Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-6S/126/2019 z 12. 8. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Košiciach 2S/11/2025 7019200568 12. 08. 2025 JUDr. PhDr. Pavol Dorič, PhD. ECLI:SK:SpSKE:2025:7019200568.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Pavla Doriča, PhD. a z členov senátu JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Tomáša Kuruca, v právnej veci žalobcu: EDEN s.r.o., so sídlom: Hlavná 70, Košice 040 01, IČO: 31 653 758, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Miklošom, so sídlom: Tyršovo nábrežie 1697/7, 040 01 Košice, IČO: 31 309 909 proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Bajkalská 21/A, P.O. BOX 29, 827 99 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019, takto rozhodol: I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019, a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. III. Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019 bolo rozhodnuté o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018, ktorým bola podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov uložená peňažná pokuta vo výške 900,- EUR, pre porušenie § 4 ods. 2 písm. c) a § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku tak, že napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že: „účastníkovi konania: EDEN s.r.o., sídlo: Hlavná 70, 040 01 Košice, IČO: 31 653 758, kontrola internetového obchodu A. začatá dňa 22.05.2018 v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá pokračovala dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese Študentská 1, Košice a bola ukončená dňa 04.06.2018 v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe,“ pre porušenie zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách - pri výkone kontroly, bolo posúdením Obchodných podmienok zistené, že účastník konania v Obchodných podmienkach uviedol:

VII. Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy, 7.1. „V zmysle ustanovenia § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) má Kupujúci právo od zmluvy uzavretej na diaľku odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru, pričom, je nevyhnutné, aby oznámenie Kupujúceho o odstúpení od zmluvy a zakúpený tovar boli Predávajúcemu doručené v uvedenej lehote... " - uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko v zmysle ustanovenia § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa lehota na odstúpenie od zmluvy považuje za zachovanú, ak oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty podľa § 7 ods. 1. Predávajúci síce umožnil spotrebiteľovi odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 dní odo dňa prevzatia tovaru, dokonca stanovil dlhšiu lehotu na odstúpenie od zmluvy (14 pracovných dní), avšak na druhej strane kupujúcemu určil nad rámec zákona, že musí doručiť oznámenie o odstúpení od zmluvy spolu so zakúpeným tovarom do vyššie uvedenej lehoty, čo je v priamom rozpore s ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Účastník konania ako predávajúci teda preukázateľne porušil zákon, nakoľko ním stanovené podmienky vnášajú značnú nerovnováhu do práv a povinností zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa: VIII. Špeciálne obchodné podmienky pre objednávky z katalógov 8.1. „Objednaním produktov z katalógov, zákazník berie na vedomie, že sa na takúto objednávku nevzťahuje možnosť' vrátenia tovaru podľa § 7 odst. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.).... Objednaním tovaru z katalógovej ponuky spotrebiteľ dobrovoľne vyhlasuje, že berie zodpovednosť za výber produktu na seba a vzdáva sa práva na odstúpenie od zmluvy". - uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná podmienka je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého je predávajúci povinný pred uzavretím zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky spotrebiteľa, pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, jasne a zrozumiteľne oznámiť spotrebiteľovi spôsobom podľa odseku 2 alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, informáciu o práve spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, podmienkach, lehote a postupe pri uplatňovaní práva na odstúpenie od zmluvy; predávajúci zároveň poskytne spotrebiteľovi formulár na odstúpenie od zmluvy podľa prílohy č. 3. Uvedenou podmienkou účastník konania ako predávajúci nesprávne informoval spotrebiteľa o jeho právach, vrátane práva na vrátenie peňazí, a ukladá účastníkovi konania podľa § 24 ods. 1 vyššie cit. zákona o ochrane spotrebiteľa peňažnú pokutu vo výške 800,- EUR, slovom: osemsto eur. Uloženú pokutu je účastník konania povinný uhradiť do 30 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia príkazom na úhradu na účet: Štátna pokladnica. č. ú.: B. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX. VS: 02340818.“ 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného tento uviedol, že Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj rozhodnutím uložil účastníkovi konania EDEN s.r.o. - peňažnú pokutu vo výške 900,- € pre porušenie povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 písm. c) a § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Inšpektormi SOI bola dňa 22.05.2018 začatá kontrola internetového obchodu A. v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá pokračovala dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese C. X, D. a bola ukončená dňa 04.06.2018 v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe. Predmetná kontrola inšpektormi SOI bola zameraná na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. 439/18 na dodržiavanie zákona o ochrane spotrebiteľa, zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 102/2014 Z. z.“) zákona č. 22/2004 Z. z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o elektronickom obchode“), zákona č. 128/2002

Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu“). Predmetnou kontrolou bolo zistené, že účastník konania ako predávajúci porušil zákaz používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách: porušil povinnosť vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe, ktorý by obsahoval všetky zákonom požadované náležitosti. 3. Žalovaný ďalej uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu účastník konania podal odvolanie, v ktorom uviedol, že preskúmaním napadnutého rozhodnutia č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018, ako aj konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, zistil dôvod na jeho zmenu spočívajúcu v úprave právnej kvalifikácie zisteného porušenia zákazu používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací orgán uvedené konanie účastníka konania subsumoval pod jemu prislúchajúce znenie skutkovej podstaty správneho deliktu, t. j. pod porušenie zákazu používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací orgán po dôkladnom oboznámení sa so skutkovým stavom veci zároveň dospel k názoru, že účastník konania nemôže byť sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko považuje postih v uvedenej veci za nedôvodný. Z dikcie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že bližšie nešpecifikuje a ani neukladá, že doklad o kúpe výrobku musí mať menný názov alebo číselný názov, prípadne kombináciu týchto dvoch druhov názvov. Ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa pri jeho gramatickom výklade výslovne požaduje, aby doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby obsahoval okrem množstva aj názov výrobku: jeho interpretácia teda spočíva výlučne v tom, aby bol výrobok jednoznačne identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo reklamačného konania nemohlo dôjsť k zámene výrobku. I pri rešpektovaní ochrany spotrebiteľa a jeho práv, ktoré mu garantuje zákon o ochrane spotrebiteľa, nie je podľa názoru odvolacieho správneho orgánu namieste prijať tak reštriktívny a formalistický výklad citovaného zákonného ustanovenia, aké zaujal vo svojom rozhodnutí správny orgán prvého stupňa. Odvolací orgán sa stotožnil s námietkami účastníka konania uvedenými v odvolaní, ktoré sa týkajú porušenia ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa. Odvolací orgán zastáva názor, že uvedením názvu odpredaného výrobku ako „121591:LUX1618“ bolo naplnené ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko názov odpredaného tovaru „...1618“ nachádzajúci sa na doklade o kúpe výrobku je zhodný s názvom výrobku uvedeným na štítku pripevnenom k výrobku, ako aj na jeho obale. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má odvolací orgán za to, že účastník konania si splnil zákonom požadované náležitosti dokladu o kúpe výrobku, nakoľko ten okrem iného obsahoval aj názov výrobku („...1618“), pričom kód „121591...“ je interným kódom a slovo „...LUX...“ je skratkou distribútora. Účastník konania teda výrobok dostatočne identifikoval a nespôsoboval jeho zameniteľnosť s iným výrobkom. Nakoľko uvedenou zmenou rozhodnutia došlo k upusteniu od sankcionovania povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým aj k zúženiu rozsahu protiprávneho konania, ktorým bol porušený zákon o ochrane spotrebiteľa, odvolací orgán pristúpil aj k primeranej zmene výšky postihu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Odvolací orgán taktiež pristúpil k zosúladeniu výroku so skutkovým stavom, keď do výroku rozhodnutia uviedol dátum a miesto pokračovania kontroly, t. j. 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese Študentská 1, Košice. Dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil. Povinnosťou účastníka konania bolo nepoužívať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, čo účastník konania porušil. 4. Ďalej žalovaný konštatoval, že: „Pri výkone kontroly dňa 22.05.2018 v sídle Inšpektorátu SOI so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice boli zo strany inšpektorov SOI stiahnuté a vytlačené podklady z internetovej stránky A.: Obchodné podmienky (č. l. 25 - 27 spisu) (ďalej len ,,OP“), Reklamácie (č. 1. 28 spisu), Výmena a vrátenie tovaru (č. 1. 29 spisu), O nás (č. 1. 30 spisu), Máme v tom jasno (č. l. 31 spisu), Kontakt (č. 1. 32 spisu), Formulár na odstúpenie od zmluvy (č. 1. 33 spisu), Ako nakupovať, doprava a platba (č. 1. 34 spisu), Ochrana osobných údajov (č. 1. 35 spisu). Kontrolou obsahu OP bolo zistené, že účastník konania porušil zákaz predávajúceho používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, nakoľko v článku VII. ,,Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy“ v bode 7.1. a v článku VIII. „Špeciálne obchodné podmienky pre objednávky z katalógov“ v bode 8.1. boli uvedené neprijateľné podmienky, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v nasledovnom znení, a to: VII. Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy 7.1. „V zmysle ustanovenia § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) má Kupujúci právo od zmluvy uzavretej na diaľku odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 pracovných dní odo dňa

prevzatia tovaru, pričom je nevyhnutné, aby oznámenie Kupujúceho o odstúpení od zmluvy a zakúpený tovar boli Predávajúcemu doručené v uvedenej lehote. ...“ Uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná nakoľko v zmysle ustanovenia § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. sa lehota na odstúpenie od zmluvy považuje za zachovanú, ak oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty podľa § 7 ods. 1. Predávajúci síce umožnil spotrebiteľovi odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 dní odo dňa prevzatia tovaru, dokonca stanovil dlhšiu lehotu na odstúpenie od zmluvy (14 pracovných dní), avšak na druhej strane kupujúcemu určil nad rámec zákona, že musí doručiť oznámenie o odstúpení od zmluvy spolu so zakúpeným tovarom do vyššie uvedenej lehoty, čo je v priamom rozpore s ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z.. Účastník konania ako predávajúci teda preukázateľne porušil zákon, nakoľko ním stanovené podmienky vnášajú značnú nerovnováhu do práv a povinností zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. VIII. Špeciálne obchodné podmienky pre objednávky z katalógov 8.1. „...Objednaním produktov z katalógov, zákazník berie na vedomie, že sa na takúto objednávku nevzťahuje možnosť vrátenia tovaru podľa § 7 odst. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.). Objednaním tovaru z katalógovej ponuky spotrebiteľ dobrovoľne vyhlasuje, že berie zodpovednosť za výber produktu na seba a vzdáva sa práva na odstúpenie od zmluvy“. Predmetná podmienka bola vyhodnotená opätovne ako neprijateľná, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedená podmienka je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 102/2014 Z. z., v zmysle ktorého je predávajúci povinný pred uzavretím zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky spotrebiteľa, pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, jasne a zrozumiteľne oznámiť spotrebiteľovi spôsobom podľa odseku 2 alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, informáciu o práve spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, podmienkach, lehote a postupe pri uplatňovaní práva na odstúpenie od zmluvy; predávajúci zároveň poskytne spotrebiteľovi formulár na odstúpenie od zmluvy podľa prílohy č. 3. Uvedenou podmienkou účastník konania ako predávajúci nesprávne informoval spotrebiteľa o jeho právach. vrátane práva na vrátenie peňazí. Uvedené podmienky boli vyhodnotené ako neprijateľné, zakladajúce nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čím bol porušený § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa. Za zistené nedostatky, ako predávajúci v zmysle § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa v plnom rozsahu zodpovedá účastník konania.“ 5. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že účastník konania neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by účastníka konania zbavovali zodpovednosti za zistené nedostatky. Uviedol, že: „V podanom odvolaní účastník konania uvádza, že vo svojom vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania poukazoval na skutočnosť, že na tovary uvedené v špeciálnych katalógoch sa ustanovenia zákona o možnosti odstúpenia od zmluvy nevzťahujú, a že na doklade o kúpe tovarov bol vyznačený druh tovaru tak, aby bol nezameniteľný s iným tovarom. Účastník konania v predmetnom oznámení poukazoval aj na nezákonný spôsob vykonania kontroly dňa 22.05.2018 z dôvodu nedodržania postupu v zmysle požiadaviek § 5 ods. 5 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu. Správny orgán však podľa vyjadrenia účastníka konania nebral ohľad na jeho argumenty a vydal predmetné napadnuté rozhodnutie. Účastník konania poukazuje na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie nie je podložené dostatočne a objektívne zisteným skutkovým stavom, skutkový stav bol zistený nedostatočne, nespoľahlivo a neobjektívne, pričom nebol ani správne právne posúdený, najmä ak správny orgán nepostupoval pri kontrole zákonným spôsobom. Účastník konania taktiež namieta, že správny orgán neposudzoval zistené skutočnosti v širšom rozsahu, ktorý umožňuje účastníkovi konania oznámiť spotrebiteľovi prípady, kedy spotrebiteľ nemôže od zmluvy odstúpiť. Je to aj v prípadoch tovarov, ktoré sú uvedené v špeciálnom katalógu účastníka konania. Účastník konania je toho názoru, že správny orgán mal dôkladnejšie zistiť a zadokumentovať skutkový stav, zistiť o aký tovar v špeciálnom katalógu ide, ako sa zabezpečuje a pod., a až potom mohol hodnotiť stav ako nesúladný so zákonom. Pokiaľ ide o porušenie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane

spotrebiteľa účastník konania argumentuje, že dostatočným spôsobom uviedol na doklade o kúpe výrobku aj druh tovaru, ktorý bol predmetom kontrolného nákupu. Predmetné ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa neukladá povinnosť uviesť na doklade o kúpe názov výrobku, ale ukladá len povinnosť uviesť na doklade o kúpe názov tovaru. Podľa názoru účastníka konania uvedením názvu tovaru odpredaného v kontrolnom nákupe ako „121591:LUX1618" bolo naplnené ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko názov odpredaného tovaru 1618" bol uvedený nielen na štítku, ale aj na obale. Účastník konania ďalej v odvolaní citoval ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o používaní ERP“). Účastník konania má za to, že aj cieľom zákonodarcu bolo stanoviť povinnosťou uvedenou v § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj v § 8 ods. 3 zákona o používaní ERP stav tak, aby spotrebiteľ mohol preukázať, že zakúpil tovar nezameniteľný s iným druhom tovaru v danej prevádzke, a aby aj predávajúci mal za to, že napr. reklamovaný výrobok je ten, ktorý je uvedený na doklade o kúpe. Účastník konania uvádza, že názov tovaru „121591:LUX 1618“ neodporuje zákonným ustanoveniam a takýmto označením názvu odpredaného tovaru bola naplnená skutková podstata, že tento tovar je možné jednoznačne určiť, a je možné ho odlíšiť od iného tovaru. Takisto považuje účastník konania za závažné pochybenie správneho orgánu skutočnosť, že správny orgán vôbec nebral do úvahy, že predmetný tovar v kontrolnom nákupe bol označený okrem interného kódu „121591...“ a skratky distribútora „...LUX...“ aj jednoznačným názvom konkrétneho odpredaného výrobku „...1618“ a nie všeobecným pomenovaním skupiny výrobkov, ako to uvádza správny orgán. Účastník konania tvrdí, že ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa pri jeho gramatickom výklade výslovne požaduje, aby doklad o kúpe výrobku obsahoval okrem množstva aj názov výrobku: jeho interpretácia teda spočíva výlučne v tom, aby bol výrobok jednoznačne identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo reklamačného konania nemohlo dôjsť k zámene výrobku. Účastník konania je presvedčený, že splnil zákonom požadované náležitosti dokladu o kúpe výrobku. Účastník konania zároveň namieta aj nezákonnosť a nepreskúmateľnosť postupu správneho orgánu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladu pre správne konanie a rozhodnutie. Účastník konania je toho názoru, že správny orgán je povinný uviesť do odôvodnenia právne predpisy, na ktoré sa v odôvodnení rozhodnutia odvoláva, nakoľko len takéto odôvodnenie je zrozumiteľné a najmä preskúmateľné. V predmetnom prípade správny orgán neuviedol konkrétne právne predpisy, podľa ktorých postupuje pri výkone kontroly a predpisy, podľa ktorých vyhotovuje inšpekčné záznamy. Účastník konania uvádza, že správny orgán ani neodôvodnil, prečo si pri začatí kontroly inšpektori SOI nesplnili zákonnú povinnosť a nepreukázali sa služobnými preukazmi, pričom aj z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že kontrolu začali dňa 22.05.2018. Účastník konania tiež poukazuje na skutočnosť, že postup správneho orgánu je nejasný, nezrozumiteľný a nedostatočný, to znamená, že neexistuje jednoznačný postup, akým má správny orgán zaznamenávať poznatky z vykonaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať, a akými povinnými náležitosťami musia tieto poznatky disponovať. Účastník konania nepovažuje inšpekčný záznam za relevantný dôkaz o porušení zákona. Inšpekčný záznam nie je ani verejnou ani úradnou listinou, lebo neobsahuje úradnú pečiatku orgánu dozoru. Takisto ani pomenovanie „inšpekčný záznam“ nemá oporu v žiadnom zákone, a preto používanie tohto názvu v rozhodnutí spôsobuje jeho nezákonnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje účastník konania rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018 za nezákonné a žiada o jeho zrušenie v celom rozsahu.“ 6. Žalovaný uviedol, že po preskúmaní obsahu spisového materiálu v predmetnej veci nezistil dôvod na zrušenie rozhodnutia. Čo sa týka skutočností uvedených v odvolaní účastníka konania, odvolací orgán vyhodnotil tvrdenia účastníka konania ako právne irelevantné a subjektívne, ktoré ho nezbavujú zodpovednosti za kontrolou presne a spoľahlivo zistené porušenie zákona. Má za to, že správny orgán prvého stupňa konanie účastníka konania správne právne posúdil ako rozporné so zákonom o ochrane spotrebiteľa. Účastník konania v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali skutkový stav zistený kontrolou, príp. oprávnenosť uloženia sankcie zo strany prvostupňového správneho orgánu. Výsledky šetrenia uskutočneného zo strany inšpektorov SOI v predmetnej veci odôvodňujú postih účastníka konania za nesplnenie povinnosti účastníka konania vyplývajúcej z § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa. Zároveň po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia odvolací orgán zistil, že správny orgán prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vyrovnal s tvrdeniami účastníka konania, ktoré vyplývali z obsahu daného administratívneho spisu.

7. K námietkam účastníka konania, že správny orgán je povinný uviesť do odôvodnenia právne predpisy, na ktoré sa v odôvodnení rozhodnutia odvoláva, nakoľko len takéto odôvodnenie je zrozumiteľné a najmä preskúmateľné, že správny orgán ani neodôvodnil, prečo si pri začatí kontroly inšpektori SOI nesplnili zákonnú povinnosť a nepreukázali sa služobnými preukazmi, pričom aj z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že kontrolu začali dňa 22.05.2018, že neexistuje jednoznačný postup, akým má správny orgán zaznamenávať poznatky z vykonaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať, akými povinnými náležitosťami musia tieto poznatky disponovať, a že inšpekčný záznam nie je relevantným dôkazom o porušení zákona, keďže nie je ani verejnou ani úradnou listinou, uviedol žalovaný, že ich považuje za právne irelevantné a subjektívne. Uviedol, že považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za dostatočne odôvodnené, aj s odkazom na právne predpisy upravujúce právomoci SOI, zákonné dôvody výkonu kontroly a postavenie a oprávnenie inšpektorov SOI pri výkone kontroly, a to odkazom na ustanovenie zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu. Ustanovenie § 5 ods. 6 písm. i) zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu podľa odvolacieho orgánu jednoznačne vyvracia tvrdenie účastníka konania o absencii právnej úpravy postupu výkonu kontroly bez preukázania sa služobnými preukazmi. Predmetom kontroly SOI je porovnávanie zisteného stavu so stavom požadovaným všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktorých dodržiavanie je SOI oprávnená kontrolovať. Postup inšpektorov SOI pri výkone kontrolnej činnosti vrátane pôsobnosti SOI a oprávnení inšpektorov SOI, upravuje zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu, ktorý bol podľa názoru odvolacieho orgánu pri výkone kontroly dodržaný. Ako už bolo uvedené vyššie, kontrola inšpektorov SOI spočívala v porovnaní zisteného skutkového stavu so stavom predpísaným, t. j. ustanoveným všeobecne záväznými právnymi predpismi a osobitnými predpismi v oblasti ochrany spotrebiteľa. Vyhodnotením tohto porovnania je výsledok kontroly, teda inšpekčný záznam, z ktorého musí byť zrejmé, či zistený skutkový stav vyhovoval alebo nevyhovoval predpísanému stavu. Z inšpekčného záznamu bolo zrejmé zameranie kontroly, ako aj zistený skutkový stav. Inšpektori spísali inšpekčný záznam z vykonanej kontroly, postupovali pri kontrole v súlade s platnými právnymi predpismi, vychádzali len z vlastných zistení, objektívne zistili a posúdili skutkový stav, k osobe prítomnej pri kontrole sa správali nepredpojato a korektne. Z tohto pohľadu je rozhodujúci stav zistený v čase kontroly, z ktorého jednoznačne vyplýva porušenie povinnosti v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Uvedenú povinnosť vyplývajúcu zo zákona o ochrane spotrebiteľa viaže citovaný zákon na predávajúceho, ktorým je v zmysle § 2 písm. b) cit. zákona účastník konania, preto práve účastník konania zodpovedá za zistené nedostatky na základe objektívnej zodpovednosti. Žalovaný uviedol, že všetky dôkazy posúdil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Odvolací orgán má za to, že inšpektori SOI vykonávajú svoje povinnosti tak, ako im ich ukladá zákon, pričom sú pri svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti zo zákona nezávislí. Na základe ich zákonom zverenej právomoci vykonali kontrolu, pričom pri kontrole zistili pochybenia. Účastník konania zastúpený konateľom nevytkol žiadne pochybenia, a taktiež nemal žiadne výhrady k vykonanej kontrole. Z uvedeného je zrejmé, že zistenie inšpektorov nebolo v čase vykonania kontroly sporné a nebolo dôvodné dokladovať ho inak ako obsahom záznamu, hodnovernosť ktorého tvrdenie účastníka konania nie je spôsobilé spochybniť, nakoľko až po doručení oznámenia o začatí správneho konania, t. j. keď účastníkovi konania už reálne hrozil postih za zistené porušenia zákona o ochrane spotrebiteľa, sa účastník konania procesne zaktivizoval, pričom však uvádzal tvrdenia, ktoré správny orgán vyhodnotil buď ako subjektívne, nekonkrétne, alebo ako nepreukázateľné, pričom svoju správnu úvahu aj náležite odôvodnil. Účastník konania mal naďalej možnosť navrhovať dôkazy alebo ich vykonávanie (pred vydaním rozhodnutia a v zmysle tzv. zásady jednotnosti konania aj v rámci odvolacieho konania), pričom však správny orgán v podaniach účastníka konania nevzhliadol ku okolnostiam, ktoré by takéto vykonávanie dôkazov relevantným spôsobom odôvodňovali. Žalovaný má za to, že účastník konania v priebehu konania uvádzal len svoje názory bez náležitého preukázania skutočností ním tvrdených. Ostatné vyslovené názory účastníka konania ohľadne toho, že postup správneho orgánu je nejasný, nezrozumiteľný a nedostatočný, to znamená, že neexistuje jednoznačný postup, akým má správny orgán zaznamenávať poznatky z vykonaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať a akými povinnými náležitosťami musia tieto poznatky disponovať, že nepovažuje inšpekčný záznam, ktorý nie je ani verejnou ani úradnou listinou lebo neobsahuje úradnú pečiatku orgánu dozoru za relevantný dôkaz o porušení zákona spolu s jeho ďalšími dojmami považuje odvolací orgán za subjektívne a právne bezpredmetné, nakoľko v prípade relevantných pochybností o zákonnosti vykonanej kontroly a postupe prvostupňového správneho orgánu, by druhostupňový správny orgán vec zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, resp. by rozhodnutie v celom rozsahu zrušil. Dokazovanie podľa odvolacieho orgánu prebehlo v súlade s ustanovením § 34 Správneho poriadku. Z dikcie ustanovenia § 34 ods. 4 Správneho poriadku jednoznačne vyplýva, že vykonanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán je však povinný

