Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/91/2021 1021200621 28. 05. 2026 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:1021200621.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: C. D. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpenej: JUDr. Ladislav Faludi, advokát, so sídlom: 9. mája 20, 985 59 Vidiná, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom: Račianska 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 14937/2021/143 zo dňa 03.03.2021, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 14937/2021/143 zo dňa 03.03.2021 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobkyni súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Na základe žiadosti žalobkyne zo dňa 10.02.2020, doručenou žalovanému dňa 11.02.2020 (ďalej aj „žiadosť“), ktorou si ako obeť násilného trestného činu v konaní pred žalovaným uplatnila právo na odškodnenie podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 274/2017 Z. z.“), žalovaný rozhodnutím č. 14937/2021/143 zo dňa 03.03.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), proti ktorému nebol prípustný riadny opravný prostriedok, rozhodol tak, že s poukazom na § 15 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z. žalobkyni odškodnenie nepriznal. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal žalovaný predovšetkým na to, že žalobkyňa žiadosť podala celkom zjavne po lehote, keďže podľa § 15 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z. lehota uplynula dňom 10.05.2019, a svoj nárok v civilnom konaní si žalobkyňa uplatnila až 14.05.2019. II. Žaloba 3. Všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), doručenou dňa 05.05.2021 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda pre
nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočne zistený skutkový stav a pre podstatné pochybenia procesného charakteru, ktoré mali mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 4. V bližšom odôvodnení žaloby žalobkyňa zhrnula skutkový stav v danej veci a zdôraznila, že žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol o nepriznaní odškodnenia napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22T/31/2018 zo dňa 10.05.2018, právoplatným 10.05.2018 (ďalej aj „trestný rozsudok“), bola žalobkyňa odkázaná na občianske súdne konanie. Žalobkyňa si pritom na Okresnom súde Lučenec uplatnila voči odsúdenému z trestného činu nárok na náhradu škody žalobou na plnenie z 10.05.2019. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôvodil, že aplikácia § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. je v danom prípade vylúčená, pričom žalobkyni nárok na odškodnenie nepriznal s poukazom na § 15 ods. 2, ods. 4 zákona č. 274/2017 Z. z., teda že lehota na uplatnenie nároku uplynula dňa 10.05.2019. 5. Žalobkyňa poukázala na znenie ustanovenia § 15 zákona č. 274/2017 Z. z., najmä na odsek 2, ktorý odkazuje na odsek 3 tohto ustanovenia, podľa ktorého ak súd v trestnom konaní odkázal obeť násilného trestného činu s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces, žiadosť sa podáva do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo v civilnom procese. Podľa § 15 ods. 4 zákona č. 274/2017 Z. z. lehoty neplynú počas konania pred príslušným orgánom, najmä počas civilného konania. 6. Žalobkyňa zhrnula, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie vykazuje vady, s poukazom na zásady správneho dokazovania, práva na záverečné vyjadrenie ku skutkovému stavu a návrhom na vykonanie dokazovania, ako aj povinnosti správneho orgánu ex offo náležite objasniť skutkový stav pred vydaním rozhodnutia. 7. Vzhľadom na uvedené navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť v celom rozsahu, vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a zároveň ho zaviazať na náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného 8. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 08.10.2021. Zhrnul priebeh doterajšieho konania a prihliadnuc na obsah žalobných dôvodov argumentoval, že nesprávny úradný postup žalovaného ako dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nemá oporu v žiadnom ustanovení § 191 ods. 1 SSP, ak nejde o dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žaloba podaná žalobkyňou dňa 27.08.2021 bola podaná zjavne po uplynutí lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia, ku ktorému došlo dňa 06.03.2021, preto navrhol, aby súd postupom podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP žalobu odmietol bez priznania náhrady trov konania. 9. K samotnému napadnutému rozhodnutiu vysvetlil, že všetky úvahy, ktoré viedli k jeho vydaniu, sú v ňom jasným a preukázateľným spôsobom vyjadrené. K žalobným námietkam dodal, že sú veľmi stručné a všeobecné, pričom žalobné body sú vymedzené pomerne všeobecne a nezrozumiteľne, žaloba preto podľa neho neobsahuje zákonné náležitosti podľa § 182 ods. 1 SSP, najmä označenie žalobných dôvodov. 10. K nesprávnemu právnemu posúdeniu aplikácie § 15 ods. 2, ods. 4 zákona č. 274/2017 Z. z. poukázal na obsah napadnutého rozhodnutia, ktoré citoval. Zhrnul, že § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. nebolo možné aplikovať, pretože trestným rozsudkom síce žalobkyňa bola odkázaná s nárokom na náhradu škody na civilný proces, ale nie s nárokom na náhradu ujmy na zdraví v časti sťaženia spoločenského uplatnenia, keďže takýto nárok si ako poškodená v trestnom konaní neuplatnila. Podľa názoru žalovaného predmetné ustanovenie celkom jednoznačne uvádza, že obeť násilného trestného činu musí byť s nárokom odkázaná na civilné konanie, avšak iba tej škody, ktorá jej vznikla v dôsledku ujmy na zdraví. Vo vzťahu k ujme na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia si však žalobkyňa nárok v trestnom konaní neuplatnila, pričom žalovaný v tejto súvislosti poukázal na obsah zápisníc z trestného konania. Podľa žalovaného za tohto skutkového stavu nebolo možné mať za to, že by bola žalobkyňa odkázaná súdom s nárokom na náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku ujmy na zdraví, na civilné konanie. Ustanovenie § 15 ods. 3 zákona č.
