Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 524/2026-12 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 2To/76/2025-562 z 11. februára 2026 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 40/2026 z 23. júla 2026 takto rozhodol: 1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . 2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. septembra 2026 bez zastúpenia advokátom, o ktorého ustanovenie žiada, domáha vyslovenia porušenia základného práva na osobnú podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 dohovoru rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu v súvislosti s použitím zásady špeciality podľa § 31 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EZR“), podľa ktorého osoba, ktorá bola vydaná z iného členského štátu na základe EZR, nesmie byť v štáte pôvodu stíhaná, odsúdená, nemôže byť obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním, na ktoré sa EZR nevzťahoval. 2. Okresný súd sťažovateľovi rozsudkom z októbra 2025 (potom, ako bol v júni 2024 na základe EZR aj pre toto trestné konanie vydaný z Poľska) uložil súhrnný a úhrnný trest odňatia slobody. Krajský súd ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku zamietol, no na odvolanie prokurátora zrušil výrok o treste a sťažovateľovi uložil súhrnný trest odňatia slobody v rovnakej výmere (štyri a pol roka) a zrušil skorší výrok o treste odňatia slobody na dva roky, ktorý bol sťažovateľovi uložený v inom trestnom konaní trestným rozkazom z októbra 2022, ktorý bol sťažovateľovi doručený po jeho vydaní z Poľska a proti ktorému sťažovateľ podal odpor, ktorý však v máji 2025 zobral späť.
3. Podľa krajského súdu je dôvod prihliadnuť na odsúdenie sťažovateľa trestným rozkazom, aj keď sťažovateľ v tejto inej trestnej veci vydaný nebol, keďže uplatnenie zásady špeciality mohol uplatniť v tomto inom konaní, ktoré bolo skončené právoplatným trestným rozkazom. Túto úvahu krajského súdu považoval sťažovateľ za nesprávnu a proti rozsudku krajského súdu z dôvodu nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia podal dovolanie, ktoré najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením ako nedôvodné odmietol s tým, že záver krajského súdu je správny a sťažovateľ môže prípadnú nezákonnosť trestného rozkazu pre porušenie zásady špeciality namietať mimoriadnymi opravnými prostriedkami v trestnom konaní, ktoré skončilo trestným rozkazom. 4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uplatňuje zásadne totožnú argumentáciu ako v dovolaní. Namietané porušenie ústavných práv identifikuje v tom, že jeho osobná sloboda je obmedzená na základe nezákonne uloženého trestu odňatia slobody namietaným rozsudkom krajského súdu, keďže krajský súd pri ukladaní súhrnného trestu prihliadal aj na predchádzajúce odsúdenie trestným rozkazom, ktorý je nezákonný pre nerešpektovania zásady špeciality podľa § 31 ods. 1 zákona o EZR. II. 5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd, ktorý bol príslušný rozhodnúť o ochrane ústavných práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu. Preto je ústavná sťažnosť proti rozsudku krajského súdu podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) neprípustná a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietnutá. 6. Proti uzneseniu najvyššieho súdu je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde tiež odmietnutá. Na vec sťažovateľa nie je dôvod vztiahnuť čl. 5 dohovoru, ktorý sa nevzťahuje na konanie o dovolaní voči právoplatnému odsúdeniu. Ak pozbavenie osobnej slobody vyplýva z právoplatného odsúdenia, tak sa čl. 5 dohovoru neuplatní (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde, Ooms a Versyp v. Belgicko, bod 76). 7. K obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa dochádza na základe rozsudku krajského súdu, ktorým mu bol uložený súhrnný trest, pričom krajský a aj najvyšší súd sa vyrovnali s argumentáciou sťažovateľa o tom, že pri uložení súhrnného trestu nie je dôvod zohľadniť § 31 ods. 1 zákona o EZR, keďže sťažovateľ sa jeho použitia mohol domáhať v konaní, v ktorom mu po jeho vydaní bol doručený trestný rozkaz, ktorým mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Takýto výklad nie je zjavne mylný, keďže podľa § 31 ods. 1 zákona o EZR osoba, ktorá bola vydaná z iného členského štátu na základe EZR, nesmie byť v štáte pôvodu stíhaná, odsúdená, nemôže byť obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním, na ktoré sa EZR nevzťahoval. 8. Je tomu tak preto, že k odsúdeniu sťažovateľa za trestný čin, na ktorý sa má uplatniť zásada špeciality, nedošlo na základe ústavnou sťažnosťou namietaných rozhodnutí krajského a najvyššieho súdu, ale na základe trestného rozkazu, proti ktorému sa sťažovateľ mohol brániť podaním a zotrvaním na odpore proti doručenému trestnému rozkazu okresným súdom v inom
2
konaní ako v tom, v ktorom bolo rozhodnuté ústavnou sťažnosťou namietanými uzneseniami. Inak povedané, k stíhaniu, odsúdeniu a obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa, potencionálne v rozpore so zásadou špeciality podľa § 31 ods. 1 zákona o EZR došlo v inom ako ústavnou sťažnosťou namietanom konaní. To vylučuje, že by namietaným uznesením došlo k zásahu do práva sťažovateľa na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 dohovoru a práva na pozbavenie osobnej slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. 9. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní pred ústavným súdom ustanoviť fyzickej alebo právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (I. ÚS 333/2020). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Preto neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebolo vyhovené. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. septembra 2026 Robert Šorl predseda senátu
3