Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 2Svo/2/2026 1019200492 24. 06. 2026 JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI:SK:SpSBA:2026:1019200492.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Timeka a JUDr. Zuzany Širokej, v právnej veci žalobcu: Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Ružová dolina 10, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, za účasti: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXXX/X, XXX XX E., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 861 227, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 5904-P/2019 zo dňa 11. marca 2019, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. III. Osobe zúčastnenej na konaní sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie č. spisu: 119-3000/SK/3/2011, 13371-3000/2018 zo dňa 21. decembra 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bola žalobcovi uložená pokuta v celkovej výške XX XXX eur podľa § 182 ods. 2 písm. q) zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoVO“) za to, že dňa 22. marca 2010 uzavrel s úspešným uchádzačom DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o., so sídlom Kálov 356, 010 01 Žilina, IČO: 36 391 000 (ďalej len „DOXX – Stravné lístky“), zmluvu o poskytovaní služieb spojených so zabezpečením stravovacích poukážok na dobu neurčitú, ktorá bola výsledkom postupu zadávania zákazky na predmet „Stravovanie zamestnancov Sociálnej poisťovne prostredníctvom stravných poukážok“, vyhláseného vo Vestníku verejného obstarávania č. 54/2009 zo dňa 20. marca 2009 pod zn. 01496-MSS, pričom nedodržal podmienku ustanovenú v § 45 ods. 5 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý ZoVO“). 2. Voči uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol predseda Úradu pre verejné obstarávanie rozhodnutím č. 5904-P/2019 zo dňa 11. marca 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozklad žalobcu zo dňa 3. januára 2019 zamietol a prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty vo výške XX XXX eur potvrdil. 3. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že prvostupňový orgán začal správne konanie za porušenie ZoVO z úradnej povinnosti. Žalovaný ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca v podanom rozklade vôbec nespochybňoval zákonnosť vydaného rozhodnutia a nežiadal
ani o jeho zrušenie, pričom poukázal iba na odôvodnenie výšky uloženej pokuty v sume XX XXX eur, ktorú považoval za neprimerane vysokú, nakoľko mu bola uložená takmer v maximálnej možnej výške rozsahu stanoveného v § 182 ods. 2 písm. q) ZoVO, podľa ktorého úrad uloží verejnému obstarávateľovi pokutu od 500 eur do 30 000 eur, ak pri uzavretí zmluvy, koncesnej zmluvy alebo rámcovej dohody nedodržal podmienky ustanovené v § 56 ods. 2 až 7 ZoVO. Podľa žalobcu je potrebné pri trestaní klásť dôraz predovšetkým na preventívnu a výchovnú funkciu trestu, t. j. uložiť v rámci zákonom stanoveného sankčného rozpätia miernejší trest tak, aby táto sankcia spĺňala nielen represívny, ale predovšetkým výchovný účel, a tak do budúcnosti motivovala verejného obstarávateľa k dodržiavaniu povinností, ktoré mu vyplývajú zo ZoVO. V ďalšej časti rozkladu žalobca poukázal na samotný priebeh procesu verejného obstarávania, ku ktorému uviedol, že v rámci hodnotenia ponúk pri fyzických kontrolách stravovacích zariadení uvedených v ponukách zistil, že stravovacie zariadenia predložené uchádzačom LE CHEQUE DEJEUNER s.r.o., so sídlom Tomášikova 23/D, 821 01 Bratislava, IČO: 31 396 674 (ďalej len „LE CHEQUE DEJEUNER“) sú v rozpore s požiadavkami uvedenými v súťažných podkladoch, čím tento uchádzač nebol preukázateľne schopný plniť predmet zákazky v takom rozsahu, v akom sa zaviazal vo svojej ponuke. Záverom žalobca zdôraznil, že do ukončenia procesu verejného obstarávania mal uzatvorené zmluvy o poskytovaní stravovacích poukážok s uchádzačom LE CHEQUE DEJEUNER, na základe ktorých si uvedený uchádzač uplatňoval províziu z dodaných stravovacích poukážok, pričom sa podľa žalobcu zámerne snažil proces verejného obstarávania neustále predlžovať viacnásobným uplatňovaním revíznych postupov, aby mu zabránil vypovedať pôvodné zmluvy. Uzatvorenie zmluvy s uchádzačom DOXX – Stravné lístky nemalo za následok z hľadiska ceny prijatie nevýhodnejšej ponuky s negatívnym dopadom na efektívnosť a hospodárnosť vynakladania finančných prostriedkov. 4. Na základe dokumentácie obsiahnutej v administratívnom spise žalovaný zistil, že žalobca ako verejný obstarávateľ podľa § 6 ods. 1 písm. d) starého ZoVO vyhlásil vo Vestníku verejného obstarávania č. 54/2009 zo dňa 20. marca 2009 pod zn. 01496-MSS verejnú súťaž na zadávanie nadlimitnej zákazky postupom pre zadávanie podlimitných zákaziek podľa § 25 v spojení s § 91 starého ZoVO na predmet zákazky „Stravovanie zamestnancov Sociálnej poisťovne prostredníctvom stravných poukážok“. Zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nekonal v žiadosti o nápravu uchádzačov Vaša stravovacia, spol. s r.o., so sídlom Račianske mýto 1/B, 831 02 Bratislava, IČO: 35 683 813 (ďalej len „Vaša stravovacia“), a LE CHEQUE DEJEUNER, tieto v lehote siedmych dní odo dňa ich doručenia (t. j. do 22. marca 2010) nevybavil ani nezamietol, ale namiesto toho v rozpore s § 45 ods. 5 starého ZoVO uzavrel dňa 22. marca 2010 zmluvu o poskytovaní služieb so spoločnosťou DOXX – Stravné lístky, ktorá sa stala úspešným uchádzačom. Uvedené konanie znemožnilo meritórne rozhodnúť o námietkach uchádzača LE CHEQUE DEJEUNER proti výsledku vyhodnotenia ponúk doručených úradu dňa 26. marca 2010. Podmienkou na podanie námietok totiž bolo nielen dodržanie lehoty na ich podanie podľa § 138 ods. 5 starého ZoVO, ale aj skutočnosť, že námietky musia byť podľa § 138 ods. 2 starého ZoVO podané pred uzavretím zmluvy, čo žalobca svojím nezákonným konaním zmaril. Žalovaný ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom, že stravovacie zariadenia predložené uchádzačom LE CHEQUE DEJEUNER boli v rozpore s požiadavkami uvedenými v súťažných podkladoch uviedol, že tieto skutočnosti nemali vplyv na meritum veci predmetného správneho konania, ktoré bolo voči žalobcovi vedené nie z dôvodu nesprávneho vylúčenia uchádzača či nesprávneho vyhodnotenia ponúk, ale pre nedodržanie odkladnej lehoty na uzavretie zmlúv. 5. K námietke žalobcu ohľadom výšky uloženej pokuty žalovaný uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom vyjadreným v prvostupňovom rozhodnutí, ktorého odôvodnenie jasne a jednoznačne obsahuje príslušnú správnu úvahu, resp. dôvody, ktoré viedli k uloženiu pokuty vo výške XX XXX eur. Výška uloženej pokuty bola stanovená v hornej polovici zákonom stanoveného sankčného rozpätia vzhľadom na závažnosť preukázaného porušenia ZoVO. Podľa žalovaného je výška pokuty adekvátna, primeraná, plní primerane represívny, ale aj preventívny účinok. Navyše v posudzovanom prípade v súlade s čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky bol prvostupňovým orgánom aplikovaný princíp priaznivej retroaktivity. Pri ukladaní pokuty bola v prospech žalobcu aplikovaná nová právna úprava, nakoľko s účinnosťou od 18. apríla 2016 došlo k presunu správneho deliktu, ktorého sa žalobca dopustil z odseku 1, ktorý upravuje najzávažnejšie porušenia pravidiel verejného obstarávania do odseku 2, v ktorom je výška sankcie určená v rámci sankčného rozpätia od 500 eur do 30 000 eur. Pri stanovení výšky pokuty bola zohľadnená aj tá skutočnosť, že v posudzovanom prípade išlo z hľadiska finančných limitov o nadlimitnú zákazku na poskytnutie služieb s predpokladanou hodnotou zákazky vo výške XX XXX XXX eur bez DPH a tiež to, že zmluva o poskytovaní služieb bola uzatvorená na dobu neurčitú.
