Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach KE-7S/73/2022 7022200515 23. 04. 2026 JUDr. Jozef Sábo, PhD. ECLI:SK:SpSKE:2026:7022200515.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Sába, PhD. a členov senátu JUDr. Petry Vysaníkovej a JUDr. Eriky Klimekovej, v právnej veci žalobcu: Riri - stavebná firma, spol. s r.o., IČO: 36 710 687, so sídlom A. XXXX/X, B., právne zastúpený: JUDr. Ján Martinec, advokát, so sídlom Werferova 1, Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-240/2022 zo dňa 24.08.2022, č.s. NIP/ NIP_PO/BEZ/2022/3704 takto rozhodol: I. Z r u š u j e rozhodnutie Národného inšpektorátu práce č. O-240/2022 zo dňa 24.08.2022, č.s. NIP/ NIP_PO/BEZ/2022/3704 ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. 146/21/Ja zo dňa 14.06.2022, č.s. IPKE/IPKE_PO IKO/ROZ/2022/547 a vec vracia Inšpektorátu práce Košice na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. 1. Správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-240/2022 zo dňa 24.08.2022, č.s. NIP/NIP_PO/BEZ/2022/3704 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. 146/21/ Ja zo dňa 14.06.2022, č.s. IPKE/IPKE_PO IKO/ROZ/2022/547 (ďalej aj „Inšpektorát práce Košice“ a rozhodnutie o uložení pokuty“), ktorým bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 19 ods. 1 písm. a) bod. 2. zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 125/2006 Z. z.“) za porušenie povinnosti podľa § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 124/2006 Z. z.“), a to na tom skutkovom základe, že žalobca (doslovne citované): „v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci ku dňu 02.11.2021 (deň vzniku pracovného úrazu) neurčil bezpečný pracovný postup pre montáž plastových okien, konkrétne dovolil, aby jeho zamestnanec C. D., nar.: XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 01.09.2012, druh práce: montér okien, drobné stavebné práce) dňa 02.11.2021 vykonával montáž plastového okna z objednávateľa RV-Trade s.r.o., Sadová 2856, 075 01 Trebišov v priestore pri zadnom vchode dielne autoservisu, kedy pri výstupe na lešenie po nevhodne použitom rebríku – tretí diel univerzálneho výsuvného trojelementového hliníkového rebríka Helper 6625 3x9 došlo k pádu z výšky najmenej 2m na betónovú podlahu.“ (ďalej aj „poškodený zamestnanec“ a „skutok“).
2. Inšpektorát práce Košice vypracoval Protokol č. IKO-02-55-2.2/P-J1-21 zo dňa 03.03.2021 v znení dodatku č. 1 zo dňa 12.04.2021 o vyšetrení príčin pracovného úrazu popisovaného vyššie uvedeným skutkom, ktorého následkom bola smrť poškodeného zamestnanca žalobcu (ďalej aj „protokol“). 3. Následne Inšpektorát práce Košice vydal vyššie uvedené rozhodnutie o uložení pokuty, v ktorom na základe vyššie vymedzeného skutku konštatoval, že žalobca si nesplnil povinnosť určiť bezpečný pracovný postup [§6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z.]: „pre montáž okien (s použitím lešenia a bez použitia lešenia), s ktorým by boli zamestnanci preukázateľne oboznámený v rámci školenia BOZP alebo pred zahájením práce v rámci denného rozdelenia prác“ (rozhodnutie o uložení pokuty, s. 7). V tejto súvislosti Inšpektorát práce Košice konštatoval, že „bezpečný pracovný postup musí obsahovať nadväznosť a súbeh jednotlivých pracovných činností a v neposlednom rade použitie strojov, zariadení, pomôcok a ďalších pracovných prostriedkov“ (rozhodnutie o pokute, s. 7). Zároveň uviedol, že „samotným zaistením oboznámenia, resp. preškolenia zamestnancov s predpismi na zaistenie BOZP a pridelením potrebným OOPP sa zamestnávateľ nezbavuje povinnosti fakticky určiť bezpečný pracovný postup“ (rozhodnutie o uložení pokuty, s. 9). 