Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 6S/27/2025 0825100384 19. 08. 2026 JUDr. Alena Majerová ECLI:SK:SpSBB:2026:0825100384.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Majerovej a členov senátu JUDr. Kataríny Kochan Morovej a Mgr. Andreja Maukša, v právnej veci žalobcu: AD-LA Stav s.r.o., so sídlom Železničná ulica 626/16, 018 64 Košeca, IČO: 51 955 547, zastúpený: Advokátska kancelária LUKAJKA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Jesenského 7713/12, 911 01 Trenčín, IČO: 52 471 420, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 1887/10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-23/2025, NIP/NIP_PO/BEZ/2025/2291 zo dňa 25. 03. 2025, takto rozhodol: I. Žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi ani žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie 1. Inšpektorát práce Trenčín (ďalej len ako „prvostupňový správny orgán alebo inšpektorát práce“) podľa § 7 ods. 3 písm. i) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z.“) a podľa ustanovenia § 46 Správneho poriadku rozhodnutím č. 042/2024/2.0/S, IPTN/IPTN_PRAV ODD/ROZ/2024/853 zo dňa 17. 12. 2024 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 19 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. uložil žalobcovi pokutu v sume 25.000,- Eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 124/2006 Z.z.“), v nadväznosti na § 8 ods. 1 písm. a) a prílohu 3. B oddiel II. bod 5.2. nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 396/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na stavenisko v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie vlády č. 396/2006 Z. z.“), ktorého sa žalobca v súvislosti s výkonom inšpekcie práce na pracovisku (stavenisku) „Rodinný dom A. B. – C., D. E., F., bez súpisného a orientačného čísla, pozemok KN-C parc. č. 1221, 1225/4 a 1226/3, katastrálne územie F.“ dopustil tým, že v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej len „BOZP“) nevykonal opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie BOZP, nakoľko dňa 08. 11. 2022 zamestnanec A. F., nar. XX. XX. XXXX, s ktorým mal žalobca uzatvorenú pracovnú zmluvu zo dňa 05. 05. 2021, vykonával práce na streche (krove) rodinného domu A. B. – C. vo výške 5,3 m v priestore uvedeného staveniska, kde hrozilo nebezpečenstvo pádu z výšky, pričom nebol chránený proti pádu z výšky prostriedkami kolektívneho zabezpečenia ako napríklad zábradlia, plošiny alebo záchytné siete, a ani prostriedkami osobného zabezpečenia proti pádu, v dôsledku čoho došlo v uvedený deň 08. 11. 2022 v čase o 11:46 hod. k pádu z výšky menovaného zamestnanca cez nezaistený priestor
medzi prvkami krovu, a to s dopadom bez zachytenia pádu na betónovú dosku, následkom čoho utrpel menovaný zamestnanec zranenia prvotne klasifikované zdravotníckym zariadením Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina, V. Spanyola 43, 012 07 Žilina, na základe klasifikácie zo dňa 09. 11. 2022 ako ťažká ujma na zdraví – poškodenie dôležitého orgánu, a následne opätovne klasifikované zdravotníckym zariadením Nemocnica s poliklinikou Považská Bystrica, Nemocničná 986, 017 26 Považská Bystrica, na základe klasifikácie zo dňa 16. 10. 2024 ako ťažká ujma na zdraví - poškodenie dôležitého orgánu, a ostatné poranenia, vyššie neuvedené. 2. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že inšpekcia práce u žalobcu bola vykonaná v období od 08. 11. 2022 do 19. 01. 2024 a bola zameraná na vyšetrenie príčin závažného pracovného úrazu zamestnanca A. F.. O jej výsledku bol spísaný protokol č. ITN-003-41-2.2/P-J1-24 zo dňa 19. 01. 2024 (ďalej len „protokol“), ku ktorému žalobca uplatnil námietky a predložil ďalšie doklady; tieto boli vyhodnotené v dodatku č. 2 k protokolu. Pôvodné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 10. 06. 2024, č. k. 042/2024/2.0/S, IPTN/IPTN_PRAVODD/ ROZ/2024/853 bolo rozhodnutím odvolacieho orgánu zo dňa 16. 09. 2024 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, keďže nebolo dostatočne preukázané, že zistené porušenie povinností žalobcu malo za následok smrteľný pracovný úraz. Odvolací orgán poukázal na nedostatočné preukázanie príčinnej súvislosti medzi pracovným úrazom zamestnanca A. F. zo dňa 08. 11. 2022 a jeho smrťou dňa 27. 03. 2023 a uložil prvostupňovému orgánu jednoznačne zistiť charakter poškodenia zdravia spôsobeného pracovným úrazom. Prvostupňový správny orgán preto doplnil dokazovanie a vyžiadal od Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica posúdenie závažnosti pracovného úrazu. Z dokladu zo dňa 16. 10. 2024, ktorý nemocnica inšpektorátu práce zaslala vyplynulo, že poškodený zamestnanec utrpel ťažkú ujmu na zdraví - poškodenie dôležitého orgánu, a ostatné poranenia, vyššie neuvedené, spolu s konštatovaním „Pacient po polytraume s SDU, plegia po zlomenine stavcov s poúrazovým opuchom, úraz klasifikujem ako ťažkú ujmu na zdraví, nie smrteľný pracovný úraz, nakoľko pacient nezomrel bezprostredne po úraze na poškodenie dôležitého orgánu.“. Prvostupňový správny orgán preto oproti pôvodnému konaniu upravil skutkové vymedzenie deliktu a vychádzal už zo závažného pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví. Pokiaľ ide o samotný priebeh udalosti, prvostupňový správny orgán vychádzal z pracovnej zmluvy poškodeného zamestnanca, evidencie dochádzky, projektovej dokumentácie, fotodokumentácie, protokolu a zo zápisníc o podaní informácií osobami prítomnými na stavbe. Z uvedeného zistil, že poškodený bol zamestnancom žalobcu a 08. 11. 2022 spolu s ďalšími osobami vykonával práce na sedlovej streche rodinného domu. Úlohou pracovníkov bolo dokončenie izolácie strechy fóliou a latovanie. Po dokončení jednej strany strechy chcel poškodený zamestnanec pokračovať na druhej strane, pričom pri prechode cez hrebeň strechy chybným pohybom prepadol medzi prvkami krovu až na betónovú dosku. Výška hrebeňa strechy podľa projektovej dokumentácie predstavovala približne 5,3 m. Z výpovedí pracovníkov, ktorí boli prítomní v čase pracovného úrazu na stavbe, prvostupňový správny orgán vyvodil, že pracovníci pri práci na streche neboli zabezpečení proti pádu. Výpovede zamestnancov sa síce rozchádzali v otázke, či boli bezpečnostné postroje alebo iné osobné ochranné prostriedky vo firemnom vozidle, avšak za rozhodujúce považoval správny orgán to, že poškodený zamestnanec ich pri práci nepoužíval. Pracovník G. B. uviedol, že pracovníci mali k dispozícii iba prilby a iné prostriedky na stavbe nemali. Pracovník B. H. uviedol, že dva popruhy sa pravdepodobne nachádzali v aute ale poškodený ich na sebe nemal. Konateľ žalobcu I. H. v zápisnici zo dňa 09. 06. 