Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 114/2026-5 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov o návrhu navrhovateľky , , , proti rozhodnutiu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/170/25/K z 30. septembra 2025 takto rozhodol: Návrh o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Návrh navrhovateľky a skutkový stav veci 1. Navrhovateľka sa návrhom doručeným ústavnému súdu 20. januára 2026 domáha preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/170/25/K z 30. septembra 2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) vydaného v konaní podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“). 2. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že navrhovateľke ako verejnej funkcionárke – bývalej dočasne menovanej generálnej riaditeľke Slovenskej inšpekcie životného prostredia (ďalej len „úrad“) bola výborom pre nezlučiteľnosť funkcií uložená pokuta za porušenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Navrhovateľka bola povinná podať písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“) za rok 2024 do 30. apríla 2025. Do vydania napadnutého rozhodnutia tak navrhovateľka neurobila. 3. Navrhovateľka v návrhu uvádza, že vo funkcii pôsobila od 2. januára 2024 do 31. januára 2024, jej menovanie bolo viac-menej náhodné a na pôsobenie verejnej funkcionárky sa žiadnym spôsobom nepripravovala. S dočasným vymenovaním súhlasila v záujme zachovania riadneho
chodu inštitúcie, v ktorej dovtedy pracovala. Po odvolaní z funkcie bol ukončený aj jej štátnozamestnanecký pomer a od toho času pracuje v súkromnej sfére. 4. Vzhľadom na ukončenie pôsobenia ako verejnej funkcionárky ku 31. januáru 2024 navrhovateľku nenapadlo, že aj ku 30. aprílu 2025 sa stále považuje za verejnú funkcionárku. V návrhu sa ďalej ospravedlňuje za to, že neporozumela tomu, ako sa pôsobenie vo verejnej funkcii vykladá, a uvádza, že výboru zaslala dodatočne oznámenie 13. januára 2026, čím svoj omyl napravila. 5. Vo vzťahu k uloženej pokute navrhovateľka tvrdí, že pre ňu ako matku troch nezaopatrených detí ide o veľmi vážny zásah do prostriedkov na živobytie. V tejto súvislosti ešte poukazuje na to, že podaním oznámenia napravila pochybenie, čím deklaruje svoj dobrý úmysel, jej počínaním nevznikla nikomu žiadna škoda a jej majetkové pomery sa nijakým spôsobom nezmenili. II. Predbežné prerokovanie návrhu 6. Zmyslom a účelom ústavného zákona je zabezpečiť právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporu osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne zneužívaniu postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. Zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona (IV. ÚS 177/07, III. ÚS 141/2010, II. ÚS 188/2014). Konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konaním svojho druhu upraveným ústavným zákonom, v rámci ktorého oprávnený orgán v konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach verejných funkcionárov vyplývajúcich verejným funkcionárom predovšetkým z čl. 4 až čl. 8 ústavného zákona (III. ÚS 229/2017, II. ÚS 315/2018). 7. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov leží dôkazné bremeno primárne na dotknutom verejnom funkcionárovi (navrhovateľovi), ktorý, aby bol v konaní pred ústavným súdom úspešný, musí preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona, teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z tohto ústavného zákona neporušil, a preto nebol dôvod, aby bol sankcionovaný napadnutým rozhodnutím, ktorého súčasťou je spravidla aj pokuta (II. ÚS 125/2016, II. ÚS 787/2016, III. ÚS 632/2017, II. ÚS 183/2021). 8. Ústavný súd podľa § 234 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) preskúma, či rozhodnutie orgánu verejnej moci príslušného na konanie a rozhodovanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „príslušný orgán verejnej moci“) je v súlade s ústavou a príslušnými právnymi prepismi vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.
2
9. Podľa § 234 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd prihliadne iba na tie pochybenia príslušného orgánu verejnej moci, ktoré znamenali porušenie navrhovateľových základných práv a slobôd. 10. Navrhovateľka nesplnenie povinnosti podať oznámenie v lehote podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona nepoprela ani vo vyjadrení z 25. júla 2025 adresovanom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ani v samotnom návrhu adresovanom ústavnému súdu. 11. Čo je však z ústavného hľadiska kľúčové, poukaz navrhovateľky na okolnosť, že verejnou funkcionárkou bola iba jeden mesiac a menovanie sama označila takpovediac za náhodné, podľa ústavného zákona nie je relevantným argumentom a ospravedlnením nesplnenia si tejto povinnosti. Akokoľvek je navrhovateľkino neporozumenie či omyl podať oznámenie včas (do 30. apríla 2025) pochopiteľné, keďže v tom čase už nezastávala verejnú funkciu, ústavnoprávne ide o argument irelevantný a dôvod, ktorý nezbavuje navrhovateľku povinnosti podať včasne oznámenie v zmysle čl. 7 ústavného zákona (m. m. II. ÚS 448/2018, II. ÚS 466/2021, III. ÚS 119/2022). 12. Výbor sa v napadnutom rozhodnutí s touto argumentáciou riadne vysporiadal a v podstatnom uviedol, že ústavný zákon pri ukladaní povinností nerozlišuje dĺžku trvania verejnej funkcie. Inak povedané, ústavnoprávna zodpovednosť verejného funkcionára za porušenie povinností podľa ústavného zákona nevzniká až kumulatívnym pôsobením konania v čase, ale ex lege už okamihom porušenia povinnosti, bez ohľadu na jeho trvanie či rozsah. 13. Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10. 14. V súvislosti s argumentáciou navrhovateľky týkajúcou sa znenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, z ktorého podľa nej vyplýva, že povinnosť podať oznámenie trvá „počas výkonu funkcie“, výbor v napadnutom rozhodnutí odkázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 484/2013, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „počas celého obdobia a v každom momente aktívneho výkonu funkcie musí byť dodržiavaný tento ústavný zákon, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie kontrolované. Preto je rozumné, že verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom kalendárnom roku výkonu funkcie, a to do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku.“. V prípade navrhovateľky išlo o povinnosť podania oznámenia za rozhodné obdobie od 2. januára 2024 do 31. januára 2024, a to napriek tomu, že k 30. aprílu 2025 už nebola verejnou funkcionárkou. Uvedená judikatúra ústavného súdu bola potvrdená aj zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2010 zo 7. júla 2010, v zmysle ktorého: „Verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie, do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku.“ Okrem toho výbor poukázal aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu potvrdzujúce uvedené závery.