II. Správna žaloba 6. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení žaloby žalobca uviedol, že vyhlásil verejnú súťaž na predmet zákazky „Stravovanie zamestnancov Sociálnej poisťovne prostredníctvom stravných poukážok“ vo Vestníku verejného obstarávania č. 54/2009 zo dňa 20. marca 2009 pod č. 01496-MSS s predpokladanou hodnotou zákazky v sume XX XXX XXX eur bez DPH. Kritériom na vyhodnotenie ponúk bola jednotková cena 1 ks stravnej poukážky a počet stravovacích zariadení v blízkosti ústredia a pobočiek Sociálnej poisťovne. 7. Žalobca ďalej uviedol, že napáda rozhodnutie žalovaného v rozsahu výšky uloženej sankcie, ktorú považuje za neprimerane vysokú, nakoľko bola uložená v takmer maximálnej možnej výške rozsahu stanovenom v § 182 ods. 2 písm. q) ZoVO. Predmetné verejné obstarávanie sa týkalo obstarania stravných poukážok, vzhľadom na čo ich nominálna hodnota bola rovnaká vo všetkých ponukách, t. j. mala hodnotu 3,30 eur s DPH a prijatie ponuky DOXX – Stravné lístky nemalo za následok, z hľadiska ceny, prijatie nevýhodnejšej ponuky. Uzavretie zmluvy nemalo žiadny dopad na efektívnosť a hospodárnosť vynakladania finančných prostriedkov, nakoľko žalobca stravovacie poukážky nakupuje len za ich nominálnu hodnotu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa žalobca nestotožňuje s napadnutým rozhodnutím o výške uloženej pokuty. V predmetnom prípade sa totiž žalobca nedopustil konania, ktoré by malo za následok ujmu v majetkovej oblasti verejného obstarávateľa, teda neboli nezákonne vynaložené verejné financie. Uložená sankcia v hornej hranici rozsahu má tak neprimerane represívny charakter, na úkor výchovného a preventívneho charakteru. Vzhľadom na možný priestor odstupňovania protizákonných konaní a ich intenzity a možných následkov, za ktoré je možné uložiť sankciu v rozsahu od 500 eur do 30 000 eur, je žalobca presvedčený, že uložená sankcia je neprimerane vysoká, vzhľadom na čo žiadal o zníženie výšky uloženej sankcie. III. Vyjadrenie žalovaného 8. K správnej žalobe sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 24. júna 2019, v ktorom navrhol predmetnú správnu žalobu zamietnuť. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca nepopiera naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 182 ods. 2 písm. q) ZoVO, ktorá spočíva v nedodržaní odkladnej lehoty na uzavretie zmluvy v zmysle § 45 ods. 5 starého ZoVO. Meritum sporu spočíva teda len vo vyriešení otázky, či je výška uloženej pokuty uloženej žalobcovi za spáchanie tohto správneho deliktu primeraná. 9. Žalovaný uložil napadnutým rozhodnutím žalobcovi pokutu z dôvodu nedodržania odkladnej lehoty na uzavretie zmluvy podľa § 45 ods. 5 starého ZoVO. Zmysel predmetnej odkladnej lehoty spočíva vo vytvorení časového priestoru pre účinné uplatnenie revíznych postupov zo strany uchádzačov alebo záujemcov. Týmto spôsobom má byť dosiahnutý cieľ právnej úpravy verejného obstarávania, ktorým je predovšetkým zabezpečiť voľnú súťaž dodávateľov o zákazky financované z verejných rozpočtov založenú na princípoch efektívnej konkurencie a samozrejme záujem na účelnom vynakladaní verejných prostriedkov. Nerešpektovanie odkladných lehôt a zmarenie účinného uplatnenia revíznych prostriedkov predstavuje jedno z najzávažnejších porušení ZoVO, nakoľko žalobca predčasným uzavretím zmluvy s úspešným uchádzačom zmaril možnosť účinne sa domáhať nápravy, čím došlo v postupe zadávania zákazky k výraznému zásahu do práv uchádzača LE CHEQUE DEJEUNER a zároveň uchádzača Vaša stravovacia. Závažnosť žalobcom spáchaného správneho deliktu má za následok obmedzenie konkurencie, a tým aj hospodárskej súťaže dodávateľov o predmetnú zákazku, čiže nemožno súhlasiť s konštatovaním žalobcu, že výška uloženej pokuty nie je adekvátna. Pri stanovení výšky pokuty sa zohľadnila aj skutočnosť, že v posudzovanom prípade išlo z hľadiska finančných limitov o nadlimitnú zákazku na poskytnutie služieb a tiež, že zmluva o poskytovaní služieb bola uzatvorená na dobu neurčitú. 10. Žalovaný ďalej skonštatoval, že v posudzovanom prípade bol aplikovaný princíp priaznivej retroaktivity, čo v konečnom dôsledku znamená, že nebyť zmeny právnej úpravy, pokuta by dosahovala státisíce eur, keďže podľa pôvodnej právnej úpravy žalobcovi hrozilo za predmetný správny delikt uloženie pokuty vo výške 5 % zo zmluvnej ceny. Po zohľadnení priaznivejšej právnej úpravy bola pokuta uložená len v rámci sankčného rozpätia od 500 eur do 30 000 eur.
