Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/72/2020 1020200419 13. 02. 2025 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200419.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. (sudca spravodajca), členky senátu JUDr. Ingridy Hudecovej a člena senátu JUDr. Lukáša Galla, v právnej veci žalobcu: Leo Express s.r.o., so sídlom Řehořova 908/4, Žižkov, 130 00 Praha, Česká republika, proti žalovanému: Dopravný úrad, Letisko M.R. Štefánika, 823 05 Bratislava, IČO: 42 355 826, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 03519/2020/OLP/OdP-14 zo dňa 09.01.2020 takto rozhodol: I.
Správny súd v Bratislave žalobu
z a m i e t a.
II.
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný začal dňa 05.08.2019 voči žalobcovi správne konanie vo veci uloženia pokuty za porušenie ustanovenia § 85 ods. 1 zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dráhach“) za to, že žalobca ako železničný podnik neposlal žalovanému do 30.júna 2019 výročnú správu o bezpečnosti za predchádzajúci kalendárny rok. Predmetné správne konanie sa začalo na podnet žalovaného podľa § 18 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), a to listom o upovedomení o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty – vyjadrenie sa k podkladu rozhodnutia pod č.j. 15567/2019/OB-0001/Mh zo dňa 24.07.2019, ktorý zaslal žalovaný žalobcovi a ktorý bol žalobcovi doručený dňa 05.08.2019. Žalobca následne listom zo dňa 07.08.2019, zn. LE-19/2019Mi informoval žalovaného o dôvodoch, prečo nepredložil bezpečnostnú správu za predchádzajúci kalendárny rok, ktorú k listu dodatočne predložil a ktorá bola doručená 38 dní po zákonom stanovenom termíne. Žalobca ako dôvod nedoloženia bezpečnostnej správy v zákonom stanovenej lehote uviedol, že získal bezpečnostné osvedčenie dňa 30.08.2018 a v priebehu roka 2018 dopravu na železničnej dráhe neprevádzkoval. 2. Žalovaný dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu jeho povinnosti vyplývajúcej z § 85 ods. 1 zákona o dráhach a k spáchaniu iného správneho deliktu tým, že nepodal do 30.júna 2019 žalovanému bezpečnostnú správu za predchádzajúci kalendárny rok, preto žalovaný podľa § 103 ods. 2 písm. k) a podľa § 109 ods. 7 písm. c) zákona o dráhach rozhodnutím č.j. 15567/2019/OB-0003Mh zo dňa 15.08.2019 uložil žalobcovi pokutu vo výške 2000,-EUR za iný správny delikt spáchaný na železničných dráhach za porušenie § 85 ods. 1 zákona o dráhach (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).
3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu rozklad, ktorý bol rozhodnutím žalovaného č. 03519/2020/OLP/OdP-14 zo dňa 09.01.2020 zamietnutý a napadnuté prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“). Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný listom „ Žiadosť o oznámenie významnej skutočnosti potrebnej pre konanie a rozhodnutie “, č. 20197/2019/OLP/OdP-05 zo dňa 19.11.2019, vyzval manažéra infraštruktúry, z dôvodu doplnenia skutočností významných a potrebných pre prebiehajúce správne konanie, ako aj samotné rozhodnutie v danej veci, na poskytnutie informácie, či a v akom časovom rozmedzí bol žalobca ako železničný podnik, alebo akýkoľvek jeho právny predchodca, oprávnený pristupovať k železničnej infraštruktúre Slovenskej republiky v roku 2018, a v prípade, ak bol tento železničný podnik, resp. akýkoľvek jeho právny predchodca, oprávnený pristupovať k železničnej infraštruktúre v roku 2018, tak žiadal aj o presné vymedzenie dvojstranného právneho úkonu umožňujúceho takéto oprávnenie. Dňa 26.11.2019 bol žalovanému doručený od manažéra infraštruktúry list č. 30254/2019/0410-2 zo dňa 25.11.2019, v ktorom uviedol, že so žalobcom ako železničným podnikom bola podpísaná Zmluva