Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 13Sa/14/2023 4021200335 09. 04. 2025 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2025:4021200335.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D. A., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia č. UPS/US1/SSVOPPKPC2/ SOC/2021/4977/Chr z 27.04.2021, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobkyňa v roku 2018 požiadala Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky (ďalej aj len „úrad práce“) o peňažný príspevok na opatrovanie svojho syna E. F. B., nar. XX.XX.XXXX, v zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia v znení neskorších predpisov. Úrad práce aj žalovaný v uvedenom konaní dospeli k záveru, že syn žalobkyne je ťažko zdravotne postihnutý v zmysle § 2 ods. 3 cit. zák. Za rozhodujúce zdravotné postihnutie považovali tzv. Addisonovu chorobu, ktorej v zmysle oddielu III pol. 3 písm. b) prílohy č. 3 cit. zák. [Endokrinné poruchy, poruchy výživy a premeny látok – chronická nedostatočnosť kôry nadobličiek – stredne ťažká forma (začínajúca adynamia, chudnutie, zníženie výkonnosti)] priradili mieru funkčnej poruchy 50 % z možného rozpätia 30 až 50 %. V komplexnom posudku zo 14.12.2018 žalovaný uviedol, že „maloletý je v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby pri úkonoch dodržiavania liečebného režimu. Maloletý je schopný ostatné posudzované činnosti pri posudzovaní odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby vykonávať porovnateľne so zdravými deťmi rovnakého veku. Povinnosťou rodiča je zabezpečovať svojmu neplnoletému dieťaťu rodičovskú starostlivosť. Stupeň odkázanosti maloletého na pomoc inej osoby je I (počet bodov 120) podľa zákona č. 448/2008 Z. z.“ Stupeň odkázanosti syna žalobkyne tak nedosiahol V alebo VI, preto podľa § 14 ods. 4 zákona č. 447/2008 Z. z. nebol odkázaný na opatrovanie a tak sa mu nenavrhol príspevok na opatrovanie. Podkladom komplexného posudku bolo aj sociálne zisťovanie, podľa ktorého syn žalobkyne nemal v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia narušenú pohybovú, orientačnú ani komunikačnú schopnosť, chodil samostatne bez kompenzačných pomôcok a primerane k svojmu veku a zdravotnému postihnutiu bol schopný vykonávať aj úkony sebaobsluhy. V odôvodnení komplexného posudku žalovaný dodal, že „v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. sa posudzuje zdravotný stav fyzickej osoby na účely kompenzácií sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Kompenzácia nie je pomoc pri liečbe alebo riešenie sociálnej situácie občana. V súvislosti s námietkou žalobkyne ohľadne stavu, kedy môže prísť zníženiu kortizolu, čo môže prerásť do život ohrozujúcej adrenálnej krízy, poukázal na to, že ide o
stav nepredvídateľný, pričom spomínaný zákon rieši sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia a nie preventívne hľadisko.“ Na základe tohto komplexného posudku žalovaný žalobkyni právoplatne nepriznal príspevok na opatrovanie svojím rozhodnutím z 20.12.2018. 2. Dňa 27.11.2019 posudková lekárka úradu práce opätovne posúdila zdravotný stav syna žalobkyne. Vo svojom lekárskom posudku zrekapitulovala, že v roku 2017 bola synovi žalobkyne diagnostikovaná Addisonova choroba, ktorú ponechala zaradenú do oddielu III pol. 3 písm. b) prílohy č. 3 zákona č. 447/2008 Z. z. s nezmenenou mierou funkčnej poruchy 50 %. V odôvodnení dodala, že syn žalobkyne absolvuje pravidelné lekárske kontroly u endokrinológa a „od roku 2019 pri nastavenej liečbe v 4 dávkach (o 5:00, 11:00, 18:00 a 23:00 hod.) je dobre kompenzovaný, nie je laboratórny dôkaz o poruche minerálového metabolizmu, či nedostatočnej hormonálnej substitúcii. Pre tlakové bolesti v očiach bol opakovane vyšetrený oftalmológmi a neurológmi, očný nález negatívny, je predpoklad, že sa jedná o oftalmickú migrénu. Poruchy mobility a kontinencie nemá.“ Podkladom jej záverov boli nálezy odborných lekárov (neurologický zo 14.11.2019, endokrinologický zo 17.09.2019 a oftalmologický zo 04.06.2019 a 04.11.2019). Žalobkyňa však 28.09.2020 znova požiadala úrad práce o príspevok na opatrovanie. Poukázala na to, že aj príloha č. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení uznáva, že dieťa s Addisonovou chorobou si vyžaduje nepretržitý dohľad a starostlivosť, čo odôvodňuje aj odkázanosť jej syna na opatrovanie. Zároveň žalobkyňa požiadala o vypracovanie nového komplexného posudku. Pretože úrad práce nezistil, že by sa od posledného lekárskeho posudku z 27.11.2019 vyskytli nové skutočnosti, ponechal v platnosti pôvodný komplexný posudok žalovaného zo 14.12.2018. Na jeho základe rozhodnutím z 15.12.2020 č. NZ1/OPPnKŤZPPČ/SOC/2020/62860-6 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) žalobkyni žiadaný príspevok nepriznal. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom sa nestotožnila s posúdením odkázanosti jej syna na pomoc inej fyzickej osoby z dôvodu, že jej syn vyžaduje oveľa náročnejšiu starostlivosť než deti bez Addisonovej choroby v jeho veku. V dôsledku odvolania bol zdravotný stav syna 28.01.2021 znova posúdený posudkovou lekárkou úradu práce. Tá zotrvala na predchádzajúcom závere a dodala, že „anamnesticky – po úprave dávky je menej intenzívna bolesť oka a hlavy, pre ktorú je sledovaný neurológom, vážnejší chorý nebol, fyzicky striedavo“. Pritom vyšla z ďalších odborných nálezov (endokrinologického z 26.05. a 29.09.2019 a 11.01.2021, ako aj neurologického z 18.12.2020). Zdravotný stav syna žalobkyne 03.03.2021 posúdil posudkový lekár ústredia, ktorý zhodne s posudkovou lekárkou úradu práce ustálil druh zdravotného postihnutia, mieru funkčnej poruchy 50 % a I. stupeň odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby. Sociálnym zisťovaním zo 06.04.2021 žalovaný okrem iného zistil, že v školskom roku 2020/2021 bol syn žalobkyne žiakom 6. ročníka základnej školy, avšak kvôli pandémii Covid-19 sa vzdelával individuálne dištančnou formou v domácom prostredí. Posudzované činnosti sebaobsluhy vedel vykonávať porovnateľne ako zdravé deti rovnakého veku. Podľa vyjadrenia žalobkyne „v čase, keď sa cíti dobre, vykonáva činnosti, ktoré vykonávajú rovesníci v jeho veku, ak príde k zhoršeniu zdravotného stavu, ktorý sa prejavuje závratmi, bolesťou za okom, bolesťou dolnej časti chrbta, brucha s nutkaním na zvracanie, slabosťou, únavou, nespavosťou a náladovosťou, vtedy leží a pri väčšine úkonov sebaobsluhy vyžaduje pomoc, ktorú mu zabezpečuje. V čase zhoršeného zdravotného stavu má problémy s komunikáciou, má poškodené myslenie, horšie rozpráva, začne koktať. Jeden až dvakrát do týždňa sa cíti zle a jeho stav sa môže zmeniť náhle, preto nemôže byť sám. Lieky užíva štyrikrát denne, keď sa jeho stav zhorší, potrebuje extra lieky. Jeho stav bol naposledy kritický v roku 2019“. Po zosúladení lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti žalovaný ani v novom komplexnom posudku zo 06.04.2021 príspevok na opatrovanie nenavrhol. Dodal, že v ustanoveniach zákona č. 448/2008 Z. z. neexistuje úkon permanentného dohľadu rodiča nad dieťaťom s Addisonovou chorobou kvôli jeho nepredvídateľným stavom. Na podklade oboch posudkov žalovaný rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPPKPC2/SOC/2021/4977/Chr z 27.04.2021 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobkyne zamietol. Rozhodnutie bolo žalobkyni doručené dňa 11.05.2021. II. Žaloba 4. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podala (na pošte) žalobkyňa dňa 12.07.2021 (11.07.2021 bola nedeľa) žalobu. Žiadala zrušiť napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie. Nesúhlasila s vyhodnotením, že jej syn nemá žiadne sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní so zdravými deťmi v jeho veku. Zopakovala, že podľa oddielu IV prílohy č. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. si zdravotný stav jej syna vyžaduje osobitnú starostlivosť zo strany rodičov pri sledovaní celkového zdravotného stavu a iných úkonoch, a to až do 15. roku veku. Žalobkyňa mala za to, že úrad práce aj žalovaný porušili jej práva a práva jej syna, ktoré im garantuje Ústava SR, Dohovor o právach dieťaťa a tiež Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
