Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-7Sa/60/2019 1019201098 19. 11. 2024 JUDr. Viktória Kurucová ECLI:SK:SpSBA:2024:1019201098.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, E., právne zastúpený JUDr. Jana Berecová Titková, advokátka, sídlom Dubová 2 B, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa XX.XX.XXXX takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Správny súd v Bratislave účastníkom konania právo na náhradu trov nepriznáva. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa XX.XX.XXXX zamietla podľa § 69b ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o sociálnom poistení“ alebo „zákon o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase“) žiadosť žalobcu o vyrovnávací príplatok (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie“). Správny orgán prvého stupňa prvostupňové rozhodnutie odôvodnil tým, že nárok na vyrovnávací príplatok podľa § 69b ods. 1 zákona o sociálnom poistení môže vzniknúť, ak bol žiadateľovi priznaný starobný dôchodok alebo predčasný starobný dôchodok podľa predpisov SR a zároveň žiadateľ (i) získal pred 01.01.1993 najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31.12.1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky, (ii) získal od 01.01.1993 do 31.12.2003 najmenej jeden rok doby zamestnania alebo náhradnej doby podľa zákona účinného do 31.12.2003, (iii) ku dňu, od ktorého žiada o priznanie, má nárok na výplatu starobného dôchodku podľa predpisov Českej republiky, (iv) suma vyrovnávacieho príplatku, ktorá mu patrí ku dňu, od ktorého žiada o jeho priznanie, má kladnú hodnotu. Správny orgán prvého stupňa poukázal na ustanovenia § 60 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého československé obdobie dôchodkového poistenia na účely nároku na vyrovnávací príplatok je doba zamestnania a náhradná doba získaná pred 01.01.1993 podľa predpisov účinných pred 01.01.1993. Podľa oznámenia Českej správy sociálneho zabezpečenia bol žalobcovi priznaný dôchodok podľa predpisov Českej republiky za 8536 dní československého obdobia dôchodkového poistenia, t. j. za 23 rokov a 141 dní. Keďže žalobca pred 01.01.1993 získal menej ako 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31.12.1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky, nesplnil podmienku nároku na vyrovnávací príplatok uvedenú v § 69b ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, a preto mu nárok na vyrovnávací príplatok nevznikol. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie zo dňa 04.03.2019, v ktorom namietal najmä nesprávne právne posúdenie veci správnym orgánom prvého stupňa a žiadal, aby odvolací orgán napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že je poberateľom starobného
dôchodku od Českej správy sociálneho zabezpečenia za obdobie dôchodkového zabezpečenia, ktoré dosiahol od 01.09.1968 do 31.03.1993 (priznaný rozhodnutím Českej správy sociálneho zabezpečenia č. XXX XXX XXX/XXX zo dňa XX.XX.XXXX) a starobného dôchodku od Sociálnej poisťovne za obdobie od 01.04.1993 do 30.11.2008, ktorý mu bol priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Dôchodok z Českej republiky podľa českých predpisov sociálneho zabezpečenia poberá napriek tomu, že na jej území nepracoval. Miesto výkonu práce mal u všetkých zamestnávateľov na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, ústredie a Česká správa sociálneho zabezpečenia pri posudzovaní jeho dôchodkových nárokov vychádzali z článku 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení č. 318/1994 Z. z. v spojení s článkom 15 ods. l Správnej dohody, ktorou sa vykonáva Zmluva medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení č. 175/1995 Z. z. Uvedené články týchto dvojstranných zmlúv uzatvorených medzi Českou republikou a Slovenskou republikou sú naďalej platné a účinné i po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie. Keďže jeho zamestnávateľ mal ku dňu rozdelenia ČSFR k 31. decembru 1992 sídlo podľa obchodného registra na území Českej republiky, všetky doby zabezpečenia, ktoré získal pred 1. januárom 1993, sa považujú za doby zabezpečenia Českej republiky a dôchodok je za nich príslušná poskytnúť Česká správa sociálneho zabezpečenia. Výsledkom postupu v zmysle vyššie citovaných medzinárodných zmlúv je skutočnosť, že poberá starobné dôchodky z dvoch štátov, pričom súčet súm týchto dôchodkov je nižší ako starobný dôchodok, na ktorý by mal nárok v Slovenskej republike, ak by sa aj obdobie dôchodkového poistenia/zabezpečenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky považovalo za obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Poukázal na to, že dňa 01.01.2016 vstúpil do účinnosti zákon č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o sociálnom poistení a ktorým bol zavedený nový druh dôchodkovej dávky, ktorým je vyrovnávací príplatok. Zároveň poukázal na všeobecnú časť dôvodovej správy k uvedenému zákonu. S odvolaním sa na čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení č. 318/1994 Z. z. považuje postup Sociálnej poisťovne za diskriminačný v porovnaní s inými žiadateľmi o priznanie starobného dôchodku, ktorí rovnako ako on počas svojho produktívneho obdobia pracovali výlučne na území Slovenskej republiky a dosahovali v zamestnaní rovnaké príjmy ako on. Uviedol, že súčet starobného dôchodku priznaného Sociálnou poisťovňou, ústredie rozhodnutím zo dňa 20.12.2012 (343,90 EUR mesačne) a starobného dôchodku priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia rozhodnutím zo dňa 06.05.2013 (272,64 EUR mesačne) predstavuje 616,54 EUR. Podľa jeho vlastného prepočtu suma starobného dôchodku, ktorá by mu patrila, ak by sa aj obdobie poistenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky považovalo za obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, predstavuje 776,62 EUR. Je presvedčený, že Sociálna poisťovňa, ústredie mu mala priznať vyrovnávací príplatok vo výške rozdielu medzi uvedenými dvoma sumami. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9So/200/2011 zo dňa 30.01.2013, sp. zn. 9So/203/2011, sp. zn. 9So/124/2013 zo dňa 25.02.2015, 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016. Podľa jeho názoru v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR mu Sociálna poisťovňa, ústredie mala vyrovnávací príplatok priznať priamo v zmysle čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy SR ako základného zákona Slovenskej republiky. 