274/2017 Z. z. je podľa žalovaného možné aplikovať len vtedy, ak si poškodený nárok uplatní riadne a včas. V tomto prípade nie je zrejmé, aký nárok si žalobkyňa uplatnila, a ani to, či si nejaký nárok uplatnila, preto odkázanie na civilný proces nemá právne účinky. Vzhľadom na to žalovaný považoval žalobu v tejto časti za nedôvodnú. 11. Vo vzťahu k ostatným žalobným bodom žalovaný poukázal na to, že tieto neboli špecifikované, avšak v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, boli podľa neho dodržané všetky aplikovateľné zásady administratívneho konania. Vo vzťahu ku skutkovému stavu žalovaný vychádzal výlučne z dôkazov predložených samotnou žalobkyňou v podanej žiadosti, preto nie je zrejmé, aké návrhy na dokazovanie a aký skutkový stav nebol žalobkyni pred vydaním napadnutého rozhodnutia známy. Podľa žalovaného nedošlo k podstatným pochybeniam tohto charakteru. Navyše žalovaný zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané z dôvodu, že žiadosť bola podaná po uplynutí lehoty, k čomu bol zistený skutkový stav úplne. 12. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietnuť s poukazom na to, že žalobkyňa nebola ukrátená na svojich právach a napadnuté rozhodnutie je zákonné a správne. IV. Replika žalobcu 13. Vyjadrenie žalovaného bolo žalobkyni prostredníctvom právneho zástupcu doručené dňa 27.10.2021. Replika nebola podaná. V. Relevantná právna úprava 14. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 15. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 16. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 17. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 18. Podľa § 1 zákona č. 274/2017 Z. z. tento zákon upravuje práva, ochranu a podporu obetí trestných činov (ďalej len "obeť"), vzťahy medzi štátom a subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam a finančné odškodňovanie (ďalej len "odškodňovanie") obetí násilných trestných činov. 19. Podľa § 2 ods. 1 písm. j) zákona č. 274/2017 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie ujmou na zdraví ublíženie na zdraví, ťažká ujma na zdraví alebo smrť spôsobené trestným činom spáchaným inou osobou alebo morálna škoda spôsobená trestným činom obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. 20. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z. obeť má právo na ochranu pred druhotnou viktimizáciou alebo opakovanou viktimizáciou. 21. Podľa § 9 zákona č. 274/2017 Z. z. obeť násilného trestného činu má za podmienok a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom právo na odškodnenie, ktoré jej poskytne štát. 22. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z. nárok na odškodnenie obete násilného trestného činu podľa tohto zákona vzniká, ak v trestnom konaní nadobudol právoplatnosť rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým sa páchateľ uznáva vinným zo spáchania trestného činu, ktorým bola obeti násilného
trestného činu spôsobená ujma na zdraví, alebo rozsudok, ktorým bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, pretože nie je trestne zodpovedný pre nedostatok veku alebo nepríčetnosť a ujma na zdraví nebola obeti násilného trestného činu plne uhradená inak. 23. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z. nárok na odškodnenie okrem prípadov uvedených v odseku 1 vzniká aj vtedy, ak dôjde k prerušeniu trestného stíhania z dôvodov podľa § 228 ods. 1 a ods. 2 písm. a) až e) Trestného poriadku, k zastaveniu trestného stíhania z dôvodov podľa § 215 ods. 1 písm. c) až f) a h) Trestného poriadku alebo z dôvodu podľa § 215 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku, prípadne k odloženiu veci z dôvodu podľa § 215 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku, a výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní nevyvolávajú dôvodné pochybnosti o tom, že sa stal trestný čin, ktorým bola obeti násilného trestného činu spôsobená ujma na zdraví. 24. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 274/2017 Z. z. podmienkou vzniku nároku na odškodnenie podľa tohto zákona je uplatnenie si nároku na náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku ujmy na zdraví zo strany obete násilného trestného činu v trestnom konaní. To neplatí, ak bola trestným činom spôsobená smrť alebo ak ide o ujmu na zdraví spôsobenú trestným činom obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. 25. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z. na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť. 26. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z. o poskytnutí odškodnenia rozhoduje a odškodnenie vypláca na základe písomnej žiadosti obete násilného trestného činu rozhodovací orgán, ktorým je ministerstvo spravodlivosti. 27. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z. žiadosť sa podáva orgánu podľa odseku 1 do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku alebo trestného rozkazu podľa § 11 ods. 1 alebo rozhodnutia podľa § 11 ods. 2. Uplynutím tejto lehoty nárok na odškodnenie podľa tohto zákona zaniká, ak odsek 3 neustanovuje inak. 28. Podľa § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. ak súd v trestnom konaní odkázal obeť násilného trestného činu s jej nárokom na náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku ujmy na zdraví, na civilný proces alebo konanie pred iným orgánom, žiadosť sa podáva do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo o nároku obete násilného trestného činu v civilnom procese alebo konaní pred iným orgánom. Uplynutím tejto lehoty nárok na odškodnenie podľa tohto zákona zaniká. 29. Podľa § 15 ods. 4 zákona č. 274/2017 Z. z. lehoty podľa odsekov 2 a 3 neplynú počas konania pred príslušným orgánom, najmä počas civilného procesu a exekučného konania, v ktorom si obeť násilného trestného činu uplatňuje nárok na odškodnenie ujmy na zdraví priamo od osoby, ktorá jej ujmu na zdraví spôsobila. 30. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem konania podľa štvrtej časti. 31. Podľa § 288 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného treba označiť jeho menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska. Ak je poškodeným právnická osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom, sídlom a identifikačným číslom podľa záznamu v obchodnom registri, živnostenskom registri alebo inom registri.
32. Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. 33. Podľa § 124 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. VI. Posúdenie veci správnym súdom 34. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2S/91/2021, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. BA-2S/91/2021. 35. Správny súd v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP vo veci rozhodol na pojednávaní uskutočnenom dňa 28.05.2026 za prítomnosti poverenej zamestnankyne žalovaného. Právny zástupca žalobcu napriek riadne a včas doručenému predvolaniu na pojednávanie dňa 04.03.2026, podaním doručeným súdu dňa 28.05.2026 požiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a požiadal o odročenie termínu pojednávania z dôvodov „objektívnej nemožnosti advokáta dostaviť sa na vytýčený termín pojednávania z dôvodov, že sa v čase nariadeného pojednávania advokát bude zdržiavať mimo územie SR v dôsledku neplánovanej pracovnej cesty“. K žiadosti priložil potvrdenie cesty na deň 28.05.2026 s odletom o 05:00 hod. Súd však žiadosti o odročenie pojednávania podľa § 115 SSP nevyhovel, keďže nebol preukázaný žiaden dôležitý dôvod na jeho odročenie a účasť žalobcu ani jeho právneho zástupcu nebola nevyhnutná, o čom boli účastníci poučení aj v predvolaní. Súd preto pojednával v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu podľa § 114 SSP. 36. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorým žalovaný s poukazom na § 15 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z. žalobkyni nepriznal odškodnenie ako obeti trestného činu na základe jej žiadosti zo dňa 11.02.2020. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na uvedené bolo, na základe žalobkyňou podanej žaloby a v medziach ňou vznesených konkrétnych žalobných námietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia a v konaní, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, postupoval v súlade s právnymi predpismi a s ustálenou súdnou praxou. Správny súd bol pri tomto prieskume viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), ako aj stavom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP). 37. Správny súd, skúmajúc prioritne podmienky, za ktorých mohol vo veci konať v zmysle § 97 SSP, reflektujúc na námietky obsiahnuté vo vyjadrení žalovaného, sa v prvom rade zameral na skúmanie včasnosti podanej žaloby. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na obsah súdneho spisu, z ktorého je zrejmé, že žaloba bola podaná právnym zástupcom žalobkyne e-mailovým podaním dňa 05.05.2021 s platným zaručeným elektronickým podpisom, teda v súlade s § 56 ods. 1 SSP. Žaloba bola zároveň podaná v lehote podľa § 181 ods. 1 SSP, ktorá je dvojmesačná a vo vzťahu k žalobkyni začala plynúť dňa 06.03.2021, kedy jej bolo prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Ladislava Faludiho doručené napadnuté rozhodnutie, čo vyplýva z obsahu administratívneho spisu a korešponduje to aj s tvrdeniami účastníkov konania, vyplývajúcimi z ich podaní pred správnym súdom. Pokiaľ žalovaný pri posudzovaní včasnosti podania žaloby vychádzal z dátumu 27.08.2021, tento nie je na uvedené