vykonať dôkazy v súlade so zákonom, nakoľko riadnym nevykonaním dôkazov by bolo rozhodnutie vydané nezákonne a súd by musel takéto rozhodnutie zrušiť. Žalovaný uviedol, že má za to, že v prejednávanom prípade prvostupňový správny orgán rozhodol riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Zároveň je potrebné uviesť, že dôkazný prostriedok - inšpekčný záznam, bol získaný v súlade so zákonom a v štádiu jeho získania nedošlo k žiadnym procesnoprávnym vadám, keď inšpektori SOI postupovali štandardným a zaužívaným spôsobom vhodným pre daný typ kontroly. Odvolací orgán vyhodnotil dôkaz vyplývajúci z uvedeného dôkazného prostriedku, teda obsah inšpekčného záznamu ako relevantný, významný a dostačujúci pre konštatovanie o porušení povinnosti, za nedodržanie ktorej zodpovedá účastník konania. 8. Ďalej žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa nestotožňuje ani s tvrdeniami účastníka konania, že napadnuté rozhodnutie nie je podložené dostatočne a objektívne zisteným skutkovým stavom, skutkový stav bol zistený nedostatočne, nespoľahlivo a neobjektívne, pričom nebol ani správne právne posúdený, najmä ak správny orgán nepostupoval pri kontrole zákonným spôsobom. Z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že hlavným podkladom rozhodnutia bola kontrola začatá inšpektormi SOI dňa 22.05.2018, ktorá bola ukončená dňa 04.06.2018 prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe, tak ako je to uvedené v samotnom odôvodnení rozhodnutia. Výstup z kontroly tvorí inšpekčný záznam, ktorý mal k dispozícii aj samotný účastník konania. Uviedol, že považuje ďalej za potrebné uviesť, že § 47 ods. 3 Správneho poriadku stanovuje správnemu orgánu povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, ktoré boli pre rozhodnutie správneho orgánu podkladom. Správny poriadok v danom smere rieši materiálnu stránku veci, keď samotné podklady, z ktorých dané skutočnosti vychádzajú sú obsiahnuté v príslušnom spisovom materiáli, do ktorého má účastník konania možnosť v priebehu správneho konania nazrieť. V tomto ohľade, ako uviedol sa nedá nespomenúť, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí popísal postup správneho orgánu vychádzajúci z jednotlivých podkladov z chronologického hľadiska, keď bolo uvedené najskôr zistenie správneho orgánu, vychádzajúce z inšpekčného záznamu, a následne začatie správneho konania. Na základe uvedeného má odvolací orgán za to, že prvostupňový správny orgán presne uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a samotné podklady pre rozhodnutie sú súčasťou spisovej dokumentácie, čo je v súlade so zákonom. V prípade, ak mal účastník konania v priebehu konania záujem oboznámiť sa s jednotlivými podkladmi mohol využiť svoje právo na nazretia do spisu podľa ust. § 23 ods. 1 Správneho poriadku, pričom účastník konania svoje právo do vydania rozhodnutia nevyužil. Žalovaný taktiež uviedol, že kontrolou SOI sa zisťuje skutkový stav vyskytujúci sa na mieste v čase výkonu kontroly a jeho následné zaznamenanie do inšpekčného záznamu. Výkon kontroly bol uskutočnený štandardným postupom súladným so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi právomoci SOI. O výsledkoch vykonanej kontroly zameranej na preverenie súladu verejne prístupných OP a informácií zverejnených na internetovej stránke účastníka konania A. s príslušnými právnymi predpismi, riadne zdokumentovanými v inšpekčnom zázname, bol účastník konania riadne oboznámený, pričom pri prerokovaní záveru kontroly konateľ účastníka konania žiadnym spôsobom nenamietal ani spôsob, ako ani priebeh a výsledky kontroly. Na základe uvedeného žalovaný za to, že tvrdenia účastníka konania uvádzané v odvolaní sú účelové s cieľom zbaviť sa objektívnej zodpovednosti za preukázané porušenie zákona a že nie je dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko správny orgán postupoval v súlade so zákonmi. Prvostupňový správny orgán nekonal ani v rozpore so zásadou súčinnosti v správnom konaní, splnil si všetky svoje zákonné povinnosti a účastníkovi konania v žiadnom prípade neuprel možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. 9. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že má za to, že v danom konaní správny orgán spoľahlivo zistil skutkový stav, výrok rozhodnutia dostatočne odôvodnil a pri vydávaní rozhodnutia postupoval v súlade s § 46 Správneho poriadku, v zmysle ktorého rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a musí obsahovať predpísané náležitosti: v súlade s § 47 ods. 2 cit. zákona, nakoľko výrok obsahuje náležitosti predpokladané zákonom vrátane opisu skutku a určenia miesta a času zistenia nedostatku, ktoré zabezpečujú nezameniteľnosť skutku s iným skutkom ako aj v súlade s § 47 ods. 3 cit. zákona, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správny orgán uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Uviedol, že právne posúdenie zisteného skutkového stavu patrí správnemu orgánu, ktorý je oprávnený urobiť si o veci úsudok na základe aplikácie správneho uváženia (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku) a v súlade

s aplikáciou zásady oficiality je oprávnený rozhodovať o tom, či správne konanie v danej veci začne (o dispozícii s konaním). Je pritom viazaný zisteniami vyplývajúcimi z obsahu administratívneho spisu. Z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že účastník konania porušil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa a teda správny orgán konal plne v súlade so zákonom, keď prihliadnuc na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, rozhodol o uložení pokuty za zistené porušenie zákona. K uvedenému ešte odvolací správny orgán poznamenáva, že Správny poriadok zakotvuje povinnosť' správneho orgánu v odôvodnení reagovať na návrhy, námietky a vyjadrenia účastníka konania k podkladu rozhodnutia. Právo na odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že správny orgán je povinný dať na každý argument účastníka konania podrobnú odpoveď. Splnenie zákonnej povinnosti správneho orgánu odôvodniť svoje rozhodnutie sa preto vždy posudzuje so zreteľom na konkrétny prípad. V prejednávanej veci je podľa odvolacieho správneho orgánu nepochybné, že prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie na základe zákonom povolenej voľnej úvahy. Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. V danom prípade možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy - diskrečná právomoc (discretionary power), na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie. Na základe tohto zákonného zmocnenia, bolo podľa odvolacieho orgánu rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej správnej úvahy. 10. K argumentom účastníka konania, že správny orgán neposudzoval zistené skutočnosti v širšom rozsahu, ktorý umožňuje účastníkovi konania oznámiť spotrebiteľovi prípady, kedy spotrebiteľ nemôže odstúpiť od zmluvy, a že je to aj v prípadoch tovarov, ktoré sú uvedené v špeciálnom katalógu účastníka konania žalovaný uvádza, že ich považuje opätovne za subjektívne, právne irelevantné a tendenčné s cieľom vyhnúť sa splneniu povinnosti uloženej účastníkovi konania rozhodnutím č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018. Žalovaný sa stotožňuje s názorom prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého správny orgán nepovažuje zo strany účastníka konania za preukázané, že v danom prípade ide o tovar zhotovený podľa osobitných požiadaviek spotrebiteľa, tovar vyrobený na mieru alebo tovar určený osobitne pre jedného spotrebiteľa, t. j. nejde o prípad v zmysle § 7 ods. 6 písm. c) zákona č. 102/2014 Z. z.. Odvolací orgán zároveň podotýka, že predmetné podmienky boli účastníkom konania ako predávajúcim vopred naformulované, spotrebiteľ sa s nimi síce mal možnosť vopred oboznámiť, avšak nemohol ovplyvniť ich obsah. Odvolací orgán zároveň uvádza, že v prípade vzťahu „predávajúci - spotrebiteľ“, vystupuje spotrebiteľ ako laik, ktorému je potrebné venovať špeciálnu starostlivosť a predávajúci vystupuje ako odborník, ktorý pri svojej činnosti ovláda a dodržiava všetky podmienky predaja. 11. K námietkam účastníka konania, ktoré sa týkajú porušenia ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa odvolací orgán uvádza, že uvedené námietky zohľadnil pri rozhodovaní a dospel k záveru, že účastník konania nemal byť sankcionovaný za porušenie povinnosti predávajúceho vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, v ktorom je uvedený názov výrobku. Nakoľko uvedenou zmenou rozhodnutia došlo k upusteniu od sankcionovania povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým aj k zúženiu rozsahu protiprávneho konania, ktorým bol porušený zákon o ochrane spotrebiteľa, odvolací orgán pristúpil aj k primeranej zmene výšky postihu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Zároveň v rozsahu uvedenej zmeny zmenil aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tak, ako je uvedené v tomto rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací správny orgán predmetnými námietkami účastníka konania nezaoberal. Odvolací orgán v danej súvislosti dodáva, že zodpovednosť účastníka konania ako predávajúceho je v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa koncipovaná na objektívnom princípe, tzn. že predávajúci za porušenie zákona zodpovedá bez ohľadu na zavinenie (úmysel, nedbanlivosť), ako aj bez ohľadu na okolnosti, za ktorých k porušeniu zákona došlo. Zákon o ochrane spotrebiteľa neumožňuje kontrolnému orgánu prihliadnuť na žiadne subjektívne aspekty. Zistené porušenie povinnosti predávajúceho vyplývajúce zo zákona o ochrane spotrebiteľa je iným správnym deliktom kontrolovanej osoby (nie priestupkom), kde sa preukazuje len porušenie právnej povinnosti. Bolo predovšetkým povinnosťou účastníka konania prijať také opatrenia, aby nedochádzalo k porušovaniu povinností vyplývajúcich mu z právnych predpisov. Odvolací orgán je toho názoru, že účastník konania je povinný poznať zákon a zabezpečiť na svojej prevádzke jeho dodržiavanie. Okolnosti ospravedlňujúce, resp. vysvetľujúce nesplnenie povinnosti nemajú právny význam pri otázke zodpovednosti za toto porušenie. Je preto právne irelevantné, či mal účastník konania k protizákonnému konaniu motív alebo nie. Odvolací orgán má za to, že správny orgán prvého stupňa zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Taktiež je podľa odvolacieho správneho

orgánu zrejmé, že správny orgán presne a úplne zistil skutočný stav veci, nakoľko vykonal všetky zisťovania potrebné na objasnenie rozhodujúcich okolností a pre posúdenie veci a zároveň zabezpečil, aby skutkové zistenia odvodené z vykonaných zisťovaní čo najviac zodpovedali skutočnosti. 12. Žalovaný odvolací orgán poznamenáva, že SOI ako orgán dozoru účastníka konania v prvom rade sankcionuje za porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zákona o ochrane spotrebiteľa. K naplneniu skutkovej podstaty tohto správneho deliktu stačí kontrolnému orgánu zistiť, že v dôsledku porušenia povinnosti zodpovednou osobou došlo k ohrozeniu práv spotrebiteľa. Treba však zdôrazniť, že poškodením spotrebiteľa zo strany účastníka konania je už aj samotné zníženie rozsahu spotrebiteľových práv priznaných mu zákonom. Účastník konania je povinný po celý čas výkonu svojej podnikateľskej činnosti dodržiavať všetky právne predpisy vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa. vrátane zákona o ochrane spotrebiteľa. Pre správny orgán je relevantné, že došlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcej zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Správny orgán je v zmysle ustanovenia § 24 zákona o ochrane spotrebiteľa povinný uložiť pokutu až do výšky 66 400 EUR. Samotný zákon pritom neumožňuje pokutu odpustiť, či ako sankciu použiť napr. pokarhanie, upozornenie a pod. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú štátne orgány oprávnené konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom. ktorý ustanoví zákon - v uvedenom prípade zákon o ochrane spotrebiteľa. z čoho vyplýva. že prvostupňový správny orgán bol povinný k uloženiu pokuty pristúpiť. Odvolací orgán dodáva, že cieľom kontrolnej činnosti SOI je zisťovanie a zabezpečenie súladu plnenia povinností stanovených zákonom so skutočným stavom. 13. Vo vzťahu k výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že v prípade zisteného porušenia zákona, je správny orgán povinný pristúpiť k uloženiu postihu. K tomuto zároveň poznamenal, že po dôkladnom preskúmaní rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo nenašiel dôvod na zrušenie uloženej sankcie a zastáva názor, že pokuta bola uložená v rámci stanovených kritérií, v dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. V zmysle § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, zohľadňuje charakter a povahu zistených nedostatkov. Uviedol, že správny orgán zároveň pri určení výšky pokuty postupoval v súlade so zásadou materiálnej rovnosti, ktorá je vyjadrená v ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku, keď pri určení výšky pokuty vychádzal z rozhodovacej praxe správnych orgánov v skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch. Žalovaný nemohol zrušiť uloženú sankciu z dôvodu, že by potom vybočil z medzí ukladania pokút za obdobné porušenia právneho predpisu. Odvolací orgán sa však snaží v rámci správnej úvahy prihliadať na všetky okolnosti prípadu aj pri udeľovaní pokuty tak ako tomu bolo aj v prípade účastníka konania. Na druhej strane je zo zákona viazaný, aby v rovnakých, resp. obdobných veciach rozhodoval podobne, pričom táto požiadavka platí aj pre ukladanie sankcií. Zároveň dodal, že na to, aby sankcia spĺňala aj represívnu zložku, musí byť citeľná v majetkovej sfére účastníka konania, nakoľko má pôsobiť ako trest (represia) za spáchanie iného správneho deliktu. Ak by totiž represívna zložka nebola citeľná, nemožno rozumne očakávať ani naplnenie ďalšej z funkcií pokuty, ktorou je prevencia, a to jednak do vnútra - vo vzťahu k zodpovednostnému subjektu (účastníkovi konania), ktorý si po primerane uloženej sankcií, zodpovedajúcej zisteným nedostatkom do budúcna rozmyslí, či znova poruší daný právny predpis, ale aj smerom navonok - vo vzťahu k ostatným podnikateľským subjektom (predávajúcim), ktorých má odstrašiť od porušovania obdobnej povinnosti, ako v prípade účastníka konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti s prihliadnutím na kritériá pre určenie výšky postihu, hlavne na charakter a závažnosť protiprávneho konania, odvolací orgán považuje výšku uloženej pokuty za primeranú zisteným nedostatkom. Zdôraznil, že pre postih za zistený skutkový stav je rozhodujúca skutočnosť, že bol porušený zákon o ochrane spotrebiteľa a rozsah následkov protiprávneho konania bol zohľadnený pri určovaní výšky postihu. Na ostatné okolnosti, ktoré účastník konania uviedol vo svojom odvolaní odvolací orgán neprihliadal. Nakoľko porušenie povinnosti bolo zo strany správneho orgánu spoľahlivo preukázané, správny orgán si splnil svoju zákonnú povinnosť, keď účastníkovi konania uložil pokutu v zákonom stanovenom rozsahu. Na základe hore uvedených skutočností odvolací orgán pokladá skutkový stav za spoľahlivo zistený a jeho protiprávnosť za nepochybne preukázanú. 14. Čo sa týka zdôvodnenie výšky uloženej pokuty, tak žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že o tejto rozhoduje inšpektorát SOI, ktorý podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, uloží výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 za porušenie povinností ustanovených v tomto zákone pokutu až do výšky 66 400 eur, za opakované porušenie počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 eur. Poukázal na to, že podľa § 24 ods. 5 citovaného zákona „pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.“ Odvolací orgán pri určení výšky pokuty vychádzal

z vlastných zistení a uváženia správneho orgánu aplikujúceho zákon. Jednotlivé dôkazné prostriedky zhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že porušenie povinnosti zo strany účastníka konania ako predávajúceho bolo spoľahlivo preukázané. Uviedol však, že pristúpil k zníženiu výšky uloženej pokuty z dôvodu, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa a preto účastník konania nemôže byť sankcionovaný za predmetné konanie. Správny orgán považuje výšku uloženej sankcie po znížení za adekvátnu protiprávnemu konaniu, pretože v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa správny orgán je povinný uložiť predávajúcemu za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa pokutu až do výšky 66 400 eur. V zmysle judikatúry rozhodovacej praxe súdov týkajúcej sa rozhodovania v správnych deliktoch (napr. NS 5Sžo/204/2010, NS 5Sžp/21/2011) orgán dozoru pri určovaní výšky sankcie prihliadol jednak na okolnosti viažuce sa na subjekt, samotný skutok a jeho následok, jednak na všetky štyri povinné hľadiská definované v ustanovení § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že pri určovaní výšky sankcie správny orgán vzal do úvahy, že účel právnych predpisov poskytujúcich spotrebiteľom, ktorí uzatvárajú spotrebiteľské zmluvy zvýšenú ochranu, nebol z dôvodov porušenia povinnosti splnený. Používať neprijateľné zmluvné podmienky vo vzťahu k spotrebiteľovi považuje odvolací orgán za závažné porušenie zákonom stanovených povinností, keďže takéto konanie je spôsobilé priamo poškodiť spotrebiteľa vo forme majetkovej ujmy. Spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s predávajúcim, od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkané služby koná profesionálne a so znalosťou ponúkaných služieb, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní. Správny orgán prihliadol na obsah neprijateľných podmienok a na mieru, v akej sú spôsobilé ohroziť oprávnený záujem spotrebiteľa a jeho základné práva ustanovené v § 3 zákona o ochrane spotrebiteľa. Spotrebiteľ často vzhľadom na nedostatok skúseností v danej oblasti (v porovnaní s predávajúcim) nie je objektívne schopný posúdiť charakter a možný dopad jednotlivých zmluvných podmienok, ktoré ho v konečnom dôsledku môžu pri nedodržaní dobromyseľnosti a odbornej starostlivosti zo strany predávajúceho poškodiť. Uviedol, že odvolací orgán zastáva názor, že rozhodujúcimi skutočnosťami posudzovanými podľa kritérií ustanovených v § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré boli mimo už vyššie uvedeného zohľadnené pri určovaní výšky postihu, bolo porušenie práv spotrebiteľa, nesplnenie zákonných povinností predávajúceho s ohľadom na mieru spoločenskej nebezpečnosti zistených nedostatkov, ako aj celkový počet zmluvných podmienok, ktorých rozpor s právnymi predpismi bol zistený, na ich obsah, ako aj mieru, akou neprimerane závažným spôsobom zasahujú do práv a oprávnených záujmov spotrebiteľov a tiež skutočnosť, že nebol dodržaný minimálny štandard ochrany spotrebiteľa garantovaný zákonom o ochrane spotrebiteľa, nakoľko si predávajúci nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z kogentných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa. Správny orgán pri určovaní výšky pokuty prihliadol aj na to, že účel sledovaný zákonom vyjadrený v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každý spotrebiteľ má okrem iného právo na informácie, ako aj právo na ochranu svoj ich ekonomických záujmov, vzhľadom na zistené nedostatky, v zákonom požadovanej miere a úrovni dosiahnutý nebol. Pri určení výšky pokuty boli zároveň zohľadnené aj následky protiprávneho konania účastníka konania spočívajúce jednak v porušení práva spotrebiteľa na ochranu jeho ekonomických záujmov, a jednak v porušení tomu zodpovedajúcej povinnosti účastníka konania. Z hľadiska miery zavinenia správny orgán prihliadol aj na skutočnosť, že účastník konania ako predávajúci, je nositeľom objektívnej zodpovednosti za zistené nedostatky bez ohľadu na okolnosti, ktoré spôsobili ich vznik. Takisto správny orgán prihliadol aj na charakter protiprávneho konania, ktorý predstavuje súhrn tohto konania spočívajúci vo vyššie uvedených skutočnostiach, na ktoré bolo zo strany správneho orgánu pri určovaní výšky pokuty prihliadnuté. 15. Na záver uviedol, že podkladom pre vydanie rozhodnutia bol presne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci na základe čoho podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku bolo I. stupňové rozhodnutie zmenené tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

II. Konanie pred správnym súdom 16. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou zo dňa 30.07.2019, doručenou osobne na tunajší súd 30.07.2019 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 13.06.2019 č. SK/0462/99/2018, ako aj rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v