3. O podanom odvolaní generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne (ďalej len ako „žalovaná“) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa XX.XX.XXXX rozhodol tak, že odvolanie zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nezískal pred 01.01.1993 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31.12.1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky, teda nesplnil podmienku nároku na vyrovnávací príplatok uvedenú v § 69b ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, a preto mu nárok na vyrovnávací príplatok nevznikol. Podmienka získania aspoň 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré bol poistencovi po 31.12.1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky zohľadňuje princíp legitímneho očakávania, nakoľko podľa právnych predpisov platných a účinných k 31.12.1992, teda v čase rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, iba poistenec, ktorý získal 25 rokov doby zabezpečenia, mohol oprávnene očakávať priznanie starobného dôchodku. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 140/2015 Z. z. účelom poskytovania vyrovnávacieho príplatku je zmierniť rozdiely vzniknuté medzi starobným dôchodkom, ktorý by sa priznal poistencovi výlučne podľa právnych predpisov Slovenskej republiky s prihliadnutím na celú dobu dôchodkového poistenia/zabezpečenia a úhrnom jeho starobného dôchodku priznaného z Českej republiky a starobného dôchodku priznaného zo Slovenskej republiky, ak tento poistenec získal dobu dôchodkového poistenia/zabezpečenia potrebnú na nárok na starobný dôchodok za existencie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Žalobcovi bol právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 67 ods. 1 a § 82 zákona č. o sociálnom
poistení a podľa čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 Z. z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 priznaný predčasný starobný dôchodok od 11.12.2012 v sume 343,90 EUR. Na vznik nároku na vyrovnávací príplatok musia byť splnené súčasne všetky zákonné podmienky. Pretože žalobca nezískal pred 01.01.1993 najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31.12.1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky, nespĺňa podmienku uvedenú v § 69b ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, a preto mu nemožno vyrovnávací príplatok priznať. K námietke účastníka konania, že použitie čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o sociálnom zabezpečení č. 318/2004 Z. z. je diskriminačné s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaná uviedla, že s prihliadnutím na oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 185/2004 Z. z., koordinačné nariadenia Európskej únie o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa postupovala pri určení príslušnosti na hodnotenie doby poistenia získanej účastníkom konania do 31. decembra 1992 podľa čl. 8 ods. 1 a prílohy II nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a čl. 20 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení. Uplatnením pravidla na rozdelenie dôb zabezpečenia získaných počas existencie Českej a Slovenskej Republiky sa garantuje, že tieto budú zhodnotené na nárok na dôchodok, pričom sa neprizná nárok na niekoľko dávok toho istého druhu za jednu a tú istú dobu, čím sa rozdeľuje povinnosť financovania výplaty dôchodkových dávok medzi nástupníckymi štátmi. Suma predčasného starobného dôchodku sa podľa čl. 52 ods. 4 písm. i) a prvej časti prílohy VIII nariadenia (ES) č. 883/2004 v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 môže vypočítať len s prihliadnutím na obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, pretože suma dôchodku vypočítaná podľa zákona o sociálnom poistení je rovnaká bez ohľadu na to, či bola vypočítaná ako nezávislá (národná) dávka alebo paušálna (čiastková) dávka. Vzhľadom na uvedené boli na nárok na dôchodok a určenie jeho sumy započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia a vymeriavacie základy dosiahnuté účastníkom konania po 01.01.1993, a to na základe údajov uvedených v žiadosti o dôchodok, priložených dokladov a údajov nachádzajúcich sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne. Pretože účastník konania spĺňal podmienky nároku na predčasný starobný dôchodok len podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, nebolo potrebné prihliadnuť na dobu poistenia získanú podľa právnych predpisov Českej republiky. Ak by Sociálna poisťovňa priznala účastníkovi konania predčasný starobný dôchodok aj za doby zabezpečenia získané pred 1. januárom 1993, ktoré sa považujú za doby zabezpečenia Českej republiky, došlo by k dvojnásobnému zhodnoteniu týchto dôb. Takýto postup je v rozpore so základnými zásadami koordinačných nariadení Európskej únie, ktoré určujú pravidlá na určenie dôchodkovej dávky tak, aby nedošlo k zhodnoteniu jednej doby poistenia dvakrát. Zhodnotenie dôb získaných pred 01.01.1993 by spôsobilo diskrimináciu tých poberateľov dôchodkov, ktorí získali doby zabezpečenia pred 01.01.1993 výlučne u zamestnávateľov so sídlom na území Slovenskej republiky. Pri určení sumy predčasného starobného dôchodku nebolo s účastníkom konania zaobchádzané odlišne ako s inými dôchodcami, ktorí sa ocitli v podobnej situácii, preto jeho námietka o diskriminácii nie je dôvodná. Zákon o sociálnom poistení neobsahuje ďalšie ustanovenie, podľa ktorého by bolo možné určiť sumu predčasného starobného dôchodku, ak by sa aj československé obdobie dôchodkového poistenia získané do 31.12.1992, za ktoré priznala dôchodok Česká správa sociálneho zabezpečenia, považovalo za obdobie dôchodkového poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. K rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré účastník konania poukazuje, žalovaná uviedla, že sa netýkajú posúdenia nároku na vyrovnávací príplatok, ale nároku na sumu starobného dôchodku. Postup Sociálnej poisťovne, ústredia pri posúdení nároku účastníka konania na vyrovnávací príplatok je správny a dôvody napadnutého rozhodnutia majú podklad v príslušných zákonných ustanoveniach, na základe ktorých bolo rozhodnuté o nároku účastníka konania na vyrovnávací príplatok. V odvolacom konaní účastníka konania zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré do konania vzniesol. Účastník konania v rámci odvolacieho konania nepredložil dôkazy, ktorými by spochybnil správnosť posúdenia jeho nároku na vyrovnávací príplatok. II. Správna žaloba 4. Správnou žalobou zo dňa 06.08.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 07.08.2019, sa žalobca domáhal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a žalobcovi priznal plnú náhradu trov právneho zastúpenia. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.
