Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/81/2020 1020200482 25. 04. 2024 Mgr. Monika Hrašnová ECLI:SK:SpSBA:2024:1020200482.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 12 BA-5S/81/2020 Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členov senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a JUDr. Lukáša Galla (spravodajca), vo veci žalobcu: A. B. A. C. B., nar. XX. XX. XXXX, bydliskom D. E. XX, XXX XX F., štátny občan Egyptskej arabskej republiky, zastúpený Advokátska kancelária Perhács s.r.o., so sídlom Jelenec 353, 951 73 Jelenec, IČO: 51864983, proti žalovanému: Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, Ružinovská 1/B, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCPOCP1-2020/013842-002, zo dňa 03. 02. 2020, takto rozhodol: 1 BA-5S/81/2020 I. Súd rozhodnutie Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru č. PPZHCP-OCP1-2020/013842-002 zo dňa 03. 02. 2020 a rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2019/026664-023 zo dňa 19. 11. 2019 zrušuje a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: Žaloba 1. Žalobou, doručenou pôvodne na Krajský súd v Bratislave dňa 25. 03. 2020, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-OCP1-2020/013842-002, zo dňa 03. 02. 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ako aj rozhodnutia Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán“) č. PPZ-HCP-BA2-2019/026664-023 zo dňa 19. 11. 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), na základe ktorých došlo v konaní o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania k zmene vlastného rozhodnutia prvostupňového orgánu č. PPZ-HPC-BA2-2019/026664-006, zo dňa 22. 05. 2019 (ďalej len „pôvodné odvolacie rozhodnutie“), ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené pôvodné prvostupňové rozhodnutie príslušného oddelenia cudzineckej polície, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky. Zmena pôvodného odvolacieho rozhodnutia spočívala v zmene dôvodu na zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu, a to z dôvodu podľa ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte
cudzincov“) (ohrozenie bezpečnosti štátu) na dôvod podľa § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov (nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby). 2. V žalobných dôvodoch rozdelených žalobcom na sedem častí žalobca postupne uvádzal svoje námietky. 3. V prvej časti žalobných námietok žalobca poukázal na nezákonnosť rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia, ktoré podľa neho neobsahujú presvedčivé odôvodnenie. Rozhodnutie označil za vydané v rozpore s § 46 Správneho poriadku. V druhej časti žalobca uviedol, že žalovaný nezobral do úvahy jeho námietky, nevyhodnotil dôkazy a závery vyplývajúce z tohto hodnotenia. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný neumožnil žalobcovi sa oboznámiť s utajovanou informáciou, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba a na základe ktorej aj zamietol jeho žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky. 4. V tretej časti žalobca smeroval svoju argumentáciu voči postupu žalovaného, ktorý sa podľa neho nevysporiadal s námietkou o povinnosti orgánu verejnej správy ho oboznámiť s dôvodmi rozhodnutia, s námietkou ohľadne odňatia práva žalobcu na prístup ku všetkým vykonávaným dôkazom v súvislosti s nesprístupnením informácie zo strany Slovenskej informačnej služby, neuviedol skutočnosti z akých dôvodov by sprístupnenie informácie žalobcovi mohlo ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky, s námietkou s právom na obhajobu a právom na účinný opravný prostriedok, s námietkou arbitrárneho postupu zo strany žalovaného, s námietkou povinnosti preverenia spravodajských informácií a ich konfrontácie so žalobcom, a s námietkou