Košiciach pre Košický kraj č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť mu náhradu trov konania. 17. Žalobu odôvodnil tým, že Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Košiciach pre Košický kraj vykonal u žalobcu kontrolu internetového obchodu: A. začatej dňa 22.05.2018 na Inšpektoráte SOI v Košiciach bez jeho prítomnosti a ukončenej dňa 04.06.2018 v sídle prevádzkarne na adrese C. X, D., prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu žalobcovi. Inšpektorát začal správne konanie voči žalobcovi vydaním a doručením oznámenia o začatí správneho konania zo dňa 20.07.2018, ku ktorému oznámeniu účastník konania podal svoje vyjadrenie, v ktorom poukazoval na skutočnosť, že zákazník je pravdivo a úplne informovaný o skutočnosti, že objednaním produktov priamo z katalógov musí akceptovať fakt, že sa na takúto objednávku nevzťahuje možnosť odstúpiť od zmluvy (vrátenia tovaru) podľa § 7 odst.1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z. pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov), že tento bod sa považuje za informáciu podľa § 3 písm. k) uvedeného zákona o tom, že spotrebiteľ nie je oprávnený odstúpiť od zmluvy, že podľa § 16 ods. 1 d) zákona č. 250/2007 Z. z. žalobca zákonné požiadavky kladené na doklad o kúpe splnil, pričom túto skutočnosť aj podrobne opísal. Ďalej žalobca poukazoval na nezákonný spôsob vykonania kontroly tým, že pri začatí kontroly si inšpektori nesplnili povinnosť preukázať sa dňa 22.05.2018 služobnými preukazmi pri kontrole, v zmysle požiadaviek § 5 ods. 5 zákona č.128/2002 Z. z. Obdobne je to aj v prípade postupu spísania inšpekčného záznamu a ďalej opísal spôsob vykonania kontroly, ktorý žalobca taktiež považuje za nezákonný, lebo je nepreskúmateľný. Žalobca žiadal nariadiť ústne pojednávanie za účelom objektívneho a dostatočného objasnenia veci, a či správny orgán postupoval správne a hlavne zákonne, pri obvinení žalobcu z porušenia zákona. Žalobca uviedol, že správny orgán na jeho vyjadrenie nebral ohľad, ústne pojednávanie nenariadil a vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým pre porušenie zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého predávajúci nesmie používať nekalé obchodné praktiky, v nadväznosti na § 7 ods. 1 a § 7 ods. 4 zákona v spojení s § 8 ods. 1 písm. g) zákona, v zmysle ktorého sa obchodná praktika považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie, a je preto nepravdivá vo vzťahu k právu spotrebiteľa vrátane práva na vrátenie peňazí, keď žalobca na svojej internetovej stránke v Obchodných podmienkach v článku „VII. Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy, bod 7.1.“ uvedením: „V zmysle ustanovenia § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č.102/2014 Z. z.) má kupujúci právo od zmluvy uzavretej na diaľku odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru, pričom je nevyhnutné, aby oznámenie Kupujúceho o odstúpení od zmluvy a zakúpený tovar boli Predávajúcemu doručené v uvedenej lehote.“ a v článku „Špeciálne obchodné podmienky pre objednávky z katalógov bod 8.1.“ uvedením: „Objednaním produktov z katalógov, zákazník berie na vedomie, že sa na takúto objednávku nevzťahuje možnosť vrátenia tovaru podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) ... Objednaním tovaru z katalógovej ponuky spotrebiteľ dobrovoľne vyhlasuje, že berie zodpovednosť za výber produktu na seba a vzdáva sa práva na odstúpenie od zmluvy,“ mal uvádzať podmienky, ktoré mali byť spôsobilé zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, a pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona, v zmysle ktorého je predávajúci povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, v ktorom je uvedený názov výrobku, keď žalobca vydal spotrebiteľom (inšpektorom SOI) doklad o kúpe výrobku zakúpeného vo vykonanom kontrolnom nákupe, účtovanom v celkovej hodnote 17,80,- €, v ktorom nemal byť uvedený názov odpredaného výrobku, nakoľko odpredaný výrobok - nočné pozičné svietidlo Prezent 1618 bolo uvedené ako ,,121591:LUX1618“, podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov uložil žalobcovi pokutu vo výške 900,- €. 18. Žalobca ďalej uviedol v správnej žalobe, že podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. V odvolaní žalobca nesúhlasil s takýmto formálnym odôvodnením námietky žalobcu, že inšpektorát nedôkladne zistil a zadokumentoval skutkový stav, že sa nedopustil porušenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z., pričom aj podrobne opísal v čom vidí neporušenie citovaného ustanovenia. Namietal aj nezákonnosť a nepreskúmateľnosť postupu inšpektorátu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladu pre správne konanie a rozhodnutie, na to že citovaný kompetenčný zákon č.128/2002 Z.

z. ohľadom postupu inšpektorátu pri vykonávaní kontroly a vyhotovenia výstupu z nej je nejasný, nezrozumiteľný a nedostatočný, a vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalobca považoval vyššie uvedené rozhodnutie číslo: P/0234/08/18 z 24.08.2018 za nezákonné a žiadal o jeho zrušenie v celom rozsahu. Žalovaný po preskúmaní napadnutého rozhodnutia P/0234/08/18, zo dňa 24.08.2018 a odvolania žalobcu, napadnuté rozhodnutie inšpektorátu zmenil tak, že žalobcovi pre porušenie zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách - pri výkone kontroly bolo posúdením Obchodných podmienok zistené, že žalobca mal v Obchodných podmienkach uviesť: VII. Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy 7.1. „V zmysle ustanovenia § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) má Kupujúci právo od zmluvy uzavretej na diaľku odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru, pričom je nevyhnutné, aby oznámenie Kupujúceho o odstúpení od zmluvy a zakúpený tovar boli Predávajúcemu doručené v uvedenej lehote ...“ a uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko v zmysle ustanovenia § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa lehota na odstúpenie od zmluvy považuje za zachovanú, ak oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty podľa § 7 ods. 1. Predávajúci síce umožnil spotrebiteľovi odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 dní odo dňa prevzatia tovaru, dokonca stanovil dlhšiu lehotu na odstúpenie od zmluvy (14 pracovných dní), avšak na druhej strane kupujúcemu určil nad rámec zákona, že musí doručiť oznámenie o odstúpení od zmluvy spolu so zakúpeným tovarom do vyššie uvedenej lehoty, čo je v priamom rozpore s ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Účastník konania ako predávajúci teda preukázateľne porušil zákon, nakoľko ním stanovené podmienky vnášajú značnú nerovnováhu do práva povinností zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; VIII. Špeciálne obchodné podmienky pre objednávky z katalógov 8.1. "...Objednaním produktov z katalógov, zákazník berie na vedomie, že sa na takúto objednávku nevzťahuje možnosť vrátenia tovaru podľa § 7 odst. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.)... Objednaním tovaru z katalógovej ponuky spotrebiteľ dobrovoľne vyhlasuje, že berie zodpovednosť za výber produktu na seba a vzdáva sa práva na odstúpenie od zmluvy" - uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná podmienka je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého je predávajúci povinný pred uzavretím zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky spotrebiteľa pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, jasne a zrozumiteľne oznámiť spotrebiteľovi spôsobom podľa odseku 2 alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, informáciu o práve spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, podmienkach, lehote a postupe pri uplatňovaní práva na odstúpenie od zmluvy; predávajúci zároveň poskytne spotrebiteľovi formulár na odstúpenie od zmluvy podľa prílohy č. 3. Uvedenou podmienkou účastník konania ako predávajúci nesprávne informoval spotrebiteľa o jeho právach, vrátane práva na vrátenie peňazí uložil žalobcovi podľa § 24 ods. 1 vyššie cit. zákona o ochrane spotrebiteľa peňažnú pokutu vo výške 800,- €. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia (3. strana posledný odsek a nasl. ) uviedol, že: „...po dôkladnom oboznámení sa so skutkovým stavom veci zároveň dospel k názoru, že účastník konania nemôže byť sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko považuje postih v uvedenej veci za nedôvodný...“ 19. Žalobca uviedol, že je toho názoru, že žalovaný aj pri vydaní vyššie uvedeného druhostupňového rozhodnutia pochybil, ak zmenil výšku pokuty aj výrok prvostupňového rozhodnutia bez toho, aby samostatným rozhodnutím zastavil konanie vo veci porušenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z., že bola porušená zásada absorbčnosti ukladania trestu, vychádzal z nespoľahlivo, nedostatočného a neobjektívneho zisteného stavu, z nesprávneho právneho a vecného posúdenia veci, nedodržal zákonný postup dokazovania správneho deliktu a správneho konania, žalobcovi bolo odňaté právo na spravodlivý proces a vec nebola v konaní prejednaná za prítomnosti žalobcu. Bolo porušené jeho právo na obhajobu a na riadny proces v správnom konaní. Uviedol, že obe rozhodnutia správneho orgánu sú nezákonné a skutkový stav bol zistený nezákonným postupom. Nezákonnosť

vidí hlavne v tom, že žalovaný aj pri druhostupňovom rozhodnutí vychádzal z nepreskúmateľného a nezákonného dôkazu, ktorým je inšpekčný záznam, keď nenariadil ústne pojednávanie v správnom konaní, odôvodnenie prvostupňového aj druhostupňového rozhodnutia neobsahuje podstatné náležitosti a ani riadne odôvodnenie, čím sa stáva podľa nášho názoru nepreskúmateľným, čím bol žalobca ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch, čo je dôvodom na jeho zrušenie. Zároveň žalobca poukázal na napr. aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/201/2010, ktorý v odôvodnení uviedol, že i veci správnych deliktov majú v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania o trestnom obvinení a správny orgán musí preto rešpektovať procesné práva obvineného zo správneho deliktu, základné zásady správneho konania a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. 20. Žalobca v správnej žalobe k namietanému nezákonnému postupu žalovaného a nerešpektovaniu absorpčnej zásady uviedol, že z rozhodnutia žalovaného zistil, že žalovaný postupoval nezákonným spôsobom, ak samostatným rozhodnutím nezastavil správne konanie za správny delikt porušenia povinnosti žalobcu ako predávajúceho podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z., a spôsobil tak protiprávny stav, ak za správny delikt spáchaný porušením ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z., uložil jednu sankciu, a za správny delikt spáchaný porušením zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. uložil druhú sankciu, čo znamená nerešpektovanie absorpčnej zásady, ako jednej zo základných zásad pre ukladanie trestu a s poukazom na § 195 písm. d) SSP aj sankcií v správnom trestaní. V zmysle uvedenej zásady za spáchanie dvoch alebo viacerých správnych deliktov sa ukladá len jeden trest, resp. sankcia, a to podľa ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na správny delikt, z nich najprísnejšie postihovaný. Uviedol, že správny orgán prvého stupňa mu uložil pokutu vo výške 900,- € za dva správne delikty, ktorých sa mal dopustiť s poukazom na § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa porušením povinností § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. a porušením ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z. Na základe žalobcom podaného odvolania žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie. Zmena bola vykonaná vypustením skutku, ktorého podstata spočívala v porušení povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z. z výrokovej časti, bez samostatného rozhodnutia a uložením pokuty 800,- € len za skutok, ktorého sa žalobca mal dopustiť porušením ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. Opierajúc sa o názor NS SR v rozsudku sp. zn. 7Asan/25/2017 zo dňa 27.11.2018 a názor KS v Trenčíne v rozsudku sp. zn.: 11S/124/2016-52, zo dňa 15.08.2018, a citujúc tento názor (ktorým NS SR zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky, ktorou bola v danom prípade žalovaná strana), je taktiež toho názoru, že uvedený procesný postup žalovaného je nezákonný. Uviedol, že v prípade, ak žalovaný, ako odvolací orgán, dospeje k presvedčeniu, že na vyvodenie zodpovednosti voči žalobcovi za porušenie povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z., nebol dostatočne zistený skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti, či sa vôbec skutok stal a za situácie, že správne konanie o uložení sankcie voči žalobcovi bolo začaté z podnetu konajúceho správneho orgánu, bolo povinnosťou žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu rozhodujúceho o odvolaní zastaviť konanie v časti porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. osobitným rozhodnutím, resp. výrokom tak, ako to ukladá § 30 ods. 1 písm. h) správneho poriadku, nakoľko odpadol dôvod a zmysel ďalšieho konania v tejto časti. Žalovaný zákonným spôsobom nerozhodol o celom predmete konania vedeného pred správnymi orgánmi a začatého na ich podnet, v dôsledku čoho nebola zachovaná totožnosť skutku na oboch stupňoch konania. V dôsledku uvedeného postupu žalovaný ukladal pokutu len za jeden z dvoch správnych deliktov, za ktoré bol žalobca prvostupňovým správnym orgánom braný na zodpovednosť, a to bez toho, aby sa na podklade podaného odvolania zákonným spôsobom vysporiadal so zvyškom prejednávanej veci. Uviedol, že je aj toho názoru, že rozhodnutie žalovaného nie je v súlade so spisom, s oznámením o začatí správneho konania, lebo v ňom je uvedené, že žalobca je obvinený z dvoch správnych deliktov a žalovaný trestá žalobcu len za jeden správny delikt, čo spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť a nepostupoval v danom prípade podľa trestnoprávnych zásad obsiahnutých v trestnoprávnej úprave, a jeho rozhodnutie nespĺňa kritéria v súlade s trestnoprávnou úpravou. Žalobca je taktiež názoru, že ak správny orgán bol toho názoru, že žalobca spáchal viacero správnych deliktov, pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný a táto skutočnosť mala byť určitým a zrozumiteľným spôsobom priamo uvedená vo výroku rozhodnutia a dôvodnosť úhrnného trestu mala byť odôvodnená v odôvodnení správneho rozhodnutia. Inšpektorát aj žalovaný teda nepostupovali pri zisťovaní a objasňovaní protiprávnych konaní žalobcu v súlade s platnými ustanoveniami správneho poriadku, na ktorý odkazuje § 27 zákona č. 250/2007

Z. z. a pri rozhodovaní o jeho vine a uložení sankcie pri nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy nepostupovali analogicky podľa trestnoprávnej úpravy, ktorý výklad by bol súladný s § 46 správneho poriadku v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Uzavrel, že týmto postupom žalovaného došlo k podstatnej vade konania, ktorá má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie (§ 191 ods. 1 písm. g), § 191 ods. 4SSP v spojení s § 194 ods. 2 SSP). 21. Žalobca v správnej žalobe k namietaniu nezákonnosti a nepreskúmateľnosti postupu správneho orgánu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladov pre správne konanie a rozhodnutie uviedol, že vo svojom odvolaní podrobne opísal, v čom vidí nezákonnosť a nepreskúmateľnosť postupu správneho orgánu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladu pre správne konanie a rozhodnutie (str. 7 posledný odsek a nasl. rozhodnutia žalovaného). Uviedol, že nesúhlasí s týmto odôvodnením predmetnej námietky z nasledujúcich dôvodov: „- odôvodnenie žalovaného, že: „... Ako už bolo uvedené vyššie, kontrola inšpektorov SOI spočívala v porovnaní zisteného skutkového stavu so stavom predpísaným, t. j. ustanoveným všeobecne záväznými právnymi predpismi a osobitnými predpismi v oblasti ochrany spotrebiteľa. Vyhodnotením tohto porovnania je výsledok kontroly, teda inšpekčný záznam, z ktorého musí byť zrejmé, či zistený skutkový stav vyhovoval alebo nevyhovoval predpísanému stavu. Z inšpekčného záznamu bolo zrejmé zameranie kontroly, ako aj zistený skutkový stav. Inšpektori spísali inšpekčný záznam z vykonanej kontroly, postupovali pri kontrole v súlade s platnými právnymi predpismi..." Je taktiež nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a ústavne nekonformné, najmä ak sa žalobca z takéhoto odôvodnenia nedozvedel o konkrétnych všeobecných záväzných právnych predpisoch a osobitných predpisoch v oblasti ochrany spotrebiteľa a hlavne, s ktorými konkrétnymi všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi právomoci Slovenskej obchodnej inšpekcie bol výkon kontroly a jej postup uskutočnený. Žalobca je toho názoru, že správny orgán je povinný uviesť do odôvodnenia právne predpisy, na ktoré sa v odôvodnení rozhodnutia odvoláva, nakoľko len takéto odôvodnenie je následne zrozumiteľné a najmä preskúmateľné. V tomto prípade inšpektorát ani žalovaný neuviedol konkrétne právne predpisy, podľa ktorých postupuje pri výkone kontroly a predpisy, podľa ktorých vyhotovuje inšpekčné záznamy, a tak odôvodnenie, že postupuje podľa všeobecných záväzných právnych predpisov a podľa štandardného postupu, sa javí ako značne nezrozumiteľné a najmä značne nepreskúmateľné, čo spôsobuje aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. - odôvodnenie rozhodnutia ( 9. strana posledný odsek ), že: „... Zároveň je potrebné uviesť, že dôkazný prostriedok - inšpekčný záznam, bol získaný v súlade so zákonom a v štádiu jeho získania nedošlo k žiadnym procesnoprávnym vadám, keď inšpektori SOI postupovali štandardným a zaužívaným spôsobom, vhodným pre daný typ kontroly". Je obdobne nepreskúmateľné a nedostatočné, lebo nie je žalobcovi zrejmé, s ktorým zákonom a jeho konkrétnym ustanovením bol inšpekčný záznam vypracovaný a nie je ani zrejmé, akými procesnoprávnymi postupmi žalovaný tento záznam vyhotovuje. Žalobca takisto nevie porovnať a posúdiť správnosť konštatovania žalovaného o štandardnom a zaužívanom spôsobe, ktorý má byť vhodným pre daný typ kontroly, a ani nevie, či pre iný typ (a aký typ) kontroly existuje aj iný, zákonom stanovený postup inšpektorov SOI, lebo žalovaný na takýto postup s poukazom na príslušné ustanovenie právneho predpisu žalobcu neodkázal.“ Žalobca poukázal na to, že v tejto časti je citovaný kompetenčný zákon č. 128/2002 Z. z. a postup správneho orgánu je nejasný, nezrozumiteľný a nedostatočný, to znamená, že neexistuje jednoznačný postup, akým má správny orgán zaznamenávať poznatky z vykonávaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať, ako ich označovať, a akými povinnými náležitosťami musia tieto poznatky disponovať. Príkladom uviedol, že ostatné orgány dozoru SR majú jasne a podrobne zákonom stanovený postup pri zabezpečovaní výstupu z ich kontroly a jediný orgán dozoru - žalovaný, takýto postup zákonom stanovený nemá, čo spôsobuje nejasnosť, nezrozumiteľnosť konania a postupu žalovaného vo všeobecnosti, a naznačuje aj znaky svojvoľnosti žalovaného pri vyhotovovaní výstupov z jeho kontrol (napr. zákon č. 152/1995 Z. z. v § 20 ods. 10 o potravinách; zákon č.125/2006 v § 13 ods. 2, 3 a v § 14 ods. 1, 2, 3, 4, 5 o inšpekcii práce; zákon č. 157/2018 Z. z. v § 54 ods. 2, písm. d), § 54 ods. 3, 4, 5 o metrológii; zákon č. 314/2001 Z. z. v § 25 ods. 3 o ochrane pred požiarmi; zákon č. 455/1991 Zb., v § 62 ods.4; zákon Č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v § 55 ods.3; zákon č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v § 11 ods. 2 písm. d, e, f, g, h, i, j, a § 13 ods. 1; zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v § 97 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9). Uviedol, že je toho názoru, že potom, ak neexistuje právny predpis,

ktorý takýto postup určuje, je postup žalovaného svojvoľný a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, potom je žalobca toho názoru, že je potrebné sa riadiť zásadou, že ak je právo v tomto smere neurčité, tam nie je právo žiadne "Ubu ius incertum, ibi ius nullum". Uviedol, že nepovažuje inšpekčný záznam za relevantný dôkaz, že žalobca porušil zákon, lebo nie je dostatočne zrejmé, či postup žalovaného pred jeho zabezpečím, ako aj samotný inšpekčný záznam je zákonný. Tento záznam nie je ani verejnou ani úradnou listinou, lebo neobsahuje úradnú pečiatku orgánu dozoru, ani žiadne evidenčné číslo a je to len súkromná listina inšpektorov žalovaného. Namietal, že aj pomenovanie inšpekčný záznam nemá oporu v žiadnom zákone, a tak aj použitie jeho názvu v rozhodnutí spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, pre jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť, lebo názov inšpekčný záznam zákony, podľa ktorých správny orgán dozoruje vnútorný trh, nepoznajú. Práve aj z uvedených dôvodov žiadal žalobca o ústne pojednávanie a o vykonanie dôkazu z dôkazných prostriedkov, ktorým je aj predmetný inšpekčný záznam a je zrejmé, že dôkazný prostriedok - poznámky inšpektorov, bol do rozhodnutia len precitovaný. Uviedol, že žalobca mal záujem na ústnom pojednávaní objasniť, či postup inšpektorov bol správny a najmä, či bol zákonný, a nenariadením ústneho pojednávania došlo k neobjasneniu veci a hlavne, neobjasneniu zákonnosti konania a postupu inšpektorov žalovaného, ktoré je základnou podmienkou zákonnosti napadnutých rozhodnutí v žalobe, čím bolo upreté právo žalobcu na obhajobu a riadny proces. Poukázal citujúc ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, že je toho názoru, že ak postup správneho orgánu pri vykonávaní kontroly je nepreskúmateľný, tak aj napadnuté rozhodnutie je nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť a pre nedostatok dôvodov. 22. Žalobca k namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia uviedol, že toto považuje za príliš formalistické a nedostatočne odôvodnené, a bez odkazu na príslušné právne predpisy, ku ktorým priraďuje svoje odôvodnenie. Uviedol, že sa odvolaním snažil preukázať, že žalovaný nedostatočne objasnil postup pri vykonávaní kontroly, keď len príliš všeobecne, veľmi stručne, veľmi stroho a formalisticky uviedol, že postup pri kontrole mal byť vykonaný v zmysle všeobecných právnych predpisov. Takéto odôvodnenie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože žalovaný vôbec neuviedol, podľa ktorého právneho predpisu tak môže konať. Žalobca, v zmysle nálezu III. ÚS 311/07, je toho názoru, že žalovaný mu neozrejmil svoje myšlienkové úvahy, spôsob zabezpečovania a hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby žalobca nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť, ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Podľa jeho názoru žalovaný sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné, čím bolo porušené právo žalobcu na riadne odôvodnenie administratívneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Takto koncipované odôvodnenie rozhodnutia žalovaného nie je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, naopak svedčí o jeho svojvôli, zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti, čo znamená neakceptovateľnosť napadnutých rozhodnutí z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa v zásade vzťahujú aj na správne konanie. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (III. ÚS 119/03, IV. ÚS 115/03). Žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného neposkytlo žalobcovi jasnú a zrozumiteľnú odpoveď takmer na žiadne otázky, na ktoré žalobca poukazoval. Žalobca je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá ústavnej požiadavke náležitého odôvodnenia administratívneho rozhodnutia, a teda ide o ústavné nekonformne právne posúdenie veci. 23. Na záver podanej správnej žaloby žalobca uviedol, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko má za to, že žalovaný aj inšpektorát svojim nesprávnym úradným postupom porušili základné právo žalobcu na spravodlivý proces a základné právo na inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR, vec nesprávne právne posúdili, vôbec resp. nedostatočne odôvodnili zákonnosť postupu a výstupu z kontroly, keď podkladom pre rozhodnutie bola iba súkromná listina inšpektorov žalovaného označená ako inšpekčný záznam, ktorý nemá zákonnú oporu, rozhodnutia žalovaného a inšpektorátu nie sú riadne a dostatočne odôvodnené v súlade s § 47 ods. 3 SP.

24. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 02.12.2019, ktoré vyjadrenie bolo doručené tunajšiemu súdu elektronicky 05.12.2019 navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Uviedol, že je toho názoru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi a na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu. 25. Uviedol, že inšpektormi SOI bola dňa 22.05.2018 začatá kontrola internetového obchodu A. v sídle Inšpektorátu SOI so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá pokračovala dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese Študentská 1, Košice a bola ukončená dňa 04.06.2018 v sídle Inšpektorátu SOI so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe. Predmetná kontrola inšpektormi SOI bola zameraná na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. 439/18, na dodržiavanie zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 102/2014 Z. z.“), zákona č. 22/2004 Z. z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o elektronickom obchode“) a zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu“). Predmetnou kontrolou bolo zistené, že účastník konania ako predávajúci porušil zákaz používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách; porušil povinnosť vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe, ktorý by obsahoval všetky zákonom požadované náležitosti s tým, že za zistené nedostatky žalobca, ako predávajúci, v zmysle § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa v plnom rozsahu zodpovedá. Na základe zisteného skutkového stavu bolo dňa 24.08.2018 vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o uložení pokuty vo výške 900,- € pre porušenie § 4 ods. 2 písm. c) a § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca podal odvolanie, v ktorom uviedol, že vo svojom vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania poukazoval na skutočnosť, že na tovary uvedené v špeciálnych katalógoch sa ustanovenia zákona o možnosti odstúpenia od zmluvy nevzťahujú, a že na doklade o kúpe tovarov bol vyznačený druh tovaru tak, aby bol nezameniteľný s iným tovarom. Žalobca v predmetnom oznámení poukazoval aj na nezákonný spôsob vykonania kontroly dňa 22.05.2018 z dôvodu nedodržania postupu v zmysle požiadaviek § 5 ods. 5 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu. Správny orgán podľa vyjadrenia žalobcu nebral ohľad na jeho argumenty a vydal rozhodnutie. Žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa nebolo podložené dostatočne a objektívne zisteným skutkovým stavom, skutkový stav bol zistený nedostatočne, nespoľahlivo a neobjektívne, pričom nebol ani správne právne posúdený, najmä ak správny orgán nepostupoval pri kontrole zákonným spôsobom. Žalobca taktiež namietal, že správny orgán neposudzoval zistené skutočnosti v širšom rozsahu, ktorý umožňuje žalobcovi oznámiť spotrebiteľovi prípady, kedy spotrebiteľ nemôže od zmluvy odstúpiť. Je to aj v prípadoch tovarov, ktoré sú uvedené v špeciálnom katalógu žalobcu. Žalobca bol toho názoru, že správny orgán mal dôkladnejšie zistiť a zadokumentovať skutkový stav, zistiť, o aký tovar v špeciálnom katalógu ide, ako sa zabezpečuje a pod., a až potom mohol hodnotiť stav ako nesúladný so zákonom. K porušeniu ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa žalobca argumentoval, že dostatočným spôsobom uviedol na doklade o kúpe výrobku aj druh tovaru, ktorý bol predmetom kontrolného nákupu. Predmetné ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa neukladá povinnosť uviesť na doklade o kúpe názov výrobku, ale ukladá len povinnosť uviesť na doklade o kúpe názov tovaru. Podľa názoru žalobcu uvedením názvu tovaru odpredaného v kontrolnom nákupe ako „121591:LUX1618“ bolo naplnené ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko názov odpredaného tovaru „...1618“ bol uvedený nielen na štítku, ale aj na obale. Žalobca ďalej v odvolaní citoval ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o používaní ERP“). Žalobca mal za to, že aj cieľom zákonodarcu bolo stanoviť povinnosťou uvedenou v § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj v § 8 ods. 3 zákona o používaní ERP stav tak, aby spotrebiteľ mohol preukázať, že zakúpil tovar nezameniteľný s iným druhom tovaru v danej prevádzke, a aby aj predávajúci mal za to, že napr. reklamovaný výrobok je ten, ktorý je uvedený na doklade o kúpe. Žalobca uviedol, že názov tovaru „121591:LUX1618“ neodporuje zákonným ustanoveniam a takýmto označením názvu odpredaného tovaru bola naplnená skutková podstata, že

tento tovar je možné jednoznačne určiť, a je možné ho odlíšiť od iného tovaru. Takisto považoval žalobca za závažné pochybenie správneho orgánu skutočnosť, že správny orgán vôbec nebral do úvahy, že predmetný tovar v kontrolnom nákupe bol označený okrem interného kódu „121591...“ a skratky distribútora „...LUX...“ aj jednoznačným názvom konkrétneho odpredaného výrobku „...1618“ a nie všeobecným pomenovaním skupiny výrobkov, ako to uvádza správny orgán. Žalobca tvrdil, že ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa pri jeho gramatickom výklade výslovne požaduje, aby doklad o kúpe výrobku obsahoval okrem množstva aj názov výrobku; jeho interpretácia teda spočíva výlučne v tom, aby bol výrobok jednoznačne identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo reklamačného konania nemohlo dôjsť k zámene výrobku. Žalobca bol presvedčený, že splnil zákonom požadované náležitosti dokladu o kúpe výrobku. Žalobca zároveň namietal aj nezákonnosť a nepreskúmateľnosť postupu správneho orgánu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladu pre správne konanie a rozhodnutie. Žalobca bol toho názoru, že správny orgán je povinný uviesť do odôvodnenia právne predpisy, na ktoré sa v odôvodnení rozhodnutia odvoláva, nakoľko len takéto odôvodnenie je zrozumiteľné a najmä preskúmateľné. V predmetnom prípade správny orgán neuviedol konkrétne právne predpisy, podľa ktorých postupuje pri výkone kontroly a predpisy, podľa ktorých vyhotovuje inšpekčné záznamy. Žalobca uviedol, že správny orgán ani neodôvodnil, prečo si pri začatí kontroly inšpektori SOI nesplnili zákonnú povinnosť a nepreukázali sa služobnými preukazmi, pričom aj z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je zrejmé, že kontrolu začali dňa 22.05.2018. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že postup správneho orgánu je nejasný, nezrozumiteľný a nedostatočný, to znamená, že neexistuje jednoznačný postup, akým má správny orgán zaznamenávať poznatky z vykonaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať, a akými povinnými náležitosťami musia tieto poznatky disponovať. Žalobca nepovažoval inšpekčný záznam za relevantný dôkaz o porušení zákona. Inšpekčný záznam nie je ani verejnou ani úradnou listinou, lebo neobsahuje úradnú pečiatku orgánu dozoru. Takisto ani pomenovanie „inšpekčný záznam“ nemá oporu v žiadnom zákone, a preto používanie tohto názvu v rozhodnutí spôsobuje jeho nezákonnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval žalobca rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018 za nezákonné a žiadal o jeho zrušenie v celom rozsahu. Prvostupňový správny orgán o odvolaní nerozhodol, a tak ho v zmysle § 57 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) listom zo dňa 27.09.2018 predložil spolu so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu dňa 02.10.2018. 26. Žalovaný uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie čo do výrokovej časti rozhodnutia, i čo do jeho odôvodnenia v úzkej súvislosti s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom zistil dôvod na jeho zmenu spočívajúcu v úprave právnej kvalifikácie zisteného porušenia zákazu používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací orgán uvedené konanie žalobcu subsumoval pod jemu prislúchajúce znenie skutkovej podstaty správneho deliktu, t. j. pod porušenie zákazu používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací orgán po dôkladnom oboznámení sa so skutkovým stavom veci zároveň dospel k názoru, že žalobca nemôže byť sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko považuje postih v uvedenej veci za nedôvodný. Z dikcie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že bližšie nešpecifikuje a ani neukladá, že doklad o kúpe výrobku musí mať menný názov alebo číselný názov, prípadne kombináciu týchto dvoch druhov názvov. Ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa pri jeho gramatickom výklade výslovne požaduje, aby doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby obsahoval okrem množstva aj názov výrobku; jeho interpretácia teda spočíva výlučne v tom, aby bol výrobok jednoznačne identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo reklamačného konania nemohlo dôjsť k zámene výrobku. I pri rešpektovaní ochrany spotrebiteľa a jeho práv, ktoré mu garantuje zákon o ochrane spotrebiteľa, nie je podľa názoru odvolacieho správneho orgánu namieste prijať tak reštriktívny a formalistický výklad citovaného zákonného ustanovenia, aké zaujal vo svojom rozhodnutí správny orgán prvého stupňa. Odvolací orgán sa stotožnil s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, ktoré sa týkajú porušenia ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa. Odvolací orgán zastáva názor, že uvedením názvu odpredaného výrobku ako „121591:LUX1618“ bolo naplnené ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko názov odpredaného tovaru „...1618“ nachádzajúci sa na doklade o kúpe výrobku je zhodný s názvom výrobku uvedeným na štítku pripevnenom k výrobku, ako aj na jeho obale. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal odvolací orgán za to, že žalobca si splnil zákonom požadované náležitosti dokladu o kúpe výrobku, nakoľko ten okrem iného obsahoval aj názov výrobku („...1618“), pričom kód „121591...“ je interným kódom a slovo „...LUX...“ je skratkou distribútora. Žalobca teda výrobok dostatočne identifikoval a nespôsoboval jeho zameniteľnosť s iným výrobkom. Nakoľko uvedenou zmenou rozhodnutia došlo k upusteniu od

sankcionovania povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým aj k zúženiu rozsahu protiprávneho konania, ktorým bol porušený zákon o ochrane spotrebiteľa, odvolací orgán pristúpil aj k primeranej zmene výšky postihu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Odvolací orgán taktiež pristúpil k zosúladeniu výroku so skutkovým stavom, keď do výroku rozhodnutia uviedol dátum a miesto pokračovania kontroly, t. j. 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese Študentská 1, Košice. Dôvod na zrušenie prvostupňového správneho rozhodnutia odvolací orgán nezistil. 27. K žalobnej námietke uvedenej v žalobe v časti B, v prvom žalobnom bode nazvanom „Nezákonný postup žalovaného, nerešpektovanie absorpčnej zásady“, žalovaný uviedol, že: „1/ Žalovaný v prvom rade uvádza, že vyššie uvedené tvrdenia žalobcu považuje za účelové a tendenčné s cieľom vyhnúť sa postihu za porušenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že v správnom konaní procesne pochybil. Žalovaný zdôrazňuje, že je dôležité chápať rozhodnutie ako univerzálny celok. V správnom konaní sa o. i. uplatňuje zásada jednotnosti konania, v zmysle ktorej je správne konanie jediným celkom od podania až po jeho právoplatné ukončenie. Zásada dvojinštančnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v ustanovení § 59 ods. 1 Správneho poriadku, je zasa založená na tom, že iba účastník konania podaním odvolania dáva odvolaciemu správnemu orgánu oprávnenie pred nadobudnutím jeho právoplatnosti v neobmedzenom rozsahu napraviť zistené skutkové a nadväzujúce právne vady rozhodnutia. Prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie o odvolaní nemožno posudzovať individuálne, keďže sa jedná o rozhodnutia v tej istej veci, ale je potrebné ich vykladať v ich vzájomnej súvislosti, nie samostatne. Jednotnosť správneho konania, ktorá odporuje záveru o ukladaní dvoch samostatných sankcií v rámci jedného správneho konania, podporuje aj vyššie citované ustanovenie § 59 Správneho poriadku, v zmysle ktorého odvolací orgán na základe podaného odvolania rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa preskúma a rozhodne o tom, či toto rozhodnutie potvrdí, zmení, zruší, resp. zruší a vec vráti na nové prejednanie a rozhodnutie. V žiadnom prípade však nemožno ustáliť, že odvolací orgán ukladá účastníkovi konania ďalšiu samostatnú pokutu. Žalovaný si však v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na to, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutie odvolacieho orgánu (žalovaného) spolu navzájom súvisia. Rozhodnutie odvolacieho orgánu vychádza z rozhodnutia správneho orgánu na prvom stupni, ktoré žalovaný po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia zmenil. Predmetná zmena prvostupňového správneho rozhodnutia spočívala v úprave právnej kvalifikácie zisteného porušenia zákazu používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací orgán (žalovaný) uvedené konanie účastníka konania (žalobcu) subsumoval pod jemu prislúchajúce znenie skutkovej podstaty správneho deliktu, t. j. pod porušenie zákazu používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Žalovaný po dôkladnom oboznámení sa so skutkovým stavom veci zároveň dospel k názoru, že žalobca nemôže byť sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko považuje postih v uvedenej veci za nedôvodný. Keďže uvedenou zmenou rozhodnutia došlo k upusteniu od sankcionovania povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým aj k zúženiu rozsahu protiprávneho konania, ktorým bol porušený zákon o ochrane spotrebiteľa, žalovaný pristúpil aj k primeranej zmene výšky postihu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Žalovaný taktiež pristúpil k zosúladeniu výroku so skutkovým stavom, keď do výroku rozhodnutia uviedol dátum a miesto pokračovania kontroly, t. j. 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese Študentská 1, Košice. Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že tieto rozhodnutia nemožno posudzovať izolovane, ale práve naopak len spolu, v ich vzájomnej súvislosti. Na základe toho má žalovaný za to, že výroková časť jeho rozhodnutia v odvolacom konaní v žiadnom prípade netrpí takou vadou, ktorá by mala mať za následok jeho zrušenie. Keďže sa rozhodnutie odvolacieho orgánu odvíja od skutkových zistení správneho orgánu na prvom stupni, tak je toto rozhodnutie priamo závislé od rozhodnutia vydaného na prvom stupni. Na základe vyššie uvedeného žalovaný deklaruje jednoznačnú súvislosť a nadväznosť druhostupňového rozhodnutia s rozhodnutím vydaným na prvom stupni. Žalovaný je preto toho názoru, že postupoval v súlade s požiadavkami ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku a účelom tohto zákona. Účelom tohto zákona je vydať také rozhodnutie, ktoré je pre žalobcu jasné, určité a zrozumiteľné. Požiadavky na jasnosť, určitosť a zrozumiteľnosť rozhodnutia však opäť nemožno skúmať izolovane, ale len v nadväznosti na výrok prvostupňového rozhodnutia, od ktorého sa odvíja aj druhostupňové rozhodnutie. Žalovaný tiež uvádza, že druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019 v plnom rozsahu spĺňa všetky náležitosti výroku rozhodnutia, a teda je v ňom presne špecifikovaný skutok s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania spolu s právnym vyhodnotením. Žalovaný zastáva názor, že výrok napadnutého rozhodnutia logicky

a vecne nadväzuje na výrok prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, (s ktorým bol žalobca riadne oboznámený, a s ktorým tvorí jeden celok). Vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný jednoznačne vyslovil, že napadnuté rozhodnutie mení tak, že žalobcovi uložil pokutu za porušenie zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa a konkretizoval aj výšku uloženej pokuty. Žalovaný teda konkretizoval porušenú povinnosť, za ktorú bola uložená pokuta ako aj výšku pokuty, t. j. spôsob vykonanej zmeny. Ďalej žalovaný upriamuje pozornosť na obsah samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom je chronologicky a jasne uvedený priebeh daného správneho konania. Na str. 3 posledný odsek napadnutého rozhodnutia je uvedené odôvodnenie vykonanej zmeny (výroku) rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu odvolacím správnym orgánom (žalovaným). Z predmetného odseku je nepochybné, čoho sa zmena týkala (obsahovo) a z akého dôvodu (bližšia konkretizácia) k nej bolo pristúpené. Z daného odôvodnenia je tiež zrejmé, na ktoré skutočnosti žalovaný v napadnutom rozhodnutí už neprihliadal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia taktiež obsahuje vyčerpávajúci opis zistení, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie žalovaného ako aj opis skutku, ktorý bol predmetom postihu žalobcu spolu s jeho vyhodnotením (právnym posúdením). Žalovaný má pritom za to, že argumentácia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je v rozpore s výrokovou časťou rozhodnutia, je s ňou v súlade, a teda nie je pre žalobcu nezrozumiteľnou. Žalovaný teda preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, pričom v samotnej výrokovej časti rozhodnutia vyjadril svoju vôľu zmeniť rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Nešlo však o čiastočnú zmenu rozhodnutia, ale išlo o úplnú zmenu rozhodnutia. V prípade úplnej zmeny rozhodnutia odvolací orgán, t. j. žalovaný, svojím rozhodnutím výrok prvostupňového správneho rozhodnutia v celom rozsahu „nahradil“ svojím rozhodnutím. Z takéhoto rozhodnutia je zrejmé, že žalobca, ktorý disponuje tak rozhodnutím prvostupňovým, ako aj rozhodnutím odvolacieho správneho orgánu, má vedomosť o konečnom závere tohto individuálneho správneho aktu. Žalovaný navyše zdôrazňuje že v odvolacom konaní sa nevykonali žiadne ďalšie dôkazy a skutkový stav sa nedopĺňal. Žalovaný zároveň zastáva názor, že jeho postupom nedošlo k podstatnej vade konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Opačné tvrdenie sa nezakladá na právne relevantnom základe. Žalovaný nesúhlasí ani s vyjadrením žalobcu, podľa ktorého žalovaný nepostupoval v danom prípade podľa trestnoprávnych zásad obsiahnutých v trestnoprávnej úprave, a že nerešpektoval absorpčnú zásadu ako jednu zo základných zásad pre ukladanie trestu. Žalovaný v danej súvislosti dáva do pozornosti, že pokiaľ aj orgány inšpekcie v administratívnom konaní o zisťovaní a sankcionovaní správneho deliktu postupujú analógia legis podľa trestnoprávnej úpravy, to neznamená, že trestnoprávnu úpravu aplikujú doslovne, pretože pre ich postup a rozhodovanie je základným hmotnoprávnym predpisom zákon o ochrane spotrebiteľa a procesným Správny poriadok. K analogickému uplatňovaniu trestnoprávnych inštitútov žalovaný cituje z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžo/39/2014 zo dňa 01.07.2015, v ktorom súd konštatoval: „Treba tiež poznamenať, že značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania. To však neznamená, že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Trestné konanie a správne trestanie sú dve samostatné oblasti, v rámci ktorých by bolo možné jednotlivé inštitúty akokoľvek navzájom dopĺňať a nahrádzať. Správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy, než tie ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní.“ Žalovaný poznamenáva, že uvedenú argumentáciu používa NS SR aj v ďalších svojich rozsudkoch, pričom ju napr. v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 505/2015 z 13. januára 2016 rešpektoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Žalovaný zároveň uvádza, že absorpčnú zásadu je možné aplikovať najmä v prípadoch, keď boli viaceré porušenia právnych predpisov zistené jednou kontrolou daného subjektu. V predmetnom prípade sa však neuplatňuje absorpčná zásada, nakoľko jednou kontrolou boli zistené porušenia len jedného právneho predpisu, konkrétne zákona o ochrane spotrebiteľa, za ktoré bola žalobcovi uložená jedna sankcia. V danom prípade sa nejedná o skutky chrániace odlišný objekt zákonom chráneného záujmu, upravené odlišnými právnymi predpismi.“ 28. K žalobnej námietke uvedenej v žalobnom bode II. nazvanom „Nezákonnosť a nepreskúmateľnosť postupu správneho orgánu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladu pre správne konanie a rozhodnutie“ uviedol žalovaný, že: „nesúhlasí s tvrdením žalobcu, podľa ktorého sa tento nedozvedel o konkrétnych všeobecných záväzných právnych predpisoch a osobitných právnych predpisoch v oblasti ochrany spotrebiteľa a hlavne, s ktorými konkrétnymi všeobecne záväznými právnymi predpismi bol výkon kontroly a jej postup uskutočnený. Žalovaný uvádza, že na str. 3 rozhodnutia č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019, ako aj v inšpekčnom zázname z kontroly SOI začatej dňa 22.05.2018 a ukončenej dňa 04.06.2018 a v inšpekčnom zázname z kontroly SOI vykonanej dňa 24.05.2018 je uvedené, že predmetná kontrola inšpektormi SOI bola zameraná na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. 439/18,