5. Žalobca poukázal na to, že od 01.01.2016 vstúpil do účinnosti zákon č. 140/2015 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon o sociálnom poistení tak, že bol zavedený nový druh dôchodkovej dávky vyrovnávací príplatok a v tejto súvislosti dal do pozornosti aj všeobecnú dôvodovú správu k uvedenému zákonu. Opätovne uviedol, že súčet starobného dôchodku priznaného Sociálnou poisťovňou, ústredie rozhodnutím zo dňa 20.12.2012 (343,90 EUR mesačne) a starobného dôchodku priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia rozhodnutím zo dňa 06.05.2013 (272,64 EUR mesačne) predstavuje 616,54 EUR. Podľa jeho vlastného prepočtu suma starobného dôchodku, ktorá by mu patrila, ak by sa aj obdobie poistenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky považovalo za obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, predstavuje 776,62 EUR. Je presvedčený, že Sociálna poisťovňa, ústredie mu mala priznať vyrovnávací príplatok vo výške rozdielu medzi uvedenými dvoma sumami, a to podľa čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy SR v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR vo veciach tzv. „federálnych dôchodcov“. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9So/200/2011 zo dňa 30.01.2013, sp. zn. 9So/203/2011, sp. zn. 9So/124/2013 zo dňa 25.02.2015, 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016, sp. zn. 10So/43/2016 zo dňa 18.07.2017 6. Žalobca dal do pozornosti súdu aj novelu zákona o sociálnom poistení, ktorou bol vyrovnávací príplatok od 01.01.2020 zrušený s tým, že do zákona o sociálnom poistení bolo vložené nové ustanovenia § 66a upravujúce určenie sumy starobného dôchodku, ktoré reflektuje na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR vo veciach „federálnych dôchodcov“ a bola vypustená diskriminačná podmienka 25 rokov federálneho obdobia dôchodkového poistenia pre vznik nároku na dorovnanie dôchodku. III. Vyjadrenie žalovanej 7. Vo vyjadrení žalovanej k žalobe zo dňa 07.07.2020 žalovaná žiadala, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Uviedla, že sa pridržiava skutkových a právnych dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí a má za to, že napadnuté rozhodnutia sú zákonné a vecne správne. 8. Žalovaná k námietkam žalobcu proti napadnutému rozhodnutiu v správnej žalobe uviedla, že s nimi nesúhlasí, považuje ich za nedôvodné, jej postup pri posúdení nároku žalobcu na vyrovnávací príplatok bol správny a dôvody napadnutého rozhodnutia majú podklad v zákonných ustanoveniach, na základe ktorých bolo o nároku žalobcu rozhodnuté. 9. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovi bol právoplatným rozhodnutím žalovanej priznaný predčasný starobný dôchodok od 11.12.2012 v sume 343,90 EUR podľa § 67 ods. 1 a § 82 zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 Z. z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009. Zároveň bolo v odvolacom konaní preukázané, že žalobcovi bol rozhodnutím Českej správy sociálneho zabezpečenia č. XXX XXX XXXX – XXX zo dňa XX.XX.XXXX priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky za 23 rokov a 141 dní československého obdobia dôchodkového poistenia. Keďže žalobca nesplnil kumulatívne všetky podmienky podľa ustanovenia § 69b ods. 1 zákona o sociálnom poistení – konkrétne nesplnil podmienku podľa písm. a) uvedeného zákonného ustanovenia – nevznikol mu nárok na priznanie vyrovnávacieho príplatku. 10. Poukazovanie žalobcu na judikatúru Najvyššieho súdu SR nepovažovala žalovaná za dôvodné, pretože uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa netýkajú posúdenia nároku na vyrovnávací príplatok, ale nároku na sumu starobného dôchodku, pričom v právnom systéme SR rozsudok súdu nie je prameňom práva, iba rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré sú uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR sú zjednocujúcim výkladom k právnym predpisom. 11. Námietku žalobcu poukazujúcu na ustanovenia § 66a zákona o sociálnom poistení, ktoré je účinné od 01.01.2020, nepovažovala žalovaná za dôvodnú, pretože podľa § 135 SSP pre rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy a ustanovenie § 66a zákona o sociálnom poistení nebolo v čase rozhodovanie žalovanej účinné. Žalovaná uviedla, že žalobca žiadosťou zo dňa 14.01.2020 doručenou žalovanej dňa 15.01.2020 požiadal o priznanie osobitného dôchodku pre federálneho poberateľa dôchodku. Listom žalovanej zo dňa 14.04.2020 bolo žalobcovi oznámené, že v súlade s § 293ej ods. 5 zákona o sociálnom poistení je povinná o určení sumy starobného dôchodku rozhodnúť písomným rozhodnutím v lehote 6 mesiacov od 15.01.2020, najneskôr do 14.07.2020. IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 12. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej (replike) zo dňa 14.09.2020 uviedol, že sa pridržiava písomných podaní z doterajšieho priebehu súdneho konania ako aj administratívneho konania a zotrváva na stanovisku, že napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Opätovne poukázal na to, že nárok na vyrovnávací príplatok mu mal byť priznaný podľa čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy SR a že nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu tzv. federálnych dôchodcov v porovnaní s dôchodcami, ktorí mali ku dňu 31.12.1992 sídlo zamestnávateľa v SR konštatoval Najvyšší súd SR už v čase, keď ešte neexistovala žiadna právna úprava okrem Ústavy SR, z ktorej by bolo možné vyvodiť povinnosť Sociálnej poisťovne dorovnať dôchodky federálnym dôchodcom. Nestotožňuje sa s názorom žalovanej, že rozsudky, na ktoré v žalobe poukázal žalobca, nie sú v tejto veci relevantné. Rovnako