11. Žalovaný pri ukladaní predmetnej pokuty postupoval v zmysle § 149 ods. 3 ZoVO, a teda prihliadol na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti. Pri stanovení výšky pokuty žalovaný zohľadnil aj skutočnosť, že v posudzovanom prípade išlo z hľadiska finančných limitov o nadlimitnú zákazku na poskytnutie služieb s predpokladanou hodnotou zákazky vo výške XX XXX XXX eur bez DPH, a tiež skutočnosť, že zmluva o poskytovaní služieb bola uzatvorená na dobu neurčitú. Ďalšou priťažujúcou okolnosťou odôvodňujúcou uloženie pokuty v hornej hranici sankčného rozpätia bola skutočnosť, že žalobca podľa žalovaného úmyselne a vedome nerešpektoval zákonom reglementované pravidlo, podľa ktorého je možné zmluvu uzatvoriť až najskôr štrnásty deň po uplynutí lehoty ustanovenej na vybavenie žiadosti o nápravu. Žalobca si musel byť vedomý, že za predčasné uzatvorenie zmluvy mu bude uložená sankcia. Zároveň si žalovaný dovolil v tejto súvislosti uviesť, že v osobe žalobcu ide o skúseného verejného obstarávateľa, ktorý má v rámci svojej organizačnej štruktúry zriadený odbor verejného obstarávania, ktorý disponuje odbornými pracovníkmi zodpovednými za prípravu a plánovanie verejných obstarávaní. 12. Tvrdenie žalobcu, že všetci uchádzači ponúkli rovnakú jednotkovú cenu, nemá vplyv na meritum veci. Z pohľadu uchádzačov je relevantné, s kým žalobca ako verejný obstarávateľ uzavrie zmluvu, a to aj v prípade poskytnutia rovnakej ceny. Je tak bezpredmetné, aké vnútorné pohnútky viedli žalobcu k nerešpektovaniu odkladnej lehoty, ktorá chráni predovšetkým uchádzačov, ktorí súperia o zadanie zákazky. Neustále odberanie stravných lístkov žalobcom od úspešného uchádzača napriek identifikovanému porušeniu ZoVO možno nepochybne kvalifikovať ako ďalšiu priťažujúcu okolnosť, ktorá len umocňuje korektnosť stanovenia uloženej pokuty. 13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal žalovaný za to, že výšku uloženej pokuty určil v súlade so zásadou individualizácie sankcie, t. j. prihliadol na relevantné skutočnosti, najmä na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti (nerešpektovanie odkladnej lehoty), ktoré znemožnilo meritórne rozhodnúť o námietkach uchádzača LE CHEQUE DEJEUNER proti výsledku vyhodnotenia ponúk. Žalovaný mal za zo, že výška uloženej pokuty je vzhľadom na jej represívno-výchovnú funkciu, ako aj s prihliadnutím na zákonom stanovené medze pokutou primeranou a zároveň pokutou zodpovedajúcou zistenému protiprávnemu stavu, charakteru a rozsahu porušenia ZoVO, a preto jej zníženie nepovažuje žalovaný za dôvodné a správne. IV. Replika žalobcu a duplika žalovaného 14. Žalobca v podaní zo dňa 31. júla 2019 potvrdil, že v predmetnom konaní nie je sporné, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ZoVO, no za predmetné konanie bola podľa názoru žalobcu uložená zo strany žalovaného neprimerane vysoká pokuta, ktorá je v hornej hranici rozsahu sadzby napriek skutočnosti, že konaním žalobcu v konečnom dôsledku nedošlo ku nehospodárnemu a neefektívnemu nakladaniu s finančnými prostriedkami. Žalobca nepopiera porušenie ZoVO, no uvádza, že sa nešlo o účelové a úmyselné konanie. Spáchanie správneho deliktu bolo údajne spôsobené nedôslednosťou žalobcu, keď k podpisu zmluvy došlo predčasne. Žalobca odmieta, že sa dopustil zásadného porušenia princípu verejného obstarávania, ktorým je zabezpečiť voľnú súťaž uchádzačov o zákazky financované z verejných rozpočtov založenú na princípoch efektívnej konkurencie a účelnom vynakladaní verejných prostriedkov. Žalobca nepoprel ani skutočnosť, že jedno z najzávažnejších porušení ZoVO je nerešpektovanie odkladných lehôt a zmarenie účinného uplatnenia revíznych prostriedkov, no všetky tieto skutočnosti je nevyhnutné posudzovať od skutkových okolností prípadu a nie všeobecne. 15. Žalobca ďalej uviedol, že podľa jeho názoru uchádzač LE CHEQUE DEJEUNER nemal byť v čase podpisovania zmluvy s úspešným uchádzačom už zaradený v procese verejného obstarávania predmetnej zákazky, nakoľko na základe fyzických kontrol bolo preukázané, že stravovacie zariadenia tohto uchádzača boli predložené v rozpore s požiadavkami žalobcu uvedenými v súťažných podkladoch, čím uchádzač nebol preukázateľne schopný plniť predmet zákazky v takom rozsahu, v akom sa zaviazal v ponuke. Uvedená skutočnosť, hoci nemá priamy súvis s konaním žalobcu, ktorým sa neúmyselne dopustil porušenia ZoVO, je spôsobilá svedčiť v prospech žalobcu pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty. Podľa žalobcu uchádzač, ktorému bolo zasiahnuté do práv, mal byť v čase podpisovania zmluvy s úspešným uchádzačom z procesu verejného obstarávania predmetnej zákazky vylúčený.