účely relevantný. Podanie žalobkyne, doručené krajskému súdu dňa 27.08.2021, obsahujúce správnu žalobu, jej prílohy a plnú moc advokáta, bolo len reakciou na výzvu súdu (uznesenie krajského súdu č. k. 2S/91/2021-24 zo dňa 24.05.2021), ktorým bola žalobkyňa vyzvaná na predloženie splnomocnenia udeleného advokátovi v podobe originálu alebo zaručenej konverzie, teda na odstránenie nedostatkov žaloby podanej dňa 05.05.2021 v zmysle § 182 ods. 2 písm. a) SSP. Vzhľadom k tomu námietku žalovaného o nedodržaní lehoty na podanie žaloby súd nepovažoval za opodstatnenú. 38. Pokiaľ ide o žalovaným namietané nedostatky žaloby v zmysle § 182 ods. 1 SSP, konkrétne absenciu žalobných dôvodov, správny súd poznamenáva, že žaloba obsahuje vymedzenie žalobných dôvodov ich konkrétnych slovným označením, bez ich špecifikácie podľa § 191 ods. 1 SSP. S poukazom na to, že správny súd je povinný v zmysle § 55 ods. 3 SSP každé podanie posudzovať podľa jeho obsahu, a s poukazom na zásadu iura novit curia (súd pozná právo), súd podradil žalobkyňou uplatnené žalobné námietky a slovne vyjadrené žalobné dôvody pod konkrétne žalobné dôvody § 191 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g) SSP. Ani táto námietka žalovaného preto nebola z hľadiska splnenia podmienok pre konanie v danej veci v zmysle § 97 SSP relevantná. 39. Následne správny súd, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z., meritórne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť, vzhľadom na zistenie existencie žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, teda pre nesprávne právne posúdenie danej veci. 40. Správny súd sa v rámci preskúmania veci oboznámil s obsahom súdneho a administratívneho spisu, z ktorého zistil, že žalobkyňa sa žiadosťou o odškodnenie obete násilného trestného činu, datovanou dňa 10.02.2020, doručenou žalovanému dňa 11.02.2020 na príslušnom tlačive, domáhala priznania odškodnenia ako obeť násilného trestného činu (znásilnenia). Poukázala pritom na rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 22T/31/2018-281 zo dňa 10.05.2018, právoplatný a vykonateľný dňa 10.05.2018, ktorý k predmetnej žiadosti priložila, a z ktorého vyplýva, že trestný súd rozhodujúci v predmetnej veci žalobkyňu ako poškodenú podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. V bode 3.4 predmetnej žiadosti žalobkyňa uviedla, že si uplatnila nárok v civilnom procese alebo v konaní pred iným orgánom, a v bode 4.4 označila prebiehajúce konanie na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 10C/15/2019. V bode 3.6 žiadosti, ktorý sa týkal výšky a odôvodnenia odškodnenia, uviedla nárok vo výške 21 070,40 Eur ako dôsledok post-traumatickej stresovej poruchy, ktorú utrpela a ktorá je hodnotená ako vážna duševná porucha vzniknutá pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z.o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov. Správny súd ďalej zistil, že súčasťou administratívneho spisu je aj žalobkyňou predložený rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 10C/15/2019-126 zo dňa 24.06.2020, právoplatný 28.07.2020, ktorým civilný súd žalobkyni v dôsledku trestného činu s poukazom na predmetný trestný rozsudok priznal náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 31 605,60 Eur a náhradu trov konania voči páchateľovi trestného činu, ktorý bol odsúdený predmetným trestným rozsudkom. 41. Žalovaný napadnutým rozhodnutím nepriznal žalobkyni odškodnenie na základe jej žiadosti podanej podľa zákona č. 274/2017 Z. z. s poukazom na to, že predmetná žiadosť nebola podaná v lehote podľa § 15 ods. 2 označeného zákona, teda do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti trestného rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z trestného rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa dňa 24.08.2017 stala obeťou zločinu znásilnenia, pričom páchateľ bol za predmetný zločin odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov nepodmienečne. Konštatoval, že žalobkyňa bola s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces. Zároveň konštatoval, že s ohľadom na uvedené je zrejmé, že v tomto prípade boli splnené základné okolnosti pre priznanie odškodnenia žalobkyni, keďže táto bola poškodená násilným trestným činom a existuje rozhodnutie podľa § 11 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z.
