Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/42/2023 1023200393 28. 10. 2025 JUDr. Lucia Kúdelčíková ECLI:SK:SpSBA:2025:1023200393.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, XXX XX C., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 22983/2022-20-II zo dňa 22.12.2022, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca žiadosťou zo dňa 09.11.2022 (ďalej len „žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií“) požiadal žalovaného o sprístupnenie informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), a to o sprístupnenie informácie, akú funkciu u žalovaného zastávala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, a o sprístupnenie informácie, či mala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, teda v čase výkonu kontroly na Okresnom súde Bratislava II, podpísanú priepustku alebo čerpala riadnu dovolenku. Požadované informácie žalobca žiadal sprístupniť ich doručením na e-mailovú adresu uvedenú v žiadosti o sprístupnenie informácií. 2. Žalovaný rozhodnutím č. 632/2022-142-I zo dňa 18.11.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol podľa § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií tak, že žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií nevyhovel a požadované informácie nesprístupnil. 3. Žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia konštatoval, že žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií sa týkala informácií ohľadom pracovného zaradenia konkrétnej štátnej zamestnankyne u žalovaného, t.j. na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, a dôvodu, z akého táto osoba bola mimo svojho pracoviska. A. E. F. pritom nebola vedúcim zamestnancom, resp. štátnym zamestnancom, na ktorého by sa vzťahovala právna úprava ustanovená v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. Žalovaný tak dospel k záveru, že boli splnené dôvody na nesprístupnenie informácií o pracovnom zaradení konkrétneho zamestnanca v prípade A. E. F., na ktorú sa nevzťahoval § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií a o prítomnosti/neprítomnosti konkrétneho zamestnanca na pracovisku a dôvodoch prípadnej neprítomnosti zamestnanca na pracovisku, keďže tieto informácie boli nepochybne osobnými údajmi. Išlo totiž o údaje o osobe, ktorá bola v samotnej žiadosti identifikovaná, t.j. zo žiadosti
o sprístupnenie informácií bolo bez pochybností zrejmé, vo vzťahu k akej konkrétnej fyzickej osobe požadoval žalobca sprístupniť informácie. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že osobnými údajmi boli v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov (ďalej len „GDPR“) a zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“) aj informácie, ktoré by viedli k identifikácii konkrétnej fyzickej osoby prostredníctvom znakov, ktoré tvoria jej ekonomickú identitu. Bolo pritom zrejmé, že už samotné údaje v žiadosti o sprístupnenie informácií vytvárali súbor takých informácií, v ich spojení s pracovným zaradením, resp. informáciami z interného dochádzkového systému žalovaného, ktoré ako celok tvorili ekonomickú identitu fyzickej osoby, a teda boli jej osobnými údajmi. Žalovaný predchádzajúcim písomným súhlasom A. E. F. nedisponoval a v intenciách zákona o slobode informácií ani nebol povinný od A. E. F. vyžiadať predmetný súhlas. 4. O podanom rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 22983/2022-20-II zo dňa 22.12.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 5. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že podaný rozklad nebol dôvodný. Žalovaný sa po preskúmaní administratívneho spisu vzťahujúceho sa na predmetnú právnu vec stotožnil so záverom, ako aj s odôvodnením uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí. V prvostupňovom rozhodnutí totiž boli dôvody, ktoré žalovaného viedli k jeho vydaniu, zrozumiteľne a vyčerpávajúco vysvetlené. Žalovaný preto v celom rozsahu odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ išlo o námietky žalobcu uvádzané v rozklade, tieto zjavne predstavovali výhrady voči dôkazom zabezpečeným vo vyšetrovacom spise a z hľadiska postupu podľa zákona o slobode informácií neboli právne relevantné. II. Žaloba 6. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.03.2023 domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutie žalovaného“), zrušenia týchto rozhodnutí, uloženia povinnosti žalovanému sprístupniť požadované informácie a priznať mu právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 7. Rozhodnutie žalovaného bolo nepreskúmateľné z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pritom predstavuje takú vadu, ktorá bráni možnosti preskúmania takéhoto rozhodnutia. Zjednodušene povedané, nepreskúmateľné je také rozhodnutie, z ktorého nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté a prečo bolo rozhodnuté práve tak, ako bolo rozhodnuté. Nezrozumiteľnosť rozhodnutia znamená aj nezrozumiteľnosť jazykovú či logickú, keď napríklad z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy orgán verejnej správy vykonal. Za nedostatočne odôvodnené rozhodnutie sa považuje rozhodnutie, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania, či pri právnom posúdení veci. Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale aj to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je zásadne založená na nedostatku skutkových a nie na čiastkových nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia. Musí pritom ísť o vady skutkových zistení, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody. Pôjde najmä o rozhodovacie dôvody o skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo prípady, keď nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané. 8. Definícia pojmu „osobný údaj“ uvedená v § 3 zákona o ochrane osobných údajov je veľmi široká. Túto definíciu nie je možné vykladať tak, že ide o akúkoľvek informáciu, ktorá sa týka určenej alebo určiteľnej osoby. Tento pojem je potrebné vykladať a uplatňovať tak, aby dôsledky tohto výkladu a uplatnenia neboli v rozpore s ústavným právom na informácie. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011 konštatoval, že ochrana osobných údajov je špecifická forma ochrany súkromia. Osobný údaj je jedným z aspektov súkromia fyzickej osoby. Pojem „osobných údajov“, resp. „údajov o svojej osobe“ podľa čl. 22 ods. 1 a čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky má autonómny charakter a nemusí byť vždy totožný so zákonným vymedzením tohto pojmu. V konkrétnom prípade pri posudzovaní toho, či informácia spadá pod ústavne vymedzený pojem „osobných údajov“, Ústavný
súd Slovenskej republiky zohľadnil napríklad to, že informácia sa „významným spôsobom premieta do súkromnej sféry jednotlivca“, a že „vypovedá o jeho sociálnom postavení“. Ak však nejakú informáciu zjavne nemožno považovať za súčasť súkromnej sféry fyzickej osoby, keďže ide o informáciu o výkone verejnej funkcie alebo úradnej činnosti touto osobou, nemožno takúto informáciu považovať za ústavne chránený osobný údaj, ktorého sprístupnenie by malo byť odmietnuté. Pojem „osobný údaj“ uvedený v § 3 zákona o ochrane osobných údajov treba preto v takýchto prípadoch vykladať tak, že nezahŕňa informácie o výkone verejnej funkcie alebo úradnej činnosti vykonávanej fyzickou osobou. Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií nie je možné vykladať tak, že všetky informácie o výkone verejnej funkcie alebo o úradnej činnosti, ktoré možno spojiť s konkrétne identifikovateľnými osobami pôsobiacimi v orgánoch verejnej moci, a ktoré nie sú uvedené v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, sú chránenými osobnými údajmi, ktoré nemožno sprístupniť. Ani ďalšie informácie týkajúce sa výkonu verejnej funkcie alebo výkonu úradnej činnosti (hoci nie sú presne vymedzené v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií) nemožno považovať za osobné údaje, ani za informácie týkajúce sa súkromia. Vyplýva to z princípu, že verejne činné osoby zapojené do záležitostí verejného záujmu majú zúženú ochranu súkromia. Porušením ochrany osobných údajov alebo ochrany osobnosti a súkromia nie je napríklad sprístupnenie informácie o tom, aké úradné úkony uskutočnil konkrétne identifikovateľný subjekt (napríklad rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Von Hannover v. Nemecko zo dňa 24.06.2004). 9. Podľa ustálenej judikatúry nie je porušením ochrany osobných údajov ani sprístupnenie informácie o tom, ktorá konkrétna osoba uskutočnila určitý úradný úkon alebo ktoré konkrétne osoby sú členmi orgánov a komisií zriadených orgánmi verejnej moci. Takisto ide o výkon činností v rámci orgánov verejnej moci a nie informácie týkajúce sa súkromnej sféry týchto osôb. Dostupnosť takýchto informácií má veľký význam pre možnosť verejnej kontroly. Nevyhnutnosť prístupu k informáciám o osobách, ktoré vykonávajú verejnú moc a skutočnosť, že tieto osoby musia počítať s vyššou mierou obmedzenia ich súkromia, skonštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011. 10. Žalobca tiež zdôraznil, že zamestnankyňa žalovaného zachytávala odposluchom pred dverami pojednávacej miestnosti súkromný telefonický hovor žalobcu, ktorý telefonoval v prázdnej pojednávacej miestnosti, po skončení pojednávania. Samotná zamestnankyňa žalovaného svojím vnímaním zachytila údajný obsah telefonátu žalobcu do úradného záznamu a tento ďalej šírila. Týmto postupom zamestnankyňa žalovaného nesporne zasiahla do práva žalobcu na súkromie. O to zarážajúcejšie potom vyznievalo rozhodnutie žalovaného, ktorý takýto postup svojej zamestnankyne považoval za súladný so zákonom. Naopak, žalovaný žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie týkajúcej sa pracovnej pozície svojej zamestnankyne v zmysle organizačnej štruktúry žalovaného sprístupniť odmietal s odôvodnením, že išlo o osobné údaje, a že nedisponoval súhlasom svojej zamestnankyne. 11. Žalobca podal na zamestnankyňu žalovaného trestné oznámenie práve z dôvodu, že táto odpočúvala a zaznamenávala súkromný telefonický rozhovor žalobcu bez jeho súhlasu. Žalobca mal dôvodné podozrenie, že zamestnankyňa žalovaného pracovala pre spravodajské služby. Zamestnankyňa žalovaného odposluch telefonátu žalobcu vykonávala a zaznamenávala nezákonným spôsobom. Takéto zistenie bolo nesporne vážnym zásahom nielen do práv žalobcu chránených Ústavou Slovenskej republiky, ale predstavovalo aj neakceptovateľný zásah moci výkonnej do moci súdnej. 12. Aj žalobca bol subjektom ochrany zaručenej článkom 22 Ústavy Slovenskej republiky. Nezákonné odpočúvanie telefónnej linky orgánom verejnej moci, resp. jeho zamestnancami Ústavný súd Slovenskej republiky považuje za iný zásah do základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 267/04 zo dňa 17.12.2004. Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. 13. Žalovaný, ktorý bol navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi, preto aj pri vybavovaní žiadosti o sprístupnenie informácií týkajúcich sa jeho zamestnankyne musel mať vedomosť o tom, že konaním jeho zamestnankyne došlo k zásahu do práva na súkromie žalobcu. Žalobca pre svoju procesnú obranu nemal inú zákonnú možnosť získať informácie o pracovnom zaradení zamestnankyne žalovaného, ako cestou využitia zákona o slobode informácií. V tomto prípade mal byť vykonaný test