2023 uviedol, že zamestnanci „Majú prilby, viazacie lano, popruhy, len ich nepoužívali. Používajú ich, keď idú na vyššie stavby. Pri takýchto nízkych stavbách ich nepoužívajú. Tieto prostriedky sú im prístupné, vozia si ich v autách a mali by si ich dávať.“. Zároveň potvrdil, že na predmetnej stavbe neboli určené kotviace body, keďže kotviť sa dá len o krokvy. Uviedol, že: „Popruhy a laná sa kontrolujú, či sú v poriadku, keď som na stavbe zvyknem zamestnancov upozorniť, aby sa chránili proti pádu. Ale niekedy je ťažké sa zaistiť, lebo nie je o čo. A nie je možné neustále byť na stavbe a hovoriť ľuďom ako majú pracovať.“. Podľa prvostupňového správneho orgánu z uvedeného vyplývalo, že šlo o zaužívanú prax žalobcu pri prácach na nižších stavbách. 3. Prvostupňový správny orgán kvalifikoval vykonávanú činnosť ako prácu vo výške, pri ktorej právne predpisy vyžadujú zabezpečenie proti pádu. Poukázal na § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. v spojení s nariadením vlády č. 396/2006 Z. z. a mal za to, že bolo povinnosťou žalobcu ako zamestnávateľa primárne použiť vhodné prostriedky kolektívneho zabezpečenia, napríklad zábradlia, plošiny alebo záchytné siete, a ak ich povaha práce neumožňovala použiť, zabezpečiť vhodné prostriedky umožňujúce prístup a osobné zabezpečenie proti pádu. Konštatoval, že na stavbe nebolo realizované kolektívne zabezpečenie, neboli vytvorené pevné kotviace body, nebol vypracovaný ani
technologický postup a poškodený zamestnanec nebol vybavený osobnými ochrannými prostriedkami proti pádu z výšky. Prvostupňový správny orgán preto uzavrel, že poškodený zamestnanec vykonával prácu vo výške bez akéhokoľvek zákonom vyžadovaného zabezpečenia proti pádu. Neakceptoval argument žalobcu, podľa ktorého nebolo možné kolektívne zabezpečenie vzhľadom na charakter stavby realizovať. Uviedol, že aj keby tento predpoklad prijal, žalobca bol povinný použiť osobné zabezpečenie proti pádu. Rovnako neakceptoval argument žalobcu, že poškodený svojvoľne prešiel na druhú stranu strechy napriek pokynom spolupracovníkov. Správny orgán uviedol, že nebolo preukázané, že by poškodenému konkrétny pokyn neprechádzať cez hrebeň strechy vydal jeho nadriadený zamestnanec. Zdôraznil, že pracovník vykonávajúci prácu vo výške musí byť chránený proti pádu v každom okamihu, takže voľba jeho trasy nemôže nahradiť zákonom vyžadované technické alebo osobné zabezpečenie. 4. Prvostupňový správny orgán sa osobitne zaoberal aj zistenou hladinou alkoholu v krvi poškodeného zamestnanca (hodnota 1,84 g.kg-1 alkoholu). Uvedenú skutočnosť však nepovažoval za príčinu pracovného úrazu. Zdôraznil, že úplná absencia zabezpečenia proti pádu vystavuje pracovníka pádu bez ohľadu na to, či je pod vplyvom alkoholu, či stratí rovnováhu, pošmykne sa, dôjde k náhlej zdravotnej indispozícii alebo k pôsobeniu vonkajšieho vplyvu. Uviedol, že aj keby alkohol zvyšoval riziko pádu, toto riziko malo byť zákonom predpísanými opatreniami odstránené alebo jeho následky eliminované. Pri riadnom zabezpečení by poškodený buď nespadol, alebo by bol jeho pád zachytený. Prvostupňový správny orgán preto uzavrel, že práca pod vplyvom alkoholu nebola priamou a bezprostrednou príčinou vzniku pracovného úrazu. 5. Za preukázanú považoval príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalobcu a vznikom závažného pracovného úrazu. Uviedol, že chýbajúce kolektívne alebo osobné zabezpečenie umožnilo vznik pádu zamestnanca A. F. a aj jeho dokonanie dopadom na betónovú dosku. Konštatoval, že pri realizácii predpísaných opatrení by k pádu buď nedošlo, alebo by bol poškodený zamestnanec zachytený. Za príčinu úrazu preto prvostupňový správny orgán označil chýbajúce alebo nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie. K námietkam žalobcu uviedol, že predložené interné smernice, identifikácia rizík, dokumentácia o poskytovaní OOPP, prevencii alkoholu, školeniach a ďalšie vnútorné dokumenty nemenia nič na zistení, že v konkrétnom okamihu práce poškodený nebol proti pádu zabezpečený. Za rozhodujúce nepovažoval ani argumenty o tom, či boli postroje fyzicky vo vozidle, keďže predmetom deliktu bolo nevykonanie potrebných opatrení na pracovisku. Preto nevyhovel návrhu žalobcu na opätovný výsluch pracovníka G. B., keďže skutkový stav považoval za dostatočne zistený a otázku dostupnosti osobných ochranných prostriedkov vo firemnom vozidle nepovažoval za rozhodujúcu. Poukázal na objektívny charakter administratívnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa a na judikatúru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3Asan/6/2020, 4Sžo/219/2015), podľa ktorej zavinenie zamestnanca nie je relevantné pre deliktuálnu zodpovednosť zamestnávateľa. Uviedol, že zákon neupravuje liberačné dôvody umožňujúce zbavenie sa tejto zodpovednosti. 6. Pri určení sankcie prvostupňový správny orgán vychádzal z § 19 ods. 1 písm. a) bodu 1 a 2 zákona č. 125/2006 Z. z., podľa ktorého je inšpektorát práce oprávnený uložiť pokutu zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) 1 až 3 bode, 6 bode a 7 bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000 Eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená ťažká ujma na zdraví, najmenej 20.000 Eur. Pokutu určil vo výške 25.000 Eur. Podľa kritérií uvedených v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. prihliadol na závažnosť porušenia povinnosti a závažnosť jeho následku, keďže došlo k závažnému pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví; na počet štyroch zamestnancov žalobcu a riziká jeho činnosti, spočívajúce najmä v práci vo výškach; ako priťažujúcu okolnosť vyhodnotil, že zistené porušenie je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa, keďže práce vo výške boli vykonávané bez akéhokoľvek zabezpečenia proti pádu. V prospech žalobcu zohľadnil, že nešlo o opakované zistenie rovnakého nedostatku, ako aj na jeho spoluprácu počas inšpekcie práce. Prihliadol aj na skutočnosť, že k udalosti prispelo konanie poškodeného zamestnanca, a preto sankciu neuložil vo vyššej výške. Vzhľadom na závažnosť porušenia a následok považoval sumu 25.000 Eur, teda sankciu nachádzajúcu sa v dolnej časti zákonného rozpätia, za primeranú. Konštatoval, že vzhľadom na veľkosť žalobcu so štyrmi zamestnancami môže byť výška sankcie pre neho zaťažujúca, no uviedol, že nebolo možné uložiť sankciu v nižšej výške bez toho, aby sa neprimerane znížila závažnosť porušenia a jeho následkov. Konštatoval, že pokuta má plniť nielen represívny, ale predovšetkým preventívny výchovný účel a viesť žalobcu k dôslednému zabezpečeniu BOZP. Preto uzavrel, že uložená pokuta je zákonná a primeraná.
7. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. O-23/2025, NIP/NIP_PO/BEZ/2025/2291 zo dňa 25. 03. 2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku a dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán po vrátení veci na nové konanie dostatočne zistil skutkový stav a jednoznačne preukázal porušenie povinností žalobcu na úseku BOZP spôsobom uvedeným vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Poukázal na § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z., podľa ktorého je zamestnávateľ povinný vykonávať opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie BOZP. Upriamil pozornosť na § 8 ods. 1 písm. a) a bod 5.2 Oddielu II prílohy č. 3 časť B. nariadenia vlády č. 396/2006 Z. z., podľa ktorého možno práce vo výškach vykonávať len pri použití vhodných prostriedkov kolektívneho zabezpečenia a v prípade, ak ich povaha práce neumožňuje použiť, musia sa použiť prostriedky osobného zabezpečenia proti pádu. 8. Žalovaný vychádzal zo zistenia, že poškodený A. F. bol 08. 11. 2022 s ďalšími spolupracovníkmi vyslaný žalobcom na pokrývačské práce na rodinnom dome v Košeci. Po dokončení jednej strany strechy sa rozhodol prejsť po hrebeni krovu na druhú stranu, pričom vo výške približne 5,3 m prekročil nezakrytý priestor a prepadol cez konštrukciu krovu na betónovú podlahu. Žalovaný sa pri tom podrobnejšie zaoberal námietkou žalobcu, že poškodený svojvoľne zvolil nesprávny spôsob prechodu. Z fotodokumentácie a zápisnice o ohliadke žalovaný vyvodil, že vzhľadom na umiestnenie stavby pri hranici susedného pozemku s plotom nebol vonkajší výstup na druhú stranu strechy reálny a alternatíva spočívajúca v zostúpení rebríkom a následnom opätovnom výstupe bola málo pravdepodobná. Prechod cez hrebeň preto vzhľadom na konkrétne podmienky označil za prirodzený a logický spôsob presunu pracovníka. Zároveň zdôraznil, že žalobca nemal vypracovaný technologický ani bezpečný pracovný postup, ktorý by určoval iný spôsob prechodu. Nebolo preto možné poškodenému vytýkať, že postupoval v rozpore s vopred určeným pracovným postupom. 9. Žalovaný nepovažoval za dôvodnú ani argumentáciu, že poškodený nerešpektoval výzvu spolupracovníkov, aby zostúpil zo strechy. Zdôraznil, že žiadny zo spolupracovníkov nemal postavenie zodpovednej osoby, vedúceho zamestnanca ani štatutárneho orgánu zamestnávateľa, a poškodený preto nebol ich pokynmi právne viazaný. Za rozhodujúce žalovaný považoval to, že poškodený vykonával prácu vo výške bez zabezpečenia proti pádu, a to bez ohľadu na trasu, ktorou sa po streche pohyboval. Žalovaný osobitne zdôraznil zákonnú prednosť kolektívneho zabezpečenia pred individuálnymi ochrannými opatreniami. Z fotodokumentácie a ohliadky pracoviska vyplynulo, že na stavbe neboli zábradlia, zábrany, lešenia, záchytné siete ani iné prvky kolektívneho zabezpečenia, a to ani na okrajoch strechy, ani v miestach, kde hrozilo prepadnutie cez konštrukciu krovu. Žalobca pritom podľa žalovaného nepreukázal žiadne objektívne dôvody, ktoré by použitie kolektívnych prostriedkov na predmetnej stavbe znemožňovali. Za nedostatočnú považoval žalovaný obranu žalobcu založenú na tvrdení, že zamestnancom boli pridelené bezpečnostné postroje. Aj keby pracovníci postrojmi disponovali, žalobca neurčil kotviace body. Nevytvoril podmienky na reálne použitie postrojov a nevypracoval konkrétny technologický alebo pracovný postup ich použitia na predmetnej stavbe. Z výpovedí spolupracovníkov navyše vyplynulo, že nevedeli, kde sa majú na streche ukotviť a použitie prostriedkov osobného zabezpečenia od nich nikto nevyžadoval. Samotné formálne pridelenie ochranných prostriedkov preto podľa žalovaného neznamenalo splnenie povinnosti zamestnávateľa prijať a realizovať opatrenia na ochranu zamestnancov proti pádom. Uviedol, že ak by žalobca vytvoril všetky podmienky na ich reálne použitie, najmä určil kotviace body a stanovil bezpečný pracovný postup, mohol by sa následne dovolávať toho, že poškodený tieto opatrenia nerešpektoval. Takáto situácia však nebola preukázaná. V súvislosti s námietkou rozporov vo výpovediach svedkov, žalovaný pripustil, že jednotlivé výpovede sa líšili v otázke, či postroje boli pracovníkom fyzicky k dispozícii. Túto otázku však nepovažoval za rozhodujúcu. Aj za predpokladu, že pracovníci dostali dostatočný počet postrojov, zostalo nesporné, že neboli poučení o konkrétnom spôsobe ich použitia na danej stavbe, neboli určené kotviace body a samotná práca sa vykonávala bez akéhokoľvek zabezpečenia proti pádu. Opätovný výsluch G. B. preto nepovažoval za potrebný. Doplnil, že podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku je na správnom orgáne, aby určil rozsah dokazovania, pričom nemusí vykonávať dôkazy, ktoré považuje vzhľadom na dostatočne zistený skutkový stav za nadbytočné. Konštatoval, že s návrhom na opätovné vypočutie svedka sa prvostupňový orgán dostatočne vysporiadal.