o prístupe k železničnej infraštruktúre dňa 17.10.2018 s účinnosťou od 20.10.2018. Na základe uvedeného žalobca ako železničný podnik pod číslom 9075 v období od 20.10.2018 mohol pristupovať k železničnej infraštruktúre Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na kapitolu I článok 1. Smernice 2004/49/ES Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o bezpečnosti železníc spoločenstva a o zmene a doplnení smernice Rady 95/18/ES o udeľovaní licencií železničným podnikom a smernici 2001/14/ ES o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry, vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry a bezpečnostnej certifikácii (Smernica o bezpečnosti železníc) v platnom znení (ďalej len „Smernica 2004/49/ES“), v ktorej sa uvádza, že účelom tejto smernice je, cit. „zabezpečiť rozvoj a zvýšenie bezpečnosti železničnej dopravy spoločenstva a zlepšiť prístup na trh pre služby železničnej dopravy". Žalovaný vzhľadom na účel uvedený v transponovanej Smernici č. 2004/49/ES v rozhodnutí uviedol, že má za to, že splnenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 9 Smernice 2004/49/ES železničným podnikom, a to povinnosti bezpečnostnému orgánu každý rok, najneskôr do 30. júna, predkladať výročnú správu o bezpečnosti za predchádzajúci kalendárny rok, má prispieť k zabezpečeniu rozvoja železničnej dopravy a zlepšeniu prístupu na trh pre služby železničnej dopravy, ale aj k zabezpečeniu zvýšenia bezpečnosti železničnej dopravy, a to okrem iného aj tým, že bezpečnostný orgán má aj na základe predloženia bezpečnostnej správy železničným podnikom, o ňom informácie, ktoré slúžia k dohľadu nad týmto podnikom a samozrejme aj k zabezpečovaniu zvýšenia bezpečnosti železničnej dopravy. Uvedený účel Smernice 2004/49/ES bol do zákona o dráhach správne transponovaný a smeroval k splneniu povinnosti predloženia bezpečnostnej správy zo strany železničného podniku v prípade, ak v konkrétnom roku mal možnosť, resp. právo prístupu k železničnej infraštruktúre Slovenskej republiky. 4. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že žiadosť o pridelenie trasy je v dispozičnej sfére železničného podniku, ktorý je oprávnený požiadať o pridelenie trasy na základe vlastného rozhodnutia - ak železničný podnik nemá záujem o reálny a faktický výkon dopravy na dráhach a nepožiada manažéra infraštruktúry o pridelenie trasy, nestráca svoje postavenie, t.j. status železničného podniku, len túto činnosť nevykonáva, ale tým mu nezanikajú jeho práva a povinnosti vyplývajúce najmä zo zákona o dráhach a zo zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o doprave na dráhach“), ktorý mu v ustanovení § 15 ods. 1 písm. f) ustanovuje povinnosť poskytovať bezpečnostnému orgánu informácie a údaje potrebné na posúdenie stavu bezpečnosti dopravy bez ohľadu na to, či reálne takúto činnosť vykonával. V prípade žalobcu bol tento ako železničný podnik povinný poskytnúť údaje o tom, že svoju podnikateľskú činnosť nevykonával a mal bezpečnostnú správu vyplniť a podať s prihliadnutím na túto skutočnosť, t.j. aj s vakantnými, resp. nulovými údajmi. Žalovaný ako bezpečnostný orgán musí zahŕňať aj údaje z takto vyplnenej bezpečnostnej správy do Výročnej správy o bezpečnosti v železničnej doprave Slovenskej republiky, ktorá je v súlade s ustanovením § 91 zákona o dráhach zasielaná Železničnej agentúre Európskej únie do 30. septembra a zverejnená na webovom sídle žalovaného. Železničný podnik, spĺňajúci vyššie vymedzené podmienky, je oprávnený vykonávať svoju podnikateľskú činnosť aj v inom členskom štáte, a teda nemusí de facto vykonávať predmet svojej podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky alebo na území štátu, v ktorého územnej