Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach KE-4Sa/31/2022 7022200737 29. 02. 2024 JUDr. Petra Vysaníková ECLI:SK:SpSKE:2024:7022200737.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom v B. C. XXX, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 16.11.2020 takto rozhodol: Žalobu z a m i e t a. Účastníkom konania náhradu trov konania ako ani náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou zo dňa 13.01.2021 doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj pôvodný správny súd) dňa 15.01.2021 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 16.11.2020 ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 9130/2020-MI-DvN zo dňa 10.09.2020 a vrátenia veci Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce na ďalšie konanie. Žiadal tiež priznať plnú náhradu trov konania. administratívne konanie 2. Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce (ďalej aj správny orgán prvého stupňa) vydala dňa 10.09.2020 rozhodnutie č. 9130/2020-MI-DvN podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o sociálnom poistení) a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj nariadenie), v ktorom dospela k záveru, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX dňa 16.11.2020 (ďalej aj napadnuté rozhodnutie alebo preskúmavané rozhodnutie), a ktorým odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 9130/2020MI-DvN zo dňa 10.09.2020 potvrdila. 3. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí po citácii ustanovení zákona o sociálnom poistení, článkov nariadenia a článkov Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj vykonávacie nariadenie) s poukazom na Oznámenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce č. MI3/PS/ZAM/2020/36033 zo dňa 30.06.2020 (ktorým bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 29.06.2020), a vzhľadom na skutočnosť, že žiadosť o dávku
v nezamestnanosti si žalobca uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce dňa 27.07.2020 konštatovala, že v posudzovanom období posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 29.06.2016 do 28.06.2020, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, a teda žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, nesplnil základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa predloženého formulára U1 zo dňa 06.07.2020, ktorý osvedčuje obdobia, počas ktorých bol žalobca poistený v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie (v danom prípade v Spojenom kráľovstve), bol žalobca v Spojenom kráľovstve zamestnaný od 19.06.2016 do 18.06.2020. Dôvodom ukončenia zamestnania bolo ukončenie pracovnej zmluvy zo strany zamestnanca (t.j. žalobcu). 4. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti podľa platnej slovenskej legislatívy. Dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva by bolo možné zohľadniť do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva. 5. Žalovanou i správnym orgánom prvého stupňa bolo zistené v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, že žalobca naposledy pred odchodom do zahraničia bol sociálne poistený na území Slovenska od 01.02.2008 do 28.02.2009 u zamestnávateľa Blika s.r.o. Vychádzajúc zo žiadosti a vyhlásenia, žalobca mal v Spojenom kráľovstve viacerých zamestnávateľov, jeho posledné zamestnanie trvalo od 01.11.2015 do 18.06.2020, kedy pracovný pomer skončil dohodou z dôvodu návratu na Slovensko. Žalovaná skonštatovala, že vzhľadom na dĺžku zamestnania na území Spojeného kráľovstva, možno pracovnú situáciu žalobcu na území Spojeného kráľovstva hodnotiť ako jednoznačne stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca je rozvedený a na území Spojeného kráľovstva bol s družkou a jej synom. Na území Slovenska sa zdržiavajú jej blízke osoby – dve dospelé deti. Na Slovensko chodieval 3x ročne, cestovali tam vlastným autom alebo letecky. Žalovaná preto konštatovala, že dlhodobý pobyt v zahraničí, spoločne s družkou a jej synom svedčí o stabilnej rodinnej situácii žalobcu a prenesení jeho silných väzieb na územie Spojeného kráľovstva. Na Slovensku má žalobca finančné produkty (napr. dôchodkové poistenie, osobný bankový účet, rizikové kapitálové poistenie). V Spojenom kráľovstve žalobca nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, býval tam v podnájme spoločne s družkou a jej synom, ubytovanie v Spojenom kráľovstve zmenili 5krát. Žalobca na území Slovenska nehnuteľnosť nevlastní. Počas jeho návratov a po návrate na Slovensko býval a býva u družky, kde má od 25.03.2011 nahlásený aj trvalý pobyt. Žalovaná preto uzavrela, že žalobca bol naposledy zamestnaný na území Spojeného kráľovstva, kde si aj plnil svoje daňové povinnosti, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Spojené kráľovstvo. Žalovaná konštatovala, že celková dĺžka pobytu viac ako 10 rokov na území Spojeného kráľovstva, spoločný pobyt s družkou, stabilita zamestnania na území Spojeného kráľovstva (pracovné pomery na neurčitý čas), primeraná bytová situácia a daňová povinnosť na území Spojeného kráľovstva boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (rodina, deti zverené do výchovy bývalej manželky žalobcu, zachovaný trvalý pobyt