10. Žalovaný sa stotožnil aj so záverom prvostupňového správneho orgánu týkajúcim sa alkoholu v krvi poškodeného. Zdôraznil, že ochrana života a zdravia zamestnancov má byť prioritou a zamestnávateľ musí bezpečnosť práce zabezpečiť aj v prípade nepozornosti, náhlej indispozície alebo iného odchýlenia správania sa pracovníka od bežného stavu. Uviedol, že ak by bol poškodený zabezpečený kolektívnymi prostriedkami alebo funkčne použiteľnými ochrannými osobnými pracovnými prostriedkami, k úrazu by s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo bez ohľadu na to, či správanie poškodeného ovplyvnil alkohol. Konkrétny úkon poškodeného bezprostredne pred pádom preto žalovaný nepovažoval za rozhodujúci. Uviedol, že absencia zabezpečenia vytvárala riziko pádu z ktorejkoľvek časti strechy a ohrozovala nielen poškodeného, ale aj jeho ďalších spolupracovníkov. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu o objektívnej zodpovednosti žalobcu za vznik závažného pracovného úrazu a o príčinnej súvislosti medzi porušením jeho povinností a následkom. 11. K výške pokuty žalovaný poukázal na § 19 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., podľa ktorého pri pracovnom úraze s ťažkou ujmou na zdraví predstavuje zákonná dolná hranica sankcie 20.000 Eur. Pokutu 25.000 Eur považoval za sankciu uloženú v spodnej časti zákonnej sadzby. Stotožnil sa s hodnotením kritérií podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. prvostupňovým správnym orgánom a zdôraznil, že zistené nedostatky svedčia o neúčinnom systéme riadenia ochrany práce. Absencia zabezpečenia proti pádu vytvárala riziko nielen pre poškodeného, ale aj pre ostatné osoby pracujúce na streche. Uviedol, že žalobca vedome vyslal pracovníkov na prácu vo výške bez toho, aby vytvoril potrebné podmienky ich ochrany, pričom nebolo možné vylúčiť ani pád ďalších osôb. Žalovaný preto nepovažoval pokutu 25.000 Eur za neprimeranú. Pokiaľ žalobca vzhľadom na svoju finančnú situáciu sankciu označoval za likvidačnú, žalovaný uviedol, že žalobca môže požiadať inšpektorát práce Trenčín ako správcu pohľadávky štátu o splátkový kalendár. Uzavrel, že prvostupňový správny orgán po vrátení veci odstránil pôvodné nedostatky, skutkový stav zistil v potrebnom rozsahu, preukázal porušenie povinností žalobcu aj príčinnú súvislosť so závažným pracovným úrazom a svoju úvahu o výške sankcie dostatočne odôvodnil. Správna žaloba 12. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca včas správnu žalobu, ktorou sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu spolu s prvostupňovým rozhodnutím. 13. Žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov. Poukazoval na rozpory vo výpovediach osôb prítomných na pracovisku týkajúce sa toho, či mali pracovníci v deň úrazu k dispozícii prostriedky osobného zabezpečenia proti pádu. J. G. v Zápisnici o podaní informácie dňa 22. 11. 2022 uviedol, že pracovníci na stavbe postroje ani laná dňa 08. 11. 2022 nemali, avšak vo firemnom vozidle sa nachádzali dve sady. B. H. v Zápisnici o podaní informácie zo dňa 12. 01. 2023 uviedol, že zamestnávateľ poskytoval prilby, postroje a laná, pracovníci boli o ich používaní vyškolení a dva postroje sa mali nachádzať vo vozidle. Naproti tomu G. B. v Zápisnici o podaní informácie zo dňa 01. 03. 2023 uviedol, že okrem prilieb iné ochranné prostriedky k dispozícii nemali. Podľa žalobcu išlo o zásadný rozpor, ktorý správne orgány neodstránili, hoci žalobca navrhoval vykonať výsluch svedkov, najmä G. B.. Napriek tomu považovali správne orgány skutkový stav za riadne a úplne zistený a svoje závery opreli len o viacnásobné opakovanie časti výpovede konateľa žalobcu. 14. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal nesprávny záver o nesplnení povinnosti zamestnávateľa pri zabezpečení pracovníkov proti pádu. Tvrdil, že vzhľadom na charakter konkrétnych prác nebolo možné použiť kolektívne zabezpečenie, preto bolo namieste použitie individuálnych osobných ochranných pracovných prostriedkov, čo podľa neho vyplýva aj z bodu 5.2 Prílohy č. 3 časť B oddiel II. nariadenia vlády č. 396/2006 Z. z. a Pravidiel dobrej praxe - BOZP pri stavebných prácach, ktoré vydal Národný inšpektorát práce, v ktorých sa konštatuje, že osobné zabezpečenie sa používa v prípade, ak nie je možné použiť kolektívne zabezpečenie, a to z akýchkoľvek dôvodov. 15. Žalobca tvrdil, že poškodený mal bezpečnostný postroj k dispozícii, vedel ho používať a bol o jeho použití riadne vyškolený, avšak vedome ho ponechal vo vozidle a pri práci vo výškach ho nepoužil, čím hrubo porušil predpisy BOZP, s ktorými bol oboznámený. Na preukázanie splnenia svojich povinností poukazoval na Zmluvu o službách bezpečnosti práce z 01. 11. 2018, Osvedčenie o účasti na školení pre klampiarov a montážnikov a Prezenčnú listinu zo školenia BOZP z 05. 04. 2022. Podľa žalobcu
preto správne orgány nesprávne pripísali zodpovednosť výlučne zamestnávateľovi a nezohľadnili vlastné zákonné povinnosti poškodeného zamestnanca podľa § 12 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z., najmä povinnosť dodržiavať bezpečné pracovné postupy a náležite používať bezpečnostné a ochranné pracovné prostriedky. Poškodený podľa žalobcu napriek svojim skúsenostiam, veku, poučeniu a dostupnosti ochranných prostriedkov vedome postupoval v rozpore s pravidlami bezpečnej práce a svojím konaním sám bezprostredne ohrozil svoje zdravie. 16. Žalobca namietal nevykonanie navrhovaných dôkazov a porušenie jeho procesných práv. Zdôraznil, že výsluch svedkov v správnom konaní bol potrebný nielen na odstránenie rozporov o dostupnosti a používaní osobných ochranných pracovných prostriedkov, ale aj na zistenie, za akých podmienok sa mali používať, aký pracovný a technologický postup bol pracovníkom určený a aké pokyny dostali. Poukázal pritom na výpovede svedkov z 18. 03. 2025 vykonané v trestnom konaní, ktoré podľa neho potvrdzovali jeho tvrdenia a ktoré predložil ako dôkaz. Namietal, že podanie informácie počas výkonu inšpekcie nemožno z hľadiska procesných záruk stotožniť s riadnym výsluchom svedka v správnom konaní, pri ktorom má účastník možnosť byť prítomný a klásť svedkovi otázky. S poukazom na rozsudok Krajského súdu Banskej Bystrici sp. zn. 24S/72/2020 tvrdil, že nevykonanie navrhovaného výsluchu mohlo mať vplyv na skutkové zistenia a následné právne posúdenie veci. Správne orgány preto podľa neho rozhodli na základe neoverených skutkových okolností a nevykonaných dôkazov, čím porušili zásadu materiálnej pravdy a jeho právo na spravodlivý proces. 