42. K včasnosti podania žiadosti žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil, že predmetný trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť 10.05.2018 a lehota jedného roka v tomto prípade uplynula 10.05.2019, žiadosť je preto podľa neho podaná po lehote. Vo vzťahu k ujme na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia si podľa žalovaného žalobkyňa nárok v trestnom konaní neuplatnila. Hoci súd odkázal žalobkyňu s nárokom na náhradu škody na civilné konanie, žalovaný mal za to, že z obsahu zápisníc o výsluchu žalobkyne v trestnom konaní nemožno mať jednoznačne za to, že bola odkázaná na náhradu škody v dôsledku ujmy na zdraví a už vôbec nie titulom sťaženia spoločenského uplatnenia. Aplikácia § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. je preto podľa žalovaného vylúčená a je potrebné aplikovať § 15 ods. 2, ods. 4 predmetného zákona. Jednoročná lehota podľa neho potom začala plynúť dňa 10.05.2018 a uplynula dňa 10.05.2019. Keďže žaloba bola na civilnom súde podaná až 14.05.2019, je podľa žalovaného zrejmé, že nemohlo dôjsť k prerušeniu plynutia jednoročnej lehoty, keďže v čase podania civilnej žaloby táto lehota už uplynula. V časti sťaženia spoločenského uplatnenia tak bola žiadosť žalobkyne podaná po lehote. Skutočnosť, že žalobkyňa neuplatňovala nárok na odškodnenie podľa § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z., žalovaný vyvodzoval aj z toho, že žiadosť bola podaná ešte pred skončením civilného konania. Žalovaný nad rámec uvedeného spochybňoval aj skutočnosť, že žalobkyňou utrpená post-traumatická stresová porucha nastala v jednoznačnej príčinnej súvislosti s utrpeným násilným trestným činom, keďže žalobkyňa mala byť pacientkou psychiatrickej ambulancie už dlhší čas. Vzhľadom na uvedené žalovaný uzavrel, že žiadosti nebolo možné vyhovieť, pretože bola podaná celkom zjavne po lehote a zákon č. 274/2017 Z. z. neobsahuje ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona v takomto prípade. 43. Reflektujúc uvedené skutočnosti, správny súd primárne pripomína význam ochrany obetí trestných činov, ktorý vyplýva nielen z vnútroštátneho právneho poriadku, vrátane zákona č. 274/2017 Z. z., ktorý upravuje práva, ochranu a podporu obetí trestných činov, vzťahy medzi štátom a subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam a finančné odškodňovanie obetí násilných trestných činov (§ 1 označeného zákona), ale aj z práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“), implementovaného do nášho právneho poriadku, najmä smernice Rady 2004/80/ES z 29.04.2004 o odškodňovaní obetí trestných činov (ďalej len „smernica o odškodňovaní“) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25.10.2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV (ďalej len „smernica na ochranu obetí“), ktoré boli implementované a prebrané okrem iného aj zákonom č. 274/2017 Z. z. Podľa Preambuly smernice o odškodňovaní (body 2, 3, 10) „Súdny dvor vo veci Cowan rozhodol, že ak právo Spoločenstva zaručuje fyzickej osobe voľný pohyb do členského štátu, ochrana tejto osoby v tomto členskom štáte, je založená na rovnakom základe ako ochrana štátnych príslušníkov a osôb s bydliskom v tomto štáte, čo vyplýva zo slobody pohybu. Opatrenia na uľahčenie odškodňovania obetí trestných činov by mali byť súčasťou uskutočňovania tohto cieľa...Európska Rada na svojom stretnutí v Tampere dňa 15. a 16 októbra 1999 vyzvala k vypracovaniu minimálnych štandardov ochrany obetí trestných činov, najmä o prístupe obetí trestných činov k spravodlivosti a ich právach na odškodnenie za škody, vrátane nákladov na právnu pomoc...obete trestných činov často nie sú schopné získať odškodnenie od páchateľa, pretože páchateľ nemusí mať potrebné prostriedky na splnenie povinnosti uloženej rozsudkom o odškodnení alebo pretože nie je možné páchateľa identifikovať alebo trestne stíhať. Podľa čl. 3 bod 3. označenej smernice „členské štáty sa usilujú udržiavať administratívne formality vyžadované od žiadateľa o odškodnenie na minime“. Podľa Preambuly smernice na ochranu obetí (bod 9, 11) „Trestný čin je protiprávnym činom proti spoločnosti, ako aj porušením individuálnych práv obetí. Obete ako také by sa mali uznať a malo by sa s nimi zaobchádzať s rešpektom, citlivo a profesionálne bez akejkoľvek diskriminácie založenej na rase, farbe pleti, etnickom alebo spoločenskom pôvode, genetických vlastnostiach, jazyku, náboženstve alebo viere, politickom alebo akomkoľvek inom názore, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodení, zdravotnom