 3. Proti uzneseniu podala matka odvolanie, ktoré okresný súd predložil krajskému súdu v júli 2025. Krajský súd uznesením z januára 2026 potvrdil uznesenie okresného súdu a zamietol návrh matky na odklad výkonu rozhodnutia, ktorý podala počas odvolacieho konania. Po vrátení spisu z krajského súdu a doručení jeho uznesenia účastníkom konania okresný súd v marci 2026 vyzval sťažovateľa 1, aby uviedol, či a akým spôsobom prebiehajú videohovory s maloletým. Na to sťažovateľ 1 uviedol, že neprebiehajú v súlade s rozhodnutím. Matka v apríli 2026 navrhla súdu vyhlásiť výkon rozhodnutia za neprípustný a konanie zastaviť. Súd na pojednávaní v júni 2026 uznesením tento návrh zamietol. Proti tomu podala matka v auguste 2026 odvolanie, ktoré okresný súd predložil krajskému súdu v septembri 2026. 4. Sťažovatelia zdôrazňujú, že konaním, ktoré stále prebieha, nebola odstránená príčina ich dlhodobého faktického odlúčenia, čo vedie k zásahu do ich rodinného života. Sťažovateľ 1 uvádza, že namietaným konaním dochádza k odopretiu jeho styku so sťažovateľom 2. Sťažovateľ 1 zdôrazňuje, že reagoval na všetky výzvy súdu a zasielal dôkazy o tom, že styk neprebieha. Sťažovatelia zdôrazňujú, že porušenie ústavných práv vyvodzujú nie z toho, že by súd bol nečinný, ale z toho, že jeho postup je neúčinný a nevedie k náprave, keďže mal reagovať na obštrukčné správanie tak, aby nebol znefunkčnený samotný účel konania. Osobitne zdôrazňujú vek sťažovateľa v čase začatia konania a v súčasnosti. Sťažovatelia odkazujú na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých pri obštrukčnom správaní rodiča, s ktorým dieťa žije, nemožno vylúčiť použitie primeraných sankcií a budúce vzťahy rodiča a dieťaťa sa nesmú určovať jednoduchým plynutím času. 5. Okresný súd navrhuje ústavnej sťažnosti nevyhovieť. Úkony smerujúce k realizácii výkonu rozhodnutia uskutočňoval intenzívne a v krátkych lehotách. Nebol dôvod vyjadrenie okresného súdu zaslať na vyjadrenie advokátovi sťažovateľov, keďže z neho nevyplynuli nové skutočnosti a argumenty podstatné pre posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti.
2
II. 6. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00). Namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa skúma s prihliadnutím na okolnosti prípadu z pohľadu (i) právnej a faktickej zložitosti veci, (ii) správania účastníka a (iii) postupu súdu (I. ÚS 41/02). Prihliada sa aj na význam sporu pre sťažovateľa (II. ÚS 32/02). 7. Rozhodovanie v personálnej exekúcii patrí do bežnej agendy súdov. Vec sťažovateľov nie je právne ani skutkovo zložitá. Sťažovateľ 1 svojím správaním prispel k celkovej dĺžke konania. Hoci odpovedal na výzvy súdu, nie vždy vecne. Namiesto kompletného prehľadu stretnutí uviedol len termín posledného stretnutia so synom a zamlčal, že odvtedy sa už so synom na klinike stretávať nemohol, a to pre svoje správanie. 8. Postupu okresného súdu nemožno vytknúť nečinnosť ani neefektívnosť. Dĺžku konania ovplyvnila a ovplyvňuje procesná aktivita matky (odvolania, návrhy na odklad výkonu rozhodnutia a zastavenie konania). Úkony súdu (doručovanie podaní, výzvy účastníkom konania) boli promptné a vecné. Pojednávania nariaďoval v krátkych časových intervaloch. Hoci súd rozhodol o nariadení výkonu až po siedmich mesiacoch a prekročil tak poriadkovú lehotu o mesiac, príčinou toho boli objektívne okolnosti. Zrušenie prvého pojednávania pre chorobu advokátky matky a odročenie druhého pojednávania pre podstatnú listinu. Odvolacie konanie trvajúce pol roka nemožno pričítať okresnému súdu. To aj napriek tomu, že odvolanie proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia nebráni súdu výkon rozhodnutia uskutočniť. Vo veci sťažovateľov treba zohľadniť, že nútený výkon rozhodnutia nie je objektívne možný. Maloletý sa neodníma povinnému a neodovzdáva oprávnenému. Splnenie povinnosti (uskutočnenie videohovorov) možno od povinnej vynucovať len sankčnými opatreniami. Okresný súd postupoval plynulo aj po potvrdení uznesenia o nariadení výkonu. Zisťoval, či a ako prebiehajú videohovory, uskutočnil pojednávanie a o návrhu matky na zastavenie konania rozhodol do mesiaca a pol. 9. Čo sa týka významu konania pre sťažovateľa 1, treba zohľadniť, že predmetom výkonu nie je osobný styk, ale videohovory. Tie sú významným nástrojom na udržanie kontaktu, no prinútiť štvorročné dieťa k videohovoru v otcom očakávanej kvalite je objektívne náročné. O to viac, ak syn nie je na otca navyknutý. Matka síce na základe pokynov súdu občas poslala sťažovateľovi 1 aspoň videá maloletého, no zásadný význam má aktuálne neodkladné opatrenie. Podľa neho by sa sťažovateľ 1 mal už pol roka stretávať so synom každý druhý piatok na hodinu za prítomnosti psychológa. Vzniká tak predpoklad na vybudovanie vzťahu, vďaka ktorému by videohovory mohli byť realizovateľnejšie. Samozrejme, podmienkou zostáva aktívny prístup matky. Tá však potrebnú súčinnosť zatiaľ neposkytuje v dostatočnej miere, čo dokazuje to, že telefón počas hovoru nechá v prázdnej miestnosti. V súčasnosti je úlohou odvolacieho súdu posúdiť správnosť záveru okresného súdu o tom, že nie je dôvod vyhlásiť výkon rozhodnutia za neprípustný. Súdy by tiež mali konkrétne inštruovať rodičov, čo musia urobiť, aby bolo možné posúdiť, či povinná plní svoju povinnosť v maximálnej objektívne a fakticky možnej miere. Teda, že urobila všetko pre realizáciu videohovoru, počas ktorého by sťažovateľ 1 svojho syna videl, počul a komunikoval s ním. Osobitostiam namietaného konania zodpovedá aj postup okresného súdu, ktorý je plynulý
3
a zatiaľ efektívny. Preto len samotná dĺžka konania (dva roky), hoc vyžadujúceho si výnimočnú rýchlosť, neodôvodňuje porušenie uvedených práv sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2026
Robert Šorl predseda senátu
4