16. Napriek skutočnosti, že žalobca si bol vedomý, že obstaranie predmetu zákazky podliehal v rozhodujúcom čase ZoVO, žalobca zastal názor, že obstaranie stravných poukážok by ZoVO podliehať nemalo, keďže ich obstaranie nie je možno zabezpečiť procesom verejného obstarávania výhodnejšie. 17. Ohľadom uloženia pokuty žalobcovi aplikovaním princípu priaznivej retroaktivity žalovaný uviedol, že jej prípadným neaplikovaním by žalobcovi hrozila pokuta vo výške 5 % zo zmluvnej ceny. V zmluve bola dohodnutá zmluvná cena ako jednotková cena za 1 kus stravného lístka v nominálnej hodnote 3,30 eur s DPH. Žalobca je názoru, že žalovaný ako definíciu zmluvnej ceny použil subjektívne na jej určenie predpokladanú hodnotu zákazky. Tento postup žalovaného nepovažuje žalobca za správny a objektívny, pretože zmluvná cena bola dohodnutá v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi vo výške 3,30 eur s DPH, a teda pokuta za porušenie ustanovenia § 45 ods. 5 starého ZoVO mala byť žalobcovi uložená vo výške 5% z ceny 3,30 eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca požadoval napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie za účelom zníženia pokuty. 18. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 15. marca 2024 zotrval na svojej doposiaľ uvedenej argumentácií. K aplikovaniu princípu priaznivej retroaktivity uviedol, že cenu za 1 ks stravnej poukážky nie je možné v žiadnom prípade považovať za zmluvnú cenu. Podľa názoru žalovaného je nutné pod zmluvnou cenou rozumieť peňažné plnenie, ktoré na základe zmluvy poskytuje jedna zmluvná strana druhej ako protihodnotu za poskytnuté plnenie. Cenu za 1 ks stravovacej poukážky je možné v tomto kontexte vnímať iba ako jednotkovú cenu. Z uzatvorenej zmluvy o službách jednoznačne vyplýva, že predmetom zmluvy nebolo dodanie jednej stravovacej poukážky. Žalovaný v tejto súvislosti tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že účelom ukladania pokút za správne delikty spáchané v procese verejného obstarávania, teda konania, ktorého sa žalobca dopustil, je represívne a preventívne pôsobenie na verejných obstarávateľov, pričom v prípade, ak by výsledkom správneho trestania v týchto prípadoch bola pokuta kvantifikovaná z jednotkovej ceny kontrahovanej v zmluve, tak ako tvrdí žalobca (v tomto prípade 5 % zo sumy 3,30 eur, t. j. pokuta vo výške 0,165 eur) dochádzalo by k absolútnemu zmareniu základných funkcií správneho trestania, t. j. funkcie represívnej a funkcie preventívnej. V tomto kontexte žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Sžo 314/2009 zo dňa 18. augusta 2010, v ktorom sa konštatuje, že správny orgán má pri ukladaní sankcie prihliadať na jej preventívnu a represívnu funkciu. 19. Uloženie a určenie výšky pokuty žalobcovi bolo výsledkom správnej úvahy žalovaného ako príslušného správneho orgánu v konaní. Pokuta uložená žalobcovi vo výške XX XXX eur sa jednoznačne nachádzala v sankčnom rozpätí 500 eur až 30 000 eur stanovenom v § 182 ods. 2 písm. q) ZoVO. V tomto kontexte žalovaný poukázal aj na ustálenú judikatúru súdov Slovenskej republiky, konkrétne na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/45/2020 zo dňa 26. augusta 2022, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-Ns 19/2003 zo dňa 4. decembra 2003 či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/7/2018 zo dňa 2. apríla 2019. V. Vyjadrenie zúčastnenej osoby a vyjadrenie účastníkov konania k nemu 20. Uznesením Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/71/2019-71 zo dňa 6. februára 2024 bolo A. B. C. priznané postavenie zúčastnenej osoby na konaní. 21. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení zo dňa 27. apríla 2022 k správnej žalobe uviedla, že zodpovednosť za správny delikt, za ktorý bola žalobcovi uložená pokuta zanikla, t. j. v predmetnom prípade už nebolo možné vyvodiť zodpovednosť. Pokuta bola žalobcovi uložená v roku 2018 na základe kontroly z roku 2010. Keďže sa správne trestanie analogicky riadi základnými zásadami platnými v trestnom práve, zúčastnená osoba s poukazom na § 87 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) uviedla, že trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby. Zúčastnená osoba taktiež navrhla uplatniť inštitút sankčnej moderácie, keďže považuje sankciu za neprimeranú povahe skutku, prípadne upustiť od uloženia sankcie. V ďalšom vyjadrení zo dňa 16. mája 2024 zúčastnená osoba zopakovala svoju predošlú argumentáciu pričom zdôraznila, že ak už by nečinnosť žalovaného nebola dôvodom pre zánik sankcionovateľnosti, potom nepochybne musí byť dôvodom pre výrazné zníženie sankcie v rámci sankčnej moderácie, na úroveň symbolickej hodnoty, a to obzvlášť s prihliadnutím na uplynulú dobu od spáchania predmetného správneho deliktu a minimalizovanie, priam popretie funkcií správneho trestania v dôsledku uplynutia tak dlhého času primárne ako následok nečinnosti žalovaného.
22. Žalobca sa v podaní zo dňa 31. júla 2024 vyjadril tak, že sa stotožňuje s argumentáciou zúčastnenej osoby, trvá na zrušení napadnutého rozhodnutia alternatívne taktiež navrhuje uplatniť inštitút sankčnej moderácie a to tak, že sa upustí od uloženia pokuty, prípadne sa pokuta zníži v čo najväčšom rozsahu. 23. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 2. augusta 2024 zopakoval svoju doterajšiu argumentáciu a v súvislosti so zánikom sankcionovateľnosti správneho deliktu uviedol, že hoci v uvedenom konaní neboli dodržané lehoty stanovené v § 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), tieto majú poriadkový charakter, pričom poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, konkrétne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/47/2011 zo dňa 31. mája 2012, podľa ktorého: „lehoty stanovené v § 49 správneho poriadku sú lehotami inštruktívnymi bez sankčných mechanizmov pre správny orgán a ich nedodržanie samé o sebe nemôže spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a ani účastník nemôže z nich vyvodzovať vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci nejaké práva“, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Stk/6/2021 zo dňa 18. augusta 2023, v ktorom sa uvádza: „kasačný súd dopĺňa, že lehoty uvedené v § 49 Správneho poriadku sú lehotami poriadkovými, ktorých prekročenie nevedie automaticky k záveru o nezákonnosti vydaného rozhodnutia.