Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 17Sas/24/2024 0724100884 27. 08. 2026 Mgr. Juraj Marko ECLI:SK:SpSBA:2026:0724100884.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, sudcom: Mgr. Jurajom Markom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. XXXX, XXX XX C., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 10. apríla 2024, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaná, ako odvolací orgán, napadnutým rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 10. apríla 2024, na základe podaného odvolania žalobcu, potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava (ďalej ako „pobočka“), č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 7. februára 2024, vo veci zániku nároku žalobcu na materské od 4. septembra 2023 v zmysle § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej ako „zákon o sociálnom poistení“). 2. Žalovaná napadnuté rozhodnutie odôvodnila s odkazom na príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení a judikatúru Najvyššieho súdu SR tým, že materské je nemocenskou dávkou, ktorá sa poskytuje z nemocenského poistenia, ako opakujúca sa peňažná dávka za dni, nahrádzajúca mzdu alebo plat. Táto nemocenská dávka má všeobecne plniť účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, resp. u iného poistenca v dôsledku starostlivosti o dieťa, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu. Účelom materského má byť teda preklenutie časového obdobia, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosti o dieťa) poistenec nemôže pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo vedie k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti. Na účely splnenia podmienky starostlivosti o dieťa je podľa žalovanej možné tolerovať skrátený výkon zárobkovej činnosti za predpokladu, ak zároveň došlo aj k primeranému poklesu príjmu. Týmto postupom má byť zabezpečený účel materského, ktorým je strata alebo zníženie príjmu zo zárobkovej činnosti v dôsledku starostlivosti o dieťa. V tomto prípade si mal žalobca síce upraviť pracovné podmienky tak, aby vykonával zárobkovú činnosť v kratšom časovom rozsahu, t. j. 24 hodín týždenne a z domáceho prostredia formou Home Office, ale príjem za vykonanú prácu sa mu primerane tomu neznížil. Počas čerpania rodičovskej dovolenky mal žalobca navyše dosahovať príjem aj na základe dohody o pracovnej činnosti u iného zamestnávateľa Základná škola D.. Skutočný stav veci zistený v prvostupňovom a odvolacom konaní mal viesť k opodstatnenému záveru, že podmienka starostlivosti o dieťa nemala byť v prípade žalobcu
od 4. septembra 2023 splnená, v dôsledku čoho mal žalobcovi v súlade s § 51 od. 2 zákona o sociálnom poistení priznaný nárok na materské zaniknúť. 3. Žalovaná sa teda stotožnila so záverom pobočky, ktorá v prvostupňovom rozhodnutí pri posudzovaní nároku žalobcu na materské vyhodnotila podmienku starostlivosti o dieťa žalobcom od 4. septembra 2023 za nesplnenú, a to vzhľadom na dosahovaný príjem za pracovnú činnosť, čím nemá byť naplnený požadovaný kompenzačný účel dávky materského. Na základe uvedeného žalovaná odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. II. Žaloba 4. Správnou žalobou zo dňa 16.04.2024, doručenou Krajskému súdu v Bratislave 17.04.2024, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 10. apríla 2024. Žalobca uvedené rozhodnutie považuje za nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnej aplikácii relevantných noriem, upravujúcich nárok na materské, na zistený skutkový stav. 5. Právne posúdenie veci žalovanou nemá mať oporu v ustanovení § 49 zákona o sociálnom poistení, ktorý určuje požiadavky na priznanie nároku na materské inému poistencovi. Z uvedených podmienok nemá podľa žalobcu vyplývať požiadavka aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, alebo aby ho zamestnávateľ neodmeňoval, a to ani explicitne, ani na základe výkladu údajne neurčitého pojmu starostlivosť o dieťa. 