Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 18SaZ/4/2026 0726100743 18. 08. 2026 JUDr. Marek Michaláč ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100743.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 18Saz/4/2026 Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Markom Michaláčom, v právnej veci žalobcu: A. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. E., CD osoby č. F., toho času Pobytový tábor Rohovce, zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. G.: A./XXXX-X zo dňa 20. apríla 2026, takto rozhodol: 18Saz/4/2026 I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu č. G.: A./XXXX-X zo dňa 20. apríla 2026 v právnej veci žalobcu A. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. E., CD osoby č. F. z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: 18Saz/4/2026 I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Žalovaným rozhodnutím č. G.: A./XXXX-X zo dňa 20. apríla 2026 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, migračný úrad (žalovaný) rozhodlo vo veci žalobcu tak, že žalobcovi : Podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z.z. zákona o azyle (ďalej len ako „zákon o azyle“) zamietlo žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú. Podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle určil v prípade žalobcu ako žiadateľa príslušnú na konanie o udelenie azylu Rumunskú republiku. 2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobca sa dňa 13.02.2026 dostavil na Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné za účelom podania žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, a to z dôvodu obavy o svoj život v krajine pôvodu.
3. Žalovaný uviedol, že preverovaním daktyloskopických odtlačkov prstov žiadateľa podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len ako „Nariadenie Dublin III“) bolo zistené, že žiadateľ dňa 27.11.2025 požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Luxemburska. 4. Z vykonaných lustrácií v informačných systémoch Policajného zboru žalovaný zistil, že žiadateľ nedisponuje žiadnym oprávnením na pobyt na území Slovenskej republiky ani schengenského priestoru. Zároveň bolo zistené, že žiadateľ bol držiteľom víz typu C vydaných Slovinskou republikou s platnosťou od 01.07.2025 do 20.07.2025, víz typu C vydaných Rumunskom s platnosťou od 30.07.2025 do 13.08.2025 a víz typu D vydaných Slovenskou republikou s platnosťou od 31.08.2025 do 10.02.2026. 5. Z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky žalovaný dňa 13.02.2026 začal voči žiadateľovi konanie o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. Keďže žiadateľ v ten istý deň, t. j. 13.02.2026, požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené. 6. Žalovaný ďalej uviedol, že dublinské stredisko migračného úradu začalo dňa 05.03.2026 konanie o prevzatie zodpovednosti za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa nariadenia Dublin III. Zo vstupného pohovoru vykonaného dňa 10.03.2026 vyplynulo, že žiadateľ vycestoval z krajiny pôvodu v júli 2024 letecky do Istanbulu v Turecku, kde sa zdržiaval do septembra 2025, následne mu bolo udelené slovenské vízum a odcestoval na Slovensko, najprv letecky do Viedne a následne autobusom do Bratislavy, kde sa zdržiaval do konca novembra 2025. Následne cestoval autobusom do Luxemburska, kde požiadal o udelenie azylu dňa 27.11.2025 a zdržiaval sa tam približne dva mesiace. Začiatkom februára 2026 cestoval vlakom späť na Slovensko, kde sa rozhodol opätovne požiadať o udelenie azylu. 7. Žalovaný poukázal na § 53b ods. 1 zákona o azyle a na nariadenie Dublin III, ktoré upravuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. 8. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že dňa 10.03.2026 bolo luxemburským orgánom zaslané dožiadanie o prijatie späť žiadateľa. Luxembursko dňa 11.03.2026 odmietlo jeho prijatie späť s odôvodnením, že už predtým požiadalo Rumunsko o jeho prevzatie na základe víza vydaného rumunskými orgánmi s platnosťou do 13.08.2025. 9. Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že Rumunsko dňa 21.01.2026 akceptovalo prevzatie žiadateľa podľa článku 12 ods. 4 nariadenia Dublin III, pričom lehota na jeho transfer z Luxemburska bola následne predĺžená v súlade s článkom 29 ods. 2 uvedeného nariadenia z dôvodu, že žiadateľ opustil územie Luxemburska. 10. Žalovaný následne dňa 18.03.2026 zaslal rumunským orgánom dožiadanie o prijatie späť žiadateľa, pričom Rumunsko dňa 31.03.2026 prevzatie žiadateľa písomne akceptovalo. Na základe uvedeného žalovaný dospel k záveru, že zodpovedným členským štátom za posúdenie žiadosti žiadateľa je Rumunsko. 11. Žalovaný tiež uviedol, že v priebehu konania bola žiadateľovi poskytnutá možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. zákona o správnom konaní (ďalej len ako „správneho poriadku“), pričom žiadateľ svojím podpisom potvrdil prevzatie poučení a možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom, čo aj dňa 10.04.2026 využil, avšak nepredložil žiadne ďalšie relevantné skutočnosti. 12. Pred vydaním rozhodnutia žalovaný posúdil aj informácie o azylovom systéme a prijímacích podmienkach v Rumunsku, pričom dospel k záveru, že neexistujú dôvody domnievať sa, že by žiadateľovi v Rumunsku hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. 13. Na základe uvedených skutočností žalovaný uzavrel, že v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 12 ods. 4 nariadenia Dublin III je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedným členským štátom Rumunsko, a preto žiadosť žiadateľa zamietol ako neprípustnú.