týkajúcou sa nereagovania orgánu verejnej správy na žiadosť žalobcu oboznámiť sa s utajovanými časťami administratívneho spisu prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu. Vo štvrtej časti žalobných námietok žalobca poukázal na neefektívnu a nesústredenú činnosť orgánov verejnej správy a podľa žalobcu aj na ich nečestné konanie v súvislosti s vybavovaním jeho sťažností, na pasivitu orgánov verejnej správy, o neupovedomení žalobcu na postúpenie predmetnej sťažnosti na príslušný odbor kontroly Prezídia Policajného zboru, o nevybavení žalobcových žiadostí o nazretie do administratívneho spisu, kedy takéto konania sú podľa žalobcu porušením základnej zásady správneho konania, a to zásady úzkej súčinnosti s účastníkmi konania. 5. V piatej časti žalobných námietok žalobca poukázal na nevysporiadanie sa s jeho námietkami v rozhodnutí žalovaného, pričom opätovne poukazoval na odňatie možnosti sa oboznámiť s dôvodmi rozhodnutia ako aj so samotným stanoviskom Slovenskej informačnej služby a poukázal na porušenie jeho práv na spravodlivý súdny proces, princípov rovnosti zbraní a práva na odôvodnenie rozhodnutia. V šiestej časti žalobných námietok žalobca upriamil pozornosť na svoje rodinné zázemie, na svoj pôvod, na svoju bezúhonnosť na území Slovenskej republiky ako aj v krajine svojho pôvodu, na skutočnosť že bol vždy buď zamestnaný, príp. podnikal v súlade so zákonom a na svoj bezproblémový zdravotný stav. 6. V siedmej časti žalobných námietok žalobca uvádzal, že neudelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas má pre neho ďalekosiahle následky, ktoré sa týkajú pretrhnutia väzieb súkromného ako aj rodinného života a súčasne sa premietajú aj do jeho finančnej oblasti. Podľa žalobcu nebolo zo strany orgánov verejnej správy prihliadnuté na stále pretrvávajúci bezpečnostný konflikt na časti území v krajine pôvodu ako aj na objavujúce sa teroristické činy. Návrat do krajiny pôvodu žalobca označil za náročný, nakoľko pri odchode na Slovensko prerušil všetky majetkové a hmotné väzby s krajinou pôvodu. 7. So zreteľom na uvedené skutočnosti preto žalobca navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie zrušil a priznal mu náhradu trov konania vo výške 450,29 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyjadrenie k žalobe 8. Podaním doručeným na súd dňa 15. 06. 2020 sa k žalobe vyjadril žalovaný (ďalej len „vyjadrenie“). 9. Žalovaný k námietke žalobcu, ktorá sa týkala nesprístupnenia informácie zo strany Slovenskej informačnej služby uviedol, že nezverejňovanie utajovanej skutočnosti nie je v kompetencii žalovaného a ani prvostupňového orgánu, pričom dodal, že s obsahom utajovanej skutočnosti sa môžu oboznamovať len oprávnené osoby. V tejto súvislosti žalovaný tiež uviedol, že nie je kompetentný posudzovať dôvody
rozhodnutia (pozn. stanoviska) Slovenskej informačnej služby, ktoré môže len rešpektovať, spoliehať sa na jeho pravdivosť a považovať ho priamo zo zákona za adekvátny a dostatočný podklad pre zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu, a to bez skúmania jeho dôvodov, príp. obsahu. Zverejnenie obsahu stanoviska je podľa žalovaného rovnako výlučnou právomocou a kompetenciou Slovenskej informačnej služby. Samotným zverejnením obsahu stanoviska by podľa žalovaného mohlo dôjsť jednak k ohrozeniu národnej bezpečnosti a neoprávneným zverejnením by došlo k porušeniu predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností. 10. K námietke žalobcu, ktorá sa týkala nevybavenia jeho žiadosti o nazretie do administratívneho spisu žalovaný uviedol, že žalobca bol dňa 08.10.2019 telefonicky kontaktovaný o možnosti nahliadnutia do spisu, čo žalobca nevyužil a ani neoznámil, že sa nemôže dostaviť na dohodnutý termín. O tejto skutočností podľa žalovaného existuje aj úradný záznam zo dňa 09. 