6. Pre účely priznania nároku na materské je podľa žalobcu nutné pojem starostlivosti o dieťa obsiahnutý v § 49 zákona o sociálnom poistení vykladať v súlade s jeho definíciou podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o rodičovskom príspevku“), nakoľko v zmysle princípu terminologickej jednoty má byť nutné rovnaké pojmy používať v rovnakom význame naprieč celým právnym poriadkom. Riadnu starostlivosť v súlade s definíciou podľa zákona o rodičovskom príspevku je pritom možné poskytovať dieťaťu osobne, pomocou inou plnoletej fyzickej osoby, a dokonca aj pomocou právnickej osoby. Z uvedeného teda podľa žalobcu neplynie nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti za účelom zabezpečovania starostlivosť o dieťa osobne. 7. Žalobca poukázal aj na údajne diskriminačný rozmer postupu žalovanej, nakoľko má byť všeobecne známe, že v prípade rozhodovania o priznaní rodičovského príspevku matkám má Sociálna poisťovňa bežne poskytovať príspevok aj keď vykonávajú pracovnú činnosť. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa lipne na zanechaní pracovnej činnosti na strane otcov, má ísť o diskrimináciu na základe pohlavia, čo je v rozpore so zákazom diskriminácie v sociálnom zabezpečení v oblasti prístupu a poskytovania dávok sociálneho poistenia. 8. Žalovaná mala teda rozhodnúť o žalobcovej žiadosti o priznanie nároku na materské v rozpore so zákonom, nakoľko súčasťou podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa nemá byť zanechanie pracovnej činnosti otcom dieťaťa. 9. Na základe vyššie uvedených skutočnosti žalobca navrhol, aby súd zrušil napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobca v žalobe zároveň vyjadril súhlas s konaním bez nariadenia pojednávania. III. Konanie pred správnym súdom 10. Na základe výzvy súdu žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 11.11.2024, stručne zhrnula obsah podanej správnej žaloby a doterajší priebeh administratívneho konania, vrátane odôvodnenia prvostupňového, ako aj napadnutého rozhodnutia. Žalovaná pritom zotrvala na svojom závere, že v prípade žalobcu, napriek úprave pracovných podmienok, nedošlo k zníženiu príjmu v takom rozsahu,
aby bolo možné jednoznačne naplniť účel nemocenského poistenia v zmysle poskytovania materského ako náhrady za stratu, resp. zníženie príjmu. 11. K námietke žalobcu, že právne posúdenie veci žalovanou nemá oporu v ustanovení § 49 zákona o sociálnom poistení žalovaná uviedla, že jednou z osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca je podmienka starostlivosti o dieťa, ktorá bola v odvolacom konaní medzi žalobcom a žalovanou sporná. Splnenie uvedenej podmienky je potrebné vykladať v spojení s ustanovením § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého je zmyslom materského kompenzácia za stratu príjmu počas starostlivosti o dieťa, na základe čoho predpokladom splnenia podmienky starostlivosti o dieťa je skutočná starostlivosť o dieťa a zníženie príjmu ako jej dôsledok. Takýto záver má vyplývať aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/74/2020 zo dňa 30. júna 2021. 12. K poukazu žalobcu na definíciu pojmu „starostlivosť o dieťa“ v zákone o rodičovskom príspevku žalovaná uviedla, že tento pojem je potrebné vykladať v súlade s § 51 ods. 2 a § 30 písm. b) zákona o sociálnom poistení tak, že starostlivosť o dieťa vykonáva priamo osoba uplatňujúca si práve z dôvodu starostlivosti o dieťa nárok na materské. V tejto súvislosti žalovaná tiež poukázala na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/42/2020 zo dňa 26. mája 2021 konštatoval, že účelom materského nie je zvýšiť príjem rodiny, ale kompenzovať výpadok príjmu jedného z rodičov v dôsledku starostlivosti o dieťa. 13. K údajnému diskriminačnému rozmeru postupu žalovanej vo vzťahu k rozhodovaniu o priznaní rodičovského príspevku matkám aj keď vykonávajú pracovnú činnosť žalovaná poukázala na rozdiel medzi rodičovským príspevkom a dávkou materskej. Rodičovský príspevok je podľa žalovanej štátnou sociálnou dávkou a na rozdiel od materského, ktoré je nemocenskou dávkou poskytovanou z nemocenského poistenia, neslúži ako náhrada za stratu príjmu. Materské má byť tiež podstatne vyššie ako rodičovský príspevok, preto malo byť rodičom popri poberaní rodičovského príspevku umožnené prispieť k zlepšeniu príjmovej situácie rodiny vykonávaním pracovnej činnosti. Materské má mať tiež svoju konkrétnu právnu úpravu, tzv. lex specialis, a tou je zákon o sociálnom poistení. Ten má rovnakú právnu silu ako zákon o rodičovskom príspevku, ktorý je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k rodičovskému príspevku. Medzi týmito právnymi predpismi neexistuje podľa žalovanej vzťah generálneho predpisu voči špeciálnemu predpisu, ktorý by umožňoval vzájomné prelínanie týchto úprav. 14. Napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovanej má byť na základe vyššie uvedených skutočností vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, a preto žalovaná navrhla, aby súd správnu žalobu žalobcu zamietol. Zároveň žalovaná uviedla, že nežiada, aby bolo v tejto veci nariadené pojednávanie. 15. Pred verejným vyhlásením rozsudku, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP, bolo uvedené vyjadrenie žalovanej zaslané na vedomie žalobcovi s tým, že žalobca svoje právo vyjadriť sa nevyužil. IV. Relevantné právne predpisy 16. Podľa § 6 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej ako „SSP“), správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 17. Podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba. 18. Podľa § 49 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a ktorý bol v posledných dvoch rokoch pred dňom, od ktorého žiada o priznanie materského, nemocensky poistený najmenej 270 dní, má nárok na materské v období 28 týždňov od priznania materského. 19. Podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o
dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. URE "https://www.slov-lex.sk/ezbierky-fe/static/new_icons/icon-copy.svg" \* MERGEFORMATINET V. Právne posúdenie správneho súdu 20. Správny súd na úvod konštatuje, že žaloba bola pôvodne podaná na Krajský súd v Bratislave. Na základe ustanovenia § 43 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok bola táto vec postúpená Správnemu súdu v Bratislave, ako súdu vecne, miestne a kauzálne príslušnému podľa § 9 a § 10 SSP. 21. Správny súd v Bratislave, teda ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ustanovenia § 10 a § 13 ods. 3 SSP, preskúmal napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby fyzickej osoby v sociálnych veciach (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 22. Predmetom prieskumu v tejto veci bola zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej, ktorým potvrdila prvostupňové rozhodnutie pobočky, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobcovi podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení od 4. septembra 2023 zanikol nárok na materské. 23. Zo skutkového stavu, tak ako bol ustálený pred správnym súdom, na základe administratívneho spisu a zhodných tvrdení účastníkov konania vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na materské a jeho výplatu od 4. septembra 2023 ako iný poistenec, otec dieťaťa, z poistného vzťahu zamestnanca u zamestnávateľa E. F. E. E., ktorý v danom čase trval a zamestnávateľ od uvedeného dňa poskytol žalobcovi rodičovskú dovolenku. Dňa 4. októbra 2023 vydala pobočka rozhodnutie č. XXX-XXXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa §§ 30, 49, 53 a 55 zákona o sociálnom poistení priznala žalobcovi nárok na materské od 4. septembra 2023 vo výške 45,84705000 EUR za deň. Žalobcovi bolo vyplatené materské za mesiac september 2023 a október 2023. Splnenie zákonom stanovených podmienok nároku na nemocenskú dávku (vrátane materského) sa sleduje počas celého obdobia trvania tohto nároku, pričom pobočka následne z vlastnej činnosti zistila, že v období od 4. septembra 2023, t. j. na obdobie materskej dovolenky uplatnenej z pracovnej zmluvy u zamestnávateľa E. F. E., E., žalobca uzatvoril nový pracovnoprávny vzťah s tým istým zamestnávateľom. Podľa pracovnej zmluvy so zamestnávateľom E. F. E., E., zo dňa 8. augusta 2023, mal žalobca vykonávať pracovnú činnosť v rozsahu 24 hod. týždenne (4,5 - 5 hod. denne) s dohodnutou odmenou 1026 EUR (základná zložka mzdy - 792 EUR + variabilná zložka mzdy - 234 EUR). Zamestnávateľ E. F. E., E. zaslal pobočke mesačný výkaz za mesiac september 2023, podľa ktorého žalobca dosiahol vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie v sume 1627,28 EUR za 27 kal. dní a mesiac október 2023 v sume 1787,91 EUR za 31 kal. dní. t. j. vymeriavacie