II. Žaloba a jej dôvody 14. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žalobu a žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a žalobcovi priznal náhradu trov konania. Spolu so žalobou žalobca požiadal aj o priznanie odkladného účinku svojej žalobe. 15. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný vychádzal zo skutkových zistení, podľa ktorých sa žalobca dňa 13.02.2026 dostavil na Oddelenie azylu Policajného zboru v Humennom a požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život v krajine pôvodu. Lustráciou bolo zistené, že žalobca dňa 27.11.2025 požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Luxemburska. Zároveň bolo zistené, že žalobca bol držiteľom víz typu C vydaných Slovinskou republikou platných od 01.07.2025 do 20.07.2025, víz typu C vydaných Rumunskom platných od 30.07.2025 do 13.08.2025 a víza typu D vydaného Slovenskou republikou platného od 31.08.2025 do 10.02.2026. 16. Žalobca s právnym posúdením veci žalovaným nesúhlasil a namietal, že žalovaný nesprávne určil Rumunskú republiku ako zodpovedný členský štát. Podľa jeho názoru je takýto záver v rozpore s článkom 12 ods. 4 nariadenia Dublin III, keďže zodpovedným členským štátom má byť Slovenská republika. 17. Žalobca poukázal na ustanovenia § 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku, pričom namietal, že rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené a nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. 18. V tejto súvislosti zdôraznil, že je držiteľom viacerých víz vydaných rôznymi členskými štátmi, pričom posledným vízom bolo vízum typu D vydané Slovenskou republikou, platné od 31.08.2025 do 10.02.2026. Podľa jeho názoru je preto potrebné aplikovať kritériá podľa článku 12 ods. 3 nariadenia Dublin III, na základe ktorých je zodpovedným členským štátom ten, ktorý vydal vízum s najneskorším dátumom skončenia platnosti, teda Slovenská republika. 19. Žalobca zároveň uviedol, že vízum vydané Rumunskou republikou nikdy nevyužil na vstup na územie členských štátov a v Rumunsku sa nikdy nenachádzal. Naopak, na územie Európskej únie vstúpil na základe víza typu D vydaného Slovenskou republikou, keď v septembri 2025 cestoval z Turecka cez Viedeň na Slovensko. Podľa jeho tvrdenia práve slovenské vízum mu reálne umožnilo vstup na územie členských štátov, a preto je potrebné aplikovať článok 12 ods. 4 nariadenia Dublin III v prospech určenia Slovenskej republiky ako zodpovedného štátu. 20. Žalobca sa zároveň domáhal priznania odkladného účinku žalobe podľa § 185 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ako „SSP“). 21. Záverom žalobca navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného 22. K žalobným námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že nesúhlasí s aplikáciou článku 12 ods. 3 nariadenia Dublin III, na ktorú poukazuje právny zástupca žalobcu. Zdôraznil, že v čase podania prvej žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Európskej únie, kedy sa určoval zodpovedný členský štát, bol žalobca držiteľom platného víza do Slovenskej republiky, pričom aplikácia uvedeného ustanovenia sa viaže na situáciu po skončení platnosti víz, resp. povolení na pobyt. 23. Žalovaný ďalej uviedol, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z korešpondencie medzi členskými štátmi, ktorá je súčasťou administratívneho spisu, a poukázal na skutočnosť, že Rumunská
republika vyjadrila súhlas s prevzatím žalobcu na svoje územie. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že zodpovedný členský štát bol v konaní riadne určený. 24. Záverom žalovaný navrhol, aby správny súd správnu žalobu proti rozhodnutiu č. G.: A./XXXX-X zo dňa 20.04.2026 ako nedôvodnú zamietol. IV. Replika žalobcu 25. Žalobca s vyjadrením žalovaného nesúhlasí, pridržiava sa tvrdení uvedených v správnej žalobe zo dňa 22.05.2026. Žalobca má za to, že žalovaný pochybil pri ustálení členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti žalobcu o udelenie azylu. 26. Žalobca v ďalšom podaní uviedol, že na územie Slovenskej republiky pricestoval na základe víza udeleného Generálnym konzulátom Slovenskej republiky v Istanbule, ktorého platnosť bola od 31.08.2025 do 10.02.2026. Uviedol, že mal záujem bezprostredne po príchode na územie Slovenskej republiky požiadať o udelenie azylu, avšak od tohto zámeru ho viaceré osoby odrádzali, a preto sa rozhodol vycestovať do Luxemburska, kde dňa 27.11.2025 požiadal o medzinárodnú ochranu. 27. Žalobca poukázal na to, že v tom čase disponoval viacerými vízami, a to stále platným slovenským vízom a neplatnými vízami vydanými Slovinskou republikou a Rumunskou republikou, pričom Luxembursko iniciovalo konanie podľa nariadenia Dublin III. Uviedol, že Rumunská republika dňa 21.01.2026 podľa článku 12 ods. 4 uvedeného nariadenia písomne akceptovala dožiadanie Luxemburska o jeho prevzatie. Následne žalobca Luxembursko opustil a dňa 13.02.2026 sa dostavil na Oddelenie azylu Policajného zboru v Humennom, kde požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život v krajine pôvodu. 