pôsobnosti je bezpečnostný orgán, ktorý mu vydal bezpečnostné osvedčenie a získal prístup k železničnej infraštruktúre - železničný podnik je teda oprávnený predmet svojej podnikateľskej činnosti vykonávať z vlastného podnetu na základe vlastného rozhodnutia aj na území iného členského štátu, v pôsobnosti príslušného bezpečnostného orgánu, ktorý mu je po splnení podmienok všeobecne záväzných právnych predpisov povinný vydať bezpečnostné osvedčenie platné a účinné len na územie jeho administratívnej pôsobnosti. V takejto situácií je železničný podnik držiteľom dvoch bezpečnostných osvedčení a povinnosť podať bezpečnostnú správu mu vzniká vo vzťahu ku
každému bezpečnostnému orgánu daného štátu samostatne a v rozsahu železničnej siete, nad ktorou má a vykonáva administratívne právomoci. 5. K výške pokuty žalovaný v rozhodnutí skonštatoval, že pri určovaní výšky pokuty prvostupňový správny orgán prihliadal na skutočnosť, že žalobca podal bezpečnostnú správu s meškaním 38 dní a snažil sa urýchlene porušenie zákonom stanovenej povinnosti napraviť dodatočným podaním správy, nešlo o opakované konanie a nenastali žiadne závažné následky na prevádzke dráhy ani v doprave na dráhe. Žalobca sa dopustil tohto správneho deliktu prvýkrát, nesprávnym výkladom povinnosti mu stanovenej zákonom o dráhach, preto žalovaný považoval výšku napadnutým rozhodnutím uloženej pokuty za primeranú (na spodnej hranici). II. Žaloba 6. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou vo veci správneho trestania doručenou dňa 11.03.2020 na Krajský súd v Bratislave domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia a upustenia od uloženia sankcie. Dôvodil tým, že bezpečnostné osvedčenie, ktoré je jedným z potrebných dokumentov k prevádzkovaniu dopravy na dráhe bolo žalobcovi vydané dňa 30.08.2018, prístupová zmluva na infraštruktúru č. 75/2018 so Železnicami Slovenskej republiky bola právoplatne uzatvorená s účinnosťou od 04.10.2018, proces pridelenie trás, t.j. cestovný poriadok pre vlaky na infraštruktúru boli schválené ku dňu 01.01.2019. Tieto skutočnosti spôsobili, že v priebehu roka 2018 nemohla legálne začať prevádzka vlakov na území Slovenskej republiky a preto nenastalo plnenie náležitostí súvisiacich s bezpečnosťou železničnej prevádzky. Žiadnym spôsobom tak nemohlo prísť k ohrozeniu bezpečnosti železničnej dopravy či k ohrozeniu verejného záujmu. Pre prejednávanú vec malo byť rozhodujúce, kedy skutočne mohlo aj fakticky dôjsť k legálnemu začatiu železničnej dopravy a nie kedy žalobca získal oprávnenie k príslušnej podnikateľskej činnosti. Správne orgány teda postupovali iba formálne, kedy neprihliadali k žiadnym iným okolnostiam. 7. Údaje z bezpečnostnej správy sú prenášané do výročnej správy žalovaného. Podľa žalobcu nepôsobia na území Slovenskej republiky stovky dopravcov, aby žalovaný nemohol zaslať výzvu dopravcom, ktorí administratívnym či akýmkoľvek neúmyselným pochybením zabudnú zaslať v stanovenej lehote údaje k bezpečnostnej správe. V danom prípade nešlo o zavinenie vo forme úmyslu, kedy by sa žalobca zámerne vyhýbal plneniu povinností podľa zákona o dráhach. Jeho úmyslom bolo poukázať na zvláštne a poľahčujúce okolnosti veci a okolnosti osobitného zreteľa, kedy sa na žalobcu z formalistických a nespravodlivých dôvodov uplatňuje neprimeraná tvrdosť zákona. 8. Žalovaný mal pred uložením pokuty poučiť žalobcu a pomôcť mu, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpel v konaní ujmu, keďže žalobca je zahraničná právnická osoba, ktorá zaslala bezpečnostnú správu prvý raz. Správny orgán však nepostupoval podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku. Žalobca žiadosť o upustenie od uloženia sankcie oprel o to, že by celkom postačovalo prerokovanie veci, čo má na žalobcu rovnaký účinok. V tejto súvislosti poukázal na princíp proporcionality, teda primeranosti, v spojení s princípom zásady ochrany dobrej viery o oprávnených záujmoch. Vyhlásil, že vo vzťahu k nesplneniu vytknutej povinnosti sa už tak nestane, pričom aby si to žalobca uvedomil, nie je potrebné udeľovať pokutu. 