proporcionality práv chránených nielen vo vzťahu k zamestnankyni žalovaného, ale aj vo vzťahu k právu žalobcu na súkromie. Keďže predmetné informácie mohol žalobcovi poskytnúť iba žalovaný, ktorý je zároveň zamestnávateľom subjektu ochrany práv v zmysle zákona o ochrane osobných údajov, ale aj navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi, bolo zrejmé, že žalovaný mohol byť v danej veci voči žalobcovi zaujatý. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 14. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 18.10.2023 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. 15. Žalobca v správnej žalobe popisoval teoreticko – právny konštrukt nepreskúmateľnosti rozhodnutia tak z dôvodu nezrozumiteľnosti ako aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Takejto všeobecnej úvahe žalobcu nebolo možné nič vytknúť, avšak žalobca nijakým spôsobom nereflektoval predmetnú úvahu v kontexte rozhodnutia žalovaného. Žalobca teda nijakým spôsobom nešpecifikoval, prečo mal za to, že napadnuté rozhodnutia trpia niektorou z predmetných vád, resp. či trpia oboma, ako ani to, z čoho svoj záver vyvodzoval. Obligatórnou náležitosťou žaloby bolo nielen tvrdiť, že správne rozhodnutie je nezákonné z nejakého dôvodu, ale toto tvrdenie bolo potrebné nielen právne ale aj skutkovo odôvodniť. Vo vzťahu k tvrdeniu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného žalobca žiadne skutkové odôvodnenie nepredložil, preto ani nebolo možné sa k tomuto dôvodu podania správnej žaloby zo strany žalovaného vyjadriť. Správny súd na základe žalobcom koncipovaného dôvodu nemohol rozhodnutie žalovaného preskúmavať z perspektívy ich potenciálnej nepreskúmateľnosti, keďže pri preskúmavaní je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pričom predmetný žalobný dôvod nespĺňal požiadavky na jeho obsah. Obsah súdneho prieskumu sa teda musel obmedziť na zvyšné žalobné dôvody, ktoré spĺňali parametre vyžadované relevantnou právnou úpravou. 16. Právo na prístup k informáciám nie je absolútne, ale je možné ho v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky obmedziť zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Zákonom, ktorým je obmedzené právo na informácie, je v danom prípade zákon o slobode informácií, a keďže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti nebol rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený nesúlad akéhokoľvek jeho ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky, platí, že úprava prístupu k požadovanej informácii podľa zákona o slobode informácií zodpovedá podmienkam podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 17. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky povinná osoba môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pri rozhodovaní povinná osoba preto nemá skúmať, či obmedzenie v danom prípade zodpovedá podmienkam čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, či jej iných článkov alebo záväzných medzinárodných aktov, ale má povinnosť dôsledne aplikovať príslušné obmedzenia prístupu k informáciám podľa zákona o slobode informácií. Povinné osoby ako správne orgán sú pri rozhodovaní plne viazané príslušnými právnymi predpismi, pričom úlohou správneho orgánu je aplikovať príslušný právny predpis na konkrétny skutkový stav. V situácii, kedy je určitá povinnosť či právo v zákone explicitne upravená, nemôže správny orgán vlastnou úvahou dospieť s odkazom na ústavnoprávny rozmer riešenia konkrétnej otázky k záveru, ktorý by bol v priamom rozpore s exaktne vyjadrenou úpravou v platnom právnom predpise. Ak by existoval právny predpis, ktorý by bol (čo i len v časti) v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, je na to presne určený mechanizmus, ako v takomto prípade postupovať. Tento postup nemožno obísť prijatím iného výkladu vety právnej normy, ktorý by bol v jednoznačnom rozpore s jej obsahom, a to s odkazom na Ústavu Slovenskej republiky. 18. Tak vo vzťahu k § 3 zákona o ochrane osobných údajov ako ani vo vzťahu k § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií nebol doposiaľ vyslovený nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií bol podaný návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu tejto právnej normy s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, pričom ale Ústavný súd Slovenskej republiky takémuto návrhu nálezom sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011 nevyhovel. Vzhľadom na to, že nebol vyslovený nesúlad citovaných ustanovení predmetných právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, bolo úlohou aj povinnosťou žalovaného aplikovať tieto právne normy tak, ako sú uvedené v právnych predpisoch zverejnených v Zbierke zákonov.