28. Žalobca ďalej uviedol, že podľa článku 84 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2024/1351 zo dňa 14.05.2024 sa členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá bola zaregistrovaná pred 01.07.2026, určí podľa kritérií stanovených v nariadení Dublin III. 29. V tejto súvislosti žalobca poukázal na článok 7 ods. 2 nariadenia Dublin III, podľa ktorého sa zodpovedný členský štát určuje na základe situácie existujúcej v čase, keď žiadateľ prvýkrát podal žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ďalej poukázal na článok 12 ods. 2 uvedeného nariadenia, podľa ktorého, ak je žiadateľ držiteľom platného víza, za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je zodpovedný ten členský štát, ktorý toto vízum vydal, pokiaľ nebolo vydané v mene iného členského štátu. 30. Na základe uvedeného žalobca namietal, že v čase podania žiadosti o medzinárodnú ochranu v Luxembursku bol držiteľom platného víza vydaného Slovenskou republikou, a preto má byť za posúdenie jeho žiadosti zodpovedná Slovenská republika. Zároveň uviedol, že sa na území Európskej únie zdržiaval len na území Slovenskej republiky a Luxemburska. 31. Žalobca napokon poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (veľká komora) zo dňa 07.06.2016 vo veci C-63/15, Mehrdad Ghezelbash proti Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie. V. Relevantné právne predpisy 32. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 písm. d) SSP, Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia. 33. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).
34. Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov. 35. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“ 36. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“ 37. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.“ 38. Podľa § 220 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 39. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP „Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 40. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 41. Podľa ustanovenia § 2 písm. g) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie konaním o azyle konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺženie doplnkovej ochrany a konanie o zrušenie doplnkovej ochrany.“ 42. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle „Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 43. Podľa ustanovenia § 53b ods. 1 zákona o azyle „Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. 44. Podľa bodu 19 Preambuly nariadenia Dublin III „S cieľom zaručiť účinnú ochranu práv dotknutých osôb by sa mali v súvislosti s rozhodnutiami o odovzdaní do zodpovedného členského štátu stanoviť právne záruky a právo na účinný prostriedok nápravy predovšetkým v súlade s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie. S cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva by mal účinný prostriedok nápravy voči takýmto rozhodnutiam zahŕňať preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia, ako aj právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva. 45. Podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia Dublin III „Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.“ 46. Podľa čl. 3 ods. 2 druhá veta nariadenia Dublin III „Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania
zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. 47. Podľa čl. 7 ods. 1 nariadenia Dublin III „Kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole. 48. Podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia Dublin III „Ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie.“ 33. Podľa čl. 12 ods. 4 nariadenia č. 604/2013 „Ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov. 49. Podľa čl. 12 ods. 2 nariadenia Dublin III Ak je žiadateľ držiteľom platného víza, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto vízum, pokiaľ nebolo toto vízum vydané v mene iného členského štátu na základe dohody o zastúpení podľa článku 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva. V takomto prípade je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný zastúpený členský štát. 50. Podľa čl. 27 ods. 1 nariadenia Dublin III „Žiadateľ alebo iná osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde. 51. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) „Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“ VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 52. Správny súd v Bratislave ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a/ SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 53. O žalobe súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. 54. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. G.: A./XXXX-X zo dňa 20. apríla 2026, v ktorom žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú a podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle určil v prípade žalobcu ako žiadateľa príslušnú na konanie o udelenie azylu Rumunskú republiku. 55. Zamietnutie žiadosti ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle je rozhodnutím neposudzujúcim dôvodnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu z jej vecného hľadiska, ale rozhodnutím o určení, či je podľa nariadenia Dublin III na konanie o udelenie azylu príslušný iný členský štát Európskej únie. Takémuto rozhodnutiu predchádza tzv. dublinské konanie, ktorého úlohou je zistiť, ktorý členský štát je príslušný na posúdenie žiadosti o azyl.
56. Článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde. Rozsah opravného prostriedku, ktorý má žiadateľ o medzinárodnú ochranu k dispozícii proti rozhodnutiu o jeho odovzdaní, je upresnený v bode 19 Preambuly tohto nariadenia, ktoré stanovuje, že s cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva by mal účinný prostriedok nápravy zavedený uvedeným nariadením voči rozhodnutiam o odovzdaní zahŕňať jednak preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia, ako aj preskúmanie právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva. Z bodu 19 Preambuly tohto nariadenia v spojení s čl. 47 Charty okrem iného vyplýva, že jeho cieľom je uskutočniť nevyhnutné zmeny, aj pokiaľ ide o ochranu poskytovanú žiadateľom, ktorá má byť zabezpečená najmä účinnou a úplnou súdnou ochranou žiadateľov (m.m. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 7. júna 2016, Ghezelbash, C-63/15, EU:C:2016:409, bod 52). S ohľadom na bod 19 Preambuly nariadenia č. 604/2013 je teda potrebné poukázať na článok 47 Charty, ktorý vyžaduje, aby každý jednotlivec v situácii, ktorú upravuje právo Európskej únie, mal právo na účinný opravný prostriedok a na spravodlivé, verejné prejednanie jeho záležitosti v primeranom čase. 57. Podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zák. č. 480/2002 Z. z. ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 58. Podľa § 11 ods. 3 zák. č. 480/2002 Z. z. ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie. Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu. 59. Pokiaľ žalovaný v konaní zistí, že podľa Dublinského nariadenia je štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti o udelenie azylu iný štát než Slovenská republika, je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zák. č. 480/2002 Z. z. podanú žiadosť o azyl zamietnuť. 60. Uvedená požiadavka vyplýva z potreby bránenia presunom žiadateľov o azyl z jedného členského štátu Európskej únie do iného, pričom ani jeden z nich nepreberá zodpovednosť, alebo aby sa predchádzalo tzv. azylovej turistike (ak žiadateľ o azyl predloží viacero žiadostí v rôznych členských štátoch Európskej únie), každý členský štát Európskej únie musí byť schopný stanoviť, či a kedy je zodpovedný za vybavovanie žiadosti o azyl. 61. Podľa článku 12 ods. 2 Dublinského nariadenia ak je žiadateľ držiteľom platného víza, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto vízum, pokiaľ nebolo toto vízum vydané v mene iného členského štátu na základe dohody o zastúpení podľa článku 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva. V takomto prípade je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný zastúpený členský štát. 62. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalovaný v konaním zistil a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca dňa 27.11.2025 požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Luxemburska. Ďalej nebolo sporné a vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žiadateľ bol držiteľom víz typu C vydaných Slovinskou republikou platných od 01.07.2025 do 20.07.2025, víz typu C vydaných Rumunskom platných od 30.07.2025 do 1.3.08.2025 a víz typu D vydaných Slovenskou republikou platných od 31.08.2025 do 10.02.2026. 63. Podľa čl. 7 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole, pričom členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. Čl. 12 nariadenia Dublin III upravuje kritéria určenia štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe vydávania povolení na pobyt alebo víz. Podstatná je tiež skutočnosť, aby žiadateľ v čase po skončení platnosti povolenia na pobyt a/alebo víz neopustil územie členských štátov (v prejednávanom prípade túto podmienku žalobca neporušil a územie členských štátov neopustil, resp. to žalovaný vo svojom rozhodnutí ani vyjadrení k správnej žalobe nespochybňuje).
