Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-47Sa/1/2023 z 15. 7. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave 15Sas/34/2024 2020200002 15. 07. 2025 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2025:2020200002.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, E., štátny občan SR, zast. JUDr. Luciou Cepka Zvolenskou, advokátkou so sídlom Kollárova 17, Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484, v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 28.10.2019, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydala rozhodnutie č. XXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 15.08.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodla, že podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 03.06.2019. Prvostupňový orgán dôvodil nepriznanie uplatneného nároku na materské skutočnosťou, že žalobca nespĺňal podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa podľa § 49 ods. 1 ZSP ku dňu 03.06.2019, kedy žalobca podľa potvrdenia zamestnávateľa vykonával služby v nezmenenom časovom rozsahu, ako pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti. Pri rozhodovaní prvostupňový orgán vychádzal aj zo skutočností, že žalobca bol podľa § 14 ods. 2 ZSP dobrovoľne nemocensky poistený odo dňa 01.09.2018 do dňa 30.06.2019, dňa 03.06.2019 si žalobca uplatnil nárok na materské predložením žiadosti o materské č. B 1177046 ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba na základe dohody uzavretej s jeho manželkou F. C. o prevzatí dieťaťa G. C. do jeho starostlivosti odo dňa 03.06.2019. Dňa 24.07.2019 žalobca písomne čestne vyhlásil, že je sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“), a že jeho sociálne zabezpečenie vykonáva Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Dňa 14.08.2019 bolo prvostupňovému orgánu doručené potvrdenie z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Centra podpory Trnava (ďalej len „Potvrdenie MV SR“), v ktorom sa uvádza, že žalobca má podľa § 97 zákona č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov základný čas služby v týždni rozvrhnutý nerovnomerne počas celého kalendárneho mesiaca s dĺžkou základného času služby v týždni stanovenou na 38 hodín s tým, že neevidujú žiadosť žalobcu o udelenie rodičovskej dovolenky. Prílohou potvrdenia boli fotokópie plánu služieb na mesiace apríl, máj, jún, júl 2019. Ďalej prvostupňový orgán uviedol, že matka dieťaťa sa ku dňu 03.06.2019 nevrátila do pracovného procesu, ale od 03.03.2018 čerpá rodičovskú dovolenku u svojho zamestnávateľa. S poukazom na uvedené skutočnosti a na dikciu ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a), b) a d) ZSP prvostupňový orgán vyhodnotil, že žalobca ako otec dieťaťa nie je považovaný za iného poistenca, keďže je preukázané, že napriek

uzavretej dohode s matkou dieťaťa neprevzal starostlivosť o dieťa a podmienka starostlivosti nie je v predmetnom prípade splnená, a preto prvostupňový orgán rozhodol, že žalobca nemá nárok na materské od 03.06.2019. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu vo veci nepriznania nároku na materské podal žalobca odvolanie, ktorým namietal vecnú a skutkovú nesprávnosť prvostupňového rozhodnutia. Vyjadril nesúhlas s prvostupňovým rozhodnutím z dôvodu, že neboli zohľadnené zmeny v plánovaní služieb žalobcu u jeho zamestnávateľa, zdôrazniac, že starostlivosť o jeho maloleté dieťa je zabezpečená najlepším spôsobom. K podanému odvolaniu predložil svoju evidenciu pracovnej dochádzky za mesiac september 2019, potvrdenie o rokovaní o nástupe do zamestnania zo dňa 28.08.2019 matky dieťaťa, dokument potvrdenie o zamestnaní, z ktorého vyplýva, že matka dieťaťa nastupuje do zamestnania po prerušení rodičovskej dovolenky odo dňa 01.10.2019. 3. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „žalovaná“) rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 28.10.2019 zamietla odvolanie žalobcu v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdila (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na materské a jeho výplatu ako iný poistenec – otec dieťaťa z dobrovoľného nemocenského poistenia. Žalovaná konštatovala, že § 31 ZSP vymedzuje všeobecné podmienky vzniku nároku dobrovoľne poistenej osoby na materské, ktorými sú existencia nemocenského poistenia v deň vzniku dôvodu na poskytnutie dávky, t. j. v prípade materského inému zamestnancovi ku dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti a zároveň zaplatenie príslušného poistného. Žalovaná skonštatovala, že jednou z osobitných podmienok nároku na materské iného zamestnanca je podmienka prevzatia do starostlivosti a následné poskytovanie starostlivosti tomuto dieťaťu, na splnenie podmienky nároku musí ísť o faktické prevzatie (§ 51 ZSP). Žalovaná s poukazom na predložené dôkazy a informácie z jej informačného systému skonštatovala, že žalobca bol dobrovoľne nemocensky poistený od 01.09.2018 do 30.06.2019, v rozhodujúcom čase bol zároveň sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z.z.. S poukazom na obsah a prílohu Potvrdenia MV SR žalovaná uviedla, že žalobca od 03.06.2019 nečerpá rodičovskú dovolenku a základný čas služby má v týždni rozvrhnutý nerovnomerne počas celého kalendárneho mesiaca s dĺžkou základného času služby v týždni stanovenou na 38 hodín, pričom z prílohy o dochádzke za mesiace apríl 2019 až júl 2019 vyplýva, že žalobca odo dňa údajného prevzatia dieťaťa do starostlivosti, t. j. od 03.06.2019, v mesiaci jún 2019 pracoval denne od cca od 7.00 hodiny do 15.00 až 17.00 hodiny, odo dňa 01.07.2019 do dňa 12.07.2019 čerpal riadnu dovolenku a ostatné dni v mesiaci júl 2019 pracoval cca od 7.00 hodiny do cca 19.00 hodiny, teda naďalej vykonáva službu ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „PZ SR“), za rovnakých podmienok, za ktorých ju vykonával pred údajným prevzatím dieťaťa do svojej starostlivosti, na rodičovskú dovolenku zo služobného pomeru nenastúpil a ani o ňu nepožiadal. V súvislosti s údajným prevzatím dieťaťa do starostlivosti tak nedošlo k akejkoľvek úprave pracovných podmienok, žalobca naďalej pracuje v rovnakom zaťažení, neprispôsobil svoje pracovné podmienky tak, aby sa mohol o dieťa naozaj starať. Nemožno preto konštatovať, že dieťa skutočne dňa 03.06.2019 prevzal do starostlivosti a o toto dieťa sa skutočne stará. S poukazom na zákonom stanovené všeobecné a osobitné podmienky poskytovania materského ako nemocenskej dávky podľa ustanovení § 31, § 49 ods. 1 a 2 písm. d) ZSP a s poukazom na účel jeho poskytovania vyplývajúci z ustanovenia § 2 písm. a) ZSP, ktorým je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku v prípade iného poistenca, napr. otca dieťaťa, žalovaná dôvodila, že podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu nie je splnená, ak otec dieťaťa prevezme dieťa do svojej starostlivosti len formálne, naďalej vykonáva svoju prácu v takmer rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. V súvislosti s podmienkami upravujúcimi nárok iného poistenca na materské žalovaná dôvodila, že zákon o sociálnom poistení používa pojem „starostlivosť“, a nie pojem „riadna starostlivosť“, ktorý je použitý v zákone o rodičovskom príspevku, pričom rodičovský príspevok je štátnou sociálnou dávkou a na účely zákona o rodičovskom príspevku sa riadnou starostlivosťou rozumie aj starostlivosť zabezpečovaná inou osobou. Podmienka ustanovená v § 49 ods. 1 ZSP je splnená vtedy, ak otec prevezme dieťa fakticky (nie len formálne) do svojej starostlivosti. Spravidla ide o situáciu, kedy otec dieťaťa prerušuje svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať a aby sa mohla matka dieťaťa vrátiť do pracovného procesu. Otec preberá na seba tú časť starostlivosti o dieťa, ktorú predtým poskytovala matka. V takýchto prípadoch je naplnený účel nemocenského poistenia vyjadrený v ust. § 2 písm. a) ZSP. K námietke žalobcu, že absolútne neboli zohľadnené zmeny, ktoré u neho v plánovaní služieb nastali, žalovaná skonštatovala, že dochádzkou za mesiace apríl až september