10. 2019. K námietke ohľadne nedoručenia odpovede na sťažnosť na neefektívnu a nesústredenú činnosť orgánov verejnej správy uviedol, že predmetné podanie nebolo podľa obsahu vyhodnotené ako sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach a preto podanie bolo postúpené na vybavenie prvostupňovému orgánu, ktorý o tomto vybavení zaslal žalobcovi list so záverom o nestotožnení sa s dôvodmi sťažnosti. K žalobcom tvrdenej nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že v posudzovanom prípade nebolo inej možnosti, ako žiadosť o udelenie trvalého pobytu zamietnuť, pretože došlo ku naplneniu zákonných podmienok podľa § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný v tejto súvislosti dodal, že nebolo možné z jeho strany postupovať podľa správnej úvahy, keďže uvedené ustanovenie striktne formuluje, že žiadosť o udelenie trvalého pobytu správny orgán zamietne, ak došlo k naplneniu dôvodov na takéto zamietnutie. Podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie bolo jasne odôvodnené s uvedením všetkých podstatných skutočností tvoriacich jeho podklad a nešlo o ľubovôľu. 11. K žalobnej námietke týkajúcej sa súkromného a rodinného života žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynula potreba uprednostnenia verejného záujmu pred záujmom žalobcu. Neudelenie trvalého pobytu nepredstavuje zásah do súkromného a rodinného života žalobcu, pričom žalovaný upriamil pozornosť na skutočnosť, že rešpektovanie rodinného života nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie sa na území konkrétneho štátu. Článok 8 Dohovoru podľa žalovaného negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine ale len právo na rodinný život ako taký. 12. Žalovaný preto v záverečnej časti svojho vyjadrenia navrhol, aby súd žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Replika žalobcu 13. Na vyjadrenie žalovaného sa podaním doručeným dňa 14. 07. 2020 vyjadril žalobca. Uviedol, že nie je možné z jeho strany aktívne uplatňovať svoje práva pokiaľ nemá prístup k utajovaným informáciám týkajúce sa aspoň podstaty voči nemu smerujúcich „obvinení“ , kedy nemôže brániť jednak svoj rodinný život a ani vyvrátiť tvrdenia, že jeho súkromný a rodinný život musí ustúpiť verejnému záujmu. Podľa žalobcu je absurdné použitie určujúceho dôkazu ako utajovanej skutočnosti, ku ktorému dotknutá osoba nemá prístup a súčasne odkázať žalobcu na úplne iný orgán, ktorý s ním vôbec nekoná. Žalobca ďalej upriamil pozornosť na fakt, že v priebehu administratívneho konania nebol zo strany orgánov verejnej správy poskytnutý žiadny dôkaz, na základe ktorého by došlo k posudzovaniu relevantných kritérií , či zásah do rodinného života žalobcu vo forme neudelenia trvalého pobytu je skutočne v rovnováhe so sledovaným legitímnym cieľom a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Ak sa podľa žalobcu predmetné rozhodnutia odvolávajú na nejaký bližšie nešpecifikovaný utajovaný dokument bez toho, aby dávali účastníkovi konania možnosť sa oboznámiť aspoň s podstatou dôvodov smerujúcich proti nemu, tak tieto rozhodnutia majú znaky arbitrárnosti a porušujú ústavný poriadok Slovenskej republiky. Podľa žalobcu nie je možné akceptovať univerzálnosť a všeobecnú platnosť názoru Slovenskej informačnej služby vo všeobecnej rovine. K otázke vybavovania jeho sťažnosti na neefektívnu a nesústredenú činnosť správnych orgánov v správnom konaní uviedol, že na svoje podanie nedostal žiadnu odpoveď, nebol nikým kontaktovaný a ani sa nedohodol so žiadnou osobou na termíne nazretia do spisu. Tvrdenia žalovaného preto žalobca považuje za absolútne rozporné so skutočným stavom. Duplika žalovaného
14. Žalovaný sa na repliku žalobcu, ktorá mu bola doručená dňa 20. 07. 2020, do dňa konania verejného vyhlásenia rozsudku nevyjadril.