III. Vyjadrenie žalovaného, replika, duplika 5. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný, podaním zo dňa 19.08.2021, v ktorom zhrnul priebeh administratívneho konania. Uviedol, že predmet a pôsobnosť zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení sa nevzťahuje na právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Pri rozhodovaní a posudzovaní žiadosti o poskytnutie peňažného príspevku na kompenzáciu je relevantným podkladom komplexný posudok, ktorého podkladmi sú lekársky posudok vydaný podľa § 11 ods. 11 a posudkový záver vydaný podľa § 13 ods. 9 zákona o peňažných príspevkoch. V prípade, ak druh peňažného príspevku na kompenzáciu nie je v komplexnom posudku navrhnutý, správny orgán ho nemôže v dôsledku nesplnenia tejto podmienky (navrhnutie príspevku) poskytnúť. Len posudkový lekár v správnom konaní je oprávnený a schopný odborne posúdiť odkázanosť posudzovanej fyzickej osoby na žiadanú kompenzáciu, a to na základe lekárskeho nálezu, ktorý je žiadateľ podľa zákona o peňažných príspevkoch povinný doložiť k žiadosti o priznanie peňažného príspevku (§ 55 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch), ako i subjektívne skutočnosti uvádzané žiadateľom. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť, keďže mal za to, že prvostupňové aj napadnuté rozhodnutie sú zákonné. 6. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 03.10.2021 uviedla, že trvá na námietkach uvedených v žalobe. Posudkový lekár pri posudzovaní dôsledkov zdravotného postihnutia jej syna nepostupoval správne, keď vypracoval podklad (lekársky posudok), ktorý sa ďalej premietol do komplexného posudku a rozhodnutia, v ktorom reštriktívne posúdil, že jej syn takmer žiadnu pomoc nad rámec bežnej starostlivosti o dieťa v jeho veku nepotrebuje, čo nie je pravda. Namietala to, ako boli lekárske závery aplikované na ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia v rozhodnutí ústredia práce a úradu práce a k nemu v správnom konaní vyhotovených podkladoch ako je komplexný posudok ústredia práce a úradu práce, čo je podľa jej názoru otázka úradného posúdenia v správnom konaní a tiež právna otázka správnosti aplikácie pri dodržaní princípov správneho poriadku. 7. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 19.10.2021 uviedol, že trvá na vyjadrení k žalobe. IV. Rozhodnutie súdu 8. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 14.12.2021, č. k. 22Sa/21/2021 – 90 žalobe vyhovel, zrušil napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie a žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť. 9. Pôvodne bola teda žaloba podaná na Krajský súd v Nitre. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „súd“), na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Trnave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci. 10. Najvyšší správny súd rozsudkom zo dňa 27.06.2023, sp. zn. 7Ssk/79/2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 14.12.2021, č. k. 22Sa/21/2021 – 90 a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. 11. Žalobkyňa následne trvala na podanej žalobe. Uviedla, že zdravotný stav jej syna je naďalej veľmi nestály, a od podania žiadosti o príspevok na opatrovanie ŤZP dieťaťa v septembri 2020, sa zhoršil. Jeho ochorenie ovplyvňuje kvalitu jeho života. Syn nie je schopný navštevovať školu. Ak do školy ide, strávi tam maximálne 1,5 hodiny, no niekedy len 15 – 20 minút. Jeho sociálny život prakticky neexistuje. Kvôli svojim každodenným problémom, zdravotnému stavu nie je schopný udržiavať kontakt, stretávať sa so svojimi kamarátmi. Je individuálne vzdelávaný. Syn má už takmer 2 roky zhoršený zdravotný stav denne - slabosť (fatigue), občas závraty, nauzea, bolesti brucha, zvýšená telesná teplota. Koncom mája 2023 bol hospitalizovaný na endokrinológii z dôvodu jeho stálej slabosti a neschopnosti fungovať. Boli mu urobené rôzne vyšetrenia, denný režim jeho liekov bol trochu zmenený. Po hospitalizácii sa cítil oveľa lepšie. Po hospitalizácii mával slabé dni 1-2 x týždenne. Toto zlepšenie trvalo do začiatku augusta. Potom sa slabé dni začali objavovať častejšie a častejšie a od začiatku septembra ich už má znova 95 % času. Žalobkyňa predložila viaceré lekárske správy týkajúce sa syna, všetky z roku 2023. 12. Správny súd vec prejednal na pojednávaní dňa 09.04.2025 v neprítomnosti žalovaného, ktorý bol na pojednávanie riadne predvolaný, svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby súd vec prejednal v jeho neprítomnosti. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že jej syn naďalej potrebuje zvýšenú starostlivosť v porovnaní s deťmi v jeho veku, momentálne má už 16 rokov a stále potrebuje doprovod do školy a zo školy. V prípade zlých dní spí stále pri jednom zo svojich rodičov. Od januára je to denne. Tento školský rok nastúpil do školy, za prvý polrok mal 299 vymeškaných hodín a v druhom polroku do 02.04.2025 má 133 vymeškaných hodín kvôli jeho nestabilnému zdravotnému stavu. Momentálne je už na individuálnom vzdelávaní od marca tohto roku kvôli prekonanej adisonskej kríze, prekonanej v januári a odvtedy veľmi