2019 bolo preukázané, že žalobca nezabezpečuje dieťaťu starostlivosť, nakoľko vykonáva pracovnú činnosť v takmer nezmenenom časovom rozsahu. Žalovaná v rámci odvolacieho konania skutkový stav, s prihliadnutím na okolnosti prípadu, vyhodnotila tak, že žalobca prevzal dieťa do starostlivosti len formálne, a preto reálne nespĺňa podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu ustanovenú v § 49 ods. 1 a 2 písm. d) ZSP. II. Žaloba 4. Správnou žalobou zo dňa 02.01.2020 sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej zo dňa 28.10.2019, ako aj prvostupňového rozhodnutia zo dňa 15.08.2019 a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia z dôvodu, že obe rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu, ktoré ich vydaniu predchádzalo, bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci žalobca poukazoval na to, že podľa § 49 ods. 1 ZSP iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že slovné spojenie „prevzal dieťa do starostlivosti“ žalovaná v napadnutom rozhodnutí a pred ňou aj prvostupňový orgán vyložila cez prizmu domnelého rozdielneho významu slova starostlivosť a slovného spojenia riadna starostlivosť, ktorý je použitý v zákone o rodičovskom príspevku. Podľa žalovanej je tento príspevok štátnou sociálnou dávkou s tým, že na účely zákona o rodičovskom príspevku sa riadnou starostlivosťou rozumie aj starostlivosť zabezpečená inou osobou. Podľa žalovanej nie je rodičovský príspevok nemocenskou dávkou, ale štátnou sociálnou dávkou, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe za zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa a rodičom sa pritom nevytvárajú žiadne obmedzenia pri uplatnení nároku na túto dávku. Rodič môže vykonávať zárobkovú činnosť akoukoľvek formou, pričom výška príjmu z tejto činnosti nemá vplyv na nárok na rodičovský príspevok, ani na jeho výšku. Žalobca poukázal na to, že zákonodarca význam slova starostlivosť v zákone o sociálnom poistení explicitne nevymedzuje. Preto si žalovaná pomáhala pri jeho ozrejmení tak, že ho vymedzuje proti významu slovného spojenia riadna starostlivosť. V tejto súvislosti však podľa názoru žalobcu vyvodzuje nesprávny záver, že slovo starostlivosť má špecifickejší a užší význam ako slovné spojenie riadna starostlivosť. Slovo starostlivosť svojvoľne vykladá ako akúsi špecifickú faktickú, resp. osobnú starostlivosť bez toho, aby na to mala oporu v zákone a tiež bez toho, aby konkrétne vysvetlila, čo pod týmto pojmom má v skutočnosti na mysli. Žalobca konštatoval, že zákon o sociálnom poistení neobsahuje definíciu pojmu starostlivosť, zákonodarca nevymedzuje ani činnosti, ktoré sa pod týmto pojmom rozumejú, ani ich rozsah. Ak by zákonodarca v tejto súvislosti chcel zakotviť taký druh starostlivosti, vymedzil by ho explicitne. V zákone o sociálnom poistení tak jednoducho neurobil. A ak tak pritom svojvoľne robí žalovaná, nielenže porušuje zákon, ale aj ústavne zakotvený princíp legality postupu štátnych orgánov. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Sa/6/2019 zo dňa 25.7.2019. Ďalej žalobca namietal interpretačný záver žalovanej o účele materského, ktorý je podľa názoru žalobcu nesprávny, keď v súvislosti s materským žalovaná pripomína, že materská má kompenzačný význam, má nahrádzať príjem, resp. jeho podstatnú časť, aj na strane iného poistenca. Podľa názoru žalobcu z tohto domnelého účelu následne žalovaná vyvodzuje absurdný záver, že účel materského nie je naplnený, pokiaľ dobrovoľne nemocensky poistený otec prevzal dieťa do starostlivosti „len formálne“, naďalej vykonáva prácu v takmer rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem, ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. Argumentácia žalovanej podľa žalobcu vychádza z nepochopenia zmyslu ustanovenia § 2 písm. a) v spojení s § 49 ods. 1 ZSP. Zo znenia predmetného textu je podľa názoru žalobcu evidentné, že v ňom zákonodarca rozlišuje jednak medzi poisteným pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a jednak medzi zabezpečením príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti tehotenstva a materstva; nepoužíva pritom ani slovo kompenzácia, ani slovo náhrada, ale slovo zabezpečenie; toto síce významovo pokrýva aj kompenzáciu, aj náhradu, ale zahŕňa aj situáciu, keď sa príjem nenahrádza, ale dopĺňa - zabezpečuje. Žalobca v konaní pred správnymi orgánmi namietal, že má nárok materské, keďže je príslušníkom Policajného zboru, ako taký je poistený podľa osobitného zákona, z ktorého nemá nárok na materské ako otec dieťaťa, pričom kvôli tomu v súlade s článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky využil zákonnú možnosť prihlásenia sa na dobrovoľné nemocenské poistenie, ktoré jeho poistenie prvostupňový orgán akceptoval a žalobca aj riadne platil poistné. Žalobca dal do pozornosti, že vo vzťahu k týmto námietkam nedostal relevantnú odpoveď ani v jednom z napadnutých rozhodnutí. Žalobca preto považoval za potrebné zdôrazniť, že žalovaná

nerozlišovala medzi povinným a dobrovoľným nemocenským poistením, pričom podmieňuje priznanie nároku na materské v zákone nepredvídanou podmienkou, postupuje v rozpore so zásadou legality a zaťažuje svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti. V súvislosti s argumentáciou žalovanej ohľadom sledovania účelného vynakladania prostriedkov na nemocenské poistenie pri posudzovaní nároku na nemocenskú dávku, s prihliadnutím na skutočnosti ako je využívanie systému sociálneho poistenia, žalobca poukázal na fakt, že pred dátumom 01.10.2018 Sociálna poisťovňa priznávala materské na základe toho, či určitá osoba naplnila podmienky predpísané relevantnou právnou úpravou, a to bez ďalšieho skúmania toho, či osoba dokázala reálne zabezpečiť starostlivosť o dieťa, čo predstavuje jeden zo základných predpokladov priznania nároku na materské. V tomto ohľade mal žalobca za to, že nemôže akceptovať flagrantné porušovanie zákona žalovanou, keď bezdôvodne na jeho prípad aplikovala „rovnaký meter“ v rozpore s princípom právnej istoty, hoci tu k obchádzaniu zákona o sociálnom poistení nedochádza. Práve naopak, žalobca splnil všetky zákonné podmienky na priznanie nároku na materské a ten mu v rozpore so zákonom priznaný nebol. Žalobca ďalej poukazoval na ustanovenie § 49 ZSP, v ktorom sú upravené podmienky na to, aby iný poistenec mohol byť poberateľom materského príspevku. Čo sa týka otázky riadnej starostlivosti, podľa názoru žalobcu je takúto starostlivosť možné poskytovať dieťaťu osobne, pomocou inej plnoletej fyzickej osoby, ba dokonca aj pomocou právnickej osoby - z uvedeného teda neplynie nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti za účelom zabezpečovania starostlivosti o dieťa osobne. Žalobca mal za to, že starostlivosť je možné zabezpečovať aj prostredníctvom iných osôb, ako sú napríklad starí rodičia dieťaťa, druhý rodič dieťaťa, pestúnka, jasle, škôlka a iné. V neposlednom rade považoval žalobca za potrebné poukázať aj na diskriminačný rozmer postupu žalovanej, pretože je všeobecne známe, že v prípade rozhodovania o priznaní rodičovského príspevku matkám Sociálna poisťovňa bežne rozhoduje o poskytnutí príspevku, aj keď vykonávajú pracovnú činnosť. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa lipne na zanechaní pracovnej činnosti na strane otcov, ide o diskrimináciu na základe pohlavia, čo je v rozpore so zákazom diskriminácie v sociálnom zabezpečení v oblasti prístupu a poskytovania sociálneho poistenia. Žalobca v súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nedostatok dôvodov poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 2Sžo/81/2007, dodajúc, že žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevymedzuje ani nijak nevysvetľuje, ako by prevzatie dieťaťa do starostlivosti podľa dohody medzi otcom a matkou dieťaťa malo vyzerať, resp. čo by malo byť s týmto úkonom spojené; už len preto, že si žalovaná evidentne atrahuje viac právomocí, ako jej zákon priznáva, malo by byť jej rozhodnutie náležite odôvodnené, čo v danom prípade nie je. Žalobca tvrdil, že prvostupňový orgán, ako aj žalovaná, sa s jeho námietkami vysporiadali len formálne, bez náležitého odôvodnenia, pričom žalovaná navyše vôbec nevysvetlila, prečo v jeho prípade v rozpore s princípom právnej istoty prijala diametrálne odlišný interpretačný záver oproti tým, ktoré prijímala v obdobných prípadoch do 01.10.2018, teda v čase, keď už bol žalobca dobrovoľne nemocensky poistený. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu žalobca uviedol, že v predmetnom správnom konaní opakovane tvrdil, aj zdokladoval, že svoje dieťa na základe dohody s manželkou prevzal do starostlivosti reálne, fakticky sa o svoju dcéru stará a v rámci nerovnomerného rozvrhnutia služobného času si prispôsobil služby tak, aby to bolo v najlepšom záujme jeho dcéry, keďže jeho manželka nastúpila od 01.10.2019 do zamestnania. Žalobca v tejto súvislosti vyvinul maximálnu aktivitu, aby bol prvostupňovému orgánu, ako aj žalovanej, pri zisťovaní skutočného stavu veci, nápomocný. Žalobca mal za to, že úspešný nebol z toho dôvodu, že prvostupňový orgán svoju povinnosť zistiť skutočný stav veci úplne odignoroval, a to evidentne kvôli tomu, že žalovaná ešte pred rozhodnutím v jeho veci nastolila v rozpore so zákonom takú výkladovú líniu, v ktorej ten, ktorý vykonáva prácu, resp. je v služobnom pomere, napriek tomu, že je poistený nemocensky dobrovoľne a nie povinne, automaticky nespĺňa podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti bez ohľadu na skutočný stav veci, teda bez ohľadu na to, či dieťa reálne do starostlivosti prevzal. Záverom žalobca dodal, že bol riadne dobrovoľne nemocensky poistenou osobou, pri ktorej nie je zákonom dané oprávnenie žalovanej podmieňovať nárok na materské absenciou vykonávania pracovnej, resp. služobnej činnosti. Žalobca tvrdil, že preukázal splnenie všetkých podmienok na priznanie nároku na materské v súlade so zákonom, predovšetkým prevzatie dieťaťa do starostlivosti, no napadnutými rozhodnutiami mu aj napriek tomu nárok na materské priznaný nebol. Žiadal nariadenie pojednávania vo veci. III. Vyjadrenia účastníkov 5. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k správnej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaná zopakovala skutkové a právne dôvody nepriznania žalobcom uplatneného nároku na nemocenskú dávku materské a zotrvala na tvrdení zákonnosti napádaných