Prerušenie konania a pokračovanie v konaní 15. Uznesením Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/81/2020-115 zo dňa 18. 10. 2023, právoplatným dňa 29. 10. 2023, bolo prebiehajúce konanie prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 17/2022, v ktorom bolo vedené konanie o súlade ustanovenia § 48 ods. 2 písm. h), § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov s príslušnými článkami ústavy ako aj Charty základných práv Európskej únie, predmetom ktorého bolo okrem ďalších otázok aj prístup účastníka konania k dôkazom, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť. 16. Uznesením predsedníčky senátu Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/81/2020-122 zo dňa 11. 03. 2024 bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní z dôvodu, že Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. PL. ÚS 17/2022 rozhodol nálezom, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, t. j. ustanovenia, na ktorých bolo založené rozhodnutie žalovaného, nie sú v súlade s príslušnými článkami ústavy (ďalej len „nález ústavného súdu“). Predmetný nález bol dňa 14. 02. 2024 pod č. 13/2024 Z. z. vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, kedy podľa § 19 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Zbierke zákonov“) nadobudol záväznosť. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia orgánov verejnej správy 17. Pôvodným odvolacím rozhodnutím, ktoré vydal prvostupňový orgán v postavení odvolacieho orgánu, bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, č. p. PPZHCP-BA6-93-014/2019-PPC zo dňa 25.02.2019, ktorým došlo k zamietnutiu žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „pôvodné prvostupňové rozhodnutie “). V dôvodoch pôvodného odvolacieho rozhodnutia príslušný orgán uviedol, že k naplneniu skutkovej podstaty predmetného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov došlo na základe vyžiadaného stanoviska od Slovenskej informačnej služby, ktoré obsahovalo informácie o dôvodnej obave, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok (ďalej len „stanovisko“). Ďalej príslušný orgán v tomto rozhodnutí uviedol, že obsah stanoviska nemohol v rozhodnutí uviesť, pretože by došlo zo strany konajúceho správneho orgánu k porušeniu predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností a k vzniku z toho vyplývajúcej administratívno-právnej, príp. trestnoprávnej zodpovednosti. Príslušný orgán tiež uviedol, že so zreteľom na stanovisko bolo dôvodné v danom prípade uprednostniť verejný záujem pred záujmom žalobcu. 18. Dňa 15. 10. 2019 začal prvostupňový orgán konanie vo veci preskúmania pôvodného odvolacieho rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ktoré oznámil prípisom žalobcovi doručeným dňa 22. 10. 2019. V prípise prvostupňový orgán uviedol, že preverovaním pôvodného odvolacieho rozhodnutia bolo zistené nesprávne právne posúdenie, keď na daný skutkový stav bolo aplikované ustanovenie § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov namiesto § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov. Konanie bolo začaté s cieľom odstrániť uvedený právny nedostatok. 19. Prvostupňovým rozhodnutím došlo k zmene pôvodného odvolacieho rozhodnutia, ktoré podľa nového znenia zmenilo dôvod zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu, o ktorej bolo rozhodnuté pôvodným prvostupňovým rozhodnutím, a to z dôvodu podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na dôvod podľa § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov. Dôvodom zmeny podľa prvostupňového orgánu boli zistené skutočnosti, kedy po preverení policajných databáz nebolo možné prijať záver o tom, že žalobca predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu, ohrozenie verejného poriadku alebo verejného zdravia. Pôvodné prvostupňové rozhodnutie sa opiera o stanovisko, ktoré je zároveň utajovanou písomnosťou a ktoré obsahuje informácie napĺňajúce dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu. Ustanovenie § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte je podľa prvostupňového
orgánu ustanovením kogentným a správny orgán nemá možnosť správnej úvahy, pretože samotné ustanovenie kladie dôraz na slovo zamietne. Prvostupňový orgán tiež vo svojom rozhodnutí dodal, že stanoviskom je viazaný, pričom nie je pôvodcom utajovanej písomnosti, a preto nie je oprávnený túto utajovanú informáciu sprístupniť. 20. Na základe podaného odvolania žalobcom žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaný stotožnil so závermi prvostupňového orgánu, kedy za podklad rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu považoval stanovisko, ktorým boli konajúce orgány verejnej správy viazané a ustanovenie § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov je kogentné, ktoré pri rozhodovaní orgánu verejnej správy vylučuje aplikáciu správnej úvahy. Obdobne sa žalovaný stotožnil aj s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa týkali neprípustnosti uvedenia obsahu stanoviska v odôvodnení rozhodnutia, nakoľko by išlo o porušenie predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností a z toho vyplývajúcej administratívno-právnej, príp. trestnoprávnej zodpovednosti. Relevantná právna úprava ku dňu vydania rozhodnutia žalovaného 21. Podľa § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením trvalého pobytu. 22. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti. 23. Podľa § 93 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. 24. Podľa § 41b ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení účinnom do 28. 02. 2019 (ďalej len „zákon o organizácii ústavného súdu“ ) ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Rozhodnutie o správnej žalobe 25. Správny súd v Bratislave začal svoju činnosť 01.06.2023, kedy na základe príslušných ustanovení zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prešiel naň výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Posudzovaná vec bola preto zo zákonných dôvodov pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie do senátu 5S tunajšieho súdu. 26. Rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného súd vyvodil zo žalobných bodov, ktoré v prevažnej väčšine napádajú odňatie možnosti žalobcovi oboznámiť sa so stanoviskom Slovenskej informačnej služby ako s podkladom pre rozhodnutie (príp. aspoň s podstatou dôvodov) a s tým súvisiacim odňatím možnosti sa vyjadriť k obsahu stanoviska (celkom alebo aspoň čiastočne), čo má podľa žalobcu za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného. 27. Okrem vymedzených žalobných bodov súd upriamuje pozornosť na fakt, že pre vedené konanie bola podstatná aj ďalšia právna otázka, pre ktorú nakoniec súd konanie prerušil (body 15 a 16 rozsudku). Išlo o konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/2022, o súlade ustanovení § 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl.