základy dosiahnuté žalobcom u zamestnávateľa E. F. E. E. nekorešpondujú s mzdovými podmienkami dohodnutými v pracovnej zmluve od 4. septembra 2023 a zodpovedajú vymeriavacím základom, ktoré žalobca dosahoval u tohto zamestnávateľa pred uplatnením nároku na materské. Od 1. septembra 2023 žalobca pritom vykonával pracovný pomer aj u iného zamestnávateľa (Základná škola D.) ako zamestnanec na základe dohody o pracovnej činnosti. Podľa mesačného výkazu za mesiac november 2023 dosiahol žalobca u zamestnávateľa E. F. E. E. vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie v sume 2739,90 EUR za 30 kal. dní a podľa mesačného výkazu za mesiac december 2023 v sume 1821,23 EUR za 31 kal. dni. Na základe žiadosti pobočky zamestnávateľ E. F. E., E. potvrdil, že výška dosiahnutého príjmu v jednotlivých mesiacoch je závislá od odpracovaných hodín, hospodárskeho výsledku firmy v danom mesiaci a taktiež za zefektívnenie procesu fakturácie pre spoločnosť G.. Nakoľko bol žalobca súbežne evidovaný ako povinne nemocensky poistený zamestnanec s pravidelným príjmom u vyššie uvedeného zamestnávateľa (E. F. E. E.) aj od 4. septembra 2023 do 3. marca 2024 (obdobie totožné s obdobím, v ktorom uvedený zamestnávateľ žalobcovi poskytol rodičovskú dovolenku), a zároveň od 1. septembra 2023 aj u iného zamestnávateľa (Základná škola D.) ako zamestnanec na základe dohody o pracovnej činnosti a od uplatnenia nároku na materské dosahoval u týchto zamestnávateľov vymeriavacie základy, ktoré boli rovnaké alebo dokonca vyššie ako pred obdobím rodičovskej dovolenky
pobočka v prvostupňovom rozhodnutí a následne žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospeli k záveru, že žalobca prestal spĺňať zákonom stanovené podmienky nároku žalobcu na materské a priznané materské nenapĺňa jeho kompenzačný účel. 24. Na základe uvedeného skutkového stavu, ako predmet sporu správny súd ustálil posúdenie splnenia podmienky zániku nároku na materské na strane žalobcu podľa ustanovenia § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, t.j. či sa žalobca prestal starať o dieťa z iného dôvodu ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav. Pre posúdenie tohto sporu je podľa správneho súdu predovšetkým rozhodujúce ustálenie výkladu pojmu „starostlivosti o dieťa“ použitého v uvedenom ustanovení zákona o sociálnom poistení. 25. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu týkajúcej sa údajne nesprávneho právneho posúdenia veci žalovanou, keď žalovaná pri svojom prvostupňovom ako aj napadnutom rozhodnutí vychádzala z výkladu pojmu „starostlivosť o dieťa“ (použitom v ustanovení § 51 a 49 zákona o sociálnom poistení) tak, že pod týmto pojmom je potrebné rozumieť osobnú starostlivosť o dieťa a nie riadne zabezpečenie starostlivosti aj prostredníctvom tretích osôb. Tak ako to žalovaná uviedla v napadnutom, ako aj prvostupňovom rozhodnutí, výklad tohto pojmu, ktorý v napadnutom, ako aj prvostupňovom rozhodnutí zaujala, vychádza z konštantnej judikatúry na úrovni Najvyššieho správneho súdu SR, na ktorú pri svojej rozhodovacej činnosti aj poukázala. 26. Nakoľko je právnym názorom Najvyššieho správneho súdu SR podľa ustanovenia § 469 SSP viazaný aj správny súd rozhodujúci v tejto právnej veci, správny súd v ďalšom odôvodnení, týkajúceho sa výkladu uvedeného pojmu „starostlivosť o dieťa“ podľa zákona o sociálnom poistení, odkazuje na právne závery Najvyššieho správneho súdu SR uvedené v rozsudku, sp. zn. 7 Sžsk 50/2020 z 27. októbra 2021, uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR pod č. 5/2022. 27. V tomto smere Najvyšší správny súd SR zastáva zhodný názor ako súd správny, že starostlivosť o dieťa musí byť založená na reálnom základe, t.j. iný poistenec sa musí o dieťa osobne starať, pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo samotnej dikcie § 49 ods. 1 veta prvá zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého iný poistenec na základe dohody s matkou „prevezme“ dieťa do starostlivosti, a ktorý sa o toto dieťa stará, čo treba vykladať tak, že iný poistenec čo do starostlivosti o dieťa zaujme miesto po matke (nahradí ju) a jednak z § 51 toho istého zákona, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, predmetné ustanovenie § 51 zákona by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ v tomto smere žalobca odkazoval na definíciu starostlivosti o dieťa plynúcu z § 3 ods. 3 a 4 zákona o rodičovskom príspevku v znení účinnom od 01. januára 2011, v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, Najvyšší správny súd SR konštatuje, že zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 49 ods. 1 používa pojem „prevziať“ starostlivosť s dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3 ods. 1 písm. a), 3 a 4 zákona o rodičovskom príspevku účinné do 31. decembra 2010). 