“ 24. Stanovenie sankcie pri hornej hranici sankčného rozpätia bolo výsledkom správnej úvahy žalovaného. Žalovaný v tomto prípade prihliadal na predpokladanú hodnotu zákazky, ktorá bola stanovená na XX XXX XXX eur bez DPH, rovnako na skutočnosť, že žalobca uzavrel zmluvu na dobu neurčitú. Rovnako žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia prihliadol na skutočnosť, že k decembru 2018 odobral žalobca od úspešného uchádzača stravné lístky v celkovej hodnote XX XXX XXX,XX eur. Na základe uvedených skutočností mal žalovaný za to, že sankcia stanovená napadnutým rozhodnutím vo výške XX XXX eur je primeraná povahe skutku a nemá pre žalobcu likvidačný charakter. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 147/2019 zo dňa 11. decembra 2019, podľa ktorého: „Úloha správneho súdnictva je definovaná v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nie je ňou nahrádzanie kompetencií správnych orgánov, teda rozhodovanie vo veci, ale zabezpečenie kontroly nad ich rozhodovaním. V prípadoch, keď správny súd rozhoduje v plnej jurisdikcii, napríklad pri uplatnení moderačného oprávnenia, nevstupuje do úvahy správneho orgánu automaticky, ale len keď je uložená sankcia zjavne neprimeraná, či dokonca likvidačná. Musí teda ísť o vyššiu mieru neprimeranosti.“ Žalovaný taktiež poukázal na skutočnosť, že ZoVO v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia neumožňoval žalovanému rozhodnúť spôsobom, že upustí od uloženia sankcie. VI. Konanie pred správnym a kasačným súdom 25. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-1S/71/2019-137 z 21. mája 2025 správnu žalobu zamietol. Žalobca podal proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Taktiež zúčastnená osoba podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť proti I. a III. výroku rozsudku správneho súdu, a to z dôvodov porušenia práva na spravodlivý proces a nesprávneho právneho posúdenia. 26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd rozsudkom sp. zn. 2Stk/15/2025 zo dňa 31. marca 2026 preskúmal napadnutý rozsudok v medziach uplatnených kasačných sťažnostných bodov a dospel k záveru, že obe podané kasačné sťažnosti sú dôvodné. 27. Pri kasačnej sťažnosti žalobcu kasačný súd uviedol, že správny súd ako aj žalovaný postupovali správne, keď na prípad žalobcu aplikovali princíp priaznivej retroaktivity v zmysle čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, a teda neskoršiu právnu úpravu, pričom jej použitie dostatočne zdôvodnili. Kasačný súd tak považoval námietku použitia nesprávnej právnej úpravy za nedôvodnú. 28. Vo vzťahu k námietke o neprimeranosti uloženej pokuty kasačný súd súhlasí so správnym súdom v tom smere, že uloženie výšky pokuty je výsledkom správnej úvahy správneho orgánu a správny súd ju preskúmava len z hľadiska, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 27 ods. 2 SSP). Výnimkou z tejto všeobecne aplikovateľnej zásady je sankčná moderácia (§ 198 SSP), kedy môže správny súd nahradiť správnu úvahu správneho orgánu svojou vlastnou úvahou,
ak to s ohľadom na individuálne okolnosti prípadu uzná za vhodné. Zohľadňuje pri tom namietanú neprimeranosť uloženej sankcie alebo jej likvidačný charakter. Žalobca v závere svojej správnej žaloby podľa kasačného súdu celkom jasne namietal neprimeranosť výšky pokuty a v tej súvislosti požiadal o jej zníženie. Za pochybenie zo strany správneho súdu preto kasačný súd považoval to, že správny súd sa vôbec nevysporiadal s týmto návrhom žalobcu a postupoval tak, ako by nebol podaný, čím sa dopustil porušenia práva na spravodlivý proces a nesprávneho právneho vyhodnotenia skutkových okolností. Uvedený sťažnostný bod kasačnej sťažnosti žalobcu preto kasačný súd vyhodnotil za dôvodný. 29. Sťažnostné body kasačnej sťažnosti zúčastnenej osoby spočívali v tom (i) či a aký vplyv má niekoľkoročná nečinnosť žalovaného v správnom konaní na vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti voči žalobcovi za spáchanie predmetného správneho deliktu a (ii) či pri absencii výslovnej lehoty na vydanie rozhodnutia v ZoVO je potrebné uplatniť na daný prípad požiadavky podľa Trestného zákona. 30. Podľa kasačného súdu sa správny súd vysporiadal s lehotami upravenými v ZoVO a časový rozmer sankcionovateľnosti správneho deliktu vyhodnotil v medziach tejto právnej úpravy. Kasačný súd vyjadril presvedčenie, že založenie novej judikatórnej línie smerom k primeranej aplikácii trestnoprávnych premlčacích lehôt podľa § 87 Trestného zákona ako dôvodu pre zánik trestnosti správnych deliktov v oblasti verejného obstarávania, si nevyžadujú ani individuálne okolnosti prípadu (najmä celková dĺžka správneho konania), pre ktoré by verejný záujem na potrestaní sťažovateľky ako subjektu verejného práva za zjavné porušenie právnej povinnosti mal ustúpiť potrebe ochrany jej práv až do tej miery, že by mal sťažovateľku celkom zbaviť deliktuálnej zodpovednosti. Takouto okolnosťou rozhodne nemôže byť prípadný dopad sankcie na sťažovateľa ako vtedajšieho štatutárneho zástupcu sťažovateľky. Kasačný súd preto nevidel legitímny dôvod pre primeranú aplikáciu právnej úpravy premlčania v Trestnom zákone. 31. Kasačný súd však dal za pravdu sťažovateľovi (zúčastnenej osobe) v tom, že zo strany žalovaného došlo k excesu pokiaľ ide o dĺžku konania, a to v čase medzi rozhodnutím o zrušení prvého rozhodnutia žalovaného o sankcii (30. augusta 2012) a druhým rozhodnutím vydaných v prvom stupni (21. decembra 2018). Excesívna dĺžka správneho konania o uložení sankcie za správny delikt, aj keď nemá za následok zánik deliktuálnej zodpovednosti, je vždy relevantným podkladom pre uváženie správneho súdu o proporcionalite výšky uloženej sankcie, a môže byť aj dôvodom na jej zníženie prostredníctvom inštitútu sankčnej moderácie. Keďže preskúmavané rozhodnutie je rozhodnutím vo veciach správneho trestania (§ 194 SSP), prináležalo správnemu súdu preskúmať ho aj nad rámec žalobných bodov (§ 195 SSP), vrátane vyhodnotenia sťažovateľom namietanej excesívnej dĺžky trvania správneho konania pri posudzovaní uplatneného moderačného návrhu, ktorý sa opieral o tvrdenia o neprimeranosti výšky uloženej pokuty. Kasačný súd mal z uvedených dôvodov za to, že neprimeranou dĺžkou administratívneho konania bolo poznačené konanie žalovaného a hoci to v súdenej veci nezaložilo legitímny dôvod pre záver o zániku zodpovednosti žalobcu za správny delikt, ide o skutočnosť, na ktorú musí primeranou aplikáciou zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona (analogie legis) reflektovať správny súd pri rozhodovaní o návrhu na sankčnú moderáciu. 