48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 ústavy. Výsledkom tohto konania bolo konštatovanie ústavného súdu, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov bolo nosným základom rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňového orgánu. 28. V spojitosti s predmetným nálezom ústavného súdu vyplývala pre súd povinnosť vysporiadať sa s účinkami tohto nálezu v prebiehajúcom konaní. 29. Z porovnania citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde a už neúčinného zákona o organizácii ústavného súdu (body 23 a 24 rozsudku) je zrejmé, že účinky nálezu ústavného súdu, v ktorom sa rozhodlo o nesúlade dotknutého právneho predpisu s ústavou, nemali podľa úpravy zákona o organizácii ústavného súdu dopad na právoplatné rozhodnutia vydané v správnom konaní, okrem možnosti ich nútene vymáhať. Takáto úprava účinkov nálezov ústavného súdu pre rozhodnutia vydané v správnom konaní už ale v novom zákone o ústavnom súde chýba. 30. Nový zákon o ústavnom súde prevzal z pôvodného zákona o organizácii ústavného súdu (okrem úpravy rozhodnutí súdov v trestnom konaní) úpravu účinkov nálezu ústavného súdu týkajúcich sa právoplatných súdnych rozhodnutí v civilnom konaní, pričom zákonodarca doplnil rovnaký princíp účinkov aj pre správne súdne konanie. Hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu, v ktorom sa rozhodlo o nesúlade určitej právnej normy s ústavou, ktorú aplikoval správny súd, nemajú dopad na už právoplatné rozhodnutia správnych súdov a dochádza len k odopretiu možnosti ich výkonu. 31. Z legislatívneho textu zákona o ústavnom súde a jeho porovnania s ustanoveniami už neúčinného zákona o organizácii činnosti ústavného súdu spolu s použitím výkladovej metódy argumentum a contrario sa preto pre súd núka také riešenie, že ak po predmetnom náleze ústavného súdu právoplatné rozhodnutia vydané v správnom súdnom konaní ostávajú nedotknuté, tak prebiehajúcich (neprávoplatne skončených) súdnych správnych konaní sa účinky nálezu ústavného súdu budú dotýkať. Pri absencii zákonnej úpravy ohľadne účinkov nálezov ústavného súdu na rozhodnutia v správnych (administratívnych) konaniach je možné rovnako uviesť, že aj na tieto (právoplatné) rozhodnutia sa budú vzťahovať účinky nálezov ústavného súdu, a teda aj nálezu ústavného súdu PL. ÚS 17/2022. 32. Rozhodovacia činnosť Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pri tejto problematike uvádza, že „Aj keď Ústava SR ani zákon č. 314/2018 Z. z. neobsahujú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu ústavného súdu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením správneho súdneho konania, no logicky možno konštatovať, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu ústavného súdu o nesúlade, potom to a fortiori musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente vyhlásenia nálezu ústavného súdu o nesúlade. Opačný výklad by popieral princíp zachovávania ústavnosti a zároveň by neprípustne absolutizoval princíp právnej istoty. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že zákon č. 314/2018 Z.z. nepojednáva o dopadoch nálezu Ústavného súdu SR na právoplatne skončené administratívne konania. Zo samotného znenia totiž možno vyvodiť, že hmotnoprávne následky nálezu dopadajú aj na správne súdne konania v ktorých je pravidlom, že predmetom ich prieskumu sú práve právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy. Ak bolo teda iniciované správne súdne konanie, ktoré do vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR nebolo právoplatne skončené, je to práve to konanie, v ktorom môže dôjsť ku zhojeniu postupu orgánu verejnej správy v administratívnom konaní a nadväzujúceho rozhodnutia, ktorý (nevedome) postupoval na základe ustanovenia, ktoré bolo vyhlásené za nesúladné s právnym predpisom vyššej právnej sily“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 2Sžrk/6/2020, zo dňa 24. 02. 2022, obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 1Sžak/15/2019, zo dňa 23. 06. 2023) 33. V tejto súvislosti súd uvádza, že uvedené právne závery boli prevzaté z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PLz. ÚS 1/06, ktorým bolo prijaté zjednocujúce stanovisko v otázke derogačného nálezu ústavného súdu a jeho účinkov „ex tunc“ na súdne konania pred ich právoplatným skončením.