rozhodnutí oboch stupňov ako aj postupu predchádzajúceho ich vydaniu. Nežiadala nariadenie pojednávania. Na podporu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi orgánmi sociálneho poistenia žalovaná dôvodila účelom nemocenského poistenia, ktoré je jedným zo subsystémov sociálneho poistenia upraveným v zákone o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Cieľom sociálneho poistenia je zabezpečiť zúčastneným osobám ochranu v období straty príjmu z ekonomickej činnosti v dôsledku vzniku zákonom predvídaných sociálnych udalostí majúcich za následok nemožnosť výkonu práce alebo pokles pracovnej schopnosti, resp. zníženie alebo stratu príjmu zo zárobkovej činnosti. Sociálne poistenie je systémom založeným na viacerých princípoch, okrem iných na princípe obligatórnosti a princípe solidárnosti. Zúčastnené subjekty obligatórne (povinne) prispievajú do systému sociálneho poistenia a v prípade vzniku sociálnej udalosti (choroba, úraz, tehotenstvo, materstvo, staroba atď.) majú za predpokladu splnenia stanovených podmienok nárok na dávku. Pod pojmom solidárnosť sa chápe prerozdeľovanie peňazí od všetkých poistníkov v prospech tých, ktorých životná situácia je spojená s poberaním nemocenských dávok. Všetci poistenci teda spoločne prispievajú poistným do fondu nemocenského poistenia Sociálnej poisťovne, z ktorého následne čerpajú finančné prostriedky iba tí poistenci, ktorí sa dostanú do zákonom predvídanej životnej situácie. Materské je nemocenskou dávkou, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom poskytuje z nemocenského poistenia. Je to opakujúca sa peňažná dávka, ktorá nahrádza mzdu alebo plat (resp. stratu príjmu) počas materskej dovolenky, resp. rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa. Účelom materského je hmotné zabezpečenie žien, prípadne v určitých prípadoch aj mužov, v čase, keď nemôžu pracovať, t. j. keď spoločnosť uznáva, že nemajú pracovať pre pokročilé tehotenstvo a po pôrode v súvislosti so starostlivosťou o novonarodené dieťa, a z toho dôvodu nemajú príjem. Žalobca si uplatnil nárok na materské a jeho výplatu ako iný poistenec - otec dieťaťa, a to z dobrovoľného nemocenského poistenia. Všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky dobrovoľne nemocensky poistenej osoby sú ustanovené v § 31 ZSP a osobitné podmienky nároku na materské iného poistenca, vrátane obdobia poskytovania materského inému poistencovi, upravuje § 49 ZSP. Podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu ustanovená v § 49 ods. 1 ZSP je splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky (nielen formálne) prevezme dieťa do svojej starostlivosti. Spravidla ide o situáciu, kedy otec dieťaťa prerušuje svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať, a aby sa matka dieťaťa mohla vrátiť do pracovného procesu. Otec dieťaťa preberá na seba tú časť starostlivosti o dieťa, ktorú do okamihu prevzatia poskytovala dieťaťu matka. V týchto prípadoch je zároveň naplnený účel nemocenského poistenia vyjadrený v ustanovení § 2 písm. a) ZSP, spočívajúci v zabezpečení fyzickej osoby pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti v dôsledku tehotenstva a materstva, resp. poskytovania starostlivosti dieťaťu v prípade iného poistenca. V nadväznosti na uvedené žalovaná dôvodila, že pokiaľ otec dieťaťa naďalej vykonáva zárobkovú činnosť v plnom pracovnom rozsahu (na základe ktorej podlieha ZSP v znení neskorších predpisov) a dieťaťu je starostlivosť poskytovaná inou fyzickou alebo právnickou osobou, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca. Dohoda rodičov dieťaťa o prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca je v takomto prípade fiktívna a otec dieťaťa nie je považovaný za iného poistenca, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti. Pri posudzovaní nároku na materské Sociálna poisťovňa neskúma striktne len splnenie zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na túto dávku, prihliada aj na všetky okolnosti jednotlivého prípadu, a súčasne dbá aj na sledovaný kompenzačný účel nemocenského poistenia, z ktorého sa dávka poskytuje. Na základe predložených listinných dôkazov žalovaná dospela ku skutkovému záveru, že žalobca si ku dňu uplatnenia nároku na materské nevytvoril z pohľadu pracovných podmienok taký časový priestor, aby mohol oprávnene tvrdiť, že poskytuje starostlivosť o dieťa v širšom rozsahu ako pred jeho faktickým prevzatím do starostlivosti, a že prevzal časť starostlivosti o dieťa, ktorú dovtedy poskytovala matka dieťaťa. Žalovaná mala za to, že žalobca ku dňu 03.06.2019 fakticky neprevzal dieťa do starostlivosti, urobil tak len formálne, uzatvorením dohody o prevzatí dieťaťa do starostlivosti s matkou dieťaťa. Reálne tak nespĺňa podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti a poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu ustanovenú v § 49 ods. 1 a 2 písm. d) ZSP v znení neskorších predpisov účinnom od 01.01.2019. Ohľadom právneho výkladu žalobcu, že z právnej úpravy neplynie nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti, žalovaná uviedla, že výkon inej zárobkovej činnosti skutočne nie je prekážkou vzniku nároku iného poistenca na materské, pokiaľ je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti zachovaná aj popri výkone práce z inej činnosti, t. j. ak sú pracovné podmienky jej výkonu upravené tak, aby za ich súčasného plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu skutočnú starostlivosť, nakoľko tá je dôvodom poskytovania materského inému poistencovi. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa diskriminačného postupu Sociálnej poisťovne pri otcoch, ktorí musia zanechať pracovnú činnosť, v porovnaní s rozhodovaním o priznaní rodičovského príspevku matkám,

ktoré vykonávajú pracovnú činnosť, žalovaná uviedla, že nerozhoduje o rodičovskom príspevku, nakoľko sa jedná o štátnu sociálnu dávku, ktorej podmienky nároku a následnej výplaty sú stanovené v zákone o rodičovskom príspevku. Rozhodovanie o rodičovskom príspevku patrí do pôsobnosti príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý o nej rozhoduje v zmysle zákona č. 571/2009 Z. z. Domnienka žalobcu, že splnil podmienky nároku na materské, pretože riadne prevzal dieťa do svojej starostlivosti, je podľa žalovanej mylná. S poukazom na dochádzku za mesiace apríl až júl 2019 dala do pozornosti, že odo dňa údajného prevzatia dieťaťa do starostlivosti, t. j. od 03.06.2019, v mesiaci jún 2019 pracoval denne od cca 7.00 hodiny do 15.00 až 17.00 hodiny, odo dňa 01.07.2019 do dňa 12.07.2019 čerpal riadnu dovolenku a ostatné dni v mesiaci júl 2019 pracoval cca od 7.00 hodiny do cca 19.00 hodiny. V nadväznosti na uvedené žalovaná mala za to, že s takto rozvrhnutým pracovným časom žalobca nebol schopný zabezpečiť dieťaťu potrebnú starostlivosť. Zároveň k tvrdeniu žalobcu, že jeho manželka, matka dieťaťa A. F. C., sa so svojím zamestnávateľom dohodla na nástupe späť do práce odo dňa 01.10.2019, žalovaná uviedla, že splnenie podmienok nároku na materské sa sleduje ku dňu vzniku dôvodu na poskytnutie materského, v prípade žalobcu ku dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti, t. j. ku dňu 03.06.2019. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžs 81/2007 zo dňa 16.04.2008, žalovaná uviedla, že v zmysle tohto však pri rozhodovaní aj konala, pričom v jej prospech svedčí aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24Sa/6/2019 zo dňa 20.06.2019. Na podporu zákonnosti a správnosti postupu a preskúmavaného administratívneho rozhodnutia dala žalovaná do pozornosti stanovisko Generálnej prokuratúry Slovesnej republiky zo dňa 21.03.2019, v zmysle ktorého je súčasné poberanie materského a príjmu vyplácaného zamestnávateľom v nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas, v zásadnom rozpore s účelom nemocenského poistenia a považuje sa za obchádzanie zákona. Ako sa v ňom ďalej uvádza, je nesporné že v takýchto prípadoch ide o snahu žiadateľov o materské dosiahnuť neoprávnený finančný prospech uplatnením si nároku na materské. 6. V replike na vyjadrenie žalovanej žalobca zotrval na rozsahu a dôvodoch správnej žaloby, pričom zdôraznil, že si uplatňuje materské z dobrovoľného nemocenského poistenia, na ktorú skutočnosť žalovaná neprihliadala a žiadnym spôsobom sa s touto skutočnosťou a námietkou nevysporiadala. Poukazoval na to, že splnil všetky podmienky na poskytnutie materského a že za dobu poistenia (minimálne 270 dní poistenia) musel odviesť do Sociálnej poisťovne značné množstvo finančných prostriedkov, ktoré je nutné považovať za zníženie príjmu a to práve v dôsledku uplatnenia si materského z dobrovoľného nemocenského poistenia. V súvislosti so stanoviskom Generálnej prokuratúry SR, ktorým argumentovala žalovaná, žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sa/5/2019 zo dňa 03.02.2020, v ktorom súd konštatoval, že doposiaľ nie je v zákone jasne zadefinované, na aké kritériá Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia podmienok starostlivosti o dieťa prihliada, a je otázne, či je v kompetencii Sociálnej poisťovne takéto pravidlá určovať, pokiaľ nie sú určené v zákone, teda či neprekračuje Sociálna poisťovňa rámec zákona. Poukazoval aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sa/8/2019 zo dňa 03.02.2020, z ktorého vyplýva, že zákon o sociálnom poistení, ktorý upravuje materské, nič také ako počet hodín pracovnej činnosti popri materskom, práce z domu, samostatnú pracovnú činnosť ani nič obdobné neupravuje. Platí však obmedzenie, že ak otec - zamestnanec chce poberať materské, nesmie pracovať na základe pracovnej zmluvy alebo dohody, z ktorej sa odvíja materské. Krajský súd v tomto rozsudku poukázal aj na to, že pokiaľ má otec dieťaťa, ktorý požiadal o materské, uzatvorenú s matkou dieťaťa dohodu o prevzatí dieťaťa do starostlivosti a Sociálna poisťovňa svoje rozhodnutie, ktorým zamieta nárok otca o materské zdôvodňuje tým, že nebolo preukázané, že otec dieťaťa dieťa do starostlivosti prevzal, musí Sociálna poisťovňa vykonať všetky potrebné šetrenia v súvislosti s vyriešením otázky, v akom rozsahu poskytovala matka dieťaťa starostlivosť pred uzatvorením tejto dohody a či otec dieťaťa poskytuje starostlivosť o dieťa v rovnakom rozsahu ako matka. V opačnom prípade dochádza k nerovnakému zaobchádzaniu osôb rôzneho pohlavia a teda je porušený princíp rovnosti. V následnom doplnení svojho vyjadrenia žalobca poukazoval na stanovisko Verejnej ochrankyne práv č. 2181/2019/VOP a jej návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa týka práve možného porušovania práv a slobôd príslušníkov Policajného zboru pri priznávaní a vyplácaní materského. 7. Žalovaná dupliku nepodala.