na dodržiavanie zákona č. 102/2014 Z. z., zákona o elektronickom obchode a zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu. K uvedenému žalovaný taktiež poznamenáva, že kompetencie SOI sú neobyčajne široké oproti iným dozorným orgánom. SOI je orgánom štátnej kontroly vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa s celoslovenskou pôsobnosťou. SOI kontroluje a vykonáva dozor nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich z viac ako 350 právnych predpisov; ukladá opatrenia na mieste, ochranné opatrenia, predbežné opatrenia a pokuty za porušenie povinností, vyplývajúcich z právnych predpisov v jej dozornej pôsobnosti. Na základe kontrolou zistených skutočností navrhuje pozastavenie alebo zrušenie živnostenského oprávnenia; poskytuje odbornú a metodickú pomoc okresným úradom, obciam, združeniam spotrebiteľov a iným právnickým osobám založeným na ochranu spotrebiteľa. SOI tiež vykonáva poradenstvo pre spotrebiteľov; spolupracuje s orgánmi štátnej a verejnej správy, spotrebiteľskými združeniami, dozornými orgánmi iných členských štátov EÚ (napr. pri výmene informácií o nebezpečných výrobkoch prostredníctvom systému RAPEX či pri riešení hromadných spotrebiteľských podaní, smerujúcich proti podnikateľským subjektom so sídlom v inom členskom štáte EÚ), s Európskou hospodárskou komisiou a príslušnými orgánmi OSN pri výmene informácií z oblasti trhového dozoru. SOI ďalej vymáha pokuty a pohľadávky od podnikateľských subjektov a fyzických osôb a informuje o nebezpečenstve ohrozenia života, zdravia a majetku spotrebiteľov alebo životného prostredia predajom nebezpečných výrobkov, vybavuje podnety a sťažnosti spotrebiteľov a objasňuje priestupky. Pôsobnosť a kompetencie SOI sú uvedené v zákone o štátnej kontrole vnútorného trhu, podľa ktorého je SOI orgánom kontroly vnútorného trhu. Vzhľadom na rozsiahly diapazón kompetencií SOI a množstvo právnych predpisov, nad ktorými SOI vykonáva dozor, je podľa žalovaného dostačujúce, ak je v inšpekčnom zázname uvedené, na dodržiavanie ktorých právnych predpisov bola tá-ktorá kontrola zameraná. V predmetnom prípade je z inšpekčného záznamu z kontroly SOI začatej dňa 22.05.2018 a ukončenej dňa 04.06.2018, z inšpekčného záznamu z kontroly SOI vykonanej dňa 24.05.2018, ako aj z rozhodnutia č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019 zrejmé, na dodržiavanie ktorých právnych predpisov bola daná kontrola zameraná. Žalovaný taktiež uvádza, že Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 2S/20/08 zo dňa 10.06.2009 konštatoval nasledovné: „...kontrolou SOI sa zisťuje skutkový stav vyskytujúci sa na mieste v čase výkonu kontroly a jeho následné zaznamenanie do inšpekčného záznamu. Pri kontrole je účasť osoby vystupujúcej na strane kontrolovanej osoby nevyhnutná. Aj súd je toho názoru, že pri kontrole uskutočňovanej v takýchto prevádzkach, ako je napr. prevádzka žalobcu, nie je potrebná prítomnosť štatutárneho zástupcu, ale osoby znalej pomerov na prevádzke, a preto bola aj kontrola správne uskutočnená za prítomnosti vedúceho kontrolovanej prevádzky, prípadne vedúcich jednotlivých oddelení. Tieto osoby teda mali jednoznačne možnosť v závere kontroly uviesť svoje vyjadrenie k spísanému skutkovému stavu pri zisťovaní ktorého boli osobne prítomní, a teda mali aj možnosť namietať nesprávnosť zaznamenaného skutkového stavu. Oprávnenia inšpektorov SOI ako aj práva a povinnosti kontrolovaných subjektov vyplývajú zo zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa.“ Žalovaný ďalej uvádza, že vykonával kontrolu stavu zisteného priamo pri kontrole, a to porovnaním so stavom predpísaným platnými právnymi predpismi, pričom prišlo k preukázaniu porušenia ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Konateľ žalobcu p. E. F., ako aj vedúca prevádzkarne p. S. T., mohli a mali pripojiť ku kontrole svoje odlišné názory, ak boli presvedčení, či už o nezákonnosti postupu inšpektorov alebo o zistených nedostatkoch. Podľa § 30 živnostenského zákona totiž platí: „Podnikateľ je povinný prevádzkovať živnosť riadne, poctivo a odborne. Tejto povinnosti sa nemôže zbaviť ani v prípade, ak podnikateľskú činnosť prevádzkuje prostredníctvom zodpovedného zástupcu.“ Na základe uvedeného považuje žalovaný tvrdenia žalobcu o porušení jeho práva na riadny proces za ničím neodôvodnené a subjektívne. V ostatnom sa žalovaný pridŕža odôvodnenia svojho druhostupňového rozhodnutia, č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019 uvedeného na str. 7 posledný odsek - str. 9 posledný odsek. K vyjadreniam žalobcu, že ostatné orgány dozoru Slovenskej republiky majú jasne a podrobne zákonom stanovený postup pri zabezpečovaní výstupu z ich kontroly, pričom uvádza príklady jednotlivých zákonov, že jediný orgán dozoru - žalovaný, takýto postup zákonom stanovený nemá, čo spôsobuje nejasnosť, nezrozumiteľnosť konania a postupu žalovaného vo všeobecnosti, a že ak neexistuje právny predpis, ktorý takýto postup určuje, je postup žalovaného svojvoľný, a je potrebné sa v tomto prípade riadiť zásadou, že ak je právo v tomto smere neurčité, tam nie je právo žiadne „Ubu ius incertum, ibi ius nullum“, žalovaný uvádza, že sa s nimi absolútne nestotožňuje. Žalobca len na základe rovnakých slov „inšpekcia“ v názvoch rozdielnych zákonov nemôže stierať rozdiely medzi rozdielnymi postupmi v nich upravenými. Žalovaný poukazuje na dôležitú skutočnosť, že napr. inšpektorát práce skúma priamo osobu zamestnanca, jeho zmluvný vzťah so zamestnávateľom, pričom jedným z účelov zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej

práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov je ochrana samotných zamestnancov pri práci, naproti tomu účelom vykonávania kontrol žalovaným je ochrana spotrebiteľov, nie predávajúcich a ich zamestnancov - kontrolovaných osôb. Žalovaný však taktiež uvádza, že zaručuje rovnaký rozsah práv kontrolovaným osobám, ktoré majú rovnako právo sa vyjadriť k zisteniam nedostatkov obsiahnutých v inšpekčnom zázname. Žalobca je povinný pri výkone svojej podnikateľskej činnosti rešpektovať všetky právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na jeho činnosť; medzi tieto patrí aj zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu, ktorý je kompetenčným zákonom SOI, upravujúcim procesný postup pri výkone kontrol za účelom kontroly vnútorného trhu v oblasti ochrany spotrebiteľa. Žalovanému v tejto súvislosti nedá nespomenúť, že akceptovaním takýchto tvrdení žalobcu by bola ochromená činnosť žalovaného a uvedený stav by bol právne neudržateľný. Ad absurdum, ak by sa súd v tejto časti priklonil k takémuto názoru žalobcu, bol by to signál aj pre ostatné podnikateľské subjekty, aby svoju obchodnú činnosť mohli vykonávať až vedome nezákonne s presvedčením, že takéto konanie nebude možné postihnúť, čo by bolo v rozpore s účelom zákona a morálnym rozmerom práva. Žalobca v žalobe taktiež uviedol, že inšpekčný záznam nepovažuje za relevantný dôkaz, že tento záznam nie je ani verejnou ani úradnou listinou, lebo neobsahuje úradnú pečiatku orgánu dozoru, že to je len súkromná listina inšpektorov žalovaného, a že názov „inšpekčný záznam“ nemá oporu v žiadnom zákone, keďže tento názov zákony, podľa ktorých správny orgán dozoruje vnútorný trh, nepoznajú. Žalovaný správny orgán uvádza, že predmetné tvrdenia považuje za právne irelevantné nakoľko vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Čo sa týka inšpekčného záznamu tento je písomným záznamom vyhotoveným počas vykonanej kontroly, ktorý odzrkadľuje priebeh kontroly a následne sú v ňom v prípade zistenia zaznamenané porušenia. Žalovaný taktiež uvádza, že inšpekčný záznam z kontroly začatej dňa 22.05.2018 v sídle Inšpektorátu SOI so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá pokračovala dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne žalobcu na adrese C. X, D. a bola ukončená dňa 04.06.2018 jasne deklaruje zistené porušenie, ako už bolo uvedené vyššie, porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa. K predmetnému žalobnému bodu žalovaný správny orgán opätovne uvádza, že všetky dôkazy posúdil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Žalovaný má za to, že inšpektori SOI vykonávajú svoje povinnosti tak, ako im ich ukladá zákon, pričom sú pri svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti zo zákona nezávislí. Na základe ich zákonom zverenej právomoci vykonali kontrolu, pričom pri kontrole zistili pochybenia. Žalobca zastúpený konateľom a pri pokračovaní kontroly dňa 24.05.2018 vedúcou prevádzkarne, nevytkli žiadne pochybenia inšpektorov ani samotnej kontroly a taktiež nemali žiadne výhrady k vykonanej kontrole. Z uvedeného je zrejmé, že zistenie inšpektorov nebolo v čase vykonania kontroly sporné a nebolo dôvodné dokladovať ho inak ako obsahom záznamu, nakoľko konateľ žalobcu a vedúca prevádzkarne žalobcu obsah spísaného inšpekčného záznamu nespochybnili, naopak ho opatrili na znak súhlasu svojím podpisom a pečiatkou žalobcu. Žalovaný má za to, že žalobca v priebehu konania uvádzal len svoje názory bez náležitého preukázania skutočností ním tvrdených. Ostatné vyslovené názory žalobcu ohľadne toho, že postup žalovaného je nejasný, nezrozumiteľný a nedostatočný, to znamená, že neexistuje jednoznačný postup, akým má žalovaný zaznamenávať poznatky z vykonaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať, a akými povinnými náležitosťami musia tieto poznatky disponovať spolu s jeho ďalšími dojmami považuje žalovaný správny orgán za subjektívne a právne bezpredmetné, nakoľko v prípade relevantných pochybností o zákonnosti vykonanej kontroly a postupe I. stupňového správneho orgánu by II. stupňový správny orgán vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie, resp. by rozhodnutie v celom rozsahu zrušil. Dokazovanie podľa žalovaného prebehlo v súlade s ustanovením § 34 Správneho poriadku. Správny orgán je však povinný vykonať dôkazy v súlade so zákonom, nakoľko riadnym nevykonaním dôkazov by bolo rozhodnutie vydané nezákonne a súd by musel takéto rozhodnutie zrušiť. Žalovaný má za to, že v prejednávanom prípade rozhodol riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Zároveň je potrebné uviesť, že dôkazný prostriedok - inšpekčný záznam bol získaný v súlade so zákonom a v štádiu jeho získania nedošlo k žiadnym procesnoprávnym vadám, keď inšpektori SOI postupovali štandardným a zaužívaným spôsobom vhodným pre daný typ kontroly. Žalovaný vyhodnotil dôkaz vyplývajúci z uvedeného dôkazného prostriedku, teda obsah inšpekčného záznamu ako relevantný, významný a dostačujúci pre konštatovanie o porušení povinnosti, za nedodržanie ktorej zodpovedá žalobca. K vyjadreniam žalobcu, že práve aj z vyššie uvedených dôvodov žiadal o ústne pojednávanie, pričom mal záujem na ústnom pojednávaní objasniť, či bol postup inšpektorov správny a najmä, či bol zákonný, žalovaný poukazuje v tejto súvislosti na ustanovenie § 21 ods. 1 Správneho poriadku, v zmysle ktorého „správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon“. Správny poriadok teda predpokladá dve formy

konania pred správnym orgánom, administratívnu (písomnú) a ústnu. Z dikcie zákona vyplýva, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo správny orgán ústne pojednávanie nariadi. Na konanie o správnom delikte žalobcu sa vzťahuje osobitný zákon, ktorým je zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorý povinnosť nariadiť ústne pojednávanie správnemu orgánu neukladá a subsidiárne Správny poriadok, ktorý vyžaduje pojednávanie nariadiť len ak to vyžaduje povaha veci. Posúdenie vhodnosti, resp. potreby nariadenia ústneho pojednávania neprislúcha žalobcovi, ale správnemu orgánu, t. j. žalovanému, a to len vtedy, pokiaľ bude mať ústne pojednávanie svoje opodstatnenie. Žalovaný má za to, že jeho postup, ako aj rozhodnutie je zákonné, nakoľko zvolením administratívnej formy konania žalovaný postupoval v súlade so Správnym poriadkom. K tvrdeniu žalobcu, že nenariadením ústneho pojednávania došlo k neobjasneniu veci a k neobjasneniu zákonnosti konania a postupu inšpektorov žalovaného, čím bolo žalobcovi upreté právo na obhajobu, žalovaný uvádza, že zo strany správneho orgánu nedošlo k uvedenému porušeniu procesného práva žalobcu a v tejto súvislosti poukazuje na zásadu jednotnosti, v zmysle ktorej mohol žalobca podávať vyjadrenia, návrhy, námietky a navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení počas celého správneho konania, čo žalobca aj využil. Žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa k dôvodom konania popísaným v oznámení o začatí správneho konania v súlade s § 32 ods. 2 Správneho poriadku, čo vyplýva už zo samotného poučenia, ktoré je súčasťou Oznámenia o začatí správneho konania zo dňa 20.07.2018. Podľa cit. ustanovenia zákona „správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ Žalobca však nepredložil jediný dôkaz, resp. neuviedol také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na prehodnotenie porušenia zákona. V prípade, ak mal žalobca v priebehu konania reálny záujem sa oboznámiť s jednotlivými podkladmi, mohol využiť napr. svoje právo na nazretie do spisu podľa ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého „účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom“, pričom žalobca svoje právo do vydania rozhodnutia nevyužil. Žalovaný správny orgán k uvedenému ďalej uvádza, že ústne pojednávanie správny orgán nariaďuje len v prípadoch, ak to vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu považuje za potrebné za účelom zistenia a objasnenia skutkového stavu veci, ktorý bol podľa žalovaného správneho orgánu jednoznačne preukázaný, keď si žalobca nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť. Pre ústne pojednávanie je charakteristické, že v ňom vystupuje viacero účastníkov konania, často s protichodnými záujmami. Cieľom ústneho pojednávania je predovšetkým zistiť skutočný stav veci a pokiaľ možno odstrániť rozpory medzi účastníkmi. K uvedenému je tiež potrebné uviesť, že v predmetnom konaní nevystupuje viacero účastníkov konania, a teda ani nie je možné tvrdiť, že počas správneho konania boli zistené rozpory, ktoré by bolo možné odstrániť na základe ústneho pojednávania. Pre istotu si dovoľuje žalovaný správny orgán uviesť, že v zmysle teórie správneho práva procesného a definícií účastníka konania nie je žalovaný správny orgán účastníkom konania. Cieľom ústneho pojednávania je taktiež poskytnúť účastníkom konania možnosť, aby na ňom vyjadrili svoje návrhy, uplatnili podnety a pripomienky ku skutku, o ktorom sa koná. K uvedenému žalovaný uvádza, že nenariadením ústneho pojednávania však žiadnym spôsobom nedošlo k ujme na právach priznaných žalobcovi, nakoľko tento mal možnosť vyjadriť svoje návrhy, podnety a pripomienky písomne, čo žalobca aj využil. Navyše žalobca v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu nežiadal o nariadenie ústneho pojednávania, takže s uvedenou požiadavkou sa druhostupňový správny orgán, ktorý rozhodoval o odvolaní účastníka konania/žalobcu ani nezaoberal. Ďalej podľa názoru žalovaného žalobca ani nevyvíjal dostatočnú súčinnosť pri správnom konaní za účelom dostatočného a objektívneho objasnenia veci, ale len za účelom zbavenia sa zodpovednosti a s cieľom zastavenia správneho konania. Žalovaný deklaruje, že v prípadoch, v ktorých to odôvodňuje povaha veci, nariaďuje vykonanie ústneho pojednávania. Na základe uvedeného žalovaný nemá za to, že v rámci správneho konania, alebo po jeho skončení, boli práva žalobcu akýmkoľvek spôsobom porušené. Čo sa týka zásady ústnosti, žalovaný správny orgán si dovoľuje ešte na podporu svojich tvrdení tiež uviesť Rozsudok NS SR sp. zn. 4 Sžo/262/2015 zo dňa 01.12.2016, v ktorom NS SR k nenariadeniu ústneho pojednávania uviedol: „... správny orgán sa má riadiť správnym poriadkom, a teda nariadiť ústne pojednávanie, ak tak ustanovuje osobitný predpis, alebo v prípade, ak to vyžaduje povaha veci. Preto v preskúmavanom prípade rozhodnutiami a postupom správnych orgánov nebola žalobcovi odmietnutá spravodlivosť (denegatio iustitiae). Najvyšší súd zdôrazňuje, že v konaní o správnych deliktoch sa v plnom rozsahu uplatňuje zásada písomnosti konania“.

Žalovaný záverom k predmetnému žalobnému bodu uvádza, že svoje tvrdenia v priebehu konania jednoznačne argumentačne podložil, pričom povaha odkazu na judikatúru súdnych autorít je len podporná a slúži na preukázanie správnosti tvrdení obsiahnutých vo vyjadrení k správnej žalobe.“ 29. Ďalej žalovaný opätovne poukázal na skutočnosť, že správne konanie o uložení sankcie za správny delikt prebieha vo väčšine prípadoch výlučne písomnou formou, nedochádza k vykonávaniu zložitého dokazovania. Orgán dozoru, v tomto prípade SOI, prihliada predovšetkým na zistenia zaznamenané v inšpekčnom zázname o výkone kontroly a na písomné vyjadrenia a iné listiny predložené žalobcom. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa dokazovanie vykonáva takýmto zjednodušeným spôsobom, samotný žalobca už pred vydaním rozhodnutia musel predpokladať, z akých skutkových zistení vychádzal prvostupňový správny orgán. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku navyše vyplýva, že správny orgán je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť informácie o tom, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Uviedol, že pritom nepoužil v rozhodnutí žiadne také podklady, ktorých povahu a obsah by žalobca už počas konania nepoznal. 30. Žalovaný k tretiemu žalobnému bodu nazvanom „Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia“ uviedol, že: „...3/ Žalovaný k žalobnému bodu III „Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia“, a teda k dôvodom, v ktorých podľa žalobcu spočíva porušenie práva žalobcu na riadne odôvodnenie administratívneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uvádza, že SOI ako žalovaný vykonáva kontrolu vnútorného trhu u fyzických osôb a právnických osôb predávajúcich alebo dodávajúcich výrobky na vnútorný trh, pričom zisťuje nedostatky pri výkone kontroly a využíva poznatky z nich získané. Žalovaný sa pridŕža svojich tvrdení uvedených v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia. S tvrdením žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia sa žalovaný nestotožňuje. Žalovaný uvádza, že hlavným podkladom rozhodnutia bola kontrola začatá inšpektormi SOI dňa 22.05.2018, ktorá bola ukončená dňa 04.06.2018 prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe, tak ako je to uvedené v samotnom odôvodnení rozhodnutia. Výstup z kontroly tvorí inšpekčný záznam, ktorý mal k dispozícii aj samotný žalobca. Žalovaný považuje ďalej za potrebné uviesť, že podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku „v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia“. Citované ustanovenie stanovuje správnemu orgánu povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, ktoré boli pre rozhodnutie správneho orgánu podkladom. Správny poriadok v danom smere rieši materiálnu stránku veci, keď samotné podklady, z ktorých dané skutočnosti vychádzajú sú obsiahnuté v príslušnom spisovom materiáli, do ktorého má žalobca možnosť v priebehu správneho konania nazrieť. Žalovaný zároveň opätovne uvádza, že vo svojom rozhodnutí popísal postup správneho orgánu vychádzajúci z jednotlivých podkladov z chronologického hľadiska, keď bolo uvedené najskôr zistenie správneho orgánu vychádzajúce z inšpekčného záznamu a následne začatie správneho konania. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že presne uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a samotné podklady pre rozhodnutie sú súčasťou spisovej dokumentácie, čo je v súlade so zákonom. Žalovaný opakovane trvá na skutočnosti, že v prípade, ak mal žalobca v priebehu konania záujem oboznámiť sa s jednotlivými podkladmi, mohol využiť svoje právo na nazretie do spisu podľa ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho poriadku, pričom žalobca svoje právo do vydania rozhodnutia nevyužil. Žalovaný má za to, že v danom konaní spoľahlivo zistil skutkový stav, výrok rozhodnutia dostatočne odôvodnil a pri vydávaní rozhodnutia postupoval v súlade s § 46 Správneho poriadku, v zmysle ktorého rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a musí obsahovať predpísané náležitosti; v súlade s § 47 ods. 2 cit. zákona, nakoľko výrok obsahuje náležitosti predpokladané zákonom vrátane opisu skutku a určenia miesta a času zistenia nedostatku, ktoré zabezpečujú nezameniteľnosť skutku s iným skutkom ako aj v súlade s § 47 ods. 3 cit. zákona, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Žalovaný uvádza, že právne posúdenie zisteného skutkového stavu patrí správnemu orgánu, ktorý je oprávnený urobiť si o veci úsudok na základe aplikácie správneho uváženia (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku) a v súlade s aplikáciou zásady oficiality