34. Obdobné právne stanoviská vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí č. j. 7 A 146/2001, zo dňa 13. 5. 2003, uviedol, že „Zruší-li Ústavní soud některé ustanovení zákona pro jeho neústavnost, odpovídá principu oprávněného očekávání, aby soud v přezkumném řízení zrušil rozhodnutí správního orgánu, které se o ně opírá. Při přezkoumání zákonnosti rozhodnutí proto správní soud není vázán ustanovením takto zrušeného zákonného ustanovení, ale musí dbát nálezu Ústavního soudu; v takovém případě není rozhodující, že napadené rozhodnutí správního orgánu bylo vydáno ještě před tím, než Ústavní soud zákonné ustanovení zrušil.“ https://sbirka.nssoud.cz/cz/zruseni-pravniho-predpisu-ustavnim-soudem-a-spravnisoudnictvi.p1.html?q= (obdobne aj rozsudok Nejvyššího správního soudu České republiky, č. j. 9 As 173/2020, zo dňa 29. 10. 2020) 35. Rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze pod sp. zn. Pl. ÚS 28/13, zo dňa 10. júla 2014, 161/2014 Sb., uviedol, že „jestliže Ústavní soud ve svém nálezu konstatuje, že zákon nebo jiný právní předpis je v rozporu s ústavním pořádkem, pak tento rozpor byl dán i po dosavadní dobu jeho účinnosti. Zejména v případech, kdy je derogačním důvodem zjištění, že aplikace zrušeného právního předpisu působí porušení základních práv jednotlivců, je proto přirozeným důsledkem, že se dotčeným jednotlivcům poskytne ochrana jejich základních práv a svobod právě tím, že se předmětný právní předpis v rozsahu, na který dopadá derogační důvod vyslovený v nálezu Ústavního soudu, zpětně neaplikuje. 36. Vyhlásením nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky preto nastali jeho účinky aj na prebiehajúce konanie o prieskume zákonnosti rozhodnutia žalobcu. Súd prijal záver o potrebe aplikácie citovaných stanovísk vyšších súdnych inštancií aj s ohľadom na účel správneho súdnictva, v ktorom súd má poskytovať účinnú ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickým alebo právnickým osobám (§ 2 ods. 1 SSP). 37. Ustanovenie § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov bolo v čase vydania rozhodnutia žalovaného platným a účinným ustanovením, ktoré zakotvovalo hmotnoprávnu podmienku – existencia nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva - na zamietnutie žiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny o udelenie trvalého pobytu. Žalovaný a prvostupňový orgán postupovali podľa v tom čase účinného zákonného textu, ktorý podľa svojho znenia obmedzoval ich rozhodovaciu právomoc, keďže už len samotná existencia nesúhlasného stanoviska jedného zo zákonnom vymedzených orgánov spravodajských služieb štátu napĺňala skutkovú podstatu pre zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu. V tomto je možné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že jeho správna úvaha bola predmetným ustanovením negovaná, keďže pri existencii stanoviska nebolo možné zvoliť iný procesný postup ako predmetnú žiadosť žalobcu zamietnuť. 38. Súd berie na zreteľ ustanovenie § 135 Správneho súdneho poriadku, kedy pre jeho rozhodovanie je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy. Na druhej strane súd musí prihliadať na fakt, že nálezom ústavného súdu bola konštatovaná protiústavnosť právnej normy, podľa ktorej orgán verejnej správy rozhodol. V tomto kontexte preto súd nemôže pristupovať formalisticky a konať len podľa čisto slovného (gramatického) výkladu, kedy by došlo k popretiu ústavno-právnych účinkov nálezu ústavného súdu. Ak preto žalobca napáda svojou žalobou nezákonnosť vydaného rozhodnutia žalovaného, súd nemôže rozhodnúť o zamietnutí žaloby len preto, že v dobe vydania rozhodnutia žalovaného bolo predmetné ustanovenie zákona o pobyte cudzincov súčasťou vtedy platného právneho poriadku. Súd musí prihliadať na to, že ustanovenie zákona o pobyte cudzincov, na ktorom bolo založené rozhodnutie žalovaného, bolo ústavným súdom vyhlásené za protiústavné. Súd preto konštatuje, že zamietnutie žaloby, kedy by došlo ku potvrdeniu zákonnosti rozhodnutia žalovaného, by nebolo možné považovať za ústavne konformné a súd by nekonal s rešpektom ku právnym záverom ústavného súdu vysloveným v predmetnom náleze (obdobne aj rozsudok Nejvyššího správního soudu České republiky, zo dňa 30. 