9. Žalobca v žalobe spochybnil, či predseda žalovaného pán A. B., C.. splnil všetky podmienky pre výkon tejto funkcie, v súvislosti s čím požiadal súd o súčinnosť s Úradom vlády SR, aby k číslu materiálu D./XXXX zo dňa 24.09.2019 sprístupnil súdu dokumenty, v ktorom sú relevantne preukázane splnené všetky podmienky podľa § 11 zákona č. 402/2013 Z. z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 402/2013 Z. z.“) pre funkciu predsedu žalovaného. Ak by predseda nebol oprávnený vydať rozhodnutie, táto nová skutočnosť by bola ďalšou zaťažujúcou vadou rozhodnutia a rozhodnutie by bolo nulitné. Žalobca požiadal o nariadenie pojednávania. Z obsahu žalobných bodov vyplýva, že žalobca napádal nesprávne právne posúdenie veci ako dôvod na zrušenie rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ako aj oprávnenie predsedu žalovaného vydať rozhodnutie ako dôvod na zrušenie rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.
III. Vyjadrenie žalovaného 10. Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe zo dňa 03.06.2020 nestotožnil s dôvodmi správnej žaloby a navrhol ju zamietnuť. Nestotožnil sa s právnym výkladom prezentovaným žalobcom v žalobe a zotrval na právnom posúdení veci uvedenom v rozhodnutí žalovaného. Zopakoval, že je irelevantné vo vzťahu k vyvodeniu zodpovednosti za predmetné porušenie zákona o dráhach, že žalobca mal v roku 2018 prístup k železničnej infraštruktúre Slovenskej republiky len cca 3 mesiace. Žalobca mal v bezpečnostnej správe za rok 2018 uviesť, že svoju podnikateľskú činnosť v danom kalendárnom roku nevykonával. Podľa žalovaného pridelenie trás a faktické vykonávanie železničnej dopravy nie je podmienkou splnenia si povinnosti žalobcu o podaní bezpečnostnej správy podľa § 85 ods. 1 zákona o dráhach. Žalobca splnil všetky podmienky na nadobudnutie statusu železničného podniku podľa § 35 ods. 1 zákona o dráhach, keďže je podnikateľom s predmetom činnosti podľa § 35 ods. 1 zákona o dráhach, je držiteľom platnej licencie podľa § 10 ods. 2 zákona o doprave na dráhach, je držiteľom platného bezpečnostného osvedčenia podľa § 86 zákona o dráhach a má v súlade s § 10 ods. 4 zákona o doprave na dráhach uzavretú platnú zmluvu s manažérom infraštruktúry. Žalobca tak bol subjektom, ktorý bol oprávnený, ale nie povinný, požiadať manažéra infraštruktúry o povolenie a pridelenie trasy k železničnej infraštruktúre. Žiadosť o pridelenie trasy je v dispozičnej sfére železničného podniku. Ak sa železničný podnik rozhodne, že nepožiada o pridelenie trasy vzhľadom na nezáujem na výkone dopravy na dráhach, nestráca tým svoje postavenie statusu železničného podniku, len túto činnosť nevykonáva, avšak tým mu nezanikajú jeho práva a povinnosti vyplývajúce zo zákona o dráhach. Žalovaný vzal argumentáciu žalobcu o neúmyselnom opomenutí do úvahy pri určení výšky pokuty. Žalovaný nemal zákonnú povinnosť žalobcu osobitne poučovať pred uložením pokuty. K námietke smerujúcej k predsedovi žalovaného uviedol, že tento bol do funkcie menovaný na návrh ministra dopravy a výstavby SR na základe uznesenia vlády č. 470/2019 zo dňa 25.09.2019, a teda spĺňa všetky zákonné podmienky na výkon funkcie predsedu žalovaného podľa zákona č. 402/2013 Z. z. IV. Replika žalobcu 11. Žalobca v replike zo dňa 25.6.2020 zotrval na svojej žalobnej argumentácii. 12. Žalovaný právo na dupliku nevyužil.