postihnutí, veku, pohlaví, rodovom vyjadrení, rodovej identite, sexuálnej orientácii, povahe ich pobytu alebo zdravotnom stave. Pri každom kontakte s príslušným orgánom činným v rámci trestného konania, so službami prichádzajúcimi do styku s obeťami, ako napríklad so službami na podporu obetí, službami restoratívnej spravodlivosti, by sa mala zohľadniť osobná situácia a okamžité potreby, vek, pohlavie, prípadné zdravotné postihnutie a vyspelosť obetí trestného činu a zároveň plne rešpektovať ich fyzická, mentálna a morálna integrita. Obete trestných činov by mali byť chránené pred sekundárnou a opakovanou viktimizáciou, pred zastrašovaním a pred pomstou, mala by sa im poskytnúť patričná podpora na uľahčenie zotavenia a dostatočný prístup k spravodlivosti...Touto smernicou sa ustanovujú minimálne pravidlá. Členské štáty môžu rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany.“ Podľa čl. 1 bod 1. označenej smernice „Účelom tejto smernice je zaistiť, aby sa obetiam trestných činov poskytli náležité informácie,
podpora a ochrana a aby sa im umožnilo zúčastniť sa na trestnom konaní. Členské štáty zabezpečia, aby obete boli uznané a aby sa s nimi zaobchádzalo s rešpektom, citlivo individuálne, profesionálne a bez diskriminácie pri každom kontakte so službami na podporu obetí alebo službami restoratívnej spravodlivosti, alebo s príslušným orgánom činným v rámci trestného konania. Práva stanovené v tejto smernici sa vzťahujú na obete bez diskriminácie, a to aj vo vzťahu k povahe ich pobytu.“ Podľa čl. 2 bod 1. písm. a), písm. i označenej smernice „obeť je fyzická osoba, ktorej bola v priamom dôsledku trestného činu spôsobená ujma vrátane fyzickej, mentálnej alebo emocionálnej ujmy alebo majetkovej škody.“ 44. Z práva EÚ pre každý členský štát vyplýva pozitívny záväzok postupovať v súlade so stanovenými pravidlami a zabezpečiť obetiam trestných činov náležitú ochranu a podporu tak, aby mali prístup k spravodlivosti a právo na odškodnenie s tým, že administratívne formality je potrebné udržiavať na minime a je potrebné zabrániť tzv. sekundárnej viktimizácii, ktorou sa rozumie proces, pri ktorom sa obeť stáva opakovane obeťou, nie však zo strany páchateľa trestného činu, ale najmä nevhodným prístupom príslušných orgánov či iných subjektov, prichádzajúcich do kontaktu s obeťou. To napokon zodpovedá aj § 8 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z., podľa ktorého obeť má právo na ochranu pred druhotnou viktimizáciou alebo opakovanou viktimizáciou. V zmysle nastavených pravidiel - s obeťou, ktorú právo EÚ chápe v najširšom slova zmysle ako osobu, ktorej bola spôsobená ujma, či už fyzická alebo psychická, majetková či emocionálna, je potrebné zaobchádzať s rešpektom, citlivo a profesionálne a pri zohľadnení, okrem iných okolností, aj jej veku. Pozitívny záväzok štátu a jeho garancie vo vzťahu k obetiam trestných činov sa prejavujú najmä v tom, že rozhodujúce orgány sú povinné primárne sa zamerať na to, ako žiadateľovi vyhovieť, teda sú povinné zvážiť a po splnení zákonných podmienok uplatniť všetky dostupné inštitúty, ktorými je možné ich nárok, vrátane odškodnenia, uspokojiť, keďže aj v zmysle § 9 zákona č. 274/2017 Z. z. obeť násilného trestného činu má za podmienok a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom právo na odškodnenie, ktoré jej poskytne štát. Nahliadanie na nárok na odškodnenie cez prizmu tohto pozitívneho záväzku je zároveň interpretačným pravidlom pri rozhodovaní o jeho priznaní či nepriznaní. Týmito pravidlami sa žalovaný podľa názoru správneho súdu pri rozhodovaní v danej veci neriadil dôsledne. 45. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP sa rozumie stav, kedy príslušný orgán na správne zistený skutkový stav aplikuje nesprávnu právnu normu alebo jej časť, prípadne ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne vyloží, a v dôsledku toho dospeje k nesprávnym právnym záverom. Správny súd po preskúmaní veci v intenciách uvedeného konštatuje, že žalovaný dospel k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom aplikácie ustanovení § 15 ods. 2, ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. na danú vec a tieto ustanovenia vyložil v neprospech žalobkyne. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zakotvuje povinnosť všetkých orgánov aplikácie práva uplatňovať tzv. ústavnokonformný výklad. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky „zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie Ústavou Slovenskej republiky (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd...“ (Zb. Us. 10/2007). 46. Správny súd poukazuje na ustanovenia § 15 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z., ktoré upravujú prekluzívnu lehotu na podanie žiadosti o odškodnenie obete trestného činu, a na ich znenie. Ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z. určuje lehotu na podanie žiadosti do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku alebo trestného rozkazu podľa § 11 ods. 1 alebo rozhodnutia podľa § 11 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z. Uplynutím tejto lehoty nárok na odškodnenie podľa tohto zákona zaniká, s výnimkou, ak odsek 3 neustanovuje inak. Ustanovenie § 15 ods. 2 je preto aplikovateľné len subsidiárne vo vzťahu k § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z., ktoré má aplikačnú prednosť, teda ak nastanú okolnosti v ňom uvedené, je potrebné ho použiť prioritne. Podľa § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. pritom platí, že ak súd v trestnom konaní odkázal obeť násilného trestného činu s jej nárokom na náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku ujmy na zdraví, na civilný proces alebo konanie pred iným orgánom, žiadosť sa podáva do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo o nároku obete násilného trestného činu v civilnom procese alebo v konaní pred iným orgánom. Uplynutím tejto lehoty nárok na odškodnenie definitívne zaniká.
47. Žalobkyňa bola rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k. 22T/31/2018-281 zo dňa 10.05.2018, právoplatným 10.05.2018, ako poškodená násilným trestným činom, konkrétne zločinom znásilnenia, spáchaného na chránenej osobe (osobe vyššieho veku) podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) v spojení s § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, ku ktorému došlo dňa 24.08.2017, odkázaná so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku. Je teda zrejmé, že trestný súd v predmetnej veci dospel k záveru, že podmienka riadneho a včasného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom bola splnená (§ 46 ods. 3, § 288 ods. 1 Trestného poriadku). Podmienka prednostnej aplikácie § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z., s poukazom na to, že predmetné ustanovenie vyžaduje výlučne odkazujúci výrok trestného súdu podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku na základe uplatneného nároku na náhradu škody v dôsledku ujmy na zdraví, pričom ujmou na zdraví sa v zmysle § 2 ods. 1 písm. j) zákona č. 274/2017 Z. z. rozumie ublíženie na zdraví, ťažká ujma na zdraví alebo smrť spôsobené trestným činom spáchaným inou osobou alebo morálna škoda spôsobená trestným činom obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania, tak podľa názoru správneho súdu bola splnená. Správny súd preto prisvedčil žalobnej námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúcej v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 15 ods. 2 označeného zákona žalovaným na danú vec. 48. Správny súd zastáva názor, že na prejednávanú vec bolo potrebné aplikovať § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z., a teda žalovaný mal skúmať, či bola dodržaná jednoročná lehota na podanie žiadosti o odškodnenie počítaná až od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa o nároku žalobkyne rozhodlo v civilnom konaní, konkrétne v konaní pred Okresným súdom Lučenec sp. zn. 10C/15/2019. Toto konanie žalobkyňa označila už vo svojej žiadosti, pričom v konaní predložila následne aj právoplatný rozsudok, ktorým civilný súd o jej nároku rozhodol, teda žalovaný o ňom mal vedomosť. Žalovaný nesprávnou aplikáciou § 15 ods. 2 označeného zákona nesprávne právne posúdil okamih začatia plynutia prekluzívnej lehoty na podanie žiadosti o odškodnenie už od právoplatnosti trestného rozsudku, čo však nie je možné akceptovať, keďže tým žalobkyni de facto odňal možnosť uplatňovať si nárok na odškodnenie. 49. Správny súd v tejto súvislosti podotýka, že rozlišovanie medzi oboma ustanoveniami § 15 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. má zásadný charakter nielen kvôli počítaniu prekluzívnej lehoty, ale aj z hľadiska vylúčenia duplicity priznania nároku napríklad v prípade, ak bol uspokojený inak [por. § 10 ods. 2 písm. a) v kontexte § 15 ods. 4 zákona č. 274/2017 Z. z.], resp. z hľadiska posúdenia rozsahu nároku na odškodnenie v zmysle § 12, § 15 ods. 5 označeného zákona, teda toto rozlišovanie má svoju relevanciu. Navyše tieto ustanovenia nie je možné kombinovať a vždy je potrebné prioritne ustáliť, ktorým z nich sa prekluzívna lehota v konkrétnom prípade riadi. Aplikácia jedného z ustanovení vylučuje aplikáciu toho druhého, ustanovenie § 15 ods. 3 je ustanovením lex specialis vo vzťahu k § 15 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z., pričom v danej veci boli jednoznačne dané dôvody na aplikáciu práve ustanovenia § 15 ods. 3 tohto zákona. 50. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, obsiahnutú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že na základe obsahu zápisníc z trestného konania nemožno mať jednoznačne za to, že žalobkyňa si náhradu škody uplatnila a že bola trestným súdom odkázaná na náhradu škody, správny súd s touto argumentáciou nesúhlasí. Zastáva názor, že rozhodujúci pre aplikáciu § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. je odkazujúci výrok súdu v trestnom konaní, ktorý jediný je oprávnený ustáliť, či bol nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom ako celok uplatnený riadne a včas, a teda či je možné poškodeného odkázať s týmto (existujúcim) nárokom na civilné konanie. V trestnom konaní sp. zn. 22T/31/2018 takýto záver príslušný trestný súd učinil, preto ho nie je možné zo strany žalovaného revidovať a spochybňovať, keďže táto kompetencia žalovanému nevyplýva zo zákona č. 274/2017 Z. z. ani z iného právneho predpisu. 51. Nárok na náhradu škody sa v trestnom konaní uplatňuje ako celok, ako náhrada škody spôsobená trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o fyzickú, psychickú, morálnu či inú ujmu, teda uplatňuje sa spravidla paušálne, čo korešponduje aj s definíciou škody obsiahnutej v Trestnom zákone (§ 124 ods. 1). Názor žalovaného, že žalobkyňa si svoj nárok v trestnom konaní neuplatnila, preto nie je ústavnokonformný ani zákonný, a teda ani udržateľný, a to aj s ohľadom na zásady zaobchádzania s obeťami trestných činov, ktorými sa správny súd zaoberal v predchádzajúcich častiach tohto rozsudku a na ktoré týmto poukazuje, najmä na ochranu obetí pred sekundárnou viktimizáciou a pred
administratívnym byrokratizmom, ako aj na ich prístup k spravodlivosti a ohľaduplné zaobchádzanie. O to zvlášť v prípadoch, keď poškodený nie je v trestnom konaní právne zastúpený a nemá k dispozícii právnu pomoc, ako sa to vo vzťahu k žalobkyni javí z obsahu predmetných zápisníc z trestného konania (zápisnice z 25.08.2017, z 31.08.2017, z 31.12.2017 a z 29.01.2018, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu). Z obsahu týchto zápisníc je zrejmé, že žalobkyňa si prioritne náhradu škodu uplatnila, a to paušálne, bez jej bližšej špecifikácie, a následne, pravdepodobne ovplyvnená informáciami získanými v priebehu konania (v zmysle zápisnice z 13.12.2017 žalobkyňa mala informáciu, že páchateľ je „mladý chlapec, bezdomovec, ktorý nemá žiadny majetok“), tieto vyhlásenia zmenila, resp. uviedla, že k náhrade škody sa nevie vyjadriť. 52. Správny súd v neposlednom rade upriamuje pozornosť aj na skutočnosť, že hoci v zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 274/2017 Z. z. podmienkou vzniku nároku na odškodnenie je uplatnenie si nároku na náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku ujmy na zdraví, zo strany obete násilného trestného činu v trestnom konaní, táto podmienka neplatí, ak bola trestným činom spôsobená smrť alebo ak ide o ujmu na zdraví spôsobenú trestným činom obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania, čo je aj prípad prejednávanej veci. Túto skutočnosť žalovaný nezohľadnil vôbec. 53. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že vo vzťahu k žiadosti žalobkyne boli splnené podmienky pre aplikáciu § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. a žalovaný mal prekluzívnu lehotu na podanie žiadosti počítať až od právoplatnosti rozhodnutia v civilnom konaní. Správny súd uzatvára, že došlo k naplneniu žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom je žalovaný právnym názorom správneho súdu viazaný. Žalovaný v ďalšom konaní následne posúdi včasnosť podania žiadosti žalobkyne podľa § 15 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. 54. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 55. K ostatným žalobkyňou uplatneným žalobným dôvodom [§ 191 ods. 1 písm. e), písm. g) SSP] správny súd už len dodáva, že sa nimi nezaoberal vzhľadom na to, že boli žalobkyňou vymedzené vágne, bez ich bližšej konkretizácie, navyše v kontexte s dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia súdom nie sú relevantné. 56. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 175 ods. 2 SSP. 57. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.