4. Inšpektorát práce Košice konštatoval, že jeho vyššie uvedené závery sú založené na skutkových zisteniach, ktoré vyplývajú okrem iného z nasledujúcich dôkazov: - výpoveď konateľa žalobcu, v ktorej uviedol: „Čo sa týka lešenia nakladali si ho sami, ja som im neurčil akým spôsobom majú vykonávať prácu, pretože sú to skúsení zamestnanci s rokmi praxe.“(zápisnica o podaní informácie zo dňa 06.11.2020; rozhodnutie o pokute, s. 6) - výpoveď druhého zamestnanca žalobcu prítomného pri úraze C. E., v ktorej uviedol: „Nakoľko sme dňa 02.11.2020 boli pozrieť miesto montáže rozhodli sme sa sami, lebo vedúci nám obvykle neurčí akým spôsobom máme pri montáži postupovať a lešenie sme použili prvý krát odkedy tu pracujem“ (zápisnica o podaní informácie zo dňa 06.11.2020; rozhodnutie o pokute, s. 7). 5. Inšpektorát práce Košice dospel k záveru, že žalobca neurčil bezpečný pracovný postup (rozhodnutie o pokute, s. 7); išlo o dlhodobo pretrvávajúci a vo všeobecnosti tolerovaný stav (rozhodnutie o pokute, s. 7), pričom zamestnanci nemali vedomosť o tom aké nástroje na prácu využiť následkom čoho došlo k nesprávnemu zvoleniu rebríka k lešeniu (rozhodnutie o pokute, s. 8). Z vykonaného dokazovania mal takto Inšpektorát práce Košice za preukázané, že dôsledkom porušenia tejto povinnosť zo strany žalobcu bola smrť poškodeného zamestnanca (rozhodnutie, s. 8). 6. Voči rozhodnutiu o pokute podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný, tak ako je uvedené vyššie. Žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na pojmové znaky bezpečného pracovného postupu, ktorého obsahom: „je nadväznosť jednotlivých vykonávaných úkonov, a to na konkrétnych zariadeniach, v rámci konkrétne špecifikovaných pracovných procesov“ (napadnuté rozhodnutie, s. 4). Zároveň žalovaný zdôraznil, že potreba určenia bezpečného pracovného postupu v tomto prípade vyplývala aj zo skutočnosti, že podľa dôkazných informácií zamestnanci žalobcu bežne pri práci nevyužívali lešenie (napadnuté rozhodnutie, s. 4). Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí v plnom rozsahu stotožnil so závermi rozhodnutia o pokute. 7. Žalobca v správnej žalobe: (i) namietal, že určil bezpečný pracovný postup ústne, keďže sa jednalo o dlhoročných skúsených zamestnancov a zákon nevyžaduje, aby bol určený bezpečný pracovný postup písomne (správna žaloba, s. 4); (ii) namietal, že z vyjadrení konateľa žalobcu a C. E. jednoznačne nevyplýva [vzhľadom k tomu ako boli formulované], že nebol vo veci určený bezpečný pracovný postup. Zároveň v tejto súvislosti poukázal na to, že obaja zamestnanci žalobcu [C. E. a poškodený zamestnanec] ako aj konateľ žalobcu boli spoločne na obhliadku miesta montáže (správna žaloba, s. 7; s. 8.); (iii) poukázal na to, že poškodený zamestnanec mal školenia a oprávnenie na prácu na rebríkoch a lešení (správna žaloba, s. 7); (iv) poukázal na to, že zabezpečil potrebné pracovné prostriedky pre danú montáž vrátane správneho rebríka a prilby (správna žaloba, s. 5); (v) poukázal na to, že mal vydané viaceré interné dokumenty vrátane smernice pre používanie prenosných rebríkov, ktorú samu o sebe možno považovať za určenie bezpečného pracovného postupu v danom prípade (správna žaloba, s. 5; s. 6); (vi) namietal, že poškodený zamestnanec svojvoľne použil na výstup len tretí diel prideleného rebríka, ktorý nemá stabilizátor a je krátky. (vii) poškodený zamestnanec mal pridelenú pracovnú prilbu, avšak táto sa nachádzala v čase pracovného úraz v nákladnom priestore motorového vozidla [podľa