8. Podaním zo dňa 10.10.2024 žalobca oznámil správnemu súdu, že netrvá na nariadení pojednávania a súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Zotrval na všetkých svojich argumentoch uvedených v žalobe, ako aj v ďalších jeho podaniach. IV. Predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Trnave a rozhodnutie kasačného súdu 9. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 47Sa/1/2020 – 138 zo dňa 15.04.2021, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej zo dňa 28.10.2019 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku skonštatoval, že výkon zamestnania, z ktorého plynie dobrovoľne nemocensky poistenej osobe účasť na osobitnom nemocenskom poistení podľa iných právnych predpisov ako v prípade žalobcu, v zásade nie je prekážkou vzniku nároku na materské inému poistencovi podľa ZSP, pokiaľ sú pracovné podmienky na výkon práce nastavené tak, aby za ich plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu adekvátnu starostlivosť. Ohľadom skutkového záveru žalovanej o fiktívnosti deklarovaného prevzatia starostlivosti o dieťa žalobcom a o fiktívnosti jej následného poskytovania, konštatoval, že k tomuto záveru žalovaná dospela na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci, vychádzajúc pri jeho vyhodnotení len z obsahu predloženého Potvrdenia MV SR bez bližšej špecifikácie druhu, resp. formy alebo miesta vykonávanej služby. V bode 72 predmetného rozsudku krajský súd uviedol, že orgány sociálneho poistenia oboch stupňov pri vyhodnotení podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci uplatneného nároku pochybnosti o skutočnom prevzatí starostlivosti o dieťa žalobcom v štádiu dokazovania neodstránili alebo opodstatnenosť/objektívnosť vzniknutých pochybností nepotvrdili s využitím súčinnosti s účastníkom konania, prípadne v súčinnosti s inými osobami (zamestnávateľom dobrovoľného nemocensky poisteného poistenca). Krajský súd mal za to, že len na základe obsahu rozpisu služieb za dva mesiace relevantného obdobia (z ktorého v jednom mesiaci žalobca čerpal dovolenku) prijať jednoznačný záver o tom, že poistenec nemôže poskytovať starostlivosť dieťaťu z dôvodu výkonu zamestnania, je možné len v prípadoch, ak z obsahu podkladov bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že poistenec v postavení zamestnanca dohodnutú pracovnú náplň alebo predmet jeho pracovnej činnosti nemôže vykonávať v domácom prostredí, s možnosťou jej organizovania po dohode so zamestnávateľom tak, aby bolo možné poskytnúť potrebnú starostlivosť dieťaťu. Konštatoval, že existujú povolania, pri ktorých uvedený spôsob výkonu pracovnej činnosti zo samej ich podstaty nie je možný, napríklad u profesií a zamestnaní, ktoré sú vykonávané v dvanásťhodinových smenách a sú viazané na určité miesto (výrobnú halu, dielňu, sídlo zamestnávateľa a podobne), no sú aj zamestnania, kde je možné po dohode so zamestnávateľom vykonávať časť práce v domácom prostredí a spôsobom, ktorý by umožňoval zároveň poskytovať adekvátnu starostlivosť dieťaťu, ktorú mu poskytovala matka pred odovzdaním dieťaťa do starostlivosti otca. Krajský súd ďalej uviedol, že ak bol zistený pri vyhodnotení listinných dôkazov predložených žalobcom rozpor v ich obsahu so skutočnosťou ním tvrdenou, bolo potrebné, aby konajúce orgány sociálneho poistenia v rámci odstraňovania vád alebo doplnenia konania odvolacím orgánom preverili tvrdenie o možnosti poskytovania starostlivosti dieťaťu žalobcom za súčasného dodržania podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve alebo stanovených v inom type individuálneho správneho aktu v prípadoch príslušníkov ozbrojených zborov SR. Krajský súd skonštatoval, že bolo povinnosťou žalovanej v rámci odvolacieho konania pred vydaním napadnutého rozhodnutia zaoberať sa žalobcom predloženým potvrdením o predpokladanom nástupe manželky žalobcu do zamestnania, doplniť dokazovanie vo vzťahu k sporným otázkam fiktívnosti prevzatia dieťaťa do starostlivosti žalobcom v čase po 01.10.2019, jej reálneho poskytovania ako aj naplnenia kompenzačného účelu predmetnej nemocenskej dávky. Uviedol, že zároveň bolo povinnosťou žalovanej v napadnutom rozhodnutí dať žalobcovi odpoveď na jeho námietky k otázke výkladu posudzovania podmienok splnenia nároku na materské iného poistenca, ktorý si dobrovoľne platil nemocenské poistenie podľa § 31 ZSP. 10. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žalovaná nesúhlasila s názorom krajského súdu o nedostatočne zistenom skutkovom stave a s tým súvisiacou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia. Žalovaná skonštatovala, že žalobca síce uzavrel s matkou dieťaťa dohodu o prevzatí dieťaťa do starostlivosti, ale tejto dohode nezodpovedalo skutočné správanie sa rodičov. Žalovaná uviedla, že pri posudzovaní podmienok žalobcovho nároku na materské vychádzala z platnej právnej úpravy ZSP, z Informačného systému Sociálnej poisťovne, ako aj z podkladov poskytnutých MV SR. Žalovaná napriek nesúhlasu

krajského súdu dáva do pozornosti dochádzku žalobcu, kedy porovnaním tejto dochádzky pred údajným prevzatím dieťaťa do starostlivosti a po údajnom prevzatí dieťaťa do starostlivosti mala za preukázané, že prevzatie dieťaťa bolo len formálne, reálne k nemu nedošlo, nakoľko žalobca bol pracovne vyťažený v rozsahu vylučujúcom súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu a dokonca v rovnakom rozsahu než pred údajným prevzatím starostlivosti o dieťa. Žalovaná uviedla, že pokiaľ otec dieťaťa naďalej vykonáva zárobkovú činnosť v plnom pracovnom rozsahu počas aktívnej časti dňa a dieťaťu je starostlivosť poskytovaná inou fyzickou alebo právnickou osobou, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca - dohoda rodičov je v takomto prípade fiktívna a otec dieťaťa nie je považovaný za iného poistenca. Podľa žalovanej krajský súd opomenul znenie § 196 ods. 6 druhá veta ZSP. Žalovaná uviedla, že mala k dispozícii dostatok dôkazov, aby preukázala, či žalobca spĺňa podmienky ustanovené v § 49 ZSP a naopak žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil jej tvrdenia, hoci mal povinnosť uniesť dôkazné bremeno, a to preukázať, že mu dávka patrí. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1Sžso/30/2016. Žalovaná taktiež poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 9Sžsk/105/2020 v obdobnej veci. Žalovaná kasačnému súdu navrhla rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 11. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadril podaním zo dňa 06.09.2021. Skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovanej bolo vydané len formalisticky, bez toho, že by jeho tvrdenia boli žalovanou riadne a dostatočným spôsobom preskúmané. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. 12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7Ssk/58/2021 zo dňa 30.11.2022 rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 47Sa/1/2020 – 138 zo dňa 15.04.2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku okrem iného (napr. citovanej zákonnej úpravy) uviedol, že: „24. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca bol aj po prevzatí maloletého dieťaťa dňa 03.06.2019 zamestnaný ako vyšetrovateľ PZ SR a že nečerpal rodičovskú dovolenku. V danom prípade zostala spornou otázka, či žalobca splnil podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti a čo sa o toto dieťa staral v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorá je predpokladom pre priznanie materského z nemocenského poistenia. 25. Kasačný súd sa touto právnou problematikou zaoberal vo svojich viacerých rozhodnutiach. V tomto ohľade cituje napr. z odôvodnenia rozsudku NSS SR sp. zn. 7Sžsk/24/2021 zo dňa 21. septembra 2022: „Správne orgány aplikujúce § 49 ods. 1 cit. zákona musia vychádzať z gramatického a teleologického výkladu tejto právnej normy tak, aby bola vykladaná v súlade s jej gramatickým obsahom a v súlade s cieľmi a účelmi zákona o sociálnom poistení. Ak z hypotézy právnej normy § 49 ods. 1 vyplýva podmienka, že o dieťa sa musí starať poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, z uvedeného priamo vyplýva, že sa o dieťa nemôže starať iná fyzická alebo právnická osoba. V spojení s § 2 písm. a/ tohto zákona ak poistenec pred materstvom, resp. prevzatím dieťaťa mal určitý príjem zo zárobkovej činnosti, potom musí v dôsledku tohto prevzatia mať aj stratu alebo zníženie tohto príjmu. Ak žiaden príjem pred materstvom alebo prevzatím dieťaťa nemal, nemá ani jeho stratu alebo zníženie a v tom prípade si ho materským zabezpečí. Zmyslom materskej dávky je teda kompenzácia za stratu príjmu alebo jeho zabezpečenie počas starostlivosti o dieťa. Predpokladom straty alebo zníženia príjmu je skutočná starostlivosť o dieťa a zníženie príjmu ako jej dôsledok. Výklad, ktorý zaujal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, že iný poistenec nemusí mať stratu alebo zníženie príjmu, je v rozpore s cieľom sledovaným uvedenými právnymi normami. Osobná starostlivosť poistenca je zdôraznená slovným spojením „ktorý sa o toto dieťa stará“. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle vyjadriť, že jeho osobná starostlivosť nie je potrebná, potom by túto podmienku v hypotéze tejto právnej normy neuvádzal. Preto nie je potrebné ako explicitnú podmienku priznania materského stanovovať napr. povinnosť prerušenia výkonu práce, resp. ukončenia pracovného pomeru, pretože všetky konkrétne okolnosti rozhodujúce pre zistenie osobnej starostlivosti o dieťa sa preverujú v konkrétnom správnom konaní, pričom sa môže jednať o rozličné životné situácie. Kasačný súd na podporu vyššie uvedeného výkladu účelu dávky poukazuje aj na znenie bodu 19 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20.06.2019 o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými povinnosťami, ktorou sa zrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ, v ktorom sa uvádza: „V záujme podpory rovnomerného rozdelenia opatrovateľských povinností medzi ženami a mužmi a možnosti vytvorenia puta medzi otcami a deťmi už