V. Relevantné právne predpisy 13. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 14. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 15. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 16. Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
17. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 18. Podľa § 34 ods. 1 zákona o dráhach manažérom infraštruktúry je podnikateľ, ktorý prevádzkuje železničnú infraštruktúru, ktorej súčasti sú uvedené v prílohe č. 12a. 19. Podľa § 34 ods. 2 zákona dráhach prevádzkovaním železničnej infraštruktúry sa rozumejú činnosti, ktorými sa zabezpečuje správa a obsluha železničnej infraštruktúry a organizuje železničná doprava. 20. Podľa § 35 ods. 1 zákona o dráhach železničným podnikom je podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie dopravných služieb s cieľom zabezpečovať železničnú prepravu tovaru a osôb, pričom zabezpečuje aj ťažnú silu, alebo len ťažnú silu. Železničný podnik nesmie poskytovať pôžičky manažérovi infraštruktúry. 21. Podľa § 35 ods. 2 zákona o dráhach poskytovanie dopravných služieb železničnými podnikmi v železničnej doprave upravuje osobitný predpis (Zákon č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach.). 22. Podľa § 85 ods. 1 zákona o dráhach manažér infraštruktúry a železničný podnik sú povinní každoročne do 30. júna posielať bezpečnostnému orgánu bezpečnostnú správu za predchádzajúci kalendárny rok. 23. Podľa § 85 ods. 2 zákona o dráhach bezpečnostná správa musí obsahovať a) údaje o plnení bezpečnostných cieľov a výsledky plnenia bezpečnostných plánov, b) informáciu o vývoji bezpečnostných indikátorov uvedených v prílohe č. 8, c) výsledky interných bezpečnostných auditov a d) údaje o zistených nedostatkoch, poruchách a iných udalostiach v prevádzke železničnej dopravy a v železničnej infraštruktúre, ktoré by mohli byť relevantné pre bezpečnostný orgán. 24. Podľa § 86 ods. 1 zákona o dráhach bezpečnostné osvedčenie je rozhodnutie bezpečnostného orgánu, ktoré je podmienkou prístupu železničného podniku na železničnú sieť. Bezpečnostné osvedčenie sa môže vzťahovať na celú železničnú sieť, alebo len na niektorú jej časť. 25. Podľa § 86 ods. 2 zákona o dráhach vydanie bezpečnostného osvedčenia potvrdzuje, že železničný podnik zaviedol systém riadenia bezpečnosti a že je spôsobilý spĺňať požiadavky uvedené v technických špecifikáciách interoperability a v právnych aktoch Európskej únie, ako aj v národných bezpečnostných predpisoch, a teda že je schopný kontrolovať všetky riziká a zaručiť bezpečnú dopravu v železničnej sieti. 26. Podľa § 86 ods. 3 zákona o dráhach bezpečnostné osvedčenie potvrdzuje schválenie a) systému riadenia bezpečnosti železničného podniku podľa prílohy č. 10 a b) opatrení prijatých železničným podnikom na splnenie špecifických požiadaviek potrebných na bezpečnú dopravu v železničnej sieti. 27. Podľa § 103 ods. 2 písm. k) zákona o dráhach Úrad ďalej ukladá pokuty za priestupky a iné správne delikty spáchané na železničných dráhach, na lanových dráhach a na špeciálnych dráhach. 28. Podľa § 109 ods. 7 písm. c) zákona o dráhach bezpečnostný orgán uloží pokutu od 2 000 eur do 30 000 eur železničnému podniku, ktorý nepodal do 30. júna výročnú správu o bezpečnosti za predchádzajúci kalendárny rok. 29. Podľa § 111 ods. 1 zákona o dráhach ak ďalej nie je ustanovené inak, na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje na postupy manažéra infraštruktúry pri prideľovaní kapacity infraštruktúry, pri príprave cestovného poriadku siete, pri príprave podmienok používaní siete, na vydávanie predchádzajúceho súhlasu ministerstva podľa § 28 ods. 8 a na postup regulačného orgánu podľa § 39.
30. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 31. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 32. Podľa § 10 ods. 1 zákona o doprave na dráhach ak ďalej nie je ustanovené inak, na začatie poskytovania dopravných služieb je potrebná licencia podľa tohto zákona. 33. Podľa § 10 ods. 2 zákona o doprave na dráhach licenciou na účely tohto zákona je rozhodnutie licenčného orgánu (§ 37 a 38), ktorým sa uznáva spôsobilosť žiadateľa poskytovať dopravné služby ako dráhový podnik. 34. Podľa § 10 ods. 4 zákona o doprave na dráhach licencia na poskytovanie železničných dopravných služieb udelená licenčným orgánom iného členského štátu je platná na území Slovenskej republiky rovnako, ako licencia udelená licenčným orgánom podľa tohto zákona. Licencia neoprávňuje jej držiteľa na prístup k železničnej infraštruktúre, ale oprávňuje držiteľa požiadať manažéra infraštruktúry o pridelenie kapacity železničnej infraštruktúry v železničnej sieti v Slovenskej republike (ďalej len „železničná sieť“) podľa osobitného zákona (§ 40 zákona č. 513/2009 Z. z.). 35. Podľa § 15 ods. 1 písm. f) zákona o doprave na dráhach dráhový podnik je povinný poskytovať bezpečnostnému orgánu informácie a údaje potrebné na posúdenie stavu bezpečnosti dopravy. VI. Posúdenie veci správnym súdom 36. Podľa § 3 ods. 1, § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5S/72/2020, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. BA-5S/72/2020. 37. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 38. Správny súd rozhodol o žalobe na pojednávaní dňa 13.februára 2025. 39. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty vo výške 2000,- EUR za spáchaný správny delikt spočívajúci v porušení § 85 ods. 1 zákona o dráhach na tom skutkovom základe, že žalobca nepodal za rok 2018 do 30.júna 2019 výročnú správu o bezpečnosti. 40. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobcovi bolo vydané žalovaným bezpečnostné osvedčenie, ktorým sa potvrdzuje uznanie opatrení železničným podnikom na splnenie vymedzených požiadaviek potrebných na bezpečnú prevádzku na príslušnej site v súlade so Smernicou 2004/49/ES a platnými vnútroštátnymi právnymi predpismi, platné od 30.08.2018 do 11.07.2023, pre hlavné a vedľajšie trate ŽSR, v ktorom sa poukazuje o.i. na zákon o dráhach
a zákon o doprave na dráhach. Rovnako mal súd za preukázané, že žalobcovi bola udelená licencia na prevádzkovanie dráhovej dopravy, a to Dráhovým úradom v Českej republike dňa 19.02.2018 s platnosťou od 01.03.2018 a že bola uzavretá dňa 17.10.2018 zmluva č. 75/2018 o prístupe k železničnej infraštruktúre medzi žalobcom a Železnicami Slovenskej republiky. 41. V predmetnej veci žalobca nepopieral, že bezpečnostnú správu za rok 2018 nepredložil do 30.06.2019, avšak žalobca napádal právne posúdenie veci s poukazom na to, že hoc mal splnené všetky zákonom požadované požiadavky na prevádzkovanie železničnej dopravy už v roku 2018, túto v roku 2018 fakticky neprevádzkoval, ale s prevádzkou začal až od 01.01.2019, z čoho podľa žalobcu vyplýva, že mu nemohla vzniknúť povinnosť podať bezpečnostnú správu za rok 2018. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že v priamom rozpore s prezentovaným právnym výkladom žalobcu je jeho faktické správanie, keďže bezpečnostnú správu za rok 2018 žalovanému podal, a to ako prílohu k listu zo dňa 07.08.2019, t.j. s oneskorením. 