ako dôchodcovia, ktorí boli účastníkmi konaní pred Najvyšším súdom SR vo veciach starobných dôchodkov, na ktoré poukázal v správnej žalobe, i žalobca po celý svoj produktívny život pracoval výlučne na území Slovenskej republiky, mal rovnako k 31.12.1992 sídlo zamestnávateľa v Českej republike, v dôsledku rozdelenia ČSFR bol taktiež „ukrátený“ na dôchodkových dávkach a rovnako ako v jeho prípade, aj v ich prípadoch neexistovalo v čase, keď o podaných odvolaniach vo veciach ich dôchodkových nárokov rozhodoval Najvyšší súd SR, v zákone o sociálnom poistení ani v inom právnom predpise ustanovenie, ktoré by umožňovalo vyplácať im vyrovnávací príplatok, resp. inú formu „dorovnania“ starobného dôchodku a eliminovať tak negatívne dôsledky rozdelenia ČSFR na výšku ich starobného dôchodku a jedinými ustanoveniami slovenského právneho poriadku, o ktoré bolo možné „oprieť“ ich nároky na dorovnanie dôchodkov boli ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky ako základného zákona štátu. Do pozornosti súdu dal tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1So/79/2016 zo dňa 06.03.2018 a rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Sk/41/2019 zo dňa 24.06.2020. Pokiaľ Sociálna poisťovňa uvádza, že žiadosťou zo dňa 14. januára 2020 požiadal žalobca o výpočet osobitného dôchodku pre federálneho poberateľa dôchodku, žalobca poukazuje na to, že inštitút osobitného dôchodku rieši len situáciu po 01.01.2020, t. j. v zmysle prechodných ustanovení zákona č. 105/2019 Z. z. Sociálna poisťovňa určí sumu dôchodku len raz ku dňu prvého nároku na výplatu dôchodku po 31. decembri 2019. Strata na dôchodku mu ale vznikala aj pred 01.01.2020, preto je toho názoru, že žaloba je podaná dôvodne. 13. Žalovaná sa napriek výzve k vyjadreniu žalobcu zo dňa 14.09.2020 nevyjadrila. V. Konanie na správnom súde 14. Správny súd v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol zriadený aj Správny súd v Bratislave. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona o správnych súdoch prešla právomoc z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a bola pridelená náhodným výberom do samosudcovského oddelenia 14Sa a následne v dôsledku personálnych zmien obsadenia súdu sudcami bola náhodným výberom pridelená do samosudcovského oddelenia 17Sa a neskôr do oddelenia 19Sa. 15. Podľa ustanovenia § 199 písm. a) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.“ 16. Podľa ustanovenia § 199 ods. 2 SSP „V konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach.“ 17. Podľa ustanovenia § 199 ods. 3 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.“ 18. Podľa § 202 ods. 2 SSP „Správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1.“ 19. Podľa § 203 ods. 1 SSP „Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu.“ 20. Podľa § 203 ods. 2 SSP „Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.“ 21. Podľa ustanovenia § 493e SSP „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“ 22. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovanej dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP zamietnuť. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP). Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránku správneho súdu v lehote viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.11.2024 (§ 137 ods. 4 SSP).
VI. Aplikovaná právna úprava 23. Podľa ustanovenia § 69b ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 30.12.2019 „Poistenec, ktorému bol priznaný starobný dôchodok alebo predčasný starobný dôchodok, má nárok na vyrovnávací príplatok, ak a) získal pred 1. januárom 1993 najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31. decembri 1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky, b) získal od 1. januára 1993 do 31. decembra 2003 najmenej 1 rok doby zamestnania alebo náhradnej doby podľa zákona účinného do 31. decembra 2003, c) ku dňu, od ktorého žiada o jeho priznanie, má nárok na výplatu starobného dôchodku podľa predpisov Českej republiky, d) uzatvoril zmluvu o poistení dôchodku zo starobného dôchodkového sporenia, dohodu o vyplácaní starobného dôchodku alebo predčasného starobného dôchodku programovým výberom a nemá na osobnom dôchodkovom účte evidované dôchodkové jednotky tvorené z povinných príspevkov, ktoré nie sú predmetom dohody o vyplácaní starobného dôchodku alebo predčasného starobného dôchodku programovým výberom, alebo mu bola vyplatená suma podľa osobitného predpisu, ak je sporiteľ alebo bol sporiteľ podľa osobitného predpisu, e) požiadal o výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu, ak získal obdobie výkonu služby policajta a profesionálneho vojaka v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu, a f) suma vyrovnávacieho príplatku má ku dňu, od ktorého žiada o jeho priznanie, kladnú hodnotu.“ 24. Podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“ 25. Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ 26. Podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR „Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.“ 27. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie“) „Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“ 28. Podľa čl. 52 ods. 1 nariadenia „Príslušná inštitúcia vypočíta výšku dávky, ktorá bude náležať: a) podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje, iba ak podmienky nároku na dávky boli splnené výlučne podľa vnútroštátneho práva (nezávislá dávka); b) vypočítaním teoretickej výšky a následne skutočnej výšky (paušálna dávka) takto: i) teoretická výška dávky je rovná dávke, na ktorú by si daná osoba mohla uplatňovať nárok, ak by všetky doby poistenia a/alebo bydliska, ktoré boli dosiahnuté podľa právnych predpisov iných členských štátov, boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje deň priznania takejto dávky. Ak podľa týchto právnych predpisov výška nezávisí na trvaní dosiahnutých dôb, táto výška sa považuje za teoretickú výšku; ii) príslušná inštitúcia následne stanoví skutočnú výšku paušálnej dávky na základe teoretickej výšky podľa pomeru trvania dôb dosiahnutých pred vznikom poistnej udalosti podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje, k celkovému trvaniu dôb dosiahnutých pred vznikom poistného udalosti podľa právnych predpisov všetkých daných členských štátov. 29. Podľa čl. 52 ods. 4 nariadenia „Ak výpočet podľa ods. 1 písm. a) v jednom členskom štáte vždy vedie k nezávislej dávke, ktorá sa rovná, alebo je vyššia ako paušálna dávka, vypočítaná v súlade s ods. 1 písm. b), príslušná inštitúcia môže odstúpiť od paušálneho výpočtu za podmienok určených vo vykonávajúcom nariadení. Takéto situácie sú uvedené v prílohe VIII.“ 30. Podľa čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení, zverejnenej pod č. 318/1994 Z. z. (ďalej ako „Zmluva“). „Doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo naposledy pred týmto dňom.“ 31. Podľa čl. 20 ods. 1 Zmluvy „Ak občan nemal ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo naposledy pred týmto dňom zamestnávateľa so sídlom na území Českej a
Slovenskej Federatívnej Republiky, považujú sa doby zabezpečenia získané pred týmto dňom za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal občan trvalý pobyt ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo naposledy pred týmto dňom.“ 32. Podľa čl. 15 ods. 1 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení, zverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 175/1995 Z. z. (ďalej len „Správna dohoda“) „Sídlom zamestnávateľa sa rozumie adresa, ktorá je ako sídlo zapísaná v obchodnom registri. Ak je zamestnávateľom fyzická osoba, sídlom je adresa, ktorá je v obchodnom registri uvedená ako miesto podnikania; ak je zamestnávateľom odštepný závod alebo iná organizačná zložka zapísaná v obchodnom registri, sídlom zamestnávateľa sa rozumie adresa tohto odštepného závodu alebo organizačnej zložky.“ 33. Podľa čl. 15 ods. 2 Správnej dohody „Ak adresa zamestnávateľa nie je uvedená v obchodnom registri (napríklad pri niektorých podnikoch zriadených priamo zákonom), postupuje sa podľa článku 20 ods. 2 zmluvy.“ VII. Právne posúdenie veci správnym súdom 34. Správny súd v prvom rade posudzoval, či boli splnené podmienky konania a dospel k záveru, že žaloba bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 171 ods. 1 SSP) a je prípustná (najmä § 6 a 7 SSP). 35. Súd napadnuté rozhodnutie preskúmal v medziach žalobných bodov, berúc do úvahy aj neviazanosť súdu žalobnými bodmi (§ 203 ods. 2 SSP), vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom vychádzal zo skutkového a právneho stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovanej (§ 119 a § 135 ods. 1 v spojení s ustanovením § 493e SSP). Pri zisťovaní skutkového stavu správny súd vychádzal zo žalovanou predloženého administratívneho spisu. 36. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovanej, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým správny orgán prvého stupňa zamietol žiadosť žalobcu o vyrovnávací príplatok podľa ustanovenia § 69b ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase. 37. Z pripojeného dávkového spisu mal správny súd preukázané, že žalobcovi bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredia č. XXX XXX XXXX zo dňa XX.XX.XXXX priznaný podľa § 67 ods. 1, § 82 zákona o sociálnom poistení a čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 nariadenia od 11.12.2012 predčasný starobný dôchodok vo výške 343,90 Eur mesačne, ktorý mu bol zároveň týmto rozhodnutím, zvýšený podľa § 82 a § 293ce zákona o sociálnom poistení a § 1 opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 329/2012 Z. z., ktorým sa ustanovuje pevná suma zvýšenia dôchodkovej dávky a percento zvýšenia úrazovej renty v roku 2013, zvýšený od 01.01.2013 na sumu 355,40 Eur mesačne. Zároveň bol žalobcovi rozhodnutím Českej správy sociálneho zabezpečenia č. XXX XXX XXXX – XXX zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 31 ods. 1 zákona č. 155/1995 Sb. o dôchodkovom poistení v znení neskorších predpisov s prihliadnutím na čl. 6 a čl. 52 ods. 1 písm. b) nariadenia od 11.12.2012 priznaný starobný dôchodok vo výške 6895 Kč mesačne. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné. 38. Žalobca následne žiadosťou zo dňa 13.11.2018 požiadal žalovanú o priznanie vyrovnávacieho príplatku podľa § 69b zákona o sociálnom poistení, pričom rozhodnutia žalovanej o tejto žiadosti sú predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní. Spornou otázkou medzi účastníkmi konania je skutočnosť, či má žalovaná priznať nárok na vyrovnávací príplatok aj v prípade, ak žiadateľ nesplnil podmienku pre priznanie vyrovnávacieho príplatku podľa ustanovenia § 69b ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, t. j. nezískal pred 01.01.1993 25 rokov československého dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31. decembri 1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky. Skutočnosť, že žalobca uvedenú dobu 25 rokov československého dôchodkového poistenia pred 01.01.1993 nezískal, nebola medzi účastníkmi konania sporná. 