v rannom veku detí, by sa malo zaviesť právo na otcovskú dovolenku pre otcov alebo pre rovnocenných druhých rodičov, ak sú uznaní vo vnútroštátnom práve a v rozsahu, v akom sú v ňom uznaní. Takáto otcovská dovolenka by sa mala čerpať v čase okolo narodenia dieťaťa a mala by byť jasne spojená s narodením na účely poskytovania starostlivosti.“ Skutočnosť, že zákonodarca predpokladal skutočnú starostlivosť o dieťa, vyplýva aj z ustanovenia § 51 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, ktorý viaže zánik nároku na materské práve na dôvod, že sa poistenec prestal starať o dieťa. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osoba, ktorá sa prestala starať o dieťa z iného dôvodu ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, musí byť len poistenec, teda ten, kto poberá materské ako dávku z nemocenského poistenia, čo v konečnom dôsledku znamená, že práve táto osoba sa predtým musela o dieťa starať. V prípade, ak by sa nevyžadovala skutočná starostlivosť o dieťa poistencom a postačovala by iba formálna dohoda, zakotvenie uvedených dôvodov zániku nároku na materské by nedávalo zmysel. Kasačný súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom správneho súdu, že táto osoba (v danom prípade otec) je pri výkone starostlivosti o dieťa nezastupiteľná. Kasačný súd zastáva právny názor, že ustanovenie § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení priamo nadväzuje na dikciu § 49 ods. 1 a potvrdzuje právny záver, že poistenec, ktorý dieťa prevzal do starostlivosti, sa o toto dieťa musí osobne starať. Z tohto dôvodu Sociálna poisťovňa správne dospela k záveru, že v danom prípade samotným uzavretím dohody o prevzatí dieťaťa do starostlivosti nebola splnená podmienka starostlivosti o dieťa zo strany otca dieťaťa. Ak otec dieťaťa v konkrétnom prípade po prevzatí dieťaťa do starostlivosti riadne pracoval v hlavnom pracovnom pomere, a to v rovnakom rozsahu ako tomu bolo pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti, potom nebola splnená podmienka osobnej starostlivosti o dieťa, čoho dôsledkom by bola strata alebo zníženie jeho príjmu a žalobca nesplnil podmienky na priznanie materského.“ 26. K otázke aplikácie § 49 zákona o sociálnom poistení sa vyjadril Najvyšší správny súd SR aj v rozhodnutí č. 5/2022 uverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR (rozsudok NSS SR sp. zn. 7Sžsk/50/2020 zo dňa 27. októbra 2021), ktorého právne vety znejú: 1. Na účely vzniku nároku na materské je potrebné pojem „starať sa o dieťa“ podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vykladať autonómne a nemožno ho obsahovo stotožňovať s pojmom „riadnej starostlivosti“ podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2011. 11. Kým zákon č. 461/2003 Z. z. na účely vzniku nároku na materské podľa § 49 predpokladá zo strany poistenca osobnú starostlivosť o dieťa, zákon č. 571/2009 Z. z. na účely vzniku nároku na rodičovský príspevok považuje podmienku riadnej starostlivosti o dieťa za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou (§ 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z.). 27. Najvyšší správny súd vo svojej rozhodovacej činnosti teda celkom jednoznačne zaujal právny názor, že iný poistenec sa musí o dieťa osobne starať, pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo samotnej dikcie § 49 ods. 1 veta prvá zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého iný poistenec, ktorý „prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará“, čo treba vykladať tak, že iný poistenec čo do starostlivosti o dieťa zaujme miesto po matke (nahradí ju) a jednak z § 51 zákona o sociálnom poistení, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav a preto sa oň stará iná osoba, prípadne z iných dôvodov. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 citovaného zákona by stratilo svoje opodstatnenie. 28. Uvedené právne závery treba v plnom rozsahu aplikovať aj na prípad žalobcu. Je nesporné, že žalobca odo dňa 03.06.2019, t. j. odo dňa, keď mal prevziať starostlivosť o maloleté dieťa nečerpal rodičovskú dovolenku; v súvislosti s deklarovaným prevzatím starostlivosti o maloleté dieťa sa mu nezmenilo služobné zaradenie, nezmenila sa ani dĺžka jeho základného času služby. Z doložených plánov služieb je zrejmé, že žalobcov základný čas služby je 38 hodín týždenne, je rozvrhnutý nerovnomerne, výkon služby trvá v priemere viac ako 8 hodín denne, hodiny na seba plynule nadväzujú, osobitná úprava pracovného času v súvislosti so starostlivosťou o dieťa žalobcom nebola preukázaná. Z uvedeného vyplýva, že žalobca po matke neprevzal starostlivosť o dieťa, nenahradil ju v tejto starostlivosti, ale rovnako ako pred prevzatím starostlivosti o dieťa zabezpečuje jeho starostlivosť len ako otec participujúci na starostlivosti podľa zákona o rodine, teda nie v rozsahu, ako to predpokladá zákon o sociálnom poistení. 29. Pokiaľ krajský súd správnemu orgánu vytýkal, že nedostatočne zistil skutkový stav, kasačný súd v zhode so správnym orgánom konštatuje, že žalobca a ani jeho právna zástupkyňa neprodukovali žiadne

dôkazy a ani nenavrhli doplnenie konkrétnych dôkazov na preukázanie žalobcovho tvrdenia, že dieťa prevzal do starostlivosti a túto mu poskytuje v rozsahu, v akom mu ju poskytovala matka pred dňom prevzatia. Kasačný súd konštatuje, že bolo v záujme a v dispozícii žalobcu preukázanie skutočného prevzatia starostlivosti o dieťa a zároveň bolo povinnosťou žalobcu ako účastníka správneho konania navrhnúť konkrétne dôkazy na podporu jeho tvrdení (§ 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení). Naopak, podľa názoru kasačného súdu, z dôkazov zadovážených v správnom konaní vyplýva jasný skutkový záver, že nebola splnená osobitná podmienka priznania nároku na materské a preto správne rozhodli správne orgány, keď žalobcovi nárok na materské od 03.06.2019 nepriznali. 30. Z obsahu administratívneho spisu (Potvrdenie MV SR a doložené plány služieb za mesiace apríl až september 2019) vyplýva a žalobca túto skutočnosť nijako nespochybnil, že ku skráteniu pracovného času alebo jeho inej vhodnej úprave, ktorá by mala za následok tomu zodpovedajúce zníženie jeho služobného príjmu podľa § 64 ods. 5 z. č. 73/1998 Z. z. oproti obdobiu spred 03.06.2019, nedošlo. Žalobca pracoval v obdobnom rozsahu pri základnom čase služby 38 hodín týždenne ako pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti. V čase výkonu služobného pomeru žalobca nemá objektívnu možnosť o dieťa sa osobne starať (obdobne sp. zn. 9Sžsk/105/2020). Pritom priemerná dĺžka jeho dennej služby (viac ako 8 hodín, bez započítania nočných služieb) je tak časovo rozsiahla, že objektívne neumožňuje jeho osobnú starostlivosť počas dňa. Tvrdením, že si plánovanie služieb v mesiaci vykonáva sám podľa svojich potrieb, žalobca len potvrdil skutočný rozsah pracovného času potrebný na výkon jeho služby (v priemere za odpracované dni viac ako 8 hodín denne pred aj po úprave pracovného času). Žalobcom tvrdené výrazné zmeny v jeho pláne služieb nemajú oporu v dokladoch doložených zamestnávateľom ako aj samotným žalobcom, keďže dĺžka základného času služby v týždni za mesiace apríl až september 2019 sa nezmenila a aj dĺžka jednotlivých služieb je v tomto období približne rovnaká. Okrem toho bolo preukázané, že základný čas výkonu služby má žalobca rozvrhnutý nerovnomerne, čo samo osebe indikuje nemožnosť jeho osobnej starostlivosti o prevzaté dieťa v takom rozsahu, v akom bola pred prevzatím poskytovaná matkou dieťaťa. Kasačný súd sa preto stotožňuje so záverom žalovanej, že pokiaľ otec dieťaťa naďalej vykonáva zárobkovú činnosť v plnom pracovnom rozsahu počas aktívnej časti dňa, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca. 31. Kasačný súd konštatuje, že zmyslom materskej dávky je kompenzácia za stratu príjmu počas starostlivosti o dieťa. Predpokladom je teda skutočná starostlivosť o dieťa a zníženie príjmu ako jej dôsledok, v prípade žalobcu však nebol splnený už prvý predpoklad, keď skutočná starostlivosť o dieťa nebola preukázaná, keďže žalobca nezmenil svoju pracovnú aktivitu napr. čerpaním rodičovskej dovolenky alebo skrátením času služby na zodpovedajúcu úroveň. Treba konštatovať, že u žalobcu, ktorého primárnou úlohou bolo práve zabezpečovanie starostlivosti o dieťa, nedošlo k prispôsobeniu vykonávania jeho pracovnej aktivity v takom rozsahu, ktorý by mal mať za následok také zníženie príjmu (v priamej súvislosti so starostlivosťou o dieťa), ktoré by vyžadovalo jeho kompenzáciu. Kasačný súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu vyjadreným v správnej žalobe o absurdnosti záveru, že účel materského nie je naplnený, ak dobrovoľne nemocensky poistený otec dieťaťa prevzal dieťa do starostlivosti „len formálne“, naďalej vykonáva prácu v takmer rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. Účelom materského nie je zvýšiť príjem rodiny, ale kompenzovať výpadok príjmu jedného z rodičov, resp. zabezpečiť príjem ak predtým príjem nemal, avšak vždy v dôsledku starostlivosti o dieťa. 32. Z ust. § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vyplývajú dve podmienky nároku na materské, a to prevzatia dieťaťa do starostlivosti a kumulatívna podmienka starostlivosti o toto dieťa. Uvedené je vyjadrené v slovnom spojení „... ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará“. Nemožno teda súhlasiť s názorom, že postačuje splnenie prvej podmienky, a to prevzatie dieťaťa do starostlivosti v zmysle § 49 ods. 2 písm. d) tohto ustanovenia. Zákonodarca explicitne stanovil aj podmienku, že sa iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, musí o toto dieťa starať. Nedôvodný je potom právny názor žalobcu, že z právnej úpravy nevyplýva požiadavka zníženia rozsahu pracovnej činnosti iného poistenca a starostlivosť môže byť poskytovaná inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Pokiaľ je potrebná osobná starostlivosť poistenca o dieťa, potom je potrebné vyhodnotiť konkrétne skutkové okolnosti, či je táto podmienka splnená. 33. Kasačný súd dodáva, že žalobcovi postupom podľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., nebol zo strany nadriadeného určený kratší čas služby v týždni, respektíve túto skutočnosť žalobca nepreukázal. Možno teda uzavrieť, že žalobca si v rozhodnom období plnil svoje služobné povinnosti v plnom rozsahu a podľa potvrdenia MV SR a plánov služieb za mesiace apríl až september 2019 v nezmenených pracovných podmienkach, ktoré mu nedovoľovali osobnú starostlivosť o dieťa. Podľa názoru kasačného súdu žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v súlade so zákonom, pre rozhodnutie si zadovážili všetky potrebné podklady, na základe ktorých zistili skutkový stav náležite a zistené

skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenú nemocenskú dávku materské. Aj podľa názoru kasačného súdu si tak žalobca ku dňu podania žiadosti o materské nevytvoril z pohľadu pracovných podmienok taký časový priestor, aby mohol oprávnene tvrdiť, že poskytuje riadnu, faktickú a osobnú starostlivosť o dieťa, a teda že by riadne prevzal starostlivosť o dieťa, ktorá bola dovtedy poskytovaná zo strany matky dieťaťa. (obdobne sp. zn. 7Sžsk/17/2021). 34. Sťažovateľka podľa názoru kasačného súdu zhromaždila a vyhodnotila sumu dôkazov, ktorá jej umožnila urobiť záver obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí, pričom nezostali nijaké rozumné pochybnosti o pracovnej situácii žalobcu ku dňu deklarovaného prevzatia dieťaťa do starostlivosti. Pokiaľ sa žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia nevysporiadala so skutočnosťou, že matka dieťaťa ku dňu 01.10.2019 má nastúpiť do zamestnania, pričom od 03.06.2019 čerpala rodičovskú dovolenku v súvislosti so starostlivosťou o staršie dieťa, kasačný súd konštatuje, že vyhodnotenie tejto skutkovej okolnosti nemá právny význam pre prijatie záveru o fiktívnom prevzatí starostlivosti o dieťa otcom ku dňu 03.06.2019. 35. Z uvedených dôvodov kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 462 ods. 1 SSP z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v novom rozhodnutí zohľadní vyššie uvedené právne názory kasačného súdu ohľadom zisteného skutkového stavu a vec nanovo právne posúdi. Pritom je viazaný právnym názorom kasačného súdu. 36. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.“ V. Relevantné právne predpisy 13. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 14. Podľa § 6 ods. 1, 2 písm. c) SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o c) správnych žalobách v sociálnych veciach. 15. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 16. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 17. Podľa § 202 ods. 2 SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1. 18. Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. 19. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 20. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 21. Podľa § 2 písm. a) ZSP v znení účinnom ku dňu 04.11.2019 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej) sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. 22. Podľa § 13 ods. 1 písm. d) ZSP v znení účinnom ku dňu 04.11.2019, z nemocenského poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské. 23. Podľa § 31 ods. 1 ZSP v znení účinnom ku dňu 04.11.2019, povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba majú nárok na nemocenskú dávku, ak tento zákon neustanovuje inak, ak: a) splnili podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia a b) zaplatili poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikol dôvod

na poskytnutie nemocenskej dávky, za obdobie od prvého vzniku nemocenského poistenia povinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, najviac za obdobie posledných päť rokov predchádzajúcich kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky; podmienka zaplatenia poistného na nemocenské poistenie sa považuje za splnenú, ak suma dlžného poistného na nemocenské poistenie je v úhrne nižšia ako 5,- €. 24. Podľa § 49 ods. 1 ZSP v znení účinnom ku dňu 04.11.2019, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní. 25. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) ZSP v znení účinnom ku dňu 04.11.2019, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. 26. Podľa § 51 ods. 2 prvá veta ZSP v znení účinnom ku dňu 04.11.2019, ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. 27. Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov, dĺžka základného času služby v týždni, ktorý je počas celého kalendárneho mesiaca rozvrhnutý nerovnomerne, sa ustanovuje na 38 hodín. 28. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., nadriadený môže určiť policajtovi kratší čas služby v týždni alebo ho inak vhodne upraviť, ak o to policajt požiada zo zdravotných alebo iných vážnych dôvodov a ak tomu nebráni dôležitý záujem štátnej služby; ak bol policajtovi určený kratší čas služby, patrí mu služobný príjem zodpovedajúci tomuto kratšiemu času služby. 29. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., základný čas služby v týždni sa rozvrhuje spravidla na päť dní služby tak, aby dni nepretržitého odpočinku v týždni pripadali pokiaľ možno na sobotu a nedeľu. Ak to povaha štátnej služby vyžaduje, môže byť základný čas služby v týždni rozvrhnutý nerovnomerne. VI. Rozhodnutie správneho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie kasačným súdom Právne posúdenie 30. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 31. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná a rozhodnutá Krajským súdom v Trnave pod pridelenou spisovou značkou 47Sa/1/2020. Po vrátení veci Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky krajskému súdu bola vec zapísaná pod sp. zn. 47Sa/1/2023. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave. Následne po vzniku Správneho súdu v Bratislave bola vec náhodným výberom pridelená samosudkyni do oddelenia 14Sa a následne (z dôvodu, že samosudkyňa z oddelenia 14Sa odišla na materskú dovolenku) opätovne náhodným výberom bola pridelená samosudcovi do oddelenia 15Sa, ktorý o nej rozhodol pod spisovou značkou 15Sas/34/2024. 32. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3 SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 199 až § 205 SSP, viazaný právnym názorom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi

podľa § 202 ods. 2 SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, podľa stavu veci v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 135 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa 21.03.2025. 33. Predmetom tohto konania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovanej z 28.10.2019, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdila. Prvostupňový orgán prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 15.08.2019 rozhodol tak, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 03.06.2019. 34. Z administratívneho spisu vyplýva: - žalobca podal žiadosť č. B1177046 o materské dňa 17.06.2019 s uvedením dátumu prevzatia dieťaťa G. C., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „dieťa“) do starostlivosti dňa 03.06.2019 z jeho dobrovoľného nemocenského poistenia, ktoré trvalo od 01.09.2018 do 30.06.2019; v rozhodujúcom čase bol zároveň sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z .z. ako príslušník PZ SR; - k žiadosti žalobca pripojil dohodu s matkou dieťaťa o jeho prevzatí do starostlivosti otca (žalobca) od 03.06.2019; rodný list tohto dieťaťa; potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 03.06.2019, že matka k uvedenému dňu požiadala o odňatie príspevku na starostlivosť o dieťa. Matka dieťaťa bola poberateľkou rodičovského príspevku pri starostlivosti o dieťa do 02.06.2019; - podaním zo dňa 24.07.2019 doložil žalobca Čestné vyhlásenie k žiadosti o materské, z ktorého vyplýva, že žalobca je sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z. z. a jeho sociálne zabezpečenie vykonáva Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. V sprievodnom liste k tomuto Čestnému vyhláseniu žalobca uviedol, že je príslušníkom PZ SR, jeho služobný pomer vznikol pred vznikom jeho dobrovoľného nemocenského poistenia a inú pracovnú zmluvu ako so svojim zamestnávateľom nemá; k výkonu služobnej činnosti uviedol, že má nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, čo mu umožňuje prispôsobovanie výkonu štátnej služby potrebám dieťaťa. Má za to, že jeho pracovné podmienky sú zlučiteľné s poskytovaním starostlivosti o dieťa, doložil čestné vyhlásenie, že odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti vykonáva takú starostlivosť, akú do času prevzatia vykonávala matka dieťaťa; - prvostupňový orgán dňa 01.08.2019 požiadal MV SR o zaslanie oznámenia, či má žalobca rozvrhnutý pracovný čas od 03.06.2019 rovnomerne alebo nerovnomerne, zároveň požiadal o predloženie kópie jeho dochádzky za mesiace apríl, máj, jún, júl 2019 a o informáciu, či si požiadal o rodičovskú dovolenku zo služobného pomeru. MV SR Centrum podpory Trnava, oddelenie personálne vydalo dňa 08.08.2019 potvrdenie, že žalobca má podľa zákona č. 73/1998 Z. z. základný čas služby v týždni rozvrhnutý nerovnomerne počas celého kalendárneho mesiaca s dĺžkou základného času služby v týždni stanovenou na 38 hodín; v súčasnej dobe žiadosť žalobcu o rodičovskú dovolenku neeviduje; k potvrdeniu boli doložené plány služieb za mesiace apríl až júl 2019; - v podaní doručenom žalovanej dňa 12.8.2019 žalobca uviedol, že na spôsobe plánovania jeho služieb je vidieť výrazná zmena počnúc mesiacom júl 2019 a následne aj v pláne v auguste 2019, ktorý doručil v prílohe ako podklad na rozhodnutie vo veci; - v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca doložil plán služieb za mesiac september 2018. Žalobca uviedol, že svoje služby si vie prispôsobovať potrebám dieťaťa, čo má byť potvrdené listom MV SR, plánovanie služieb v mesiaci si vykonáva sám podľa svojich potrieb. Ďalej namietol, že nástup matky do zamestnania nie je podmienkou pre priznanie materského, manželka sa starala o ich staršie dieťa a do zamestnania by mala nastúpiť od 01.10.2019 (doložené potvrdenie o plánovanom nástupe); - z plánov služieb za mesiace apríl až september vyplýva, že žalobca je zaradený vo funkcii vyšetrovateľ; - z plánu služieb za mesiac apríl vyplýva evidovaný počet odpracovaný hodín (ďalej len „OH“) 142 a počet odpracovaných dní 16, denný priemer tak bol 8h 52 min, nad rámec uvedeného mal žalobca tri služby v noci v rozsahu 24 h a čerpal 3 dni dovolenky. Z doloženej dochádzky za mesiac máj vyplýva evidovaný počet OH 164 a počet odpracovaných dní 20, denný priemer tak bol 8h 12 min, nad rámec uvedeného mal žalobca dve služby v noci v rozsahu 24 h, dovolenku nečerpal. Z doloženej dochádzky za mesiac jún vyplýva evidovaný počet OH 151,5 a počet odpracovaných dní 17, denný priemer tak bol 8 h 54 min, nad rámec uvedeného mal žalobca dve služby v noci v rozsahu 18 h a čerpal 2 dni dovolenky. Z doloženej dochádzky za mesiac júl vyplýva evidovaný počet OH 115,5 a počet odpracovaných dní 10, denný priemer tak bol 11 h 33 min, nad rámec uvedeného mal žalobca jednu službu v noci v rozsahu 2,5 h a čerpal 10 dní dovolenky. Z doloženej dochádzky za mesiac august vyplýva evidovaný počet OH 124,75 h a počet odpracovaných dní 15, denný priemer tak bol 8 h 19 min, nad rámec uvedeného mal žalobca jednu službu v noci v rozsahu 12 h a čerpal 8 dní dovolenky. Z doloženej dochádzky za mesiac