42. Vzhľadom na to, že trestanie správnych deliktov nie je v slovenskom právnom poriadku kodifikované a pravidlá správneho trestania nezakotvuje ani Ústava Slovenskej republiky, existujúcu medzeru v práve je treba vyplniť analogickou aplikáciou trestnoprávnych princípov. Analogickú aplikáciu určitých právnych pravidiel nemožno v žiadnom prípade zamieňať či stotožňovať s ich výlučnou aplikáciou. Preto aj pri aplikácii trestnoprávnych pravidiel na administratívny postih správnych deliktov je potrebné mať v prvom rade na zreteli účel a zmysel vyvodzovania administratívnoprávnej zodpovednosti v spojitosti so všeobecne platnými zásadami administratívneho konania. Využitie metódy analógie (ako interpretačného postupu pri vypĺňaní normatívnych medzier) vo verejnom práve je podmienené tým, že zákon danú otázku neupravuje, je to na prospech účastníka konania a nie je to v rozpore s verejným záujmom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Asan/33/2019 zo dňa 25.3.2021, bod 63). 43. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2008, sp. zn. 8 Sžo 28/2007 „ V rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie právna teória rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa....“ 44. Správny súd k právnemu posúdeniu veci poukazuje na to, že je nepochybné, že úmyslom zákonodarcu v rámci administratívno-trestnej politiky štátu bolo kriminalizovať opomenutie železničného podniku podať do 30.júna výročnú správu o bezpečnosti za predchádzajúci kalendárny rok. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že v konaní nebolo spornou skutočnosťou to, či žalobca má alebo nemá status železničného podniku, keďže toto ani žalobca netvrdil a navyše jeho status železničného podniku podľa § 35 ods. 1 zákona o dráhach vyplýva nielen z výpisu z obchodného registra (predmet činnosti: „Provozování drážní dopravy.“ od 15.10.2018- pozn. súdu), ale aj priamo z rozhodnutí ako aj z obsahu administratívneho spisu. Vznik statusu žalobcu ako železničného podniku podľa § 35 ods. 1 zákona o dráhach v roku 2018 je podľa správneho súdu aj s poukazom na obsah administratívneho spisu uvedený v bode 40 tohto rozsudku nepochybný. 45. Z § 85 ods. 1 zákona o dráhach ako aj z § 109 ods. 7 písm. c) zákona o dráhach nevyplýva, že by zákonodarca viazal povinnosť železničného podniku predložiť bezpečnostnému orgánu bezpečnostnú správu za predchádzajúci kalendárny rok za predpokladu splnenia inej dodatočnej
podmienky, napríklad spočívajúcej vo vykonávaní reálnej prevádzky železničnej dopravy počas trvania určitého zákonom stanoveného obdobia v roku, za ktorý sa bezpečnostná správa podáva. Žiadna takáto podmienka faktickej prevádzky sa v zákone o dráhach nenachádza. Preto nemožno prisvedčiť právnemu názoru žalobcu, že pokiaľ v pozícii železničného podniku prevádzku nerealizoval, povinnosť podať bezpečnostnú správu mu zo zákona nevznikla. Správny súd súhlasí s názorom žalovaného, že aj údaj v bezpečnostnej správe o tom, že prevádzka nebola realizovaná, je relevantným údajom pre posúdenie bezpečnostnej situácie na dráhach. 