32. Hoci § 195 písm. d) SSP nešpecifikuje, ktoré zásady trestného konania a ukladania trestov je potrebné vziať v určitej oblasti správneho trestania do úvahy pri ukladaní sankcie, z formulácie „ktoré je potrebné použiť“ vyplýva, že treba v každom jednotlivom prípade skúmať, ktoré z týchto zásad majú byť v konkrétnom administratívnom konaní uplatnené, a to s ohľadom na účel, ktorý tá-ktorá zásada sleduje (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Asan/12/2020 z 25. mája 2022, publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho správneho súdu č. 25/2022). 33. Neprimeraná dĺžka trestného stíhania je podľa kasačného súdu dlhodobo súdnou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vnímaná ako dôvod mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/76/2015 zo dňa 13. septembra 2016 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 46/2017; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2010, sp. zn. 5To/14/2009 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky č. 1/2011 R 10/2011). V súvislosti s posudzovaním súladu novely Trestného zákona s ústavou Ústavný súd Slovenskej republiky pri posudzovaní legislatívnych úprav o poľahčujúcich okolnostiach pripomenul, že prostriedok nápravy v prípade neprimeranej dĺžky trestného konania môže byť aj určenie kratšej výmery trestu aj prostredníctvom mimoriadneho zníženia trestu (PL. ÚS 3/2024-761 z 3. júla 2024). Uvedené
judikatórne východiská sa napokon prejavili v tom, že neprimeraná dĺžka konania je s účinnosťou od 6. augusta 2024 poľahčujúcou okolnosťou reglementovanou v ustanovení § 36 písm. p) Trestného zákona. Na poľahčujúce okolnosti sa v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona prihliada pri určovaní trestu a jeho výmery. 34. Kasačný súd tak zaviazal správny súd, aby ďalšom konaní postupoval v intenciách právneho názoru kasačného súdu (§ 469 SSP), pričom v rámci vyhodnotenia podmienok a rozsahu pre uplatnenie sankčnej moderácie vzal do úvahy aj dĺžku trvania správneho konania v predmetnej veci. VII. Relevantná právna úprava 35. Podľa § 195 ods. 1 písm. d) SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania. 36. Podľa § 198 ods. 1 SSP správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. 37. Podľa § 198 ods. 2 SSP správny súd môže podľa odseku 1 rozhodnúť len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy. 38. Podľa § 182 ods. 2 písm. q) ZoVO v znení účinnom do 31. decembra 2018 úrad uloží verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi pokutu od 500 eur do 30 000 eur, ak pri uzavretí zmluvy, koncesnej zmluvy alebo rámcovej dohody nedodržal podmienky ustanovené v § 56 ods. 2 až 7. 39. Podľa § 182 ods. 4 ZoVO v znení účinnom do 31. decembra 2018 pri ukladaní pokuty podľa odsekov 2 a 3 úrad prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti. Ak sa verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ v jednom verejnom obstarávaní dopustí viacerých správnych deliktov, úrad uloží pokutu len za ten správny delikt, za ktorý možno uložiť najvyššiu pokutu; tým nie je dotknuté uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. b). 40. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. 41. Podľa § 34 ods. 4 prvej vety Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. 42. Podľa § 36 písm. p) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je najmä to, že páchateľ spáchal trestný čin, trestné stíhanie pre ktorý bolo vedené neprimerane dlho, ak túto skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať páchateľovi alebo jeho obhajcovi. 43. Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. VIII. Verejné vyhlásenie rozsudku
44. Správny súd v Bratislave, ako vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a dospel k záveru, že žaloba bola podaná nedôvodne, a preto ju podľa ust. § 190 ods. 1 SSP zamietol. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 24. júna 2026, nakoľko nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 1 SSP na to, aby súd vec prejednal s nariadením pojednávania, keďže žiaden z účastníkov konania nežiadal o nariadenie pojednávania. IX. Právne hodnotenie správneho súdu 45. Po vrátení veci Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky sa mal správny súd, viazaný právnym názorom kasačného súdu, vysporiadať s vyhodnotením podmienok a rozsahu pre uplatnenie sankčnej moderácie, pričom mal správny súd prihliadnuť aj na dĺžku trvania správneho konania v predmetnej veci. 46. V posudzovanej veci by podstata sankčnej moderácie spočívala v tom, že výrok správnou žalobou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy o vine za spáchanie iného správneho deliktu by zostal zachovaný, zatiaľ čo správny súd by zasiahol výlučne do výroku o uloženej sankcii v prospech žalobcu. Takýto zásah by mohol spočívať v zmene druhu uloženej sankcie jej nahradením miernejším sankčným opatrením, v znížení výmery uloženej sankcie alebo v upustení od jej uloženia, pokiaľ to právna úprava pripúšťa. Rozhodovacia právomoc správneho súdu pri výkone sankčnej moderácie je však limitovaná rozsahom právomoci, ktorou disponoval orgán verejnej správy pri rozhodovaní vo veci samej. Správny súd preto nemôže uložiť takú sankciu ani rozhodnúť spôsobom, ktorý by presahoval zákonné oprávnenia správneho orgánu. Pri rozhodovaní je viazaný rovnakým hmotnoprávnym rámcom ako orgán verejnej správy, a preto môže uložiť len taký druh sankcie a v takej výmere, aké boli v medziach zákona dostupné aj správnemu orgánu (§ 198 ods. 2 SSP). Explicitné zákonné vymedzenie uvedeného limitu sleduje dva základné ciele. Na jednej strane odstraňuje prípadné aplikačné pochybnosti týkajúce sa rozsahu moderačného oprávnenia správneho súdu, na druhej strane zabraňuje tomu, aby sa inštitút sankčnej moderácie stal prostriedkom na dosiahnutie priaznivejšieho rozhodnutia, než aké bolo možné vydať v administratívnom konaní. Podstatou správneho súdnictva, a to aj pri výkone plnej jurisdikcie v širšom zmysle, je totiž preskúmanie zákonnosti rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy, nie jej nahrádzanie vlastnou rozhodovacou činnosťou. 47. Správny súd poukazuje na § 182 ods. 2 písm. q) zákona o verejnom obstarávaní v znení účinnom do 31. decembra 2018, podľa ktorého bol orgán verejnej správy oprávnený uložiť žalobcovi pokutu v rozpätí od 500 eur do 30 000 eur. Z uvedeného zákonného rámca vyplýva, že právna úprava neumožňovala upustiť od uloženia sankcie, keďže uloženie pokuty bolo obligatórne. Sankčná moderácia preto mohla prichádzať do úvahy výlučne vo vzťahu k výške uloženej pokuty v medziach zákonom ustanovenej sadzby. Tomuto záveru napokon zodpovedá aj samotný žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal výlučne zníženia výšky uloženej sankcie. 