3
15. Pokiaľ navrhovateľka vo svojom vyjadrení (aj návrhu) uvádzala, že nebola „poučená“ o jej povinnostiach verejnej funkcionárky, výbor okrem iného poukázal aj na to, že na stránke Národnej rady Slovenskej republiky je uverejnené „Metodické usmernenie“ pre podávanie oznámení. 16. Vo vzťahu k navrhovateľkinej argumentácii, že uvedenú povinnosť síce nesplnila, ale nebolo to z jej strany úmyselné a chybu napravila podaním oznámenia z 13. januára 2026, ústavný súd odkazuje na vlastné rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 32/2023, kde konštatoval, že navrhovateľom neskôr (dodatočne) predložené oznámenie podľa názoru ústavného súdu nepredstavuje v zmysle ústavného zákona relevantný faktor, ktorý by mal byť pri rozhodovaní o porušení povinností podľa ústavného zákona zohľadnený. 17. Výbor vo vzťahu k otázke oneskoreného oznámenia okrem už uvedeného rozhodnutia ústavného súdu odkázal aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 633/2013 a tiež uviedol, že nestihnutie lehoty podania oznámenia znamená porušenie povinností stanovených ústavným zákonom, čo predstavuje dostatočný a relevantný základ na záver výboru o porušení ústavného zákona a uložení pokuty podľa ústavného zákona (m. m. I. ÚS 134/2022). Len včasným a riadnym podaním oznámenia sa môžu verejní funkcionári vyhnúť sankcii zo strany výboru. 18. Ústavný súd v zhode so svojou judikatúrou uvádza, že v prípade preukázania porušenia povinnosti verejného funkcionára nie je v kompetencii výboru upustiť od potrestania a výbor nemá ani moderačné oprávnenie k prípadnému zníženiu pokuty stanovenej v čl. 9 ods. 10 ústavného zákona (II. ÚS 387/2011, III. ÚS 533/2012, III. ÚS 274/2021, I. ÚS 331/2021). Z čl. 9 ods. 6 ústavného zákona vyplýva, že rozhodnutie, ktorým sa konštatuje, že konanie alebo opomenutie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom, obligatórne obsahuje povinnosť zaplatiť pokutu podľa čl. 10 ústavného zákona. Uloženie pokuty je nevyhnutým dôsledkom preukázaného porušenia povinnosti verejného funkcionára bez ďalšej podmienky trvania protiprávneho stavu v čase vydania rozhodnutia. Ústavný zákon neupravuje možnosť upustiť od uloženia pokuty s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Skutočnosť, že v danej veci išlo o neúmyselné opomenutie povinnosti verejného funkcionára, a ani „intenzita“ porušenia povinnosti nepredstavuje v zmysle ústavného zákona relevantný faktor, ktorý by mal byť pri rozhodovaní o porušení povinností podľa ústavného zákona zohľadnený (I. ÚS 331/2021, II. ÚS 187/2022). 19. Navrhovateľka žiadnym relevantným spôsobom napadnuté rozhodnutie výboru nespochybnila ani nevyvrátila porušenie povinnosti z jej strany, navyše ani neoznačila základné práva a slobody, ktoré mali byť napadnutým uznesením porušené. Aj keď sa navrhovateľke môže napadnuté uznesenie javiť ako prísne a nespravodlivé, z ústavnoprávneho hľadiska s prihliadnutím na námietky navrhovateľky obstojí. 20. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh navrhovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený. 21. Ústavný súd ďalej uvádza, že predmetná vec navrhovateľky je postihnutá nedostatkom, keď nie je splnená zákonom ustanovená požiadavka povinného zastúpenia navrhovateľky advokátom v zmysle § 34 ods. 1 v spojení s § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd však neprikročil k využitiu možnosti zverenej mu § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nevyzýval navrhovateľku na odstránenie predmetnej vady jej návrhu na začatie konania, pretože ani eventuálne následné
4
predloženie plnomocenstva na zastupovanie advokátom by vzhľadom na ústavným súdom konštatovanú zjavnú neopodstatnenosť návrhu na začatie konania nemohlo viesť k prijatiu návrhu na ďalšie konanie. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 12. februára 2026
Robert Šorl predseda senátu
5