17. Ďalšie žalobné námietky smerovali proti uloženiu a výške pokuty 25.000 Eur. Žalobca tvrdil, že vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav nebolo preukázané porušenie povinností, a preto nebol daný ani zákonný podklad na uloženie sankcie. Namietal tiež nedostatočné vyhodnotenie kritérií podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. Správny orgán mal podľa neho konkrétne vysvetliť úvahy, ktorými sa pri stanovení výšky sankcie riadil a zohľadniť závažnosť porušenia a jeho následkov, počet zamestnancov, riziká činnosti zamestnávateľa, charakter systému riadenia ochrany práce, prípadnú opakovanosť nedostatku a ďalšie zákonné kritériá. Samotné konštatovanie, že pokuta je primeraná a dostatočne odôvodnená, podľa žalobcu nemôže nahradiť riadnu správnu úvahu. 18. Žalobca zároveň tvrdil, že uloženie pokuty podľa § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. je fakultatívne, keďže zákon zakotvuje oprávnenie, nie povinnosť inšpektorátu pokutu uložiť. Správny orgán mal preto zvážiť aj možnosť od uloženia sankcie upustiť, a to vzhľadom na povahu deliktu, okolnosti jeho spáchania a konanie samotného poškodeného. Zdôraznil, že poškodený mal mať ochranné prostriedky k dispozícii a napriek tomu ich vedome nepoužil. Táto okolnosť mala byť podľa žalobcu významná nielen pre posúdenie jeho zodpovednosti, ale aj pri rozhodovaní o samotnom uložení a výške sankcie. 19. Žalobca ďalej namietal neprimeranosť a možný likvidačný charakter pokuty. Tvrdil, že správne orgány nezohľadnili jeho reálnu ekonomickú situáciu, hoci pokuta 25.000 Eur môže mať vzhľadom na jeho pomery likvidačné účinky. Poukázal na to, že v roku 2023 vykázal stratu 14.702 Eur, v roku 2024 stratu 2.212 Eur a jeho tržby výrazne, takmer trojnásobne poklesli. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/96/2019 namietal, že správne orgány mali jeho finančné pomery zisťovať a zohľadniť pri posudzovaní primeranosti sankcie. Uložená pokuta podľa neho nemá výchovný charakter, ale je neprimeraná a likvidačná. 20. V závere správnej žaloby žalobca namietal nepreskúmateľnosť oboch rozhodnutí pre nedostatok dôvodov a porušenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Tvrdil, že z odôvodnenia rozhodnutí nie je dostatočne zrejmé, ktoré konkrétne dôkazy správne orgány považovali za rozhodujúce, ako ich vyhodnotili jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili, prečo nevykonali žalobcom navrhované dôkazy a ako zo zisteného skutkového stavu dospeli k aplikovanému právnemu záveru. Medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením musí podľa žalobcu existovať zrozumiteľná logická väzba, pričom nestačí iba citovať zákonné ustanovenia a odkaz na listinné dôkazy. Žalovaný podľa neho tieto nedostatky prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní neodstránil. Žalobca uzavrel, že rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, nedostatočne zisteného skutkového stavu, sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a správne orgány sa dopustili podstatného porušenia procesných ustanovení, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia zároveň považoval za zásah do práva na spravodlivý proces. Uvedené vady podľa žalobcu zakladajú dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) SSP.
Vyjadrenie žalovaného, replika, duplika 21. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zdôraznil princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti právnických osôb za správne delikty, kam patrí aj pochybenie, ktoré bolo predmetom vyvodenia administratívnej zodpovednosti žalobcu v prejednávanej veci. Žalovaný uviedol, že žalobca v podanej správnej žalobe neformuloval žiadne objektívne dôvody, ani nepredložil dôkazy, ktoré by menili inšpektorátom práce správne zistený skutkový stav veci vyplývajúci zo zabezpečených dôkazov. Uviedol, že inšpektorát práce sankcionovaný správny delikt náležite preukázal a uviedol správnu úvahu, ktorou bol vedený pri hodnotení podkladov a následnom právnom posúdení veci. Žalovaný s poukazom na § 190 SSP navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu zamietol. 22. Žalobca v replike mal za to, že žaloba je dôvodná a uviedol, že vydaný protokol v znení dodatku a jemu predchádzajúci postup inšpektorátu práce je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti práva. Preto žiadal, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Dupliku žalovaný nepodal. Posúdenie veci správnym súdom 23. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. 08. 2026, keďže účastníci konania nežiadali nariadenie pojednávania, ani správny súd nevzhliadol iný dôvod na nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP. 24. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v medziach žalobných bodov, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádza, dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Správne orgány podľa názoru správneho súdu zistili skutkový stav v rozsahu postačujúcom na rozhodnutie vo veci, zistené skutočnosti právne posúdili v súlade s ustanoveniami právnych predpisov a svoje závery odôvodnili spôsobom umožňujúcim ich súdny prieskum. 25. Podstatou prejednávanej veci bolo posúdenie, či žalobca ako zamestnávateľ splnil povinnosti na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pri výkone pokrývačských prác na stavbe rodinného domu, pri ktorých jeho zamestnanec A. F. dňa 08. 11. 2022 vykonával práce na streche vo výške približne 5,3 m a následne spadol cez nezabezpečený priestor medzi prvkami krovu na betónovú dosku, pričom utrpel zranenia klasifikované ako ťažká ujma na zdraví. Žalobca svoju obranu v administratívnom konaní a následne aj v správnej žalobe založil najmä na tvrdení, že pracovníkom poskytol osobné ochranné pracovné prostriedky proti pádu, pracovníci boli o ich používaní poučení a poškodený ich napriek tomu vedome nepoužil. Zdôrazňoval tiež jeho skúsenosti, vek, absolvované školenia, nerešpektovanie výzvy spolupracovníkov a okolnosti súvisiace s požitím alkoholu, z čoho vyvodzoval, že príčinou úrazu nebolo porušenie povinností zamestnávateľa, ale konanie samotného poškodeného. 26. Správny súd sa s takto formulovanou argumentáciou žalobcu nestotožnil. Predmetom sankcionovania nebolo samotné neposkytnutie jedného konkrétneho osobného ochranného pracovného prostriedku. Žalobcovi bolo kladené za vinu, že pri práci vo výške nevykonal opatrenia potrebné na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, keď poškodený zamestnanec pracoval v priestore, v ktorom hrozilo nebezpečenstvo pádu z výšky, bez ochrany prostriedkami kolektívneho zabezpečenia a zároveň bez riadne realizovaného osobného zabezpečenia proti pádu. 27. Z prílohy č. 3 časti B oddielu II bodu 5.2 nariadenia vlády SR č. 396/2006 Z. z. vyplýva, že práce vo výške možno vykonávať len s použitím vhodných prostriedkov kolektívneho zabezpečenia, napríklad zábradlí, plošín alebo záchytných sietí. Ak povaha práce použitie takýchto zariadení neumožňuje, musia sa poskytnúť vhodné prostriedky umožňujúce prístup a musia sa použiť prostriedky osobného zabezpečenia proti pádu. Zo skutkových zistení správnych orgánov pritom nevyplýva,