je oprávnený rozhodovať o tom, či správne konanie v danej veci začne (o dispozícii s konaním). Je pritom viazaný zisteniami vyplývajúcimi z obsahu administratívneho spisu. Z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že žalobca porušil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa. A teda žalovaný konal plne v súlade so zákonom, keď prihliadnuc na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, rozhodol o uložení pokuty za zistené porušenie zákona. K uvedenému ešte žalovaný poznamenáva, že Správny poriadok zakotvuje povinnosť správneho orgánu v odôvodnení reagovať na návrhy, námietky a vyjadrenia žalobcu k podkladu rozhodnutia. Právo na odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že správny orgán je povinný dať na každý argument žalobcu podrobnú odpoveď. Splnenie zákonnej povinnosti správneho orgánu odôvodniť svoje rozhodnutie sa preto vždy posudzuje so zreteľom na konkrétny prípad. V prejednávanej veci je podľa žalovaného nepochybné, že vydal rozhodnutie na základe zákonom povolenej voľnej úvahy. Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. V danom prípade možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy - diskrečná právomoc (discretionary power), na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie. Na základe tohto zákonného zmocnenia, bolo podľa žalovaného rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej správnej úvahy. K subjektívnym tvrdeniam právneho zástupcu žalobcu žalovaný uvádza, že eviduje skutočnosť, že zastupuje viacerých klientov, ktorých žalovaný postihuje. Žalovaný však eviduje aj tú skutočnosť, že v mnohých prípadoch až do prevzatia právneho zastúpenia títo klienti, v poznámkach k inšpekčným záznamom, vo svojich vyjadreniach (k oznámeniu o začatí správneho konania), uvedomujúc si svoje previnenie, sa priznávali k spáchaným skutkom, tieto skutky oľutovali, následne však predovšetkým po prevzatí zastúpenia dotyčným právnym zástupcom svoje dovtedajšie vyjadrenia buď zásadne menili, alebo títo klienti uvádzali celkom nové skutočnosti, ktoré sa až do prevzatia právneho zastúpenia dotyčným právnym zástupcom v priebehu správneho konania vôbec neobjavili. Dotyčný právny zástupca spravidla v každej žalobe napáda nezákonný postup, nenariadenie ústneho pojednávania, nezákonnosť dôkazných prostriedkov, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a pod., nakoľko s niektorými skutočnosťami a postupmi kategoricky nesúhlasí. Uvedený subjektívny názor právneho zástupcu žalobcu však žalovaný nevie ovplyvniť, nakoľko podľa § 4 ods. 1 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu SOI kontroluje vnútorný trh podľa § 2 a podľa osobitných predpisov, pričom podľa § 3 ods. 1 cit. zákona je vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti nezávislá. Záverom žalovaný poznamenáva, že žalobca zodpovedá za zistené nedostatky na základe princípu objektívnej zodpovednosti, t. j. bez ohľadu na zavinenie (úmysel, nedbanlivosť) alebo iné okolnosti danej veci, za ktorých k ich porušeniu došlo, pretože zavinenie nie je pojmovým znakom a predpokladom vzniku zodpovednosti za túto kategóriu správneho deliktu, kde sa preukazuje len porušenie právnej povinnosti. Pre konštatovanie porušenia povinnosti je rozhodujúci skutkový stav zistený inšpektormi SOI počas výkonu kontroly.“ 31. Žalobca v replike zo dňa 11.02.2020, doručenej osobne na súd 11.02.2020 uviedol, že žalovaný, ako aj inšpektorát vydali nezákonné rozhodnutia, ktorým predchádzal aj nesprávny - nezákonný úradný postup a vzhľadom k tomu, že správne súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov (§ 6 ods. 1 SSP), podal správnu žalobu vo veci správneho trestania. Uviedol, že žalobca napáda nesprávny úradný postup, ako aj samotné nezákonné rozhodnutia tak, ako to popísal žalobca v žalobných bodoch. Žalovaný so žalobnými námietkami nesúhlasí z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom žalovaný v danom prípade postupoval aj v súlade s Ústavou SR, zásadami správneho konania, s námietkami a podkladmi predloženými žalobcom sa žalovaný pri rozhodovaní podrobne zaoberal, pričom svoje skutkové, ako aj právne závery v odôvodnení rozhodnutia náležite zdôvodnil a na základe týchto svojich vyjadrení žiada žalovaný žalobu zamietnuť. 32. Žalobca k vyjadreniu žalovaného na 5. strane vyjadrenia a nasl. uviedol: Vyjadrenie žalovaného v tejto časti považuje žalobca za nedôvodné. K tvrdeniu žalovaného vo vzťahu k zásade jednotnosti konania žalobca v zmysle judikatúry NS SR ( napr. rozsudok sp. zn. 7Asan/25/2017 zo dňa 27.11.2018) uvádza, že uplatnenie tejto zásady nemá nič spoločné s totožnosťou skutku a ukladaním sankcií za správne delikty, v ktorej súvislosti pochybil. Žalobca nesúhlasí ani s poukazovaním žalovaného na judikatúru súdov (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3Sžo/39/2014, zo dňa 01.07.2015, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. l. ÚS 505/2015 z 13. januára 2016). Žalobca je toho názoru, že

rozhodnutia súdov, na ktoré žalovaný vo vyjadrení poukázal, sa netýkajú obdobných vecí a nie sú v jeho prípade použiteľné. Žalobca tvrdí, že v danom prípade, ak žalobca spáchal viacero správnych deliktov, správny orgán mal postupovať v zmysle absorpčnej zásady uplatňujúcej v trestnom konaní a uložiť mu jednu sankciu, a to za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Túto skutočnosť v rámci správneho konania namietal (viď žaloba - žalobný bod BI ). Žalobca dáva do pozornosti súdu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sžo/79/2010 z 18.01.2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Sžf/9/2010 z 16.02.2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sž/18/2011. Žalobca opakovane poukazuje na rozsudok sp.zn. 7Asan/25/2017 zo dňa 27.11.2018, na odsek 35 a nasl., kde je okrem iného uvedené, že: „... konajúce správne orgány mali teda postupovať pri zisťovaní a objasňovaní protiprávnych konaní žalobcu v súlade s platnými ustanoveniami správneho poriadku, na ktorý odkazuje § 27 zákona č. 250/2007 Z. z., a pri rozhodovaní o jeho vine a uložení sankcie pri nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy postupovať analogicky podľa trestnoprávnej úpravy, ktorý výklad by bol súladný s § 46 správneho poriadku v spojení čl. 6 ods. 1 Dohovoru a s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom k uvedenému povinnosťou správneho orgánu v konaní administratívneho trestania je v každom štádiu konania rozhodnúť o celom predmete konania. Pokiaľ v odvolacom správnom konaní žalovaný správny orgán mienil upustiť od postihu žalobcu za porušenie právnej povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa, kladenej mu za vinu, takéto jeho rozhodnutie mal v súlade s trestnoprávnou úpravou, vyjadriť vo výroku napadnutého rozhodnutia. Výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým zmenil prvostupňové správne rozhodnutie o vine a treste, je nezlučiteľné z trestnoprávnymi zásadami trestania nielen podľa trestnoprávnej úpravy Slovenskej republiky, ale je nezlučiteľné aj v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Argumentácia žalovaného, že v správnom konaní sa uplatňuje zásada jednotnosti konania, v zmysle ktorej je správne konanie jediným celkom od podania až po jeho právoplatné ukončenie, v zmysle uvedeného je preto právne irelevantná ....“ Žalobca uvádza, že žalovaný pozná vyššie uvedený rozsudok NS SR sp. zn. 7Asan/25/2017 zo dňa 27.11.2018, nakoľko sa tento rozsudok týka výslovne žalovaného a žalovaný aj napriek názoru NS SR, že: „...Argumentácia žalovaného, že v správnom konaní sa uplatňuje zásada jednotnosti konania, v zmysle ktorej je správne konanie jediným celkom od podania až po jeho právoplatné ukončenie, v zmysle uvedeného je preto právne irelevantná...“, si aj naďalej vykladá jednotnosť správneho konania svojvoľne. 33. K vyjadreniu na 9. strane ods. 2 vyjadrenia a nasl. žalobca uviedol: „Žalobca nesúhlasí s týmto vyjadrením a názorom žalovaného na danú problematiku a poukazuje na závažnú skutočnosť, že žalovaný považuje za dokazovanie len vyhotovenie súkromných poznámok pracovníkov žalovaného, ktoré pomenoval inšpekčný záznam. A údaje v týchto poznámkach používa ako vykonané dôkazy v správnom konaní a na trestanie žalobcu. Žalobca je toho názoru, že inšpekčné záznamy (ich počet z jednej kontroly, spôsob ich vyhotovenia, ich nevyhnutné náležitosti, spôsob prerokovania s kontrolovanou osobou), ako ich nazýva žalovaný, nemajú oporu v žiadnom právnom predpise právneho poriadku SR, teda nie je jasné a zrejmé, či žalovaný postupuje správne a hlavne zákonne. Žalobca uvádza, že ak chýba v inšpekčnom zázname pečiatka žalovaného, tak nejde ani o úradnú listinu, ale len o súkromnú listinu pracovníkov žalovaného. Žalovaný len všeobecne poukazuje na jeho právomoci a na postup, ktorý bol v skutočnosti vykonaný, na rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 2S/20/08 zo dňa 10.06.2009, pričom žalobca uvádza, že toto konštatovanie žalovaného, aj KS BA sa neopiera o žiadny právny predpis, lebo právny predpis, podľa ktorého zistený skutkový stav vyskytujúci sa na mieste v čase výkonu kontroly sa následne má zaznamenať do inšpekčného záznamu, neexistuje. Je taktiež irelevantné vyjadrenie žalovaného, že: „... Konateľ žalobcu p. E. F., ako aj vedúca prevádzkarne p. S. T., mohli a mali pripojiť ku kontrole svoje odlišné názory, ak boli presvedčení, či už o nezákonnosti postupu inšpektorov alebo o zistených nedostatkoch...“, lebo žalovaný neuviedol právny predpis, podľa ktorého konateľ žalobcu p. E. F., ako aj vedúca prevádzkarne p. S. T., mohli a mali pripojiť ku kontrole svoje odlišné názory, ak boli presvedčení, či už o nezákonnosti postupu inšpektorov alebo o zistených nedostatkoch. Žalobca upriamuje pozornosť súdu na skutočnosť, že zbieranie podkladov pre správne konanie a rozhodnutie, v zmysle správneho poriadku síce nie je riadené presným postupom, avšak tak dôležitá listina, akou je inšpekčný záznam, protokol, zápisnica z vykonanej kontroly, ktorý je výsledkom a evidenciou výsledkov a podkladov kontroly, v ktorej sú uvedené všetky potrebné podklady a zistené skutočnosti, ich súvislosť pre rozhodnutie musí mať aj oporu v zákone, ktorý upravuje postup jej vyhotovenia, prerokovania, jej zákonných náležitosti, atď. (viď zákon č. 152/1995 Z. z. § 20 ods. 10 o potravinách). Opatrenie podľa odseku 9 oznámi zamestnanec orgánu úradnej kontroly potravín ústne

príslušnému zodpovednému zamestnancovi prevádzkovateľa a bezodkladne o ňom vyhotoví záznam o úradnej kontrole potravín; zákon č. 125/2006 § 13 ods. 2, 3 a § 14 ods. 1, 2, 3, 4, 5 o inšpekcii práce; zákon č. 157/2018 Z. z. § 54 ods. 2, písm. d), § 54 ods. 3, 4, 5 o metrológii; zákon č. 314/2001 Z. z. § 25 ods. 3 o ochrane pred požiarmi; zákon č. 455/1991 Zb. Zákon o živnostenskom podnikaní § 62 ods. 4; zákon č. 355/2007 Z. z. Zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 55 ods. 3, 7; zákon č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe §11 ods. 2, písm. d/, e/, f/, g/, h/, i/, j/ a § 13 ods. 1 až 8; zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 97 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, a ak také zákonné ustanovenie neexistuje, potom je právo v tomto smere neisté. 34. Žalobca je toho názoru, že ak neexistuje právny predpis, ktorý upravuje postup a výstup, jeho náležitosti z kontroly, tak potom právo je neisté a ako keby nebolo, a potom žalobca aj ostatné kontrolované osoby nevedia, či žalovaný koná zákonne a najmä nevie, ako sa môže brániť voči takémuto svojvoľnému postupu pri kontrole žalovaného. Žalobca nevie, či žalovaný môže vykonať úkony aj mimo času kontroly, a bez oznámenia žalobcovi o vykonaní kontroly. Výstup z kontroly je kľúčovým dôkazným prostriedkom k rozhodnutiu, a preto musí byť jednoznačne zrejmé, aké musí mať náležitosti; kedy sa vyhotovuje; kedy sa považuje za prerokovaný; aké prípady nastanú, ak sa kontrolovaná osoba odmietne vyjadriť k tomuto výstupu; prečo by sa mala kontrolovaná osoba okamžite vyjadriť a namietať skutočnosti opísané v tomto zázname, keď v tomto štádiu ešte nie je obvinená zo spáchania správneho deliktu. Aj naďalej žalobca považuje inšpekčný záznam za nepreskúmateľný, lebo žalobca nevie, podľa ktorého právneho ustanovenia je vyhotovený a aké povinné náležitosti musí obsahovať, a či tieto náležitosti aj obsahuje. Žiadne právne ustanovenie neumožňuje žalovanému uvádzať pre ustálenie skutkového stavu jednoznačné zistenia do inšpekčného záznamu, ako to žalovaný uvádza vo svojom vyjadrení k žalobe. Žalobca je presvedčený, ak neexistuje príslušný právny predpis, podľa ktorého má žalovaný pri kontrole postupovať (právna medzera), tak žalovaný musí postupovať analogicky podľa najbližšieho príbuzného zákona, ktorým je zákon č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe, ktorý upravuje postup pri vykonávaní kontroly v § 11 ods. 2, písm. d/, e/, f/, g/, h/, i/, j/ a v § 13 ods. 1, až 8. Žalovaný takto nepostupoval, resp. postupoval pri kontrole a vyhotovovaní výstupu z kontroly tak, že žalobca nevie posúdiť, či postup žalovaného bol správny alebo nesprávny, resp. či bol zákonný alebo nezákonný, resp. svojvoľný, čo vyvoláva otázku na preskúmateľnosť postupu žalovaného pri vykonávaní kontroly, a hlavne pri vyhotovovaní výstupu z tejto kontroly. Žalobca si dovoľuje poukázať aj na právnu úpravu vykonávania obdobných kontrol v Českej republike, kde postupy a výstupy z kontrol správnych orgánov sú upravené Kontrolním řádem (zákon č. 255/2012 Sb.), ktorý podrobne popisuje priebeh kontroly, zahájenie kontroly, ukončenie kontroly, práva a povinnosti kontrolujúcich, práva a povinnosti kontrolovaných, o náležitostiach protokolu z vykonanej kontroly (§ 12). Aj česká právna úprava (zákon o české obchodní inspekci č.64/1986 Sb. v znení neskorších predpisov) je podobná zákonu č.128/2002 Zb., a ani zákon ČNR č. 64/1986 Sb. nepojednáva o postupe a výstupe z kontroly, ale na to im slúži Kontrolní řád. 35. V predmetnom správnom konaní je zrejmé, že rozhodnutie o uložení sankcie je založené iba na opise stavu kontroly vykonávajúcich inšpektorov, ktorým správny orgán bezvýhradne verí, a vyjadrení žalobcu, ako páchateľa deliktu, označuje za účelové, resp. ho hodnotí ako snahu vyhnúť sa trestu. Žalovaný argumentuje len poukazovaním na všeobecné právne predpisy, ktoré sa ani netýkajú postupu a výstupu z kontroly. Žalobca je presvedčený, že ak postupuje žalovaný uvedeným spôsobom, tým popiera zmysel prezumpcie neviny a práva žalobcu na obhajobu. Ak pre žalovaného opísanie skutkového deja žalobcom inak, ako to vyplýva z opisu inšpektora, je „účelová obrana", je potom žalobcovi zbytočné vôbec dávať priestor na bránenie sa a možno ho hneď na základe opisu inšpektora potrestať, čo je v právnom štáte, v ktorom sú základné práva a slobody garantované, neprípustné. Žalobca ďalej uviedol, že je takisto nepreskúmateľné a zavádzajúce konštatovanie žalovaného, že: „...Zároveň je potrebné uviesť, že dôkazný prostriedok - inšpekčný záznam bol získaný v súlade so zákonom a v štádiu jeho získania nedošlo k žiadnym procesnoprávnym vadám, keď inšpektori SOI postupovali štandardným a zaužívaným spôsobom vhodným pre daný typ kontroly. Žalovaný vyhodnotil dôkaz vyplývajúci z uvedeného dôkazného prostriedku, teda obsah inšpekčného záznamu ako relevantný, významný a dostačujúci pre konštatovanie o porušení povinnosti, za nedodržanie ktorej zodpovedá žalobca...“, lebo žalobca, ani iné kontrolované osoby nevedia, v súlade s ktorým zákonom

bol inšpekčný záznam získaný, ktorý zákon upravuje procesnoprávny postup žalovaného pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní výstupu z nej, čo znamená štandardný, a čo zaužívaný spôsob, a na základe čoho je vhodným spôsobom pre daný typ kontroly, najmä konštatovaná štandardnosť nemusí byť v súlade so zákonom. Obsah inšpekčného záznamu, vzhľadom na danú námietku je menej podstatný. 36. K vyjadreniu žalovaného na strane 11 posledný odsek a nasl. žalobca v replike uviedol, že ani s týmto vyjadrením žalovaného nesúhlasí. Dodal, že: „...nie je vôbec podstatné, či žalobca v čase kontroly popieral skutkový stav opísaný pracovníkmi žalovaného, alebo ho nepopieral, resp. či predložil nové skutkové tvrdenia, ale to, či dôkazy boli v konaní pred žalovaným vykonané, a či dostatočne preukázali spáchanie skutku a zavinenia žalobcu. Bez vykonania dôkazov nie je možné prijať záver, že k spáchaniu správnych deliktov vôbec došlo. Iba tvrdenie pracovníkov žalovaného, bez vykonania týchto tvrdení nedokazuje zavinenia žalobcu. Podľa názoru žalobcu, pokiaľ by to bolo tak, tak by to bolo v rozpore so zásadami trestného konania, ako aj samotného správneho konania, so zásadou materiálnej pravdy. Písomné tvrdenie pracovníkov žalovaného nemôže byť jediným dôkazom, ak k reprodukovanej výpovedí pracovníkov žalovaného nedošlo. Žalovaný námietku neuplatniteľnosti len tvrdenia jeho pracovníkov vôbec neodôvodnil. Obdobne posudzuje dokazovanie veci pred správnym orgánom aj judikatúra Najvyššieho správneho súdu Českej republiky v podobných veciach (rozsudok sp. zn. 5Ads/92/2015, 4Ads/177/2011-120), v ktorých Najvyšší správny súd dospel k záveru, že „nemožno súhlasiť s tým, aby pokuta za správny delikt, ktorá je trestným obvinením v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd bola uložená na základe jedného jediného podkladu (protokol o výkone kontroly), ktorý bol vyhotovený ešte pred začatím správneho konania. Tento záver platí tým viac, že v danom prípade k veľmi stručným kontrolným zisteniam pristupujú tvrdenia účastníka konania popierajúceho naplnenie protiprávneho konania". Potrebu nariadenia ústneho pojednávania, vzhľadom na povahu veci opísanú žalobcom, žalovaný povahu veci vôbec neodôvodňuje, ani ju neopisuje, pričom sa spolieha len na strohé citovanie, že „povaha veci to nevyžaduje“ a na nekonformný výklad § 21 SP v súlade s ústavou SR. Žalobca dáva do pozornosti a na posúdenie judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vyvodila, že „súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru nemusí nevyhnutne byť iba jurisdikčný orgán klasického typu, integrovaný do štruktúry všeobecných súdov daného štátu. Pri rozhodovaní o tom, či orgán možno považovať za nezávislý a nestranný tribunál, nezávislý najmä na výkonnej moci a na stranách daného prípadu, je nutné prihliadať k spôsobu vymenovania jeho členov, k dĺžke ich funkčného obdobia, existujúcim predpisom upravujúcich ich odvolanie alebo záruky ich neodvolateľnosti, k zákonom zakazujúcim udeľovať im inštrukcie zo strany exekutívy pri ich rozhodovaní, k existencii právnych záruk proti vonkajším tlakom a k otázke, či sa orgán skutočne javí ako nezávislý. (viď: POUPEROVÁ, O. Čl. 6 Úmluvy a správni ŕlzenl, In: Vliv EU a G. H. na správní řízení v ČR a v Polsku. Brno: Tribun EU. 2010. s. 22 - 23). V zmysle vyššie uvedeného názoru Európskeho súdu pre ľudské práva a jej judikatúry je aj žalobca názoru, že požiadavka nezávislosti, nestrannosti, zákonného zriadenia a adekvátnej právomoci v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa preto neviaže iba na súd v pravom zmysle slova. Môže ísť aj o orgán spĺňajúci takéto požiadavky a stojaci mimo súdnej sústavy. Podľa judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv nemožno za súd považovať ministra alebo vládu a za určitých podmienok parlament. (viď: KOŠICIAROVA, Soňa. Požiadavky Rady Európy na súdny prieskum správnych aktov podľa odporúčania REC (2004) 20 výboru ministrov. In: MASLEN, M. (ed.) Správne súdnictvo a jeho rozvojové aspekty. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej 7. 8. Marca 2011 v Trnave. Bratislava: IKARUS.SK - EUROUNION. 2011 s. 89).“ 37. Žalobca k vyjadreniu na 14. strane 2. odsek a nasl. uviedol, že: Žalobca nesúhlasí s názorom žalovaného. Toto vyjadrenie je len rovnako formálne a nedostatočné, ako jeho rozhodnutie, napr. žalovaný sa vôbec nevyjadril k žalobnej námietke č. II, v ktorej žalobca uviedol, že odôvodnenie žalovaného, že: „...Ustanovenie § 5 ods. 6 písm. i) zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu podľa odvolacieho orgánu jednoznačne vyvracia tvrdenie účastníka konania o absencii právnej úpravy postupu výkonu kontroly bez preukázania sa služobnými preukazmi..." je nepreskúmateľné z dôvodu, že citované ustanovenie § 5 ods. 6 písm. i) v citovanom zákone neexistuje, a povinnosť inšpektora SOI preukázať sa služobnými preukazmi pri výkone kontroly pojednáva len ustanovenie § 5 ods. 6 zákona č. 128/2002 Z.z., platného v čase kontroly. Z uvedených dôvodov žalobca poukazuje toto odôvodnenie za nepreskúmateľné a v druhom rade, ak aj iné ustanovenie ukladá povinnosť pre inšpektora SOI, preukázať sa pri výkone kontroly služobným preukazom, tak je pre žalobcu záhadné, ako a komu sa inšpektori preukázali pri výkone kontroly dňa 22.05.2019, keď, ako je v úvode inšpekčného záznamu