46. Správny súd sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že žalovaný ho mal vyzvať a vopred upozorniť na to, aby bezpečnostnú správu včas podal. Jednak takáto povinnosť žalovaného zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, no podstatné je, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu, aby poznal a rešpektoval vnútroštátne právne predpisy, na ktoré bol upozornený aj vo vydanom bezpečnostnom osvedčení. Na tomto závere nemení nič fakt, že žalobca ešte len začal s prevádzkovaním železničnej dopravy a že je zahraničnou právnickou osobou. Žalovaný je povinný zachovať ku všetkým železničným podnikom rovnaký zákonný prístup, vylučujúc osobitný výhodnejší prístup pre žalobcu a z toho vyplývajúcu diskrimináciu ostatných železničných podnikov. 47. Pokiaľ ide o vytýkanú tvrdosť zákona o dráhach, správny súd sa nestotožnil ani s týmto právnym argumentom žalobcu, keďže ako už bolo vyššie uvedené, zákon o dráhach platí pre všetky železničné podniky ohľadom ich povinnosti predkladať bezpečnostnú správu rovnako, pričom táto povinnosť má svoje ukotvenie aj v Smernici 2004/49/ES, ktorá bola zákonom o dráhach transponovaná do slovenského právneho poriadku. Z uvedeného vyplýva, že povinnosti vyplývajúce zo zákona o dráhach, vrátane povinnosti železničného podniku pravidelne predkladať bezpečnostnému orgánu bezpečnostnú správu, nie sú samoúčelné. Žalovaný nemal inú možnosť ako povinnosť uložiť žalobcovi pokutu, keďže podľa § 109 ods. 7 písm. c) zákona o dráhach bezpečnostný orgán „uloží“ a nie „môže uložiť“ pokutu. 48. Vo vzťahu k výške uloženej pokuty túto žalovaný uložil v najnižšej možnej výške, čo aj náležite a dostatočne presvedčivo odôvodnil okolnosťami na strane žalobcu, keď zohľadnil, že sa jednalo o prvé porušenie, ako aj to, že došlo k odstráneniu protiprávneho stavu. Vo vzťahu k vytýkanej výške pokuty v zmysle zákona o dráhach túto nemožno znížiť pod zákonom stanovenú minimálnu výšku a zákon o dráhach ani neumožňuje upustiť od jej uloženia. Na základe uvedeného správny súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie peňažnej moderácie podľa § 192 SSP. 49. Správny súd na základe vyššie uvedeného uzavrel, že námietka nesprávneho právneho posúdenia nie je dôvodná a rozhodnutie žalovaného netrpí z tohto dôvodu vadou nezákonnosti. 50. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, ktorú smeroval k spochybňovaniu predsedu žalovaného a splneniu zákonných podmienok na výkon jeho funkcie, správny súd uvádza, že predmetom tejto žaloby nie je súdny prieskum ustanovenia predsedu žalovaného do jeho funkcie, keďže v tomto smere ani žalobca svoj petit neformuloval. Navyše z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že za predsedu žalovaného ho podpísal v zastúpení Mgr. Roman Kiss, ku ktorému žalobné námietky nesmerovali. Preto správny súd nevyhovel návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania, ktorého účelom malo byť získanie informácií od Úradu vlády SR k okolnostiam a podmienkam vymenovania predsedu žalovaného do jeho funkcie, keďže to nepovažoval za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci (§ 120 písm. a) SSP). 51. Správny súd tak neprisvedčil žiadnej zo žalobných námietok a žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 52. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, podľa ktorého možno spravodlivo požadovať od žalobcu, aby mu nahradil trovy konania. 53. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie:
Proti tomuto rozsudku môže oprávnený subjekt (§ 442 SSP) podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.