nestabilnému zdravotnému stavu. Syn je individuálne vzdelávaný od roku 2020, najskôr to bolo kvôli covidu, pretože bol rizikovým pacientom a neskôr kvôli tomu, že jeho zdravotný stav bol nestabilný. Syn každý deň užíva niekoľkokrát lieky, prvý už o 5.30, ten si nemôže vziať sám. Lieky užíva 4-krát denne a v prípade, že je chorý, alebo má slabé dni, tak vtedy potrebuje až 6-8 krát denne. A to sa vtedy podáva aj v noci. Syn potrebuje užívať kortizol, na Slovensku je dostupný iba od jedného výrobcu a aj na to je potrebné skupinové povolenie na mimoriadny dovoz vydávaný dvakrát ročne na MZ SR na žiadosť hlavného endokrinológa. Preto synovi kupujú hydrokortizol v Maďarsku od iného výrobcu a vďaka jeho užívaniu mohol syn nastúpiť na strednú školu. Predtým, keď neužíval tieto lieky, vydržal syn v škole niekedy 1 niekedy 2 hodiny. Často sa nevedel zúčastniť hodiny ani cez počítač alebo prísť na konzultáciu do školy. Keď bol piatak, zatiaľ čo iné deti už chodili samé do školy aj zo školy, on chodil vždy v sprievode jedného z rodičov, a to trvá doposiaľ. Zdravotný stav syna sa zhoršoval od konca roku 2020 to bolo v podstate každý deň, že mal horší deň, trochu sa ten jeho zdravotný stav zlepšil po tom, čo začal užívať nové lieky. Niekedy išiel syn do školy nie v dobrom zdravotnom stave a vtedy ona strávila celý deň pri škole pre prípad, že by sa mu zhoršil zdravotný stav. Kvôli riziku úrazu alebo pádu nemohol nikdy cvičiť, preto je oslobodený od telesnej výchovy. Keď bol piatak nebol v škole zdravotník, ani predchádzajúce roky, tak si musel brať lieky sám a stávalo sa, že niekedy zabudol a vtedy sa jeho stav zhoršil. A vtedy hrozilo, že pôjde do adrenálnej krízy. Všetky štúdie hovoria o tom, že pacienti s touto chorobou majú zníženú kvalitu života. Ona od začiatku jeho choroby ani doteraz nepracuje, je vedená na Úrade práce, ale prácu si hľadať nemôžem kvôli zdravotným problémom syna, lebo jeho stav je nepredvídateľný. Jediný príjem, ktorý majú, je príjem manžela. Adrenálna kríza je život ohrozujúci stav. Pred vydaním napadnutého rozhodnutia jej volali z Ústredia práce a pýtali sa, ako často máva túto krízu, vtedy to bolo iba 2 krát od vzniku jeho ochorenia. Ale práve tou starostlivosťou a podávaním liekov v dňoch, keď sa necíti dobre, sa snažia tej kríze predísť. Keď je v nemocnici musí tam byť prítomný jeden z jeho rodičov. ÚPSVAR ako aj žalovaný nesprávne posúdili jeho zdravotný stav a dopad na jeho život. On nemá žiadny sociálny život nestretáva s nikým a keď jeho kamaráti prídu k nim, tak potom 3 dni leží, lebo je unavený. A vtedy máva tie slabosti. V škole musela podpísať papier, že je vždy dostupná a aj na školský výlet musela ísť s ním. V. Právne posúdenie veci súdom 13. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 447/2008 Z. z.“, resp. „zákon o peňažných príspevkoch“), fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na opatrovanie, ak stupeň jej odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby je V alebo VI podľa osobitného predpisu. 14. Podľa § 39 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z., účelom opatrovania je zabezpečiť pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych a vzdelávacích aktivít. 15. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z., ak fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá dovŕšila šesť rokov veku a je podľa komplexného posudku vypracovaného podľa § 15 ods. 1 odkázaná na opatrovanie, osobne opatruje fyzická osoba uvedená v odsekoch 3 a 4, možno fyzickej osobe, ktorá opatruje, poskytnúť peňažný príspevok na opatrovanie. 