uvedené, že kontrola bola začatá dňa 22.05.2019 na Inšpektoráte SOI, Vratná 3, kontrolou obchodných podmienok žalobcu na eshope žalobcu. Z inšpekčného záznamu je zrejmé, že inšpektori sa preukázali služobným preukazom žalobcovi, až pri prerokovaní a odovzdaní inšpekčného záznamu dňa 04.06.2019 v prevádzke žalobcu. Žalobca je toho názoru, že žalovaný namiesto toho, aby konkrétne uviedol príslušné právne predpisy, podľa ktorých postupuje pri vyhotovovaní výstupu z kontroly, opakovane poukazuje len na právne predpisy s výstupom z kontroly nesúvisiace, resp. sa zámerne vyhýba tejto konfrontácii. 38. Žalobca ďalej uviedol, že výsledkom toho je napadanie právneho zástupcu vo vyjadrení s tým, že tomuto vyjadreniu žalovaného nerozumie. Uviedol, že: „Úlohou právneho zástupcu je v súdnom (ale aj v správnom) konaní obhajovať záujmy a zákonom chránené práva mandanta. Právny zástupca neposudzuje osoby, ale konkrétny stav, ktorý nastal pred a po vykonanej kontrole. Právny zástupca je presvedčený o správnosti svojho subjektívneho názoru, ktorý je však treba posudzovať z objektívneho hľadiska. Právny zástupca nikdy netvrdil, že v správnom konaní je ústne pojednávanie podľa § 21 ods. 1 SP obligatórne, avšak ak vzniknú zásadné rozpory, tieto je podľa jeho názoru možné odstrániť len svedeckými výpoveďami, a to na ústnom pojednávaní. Ak právny zástupca tvrdí, že postup inšpektorátu pri vyhotovovaní inšpekčného záznamu nemá žiadnu zákonnú oporu, tak nech žalovaný toto tvrdenie zásadného právneho významu odstráni uvedením právnej normy, ktorá tento postup upravuje a tým dal možnosť právnemu zástupcovi si utvoriť „objektívny" názor na zákonnosť postupu orgánov SOI v súvislosti s obstaraním a vyhotovením inšpekčného záznamu, ako jediného „zákonného" dôkazu v správnom konaní. Úlohou právneho zástupcu je aj poučiť mandanta o jeho právach v správnom konaní, pretože správny orgán to neurobí. Právom mandanta je právo na obhajobu chránené ústavou, ktorú v danom prípade žalobca využil. Žalobca oprávnene očakáva, že právny zástupca preňho privodí priaznivejší, ale hlavne zákonný stav, či už v správnom alebo v súdnom konaní. A toto aj právny zástupca sa snaží docieliť podanou správnou žalobou a úlohou súdu je zistiť a vyhodnotiť, či rozhodnutie SOI (v danom prípade) je zákonné, či skutkový stav bol spoľahlivo zistený, či v rámci vykonávania dokazovania neboli porušené procesné práva žalobcu. Keďže právny zástupca je presvedčený, že rozhodnutia žalovaného, ako aj inšpektorátu sú nezákonné, ktoré vychádzajú z nezákonného postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, preto právny zástupca presvedčil žalobcu, aby podal správnu žalobu a domáhal sa zrušenia nezákonných rozhodnutí. Právny zástupca svoju činnosť vykonáva z presvedčenia, že jeho názor je objektívne spôsobilý zmeniť rozhodnutie žalovaného. Právny zástupca rozumie tomu, prečo žalobca spochybňuje jeho činnosť, keď napáda rozhodnutia žalovaného, pretože by bolo zaujímavé sa dozvedieť, v koľkých konaniach pred správnym súdom boli zrušené rozhodnutia žalovaného (respektíve inšpektorátov v sídle ôsmych krajov), koľko bolo vyplatené advokátom finančných prostriedkov za trovy právneho zastúpenia a súdne poplatky z verejných prostriedkov, len za jeden kalendárny rok. Bolo by tiež zaujímavé sa dozvedieť, v koľkých správnych súdnych konaniach, v ktorých boli zrušené rozhodnutia žalovaného boli v správnom konaní nariadené ústne pojednávania, aby sme mohli konštatovať objektívne a spoľahlivé zistenie iného správneho deliktu v súlade s § 3 ods. 5 prvá veta SP, aby sme mohli presvedčivo konštatovať, že žalovaný a jednotlivé inšpektoráty pri dokazovaní iného správneho deliktu postupovali podľa § 34 SP a pod. Pre objektívne hodnotenie činnosti žalovaného nepovažujeme len jeho správy potom, koľko bolo uložených pokút, ale hlavne údaj o tom, koľko z uložených pokút bolo aj reálne vymožených. Tento hodnotiaci úsudok právny zástupca vyslovil z dôvodu, že stanoviská žalovaného nie vždy sú založené na objektívnom princípe, respektíve na princípe objektívneho hodnotenia. Na druhej strane právny zástupca netvrdí, že len jeho právny názor je správny a objektívny, ale jeho právny názor vychádza z jeho činnosti, z rozhodovacej praxe správnych a kasačných súdov a z nedokonalého a nedostatočne upraveného zákona č. 128/2002 Z. z. 39. Žalobca na záver repliky uviedol, že trvá na žalobných bodoch, pričom nepopiera funkčnosť a účelnosť žalovaného, ako kontrolného orgánu v oblasti štátnej kontroly verejného trhu vo veci ochrany spotrebiteľov, ale tvrdí, že správne orgány majú túto kontrolu vykonávať v súlade so zákonom a v jeho medziach, čo v danom konkrétnom prípade sa nestalo. 40. Žalovaný, ktorému bola replika doručená dňa 17.02.2020 sa duplikou nevyjadril. 41. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 6S/126/2019 zo dňa 03.11.2022 zrušil rozhodnutie žalovaného Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019, ako aj rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj č.

P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. 42. Proti tomuto rozsudku žalovaný podal kasačnú sťažnosť, v ktorej okrem iného namietal, že mu nie je zrejmé, na základe akých skutkových a právnych okolností správny súd pristúpil k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia. Poukázal pritom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom správny súd vytýka žalovanému práve jeho postup ako odvolacieho správneho orgánu, ktorým došlo k podstatnej vade konania majúcej za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, a žalovaný preto nevidel dôvod na to, aby bolo v danom prípade zrušené aj prvostupňové rozhodnutie. O tejto kasačnej sťažnosti rozhodol Najvyšší správny súd SR rozsudkom zo dňa 21.05.2025, sp. zn. 1Stk/5/2023, tak že rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 03.11.2022, č. k. 6S/126/2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd SR okrem iného v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „32. Kasačný súd pri prieskume napadnutého rozsudku takýto rozpor jeho výroku s odôvodnením zistil. 33. Rozpor výroku napadnutého rozsudku s jeho odôvodnením spočíva v tom, že podľa výroku napadnutého rozsudku správny súd zrušuje tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku však obsahuje iba zdôvodnenie zrušenia rozhodnutia žalovaného. 34. V odôvodnení napadnutého rozsudku pritom úplne absentujú relevantné dôvody, na ktorých správny súd založil svoje rozhodnutie o zrušení prvostupňového rozhodnutia a myšlienkové pochody, ktoré správny súd k tomuto rozhodnutiu viedli. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je teda zrejmé akou cestou správny súd dospel k svojmu rozhodnutiu o zrušení prvostupňového rozhodnutia a aké argumenty pritom použil. 35. Z napadnutého rozsudku preto nie je možné zrozumiteľným spôsobom zistiť prečo správny súd zrušil, okrem rozhodnutia žalovaného, aj prvostupňové rozhodnutie. 36. Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné považovať napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť, ktorá vychádza z rozporu medzi výrokom a jeho odôvodnením. Vyššie uvedený rozpor pritom nemožno odstrániť ani výkladom, ba naopak snaha o jeho odstránenie môže vyvolať ešte väčšie pochybnosti o obsahu výroku a dôvodoch rozhodnutia. 37.Záverom kasačný súd uvádza, že po preskúmaní napadnutého rozsudku a spisového materiálu sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom správneho súdu o zrušení rozhodnutia žalovaného a aj s jeho odôvodnením a argumentmi, ktoré správny súd viedli k tomuto právnemu záveru. Kasačný súd rovnako ako správny súd uvádza, že bolo povinnosťou žalovaného ako druhostupňového správnu orgánu rozhodujúceho o odvolaní zastaviť konanie v časti porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa osobitným rozhodnutím, resp. výrokom tak ako to ukladá § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku, nakoľko odpadol dôvod a zmysel ďalšieho konania v tejto časti. 38.V tomto štádiu konania však kasačný súd nevidí bez ďalšieho dôvod aj na zrušenie prvostupňového rozhodnutia, keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku sa zaoberá výlučne len dôvodmi pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, prečo správny súd zrušil aj prvostupňové rozhodnutie.“ III. Relevantná právna úprava 43. Podľa článku 46 ods. 2, prvá veta Ústavy SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. 44. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 45. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy ukrátená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

46. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. 47. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 48. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 49. Podľa § 6 ods. 2 písm. b/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 50. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 51. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 52. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 53. Podľa § 191 ods. 4 SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. 54. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 55. Podľa § 194 ods. 1 a 2 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 56. Podľa § 195 SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. 57. Podľa § 194 ods. 1 a 2 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 58. Podľa § 3 ods. 1 až 4 č. 128/2002 Z. z., orgánom kontroly vnútorného trhu je Slovenská obchodná inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti je nezávislá. Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky. Je rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny rozpočet v kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Člení sa na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave (ďalej len „ústredný inšpektorát“) a jemu podriadené inšpektoráty Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „inšpektorát“), a to: h) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj. Na čele Slovenskej obchodnej inšpekcie je ústredný riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister hospodárstva Slovenskej republiky. Na čele inšpektorátu je riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva ústredný riaditeľ. Inšpektorát je v správnom konaní orgánom prvého stupňa. 59. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z. z., Slovenská obchodná inšpekcia kontroluje vnútorný trh podľa § 2 a podľa osobitných predpisov. 60. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z. z., Slovenská obchodná inšpekcia pri kontrole vnútorného trhu u fyzických osôb a právnických osôb predávajúcich alebo dodávajúcich výrobky na vnútorný trh alebo poskytujúcich služby (ďalej len „kontrolované osoby“): a) zisťuje nedostatky pri výkone kontroly podľa odseku 1, b) vyžaduje odstránenie zistených nedostatkov a škodlivých následkov, ukladá ochranné opatrenia na ich odstránenie, c) kontroluje plnenie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov, d) zabezpečuje skúšky na overenie bezpečnosti a kvality výrobkov, e) informuje verejnosť o nebezpečenstve ohrozenia života alebo zdravia ľudí predajom nebezpečných výrobkov, f) informuje verejnosť o prijatých opatreniach alebo ochranných opatreniach, ak ide o organizovanie alebo uskutočňovanie predajných akcií podľa osobitného predpisu; 10a) súčasťou informácie je vždy uvedenie presného označenia organizátora predajnej akcie alebo predávajúceho, ktorému boli opatrenia uložené, a upozornenie na protiprávne konanie, za ktoré boli opatrenia uložené, g) využíva poznatky iných orgánov a podnety spotrebiteľov, h) ukladá pokuty, i) vybavuje sťažnosti spotrebiteľov, j) objasňuje priestupky, 10a) k) vydáva na žiadosť osoby, ktorá je zapísaná v registri veriteľov alebo ktorá má o zápis do registra veriteľov záujem, písomné potvrdenie o splnení podmienok podľa osobitného predpisu. 10b) 61. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 128/2002 Z. z., Slovenská obchodná inšpekcia je pri kontrole oprávnená: a) vydávať záväzné pokyny na odstránenie zistených nedostatkov, b) požadovať od kontrolovaných osôb potrebné informácie a doklady, c) požadovať, aby výrobky boli označené vhodným upozornením na riziká, ktoré môžu vyplývať z použitia výrobkov, d) zakázať dodávku a predaj výrobkov alebo poskytovania služieb (§ 6),

e) nariadiť účinné a okamžité stiahnutie výrobku z trhu, a ak treba, aj jeho zničenie na náklady kontrolovanej osoby, nariadiť zverejnenie upozornení na riziká výrobkov v prípade ohrozenia života alebo zdravia, alebo majetku spotrebiteľov, f) vyhotovovať obrazové, zvukové a obrazovo-zvukové záznamy na zdokumentovanie zistených nedostatkov, g) vykonávať kontrolné nákupy. 62. Podľa § 2 písm. p) zákona č. 250/2007 Z .z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie obchodnou praktikou konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. 63. Podľa § 2 písm. z) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím o obchodnej transakcii rozhodnutie spotrebiteľa o tom, či, ako a za akých podmienok výrobok kúpi, zaplatí zaň vcelku alebo po častiach, ponechá si ho alebo s ním bude ďalej nakladať, alebo si uplatní práva zo záväzkového vzťahu vo vzťahu k výrobku bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ rozhodne konať alebo zdržať sa konania. 64. Podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, predávajúci nesmie používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. 65. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, predávajúci je povinný predávať výrobky a poskytovať služby za dohodnuté ceny. 66. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie. 67. Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1. 68. Podľa § 8 ods. 1 písm. g) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k právu spotrebiteľa vrátane práva na výmenu dodaného produktu alebo vrátenie peňazí podľa osobitného predpisu 14) alebo k rizikám, ktorým môže byť vystavený. 69. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené a) obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby, b) adresa prevádzkarne, c) dátum predaja, d) názov a množstvo výrobku alebo druh služby, e) cena jednotlivého výrobku alebo služby a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil. 70. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany

spotrebiteľa 28) uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66 400 eur; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 eur. 71. Podľa § 24 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti. 72. Podľa § 3 ods. 1 písm. h) zák. č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predávajúci je povinný pred uzavretím zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky spotrebiteľa, pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, jasne a zrozumiteľne oznámiť spotrebiteľovi spôsobom podľa odseku 2 alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, informáciu o práve spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, podmienkach, lehote a postupe pri uplatňovaní práva na odstúpenie od zmluvy; predávajúci zároveň poskytne spotrebiteľovi formulár na odstúpenie od zmluvy podľa prílohy č. 3. 73. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak predávajúci včas a riadne poskytol spotrebiteľovi informácie o práve odstúpiť od zmluvy podľa § 3 ods. 1 písm. h), spotrebiteľ je oprávnený aj bez uvedenia dôvodu odstúpiť od zmluvy uzavretej na diaľku alebo od zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho do 14 dní odo dňa a) prevzatia tovaru podľa odseku 4 v prípade zmlúv, predmetom ktorých je predaj tovaru, b) uzavretia zmluvy o poskytnutí služby alebo c) uzavretia zmluvy o poskytovaní elektronického obsahu nedodávaného na hmotnom nosiči. 74. Podľa § 7 ods. 2 zák. č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak predávajúci poskytol spotrebiteľovi informácie podľa § 3 ods. 1 písm. h) až dodatočne, najneskôr však do 12 mesiacov od začatia plynutia lehoty na odstúpenie od zmluvy podľa odseku 1, lehota na odstúpenie od zmluvy uplynie po 14 dňoch odo dňa, keď predávajúci dodatočne splnil informačnú povinnosť. 75. Podľa § 7 ods. 3 zák. č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak predávajúci neposkytol spotrebiteľovi informácie podľa § 3 ods. 1 písm. h) ani v dodatočnej lehote podľa odseku 2, lehota na odstúpenie od zmluvy uplynie po 12 mesiacoch a 14 dňoch odo dňa začatia plynutia lehoty na odstúpenie od zmluvy podľa odseku 1. 76. Podľa § 12 zákona č. 128/2002 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa použije všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 77. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 78. Podľa § 32 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných

evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. 79. Podľa § 34 ods. 1 až 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. 80. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. IV. Posúdenie veci správnym súdom 81. Aj keď konanie o správnej žalobe sa začalo na Krajskom súde v Prešove, s účinnosťou od 1.6.2023 je v zmysle znenia § 10 a § 13 Správneho súdneho poriadku, na konanie a rozhodnutie o nej príslušný Správny súd v Košiciach, ktorý zároveň v tento deň (01.06.2023) začal svoju činnosť. Ku dňu 01.06.2023 došlo k prechodu výkonu súdnictva z krajských súdov na správne súdy /okrem iných z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach (ďalej len ako „správny súd“)/ vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, vrátane prerokúvanej veci. 82. Správny súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že v zmysle § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. Kasačný súd uložil správnemu súdu povinnosť v ďalšom konaní vec opätovne prejednať a posúdiť, či existujú dôvody aj pre zrušenie prvostupňového rozhodnutia, pričom správny súd bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť. 83. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 84. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“), po oboznámení sa s obsahom žaloby, žalobou napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného, bez nariadenia pojednávania, za splnenia zákonných podmienok podľa § 107 ods. 2, § 105 ods. 2 písm. a) a § 182 ods. 1 písm. g) SSP, dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a dňa 12.08.2025 vyhlásil verejne rozsudok vo veci samej, kde zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. 85. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou zo dňa 30.07.2019 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 13.06.2019 č. SK/0462/99/2018, ako aj rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. 86. Žalobca uviedol, že žalovaný aj pri vydaní vyššie uvedeného druhostupňového rozhodnutia pochybil, ak zmenil výšku pokuty aj výrok prvostupňového rozhodnutia bez toho, aby samostatným rozhodnutím

zastavil konanie vo veci porušenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z., že bola porušená zásada absorbčnosti ukladania trestu. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný vychádzal z nespoľahlivo, nedostatočného a neobjektívneho zisteného stavu, z nesprávneho právneho a vecného posúdenia veci, nedodržal zákonný postup dokazovania správneho deliktu a správneho konania, žalobcovi bolo odňaté právo na spravodlivý proces a vec nebola v konaní prejednaná za prítomnosti žalobcu. Bolo porušené jeho právo na obhajobu a na riadny proces v správnom konaní. 87. Ďalej žalobca uviedol, že obe rozhodnutia správneho orgánu sú nezákonné a skutkový stav bol zistený nezákonným postupom. Nezákonnosť vidí žalobca hlavne v tom, že žalovaný aj pri druhostupňovom rozhodnutí vychádzal z nepreskúmateľného a nezákonného dôkazu, ktorým je inšpekčný záznam, keď nenariadil ústne pojednávanie v správnom konaní, odôvodnenie prvostupňového aj druhostupňového rozhodnutia neobsahuje podstatné náležitosti a ani riadne odôvodnenie, čím sa stáva podľa žalobcu nepreskúmateľným, čím bol žalobca ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch, čo je dôvodom na jeho zrušenie. 88. Správny súd sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d/ SSP), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z vyššie citovaného ustanovenia § 47 ods.3 zákona o správnom konaní vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé. 89. Po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného ako aj administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa má súd za to, že rozhodnutie žalovaného a ani rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa netrpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Z rozhodnutia tak správneho orgánu I. stupňa ako aj žalovaného je zrejmé, že tieto majú všetky zákonom vyžadované náležitosti a taktiež je z nich zrejmá právna úvaha, ktorá správne orgány viedla pri vysporiadavaní sa so zisteným skutkovým stavom ako aj pri hodnotení dôkazov. 90. Správny súd v úvode zdôrazňuje, že zákon o ochrane spotrebiteľa je konštruovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti, t.j. bez ohľadu na zavinenie (úmysel, nedbanlivosť), a preto sa účastník konania nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za kontrolou zistené nedostatky poukázaním na dôvody subjektívnej povahy. V prípade porušenia ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa ide navyše o tzv. ohrozovacie správne delikty, keď naplnenie znakov skutkovej podstaty sa nevyžaduje vznik protiprávneho následku, postačuje iba riziko jeho vzniku. V danom prípade teda stačí zistiť, že v dôsledku porušenia povinnosti zodpovednou osobou, t.j. predávajúcim došlo k ohrozeniu práv spotrebiteľa chránených týmto zákonom. Preukázanie prípadu, kedy bol spotrebiteľ nútený v dôsledku konania žalobcu zmeniť jeho nákupný úmysel nie je z uvedeného dôvodu nutné. 91. Správny súd pri hodnotení obsahu žalobcom vznesených žalobných námietok predovšetkým vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že obsah právnej úpravy uvedenej v zákone č. 250/2007 Z. z. v platnom znení, s prihliadnutím na obsahové zmeny má zabezpečiť zákonodarcom sledovaný zámer uskutočňovania kontroly podnikateľských subjektov a s tým súvisiaci operatívny procesnoprávny postup pri vyvodzovaní administratívnej zodpovednosti za správne delikty, skutkovými podstatami ktorých je porušovanie právnych predpisov daného právneho obsahu. Ide o osobitný charakter administratívneho konania, ktorého účelom je po zadovážení dôkazov vyvodiť sankčnú zodpovednosť právne účinným

spôsobom, ktorým sa zároveň má sledovať zámer individuálnej a generálnej prevencie vo vzťahu k možným, aj opakovaným porušeniam povinností podnikateľských subjektov, a to v záujme ochrany spotrebiteľa. 92. Správny súd pre úplnosť uvádza, že žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018, ktorým bola podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov uložená peňažná pokuta vo výške 900,- EUR, pre porušenie § 4 ods. 2 písm. c) a § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku tak, že napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že: „účastníkovi konania: EDEN s.r.o., sídlo: Hlavná 70, 040 01 Košice, IČO: 31 653 758, kontrola internetového obchodu www.svietidlar.sk začatá dňa 22.05.2018 v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá pokračovala dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese Študentská 1, Košice a bola ukončená dňa 04.06.2018 v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe, pre porušenie zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách - pri výkone kontroly bolo posúdením Obchodných podmienok zistené, že účastník konania v Obchodných podmienkach uviedol: VII. Vrátenie VII. Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy 7.1. „V zmysle ustanovenia § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) má Kupujúci právo od zmluvy uzavretej na diaľku odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru, pričom, je nevyhnutné, aby oznámenie Kupujúceho o odstúpení od zmluvy a zakúpený tovar boli Predávajúcemu doručené v uvedenej lehote. .. " - uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko v zmysle ustanovenia § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa lehota na odstúpenie od zmluvy považuje za zachovanú. ak oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty podľa § 7 ods. 1. Predávajúci síce umožnil spotrebiteľovi odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 dní odo dňa prevzatia tovaru, dokonca stanovil dlhšiu lehotu na odstúpenie od zmluvy (14 pracovných dní). avšak na druhej strane kupujúcemu určil nad rámec zákona. že musí doručiť oznámenie o odstúpení od zmluvy spolu so zakúpeným tovarom do vyššie uvedenej lehoty, čo je v priamom rozpore s ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Účastník konania ako predávajúci teda preukázateľne porušil zákon. nakoľko ním stanovené podmienky vnášajú značnú nerovnováhu do práv a povinností zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; VIII. Špeciálne obchodné podmienky pre objednávky z katalógov 8.1. „Objednaním produktov z katalógov, zákazník berie na vedomie, že sa na takúto objednávku nevzťahuje možnosť vrátenia tovaru podľa § 7 odst. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.).... Objednaním tovaru z katalógovej ponuky spotrebiteľ dobrovoľne vyhlasuje, že berie zodpovednosť za výber produktu na seba a vzdáva sa práva na odstúpenie od zmluvy". - uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná podmienka je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého je predávajúci povinný pred uzavretím zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky spotrebiteľa, pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, jasne a zrozumiteľne oznámiť spotrebiteľovi