názoru žalovaného teda pracovný úraz vznikol z dôvodu excesu zo strany poškodeného zamestnanca] (správna žaloba, s. 8). 8. Žalobca navrhol v správnej žalobe zrušiť napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie o uložení pokuty, alternatívne znížiť pokutu, prípadne upustiť od jej uloženia (správna žaloba, s. 8). Zároveň žalobca navrhol vypočutie konateľa žalobcu a jeho zamestnanca C. A. (správna žaloba, s. 8). 9. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na závery napadnutého rozhodnutia, pričom konštatoval, že vo veci sa nejednalo o obyčajnú nešpecifickú montáž [keďže zamestnanec žalobcu potvrdil, že k montáži potrebovali lešenie prvýkrát] (vyjadrenie žalovaného zo dňa 27.04.2023). Žalobca vo svojom následnom vyjadrení zotrval na dôvodoch uvedených v správnej žalobe (vyjadrenie žalobcu zo dňa 05.11.2023). 10. Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 23.04.2026, na ktoré sa dostavil poverený zástupca žalovaného, právny zástupca žalobcu a žalobca. Títo vo svojich prednesoch zotrvali na svojej vyššie uvedenej argumentácii k právnym a skutkovým okolnostiam veci. Na tomto pojednávaní správny súd vyhlásil tento rozsudok. II. Vybrané ustanovenia právnych predpisov 11. Podľa § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z. Zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný určovať bezpečné pracovné postupy. 12. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bod. 2. zákona č. 125/2006 Z. z. Inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť, najmenej 33 000 eur. III. Posúdenie správnym súdom 13. Správny súd sa oboznámil so správnou žalobou, napadnutým rozhodnutím, administratívnym konaním ktorého vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že správna žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou, bola prípustná a vo veci neboli prítomné procesné prekážky, ktoré by bránili jej prejednaniu. Na základe uvedeného, vo svetle žalobných bodov, dospel správny súd k nasledovným záverom. 14. K žalobným bodom (i) a (ii) správny súd uvádza, že hodnotenie skutkových záverov vykonáva orgán verejnej správy v rámci administratívneho konania. Správny súd hodnotí to, nakoľko takáto právna úvaha je prípustná z hľadiska zákonných požiadaviek kladených na kvalitu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a racionálneho posúdenia dôkaznej situácie. Zároveň správny súd poukazuje na to, že povinnosť určiť bezpečný pracovný postup bola zákonnou povinnosťou žalobcu, a preto aj žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že došlo k jej splneniu. Z informácií podaných konateľom žalobcu a zamestnancom C. E. jednoznačne nevyplýva splnenie tejto povinnosti v ústnej forme, či už pri obhliadke pred montážou alebo neskôr do pracovného úrazu. Hodnotenie žalovaného a Inšpektorátu práce Košice je v tomto smere racionálne a je ho možné akceptovať. Správny súd súhlasí s napadnutým rozhodnutím v tom, že príslušné výpovede svedčia skôr o opaku a teda, že žalobca bezpečný pracovný postup ústne zamestnancom neurčil. Pokiaľ sa žalobca snaží o vykreslenie týchto informácií v inom svetle, tak podľa správneho súdu tieto nie sú obsahovo nejasné do tej miery, aby obstála žalobcom ponúkaná interpretácia. Uvedené vyplýva aj z toho, že C. E. uviedol, že „vedúci nám obvykle neurčí, akým spôsobom máme pri montáži postupovať“. Slovné spojenie „obvykle“ teda nemožno interpretovať ani pri použití jednotného čísla „montáž“ v prospech žalobcu [správna žaloba, s. 7], keďže práve to, že sa tak obvykle nedeje podporuje záver žalovaného, že tomu tak nebolo ani v danom prípade. Na základe uvedeného tieto žalobné body správny súd nepovažoval za dôvodné.