16. Podľa § 49 ods. 10 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, odkázanosť fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby na účely poskytnutia sociálnej služby sa posudzuje podľa prílohy č. 3. Pri posudzovaní odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby sa dosiahnuté body podľa prílohy č. 3 písm. A v prvom bode až dvanástom bode sčítajú. Stupeň odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby a priemerný rozsah odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby v hodinách sa určí na základe celkového počtu bodov. 17. Podľa § 49 ods. 11 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách fyzická osoba je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby, ak jej stupeň odkázanosti je II až VI podľa prílohy č. 3. 18. Podľa § 49 ods. 12 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách; ak fyzická osoba pri posudzovaní odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby podľa prílohy č. 3 písm. A dvanásteho bodu dosiahne 0 bodov, jej stupeň odkázanosti je VI a na body dosiahnuté podľa prílohy č. 3 písm. A prvého bodu až jedenásteho bodu sa neprihliada. 19. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým právoplatne zamietol žiadosť žalobkyne o peňažný príspevok na opatrovanie jej syna. V prejednávanej veci nebolo sporné, že syn žalobkyne je ťažko zdravotne postihnutou osobou podľa § 2 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z. z. s
mierou funkčnej poruchy 50 % v zmysle prílohy č. 3 cit. zák. Sporným však ostal stupeň jeho odkázanosti na pomoc inej osoby v miere, aby žalovaný mohol priznať žalobkyni peňažný príspevok na opatrovanie v zmysle § 40 ods. 1 cit. zák. 20. K tejto otázke zaujal podrobné stanovisko Najvyšší správny súd SR v (zrušujúcom) rozsudku zo dňa 27.06.2023, sp. zn. 7Ssk/79/2022, ktorého časť odôvodnenia správny súd v celosti preberá do ďalšieho odôvodnenia svojho rozhodnutia, a to v záujme vyvarovať sa prípadnému skresleniu jeho záverov. V odôvodnení predmetného rozhodnutia Najvyšší správny súd SR uviedol: „posudkový lekár pri posudzovaní sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia fyzickej osoby v oblasti sebaobsluhy vychádza z aktuálnych lekárskych nálezov ošetrujúcich lekárov. V lekárskom posudku zohľadňuje popísaný zdravotný stav posudzovanej osoby, ktorý na základe preukázaných symptómov ochorenia trvá, prípadne pretrváva. Z obsahu lekárskych posudkov posudkových lekárov, ktoré sú zreprodukované v odseku 1 a 2 tohto rozsudku vyplýva, že posudkoví lekári prihliadli na všetky medicínske symptómy, ktoré lekári vo svojich odborných nálezoch uviedli a ktoré u syna žalobkyne ako posudzovanej osoby pretrvávajú, prípadne ktoré sa u neho v minulosti vyskytli. V doložených lekárskych správach však ošetrujúci lekári neuvádzajú také príznaky a komplikácie, ktoré by sa pri zhoršení zdravotného stavu maloletého objavili, prípadne by sa pri neposkytnutí správnej pomoci a liečby mohli objaviť a mohli by mať tak závažné následky, ako to uvádza žalobkyňa vo svojich podaniach. Pokiaľ sa v lekárskych nálezoch takéto možné následky zhoršenia zdravotného stavu syna žalobkyne nenachádzali, posudkoví lekári z nich logicky ani nemôžu vychádzať a nemôžu ich ani zohľadňovať pri posudzovaní sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Žalovaný tak v kasačnej sťažnosti správne namieta, že takýmto výkladom by mohol vzniknúť nárok na opatrovanie akejkoľvek osobe len z dôvodu možného náhleho zhoršenia jej zdravotného stavu. Aj bežné chronické ochorenia totiž pri nedodržaní liečby viesť k náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu, čo môže mať pre ktorúkoľvek osobu tiež fatálne následky. Preto kasačný súd nesúhlasí ani s výkladom, ktorý uplatnil správny súd v ods. 22 a 27 napadnutého rozsudku. Zákon č. 448/2008 Z. z. v § 49 ods. 12 jasne ustanovuje, že len ak fyzická osoba pri posudzovaní odkázanosti podľa prílohy č. 3 písm. A dvanásteho bodu (potreba dohľadu) dosiahne 0 bodov, jej stupeň odkázanosti je VI, pretože v uvedenom prípade sa na body dosiahnuté v prvom až jedenástom bode neprihliada. Fyzická osoba (okrem prípadov cystickej fibrózy) však musí byť odkázaná na dohľad pri väčšine činností. V prejednávanej veci syn žalobkyne nenaplnil ani jednu