september vyplýva evidovaný počet OH 130,2 h a počet odpracovaných dní 16, denný priemer tak bol 8 h 8 min, nad rámec uvedeného mal žalobca jednu službu v noci v rozsahu 12 h a čerpal 6 dní dovolenky. Vykonané nočné služby sú nad rámec odpracovaných hodín a spôsob ich výkonu nie je z predloženej evidencie zrejmý. 35. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca bol aj po prevzatí maloletého dieťaťa dňa 03.06.2019 zamestnaný ako vyšetrovateľ PZ SR a že nečerpal rodičovskú dovolenku. V danom prípade zostala spornou otázka, či žalobca splnil podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti a čo sa o toto dieťa staral v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 ZSP, ktorá je predpokladom pre priznanie materského z nemocenského poistenia. 36. K tejto otázke a námietkam žalobcu zaujal podrobné stanovisko Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v (zrušujúcom) rozsudku sp. zn. 7Ssk/58/2021 zo dňa 30.11.2022, ktorého časť odôvodnenia správny súd v celosti preberá do ďalšieho odôvodnenia svojho rozhodnutia, a to v záujme vyvarovať sa prípadnému skresleniu jeho záverov. V odôvodnení predmetného rozhodnutia Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uviedol: „25. Kasačný súd sa touto právnou problematikou zaoberal vo svojich viacerých rozhodnutiach. V tomto ohľade cituje napr. z odôvodnenia rozsudku NSS SR sp. zn. 7Sžsk/24/2021 zo dňa 21. septembra 2022: „Správne orgány aplikujúce § 49 ods. 1 cit. zákona musia vychádzať z gramatického a teleologického výkladu tejto právnej normy tak, aby bola vykladaná v súlade s jej gramatickým obsahom a v súlade s cieľmi a účelmi zákona o sociálnom poistení. Ak z hypotézy právnej normy § 49 ods. 1 vyplýva podmienka, že o dieťa sa musí starať poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, z uvedeného priamo vyplýva, že sa o dieťa nemôže starať iná fyzická alebo právnická osoba. V spojení s § 2 písm. a/ tohto zákona ak poistenec pred materstvom, resp. prevzatím dieťaťa mal určitý príjem zo zárobkovej činnosti, potom musí v dôsledku tohto prevzatia mať aj stratu alebo zníženie tohto príjmu. Ak žiaden príjem pred materstvom alebo prevzatím dieťaťa nemal, nemá ani jeho stratu alebo zníženie a v tom prípade si ho materským zabezpečí. Zmyslom materskej dávky je teda kompenzácia za stratu príjmu alebo jeho zabezpečenie počas starostlivosti o dieťa. Predpokladom straty alebo zníženia príjmu je skutočná starostlivosť o dieťa a zníženie príjmu ako jej dôsledok. Výklad, ktorý zaujal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, že iný poistenec nemusí mať stratu alebo zníženie príjmu, je v rozpore s cieľom sledovaným uvedenými právnymi normami. Osobná starostlivosť poistenca je zdôraznená slovným spojením „ktorý sa o toto dieťa stará“. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle vyjadriť, že jeho osobná starostlivosť nie je potrebná, potom by túto podmienku v hypotéze tejto právnej normy neuvádzal. Preto nie je potrebné ako explicitnú podmienku priznania materského stanovovať napr. povinnosť prerušenia výkonu práce, resp. ukončenia pracovného pomeru, pretože všetky konkrétne okolnosti rozhodujúce pre zistenie osobnej starostlivosti o dieťa sa preverujú v konkrétnom správnom konaní, pričom sa môže jednať o rozličné životné situácie. Kasačný súd na podporu vyššie uvedeného výkladu účelu dávky poukazuje aj na znenie bodu 19 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20.06.2019 o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými povinnosťami, ktorou sa zrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ, v ktorom sa uvádza: „V záujme podpory rovnomerného rozdelenia opatrovateľských povinností medzi ženami a mužmi a možnosti vytvorenia puta medzi otcami a deťmi už v rannom veku detí, by sa malo zaviesť právo na otcovskú dovolenku pre otcov alebo pre rovnocenných druhých rodičov, ak sú uznaní vo vnútroštátnom práve a v rozsahu, v akom sú v ňom uznaní. Takáto otcovská dovolenka by sa mala čerpať v čase okolo narodenia dieťaťa a mala by byť jasne spojená s narodením na účely poskytovania starostlivosti.“ Skutočnosť, že zákonodarca predpokladal skutočnú starostlivosť o dieťa, vyplýva aj z ustanovenia § 51 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, ktorý viaže zánik nároku na materské práve na dôvod, že sa poistenec prestal starať o dieťa. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osoba, ktorá sa prestala starať o dieťa z iného dôvodu ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, musí byť len poistenec, teda ten, kto poberá materské ako dávku z nemocenského poistenia, čo v konečnom dôsledku znamená, že práve táto osoba sa predtým musela o dieťa starať. V prípade, ak by sa nevyžadovala skutočná starostlivosť o dieťa poistencom a postačovala by iba formálna dohoda, zakotvenie uvedených dôvodov zániku nároku na materské by nedávalo zmysel. Kasačný súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom správneho súdu, že táto osoba (v danom prípade otec) je pri výkone starostlivosti o dieťa nezastupiteľná. Kasačný súd zastáva právny názor, že ustanovenie § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení priamo nadväzuje na dikciu § 49 ods. 1 a potvrdzuje právny záver, že poistenec, ktorý dieťa prevzal do starostlivosti, sa o toto dieťa musí osobne starať.