39. Ako už konštatoval aj Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach v obdobných veciach (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sk/3/2017 zo dňa 10.12.2018, rozsudok Najvyššieho súdu SR 7So/31/2018 zo dňa 20.02.2018), odvolávajúc sa aj na dôvodovú správu k zákonu č. 140/2015 Z. z., účel vyrovnávacieho príplatku spočíva v čiastočnom eliminovaní poistencami negatívne vnímanej skutočnosti, že na základe rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ČSFR“) im bol priznaný dôchodok z Českej republiky za obdobie zamestnania pred rozdelením ČSFR a dôchodok zo Slovenskej republiky za obdobia dôchodkového poistenia, respektíve zabezpečenia po rozdelení ČSFR, pričom úhrn súm týchto dôchodkov je z dôvodu rozdielnych právnych úprav dôchodkového poistenia v jednotlivých štátoch po rozdelení ČSFR nižší, ako by bola suma dôchodku, ak by sa priznal poistencovi výlučne podľa právnych predpisov Slovenskej republiky s prihliadnutím na celú dobu dôchodkového poistenia/zabezpečenia, tak pred, ako aj po rozdelení ČSFR. Vyrovnávací príplatok má teda zabezpečiť, aby úhrnná suma slovenského a českého starobného dôchodku dosiahla sumu
dôchodku, ktorá by poistencovi patrila, ak by sa aj doby zabezpečenia získané pred 01.01.1993 hodnotili na účel slovenského starobného dôchodku za predpokladu, že splní ostatné zákonom stanovené podmienky. Jednou zo zákonných podmienok, ktorej splnenie sa vyžaduje na to, aby bolo možné poistencovi, priznať nárok na vyrovnávací príplatok je, že poistenec získal pred 01.01.1993 najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31.12.1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky. 40. Skôr, ako bola prijatá právna úprava upravujúca inštitút vyrovnávacieho príplatku, s účinnosťou od 01.01.2016, sa Najvyšší súd SR opakovane zaoberal otázkou nároku na vyrovnanie rozdielu medzi sumou vychádzajúcou zo súčtu starobného dôchodku vypočítaného Sociálnou poisťovňou a starobného dôchodku priznaného v Českej republike a sumou dôchodku, na ktorý by mal poistenec nárok, ak by všetky doby poistenia boli hodnotené ako doby získané u zamestnávateľa so sídlom na území SR (všetky doby dôchodkového poistenia získané tak na území Slovenskej republiky, ako aj na území Českej republiky /pred 01.01.1993/, ale aj všetky priemerné príspevky od 01.01.1984 do 31.12.1992 / prípadne pri použití § 63 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. aj pred 01.01.1984/). Najvyšším súdom SR bolo judikatórne prijaté riešenie vo forme zvýšenia starobného dôchodku o sumu, ktorá by sa rovnala výške vyrovnávacieho príplatku, ak by bol tento v tom čase zavedený. Toto zvýšenie sa realizovalo na základe tzv. dorovnania rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý by mal účastník konania nárok v Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a výškou dôchodku, na ktorý má k tomuto dňu nárok v Českej republike (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/200/2011, 9So/203/2011, 9So/124/2013, 1So/66/2013, 10So/43/2016, 9So/202/2016, 7So/32/2017, prípadne 9So/58/2017), a to priamou aplikáciou čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy SR. 41. V predmetnej veci ide o preskúmanie rozhodnutia týkajúceho sa žiadosti o priznanie vyrovnávacieho príplatku podanej po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy, ktorá mala zabezpečiť, aby úhrnná výška starobného dôchodku zo Slovenskej republiky a z Českej republiky dosiahla sumu dôchodku, ktorá by poistencovi patrila, ak by sa aj doby zabezpečenia získané pred 01.01.1993 hodnotili na účel slovenského starobného dôchodku a ktorá zároveň stanovila podmienky, za ktorých je možné vyrovnávací príplatok žiadateľovi priznať. Jednou z podmienok je aj získanie najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia pred 01.01.1993, za ktoré bol poistencovi po 31.12.1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky. 42. Otázkou, ktorá je spornou v tejto veci – či má byť podľa § 69b zákona o sociálnom poistení priznaný nárok na vyrovnávací príplatok aj v prípade, ak poistenec nesplnil podmienku pre priznanie výsluhového príspevku podľa ustanovenia § 69b ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení – sa zaoberal Najvyšší súd SR vo viacerých rozhodnutiach. V rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Sk/41/2019 zo dňa 24.06.2020, najvyšší správny súd vyjadril nasledujúci právny názor: „Pokiaľ však jedna z podmienok potrebná na vznik nároku na vyrovnávací príplatok je viazaná na splnenie najmenej 25 ročného československého obdobia, pričom táto podmienka pred zavedením inštitútu vyrovnávacieho príplatku (t. j. do 31. decembra 2015) nebola daná, a teda Sociálna poisťovňa vychádzala pri dorovnaní dôchodku z obdobia reálne získaného do 31. decembra 1992 (t. j. aj z obdobia nedosahujúceho hranicu 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia) potom možno právnu úpravu vyrovnávacieho príplatku (predovšetkým čo do splnenia podmienok vzniku nároku na jeho priznanie) považovať za diskriminačnú vo vzťahu k tým dôchodcom, ktorí žiadali o dorovnanie svojich dôchodkov ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 140/2015 Z. z., ktorý zaviedol inštitút vyrovnávacieho príplatku. Uvedené potvrdzuje aj ten fakt, že zákonom č. 105/2019 Z. z. došlo k novele zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý v bode 9 s účinnosťou od 01. januára 2020 zrušil Štvrtý diel, Tretej hlavy, Prvej časti (inštitút vyrovnávacieho príplatku; § 69b - § 69d) a zároveň doplnil § 66 o úplne nové ustanovenie § 66a, ktoré nahradilo nedostatočnú právnu úpravu zavedenú práve zákonom č. 140/2015 Z. z. za účelom odstránenia spornej podmienky získania najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia pred 01. januárom 1993 (bližšie pozri dôvodovú správu k zákonu č. 105/2019 Z. z.). Ak