28. Najvyšší správny súd SR upriamuje pozornosť aj na to, že materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Poisťovací systém nemocenského poistenia (v ktorom má svoj základ materská dávka) je pritom príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu získa teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné na starobné poistenie, nemocenské poistenie) a dôjde k sociálnej udalosti v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. V tomto systéme sa teda uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok, resp. prídavok na dieťa) je systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky, pričom strata výkonu zárobkovej činnosti sa nevyžaduje. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa tiež nevyžaduje plnenie
odvodovej povinnosti a nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. 29. Na základe uvedenej argumentácie, na účel vzniku, resp. zániku nároku na materské je potrebné pojem „starať sa o dieťa“ podľa § 49, resp. 51 zákona o sociálnom poistení vykladať autonómne a nemožno ho obsahovo stotožňovať s pojmom „riadnej starostlivosti“ podľa zákona o rodičovskom príspevku v znení účinnom od 1. januára 2011. 30. Rovnaký záver o potrebe autonómneho výkladu pojmu „starostlivosti o dieťa“ podľa § 49, resp. 51 zákona o sociálnom poistení sa vzťahuje aj na argument žalobcu, ktorý poukázal na zákon č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa, ktorý v § 7 definuje, že oprávnená osoba má nárok na prídavok, ak sa stará o nezaopatrené dieťa. Prídavok na dieťa je totiž rovnako ako rodičovský príspevok štátna sociálna dávka (na rozdiel od materskej, ktorá je nemocenskou dávkou vyplácanou na základe nemocenského poistenia), ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa a na čiastočnú úhradu školských potrieb na účel podpory plnenia školských povinností nezaopatreného dieťaťa (§ 1 ods. 2 zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa). Pre rozdiel a potrebu rozlišovania medzi materským, ako nemocenskou dávkou vyplácanou na základe nemocenského poistenia a prídavkom na dieťa, ako štátnou sociálnou dávkou, viď argumentáciu vyššie. 31. Z uvedeného výkladu teda jednoznačne vyplýva, že autonómny výklad pojmu „starostlivosti o dieťa“ podľa zákona o sociálnom poistení má svoje opodstatnenie, a to predovšetkým vzhľadom na osobitný charakter dávky materskej, ako dávky vyplývajúcej z nemocenského poistenia, nárok na ktorú je podmienený existenciou nemocenského poistenia a vznikom sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti (kompenzačný účel nemocenského poistenia). 32. Ak teda žalovaná pri svojom prvostupňovom, ako aj napadnutom rozhodnutí vychádzala z výkladu pojmu „starostlivosť o dieťa“ (použitom v ustanovení § 51 a 49 zákona o sociálnom poistení) tak, že pod týmto pojmom je potrebné rozumieť osobnú starostlivosť o dieťa a nie riadne zabezpečenie starostlivosti aj prostredníctvom tretích osôb, takýto výklad žalovanej bol na základe vyššie uvedenej argumentácie v súlade zo zákonom. Na základe uvedenej argumentácie je naopak možné skonštatovať, že výklad príslušných ustanovení zákona žalobcom, podľa ktorého právne predpisy Slovenskej republiky nijakým spôsobom nelimitujú vykonávanie zárobkovej činnosti vo vzťahu k výkonu starostlivosti o dieťa, nie je správny. 33. V ďalšom žalobca namietal, že právne posúdenie veci žalovanou nemá oporu v ustanovení § 49 zákona o sociálnom poistení, z ktorého nemá vyplývať požiadavka aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, alebo aby ho zamestnávateľ odmeňoval, a to ani explicitne, ani na základe výkladu neurčitého pojmu starostlivosť o dieťa. 