48. Podľa § 198 ods. 1 Správneho súdneho poriadku môže správny súd v rámci výkonu sankčnej moderácie zmeniť druh alebo výšku uloženej sankcie aj v prípade, ak orgán verejnej správy pri jej ukladaní neprekročil medze zákonom priznanej správnej úvahy, avšak uloženú sankciu možno vzhľadom na povahu skutku považovať za neprimeranú alebo ak by mala pre žalobcu likvidačný charakter. Správny súd z verejne dostupných údajov (schválená účtovná závierka) zistil, že žalobca v roku 2025 hospodáril s prebytkom vo výške X,XXX miliardy eur, pričom jeho celkové príjmy bez prevodov dosiahli XX,XXX miliardy eur. S prihliadnutím na tieto ekonomické ukazovatele správny súd dospel k záveru, že úhrada pokuty vo výške XX XXX eur nemôže mať pre žalobcu likvidačný charakter v zmysle § 198 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. 49. Správny súd teda pristúpil pri vyhodnotení podmienok sankčnej moderácie k posúdeniu, či bola uložená sankcia neprimeraná povahe skutku. Pod neprimeranou sankciou k povahe skutku je nutné rozumieť takú sankciu, ktorá bola určená v rozpore so zásadou individualizácie sankcie, t. j. žalobcovi bol uložený nespravodlivý druh sankcie alebo jej výška. Neprimeranosť sankcie môže mať objektívny i subjektívny rozmer. Musí však ísť o vyššiu intenzitu neprimeranosti a nestačí len jej „bežný“ rozsah, ktorý nie je možné jednoznačne identifikovať. Pri posudzovaní tejto otázky sa posudzujú všetky relevantné skutočnosti. Správny súd by mal v objektívnej rovine prihliadnuť na povahu a závažnosť spáchaného
deliktu a význam chráneného záujmu a súčasne zohľadniť aj subjektívne okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, spôsobu spáchania, atď. Pod neprimeranou sankciou sa pritom v zásade rozumie druh a výška sankcie, ktorá navonok nie je v rozpore so zákonom, teda vo všeobecnosti za príslušný správny delikt v širšom zmysle bolo možné takúto sankciu v predmetnej výške uložiť. To nakoniec potvrdzuje aj znenie § 198 ods. 1 písm. a) SSP, v ktorom je explicitne uvedené, že tento dôvod sankčnej moderácie sa vzťahuje na prípad, keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy. Správny súd považuje za jednoznačné, že žalovaný i prvostupňový orgán riadne zdôvodnili svoju úvahu, na základe ktorej dospeli k stanovenej výške pokuty, napadnuté rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, ich závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Správny súd tak nemá za preukázané, že by sankcia bola neprimeraná povahe skutku. 50. V súvislosti s použitím zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, správny súd uvádza, že Trestný zákon ustanovuje zásady ukladania trestov v § 34. Konkrétne ide o zásadu zákonnosti (§ 34 ods. 2), zásadu personality (§ 34 ods. 3), zásadu individualizácie trestu (§ 34 ods. 3) a zásadu nezlučiteľnosti trestu (§ 34 ods. 7). Pre ukladanie trestov majú zásadný význam aj priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ktorých relevancia je prítomná pri určení druhu a výšky sankcie. 51. V intenciách záväzného právneho názoru kasačného súdu sa správny súd zaoberal aj dĺžkou správneho konania ako okolnosťou relevantnou pre posúdenie dôvodnosti uplatnenia sankčnej moderácie. Správny súd nespochybňuje, že v prejednávanej veci došlo zo strany žalovaného k neprimeranému predĺženiu správneho konania, a to najmä v období od vydania rozhodnutia o zrušení pôvodného rozhodnutia o uložení sankcie z 30. augusta 2012 do vydania nového prvostupňového rozhodnutia z 21. decembra 2018. Pri hodnotení tejto okolnosti však nemožno abstrahovať od skutočnosti, že v priebehu uvedeného obdobia nadobudla dňa 18. apríla 2016 účinnosť nová právna úprava verejného obstarávania, keď zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní nahradil dovtedajší zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní. Táto legislatívna zmena mala nepochybne vplyv nielen na dĺžku konania, ale aj na jeho výsledok. V dôsledku aplikácie princípu priaznivejšej retroaktivity bola totiž žalobcovi namiesto pôvodne uloženej pokuty vo výške XXX XXX eur uložená pokuta vo výške XX XXX eur, teda sankcia výrazne priaznivejšia, než aká mu hrozila podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Správny súd je toho názoru, že pokiaľ pri posudzovaní primeranosti sankcie prihliada na neprimeranú dĺžku správneho konania ako na okolnosť svedčiacu v prospech žalobcu, je zároveň povinný zohľadniť aj okolnosti svedčiace v neprospech žalobcu. Hoci Správny súdny poriadok výslovne neupravuje okruh poľahčujúcich a priťažujúcich okolností pri uplatnení sankčnej moderácie, pri ich posudzovaní možno primerane vychádzať z princípov vyjadrených v § 37 Trestného zákona, ktorý obsahuje demonštratívny výpočet priťažujúcich okolností. Za významnú priťažujúcu okolnosť správny súd považuje predovšetkým skutočnosť, že protiprávnym konaním žalobcu došlo k zásahu do základných princípov verejného obstarávania, a tým aj k obmedzeniu práv ostatných hospodárskych subjektov uchádzať sa o predmet zákazky za rovnakých podmienok. Konanie žalobcu malo negatívny dopad na uplatnenie princípu rovnakého zaobchádzania, zákazu diskriminácie a hospodárskej súťaže, ktoré predstavujú základné piliere právnej úpravy verejného obstarávania. Za ďalšiu priťažujúcu okolnosť správny súd považuje skutočnosť, že žalobca ako verejný obstarávateľ disponuje osobitne zriadeným organizačným útvarom zabezpečujúcim agendu verejného obstarávania, ktorého úlohou je príprava, plánovanie a realizácia postupov verejného obstarávania prostredníctvom odborne spôsobilých zamestnancov. Od žalobcu bolo preto možné dôvodne očakávať zvýšenú mieru odbornej starostlivosti a dôsledné dodržiavanie zákonných pravidiel, pričom existenciu uvedeného organizačného zabezpečenia žalobca v konaní nespochybnil. Napokon správny súd prihliadol aj na ekonomický význam predmetnej zákazky. Zatiaľ čo jej predpokladaná hodnota bola v roku 2010 stanovená na XX XXX XXX eur bez DPH, skutočné finančné plnenie podľa uzavretej zmluvy dosiahlo v roku 2018 približne XX XXX XXX eur bez DPH. Rozsah plnenia tak významne prekročil pôvodne predpokladanú hodnotu zákazky, čo zvýrazňuje závažnosť porušenia zákona a jeho dôsledky, keďže úspešnému uchádzačovi bol umožnený prístup k zákazke s podstatne vyšším ekonomickým významom, než sa pôvodne predpokladalo. 52. Pokiaľ ide o možnosť analogického prihliadnutia na inštitút mimoriadneho zníženia trestu, správny súd uvádza, že ide o výnimočný inštitút trestného práva, ktorého účelom je umožniť uloženie trestu pod dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby v prípadoch, keď by uloženie trestu v rámci zákonnej sadzby bolo vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci alebo pomery páchateľa neprimerane