z uvedených podmienok na to, aby jeho odkázanosť mohla byť ohodnotená stupňom VI. Pokiaľ správny súd vytýkal žalovanému, že nevykonal šetrenie na zistenie, do akej miery si syn žalobkyne vie pomôcť pri riešení svojho zdravotného stavu a podávaní liekov, kasačný súd pripomína, že ide stále len o jeden bod v rámci uvedenej prílohy. Hoci by syn žalobkyne aj bol pri väčšine úkonov dodržiavania liečebného režimu odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby, nebol by jeho stupeň odkázanosti hodnotený ako VI, teda nevyžadoval by nepretržitý dohľad inej osoby pri väčšine činností v priemernom rozsahu viac ako 12 hodín denne. Kasačný súd sa tak nestotožňuje s názorom správneho súdu, že uplatnený výklad žalovaného je prísne formalistický. Naopak, tento výklad rešpektoval vôľu zákonodarcu, ktorú prejavil v § 14 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. a § 49 zákona č. 448/2008 Z. z. Podmienkou príspevku na opatrovanie je neschopnosť zvládať väčšinu sebaobslužných činností sama bez pomoci inej osoby, čo ju radí do stupňa odkázanosti V alebo VI, ktorým zodpovedá priemerný denný rozsah 8 až 12 hodín resp. viac ako 12 hodín odkázanosti na pomoc inej osoby. To znamená, že takáto osoba vyžaduje aktívnu pomoc alebo aktívny dohľad pri bežných sebaobslužných úkonoch, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych a vzdelávacích aktivít, ktoré vzhľadom na svoje postihnutie nevie zvládnuť sama. Žalovaný však nezistil a lekárske nálezy lekárov nepreukázali, že by syn žalobkyne vyžadoval aktívnu opateru a pomoc v takomto rozsahu. Žalobkyňa vo svojich viacerých podaniach argumentovala taktiež tým, že jej syn vyžaduje vyššiu mieru rodičovskej starostlivosti, akú poskytujú rodičia iným deťom rovnakého veku. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. sa totiž pri posudzovaní odkázanosti neplnoletej fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na pomoc inej fyzickej osoby neprihliada na potrebu pomoci pri zabezpečovaní starostlivosti o seba, starostlivosti o domácnosť alebo pri realizovaní základných sociálnych aktivít, ktoré vyplývajú z rodičovskej starostlivosti poskytovanej neplnoletej fyzickej osobe rovnakého veku. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že určitú mieru odkázanosti neplnoletej fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby nie je možné úplne vylúčiť a tvorí súčasť rodičovských práv a povinností, čomu zodpovedá aj § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov. Potrebu pomoci, ktorá vyplýva z rodičovskej starostlivosti, a tú, ktorá vyplýva zo zdravotného postihnutia, však musí rozlišovať sociálny pracovník v posúdení sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia a posudkový lekár v lekárskom posudku a v hodnotení Barthelovej indexu. V prerokúvanej veci z posudkovej činnosti vyplynulo, že syn žalobkyne vie užiť vopred pripravené lieky a taktiež vie vyjadriť, keď príde k zhoršeniu jeho zdravotného stavu.
Aj iné dieťa rovnakého veku postihnuté akýmkoľvek ochorením by však bolo odkázané na pomoc zo strany rodiča pri činnostiach ako napr. príprava a rozpoznanie lieku, správne dávkovanie, dodržiavanie pokynov ošetrujúcich lekárov a či inú podobnú pomoc. Preto posudkový lekár v lekárskom posudku, ako aj žalovaný v komplexnom posudku s prihliadnutím na § 14 ods. 2 cit. zák. hodnotili jedenásty bod (dodržiavanie liečebného režimu) plným počtom získaných bodov. Kasačný súd nespochybňuje, že syn žalobkyne v určitom rozsahu potrebuje intenzívnejšiu opateru než zdravé dieťa v rovnakom veku. To nakoniec logicky vyplýva aj z určenia jeho miery funkčnej poruchy, na základe ktorej je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Napriek tomu sa pri posudzovaní odkázanosti na opatrovanie musí vychádzať z celkovej, nielen parciálnej odkázanosti pri jednotlivých činnostiach v zmysle prílohy č. 3 zákona č. 448/2008 Z. z. v spojení s určením sociálnych dôsledkov jej ťažkého zdravotného postihnutia (porov. v tomto smere ustálenú rozhodovaciu činnosť tunajšieho súdu, napr. jeho posledné rozhodnutia sp. zn. 7 Ssk 63/2022, 7 Ssk 82/2021 alebo 7 Sžsk 41/2021). Kasačný súd nesúhlasí ani s názorom správneho súdu, že žalovaný mal v prejednávanej veci prihliadať aj na oddiel IV prílohy č. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., do ktorej sa radí aj Addisonova choroba. Podľa nej zdravotný stav syna žalobkyne vyžaduje osobitnú starostlivosť zo strany rodičov pri sledovaní jeho celkového zdravotného stavu a iných úkonoch, a to do 15. roku veku dieťaťa. Výklad pojmu „osobitná starostlivosť“ podľa zákona č. 461/2003 Z. z. však nezodpovedá pojmu „pomoc inej fyzickej osoby“ podľa zákonov č. 447/2008 Z. z. a č. 448/2008 Z. z. Osobitná starostlivosť je totiž vymedzená „len“ ako sledovanie celkového zdravotného stavu, sledovanie merateľných hodnôt, presná aplikácia inzulínu v určených dávkach a v určenom čase, denný dozor, prevencia akútnych zápalových ochorení, príprava diéty, sprevádzanie do špecializovaných zdravotníckych zariadení a ošetrovanie komplikácií. Túto skupinu úkonov by bolo extenzívnym výkladom možné zaradiť stále len pod bod 11 cit. prílohy č. 3 zákona č. 448/2008 Z. z. (dodržiavanie liečebného režimu). Činnosti podľa ostatných bodov z tejto prílohy však tento pojem nezahŕňa. Navyše pri dlhodobo nepriaznivom stave nezaopatreného dieťaťa podľa § 9 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. sa posudzuje len trvanie uvedenej choroby alebo stavu. Neposudzujú sa však sociálne dôsledky týchto chorôb a stavov, a tým ani časový rozsah a intenzita pomoci inej fyzickej osoby pri nich, na čo sa zameriava práve zákon č. 447/2008 Z. z. Žalovaný tak nemal dôvod pri rozhodovaní prihliadať na zákon č. 461/2003 Z. z., ako sa toho domáha žalobkyňa, nota bene ak jeho použitie zákon č. 447/2008 Z. z. subsidiárne nepripúšťa. Správny súd v tejto súvislosti prevzal časť argumentácie žalobkyne, ktorá odkazovala nielen na čl. 40 a čl. 41 ods. 5 ústavy, ale aj na Dohovor o právach dieťaťa, a v napadnutom rozsudku citoval jeho „bod 5“. Povinnosť prihliadať na prílohu č. 2 k zákonu 461/2003 Z. z. potom správny súd odôvodnil práve tým, že zákon č. 447/2008 Z. z. nezabezpečuje taký rozsah práv a slobôd, ako žiada tento Dohovor. Kasačnému súdu nie je úplne zrejmý citovaný „bod 5“, pretože Dohovor sa člení na články a text uvedený správnym súdom nezodpovedá žiadnemu z nich. Správny súd sa však vôbec nezaoberal otázkou aplikovateľnosti Dohovoru, ani rozsahu práv, ktoré vyplývajú z ustanovení ústavy a tohto Dohovoru. Predovšetkým, žalobkyňou citované ustanovenie čl. 40 ústavy zaručuje právo na ochranu zdravia, ale aj právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Žalobkyni ani jej synovi sa však v prerokúvanej veci neodopiera zdravotná starostlivosť, ani zdravotnícke pomôcky, a tak nie je celkom zrejmý vecný súvis tohto článku s prerokúvanou vecou. Podľa čl. 41 ods. 5 ústavy rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu; podľa ods. 6 však podrobnosti o tomto práve ustanoví zákon. Týmto sociálnym právam zodpovedá pozitívny záväzok štátu, teda ich realizácia vyžaduje pozitívne plnenie. Podoba a obsah týchto plnení závisia od ekonomických a hospodárskych možností štátu, takže zákonodarca má v tomto smere širokú mieru voľného uváženia. Preto sa podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno domáhať týchto práv len v medziach zákonov, ktoré ich vykonávajú. Slovenská republika ako nástupnícky štát Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vstúpila do práv a záväzkov z Dohovoru o právach dieťaťa (v Zbierke zákonov vyhlásený pod č. 104/1991 Zb.). Tento Dohovor založil Slovenskej republike tzv. pozitívny záväzok, čo znamená, že všetky orgány s právomocou konať vo vzťahoch, ktoré sú predmetom Dohovoru, musia podniknúť účinné opatrenia na ochranu práv zaručených týmto Dohovorom (porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 47/97). Prednosť pred zákonom by tento Dohovor mohol mať len podľa čl. 154c ústavy, ak by zabezpečoval väčší rozsah práv a slobôd. Judikatúra (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 596/2014) už vyslovila, že tento Dohovor obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem: Prvá skupina sú priamo vykonateľné normy, ktoré zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu. Druhú skupinu tvoria normy priamo nevykonateľné, ktoré majú charakter všeobecných zásad; tie od zmluvného štátu vyžadujú priamo alebo implicitne prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia...“ a pod.).