že by na predmetnej stavbe existovalo kolektívne zabezpečenie pracovníkov proti pádu. Neboli zistené zábradlia, záchytné siete, plošiny ani iný systém kolektívnej ochrany, pričom žalobca toto zistenie relevantným spôsobom nespochybnil, naopak uviedol, že v konkrétnom prípade nebolo možné realizovať prostriedky kolektívnej ochrany zamestnancov. 28. Za tejto situácie bolo potrebné posúdiť, či žalobca vytvoril funkčný systém osobného zabezpečenia pracovníkov proti pádu. Samotnú fyzickú existenciu bezpečnostného postroja však nemožno stotožňovať s riadnym zabezpečením práce proti pádu. Osobné zabezpečenie musí byť pri konkrétnej práci objektívne a reálne použiteľné, čo predpokladá nielen existenciu postroja a príslušných komponentov, ale aj vytvorenie podmienok na jeho bezpečné použitie, najmä určenie vhodných kotviacich bodov, spôsobu kotvenia a bezpečného pracovného postupu. Práve v tomto smere správne orgány zistili nedostatky, keď nebolo preukázané určenie konkrétnych kotviacich bodov na predmetnej stavbe ani konkrétny spôsob bezpečného použitia osobného zabezpečenia pri vykonávanej práci. Z výpovedí pracovníkov navyše vyplynulo, že nevedeli jednoznačne uviesť, kde a akým spôsobom sa mali na stavbe ukotviť. Samotné tvrdenie, že bezpečnostné postroje boli uložené vo firemnom motorovom vozidle, preto nepreukazuje splnenie povinnosti žalobcu podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. 29. Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku, podľa ktorej správne orgány neodstránili zásadné rozpory vo výpovediach jednotlivých pracovníkov. J. G. uvádzal, že pracovníci v deň úrazu postroje ani laná pri sebe nemali, pričom vo firemnom vozidle sa nachádzali dve sady; B. H. vypovedal o dostupnosti postrojov a lán, zatiaľ čo G. B. uvádzal, že mali k dispozícii prilbu a iné prostriedky nemali. Existenciu uvedených rozdielov správny súd nespochybňuje. Rozhodujúce však je, či sa tieto rozpory týkali skutočnosti významnej pre právne posúdenie veci do takej miery, že bez ich odstránenia nebolo možné rozhodnúť. 30. Správny súd dospel k záveru, že aj keby bola v celom rozsahu prijatá pre žalobcu najpriaznivejšia skutková verzia, teda že sa v motorovom vozidle nachádzali dva bezpečnostné postroje a pracovníci o nich vedeli, uvedené samo osebe nepreukazuje vytvorenie funkčného systému ochrany proti pádu. Zostáva totiž nezmenené zistenie o absencii kolektívneho zabezpečenia, ako aj o neurčení konkrétneho spôsobu bezpečného výkonu práce s použitím osobného zabezpečenia a miest jeho ukotvenia. Rozpor týkajúci sa fyzickej dostupnosti postrojov preto nemal taký význam, aký mu pripisuje žalobca a nebol spôsobilý vyvrátiť rozhodujúci skutkový záver, že pracovníci vykonávali práce vo výške bez reálne vytvoreného systému zabezpečenia proti pádu. 31. Naviac je potrebné uviesť, že výškové práce na streche vykonávali traja pracovníci a podľa výpovedí týchto pracovníkov mali byť v motorovom vozidle k dispozícii len dva postroje, čo taktiež oslabuje obrannú argumentáciu žalobcu v tom smere, že si svoju povinnosť vytvoriť funkčný systém osobného zabezpečenia (všetkých) pracovníkov proti pádu riadne splnil. 32. Žalobca v tejto súvislosti namietal aj podstatné porušenie ustanovení o konaní spočívajúce v nevykonaní ním navrhovaného výsluchu svedka G. B.. Túto námietku správny súd nepovažoval za dôvodnú. Povinnosťou správneho orgánu je zistiť presne a úplne skutočný stav veci a na tento účel si obstarať potrebné podklady. Zo Správneho poriadku však nemožno vyvodiť povinnosť správneho orgánu vykonať každý dôkaz navrhnutý účastníkom konania. Rozsah a spôsob dokazovania závisí od okolností konkrétnej veci a od významu navrhovaného dôkazu pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalovaný sa návrhom na vykonanie výsluchu svedka B. zaoberal a vysvetlil dôvody, pre ktoré nepovažoval jeho vykonanie za potrebné. Vychádzal z toho, že ani prípadné preukázanie dostupnosti postrojov nemení nič na absencii opatrení nevyhnutných na ich reálne použitie pri predmetnej práci. Takáto úvaha nie je svojvoľná a zodpovedá charakteru sankcionovaného porušenia. Na uvedenom závere nič nemenia ani zápisnice o výsluchoch osôb vykonaných v trestnom konaní dňa 18. 03. 2025, na ktoré žalobca poukazoval. Ani prípadné potvrdenie existencie osobných ochranných pracovných prostriedkov samo osebe nepreukazuje, že na stavbe bol vytvorený funkčný a konkrétnym podmienkam prispôsobený systém ich bezpečného použitia. Správny súd preto v nevykonaní uvedeného dôkazu nezistil také porušenie procesných práv žalobcu, ktoré by mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Na uvedenom závere nič nemení ani žalobcom označený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/72/2020. Správny súd nespochybňuje v ňom vyslovené východisko, že výsluch svedka vykonaný v správnom konaní poskytuje účastníkovi vyššiu mieru procesných záruk
než podanie informácie o priebehu výkonu inšpekcie, najmä tým, že účastník má možnosť zúčastniť sa výsluchu a klásť svedkovi otázky. Z uvedeného však nemožno vyvodiť všeobecnú povinnosť správneho orgánu vykonať v sankčnom správnom konaní opätovný výsluch každej osoby, od ktorej bola v priebehu inšpekcie získaná informácia, ani povinnosť vykonať každý účastníkom navrhnutý výsluch. Vo veci sp. zn. 24S/72/2020 súd dospel k záveru o potrebe vykonania výsluchu vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti v tam prejednávanej veci a na možnosť, že ich výsledok mohol viesť k odlišným skutkovým zisteniam. V prejednávanej veci však správne orgány potrebu ďalšieho výsluchu G. B. posúdili a vysvetlili, prečo sporná otázka fyzickej dostupnosti postrojov nebola pre záver o porušení povinnosti žalobcu rozhodujúca. Súd preto nepovažoval závery rozsudku sp. zn. 24S/72/2020 za rozporné so záverom prijatým v prejednávanej veci. Procesné právo účastníka navrhovať dôkazy nemožno stotožňovať s právom na vykonanie každého navrhnutého dôkazu. 33. Rozsiahla časť žalobnej argumentácie smerovala ku konaniu samotného poškodeného. Žalobca poukazoval na to, že poškodený bol skúseným pracovníkom, absolvoval školenia BOZP, poznal povinnosť používať osobné ochranné pracovné prostriedky a napriek tomu ich nepoužil. Zdôrazňoval tiež, že poškodený mal nerešpektovať výzvu spolupracovníkov na zostúpenie zo strechy a následne prechádzal cez hrebeň krovu. 