15. Pre úplnosť správny súd uvádza, že podanie informácie konateľom žalobcu bolo realizované pred doručením protokolu. Zároveň z administratívneho spisu správny súd nezistil iné okolnosti, pre ktoré by bolo možné usúdiť na existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania správneho deliktu voči žalobcovi v čase podania príslušnej informácie. Preto sa nejednalo o neprípustný dôkaz [i pri chýbajúcom poučení o práve odoprieť výpoveď] pre účely následného sankčného potrestania žalobcu [správny súd bližšie poukazuje na závery Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vo veci publikovanej v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod 74/2024 ZNSS, ods. 15 - 18]. 16. K žalobnému bodu (iii) správny súd poukazuje na to, že určenie bezpečných pracovných postupov je povinnosťou s iným obsahom ako je povinnosť vyžadovať splnenie predpisov na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej aj „BOZP“). Takáto povinnosť individualizuje faktické postupy a použitie pomôcok pre účely konkrétnych typových pracovných úloh. Uvedeným sa predchádza, aby voľbou nesprávneho [aj keď bezpečnostne nezávadného] pracovného prostriedku došlo k pracovnému úrazu. Napríklad, v prípade, ak by pre určitú pracovnú úlohu prichádzalo do úvahy použitie dvoch rebríkov, pričom jeden rebrík umožňuje jeho ukotvenie na lešenie, tak môže byť takýto rebrík z hľadiska bezpečnosti pri výkone práce pri lešení vhodnejší než taký, ktorý takúto funkčnú vlastnosť nemá. Oba typy rebríkov môžu byť bezpečne využívané, ale v rozdielnych pracovných kontextoch. Tieto sú determinované typovo v závislosti od celkovej typickej pracovnej situácie, ktorá nastáva pri plnení pracovných úloh [teda určenie bezpečného pracovného postupu má zohľadniť spoločne používané typy pracovných prostriedkov, typické okolností miesta a typické postupy danej pracovnej činnosti]. Preto je potrebné súhlasiť so žalovaným v tom, že samotné oboznámenie s predpismi BOZP nezbavuje zamestnávateľa povinnosť určiť bezpečný pracovný postup pre jednotlivé typovo charakteristické pracovné činnosti. I keď pri týchto činnostiach sa vždy uplatňujú predpisy BOZP samotný bezpečný pracovný postup sa v závislosti od vyššie uvedených charakteristík môže líšiť. Z uvedeného teda vyplýva, že bezpečný pracovný postup predstavuje samostatnú kategóriu inštrukcií určených, kontrolovaných a vyžadovaných zamestnávateľom, ktoré nemožno jednoducho stotožňovať so školením o predpisoch na úseku BOZP. Povinnosť určiť bezpečný pracovný postup je teda samostatnou zákonnou povinnosťou, ktorej nedodržanie môže byť samostatne postihované. Na základe uvedeného sa nemôže zamestnávateľ liberovať tým, že poukáže na skúsenosti zamestnanca resp. školenia, ktoré zamestnanec sám absolvoval [pokiaľ sa konkrétne nejedná o školenia realizované samotným zamestnávateľom za účelom oboznámenia zamestnanca s bezpečným pracovným postupom určeným týmto zamestnávateľom]. Preto tento žalobný bod správny súd nepovažoval za dôvodný. 