teda žalovaná priznala iným občanom Slovenskej republiky dorovnanie výšky starobného dôchodku tak, aby bol tento vyplácaný v sume, na akú by mali nárok v prípade, že všetky doby poistenia by boli získané podľa slovenských právnych predpisov a u žalobcu taký postup neaplikovala (viazala ho na získanie najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia pred 01. januárom 1993), je potrebné tento postup považovať za nerovnaké zaobchádzanie. S občanmi, ktorých zamestnávatelia mali do 31. decembra 1992 sídlo na území Českej republiky nie je možné zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali do 31. decembra 1992 sídlo na území Slovenskej republiky, a to aj v tom prípade, že nespĺňajú podmienky pre priznanie nároku na vyrovnávací príplatok podľa § 69b zákona č. 461/2003 Z.z. Pri posudzovaní dôchodkových nárokov je potrebné vychádzať priamo z Ústavy SR ako základného zákona Slovenskej republiky, konkrétne zo zákazu diskriminácie podľa článku 12
Ústavy SR a práva občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, plynúceho z článku 39 ods. 1 Ústavy SR. Samotná okolnosť, že prejednávanú právnu vec príslušné právne predpisy nepokrývali, je z hľadiska nároku žalobcu na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná; ak taká úprava absentuje, respektíve je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul možné dopady na spomínanú skupinu starobných dôchodcov, prípadne pokiaľ nereagoval na také dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov žalobcu treba vychádzať priamo z článku 12 a článku 39 ods. 1 Ústavy SR ako nielen základného zákona Slovenskej republiky, ale aj ako prameňa základných hodnôt spoločnosti.“ 43. Následne Najvyšší súd SR v súvislosti s vecou, vedenou na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 9Sk/37/2020, podal na Ústavný súd SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR o súlade § 68b ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 140/2015 Z. z. t. j. v znení účinnom od 01.01.2016 do 31.12.2017 a v znení zákona č. 266/2017 Z. z. t. j. v znení účinnom od. 01.01.2018 do 31.12.2019 a § 293ej ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 105/2018 Z. z. účinnom od 01.01.2020 s čl. 12 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 Ústavy SR. O tomto návrhu rozhodol Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 1/2023 zo dňa 11.09.2024 tak, že návrhu nevyhovel (ďalej aj „nález o súlade“). V odôvodnení nálezu o súlade ústavný súd poukázal na vývoj právnej úpravy a judikatúry vo veci „federálnych“ dôchodkov. V súdnom konaní, vo vzťahu ku ktorému bol podaný najvyšším súdom návrh na ústavný súd, bolo kľúčovou spornou otázkou práve nesplnenie zákonnej podmienky podľa ustanovenia § 69b ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase t. j. žiadateľ o vyrovnávací príplatok nezískal pred 1. januárom 1993 najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31. decembri 1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky. Ústavný súd uviedol, že najvyšší súd namieta, že v rokoch 2016 - 2020 právna úprava požadujúca federálnych 25 rokov zamestnania plus jeden rok zo Slovenskej republiky ako podmienku nároku na vyrovnávací príplatok spôsobuje ústavne nesúladnú nerovnosť pri poskytovaní starobného dôchodku voči tým, ktorí danú podmienku splnili. Najvyšší súd zdôrazňuje, že niektorí občania vzhľadom na svoj vek nemohli túto podmienku splniť v tom zmysle, že síce majú dostatok odpracovaných, resp. započítaných rokov, ale z týchto rokov nespadá ich dostatočné množstvo do federálneho obdobia. Ústavný súd aplikoval na posúdenie diskriminácie ústavnoprávny test a dospel k záveru, že, aplikujúc test princípu rovnosti, právna konštrukcia 25 „federálnych“ rokov plus jeden rok „post-federálny“ je racionálna. Ústavný súd ďalej v bode 40. a 42. odôvodnenia nálezu o súlade uvádza: „Osoby, ktoré získali potrebnú dobu zabezpečenia (poistenia), sú v tzv. čakateľstve s tým, že na získanie plného nároku na starobný dôchodok už im stačí len dosiahnutie dôchodkového veku. Podľa § 21 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení účinného k 31. decembru 1992 (v čase zániku ČSFR) bolo totiž základnou podmienkou pre vznik nároku na starobný dôchodok získanie aspoň 25 rokov zamestnania (doba zabezpečenia, resp. poistenia). Len táto skupina osôb mohla nadobudnúť silnejšie očakávanie, že vzhľadom na získanie tejto doby už za federácie môže mať (po dovŕšení príslušného dôchodkového veku podľa uvedeného ustanovenia) nárok na starobný dôchodok tak, akoby stále pokračovala federácia (v podstate týmto spôsobom bola vyhodnotená v medzirezortnom pripomienkovom konaní pripomienka, že podmienka 25 rokov by mala byť vypustená a mal by sa nasledovať v bode 17 citovaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9So/203/2011 z 30. januára 2013 - porovnaj materiál UV-8344/2015 na rokovanie vlády – www.rokovania.sk; k podmienke 25 rokov porovnaj tiež Sněmovní tisk 905/0 Poslanecká sněmovna, 6. volební období, 2010 - 2013). Navyše, právny poriadok jednoducho musí určovať určité presné časové, resp. číselné hranice nárokov, a medzi hranicami môžu z toho dôvodu vznikať subjektívne vnímateľné nespravodlivosti. Na tomto mieste možno spomenúť, že pojem diskriminácie vo všeobecnosti má pôvodne lingvisticky neutrálny, nie negatívny význam rozlišovania. Celý právny poriadok je v istom zmysle veľmi komplexným a neustálym odlišovaním. Stanovením akéhokoľvek pojmu, akejkoľvek osobnej príslušnosti sa tvoria skupiny subjektov s odlišnými právami a povinnosťami (Župančič, B. The Owlets of Minerva. Eleven international publishing, 