34. Správny súd nespochybňuje, že zamestnanec má podľa zákona č. 124/2006 Z. z. vlastné povinnosti na úseku BOZP a je povinný dodržiavať stanovené pracovné postupy a používať určené ochranné prostriedky. Prípadné porušenie povinností poškodeným však samo o sebe nevylučuje porušenie samostatných povinností zamestnávateľa. Predmetom konania nebolo sankcionovanie poškodeného ani určenie jeho pracovnoprávnej zodpovednosti, ale posúdenie, či žalobca splnil verejnoprávne povinnosti zamestnávateľa pri organizácii práce vo výške. 35. Povinnosti zamestnávateľa a zamestnanca existujú vedľa seba a porušenie povinnosti jedným subjektom bez ďalšieho nezbavuje druhý subjekt jeho vlastnej zákonnej povinnosti. Význam opatrení proti pádu navyše spočíva práve v tom, že majú zabrániť vzniku závažného následku aj v prípade ľudského pochybenia, nepozornosti alebo nesprávneho pohybu pracovníka. Bezpečnosť práce preto nemožno založiť výlučne na predpoklade bezchybného správania zamestnancov. Pokiaľ teda poškodený pri prechode cez konštrukciu krovu urobil chybný pohyb alebo nerešpektoval pokyn spolupracovníkov, táto okolnosť sama osebe nevyvracia zistenie, že na pracovisku absentoval systém ochrany, ktorý mal zabrániť tomu, aby takéto pochybenie vyústilo do pádu z výšky na betónovú dosku. 36. Nebola dôvodná ani námietka nedostatočného preukázania príčinnej súvislosti medzi porušením povinností žalobcu a vznikom pracovného úrazu. Bolo zistené, že poškodený vykonával prácu na strešnej konštrukcii vo výške približne 5,3 metra, pracovisko nebolo vybavené kolektívnym zabezpečením proti pádu a nebol realizovaný ani funkčný systém osobného zabezpečenia. Poškodený následne prepadol cez nezabezpečený priestor medzi prvkami krovu a dopadol na betónovú dosku. Medzi absenciou opatrení určených práve na zabránenie pádu z výšky a realizáciou nebezpečenstva, ktorému mali tieto opatrenia zabrániť, preto existuje dostatočná príčinná súvislosť. Ak by pracovisko bolo vybavené účinným kolektívnym zabezpečením alebo ak by bol poškodený zapojený do funkčného systému osobného zabezpečenia proti pádu, k nekontrolovanému pádu na betónovú dosku by s vysokou mierou pravdepodobnosti nedošlo. Z tohto hľadiska nie je rozhodujúce, či bezprostredným impulzom pádu bol chybný krok poškodeného, jeho rozhodnutie prejsť cez hrebeň strechy alebo iná okolnosť. Práve systém ochrany proti pádu mal následkom takéhoto konania zabrániť. 37. Nedôvodná bola aj námietka, podľa ktorej správne orgány nezohľadnili prítomnosť alkoholu v krvi poškodeného. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa touto okolnosťou zaoberal, neprisúdil jej však význam spôsobilý prerušiť príčinnú súvislosť medzi porušením povinností žalobcu a vzniknutým následkom. S týmto hodnotením sa správny súd stotožnil. Prípadné požitie alkoholu mohlo mať význam pre posúdenie príčiny konkrétneho pohybu alebo správania poškodeného, nemení však nič na zistení o absencii účinného zabezpečenia proti pádu. Ani osoba, ktorá sa dopustí vlastného pochybenia, tým nestráca ochranu poskytovanú kogentnými pravidlami bezpečnosti práce. K pracovnému úrazu došlo realizáciou práve toho rizika, ktorému mali porušené bezpečnostné povinnosti predchádzať. Skutočnosť, že bezprostrednou príčinou straty stability mohol byť vlastný pohyb poškodeného, prípadne, že jeho správanie mohlo byť ovplyvnené alkoholom, nemení existenciu príčinnej súvislosti medzi absenciou
zabezpečenia proti pádu a následkom spočívajúcim v nekontrolovanom páde z výšky. Správne orgány zároveň túto okolnosť neodignorovali a prihliadli na ňu aj pri individualizácii sankcie. 38. Správny súd sa nestotožnil ani s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého je uloženie pokuty podľa § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. fakultatívne a správny orgán mohol napriek preukázaniu správneho deliktu od uloženia sankcie upustiť. Žalobca pri tejto argumentácii vychádzal izolovane z časti § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z., podľa ktorej je inšpektorát práce oprávnený uložiť zamestnávateľovi pokutu za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v tomto ustanovení. Opomína však osobitnú úpravu obsiahnutú v ďalšej časti toho istého ustanovenia, ktorá spája vznik pracovného úrazu s kvalifikovaným následkom so zákonom ustanovenou minimálnou výškou sankcie. Ak v dôsledku porušenia povinnosti vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená ťažká ujma na zdraví, zákon stanovuje pokutu najmenej vo výške 20.000 Eur. Ak teda správny orgán preukázal porušenie povinnosti žalobcu, jeho príčinnú súvislosť s pracovným úrazom a následok v podobe ťažkej ujmy na zdraví, nešlo o situáciu, v ktorej by mohol po uznaní zodpovednosti žalobcu od uloženia sankcie úplne upustiť. Priestor pre správnu úvahu sa v takom prípade uplatňuje pri individualizácii sankcie v rámci zákonného rozpätia, nie pri možnosti zákonom ustanovenú minimálnu sankciu vôbec neuložiť. 39. Správny súd zároveň nepovažoval za dôvodnú námietku, že správne orgány neuviedli okolnosti, z ktorých vychádzali pri určení výšky sankcie. Z rozhodnutí (str. 17 prvostupňového rozhodnutia, str. 8 napadnutého rozhodnutia) je zrejmé, že prihliadali na charakter a závažnosť porušenej povinnosti, spôsob jej porušenia a najmä na vysokú mieru ohrozenia života a zdravia osôb vykonávajúcich práce na streche bez účinného zabezpečenia proti pádu. Významným kritériom bol aj konkrétny následok protiprávneho stavu, ktorým bol závažný pracovný úraz. Žalovaný zároveň poukázal na to, že nejde iba o izolované hodnotenie následku, ktorý už nastal. Absencia zabezpečenia proti pádu predstavovala objektívne nebezpečenstvo aj pre ďalšie osoby vykonávajúce práce na predmetnej streche. Zistený nedostatok preto neohrozoval výlučne poškodeného, ale vzťahoval sa na spôsob organizácie predmetných prác ako taký. Na druhej strane správne orgány nezostali bez povšimnutia ani pri okolnostiach, ktoré pôsobili v prospech žalobcu. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pri sankcii bola zohľadnená aj okolnosť týkajúca sa alkoholu u poškodeného a samotná pokuta bola napokon uložená vo výške nachádzajúcej sa v blízkosti zákonného minima. Nemožno preto dospieť k záveru, že správny orgán postupoval pri jej individualizácii mechanicky, alebo že samotný závažný následok automaticky premietol do výrazne vyššej sankcie. 40. Žalobca ďalej namietal, že pokuta vo výške 25.000 Eur je neprimeraná, nedostatočne odôvodnená a vzhľadom na jeho ekonomickú situáciu má likvidačný charakter. Poukazoval na stratu 14.702 Eur vykázanú v roku 2023 a stratu 2.212 Eur v roku 2024, pokles tržieb a namietal, že správne orgány jeho finančnú situáciu nezisťovali. 