19. Žalovaný sa riadne zaoberal aj úvahami predstavenými v žalobe v súvislosti s interpretáciou pojmu „osobný údaj“, ktorý upravuje zákon o ochrane osobných údajov v § 2. Žalobca v žalobe síce odkazuje na § 3, ale definícia osobných údajov sa nachádzala v § 3 predošlého právneho predpisu, a to zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. Žalobca svoje úvahy podopiera odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011. Interpretácia obsahu a podstaty predmetného nálezu zo strany žalobcu nezodpovedá jeho reálnemu významu. Žalobca v podanej žalobe poukazoval na niektoré vety, či úvahy z uvedeného nálezu, tieto používal na podporu svojich tvrdení, pričom bez ďalšieho kontextu ale nemožno mať za to, že použitá časť predstavuje právny názor, či úvahu súdu vo vzťahu k otázke, ktorá bola predmetom konania. Rozhodnutie súdu nemá charakter právneho predpisu, kde každá veta je nositeľom právne záväznej normy, resp. jej časti. Takýto spôsob práce s judikatúrou je nesprávny, keďže je rozdiel medzi právnym predpisom a judikatúrou ako zdrojmi práva. 20. U kategórie osôb, ktoré sa podieľajú na výkone verejnej moci, sa môže nejaká časť ich osobných údajov týkať práve výkonu verejnej moci. Ak teda žalobca operuje pri úvahách o tom, či osobné údaje fyzickej osoby majú alebo nemajú byť sprístupnené, výkonom „verejnej funkcie“ fyzickou osobou, toto má svoj racionálny základ, keď ako jedna z kategórií osôb, pri ktorých explicitne § 9 ods. 3 obmedzuje ochranu osobných údajov, sú práve osoby vo výkone verejných funkcií definované v zákone č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone verejných funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov. Tento zákon presne vymedzuje pojem „verejná funkcia“. Úvahe žalobcu bolo potrebné vytknúť aj to, že do rovnakej skupiny ako osoby vykonávajúce „verejnú funkciu“ zaradil aj osoby vykonávajúce „úradnú činnosť“. 21. Informácie, ktoré žalobca žiadal sprístupniť, boli nepochybne osobnými údajmi konkrétnej identifikovanej fyzickej osoby. Ak aj mal žalobca za to, že tieto informácie sa zároveň týkali výkonu verejnej moci, nič to nemenilo na tom, že fyzická osoba, o ktorej osobné údaje išlo, nepatrila do množiny osôb definovaných v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. Žalovaný preto nemohol postupovať v súlade so zákonom o slobode informácií ako aj s Ústavou Slovenskej republiky inak, ako sprístupnenie požadovaných informácií odmietnuť, keďže nedisponoval súhlasom dotknutej fyzickej osoby s ich sprístupnením. Sprístupnenie predmetných informácií ani neustanovoval zákon. 22. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí vo veci Von Hannover proti Nemecku, na ktoré poukázal žalobca v žalobe, výslovne uviedol, že nielen pri „l´homme politique“, ale aj pri verejne známych osobách musí zverejnenie informácie o nich prispieť k diskusii o problémoch vo verejnom záujme. Odhliadnuc od toho, že osoba, ktorej osobné údaje žiadal žalobca sprístupniť, nepatrila do kategórie takýchto osôb, žalobca predmetné informácie nepožadoval vo verejnom záujme, ale v súkromnom záujme. V tejto súvislosti bolo potrebné zdôrazniť, že § 9 zákona o slobode informácií neumožňoval povinnej osobe zohľadňovať dôvody, pre ktoré žalobca požadoval sprístupnenie informácií. 23. Žalobca v prevažnej časti svojej žaloby opisoval dôvody, ktoré ho viedli k podaniu žiadosti o sprístupnenie informácií, a odôvodňoval potrebu disponovať predmetnými informáciami. Žiaden z týchto argumentov, však nebol relevantný pre spôsob vybavenia žiadosti o sprístupnenie informácií povinnou osobou. 24. Pre úplnosť žalovaný reflektoval stručne aj vyjadrenie žalobcu, v rámci ktorého ten uvádzal, že žalovaný môže byť v danej veci voči žalobcovi zaujatý, pretože je zamestnávateľom subjektu ochrany práv podľa zákona o ochrane osobných údajov ako aj navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi. Ak toto vyjadrenie predstavovalo oznámenie skutočností podľa § 10 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), potom žalovaný poukazoval na to, že k oznámeniu takýchto skutočností nedošlo počas konania a rozhodovania v preskúmavanej právnej veci. Žalovaný sa preto nemohol riadne zaoberať predmetnou námietkou zaujatosti (z ktorej ani nebolo zrejmé, proti komu mala smerovať) a postupovať pri jej vybavení v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku. Vzhľadom na uvedené nebolo možné brať ohľad na predmetnú námietku pri rozhodovaní o žalobe smerujúcej proti rozhodnutiu žalovaného. 25. Žalobca možnosť podať repliku k vyjadreniu žalovaného nevyužil.