Podľa žalobkyňou zmieňovaného čl. 23 ods. 2 štáty uznávajú právo postihnutého dieťaťa na osobitnú starostlivosť, v závislosti od rozsahu existujúcich zdrojov podporujú a zabezpečujú oprávnenému dieťaťu a osobám, ktoré sa oň starajú, požadovanú pomoc zodpovedajúcu stavu dieťaťa a situácii rodičov. Táto právna norma tak neobsahuje priamo vykonateľné subjektívne práva, ale vyjadruje len zásadu, ktorú je zmluvný štát povinný inkorporovať do právneho poriadku. Orgány aplikácie práva majú tieto princípy zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych právnych predpisov (napr. zákona č. 447/2008 Z. z. alebo zákona č. 448/2008 Z. z., prípadne zákona č. 461/2003 Z. z. pokiaľ by jeho aplikácia v prejednávanej veci bola prípustná). Napokon, aj čl. 4 Dohovoru ukladá štátom urobiť všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto Dohovorom. No pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty uskutočňujú také opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov. To len potvrdzuje potrebu vnútroštátneho transpozičného aktu, ktorý rozsah konkrétnych individuálnych práv určí s ohľadom na hospodárske možnosti štátu, podobne ako to vyplýva z cit. čl. 51 ods. 1 ústavy. Správny súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal argumentami žalobkyne o porušení práv z čl. 7, čl. 19 a čl. 28 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (oznámený pod č. 317/2010 Z. z.), ktorý ako medzinárodná zmluvy má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Tunajší súd už vo svojej judikatúre (porov. rozsudky sp. zn. 9 Sžsk 7/2021, 9 Sžsks 32/2021 alebo z posledného obdobia 7 Ssk 63/2022) aj s odkazom na judikatúru ústavného súdu opakovane vyslovil, že tento Dohovor nezakladá subjektívne práva jednotlivcov, ktorým by zodpovedala povinnosť štátu priznávať určité konkrétne hmotné nároky. To podporujú aj ustanovenia čl. 4 ods. 1, 2 a 3 tohto Dohovoru, ktoré jednoznačne odkazujú na potrebu prijať legislatívu na jeho vykonanie. Samotné znenie čl. 7, 19 a 28 Dohovoru potom ukladá zmluvným štátom prijať potrebné opatrenia na dosiahnutie určitých cieľov, teda zaväzuje ich, aby tieto ustanovenia implementovali do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva ich zohľadňovali pri interpretácii a aplikácii príslušných vnútroštátnych právnych predpisov (napr. zákona č. 447/2008 Z. z,). Kasačný súd však nezistil, že by štát nedostál týmto svojím záväzkom len preto, že žalobkyňa nesplnila zákonom ustanovené podmienky pre ňou žiadaný príspevok na opatrovanie.“ 21. Právnym názorom kasačného súdu v predmetnej veci je správny súd viazaný. Keďže Najvyšší správy súd SR preskúmal napadnuté rozhodnutie a vyčerpávajúco sa zoberal všetkými vznesenými námietkami žalobkyne, správny súd už nepovažuje za potrebné k nemu niečo dodávať. Žalobkyňa po zrušení predchádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Nitre neprezentovala v konaní žiadne také nové skutočnosti, na základe ktorých by bol daný dôvod odkloniť sa od právneho názoru Najvyššieho správneho súdu SR (citovaného vyššie). Pokiaľ žalobkyňa po zrušení rozsudku Krajského súdu v Nitre založila do spisu ďalšie lekárske správy syna z roku 2023, súd na ne neprihliadol, nakoľko tieto sú z obdobia po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 v spojení s § 493e SSP). Žalovaný teda nemal tieto lekárske správy v čase vydania napadnutého rozhodnutia k dispozícii, takže pokiaľ tieto pri rozhodovaní nezohľadnil, nemôže ísť o vadu napadnutého rozhodnutia. Rovnako to platí, pokiaľ žalobkyňa uvádzala skutočnosti o zdravotnom stave syna, dopadoch na jeho život a jej starostlivosti o syna v období po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, resp. pokiaľ uvádzala skutočnosti, ktoré síce nastali pred nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré však neuviedla v administratívnom konaní. 22. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa § 190 SSP (v spojení s § 199 ods. 3 SSP). 23. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobkyni nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od nej spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).