34. Čo sa týka výkladu pojmu „starostlivosť o dieťa“, správny súd odkazuje na vyššie uvedenú argumentáciu vyplývajúcu z konštantnej judikatúry Najvyššieho správneho súdu SR, ktorá je v súlade s výkladom tohto pojmu, na ktorom je založené napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovanej. 35. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že z ustanovenia § 49 zákona o sociálnom poistení nemá vyplývať požiadavka aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, alebo aby ho zamestnávateľ odmeňoval, tak správny súd sa s uvedeným tvrdením žalobcu stotožňuje. Zároveň však v tejto súvislosti poukazuje na argumentáciu žalovanej uvedenú v napadnutom rozhodnutí, ktorá aplikáciu uvedeného ustanovenia § 49 zákona o sociálnom poistení na skutkový stav v tejto veci náležitým a dostatočne zrozumiteľným spôsobom vysvetlila. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí jasne uvádza, že každý prípad nároku na materské iného poistenca je individuálny a špecifický, a preto nie je možné stanoviť presné pravidlá pri posudzovaní splnenia podmienok tohto nároku, Každý jeden takýto prípad si vyžaduje individuálne posúdenie, pričom sa prihliada na všetky okolnosti jednotlivého prípadu a dbá sa na účel sledovaný zákonom o sociálnom poistení. Pri posúdení nároku na materské sa zohľadňujú všetky relevantné skutočnosti daného prípadu. Zákon o sociálnom poistení stanovuje podmienku, že poistenec sa musí o dieťa starať. Zákon teda nepočíta s tým, že popri starostlivosti o dieťa bude rodič pracovať, preto neurčuje koľko hodín a na aký pracovný úväzok môže rodič pracovať. Žalovaná však zároveň dodáva, že zákon o sociálnom poistení ani jednoznačne nevylučuje vykonávanie práce z iného pracovnoprávneho
vzťahu, ako z toho, z ktorého bol uplatnený nárok na materské a výkon inej zárobkovej činnosti nie je teda prekážkou vzniku nároku na materské inému poistencovi. Pracovné podmienky jej výkonu však musia byť upravené tak, aby za ich plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu skutočnú starostlivosť, nakoľko tá je dôvodom poskytovania materského inému poistencovi. S uvedenou argumentáciou žalovanej sa správny súd v celom rozsahu stotožňuje. 36. Žalovaná teda v napadnutom rozhodnutí nevylúčila možnosť žalobcu vykonávať v období rodičovskej dovolenky zárobkovú činnosť tak ako to uvádza žalobca. Žalovaná naopak pripustila možnosť výkonu zárobkovej činnosti poberateľom dávky materskej, poukázala však na to, že pracovné podmienky výkonu tejto činnosti musia byť upravené tak, aby bolo možné popri tejto činnosti zabezpečiť starostlivosť o dieťa, a to nielen formálne. 37. Žalovaná následne správnym spôsobom aplikovala uvedený výklad ustanovenia § 49 na skutkový stav v tejto právnej veci, ktorý zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom, s odkazom na príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 9SžskJ74/2020 zo dňa 30. júna 2021), v napadnutom rozhodnutí odôvodnila tým, že zmyslom materskej dávky je kompenzácia za stratu príjmu počas starostlivosti o dieťa, z čoho vyplýva predpoklad skutočnej starostlivosť o dieťa a zníženie príjmu, ako jej dôsledok. V ďalšom žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/117/2020 zo dňa 28. apríla 2021, v ktorom súd poukázal na znenie bodu 19 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20. júna 2019, z ktorej je zrejmé, že účelom dávky materského nie je podpora otcov v poberaní materského ako peňažnej dávky, ale v tom aby sa vo vyváženej miere osobne podieľali na rodinných povinnostiach, a teda aj na starostlivosti o dieťa. Na účely splnenia podmienky starostlivosti o dieťa je možné tolerovať skrátený výkon zárobkovej činnosti za predpokladu, ak zároveň došlo aj k primeranému poklesu príjmu. Týmto postupom je zabezpečený účel materského, ktorým je strata alebo zníženie príjmu zo zárobkovej činnosti v dôsledku starostlivosti o dieťa. Pokiaľ teda iný poistenec v období starostlivosti o dieťa vykonáva zárobkovú činnosť z iného nemocenského poistenia, ako z toho, z ktorého si nárok na materské uplatnil, v kratšom rozsahu, je nevyhnutné, aby kratšiemu časovému rozsahu priamo úmerne zodpovedalo aj zníženie príjmu. V tomto prípade si žalobca síce upravil pracovné podmienky tak, aby vykonával zárobkovú činnosť v kratšom časovom rozsahu, t. j. 24 hodín týždenne a formou práce z domáceho prostredia (Home Office), ale príjem za vykonanú prácu sa mu primerane tomu neznížil. Na základe uvedenej skutočnosti teda žalovaná dospela podľa názoru správneho súdu k správnemu záveru, že žalobca v súvislosti s jeho pracovným vyťažením a pracovnými podmienkami nespĺňa podmienku osobnej starostlivosti o dieťa, nakoľko vykonávanie zárobkovej činnosť v kratšom časovom rozsahu bolo zjavne iba formálne. 