na Slovensku, deklarované návraty na územie Slovenska 3krát ročne, finančné produkty na Slovensku), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Všetky tieto skutočnosti preto preukazujú prenesenie a vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Spojeného kráľovstva. Žalobca sa slobodne rozhodol po dobu viac ako 10 rokov žiť (spoločne s družkou) a pracovať na území Spojeného kráľovstva. Žalovaná tiež dodala, že žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva. 6. Žalovaná tiež uviedla, že žalobca v odvolaní poukázal na zachovanie trvalého pobytu na Slovensku, že jeho bydliskom vždy bola Slovenská republika, k čomu žalovaná uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. Bydlisko je miesto, kde osoba zvyčajne býva a v súlade s judikatúrou na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. 7. Ku skutočnosti, že žalobca nikdy nepožiadal o britské občianstvo žalovaná uviedla, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať v Spojenom kráľovstve a nie je rozhodujúce, čo viedlo žalobcu k vráteniu sa na Slovensko. Pobyt žalobcu v Spojenom kráľovstve
v trvaní 10 rokov, nemožno považovať za prechodný, resp. krátkodobý. Žalobca svojim odchodom a pobytom na územie Spojeného kráľovstva, stabilizovaným bývaním s družkou a trávením väčšiny času mimo Slovenska, oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko. Žalovaná dodala, že prítomnosť rodiny (žalobcových detí a súrodencov) na Slovensku, jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku, počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie. 8. K tvrdeniu žalobcu, že nebolo prihliadnuté na ním podané daňové priznania k dani z príjmov fyzickej osoby na Slovensku (predložil potvrdenia za roky 2016-2018), žalovaná uviedla, že nakoľko v čase výkonu zárobkovej činnosti na území Spojeného kráľovstva bol žalobca vo veci platenia daní z príjmu subjektom britských právnych predpisov, preto sa za štát bydliska na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Spojené kráľovstvo. V súlade s právnymi dohovormi o zamedzení dvojitého zdanenia, daň z príjmu na území Slovenska nebol povinný uhrádzať, podávaním daňových priznaní s nulovou daňovou povinnosťou si len plnil oznamovaciu povinnosť na Slovensku. Túto skutočnosť však nemožno vyhodnotiť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti v prospech zachovania bydliska žalobcu na území Slovenska. Dodala, že žalobca preukázal naposledy platenie poistenia v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, preto si mal prioritne požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, hoci aj elektronicky v danej pandemickej (COVID-19) situácii. 9. Vzhľadom na uvedené žalovaná uzavrela, že správny orgán prvého stupňa postupoval v intenciách zákona a nariadení, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistil skutkový stav pre riadne posúdenie veci a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo zistených skutkových okolností vyvodil správny právny záver, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve, nezachoval. 10. V závere žalovaná poukázala na skutočnosť, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti sú striktne stanovené zákonom. Zákon neobsahuje ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje Sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
správna žaloba a vyjadrenie žalovanej k žalobe 11. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že rozhodnutia správnych orgánov považuje za nezákonné z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. 12. Žalobca v odôvodnení žaloby uviedol, že nesúhlasí s názorom žalovanej, že nepreukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky. Pokračoval, že jeho trvalé bydlisko bolo vždy na území Slovenskej republiky, nikdy nemal ani úmysel ho meniť. Počas zamestnania v zahraničí býval v podnájme a jeho bývanie tam malo len prechodný charakter, pravidelne cestoval domov na Slovensko, pravidelne navštevoval príbuzných na Slovensku. Pricestoval na svadbu či na iné udalosti v rodine, napr. pohreby. Obdobia, počas dovoleniek u zamestnávateľa v Spojenom kráľovstve trávil na Slovensku. Dôvodom práce žalobcu v zahraničí bolo zabezpečenie si finančných prostriedkov, nikdy nemal v úmysle dlhodobejšie, resp. trvalo bývať mimo územia Slovenskej republiky. Na území Slovenska má svojich lekárov u ktorých má zdravotné karty. V Spojenom kráľovstve nechcel zotrvať a žiť dlhodobo, jeho okruh známych tam bol len z pracovného kolektívu a nevytvorilo sa mu tam zázemie, ktoré by sa dalo porovnať so zázemím známych a príbuzných, ktoré mám na území Slovenska v mieste svojho bydliska, ako aj v blízkom okolí. Jeho prechodný pobyt v zahraničí bol založený čisto na ekonomickom podklade, pretože si potreboval zabezpečiť hotovosť. 13. Žalobca ďalej uviedol, že v Spojenom kráľovstve nebol nezamestnaný a skutočnosť, že na Slovensku nezamestnaný bude, zistil až po návrate domov. Nebolo v jeho záujme byť nezamestnaným, ale nájsť si prácu a riadne a poctivo pracovať. Prácu sa mu nájsť nepodarilo a nepomohol mu s tým ani Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, preto požiadal o dávku, ktorú právne predpisy umožňujú.