6. 2004, čj. 7 A 48/2002-98, uverejnené v Sbírka rozhodnutí Nejvyššího správního soudu č.1041/2007) https://sbirka.nssoud.cz/cz/zruseni-pravniho-predpisu-ustavnim-soudem-neprezkoumatelnostrozhodnuti-sprav-organu.p1167.html?q). 39. Súd preto dospel k záveru, že žalovaný rozhodol podľa protiústavnej právnej normy, pri aplikácii ktorej nebol nútený uviesť žiadne ďalšie skutkové a právne dôvody svojho rozhodnutia. Rozhodnutie
preto neobsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 46 a najmä § 47 ods. 3 Správneho poriadku, z ktorých pre orgán verejnej správy vyplýva, aby sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžk/1/2018, zo dňa 28. 03. 2019). 40. Na podklade uvedených dôvodov preto súd rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil pre ich nepreskúmateľnosť a vrátil vec prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 41. Po právoplatnosti rozsudku sa vec vráti prvostupňovému orgánu do štádia po začatí konania o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Prvostupňový orgán znovu preskúma pôvodné odvolacie rozhodnutie a aplikuje závery vyplývajúce z tohto rozsudku, na základe ktorých by malo dôjsť k opätovnému preskúmaniu žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu. Pri následnom preskúmavaní žiadosti žalobcu orgány verejnej správy rovnako prihliadnu na stanoviská a závery uvedené v tomto rozsudku ako aj na závery vyslovené v náleze ústavného súdu. Dotknuté orgány verejnej správy pri posudzovaní žiadosti žalobcu už nebudú môcť len formálne odkázať na samotnú existenciu stanoviska alebo na samotnú existenciu utajovaných skutočností, ale budú musieť 1) preskúmať a vyhodnotiť skutočnosti vyplývajúce zo stanoviska, 2) oboznámiť žalobcu v primeranom rozsahu aspoň s podstatou dôvodov a dať mu priestor sa k nim vyjadriť a 3) opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu. 42. Preskúmanie a vyhodnotenie skutočností vyplývajúce zo stanoviska budú musieť dotknuté orgány verejnej správy vyhodnotiť v rozsahu, či 1. stanovisko obsahuje opis konkrétnych skutkových zistení o konaní žalobcu, t. j. či nejde len o informácie všeobecného charakteru, 2. informácie v stanovisku nemajú len povahu názorov alebo domnienok, 3. dosahujú určitý stupeň dôveryhodnosti a či 4. informácie v stanovisku majú v súhrne taký stupeň dôležitosti, aby založili niektorý z dôvodov na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 15Snr/1/2021, zo dňa 15. 5. 2023, body 38 a nasl.) 43. Súd len v tomto kontexte pripomína, že ak by na základe popísaného postupu došlo k vyhodnoteniu orgánov verejnej správy, že je potrebné žiadosť o udelenie trvalého pobytu zamietnuť, orgány rozhodujúce vo veci sú povinné v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj úvahy, ktorými sa riadili pri vyhodnocovaní utajovaných informácií. Súčasne budú musieť dbať na to, aby nedošlo k zmareniu účelu utajovania informácií, príp. k sprístupneniu foriem, metód a prostriedkov ich získavania spravodajskými službami. Orgány verejnej správy sa budú tiež musieť vysporiadať so zisteniami, ktoré boli uvedené v prvostupňovom rozhodnutí (bod 19 rozsudku), kedy bolo konštatované, že neboli zistené žiadne skutočnosti a poznatky, ktoré by nasvedčovali, že žalobca by mohol ohroziť bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. 44. Súd berie na zreteľ, že stanovisko podlieha režimu utajovaných skutočností podľa platnej a účinnej úpravy zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na druhej strane je v konaní nutné rešpektovať aj ústavnoprávne východiská vyplývajúce nielen z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. 