IV. Konanie na správnom súde 26. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/42/2023 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená senátu 6S správneho súdu a je vedená pod sp. zn. BA-2S/42/2023. 27. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.10.2025 (§ 137 ods. 4 SSP). V. Relevantné právne predpisy 28. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 29. Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie. 30. Podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu a) titul, b) meno, c) priezvisko, d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie, e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti, f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva, g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu. 31. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. 32. Podľa čl. 4 ods. 1 GDPR, na účely tohto nariadenia osobné údaje sú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby (ďalej len „dotknutá osoba“); identifikovateľná
fyzická osoba je osoba, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä odkazom na identifikátor, ako je meno, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, online identifikátor, alebo odkazom na jeden či viaceré prvky, ktoré sú špecifické pre fyzickú, fyzilogickú, genetickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu tejto fyzickej osoby. 33. Podľa § 2 zákona o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu. VI. Právne posúdenie veci správnym súdom 34. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného, a to vo veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií. Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky. 35. Správny súd v nadväznosti na žalobné námietky pristúpil v prvom rade k posúdeniu preskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, keďže len preskúmateľné rozhodnutie orgánu verejnej správy je spravidla spôsobilé byť predmetom ďalšieho hodnotenia z hľadiska jeho tvrdenej nezákonnosti a vád administratívneho konania. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je preskúmateľné, ak je zrozumiteľné a ak obsahuje dostatok dôvodov. Naopak, ak je rozhodnutie orgánu verejnej správy nezrozumiteľné alebo neobsahuje dostatok dôvodov, je rozhodnutím nepreskúmateľným. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je teda nepreskúmateľné buď pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov s tým, že nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť spravidla predchádza nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, pretože nezrozumiteľnosť neumožňuje určiť ani to, o čom a ako orgán verejnej správy rozhodol. O nezrozumiteľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy pritom spravidla pôjde vtedy, ak je rozpor medzi výrokom a odôvodnením, ak nemožno rozpoznať, ako vôbec orgán verejnej správy vo veci rozhodol, t.j. v prípade nezrozumiteľnosti prejavu vôle orgánu verejnej správy, alebo ak je výrok zmätočný z dôvodu jeho vnútornej rozporuplnosti. 36. Posúdiac rozhodnutie žalovaného z hľadiska jeho preskúmateľnosti vo vyššie uvedených intenciách správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného netrpí vadou nepreskúmateľnosti. Z rozhodnutia žalovaného je totiž zrejmé, že ním rozhodol vo veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, že tejto žiadosti nevyhovel, a že požadované informácie nesprístupnil. Zároveň je z rozhodnutia žalovaného zrejmé, na základe akých právnych noriem rozhodol a ako tieto právne normy aplikoval vo veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je síce stručné, ale výstižné a zrozumiteľné, obsahujúce podstatné argumenty vyjadrené hutnou formou. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, je potrebné vo všeobecnej rovine zdôrazniť, že prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku, akým je aj napadnuté rozhodnutie, tvoria jeden celok, preto odôvodnenie týchto rozhodnutí nemožno vnímať izolovane, ale je potrebné odôvodnenie týchto rozhodnutí vnímať vo vzájomnej prepojenosti, resp. vo vzájomných súvislostiach. Keďže žalovaný považoval odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia za také, ktoré obsahovalo vyčerpávajúce dôvody, na základe ktorých žalovaný pristúpil k nevyhoveniu žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií a k nesprístupneniu požadovaných informácií, v celom rozsahu odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ktorý postup relevantná právna úprava nevylučuje. Žalovaný zároveň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že tvrdenia žalobcu v podanom rozklade zjavne predstavovali výhrady žalobcu voči dôkazom zabezpečeným vo vyšetrovacom spise, a že tieto tvrdenia z hľadiska postupu podľa zákona o slobode informácií neboli právne relevantné, čím v stručnosti reagoval na tvrdenia žalobcu uvádzané v jeho rozklade.