17. K žalobným bodom (iv) až (vi) správny súd poukazuje na to, že v tejto veci sa jedná o správne trestanie. Z tohto dôvodu pri prieskume napadnutého rozhodnutia bolo pre správny súd determinujúce vymedzenie skutku v skutkovej vete rozhodnutia o pokute. Takéto vymedzenie skutku správny súd posúdil v nadväznosti na správny delikt, ktorého sa mal dopustiť žalobca. Tu správny súd dospel k záveru, že v konkrétnej rovine k porušeniu povinnosti na strane žalobcu malo dôjsť tým, že vo veci bol nevhodne použitý rebrík – tretí diel univerzálneho výsuvného trojelementového hliníkového rebríka Helper 6625 3x9 (skutková veta rozhodnutia o pokute). Podľa názoru správneho súdu takýto tretí diel bol len časťou príslušného rebríka [uvedené vyplýva z vykonaného dokazovania, ako aj z použitého slovného spojenia „tretí diel“ uvedeného v skutku; ako aj zo skutkových zistení žalobcu]. Teda vo veci nedošlo k použitiu nevhodného rebríka, ale poškodený zamestnanec použil neúplný rebrík. Nejednalo sa teda o rebrík, ktorý by ako celok spĺňal požiadavky na bezpečné použitie a v dôsledku absencie stanovenia bezpečného pracovného postupu by bol nesprávne zvolený poškodeným zamestnancom. 18. Na citovanú časť skutku sa vzťahoval žalobcom prijatý Pokyn na určenie podmienok súvisiacich s prevádzkou rebríkov zo dňa 02.12.2019, v ktorom sa uvádza „Zakázané je používať poškodené a neúplné rebríky“ (ďalej aj „pokyn“; administratívny spis, č.l. 11). Poškodený zamestnanec bol s týmto pokynom oboznámený na školeniach realizovaných zamestnávateľom (prezenčná listina zo dňa 09.11.2020). Čo sa týka tohto pracovného postupu, tak tento mal žalobca upravený a to v internom dokumente. Správny súd súhlasí so žalobcom v tom, že postačuje, aby určenie bezpečného pracovného postupu bolo určené typovo a vyplývalo z dokumentu prijatého zamestnávateľom [prípadne z viacerých dokumentov, pokiaľ na seba prehľadným spôsobom nadväzujú]. Preto nemožno súhlasiť so žalovaným v tom, že žalobca nemal prijatý bezpečný pracovný postup týkajúci sa zákazu používania neúplných
rebríkov, keďže žalobca túto časť bezpečného pracovného postupu upravil v pokyne. V tomto smere teda skutková veta nekorešponduje s dôkaznou situáciou, tak ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu. 19. Správny súd zároveň zdôrazňuje, že skutok iným spôsobom [než poukazom na použitie tretej časti príslušného rebríka] nevymedzuje, na akom inom skutkovom základe malo konkrétne spočívať porušenie príslušnej povinnosti žalobcu. Podľa názoru správneho súdu v takto opísanom skutku teda nemožno vidieť porušenie právnej povinnosti, ktorá mala vo veci zakladať zodpovednosť žalobcu za príslušný správny delikt. 20. Pre úplnosť správny súd podotýka, že svoje právne hodnotenie založil na hodnotení skutku vymedzeného v rozhodnutí o sankcii, pričom tento záver nie je kategorickým záverom o príčinách pracovného úrazu [ani o miere, ktorou sa mal na vzniku pracovného úrazu podieľať poškodený zamestnanec svojim konaním]. 21. K žalobnému bodu (vii) správny súd uvádza, že podľa skutku nebolo žalobcovi vytýkané nepoužitie helmy poškodeným zamestnancom. Uvedená skutočnosť teda nezakladala skutkové okolnosti, ktoré mohli byť použité pre záver o spáchaní správneho deliktu žalobcom. Pokiaľ aj napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím o sankcií poukazuje vo svojom odôvodnení na potrebu použitia helmy poškodeným zamestnancom, tak túto okolnosť výslovne v skutku neuvádza, a teda nezohľadňuje v rámci administratívnej zodpovednosti žalobcu. Preto tento žalobný bod nebol relevantný pre prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia. 22. Správny súd na záver dodáva, že môže vykonávať sankčnú moderáciu iba v rozsahu zákonného rozpätia príslušnej pokuty [teda v pásme diskrečnej úvahy, ktorú mohol uplatniť sám orgán verejnej správy; § 198 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „SSP“)]. V tomto prípade bola žalobcovi uložená pokuta na úrovni obligatórneho zákonného minima. Upustenie od uloženia pokuty pre prípad smrti zamestnanca v dôsledku porušenia povinnosti zamestnávateľom zákon vylučuje [a contrario § 19 zákona č. 125/2006 Z. z.]