14. Žalobca pokračoval, že na Slovensko sa vrátil s úmyslom žiť so svojou rodinou a deťmi na Slovensku, no po návrate na Slovensko si nevie nájsť prácu, je nezamestnaný, a preto požiadal o dávku v nezamestnanosti. 15. Vo vyjadrení k žalobe žalovaná poukázala na zásadu, ktorou sa treba riadiť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. 16. V danej veci podľa názoru žalovanej mal žalobca zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva (pre úplnosť žalovaná poznamenala, že žalobcovi by pravdepodobne podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti pravdepodobne ani nevznikol, nakoľko v súlade s britskou legislatívou je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca, pričom z formulára U1 zo dňa 06.07.2020 je zrejme, že posledný pracovný pomer žalobcu na území Spojeného kráľovstva bol ukončený z jeho podnetu). Žalobca si preto mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca si počas pobytu v zahraničí nezachoval bydlisko na území Slovenska. Väzby žalobcu k Slovensku predstavuje len prítomnosť detí a súrodencov na Slovensku a návraty na Slovensko. Naopak, na území Spojeného kráľovstva sa žalobca zdržiaval posledných 10 rokov, mal tam stabilné zamestnanie, plnil si tam daňové povinnosti, zdržiaval sa tam spoločne so svojou družkou, a tak si žalobca vytvoril väzby na území Spojeného kráľovstva. 17. Žalovaná tiež konštatovala, že aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia niektorých svojich rodinných príslušníkov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem zotrvať v zahraničí. Pokračovala, že dôvody a okolnosti odchodu do zahraničia nie sú rozhodujúcimi skutočnosťami preukazujúcimi miesto bydliska dotknutej osoby. Poukázala tiež na skutočnosť, že posledný pracovný pomer žalobcu v Spojenom kráľovstve trval od 01.11.2015 do 18.06.2020 a bol ukončený z podnetu žalobcu. 18. Žalovaná v závere dodala, že nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku nebol poistený v nezamestnanosti v súlade so slovenskými právnymi predpismi, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 nariadenia. Žalovaná preto navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 19. Vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo žalobcovi doručené dňa 06.05.2021. Žalobca však súdu repliku nedoručil. právny názor správneho súdu 20. Krajský súd v Košiciach vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 4Sa/2/2021-38 zo dňa 31.08.2024 tak, že rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 16.11.2020 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 9130/2020-MI-DvN zo dňa 10.09.2020 zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Krajský súd v Košiciach svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná otázku bydliska žalobcu posudzovala príliš formálne, bez dostatočného odôvodnenia. 21. Nakoľko sa žalovaná s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (pôvodného správneho súdu) nestotožnila, podala proti nemu kasačnú sťažnosť o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7Ssk/103/2021 zo dňa 25.10.2022 tak, že rozsudok Krajského súdu
v Košiciach č.k. 4Sa/2/2021-38 zo dňa 31.08.2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd dospel k záveru, že žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí vyhodnotila všetky skutočnosti relevantné pre určenie bydliska žalobcu v rokoch 2015 až 2020 z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Rovnako vyhodnotila i ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a dospela k záveru, že na určenie bydliska nie sú podstatné. 22. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach (ďalej aj správny súd alebo súd). V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach, kde je vec vedená pod sp. zn. KE-4Sa/31/2022. 23. Po vrátení veci kasačným súdom, Správny súd v Košiciach (ďalej aj správny súd alebo súd) viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok / ďalej aj SSP/) opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, a bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP) v medziach uplatnených žalobných bodov, vyhlásil dňa 29.02.2024 rozsudok (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 19.02.2024), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania ako ani náhradu trov kasačného konania nepriznal. 24. Správny súd konštatuje, že napadnutými rozhodnutiami správnych orgánov bolo rozhodnuté tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 25. Podľa § 195 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v (ďalej aj zákon o sociálnom poistení), organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 26. Podľa § 196 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. 27. Podľa § 196 ods. 6 a 7 zákona o sociálnom poistení, účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. 28. Podľa § 209 ods. 1 veta druhá a ods. 4 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 29. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len „evidencia nezamestnaných občanov“) bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