37. Sumarizujúc uvedené, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné. Po ustálení záveru, že rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné, a teda že žalobná námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného nie je dôvodná, správny súd pristúpil k posúdeniu zákonnosti napadnutého rozhodnutia z hľadiska žalobcom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany žalovaného. V tomto smere pritom bolo potrebné najprv ustáliť to, či žalobcom požadované informácie sú osobnými údajmi, a ak áno, potom ustáliť to, či ide o osobné údaje, na sprístupnenie ktorých v režime zákona o slobode informácií neboli splnené podmienky. 38. Správny súd zo žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií zistil, že ňou žalobca žiadal sprístupniť informácie týkajúce sa A. E. F. ako zamestnankyne žalovaného. To znamená, že žalobca svojou žiadosťou o sprístupnenie informácií žiadal sprístupniť údaje týkajúce sa identifikovanej, resp. identifikovateľnej fyzickej osoby. Uvedený záver možno odvodiť priamo zo žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií. Rozklad žalobcu a samotná žaloba tento záver už len potvrdzujú. 39. Správny súd zo žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií ďalej zistil, že ňou žalobca žiadal sprístupniť informáciu, akú funkciu u žalovaného zastávala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, a informáciu, či mala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, teda v čase výkonu kontroly na Okresnom súde Bratislava II, podpísanú priepustku alebo čerpala riadnu dovolenku. Pri posúdení charakteru týchto žalobcom požadovaných informácií a ich vzťahu k A. E. F., zamestnankyni žalovaného, správny súd vychádzal z čl. 4 ods. 1 GDPR, v zmysle ktorého sa „osobnými údajmi“ rozumejú „akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby“. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie použitie výrazu „akékoľvek informácie“ v definícii pojmu „osobné údaje“ uvedeného v tomto ustanovení odráža cieľ normotvorcu priznať tomuto pojmu široký význam, ktorý potenciálne zahŕňa všetky druhy informácií, tak objektívnych ako aj subjektívnych, vo forme názoru alebo hodnotení, pod podmienkou, že sa „týkajú“ dotknutej osoby. Informácia sa potom týka identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ak pre jej obsah, účel alebo účinok súvisí s identifikovateľnou osobou (napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci L. H., C-710/2023 zo dňa 03.04.2025, ods. 21). Takéto poňatie osobných údajov je (a musí byť) premietnuté do zákona o ochrane osobných údajov. V nadväznosti na uvedené legislatívne poňatie osobných údajov správny súd dospel k záveru, že žalobcom požadované informácie sa bez akýchkoľvek pochybností týkali A. E. F., zamestnankyne žalovaného ako identifikovanej, resp. identifikovateľnej fyzickej osoby, a že tieto informácie predstavovali jej osobné údaje. 40. Sumarizujúc uvedené, správny súd dospel k záveru, že žalobca svojou žiadosťou o sprístupnenie informácií žiadal sprístupniť osobné údaje A. E. F., zamestnankyne žalovaného. Po ustálení tohto záveru správny súd pristúpil k posúdeniu otázky, či žalobcom požadované informácie boli takými osobnými údajmi A. E. F., zamestnankyne žalovaného, na sprístupnenie ktorých v režime zákona o slobode informácií neboli splnené podmienky. Pri zodpovedaní tejto otázky potom mala zásadný význam právna úprava ustanovená v § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií. 41. Správny súd v nadväznosti na posúdenie otázky, či žalobcom požadované informácie boli takými osobnými údajmi A. E. F., zamestnankyne žalovaného, na sprístupnenie ktorých v režime zákona o slobode informácií neboli splnené podmienky, pripomína, že zákonodarca v § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií upravuje osobitné obmedzenie práva na prístup k informáciám, ktoré sa týkajú osobných údajov fyzickej osoby. V prípade týchto informácií v zásade platí, že tieto sa nesprístupňujú, ibaže je splnená niektorá zo zákonodarcom stanovených výnimiek, kedy je v režime zákona o slobode informácií potrebné sprístupniť aj informácie, ktoré sa týkajú osobných údajov fyzickej osoby. Informácie, ktoré sa týkajú osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, sa tak sprístupňujú len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. 42. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že nedisponoval predchádzajúcim súhlasom A. E. F., a že v intenciách zákona o slobode informácií ani nebol povinný od A. E. F. vyžiadať predmetný súhlas. K týmto záverom žalovaného správny súd uvádza, že povinná osoba skutočne nemá v intenciách zákona o slobode informácií povinnosť vyžadovať od dotknutej fyzickej osoby jej súhlas na sprístupnenie jej osobných údajov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sži/9/2013 zo dňa 19.03.2014). Ak teda žalovaný od A. E. F. nevyžiadal jej súhlas na sprístupnenie jej osobných údajov požadovaných žiadosťou žalobcu o sprístupnenie týchto informácií, nepochybil.