. Preto vo veci neboli splnené zákonné predpoklady pre rozhodnutie o sankčnej moderácií, a to napriek tomu, že žalobca podal na takýto postup včasný procesný návrh [§ 198 ods. 1 SSP v spojení s § 181 ods. 1 SSP]. Keďže súd nerozhodoval v rámci svojej plnej jurisdikcie o sankčnej moderácií, tak zároveň nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie na základe žalobcom podaného návrhu. Zároveň z tohto dôvodu nebolo potrebné skúmať právnu úvahu žalovaného v časti zákonných podmienok pre uloženie pokuty, keďže uloženie príslušnej minimálnej výšky pokuty za príslušný správny delikt zákon vyžaduje [§ 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z.]. 23. Pre úplnosť správny súd podotýka, že z úradnej moci nezistil následnú zmenu zákona v prospech žalobcu [z hľadiska výšky sankcie, skutkovej podstaty správneho deliktu, alebo iných okolností majúcich vplyv na potrestanie]. 24. Podľa konštantnej judikatúry najvyšších vnútroštátnych a európskych súdnych autorít tiež platí, že súd nie je povinný reagovať na všetky argumenty strán konania, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie sporu podstatný a rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu [rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins v. Francúzsko z 19. 2. 1998; rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44 /03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013 a pod.]. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06) [nález Ústavného súdu SR I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022, ods. 39]. 25. Správny súd v tomto rozsudku odpovedal na relevantné žalobné body, ktoré žalobca konkrétne popísal a ich obsah argumentačne aspoň v minimálnej miere rozvinul. Ďalšie dôvody uvádzané v podaniach a prednesoch účastníkov konania nepovažoval správny súd za podstatné pre rozhodnutie vo veci, a preto sa im v odôvodnení svojho rozhodnutia osobitne nevenoval.
26. Správny súd považoval za dôvodné žalobné body (iv) až (vi), na základe ktorých dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie o uložení pokuty [v ktorom je príslušný skutok vymedzený] vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c) SSP] a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci [§ 191 ods. 1 písm. e) SSP]. Preto obe tieto rozhodnutia správny súd zrušil a vec vrátil Inšpektorátu práce Košice na ďalšie konanie [§ 191 ods. 4 písm. c) SSP]. 27. Záväzný právny názor správneho súdu: Inšpektorát práce Košice v ďalšom konaní opätovne posúdi skutkovú a právnu situáciu veci. V prípade zmien vo vymedzení skutku umožní žalobcovi, aby sa k skutku vyjadril a bude dôsledne rešpektovať jeho obhajovacie práva. V prípade, ak Inšpektorát práce Košice dôjde k záveru o vyvodení sankčnej zodpovednosti voči žalobcovi, tak bude dbať na to, aby okolnosti identifikujúce skutok vo výroku jeho rozhodnutia zodpovedali znakom zvolenej skutkovej podstaty príslušného správneho deliktu. 28. Správny súd priznal žalobcovi právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči žalovanému, keďže mal vo veci plný úspech [§ 167 SSP]. 29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Správny súd v Košiciach v lehote 30 dní od jeho doručenia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odseku 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.