spôsobom podľa odseku 2 alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, informáciu o práve spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, podmienkach, lehote a postupe pri uplatňovaní práva na odstúpenie od zmluvy; predávajúci zároveň poskytne spotrebiteľovi formulár na odstúpenie od zmluvy podľa prílohy č. 3. Uvedenou podmienkou účastník konania ako predávajúci nesprávne informoval spotrebiteľa o jeho právach, vrátane práva na vrátenie peňazí, a ukladá účastníkovi konania podľa § 24 ods. 1 vyššie cit. zákona o ochrane spotrebiteľa peňažnú pokutu vo výške 800,- EUR, slovom: osemsto eur. Uloženú pokutu je účastník konania povinný uhradiť do 30 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia príkazom na úhradu na účet: Štátna pokladnica. č. ú.: B. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX. VS: 02340818.“ 93. Správny súd k uvedenému uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že inšpektormi SOI bola dňa 22.05.2018 začatá kontrola internetového obchodu A. v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá pokračovala dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese Študentská 1, Košice a bola ukončená dňa 04.06.2018 v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe. Predmetná kontrola inšpektormi SOI bola zameraná na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. 439/18 na dodržiavanie zákona o ochrane spotrebiteľa, zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 102/2014 Z. z.“) zákona č. 22/2004 Z. z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o elektronickom obchode“), zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu“). Predmetnou kontrolou bolo zistené, že žalobca ako predávajúci porušil zákaz používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách: porušil povinnosť vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe, ktorý by obsahoval všetky zákonom požadované náležitosti s tým, že za zistené nedostatky žalobca, ako predávajúci, v zmysle § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa v plnom rozsahu zodpovedá. Na základe zisteného skutkového stavu bolo dňa 24.08.2018 vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o uložení pokuty vo výške 900,- € pre porušenie § 4 ods. 2 písm. c) a § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa. 94. Ďalej z obsahu spisovej dokumentácie, ako aj z jeho rozhodnutia žalovaného vyplýva, že rozhodným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia bola kontrola začatá inšpektormi SOI dňa 22.05.2018. ktorá bola ukončená dňa 04.06.2018 prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe. V rámci tejto kontroly boli zistené u žalobcu porušenie povinností ustanovených v ust. § 4 ods. 2, písm. c) a v ust. § 16 ods. 1, písm.d), uvedené v inšpekčnom zázname za porušenie ktorej mu bola uložená sankcia, pričom s obsahom inšpekčného záznamu bol oboznámený aj prítomný žalobca. 95. K námietke, ktorou žalobca poukazoval na nezákonný spôsob vykonania kontroly tým, že pri začatí kontroly si inšpektori nesplnili povinnosť preukázať sa dňa 22.05.2018 služobnými preukazmi pri kontrole, v zmysle požiadaviek § 5 ods. 5 zákona č.128/2002 Z. z., a obdobne to bolo aj v prípade postupu spísania inšpekčného záznamu, ktorý žalobca taktiež považuje za nezákonný, lebo je nepreskúmateľný, správny súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom žalovaného uvedenom v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého ustanovenie § 5 ods. 6 písm. i) zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu jednoznačne vyvracia tvrdenie žalobcu o absencii právnej úpravy postupu výkonu kontroly bez preukázania sa služobnými preukazmi. Predmetom kontroly SOI je porovnávanie zisteného stavu so stavom požadovaným všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktorých dodržiavanie je SOI oprávnená kontrolovať. Postup inšpektorov SOI pri výkone kontrolnej činnosti vrátane pôsobnosti SOI a oprávnení inšpektorov SOI, upravuje zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu, ktorý bol pri výkone kontroly dodržaný. Kontrola inšpektorov SOI spočívala v porovnaní zisteného skutkového stavu so stavom predpísaným, t. j. ustanoveným všeobecne záväznými právnymi predpismi a osobitnými predpismi v oblasti ochrany spotrebiteľa. Vyhodnotením tohoto porovnania je výsledok kontroly, teda inšpekčný záznam, z ktorého musí byt' zrejmé, či zistený skutkový stav vyhovoval alebo nevyhovoval predpísanému stavu. Z inšpekčného záznamu bolo zrejmé zameranie kontroly, ako aj zistený skutkový stav. Inšpektori spísali inšpekčný záznam z vykonanej kontroly, postupovali pri kontrole v súlade s platnými právnymi predpismi, vychádzali len z vlastných zistení a objektívne zistili a posúdili skutkový stav, pre ktorý je rozhodujúci stav zistený v čase kontroly, z ktorého jednoznačne vyplýva porušenie povinnosti v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Uvedenú povinnosť vyplývajúcu zo zákona o ochrane spotrebiteľa viaže citovaný zákon na predávajúceho, ktorým je v

zmysle § 2 písm. b) cit. zákona účastník konania, preto práve žalobca zodpovedá za zistené nedostatky na základe objektívnej zodpovednosti. Preto táto procesná námietka žalobcu je zjavne nedôvodná. 96. K námietke žalobcu, týkajúcej sa zákonnosti a použiteľnosti inšpekčného záznamu z kontroly ako zákonného dôkazu v správnom konaní, pričom žalobca poukazoval na to, že v právnej norme nie je inšpekčný záznam definovaný, správny súd uvádza, že pôsobnosť Slovenskej obchodnej inšpekcie pri kontrole vnútorného trhu upravuje zákon č. 128/2002 Z.z. Ako vyplýva z kontextu ustanovení zákona č. 128/2002 Z.z. (§ 4 ods. 2 písm. b), § 4 ods. 3, § 5 ods. 6 písm. e), § 6 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 2) inšpektori, prostredníctvom ktorých Slovenská obchodná inšpekcia vykonáva kontrolu vnútorného trhu, sú pri výkone kontroly okrem iného oprávnení ukladať kontrolovaným subjektom aj opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, o čom má inšpektor vyhotoviť písomný záznam. Správny súd má za to, že vyhotovenie písomného záznamu z kontroly má svoj zákonný podklad v uvedených ustanoveniach zákona č. 128/2002 Z.z., a to nielen v prípade, ak sú pri kontrole uložené opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, pričom nie je právne významné, ako je tento písomný záznam z kontroly konkrétne formálne pomenovaný (v prejednávanej veci „inšpekčný záznam“), ak právna norma výslovne neustanovuje jeho presné pomenovanie. 97. Správny súd dospel k záveru, že inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie boli pri výkone kontroly žalobcu oprávnení vyhotoviť inšpekčný záznam a s prihliadnutím na znenie a účel zákona č. 128/2002 Z.z. je nepochybné, že tento záznam je dôkazným prostriedkom v správnom konaní a môže byť použitý ako podklad pre rozhodnutie správneho orgánu (§ 32 správneho poriadku). Ide o jeden z viacerých dôkazných prostriedkov, ktoré možno v správnom konaní použiť, a jeho váha je vyhodnocovaná v kontexte ostatných dôkazov a skutkových okolností, ktoré v priebehu správneho konania vyšli najavo. Právo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení nebolo v prejednávanej veci žalobcovi upreté. Prvostupňový správny orgán v oznámení o začatí správneho konania žalobcu v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku poučil o práve vyjadriť sa k predmetu konania a navrhnúť dôkazy. Inšpekčný záznam patrí medzi relevantné podklady k rozhodnutiu a aj záznam z kontroly, v ktorom konajúci inšpektori opíšu objektívne zistený stav na mieste samom, k čomu sa vyjadrí zodpovedná osoba prítomná pri výkone kontroly a správnosť záznamu potvrdí svojim podpisom, resp. uvedie, s čím nesúhlasí. 98. Správny súd k námietke žalobcu, že žiadal nariadiť ústne pojednávanie za účelom objektívneho a dostatočného objasnenia veci, správny súd uvádza, že postup žalovaných správnych orgánov bol v súlade so správnym poriadkom, Ústavou Slovenskej republiky a zákonom č. 205/2007 Z. z, a stotožňuje sa s názorom žalovaného uvedenom v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k žalobe, pretože v danom prípade bol skutkový stav správnymi orgánmi spoľahlivo zistený a porušenie zákonnej povinnosti zo strany žalobcu bolo jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností preukázané, preto súd zastáva názor, že nariadenie ústneho pojednávania by nemalo žiaden vplyv na objasnenie deliktu žalobcu, ako ani správnymi orgánmi zistených skutočností, pri objektívnej zodpovednosti žalobcu, ktorá je vlastná deliktuálnej zodpovednosti. K uvedenému správny súd uvádza, že neuskutočnenie ústneho pojednávania pred správnym orgánom neprotirečí požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku rozhodnutie zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01). Vzhľadom na to, že v našom právnom poriadku neexistuje kodifikovaná normotvorba správneho trestania, analogicky sa v týchto prípadoch aplikujú niektoré princípy a zásady trestného práva s cieľom poskytnúť subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť záruky spravodlivého procesu. Správny súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pri ukladaní sankcií za správne delikty nemožno postupovať výlučne podľa trestnoprávnych normatívnych ustanovení, ale tieto je potrebné aplikovať primerane, berúc pritom zreteľ na platné správno-právne normy vzťahujúce sa na konkrétnu vec. Ustanovenie § 21 ods. 1 správneho poriadku ponecháva na zvážení správneho orgánu, či k prejednaniu veci nariadi ústne pojednávanie, pričom pri vyhodnocovaní potreby ústneho pojednávania správny orgán prihliada na zákonné kritéria, ktorými sú povaha veci a význam pojednávania pre objasnenie veci. Správny súd poukazuje na to, že správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti. Ústne pojednávanie sa preto vo všeobecnosti v správnom konaní na rozdiel od súdneho konania nevyžaduje. Cieľom ústneho pojednávania v správnom konaní je predovšetkým zistiť skutočný stav veci, odstrániť rozpory medzi tvrdeniami viacerých účastníkov správneho konania, prípadne vykonať ohliadku resp. výsluch svedkov. Ako vyplýva z obsahu inšpekčného záznamu, konateľ žalobcu ku kontrolným zisteniam podal vysvetlenie, v konaní však nepredložil konkrétny relevantný dôkaz, ktorý by

vážne spochybnil skutočnosti uvádzané v inšpekčnom zázname, preto správny súd nevidí nezákonnosť postupu správneho orgánu v tom, že nenariadil vo veci ústne pojednávanie. V súvislosti s ústnym prejednaním veci pred správnym orgánom správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/2014-19 z 5. februára 2014, v ktorom ústavný súd vyslovil, že „v danom prípade neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred radou (správnym orgánom) nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci. Správny orgán, akým bola v tomto konkrétnom prípade rada ako orgán výkonnej moci štátu, totiž nespĺňal a nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Verejné prerokovanie trestného obvinenia, resp. uskutočnenie ústneho pojednávania pred takýmto orgánom, preto nemôže naplniť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zaručuje takéto prerokovanie pred nestranným a nezávislým súdom (argumetum asimili PL.ÚS 12/97)“. 99. K námietke žalobcu, že žalovaný vychádzal z nespoľahlivého, nedostatočného a neobjektívneho zisteného stavu, z nesprávneho právneho a vecného posúdenia veci, nedodržal zákonný postup dokazovania správneho deliktu a správneho konania a nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, súd po oboznámení sa s odôvodnením rozhodnutia konštatuje, že rozhodnutie žalovaného je podrobne a vyčerpávajúcim právnym spôsobom odôvodnené a obsahuje relevantné vyjadrenia sa žalovaného k odvolacím námietkam žalobcu a právne hodnotenie všetkých žalobcom vznesených odvolacích námietok ako aj na vec žalobcu sa vzťahujúcich zákonných ustanovení. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a z neho bol vyvodený aj správny právny záver. Žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli žalobcom v priebehu správneho konania i v podanom odvolaní vznesené, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. Správny súd sa preto stotožnil s obsahom odôvodnenia žalovaného rozhodnutia a z dôvodu, aby neopakoval jeho obsah iba poukazuje na jeho obsah. Odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy oboch stupňov považuje správny súd za zrozumiteľné, logické, zodpovedajúce skutkovému stavu veci a zákonnej úprave na tento stav sa vzťahujúcej. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé, ktoré skutočnosti tvorili podklad rozhodnutia, akými úvahami sa správny orgán riadil pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnal s námietkami účastníka konania. Preto nie je daný tento namietaný dôvod na zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia. 100. V súvislosti s uvedeným žalobným dôvodom správny súd konštatuje, že predávajúci nesie v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa absolútnu objektívnu zodpovednosť za zistené nedostatky bez ohľadu na to, kto a za akých okolností daný nedostatok spôsobil. Žalobca tiež konal v rozpore s odbornou starostlivosťou, ktorá sa od neho očakáva vo vzťahu k spotrebiteľovi. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES definuje odbornú starostlivosť ako “úroveň špeciálnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči spotrebiteľom, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi a/alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňujúcej sa v oblasti obchodníkovej činnosti”. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že z kontroly vykonanej inšpektormi SOI bolo jednoznačne preukázané, prečo žalovaný považoval konanie žalobcu za rozporné so zákonom o ochrane spotrebiteľa a akou správnou úvahou sa riadil, keď dospel k záveru o naplnení všetkých znakov deliktuálnej zodpovednosti žalobcu. Správny súd konštatuje, že žalobca sa svojim konaním dopustil porušenia zákazov uvedených v § 4 ods. 2 písmena c/ zákona o ochrane spotrebiteľa, v administratívnom konaní boli vykonané relevantné dôkazy, ktoré hodnoverne preukazujú protiprávne konanie žalobcu, a preto správny súd nemal o vine sťažovateľa žiadne pochybnosti. 101. Správny súd zároveň zdôrazňuje, že použitím neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách žalobca vážne zasiahol do práv spotrebiteľa, čoho dôsledkom bolo najmä porušenie ekonomického záujmu spotrebiteľa. Zákon o ochrane spotrebiteľa ustanovuje, že “za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66 400,- Eur”. Vzhľadom na to, že podľa platnej právnej úpravy, bolo možné za porušenie povinnosti sťažovateľovi uložiť pokutu do výšky 66 400,- Eur (§ 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z.), podľa názoru správneho súdu bola správnym orgánom uložená pokuta v spodnej hranici zákonnej sadzby, s prihliadnutím na charakter protiprávneho konania, závažnosť a následky porušenia povinností. Správny orgán tak pri stanovení výšky prihliadol na všetky uvedené skutočnosti, dôsledkom čoho uložil žalobcovi sankcia vo výške 800,- Eur. Výška pokuty tak nadobúda skôr preventívno-výchovný charakter, jej výška bola dostatočne odôvodnená a opodstatnená.

102. Správny súd sa však stotožnil s námietkou žalobcu, že žalovaný pri vydaní žalobou napadnutého rozhodnutia pochybil, ak zmenil výšku pokuty aj výrok prvostupňového rozhodnutia bez toho, aby samostatným rozhodnutím zastavil konanie vo veci porušenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z., a tým bola porušená zásada absorbčnosti, správny súd uvádza, že žalobca podal odvolanie, na základe ktorého žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie, nakoľko zistil dôvod na jeho zmenu spočívajúcu v úprave právnej kvalifikácie zisteného porušenia zákazu používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách a uvedené konanie žalobcu subsumoval pod jemu prislúchajúce znenie skutková podstaty správneho deliktu, t. j. pod porušenie zákazu používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, a že zmenu vykonal aj tým, že vypustil skutok spočívajúci v porušení ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko považuje postih v uvedenej veci za nedôvodný. 103. Správny súd k uvedenému zároveň uvádza, že v prípade, ak odvolací orgán dospeje k záveru, že na vyvodenie zodpovednosti voči žalobcovi za porušenie povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa nebol dostatočne zistený skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti či sa vôbec skutok stal, a za situácie, že správne konanie o uloženie sankcie voči žalobcovi bolo začaté z podnetu konajúceho správneho orgánu, bolo povinnosťou žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu rozhodujúceho o odvolaní zastaviť konanie v časti porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa osobitným rozhodnutím, resp. výrokom tak ako to ukladá § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku, nakoľko odpadol dôvod a zmysel ďalšieho konania v tejto časti. Uvedeným postupom sa na úrovni odvolacieho orgánu zákonným spôsobom nerozhodlo o celom predmete konania vedeného pred správnymi orgánmi a začatého na ich podnet, v dôsledku čoho nebola zachovaná totožnosť skutku na oboch stupňoch konania. V dôsledku uvedeného postupu odvolací správny orgán ukladal žalobcovi pokutu len za jeden z dvoch správnych deliktov, za ktoré bol žalobca prvostupňovým správnym orgánom braný na zodpovednosť, a to bez toho, aby sa na podklade podaného odvolania zákonným spôsobom vysporiadal so zvyškom prejednávanej veci. 104. Podľa názoru správneho súdu, v správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, postupom podľa ustanovení Správneho poriadku, pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní sankcie je povinný pre nedostatok špeciálnej úpravy postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok ). Z uvedených dôvodov vo výroku rozhodnutia, ktorým správny orgán rozhoduje o porušení právnej povinnosti, stanovenej zákonom, účastníkom konania (výrok o vine), je povinnosťou správneho orgánu určitým a zrozumiteľným spôsobom uviesť, akého porušenia právnej povinnosti sa účastník dopustil opisom skutku, ktorým sa porušenia, kladeného mu za vinu, dopustil a uvedením ustanovenia zákona skutkovej podstaty, ktorú účastník konania skutkom naplnil a súčasne určením sankcie, ktorú správny orgán účastníkovi konania za uvedené porušenie právnej povinnosti ukladá (výrok o treste). 105. Vychádzajúc z uvedeného povinnosťou správneho orgánu konajúceho a rozhodujúceho v konaní o administratívnom trestaní je nielen postupovať podľa trestnoprávnych zásad obsiahnutých v trestnoprávnej úprave, ale aj ich rozhodnutia musia spĺňať kritéria v súlade s trestnoprávnou úpravou. Bolo povinnosťou žalovaného postupovať pri zisťovaní a objasňovaní protiprávnych konaní žalobcu v súlade s platnými ustanoveniami správneho poriadku, na ktorý odkazuje § 27 zákona č. 250/2007 Z. z. a pri rozhodovaní o jeho vine a uložení sankcie pri nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy postupovať analogicky podľa trestnoprávnej úpravy, ktorý výklad by bol súladný s § 46 správneho poriadku v spojení čl. 6 ods. 1 Dohovoru a s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. 106. Vzhľadom k uvedenému povinnosťou správneho orgánu v konaní administratívneho trestania je v každom štádiu konania rozhodnúť o celom predmete konania. Pokiaľ v odvolacom správnom konaní žalovaný správny orgán mienil upustiť od postihu žalobcu za porušenie právnej povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, kladenej mu za vinu, takéto jeho rozhodnutie mal v súlade s trestnoprávnou úpravou vyjadriť vo výroku napadnutého rozhodnutia. Výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým zmenil prvostupňové správne rozhodnutie o vine a treste, je nezlučiteľný s trestnoprávnymi zásadami trestania nielen podľa trestnoprávnej úpravy Slovenskej republiky, ale je nezlučiteľný aj v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

107. Správny súd sa tu stotožňuje s názorom kasačného súdu, ktorý uvádza: „37. Záverom kasačný súd uvádza, že po preskúmaní napadnutého rozsudku a spisového materiálu sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom správneho súdu o zrušení rozhodnutia žalovaného a aj s jeho odôvodnením a argumentmi, ktoré správny súd viedli k tomuto právnemu záveru. Kasačný súd rovnako ako správny súd uvádza, že bolo povinnosťou žalovaného ako druhostupňového správnu orgánu rozhodujúceho o odvolaní zastaviť konanie v časti porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa osobitným rozhodnutím, resp. výrokom tak ako to ukladá § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku, nakoľko odpadol dôvod a zmysel ďalšieho konania v tejto časti.“ 108. Na základe tejto skutočnosti správny súd dospel k záveru, že postupom žalovaného došlo k podstatnej vade konania majúcej za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, a preto správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP v spojení s § 194 ods. 2 SSP). Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude postupovať vyššie naznačeným zákonným spôsobom a zároveň sa dôsledne vysporiadať so všetkým odvolacími námietkami žalobcu, ktoré náležite odôvodní, s tým, že pre orgán verejnej správy je tento právny názor záväzný (§ 191 ods. 6 SSP). 109. Podľa § 191 ods.6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 110. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania pred Krajským súdom v Košiciach a Správnym súdom v Košiciach, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). 111. Správny súd súčasne s poukazom na § 467 ods. 3 SSP (a v zmysle Rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 21.02.2025 sp. zn. 1Stk 5/2023) rozhodol aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. Podľa § 467 ods. 1 SSP sa ustanovenia o trovách konania primerane použijú na kasačné konanie. V preskúmavanom prípade nebol žalobca v konaní o kasačnej sťažnosti úspešný a žalovanému (v procesnom postavení sťažovateľa) žiadne účelne vynaložené trovy kasačného konania nevznikli, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, preto im správny súd v zmysle § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP a § 168 SSP nepriznal právo na náhradu trov kasačného konania. 112. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho súdu v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods.1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods.2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods.1, 2 SSP).