30. Podľa § 104 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. 31. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj nariadenie), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 32. Podľa čl. 61 ods. 2 nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 33. Podľa čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a/ nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 34. Podľa čl. 1 písm. j/ a k/ nariadenia “bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva, “pobyt“ znamená prechodné bydlisko. 35. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých. 36. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj vykonávacie nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 37. Po opätovnom vyhodnotení skutkového stavu veci a následnej aplikácii citovaných zákonných ustanovení dospel správny súd k záveru, že správne orgány oboch stupňov sa dôsledne riadili uvedenými právnymi predpismi, dostatočne zistili skutkový stav veci, vec správne právne posúdili, a to má za následok zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. 38. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca nezískal pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona o sociálnom poistení podľa slovenských právnych predpisov, a preto je nutné posúdiť, či na tento účel možno započítať doby získané podľa iných právnych predpisov. Žalobca bol pred rokom 2020 zamestnaný a sociálne poistený v Spojenom kráľovstve, preto podliehal podľa čl. 2 nariadenia jeho koordinačným pravidlám. Podľa čl. 11 nariadenia má cezhraničný pracovník zásadne nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov toho štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný, a teda každý členský štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia prispievala. Ustanovenia čl. 65 nariadenia upravujú výnimku pre pracovníkov, ktorí si počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachovali svoje bydlisko v pôvodnom členskom štáte a buď tam zostávajú bývať naďalej, alebo sa tam po skončení činnosti zamestnanca vrátia. Podľa tohto článku by tak žalobcovi mohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov (ako keby sa na neho tieto právne predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve), len ak si počas tohto obdobia na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. 39. Pojem bydlisko na účely nariadenia definuje čl. 1 písm. j/ nariadenia, podľa ktorého bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Tento pojem v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nemožno stotožňovať s trvalým pobytom alebo prechodným pobytom podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky. Bližší spôsob určenia bydliska upravuje čl. 11 vykonávacieho nariadenia. 40. Správny súd preto prisvedčil žalovanej, že zistený skutkový stav veci poskytuje dostatočnú oporu pre záver o bydlisku žalobcu v Spojenom kráľovstve: -žalobca býval v Spojenom kráľovstve viac ako 10 rokov, a na Slovensko sa vracal len dvakrát ročne na niekoľko dní až niekoľko týždňov, -pracoval tam na dobu neurčitú, pričom posledné zamestnanie trvalo od roku 2015 do roku 2020 a v tomto čase nehľadal pracovné príležitosti na Slovensku, -žalobca bol už pred odchodom do Spojeného kráľovstva rozvedený a jeho deti boli zverené do starostlivosti matke, s ktorou zostali na Slovensku; v Spojenom kráľovstve žalobca žil dlhodobo aj so svojou družkou, teda s osobou, s ktorou mal vôľu spoločne žiť, -k nezárobkovej činnosti žalobca uviedol len členstvo v športovom klube, bližšie ho však nevysvetlil, -bytová situácia žalobcu v Spojenom kráľovstve bola stabilná, -daňové povinnosti si žalobca plnil v Spojenom kráľovstve. 41. Ďalšie skutočnosti, na ktoré žalobca počas konania poukazoval ako na dôkaz svojho bydliska na Slovensku (že žalobca nepožiadal o priznanie britského občianstva; záväzky žalobcu, sporenie, poistenie alebo bežný účet v Slovenskej republiky) nemajú z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia so strediskom záujmov a bydliskom žiaden súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie. 42. V závere, v súlade s právnym názorom kasačného súdu správny súd uvádza, že nepriznanie nároku na dávku v nezamestnanosti automaticky žalobcu nepostaví mimo systém sociálneho zabezpečenia Slovenska alebo Spojeného kráľovstva. Zmyslom ochrany pred tým, aby sa osoba ocitla mimo určitého systému sociálneho zabezpečenia, je, aby sa na ňu v každom okamihu vzťahovali právne predpisy niektorého členského štátu, podľa ktorých (so zohľadnením zamestnaní a dôb získaných v ostatných
členských štátoch) tento nárok môže uplatniť. Nie je však vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných právnych predpisov členského štátu nevznikne, lebo nesplní určitú podmienku podľa nich. a naopak, právne predpisy, podľa ktorých by jej taký nárok mohol vzniknúť, sa na ňu nebudú vzťahovať. 43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, boli v preskúmavaných rozhodnutiach správnych orgánov vyhodnotené všetky skutočnosti relevantné pre určenie bydliska žalobcu v rokoch 2015 až 2020, tieto vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu, a správny súd preto dospel k záveru, že preskúmavanými rozhodnutiami nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol. 44. O trovách konania ako i trovách kasačného konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. v spojení s § 467 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania ako ani trov kasačného konania, pretože žalobca nemal v konaní v konečnom dôsledku úspech celkom ani sčasti a žalovanej voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Krajský súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.