prísne. Ide o výnimočný korektív zákonných trestných sadzieb, ktorého použitie je podmienené splnením zákonom ustanovených podmienok a je vyhradené pre prípady vykazujúce mimoriadne okolnosti. Z uvedeného dôvodu možno tento inštitút aplikovať len výnimočne, a to v situáciách, ktoré sa svojou povahou vymykajú bežne sa vyskytujúcim okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa. Posúdenie existencie takýchto mimoriadnych okolností patrí do rámca individuálnej úvahy súdu, ktorý je povinný v každom jednotlivom prípade zhodnotiť, či sú splnené podmienky odôvodňujúce odklon od zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Takýto postup predstavuje prejav zásady individualizácie trestu, ktorá vyžaduje, aby uložený trest primerane reflektoval všetky rozhodné okolnosti konkrétnej veci. 53. Hoci správny súd v prejednávanej veci identifikoval neprimeranú dĺžku správneho konania ako okolnosť svedčiacu v prospech žalobcu, táto skutočnosť sama osebe neodôvodňuje záver o potrebe mimoriadneho zníženia uloženej sankcie. Takýto postup, ako bolo už vyššie spomenuté, predstavuje výnimočný korektív zásady zákonnosti sankcionovania, ktorého použitie prichádza do úvahy len v prípadoch existencie mimoriadnych okolností prípadu alebo mimoriadnych pomerov delikventa, ktoré svojou povahou a intenzitou podstatne vybočujú z rámca okolností typických pre obdobné prípady. Nemožno ho preto chápať ako prostriedok kompenzácie každého procesného pochybenia správneho orgánu ani ako automatický následok neprimeranej dĺžky správneho konania. V posudzovanej veci síce konanie trvalo neprimerane dlho, avšak dôsledky tohto procesného pochybenia boli vo významnej miere zmiernené uplatnením princípu priaznivejšej retroaktivity. V dôsledku aplikácie neskoršej, pre žalobcu priaznivejšej právnej úpravy došlo k zníženiu uloženej pokuty z pôvodných XXX XXX eur na XX XXX eur, čo predstavuje podstatne priaznivejší výsledok konania, než aký by bol dosiahnuteľný pri aplikácii právnej úpravy účinnej v čase spáchania správneho deliktu. Túto skutočnosť nemožno pri posudzovaní primeranosti uloženej sankcie opomenúť. Správny súd zároveň prihliadol aj na povahu a závažnosť správneho deliktu. Konaním žalobcu došlo k porušeniu základných princípov verejného obstarávania, predovšetkým princípu transparentnosti, rovnakého zaobchádzania, zákazu diskriminácie a hospodárskej súťaže, čím boli dotknuté práva ostatných hospodárskych subjektov uchádzať sa o predmet zákazky za zákonom ustanovených podmienok. Ochrana uvedených hodnôt predstavuje jeden zo základných cieľov právnej úpravy verejného obstarávania a odôvodňuje ukladanie sankcií, ktoré sú nielen represívne, ale aj preventívne a odrádzajúce. Za týchto okolností správny súd dospel k záveru, že pokuta vo výške 28 000 eur nepredstavuje sankciu neprimeranú povahe spáchaného správneho deliktu ani sankciu, ktorej výkon by bol vzhľadom na okolnosti prípadu zjavne neprimerane prísny. V prejednávanej veci preto neexistujú také mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali ďalšie zmiernenie sankcie prostredníctvom jej mimoriadneho zníženia. 54. Správny súd na základe vykonaného posúdenia dospel k záveru, že v prejednávanej veci nebol naplnený žiadny z dôvodov na uplatnenie sankčnej moderácie podľa § 198 ods. 1 písm. a) SSP. Uloženú sankciu nemožno považovať ani za neprimeranú povahe spáchaného správneho deliktu, ani za sankciu, ktorá by mala pre žalobcu likvidačný charakter. Pri svojom rozhodovaní správny súd prihliadol aj na neprimeranú dĺžku správneho konania, ktorú zohľadnil ako okolnosť svedčiacu v prospech žalobcu. Súčasne však zohľadnil aj okolnosti svedčiace v jeho neprospech, najmä závažnosť porušenia zákonom chránených záujmov a ďalšie individuálne okolnosti prípadu. Po komplexnom vyhodnotení všetkých rozhodných skutočností dospel správny súd k záveru, že podmienky na využitie moderačného oprávnenia podľa § 198 SSP splnené neboli, a preto nebol dôvod na zmenu výšky uloženej sankcie. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti správny súd uzavrel, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie, sú vecne správne a boli vydané v súlade so zákonom. Keďže správny súd nezistil dôvod na ich zrušenie ani na uplatnenie moderačného oprávnenia podľa § 198 SSP, žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 55. O náhrade trov konania pred správnym súdom správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Keďže žalobca v novom konaní úspešný nebol, nevznikol mu nárok na náhradu trov konania. Žalovaný bol síce v konaní úspešný, avšak správny súd nezistil existenciu výnimočných okolností prípadu, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania žalovanému podľa § 168 SSP, a ktoré by zároveň odôvodňovali spravodlivú požiadavku, aby tieto trovy znášal žalobca. O trovách konania osoby zúčastnenej na konaní správny súd rozhodol podľa § 169 SSP tak, že jej náhradu trov konania nepriznal, keďže neboli splnené zákonné podmienky na jej priznanie. Správny súd osobe zúčastnenej na konaní neuložil v priebehu konania žiadnu povinnosť, ktorej splnením by jej vznikli trovy konania. Za takúto povinnosť nemožno považovať ani výzvu správneho súdu adresovanú osobe zúčastnenej na konaní,
resp. jej právnemu zástupcovi, aby sa vyjadrila k správnej žalobe alebo k ďalším podaniam účastníkov konania (§ 106 ods. 2 SSP). 56. Keďže správny súd v súlade s § 467 ods. 3 SSP rozhodoval v novom rozhodnutí spolu s trovami konania pred správnym súdom aj o náhrade trov kasačného konania, zaoberal sa procesným úspechom účastníkov v tomto novom konaní. Žalobca ani osoba zúčastnená na konaní v novom konaní úspešní neboli, a preto im správny súd nepriznal ani náhradu trov kasačného konania. Uvedený záver korešponduje s právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ssk 40/2023 zo 14. júla 2023, podľa ktorého „ak správny súd na základe § 467 ods. 3 SSP rozhoduje vo svojom novom rozhodnutí aj o náhrade trov kasačného konania, v ktorom bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené, pre aplikáciu ustanovení § 167 a § 168 SSP je rozhodujúce, či bol účastník úspešný v novom rozhodnutí správneho súdu, a nie to, či bol úspešný v kasačnom konaní, v ktorom bola vec vrátená na ďalšie konanie.“ Z uvedeného dôvodu správny súd nepriznal ani náhradu trov kasačného konania žalobcovi, resp. osobe zúčastnenej na konaní. 57. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. b) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (443 ods. 1 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.