2012, s. 353). Ústavný súd tiež konštatoval, že z ústavy nevyplýva všeobecné pravidlo, z ktorého vzišla idea vyrovnávacieho príspevku, a to skutočnosť, že rozdelenie federácie nemôže byť nikomu na ujmu. Ústavný súd preto na záver konštatoval, že „...z predmetných predpisov nezistil, že by samotný starobný dôchodok federálnych dôchodcov ako taký, teda dôchodok bez priameho porovnania s inými federálnymi dôchodcami, bol v danom období taký nízky, že by to signalizovalo extrémnu disproporcionalitu, resp. zásah do samotného jadra práva na primerané zabezpečenie v starobe (porovnaj Antoš, M. Judikatura Ústavního soudu k sociálním právům: Nikoliv nutně nejlepší, nejvhodnější, nejúčinnější či nejmoudřejší. In: Jurisprudence 6/2014, s. 3 a nasl.). V predmetnej veci je veľmi dôležitým podporným argumentom skutočnosť, že predmetom konania je len obdobie 2016 - 2020, pretože odvtedy má nárok na vyrovnací prostriedok ktokoľvek, kto pracoval pre
českú entitu počas federácie. Slovenská úprava je v tomto, takpovediac, veľkorysá, a to izolovane aj v porovnaní s českou úpravou. Možno uzavrieť, že vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnej veci nejde o rozlišovanie na základe kvalifikovaného kritéria a že ide o osobitnú dávku so špecifickým právnym vývojom, s podporným argumentom, že sa právna úprava týka len obdobia rokov 2016 - 2020, ústavný súd konštatuje, že zásah je ústavne akceptovateľný a napadnutá úprava nie je v rozpore s čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 12 ústavy. Spôsob nastavenia vyrovnávacej dávky je vecou demokraticky zvoleného zákonodarcu. Napokon ústavný súd konštatuje, že nevyhovenie návrhu vo vzťahu k čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 12 ústavy v sebe zahŕňa aj nevyhovenie vo vzťahu k čl. 55 ods. 1 ústavy. 44. Podľa ustanovenia § 131 veta prvá SSP „Správny súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.“ 45. Ako vyplýva z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, správny súd je rozhodnutím Ústavného súdu SR pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný. Otázka súladu ustanovenia § 69b ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2016 do 31.12.2017 a od 01.01.2018 do 31.12.2019 s ústavou je ku dňu rozhodovania správneho súdu v predmetnej veci s konečnou platnosťou vyriešená Ústavným súdom SR a správny súd nie je oprávnený o nej rozhodnúť inak. 46. Ako v náleze o súlade uviedol aj ústavný súd, stanovenie zákonnej podmienky získania 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia pred 01.01.1993 pre nárok na vyrovnávací príplatok nemožno považovať za podmienku nesúladnú s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy. Vyžadovanie splnenia tejto zákonnej podmienky pre priznanie nároku na vyrovnávací príplatok, na rozdiel od predchádzajúcich rozhodnutí najvyššieho súdu, nepovažoval ústavný súd za taký postup, ktorý by znamenal nerovnaké zaobchádzanie s občanmi, ktorí pred rokom 1993 pracovali pre zamestnávateľa so sídlom v Českej republike menej ako 25 rokov, teda že by dochádzalo k ústavnoprávnej nerovnosti (čl. 12 ods. 1 ústavy) pri poskytovaní primeraného hmotného zabezpečenia v starobe (čl. 39 ods. 1 ústavy) medzi osobami, ktoré podmienky splnili, a osobami, ktoré majú z objektívnych dôvodov menej odpracovaných rokov pre takýchto zamestnávateľov. 47. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto správny súd posúdil ako neopodstatnenú námietku žalobcu, že napadnutým rozhodnutím neboli rešpektované jeho práva podľa čl.12 ods. 2 a čl. 39 ods. 1 Ústavy SR a že správny orgán mal žalobcovi priznať vyrovnávací príplatok priamo na základe čl. 12 ods. 2 a čl. 39 ods. 1 Ústavy SR. 48. Správny súd mal na základe dokazovania vykonaného správnym orgánom preukázané, že žalovaná postupovala pri vyhodnotení žiadosti žalobcu o priznanie vyrovnávacieho príplatku v súlade s právnymi predpismi. Keďže žalobca nezískal najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu po 31. 12. 1992 bol priznaný starobný dôchodok z poistenia v Českej republike, ale získal len 23 rokov a 141 dní československého obdobia dôchodkového poistenia, nevznikol mu nárok na vyrovnávací príplatok podľa § 69b zákona o sociálnom poistení, keďže podmienky v ňom uvedené pre vznik nároku na vyrovnávací príplatok musia byť splnené kumulatívne. Žalovaná preto rozhodla správne, keď žiadosť žalobcu o vyrovnávací príspevok zamietla. Prijatie novej právnej úpravy, účinnej od 01.01.2020, na základe ktorej bol inštitút vyrovnávacieho príplatku zrušený a nahradenou právnou úpravou, ktorá už splnenie 25 rokov „federálneho“ poistenia nevyžaduje, nemá na právny záver v tejto veci vplyv, keďže súd vychádza z právneho stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. 49. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správny súd dospel k záveru, že žalovaná si zadovážila dostatok skutkových podkladov pre vydanie napadnutého rozhodnutia, zistila vo veci dostatočne skutočný stav, napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Správny súd zároveň konštatuje, že žiadna zo žalobných námietok nie je dôvodná, pričom ani sám nezistil dôvody nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP zamietol. 50. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 SSP. Žalobca v konaní nemal úspech, a preto mu nárok na náhradu trov konania správny súd nepriznal a vo vzťahu k žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé požadovať od žalobcu, aby nahradil žalovanej dôvodne vynaložené trovy konania. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§ 443 ods. 1 SSP). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).