38. Žalovaná tiež v napadnutom rozhodnutí správne dodala, že vzhľadom na dosahovaný príjem žalobcu počas rodičovskej dovolenky by poskytovanie dávky materského bolo v rozpore s účelom nemocenského poistenia, z ktorého sú poskytované nemocenské dávky. S odkazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Sžsk/98/2020 zo dňa 27. októbra 2021, ktorý v napadnutom rozhodnutí uvádza aj žalovaná, účelom nemocenského poistenia totiž nie je poistencom poskytovať „príplatok“ alebo akýsi „doplnkový benefit“ k príjmu, ale kompenzovať (aspoň čiastočne) výpadok príjmu, ktorý nastal z dôvodu vzniku sociálnej situácie - starostlivosti o dieťa, ktorú predpokladá zákon o sociálnom poistení. 39. Žalovaná teda v napadnutom rozhodnutí, na základe vyššie uvedeného, v rozpore s tvrdením žalobcu, riadne odôvodnila, prečo podmienku osobnej starostlivosti o dieťa žalobca nespĺňa. Vzhľadom na to, že argumentácia žalovanej vychádza z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, správny súd sa nemal dôvod od nej v tomto konaní odkloniť. 40. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu žalovanej vyplývajúceho z údajne všeobecne známeho rozhodovania o priznaní rodičovského príspevku matkám vykonávajúcim pracovnú činnosť. Takýto diskriminačný postup žalovanej nie je správnemu súdu z úradnej činnosti známy a žalobca žiadne konkrétne rozhodnutie preukazujúce jeho tvrdenie o diskriminácii na základe pohlavia nepredložil ani neoznačil. Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že dôvodom rozhodnutia o zániku jeho nároku na materské (nie na rodičovský príspevok) v tomto prípade nie je samotný výkon pracovnej činnosti ako taký, ale jej rozsah, v spojení s ďalšími okolnosťami tohto prípadu. Pokiaľ mal žalobca v úmysle poukázať na priznávanie rodičovského príspevku bez ohľadu na vykonávanie a rozsah vykonávanej pracovnej činnosti, správny súd pripomína, že rodičovský
príspevok je štátna sociálna dávka, ktorej podmienky priznania a jej účel je odlišný od materskej, ako dávky nemocenského poistenia (viď argumentáciu vyššie). Prípadné rozdiely v rozhodovacej praxi pri priznávaní nároku na rodičovský príspevok a dávku materskej, nie sú teda spôsobené diskrimináciou, ale rozdielnymi zákonnými podmienkami pre ich priznávanie. 41. Nakoľko žalobca v podanej žalobe neuviedol iné ako vyššie uvedené žalobné body, ktoré by spochybňovali zákonnosť napadnutého alebo prvostupňového rozhodnutia a správny súd v rozhodnutiach, ani v postupe žalovanej, ktorý predchádzal ich vydaniu, nevzhliadol iné vady, na ktoré by mal ako súd neviazaný žalobnými bodmi podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP prihliadnuť ex offo, napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovanej je potrebné považovať za vydané v súlade so zákonom a vecne správne. Správny súd preto správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 190 SSP zamietol. 42. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanej právo na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 168 SSP nepriznal, keďže nevzhliadol na strane žalovanej dôvodne vynaložené trovy konania, ktorých nahradenie by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Žalobcovi, vzhľadom na jeho neúspech vo veci, podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) právo na priznanie náhrady trov konania nevzniklo. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej ako „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môže v konaní o kasačnej sťažnosti zvoliť na zastupovanie advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 26 ods. 2 v spojení s § 449 SSP).