43. Sprístupnenie žalobcom požadovaných žiadny právny predpis neustanovuje. Právny predpis, ktorý by ustanovoval sprístupnenie predmetných informácií, ostatne neoznačil ani žalobca. Takýmto právnym predpisom totiž nie je ani Ústava Slovenskej republiky, na ktorú poukazoval žalobca. Je síce pravdou, že Ústava Slovenskej republiky ustanovuje právo na informácie, avšak Ústava Slovenskej republiky ustanovuje aj právo na ochranu súkromia a vyplýva z nej aj právo na ochranu osobných údajov. Už len z tejto skutočnosti je zrejmé, že samotná Ústava Slovenskej republiky predpokladá určité limity práva na informácie dané (okrem iného) právom na ochranu súkromia a právom na ochranu osobných údajov. Nielen dôležitosť práva na informácie, ale ani dôležitosť ochrany osobných údajov nie je potrebné podrobnejšie rozvádzať. Osobné údaje sú súčasťou identity človeka a ich ochrana je žiaduca predovšetkým z dôvodov zachovania súkromia každého jednotlivca. Správny súd v súvislosti s kolíziou práva na informácie a práva na ochranu súkromia, resp. práva na ochranu osobných údajov uvádza, že uprednostnenie práva na informácie pred právom na ochranu súkromia, resp. právom na ochranu osobných údajov by bolo možné akceptovať vo vzťahu k „verejným funkcionárom“, ktorí sú buď riadiacimi pracovníkmi alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie. Za takýchto „verejných funkcionárov“ možno považovať predovšetkým osoby uvedené v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. 44. Po ustálení záveru, že žalobcom požadované informácie nebolo možné sprístupniť v intenciách § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, pristúpil správny súd k posúdeniu preskúmavanej právnej veci z hľadiska právnej úpravy ustanovenej v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, v rámci ktorej zákonodarca vymedzil skupinu osôb, kde verejný záujem na kontrole ich činnosti prevyšuje záujem na ochrane taxatívne vymedzených osobných údajov. Správny súd pritom z obsahu administratívneho spisu zistil, že A. E. F., zamestnankyňu žalovaného, nemožno subsumovať pod žiadnu z osôb uvedených v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. To znamená, že žalobcom požadované informácie nebolo možné sprístupniť ani v intenciách právnej úpravy ustanovenej v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. 45. Pre úplnosť správny súd uvádza, že nie je vylúčené, aby požiadavke na sprístupnenie informácií podliehali aj iné osobné údaje, ako sú osobné údaje uvedené v § 9 ods. 3 písm. a) až g) zákona o slobode informácií alebo údaje o iných osobách, ako sú osoby uvedené v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, avšak len za podmienky, že bude daný ich priamy súvis s výkonom verejnej moci a zároveň identifikovaný prevažujúci verejný záujem na ich sprístupnení. V preskúmavanej právnej veci však kumulatívne splnenie týchto podmienok konštatovať nemožno, keďže vo vzťahu k žalobcom požadovaným informáciám nie je možné identifikovať prevažujúci verejný záujem na ich zverejnení. Nie je totiž zrejmé, aký verejný záujem by sa naplnil sprístupnením informácie, akú funkciu u žalovaného zastávala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, alebo sprístupnením informácie, či mala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021 podpísanú priepustku alebo čerpala riadnu dovolenku. Správny súd chápe, že žalobca by mohol mať individuálny záujem na sprístupnení uvedených informácií, avšak nie je možné stotožňovať individuálny záujem s verejným záujmom. V tejto súvislosti sa správny súd stotožnil s vyjadrením žalovaného uvádzaným v napadnutom rozhodnutí, že totiž námietky žalobcu uvádzané v rozklade predstavovali výhrady žalobcu voči dôkazom zabezpečeným subjektom odlišným od žalovaného v inom konaní. Skutočnosť, že žalobca žiadal sprístupniť predmetné informácie vo vlastnom (individuálnom) záujme, je pritom zrejmá nielen z rozkladu, ale aj zo žaloby. 46. Sumarizujúc uvedené, správny súd dospel k záveru, že ak žalovaný postupom podľa § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií a požadované informácie nesprístupnil, jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žalobnú námietku nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany žalovaného preto správny súd nepovažoval za dôvodnú. 47. Pokiaľ ide o žalobné námietky, resp. vyjadrenia žalobcu, ktoré sa v konečnom dôsledku týkajú okolností, resp. dôvodov podania žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, týmito sa správny súd bližšie nezaoberal, keďže z hľadiska rozhodovania o správnej žalobe nemali relevanciu. Okolnosti, resp. dôvody podania žiadosti o sprístupnenie informácií totiž nemajú relevanciu pri vybavovaní samotnej takejto žiadosti. Ak pritom určitá okolnosť, resp. dôvod realizovania určitého úkonu nemá relevanciu v administratívnom konaní, potom samozrejme nemá relevanciu ani v eventuálnom následnom správnom súdnom konaní.
48. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že je tiež subjektom ochrany zaručenej čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky, a že došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, správny súd uvádza, že v predmetnom správnom súdnom konaní sa týmito námietkami nemohol zaoberať. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní totiž bolo rozhodnutie vo veci žiadosti o sprístupnenie informácií a nie rozhodnutie vo veci zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobných údajov alebo do práva žalobcu na súkromie. Správny súd sa tak bližšie nezaoberal námietkami a argumentáciou žalobcu smerujúcou k preukázaniu porušenia jeho práva na súkromia a jeho práva na ochranu osobných údajov. 49. V nadväznosti na poukaz žalobcu na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011, správny súd uvádza, že tento nález bol vydaný vo veci návrhu na vyslovenie nesúladu § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií s konkrétnymi ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky predmetnému návrhu nevyhovel. Z odôvodnenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nevyplývajú žiadne také závery tejto súdnej inštancie, s prihliadnutím ku ktorým by bolo možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. 50. V nadväznosti na poukaz žalobcu na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Von Hannover v. Nemecko zo dňa 24.06.2004 správny súd uvádza, že toto rozhodnutie sa týkalo kolízie slobody prejavu a práva na ochranu súkromia v súvislosti so zverejňovaním určitých fotografií. Uvedené rozhodnutie sa teda týkalo odlišného skutkového stavu. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, z uvedeného rozhodnutia by bolo možné odvodiť, že právo na informácie, resp. právo na slobodu prejavu by mohlo prevážiť nad právom na ochranu súkromia, ak by zverejnenie informácií mohlo prispieť k diskusii vo veciach verejného záujmu. V skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci ale nič nenasvedčuje tomu, že by sprístupnenie požadovaných informácií mohlo prispieť k diskusii vo veciach verejného záujmu. 51. Čo sa týka zmienky žalobcu o tom, že žalovaný môže byť v danej veci zaujatý voči žalobcovi, keďže žalovaný je navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi, správny súd uvádza, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe dôvodne poukázal na to, že žalobca v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného, nevzniesol námietku zaujatosti žalovaného. Žalovaný sa preto k otázke svojej (ne)zaujatosti vo veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií nevyjadroval vo svojom rozhodnutí. V nadväznosti na predmetnú zmienku žalobcu uvádzanú v žalobe správny súd konštatuje, že táto je pomerne vágna a žalobca ani nepriložil k žalobe písomnosti, ktoré by správnemu súdu umožnili utvoriť si úsudok o jej dôvodnosti. Z predmetnej zmienky žalobcu skutočne nie je zrejmé, voči komu konkrétne mala smerovať, ako na to dôvodne poukázal žalovaný. Nie je tak zrejmé už ani len to, či v prípade napadnutého rozhodnutia rozhodoval ten istý minister spravodlivosti ako minister spravodlivosti, ktorý mal byť navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi. Predmetná zmienka žalobcu tak nemohla viesť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného. 52. Pozornosti správneho súdu napokon neuniklo, že žalobca žalovaného označil tak, že ním mal byť „Minister spravodlivosti Slovenskej republiky“ (ďalej len „minister spravodlivosti“). V nadväznosti na takéto označenie žalovaného správny súd uvádza, že pasívne legitimovaným subjektom (žalovaným) v správnom súdnictve je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba, resp. ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie, tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 180 ods. 1 SSP. To znamená, že žalovaný orgán verejnej správy nie je určený tvrdením žalobcu, ale priamo zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že správny súd nie je viazaný označením žalovaného, ale je povinný sám žalovaného určiť, v závislosti od predmetu prieskumu označeného žalobcom. Pokiaľ teda žalobca v žalobe nesprávne označí žalovaného, správny súd sám určí žalovaného a s takto určeným žalovaným aj koná (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/16/2019 zo dňa 05.05.2020, ods. 27, či komentárovú literatúru napr. Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 907). Vychádzajúc z uvedeného správny súd ustálil, že žalovaným v preskúmavanej právnej veci je „Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“. O rozklade žalobcu síce skutočne rozhodol minister spravodlivosti, avšak za žalovaného je potrebné považovať konkrétny orgán verejnej správy, ktorým je v preskúmavanej právnej veci „Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že aj podľa stanoviska prezentovaného v odbornej literatúre „pri ústredných orgánoch štátnej správy je žalovaným tento orgán, aj keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele
(minister, predseda, vedúci)“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 893). 53. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol. 54. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil. 55. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.