Z tohto dôvodu Sociálna poisťovňa správne dospela k záveru, že v danom prípade samotným uzavretím dohody o prevzatí dieťaťa do starostlivosti nebola splnená podmienka starostlivosti o dieťa zo strany otca dieťaťa. Ak otec dieťaťa v konkrétnom prípade po prevzatí dieťaťa do starostlivosti riadne pracoval v hlavnom pracovnom pomere, a to v rovnakom rozsahu ako tomu bolo pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti, potom nebola splnená podmienka osobnej starostlivosti o dieťa, čoho dôsledkom by bola strata alebo zníženie jeho príjmu a žalobca nesplnil podmienky na priznanie materského.“ 26. K otázke aplikácie § 49 zákona o sociálnom poistení sa vyjadril Najvyšší správny súd SR aj v rozhodnutí č. 5/2022 uverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR (rozsudok NSS SR sp. zn. 7Sžsk/50/2020 zo dňa 27. októbra 2021), ktorého právne vety znejú: 1. Na účely vzniku nároku na materské je potrebné pojem „starať sa o dieťa“ podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vykladať autonómne a nemožno ho obsahovo stotožňovať s pojmom „riadnej starostlivosti“ podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2011. 11. Kým zákon č. 461/2003 Z. z. na účely vzniku nároku na materské podľa § 49 predpokladá zo strany poistenca osobnú starostlivosť o dieťa, zákon č. 571/2009 Z. z. na účely vzniku nároku na rodičovský príspevok považuje podmienku riadnej starostlivosti o dieťa za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou (§ 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z.). 27. Najvyšší správny súd vo svojej rozhodovacej činnosti teda celkom jednoznačne zaujal právny názor, že iný poistenec sa musí o dieťa osobne starať, pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo samotnej dikcie § 49 ods. 1 veta prvá zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého iný poistenec, ktorý „prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará“, čo treba vykladať tak, že iný poistenec čo do starostlivosti o dieťa zaujme miesto po matke (nahradí ju) a jednak z § 51 zákona o sociálnom poistení, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav a preto sa oň stará iná osoba, prípadne z iných dôvodov. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 citovaného zákona by stratilo svoje opodstatnenie. 28. Uvedené právne závery treba v plnom rozsahu aplikovať aj na prípad žalobcu. Je nesporné, že žalobca odo dňa 03.06.2019, t. j. odo dňa, keď mal prevziať starostlivosť o maloleté dieťa nečerpal rodičovskú dovolenku; v súvislosti s deklarovaným prevzatím starostlivosti o maloleté dieťa sa mu nezmenilo služobné zaradenie, nezmenila sa ani dĺžka jeho základného času služby. Z doložených plánov služieb je zrejmé, že žalobcov základný čas služby je 38 hodín týždenne, je rozvrhnutý nerovnomerne, výkon služby trvá v priemere viac ako 8 hodín denne, hodiny na seba plynule nadväzujú, osobitná úprava pracovného času v súvislosti so starostlivosťou o dieťa žalobcom nebola preukázaná. Z uvedeného vyplýva, že žalobca po matke neprevzal starostlivosť o dieťa, nenahradil ju v tejto starostlivosti, ale rovnako ako pred prevzatím starostlivosti o dieťa zabezpečuje jeho starostlivosť len ako otec participujúci na starostlivosti podľa zákona o rodine, teda nie v rozsahu, ako to predpokladá zákon o sociálnom poistení. 29. Pokiaľ krajský súd správnemu orgánu vytýkal, že nedostatočne zistil skutkový stav, kasačný súd v zhode so správnym orgánom konštatuje, že žalobca a ani jeho právna zástupkyňa neprodukovali žiadne dôkazy a ani nenavrhli doplnenie konkrétnych dôkazov na preukázanie žalobcovho tvrdenia, že dieťa prevzal do starostlivosti a túto mu poskytuje v rozsahu, v akom mu ju poskytovala matka pred dňom prevzatia. Kasačný súd konštatuje, že bolo v záujme a v dispozícii žalobcu preukázanie skutočného prevzatia starostlivosti o dieťa a zároveň bolo povinnosťou žalobcu ako účastníka správneho konania navrhnúť konkrétne dôkazy na podporu jeho tvrdení (§ 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení). Naopak, podľa názoru kasačného súdu, z dôkazov zadovážených v správnom konaní vyplýva jasný skutkový záver, že nebola splnená osobitná podmienka priznania nároku na materské a preto správne rozhodli správne orgány, keď žalobcovi nárok na materské od 03.06.2019 nepriznali. 30. Z obsahu administratívneho spisu (Potvrdenie MV SR a doložené plány služieb za mesiace apríl až september 2019) vyplýva a žalobca túto skutočnosť nijako nespochybnil, že ku skráteniu pracovného času alebo jeho inej vhodnej úprave, ktorá by mala za následok tomu zodpovedajúce zníženie jeho služobného príjmu podľa § 64 ods. 5 z. č. 73/1998 Z. z. oproti obdobiu spred 03.06.2019, nedošlo. Žalobca pracoval v obdobnom rozsahu pri základnom čase služby 38 hodín týždenne ako pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti. V čase výkonu služobného pomeru žalobca nemá objektívnu možnosť o dieťa sa osobne starať (obdobne sp. zn. 9Sžsk/105/2020). Pritom priemerná dĺžka jeho dennej služby (viac ako 8 hodín, bez započítania nočných služieb) je tak časovo rozsiahla, že objektívne neumožňuje jeho osobnú starostlivosť počas dňa. Tvrdením, že si plánovanie služieb v mesiaci vykonáva sám podľa

svojich potrieb, žalobca len potvrdil skutočný rozsah pracovného času potrebný na výkon jeho služby (v priemere za odpracované dni viac ako 8 hodín denne pred aj po úprave pracovného času). Žalobcom tvrdené výrazné zmeny v jeho pláne služieb nemajú oporu v dokladoch doložených zamestnávateľom ako aj samotným žalobcom, keďže dĺžka základného času služby v týždni za mesiace apríl až september 2019 sa nezmenila a aj dĺžka jednotlivých služieb je v tomto období približne rovnaká. Okrem toho bolo preukázané, že základný čas výkonu služby má žalobca rozvrhnutý nerovnomerne, čo samo osebe indikuje nemožnosť jeho osobnej starostlivosti o prevzaté dieťa v takom rozsahu, v akom bola pred prevzatím poskytovaná matkou dieťaťa. Kasačný súd sa preto stotožňuje so záverom žalovanej, že pokiaľ otec dieťaťa naďalej vykonáva zárobkovú činnosť v plnom pracovnom rozsahu počas aktívnej časti dňa, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca. 31. Kasačný súd konštatuje, že zmyslom materskej dávky je kompenzácia za stratu príjmu počas starostlivosti o dieťa. Predpokladom je teda skutočná starostlivosť o dieťa a zníženie príjmu ako jej dôsledok, v prípade žalobcu však nebol splnený už prvý predpoklad, keď skutočná starostlivosť o dieťa nebola preukázaná, keďže žalobca nezmenil svoju pracovnú aktivitu napr. čerpaním rodičovskej dovolenky alebo skrátením času služby na zodpovedajúcu úroveň. Treba konštatovať, že u žalobcu, ktorého primárnou úlohou bolo práve zabezpečovanie starostlivosti o dieťa, nedošlo k prispôsobeniu vykonávania jeho pracovnej aktivity v takom rozsahu, ktorý by mal mať za následok také zníženie príjmu (v priamej súvislosti so starostlivosťou o dieťa), ktoré by vyžadovalo jeho kompenzáciu. Kasačný súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu vyjadreným v správnej žalobe o absurdnosti záveru, že účel materského nie je naplnený, ak dobrovoľne nemocensky poistený otec dieťaťa prevzal dieťa do starostlivosti „len formálne“, naďalej vykonáva prácu v takmer rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. Účelom materského nie je zvýšiť príjem rodiny, ale kompenzovať výpadok príjmu jedného z rodičov, resp. zabezpečiť príjem ak predtým príjem nemal, avšak vždy v dôsledku starostlivosti o dieťa. 32. Z ust. § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vyplývajú dve podmienky nároku na materské, a to prevzatia dieťaťa do starostlivosti a kumulatívna podmienka starostlivosti o toto dieťa. Uvedené je vyjadrené v slovnom spojení „... ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará“. Nemožno teda súhlasiť s názorom, že postačuje splnenie prvej podmienky, a to prevzatie dieťaťa do starostlivosti v zmysle § 49 ods. 2 písm. d) tohto ustanovenia. Zákonodarca explicitne stanovil aj podmienku, že sa iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, musí o toto dieťa starať. Nedôvodný je potom právny názor žalobcu, že z právnej úpravy nevyplýva požiadavka zníženia rozsahu pracovnej činnosti iného poistenca a starostlivosť môže byť poskytovaná inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Pokiaľ je potrebná osobná starostlivosť poistenca o dieťa, potom je potrebné vyhodnotiť konkrétne skutkové okolnosti, či je táto podmienka splnená. 33. Kasačný súd dodáva, že žalobcovi postupom podľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., nebol zo strany nadriadeného určený kratší čas služby v týždni, respektíve túto skutočnosť žalobca nepreukázal. Možno teda uzavrieť, že žalobca si v rozhodnom období plnil svoje služobné povinnosti v plnom rozsahu a podľa potvrdenia MV SR a plánov služieb za mesiace apríl až september 2019 v nezmenených pracovných podmienkach, ktoré mu nedovoľovali osobnú starostlivosť o dieťa. Podľa názoru kasačného súdu žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v súlade so zákonom, pre rozhodnutie si zadovážili všetky potrebné podklady, na základe ktorých zistili skutkový stav náležite a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenú nemocenskú dávku materské. Aj podľa názoru kasačného súdu si tak žalobca ku dňu podania žiadosti o materské nevytvoril z pohľadu pracovných podmienok taký časový priestor, aby mohol oprávnene tvrdiť, že poskytuje riadnu, faktickú a osobnú starostlivosť o dieťa, a teda že by riadne prevzal starostlivosť o dieťa, ktorá bola dovtedy poskytovaná zo strany matky dieťaťa. (obdobne sp. zn. 7Sžsk/17/2021). 34. Sťažovateľka podľa názoru kasačného súdu zhromaždila a vyhodnotila sumu dôkazov, ktorá jej umožnila urobiť záver obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí, pričom nezostali nijaké rozumné pochybnosti o pracovnej situácii žalobcu ku dňu deklarovaného prevzatia dieťaťa do starostlivosti. Pokiaľ sa žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia nevysporiadala so skutočnosťou, že matka dieťaťa ku dňu 01.10.2019 má nastúpiť do zamestnania, pričom od 03.06.2019 čerpala rodičovskú dovolenku v súvislosti so starostlivosťou o staršie dieťa, kasačný súd konštatuje, že vyhodnotenie tejto skutkovej okolnosti nemá právny význam pre prijatie záveru o fiktívnom prevzatí starostlivosti o dieťa otcom ku dňu 03.06.2019.“ 37. Právnym názorom kasačného súdu v predmetnej veci je správny súd viazaný. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sa dôsledne, podrobne a komplexne vysporiadal so všetkými relevantne vznesenými námietkami žalobcu, pričom žalobca po zrušení predchádzajúceho rozsudku Krajského

súdu v Trnave neprezentoval v konaní žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bol daný dôvod odkloniť sa od právneho názoru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (citovaného vyššie) – správny súd sa s predmetným právnym názorom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotožňuje. 38. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má správny súd teda za to, že prvostupňový orgán správne a zákonne prvostupňovým rozhodnutím rozhodol, že žalobca nemá nárok na materské, nakoľko žalobca ku dňu 03.06.2019 nespĺňal podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa podľa § 49 ods. 1 ZSP, v dôsledku čoho žalovaná postupovala taktiež správne a v súlade so zákonom, keď napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a prvostupňové rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdila. 39. Na základe vyššie uvedeného mal správny súd za to, že žalovaná, ako aj prvostupňový orgán, dostatočne zistili skutkový stav, vec správne právne posúdili a napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím aj riadne odôvodnili, a preto správny súd nezistil žiaden dôvod ich nezákonnosti. Správny súd teda dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP (v spojení s § 199 ods. 3 SSP). 40. O náhrade trov konania (pred správnym súdom, ako aj kasačným súdom) rozhodol správny súd podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanej voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Pokiaľ ide o trovy kasačného konania, vzhľadom na výsledok konania vo veci samej, v ktorom žalobca nebol úspešný, mu trovy kasačného konania neprináležia (tieto by mu patrili iba v prípade, ak by bol v konaní úspešný). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).