17/2022, ale aj zo skoršieho nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 8/2016, čím dôjde k aplikácii ústavnoprávneho výkladu relevantných právnych noriem podľa čl. 152 ods. 4 ústavy. 45. Súd pri tejto príležitosti konštatuje, že štát má na jednej strane právo na reguláciu príchodu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na svoje územie a súd tiež priznáva, že tieto osoby nemajú právny nárok na vstup na územie Slovenskej republiky. Rovnako je možné zo strany súdu prisvedčiť argumentácii žalovaného, že štátny príslušníci tretích krajín sa nemôžu oboznamovať s utajovanými skutočnosťami v rozpore so zákonom. Na druhej strane je ale nutné uviesť, že žiadatelia o udelenie trvalého pobytu majú právo na spravodlivé konanie, a teda právo na to, aby rozhodnutia o týchto žiadostiach nevykazovali prípadné znaky svojvôle a nepreskúmateľnosti. Súčasne je tiež potrebné
dodať, že orgány verejnej správy musia učiniť zadosť ustanoveniu § 33 ods. 2 Správneho poriadku, kedy sú povinné aspoň vo všeobecnej, resp. minimálnej možnej miere, sprostredkovať, resp. zreprodukovať (nie sprístupniť) účastníkovi konania podstatu skutočností, ktoré vyplývajú z utajovaných skutočností. 46. Tieto povinnosti vyplývajú pre štátne orgány aj z práva Európskej únie, čo uvádza aj judikatúra Súdneho dvora EÚ, vo veci ZZ proti Secretary of State for the Home Department, C-300/11, zo dňa 4. júna 2013, (body rozsudku č. 65-69) ktorý uviedol, že „V tejto súvislosti na jednej strane – vzhľadom na nevyhnutnosť dodržať článok 47 Charty (pozn. Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces) – treba pri tomto konaní v čo najväčšej miere dodržať zásadu kontradiktórnosti, aby dotknutá osoba mohla spochybniť dôvody, na ktorých sa dotknuté rozhodnutie zakladá, ako aj predložiť vyjadrenia k dôkazom, ktoré s tým súvisia, a tým účinne uplatniť svoje prostriedky obhajoby. Predovšetkým je potrebné, aby sa dotknutej osobe v každom prípade oznámila podstata dôvodov, na ktorých sa zakladá rozhodnutie o odopretí vstupu prijaté na základe článku 27 smernice 2004/38, pričom potreba chrániť bezpečnosť štátu nemôže viesť k tomu, že dotknutá osoba príde o svoje právo byť vypočutá a jej právo na účinný prostriedok nápravy zakotvené v článku 31 tejto smernice tak bude neúčinné.“ (...) „V tejto súvislosti musí príslušný vnútroštátny súd posúdiť, či a v akom rozsahu môžu obmedzenia práv odvolateľa na obhajobu vyplývajúce z toho, že mu neboli sprístupnené dôkazy a presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27, ovplyvniť dôkaznú silu dôverných dôkazov. Za týchto okolností je na príslušnom vnútroštátnom súde, aby jednak zabezpečil, že sa podstata dôvodov, na ktorých sa zakladá sporné rozhodnutie, oznámi dotknutej osobe takým spôsobom, pri ktorom sa riadne zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov, a jednak aby na základe vnútroštátneho práva vyvodil dôsledky z prípadného nesplnenia si tejto povinnosti oznámenia.“ (https://curia.europa.eu/juris/liste.jsf?num=C-300/11) 47. V ďalšom konaní (a naň nadväzujúcich konaniach) bude potrebné vyvážiť záujem na ochrane utajovaných skutočností a umožneniu výkonu procesných práv účastníka konania – právo sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia - aspoň v minimálnej možnej miere. Orgány verejnej správy budú musieť klásť dôraz na presvedčivosť odôvodnenia svojich prípadných budúcich rozhodnutí, keďže tieto sú spôsobilé byť následne predmetom súdneho prieskumu, ako to bolo v tomto prípade. 48. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi ako úspešnému účastníkovi v konaní, na základe ktorého žaloby došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového orgánu, priznal právo na úplnú náhradu trov konania. 49. Rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).