64. V otázke posúdenia splnenia kritérií podľa čl. 12 nariadenia Dublin III a ustálenia záveru o zodpovednosti konkrétneho členského štátu za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je potrebné žalovanému vytknúť, že sa vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyrovnal s tým, že keď žalobca prvý raz požiadal o medzinárodnú ochranu dňa 27.11.2025 na území Luxemburska, bol v tom čase držiteľom víz typu D vydaných Slovenskou republikou platných od 31.08.2025 do 10.02.2026. 65. Ako už tunajší súd vyššie uvádza, články nariadenia Dublin III sa v zmysle jej čl. 7 ods. 1 použijú v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole, pričom článok 12 ods. 2 predchádza odseku 4 článku 12 tohto nariadenia. Teda z výkladu nariadenia Dublin III vyplýva, že žalobca v čase jeho prvej žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako držiteľ platných slovenských víz mal byť postupom podľa čl. 7 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III v prvom rade posudzovaný podľa čl. 12 ods. 2 tohto nariadenia a teda, za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu mal byť zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto vízum, v prejednávanom prípade Slovenská republika. Žalovaný vo svojom rozhodnutí hoc poukazuje na skutočnosť, že žalobca bol v čase jeho prvej žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany v Luxembursku (27.11.2025) držiteľom platných slovenských víz (od 31.08.2025 do 10.02.2026), túto skutočnosť ďalej nijako nerozvíja a žiadnym spôsobom sa jej ďalej vo svojom odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia nevenuje. Vo svojom rozhodnutí ako dôvod na určenie Rumunska ako krajiny zodpovednej za posúdenie žiadosti žalobcu o azyl uvádza, len tú skutočnosť, že Rumunsko „dňa 31.03.2026 Rumunsko písomne akceptovalo prevzatie žiadateľa podľa článku 12 ods. 4 nariadenia (EÚ) č. 604/2013, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. To znamená, že žiadateľ je držiteľom víza vydaného Rumunskom, ktorého platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi od podania žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany v Luxembursku a ktoré mu skutočne umožnilo vstup na územie členského štátu. Teda že v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b) s odkazom na článok 12 ods. 4 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej žiadateľom je Rumunsko.“ Z takto strohého odôvodnenia správneho orgánu nie sú tunajšiemu súdu zrejmé právne úvahy žalovaného, aké tento použil pri aplikácii nariadenia Dublin III na právnu vec žalobcu a prečo pri posudzovaní zodpovedného členského štátu za vybavenie azylovej veci žalobcu nepostupoval v zmysle čl. 7 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III a vec neposúdil najprv v zmysle čl. 12 ods. 1 a 2 Dublin III. Zároveň je tunajší súd toho právneho názoru, že na to, aby na určenie zodpovedného členského štátu vo veci žalobcu nemusel žalovaný postupovať v zmysle nariadenia Dublin III a teda aby sa obišiel postup v ňom určený, nie je dostačujúce to, že iný členský štát súhlasí s prevzatím žiadateľa o azyl. V tomto smere správny súd v Bratislave poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sak/4/2025 zo dňa 26.06.2025 podľa ktorého : „Ako správne uviedol správny súd, povinnosti mať riadne zistený a zdokumentovaný skutkový stav ako aj povinnosti vydať riadne odôvodnené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti sa žalovaný nemôže zbaviť poukazom na to, že ČR žiadosť o prevzatie akceptovala. Žiadateľ a ani správny súd preskúmavajúci zákonnosť rozhodnutia nenachádzajú v napadnutom rozhodnutí a ani v administratívnom spise odpovede, na akom základe žalovaný rozhodol o uplatniteľnosti konkrétnych kritérií dublinského nariadenia a určil ČR ako zodpovedný členský štát. Za takých okolností nemohol sťažovateľ realizovať účinný prostriedok nápravy. „ V tejto súvislosti ešte tunajší súd dodáva, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného, má za to, že Rumunsko ani Luxembursko nemali vedomosť o tom, že žalobca bol v rozhodnom čase držiteľom platných slovenských víz a len z toho dôvodu považovali za zodpovednú krajinu na vybavenie žalobcovej žiadosti Rumunsko v zmysle čl. 12 ods. 4 nariadenia Dublin III. V nadväznosti na uvedené tunajší súd poukazuje na to, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úloha súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda v tom, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/32/2014 z 28.09.2015).
66. Vzhľadom k uvedenému správny súd dospel k záveru, že žalovaný nedostatočne odôvodnil svoj postup v konaní, keď nepostupoval v súlade s čl. 7 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III, a vo veci žalobcu za účelom zistenia zodpovedného štátu na posúdenie žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu zo dňa 27.11.2025 vec neposúdil v prvom rade podľa čl. 12 ods. 2 Dublin III. 67. V nadväznosti na vyššie uvedené Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP zrušil pre nedostatok dôvodov a vec mu podľa § 191 ods. 4 prvá veta SSP vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní vec žalobcu žalovaný opätovne právne posúdi a dôsledne zdôvodní vo veci svoj postup a určenie zodpovedného členského štátu za vybavenie žiadosti žalobcu o azyl. Svoje rozhodnutie žalovaný náležite odôvodní. 68. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 SSP, a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: 18Saz/4/2026 Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).