41. Podľa názoru správneho súdu uvedené údaje samy o sebe neumožňujú prijať záver, že zaplatenie pokuty 25.000 Eur nevyhnutne spôsobí zánik žalobcu alebo mu znemožní pokračovať v podnikateľskej činnosti. Účtovná strata za určité obdobie totiž sama osebe nevypovedá o celkovom majetku, disponibilných vlastných prostriedkoch, pohľadávkach a záväzkoch, likvidite, príjmovej situácii ani o celkovej schopnosti podnikateľského subjektu sankciu znášať. Žalobca neuviedol také konkrétne údaje o svojich celkových majetkových a finančných pomeroch, ani nepredložil dôkazy na ich preukázanie, z ktorých by bolo možné objektívne vyvodiť likvidačný účinok uloženej pokuty. Pre posúdenie primeranosti pokuty je navyše podstatné, že v prejednávanej veci zákon pri pracovnom úraze s následkom ťažkej ujmy na zdraví stanovuje pokutu najmenej 20.000 Eur, pričom žalobcovi bola uložená pokuta 25.000 Eur. Správna úvaha sa preto mohla týkať predovšetkým výšky sankcie nad zákonné minimum, nie možnosti znížiť ju pod hranicu 20.000 Eur iba z dôvodu nepriaznivej ekonomickej situácie žalobcu. Rozdiel medzi zákonným minimom a uloženou sankciou predstavuje 5.000 Eur. Pri zohľadnení závažnosti porušenej povinnosti, intenzity vytvoreného rizika, vzniku závažného pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví, ako aj okolností hodnotených v prospech žalobcu správny súd nezistil, že by uloženie pokuty v tejto výške predstavovalo zjavne neprimeraný zásah do jeho majetkovej sféry. 42. Na uvedenom závere nič nemení ani žalobcom označený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/96/2019 z 12. 12. 2019. Z jeho záverov nevyplýva, že samotné vykázanie účtovnej straty zakladá likvidačný charakter uloženej pokuty, ani všeobecná povinnosť správneho orgánu v
každom sankčnom konaní z úradnej povinnosti podrobne zisťovať kompletnú ekonomickú situáciu sankcionovaného subjektu bez ohľadu na okolnosti konkrétnej veci. V tam uvedenom prípade krajský súd posudzoval primeranosť pokuty s prihliadnutím na konkrétne ekonomické pomery sankcionovaného subjektu a zdôraznil potrebu hodnotiť ich v širších súvislostiach. Z citovaného rozsudku vyplýva, že pri posudzovaní možného likvidačného charakteru sankcie nemožno vychádzať izolovane iba z výsledku hospodárenia za jednotlivý rok. Krajský súd v uvedenej veci prihliadol okrem výšky pokuty a hospodárskeho výsledku aj na ďalšie údaje vypovedajúce o ekonomickom postavení sankcionovaného subjektu, najmä na výšku jeho príjmov, počet zamestnancov, charakter jeho činnosti a ďalšie okolnosti umožňujúce posúdiť reálny dopad sankcie. Zároveň zohľadnil aj zákonom stanovené rozpätie sankcie a pomer uloženej pokuty k jeho dolnej hranici. 43. Žalobca v závere žaloby namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov, absenciu riadneho hodnotenia dôkazov, nedostatočné uvedenie skutkových a právnych úvah a nedostatočné vysporiadanie sa s jeho námietkami. Tvrdil existenciu dôvodu na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Správny súd ani tejto námietke neprisvedčil. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nemožno stotožňovať so situáciou, keď účastník konania nesúhlasí s hodnotením dôkazov alebo s právnym záverom správneho orgánu. Rozhodnutie je preskúmateľné vtedy, ak z jeho odôvodnenia možno zistiť, aké podstatné skutkové okolnosti správny orgán považoval za preukázané, o aké dôkazy svoj záver oprel, ako tieto skutočnosti právne posúdil a z akých dôvodov neprijal podstatnú argumentáciu účastníka. Napadnuté rozhodnutie tieto požiadavky spĺňa. Žalovaný v ňom podrobne reprodukoval priebeh administratívneho konania vrátane predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia, vymedzil skutkový priebeh pracovného úrazu, uviedol aplikované právne normy a vysvetlil, v čom konkrétne videl porušenie povinnosti žalobcu. Osobitne sa zaoberal absenciou kolektívneho zabezpečenia, možnosťou použitia osobných ochranných pracovných prostriedkov, otázkou kotviacich bodov, správaním poškodeného, prítomnosťou alkoholu, príčinnou súvislosťou, nevykonaním navrhovaného dôkazu i výškou uloženej sankcie. Z rozhodnutia je preto jednoznačne zistiteľné, akou úvahou žalovaný dospel k záveru o zodpovednosti žalobcu. To, že žalovaný neprijal skutkovú a právnu interpretáciu presadzovanú žalobcom, nemožno zamieňať s absenciou vysporiadania sa s jeho argumentáciou. Správny súd pritom zdôrazňuje, že odvolací správny orgán nie je povinný reagovať samostatnou odpoveďou na každú jednotlivú vetu alebo čiastkový argument účastníka konania. Rozhodujúce je, či sa vysporiadal s podstatou námietok spôsobilých ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný v tejto požiadavke obstál. 44. V bodoch 104 a 105 správnej žaloby žalobca namietal aj porušenie princípov materiálneho právneho štátu, právnej istoty, spravodlivého procesu, predvídateľnosti rozhodovania a ochrany legitímnych očakávaní. Uvedená argumentácia však nie je založená na ďalšej samostatnej skutkovej alebo právnej okolnosti, ale predstavuje všeobecný dôsledok, ktorý žalobca vyvodzuje z ním tvrdených pochybení správnych orgánov rozvedených v predchádzajúcich žalobných bodoch. Keďže správny súd tieto konkrétne námietky vyhodnotil ako nedôvodné, nezistil ani porušenie uvedených ústavných princípov. Princíp právnej istoty ani ochrana legitímnych očakávaní nemôžu založiť legitímne očakávanie účastníka správneho konania, že správny orgán prijme ním presadzované hodnotenie dôkazov alebo jeho právny názor. Ich obsahom je požiadavka zákonného, predvídateľného a nie arbitrárneho výkonu verejnej moci. Takéto porušenie správny súd v preskúmavanej veci nezistil. 45. Správny súd na základe uvedeného nezistil naplnenie žiadneho zo žalobcom uplatnených dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) ani g) SSP. Napadnuté rozhodnutie nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ rozhodnutia, bol zistený v rozsahu postačujúcom na riadne posúdenie veci a správny súd nezistil ani také porušenie ustanovení o konaní, ktoré by mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 46. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, skutkové zistenia a zákonné ustanovenia správny súd v postupe a v úvahách inšpektorátu práce ani žalovaného, obsiahnutých v preskúmavaných administratívnych rozhodnutiach, a v ich právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcom, ani nedostatky podľa § 134 ods. 2 písm. a), b) a § 195 SSP, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania. Zároveň správny súd nezistil, že by boli splnené podmienky na priznanie práva na náhradu trov konania žalovanému podľa § 168 SSP, preto mu nepriznal právo na náhradu trov konania. 48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. 1. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej Bystrici v lehote 1 mesiac od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.