Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7Co/220/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113214432 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113214432.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobcu: M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. - D., R. č. XXXX/XX, právne zastúpený: Legal Counsels s.r.o., Tallerova 10, Bratislava, IČO: 36 364 606, proti žalovanému: Stredoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, štátny podnik „v likvidácii", Orolská 3, Žilina, IČO: 00 015 474, právne zastúpený: BARRISTER LEGAL s.r.o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, IČO: 46 225 234, o určenie platnosti kúpnej zmluvy a o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2C/136/2013-355 zo dňa 14. decembra 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu zamietol p o t v r d z u j e . Vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalobcovi ukladá povinnosť zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 3.875,64 Eur na účet jeho právneho zástupcu BARRISTER LEGAL s.r.o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, ktorý je vedený F. R. a.s., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia platnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 22.05.1996 medzi ním ako kupujúcim a STAVING, š.p. v „likvidácii“, Bratislava (právnym predchodcom žalovaného) ako predávajúcim a určenia, že je vlastníkom dočasných stavieb, ktoré boli predmetom uvedenej kúpnej zmluvy. Žalobcovi uložil povinnosť uhradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 4.181,03 Eur na účet jeho právneho zástupcu. 2. Na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že rovnakého nároku sa domáhal žalobca aj v konaní pred Okresným súdom Bratislava V, vedeného pod sp. zn. 7C/253/2010. Pripustil, že ako žalované v tomto konaní vystupovali spoločnosti VODOTIKA, a.s. a VODOTIKA - MG spol. s r.o., teda odlišné subjekty od žalovaného, označeného v tejto súdenej veci. Následne konštatoval, že vlastníkom sporných nehnuteľností sú nepochybne tieto spoločnosti. Ak by bolo určené, že je ich vlastníkom žalobca, existovali by dve rozhodnutia, na základe jedného by bola vlastníkom spoločnosť VODOTIKA a na základe druhého samotný žalobca. Uvedenú situáciu označil okresný súd za absolútne neprípustnú a zdôraznil, že žalovaný nie je ani legitimovaný vystupovať v spore o určení vlastníckeho práva, keďže vlastníkom nehnuteľností, ku ktorým sa tohto práva žalobca domáha, je spoločnosť VODOTIKA. Žalobca tak nemal naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Za dôvodný nepovažoval ani nárok žalobcu na určenie platnosti kúpnej zmluvy. Konštatoval, že žalobca na jej základe podal návrh na vklad vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam avšak jeho návrhu vyhovené nebolo. Potom podľa ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí zákonná domnienka, že účastníci od tejto zmluvy odstúpili. 3. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal tieto trovy pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobnému návrhu bude v celom rozsahu vyhovené a zároveň mu budú priznané trovy konania. Rozsudok okresného súdu označil za nesprávny, nezákonný, nedostatočne odôvodnený a z týchto dôvodov nepreskúmateľný. Namietal, že okresný súd vo veľkej časti prevzal do odôvodnenia závery z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V. vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/253/2010, ktoré však neprimeraným a nesprávnym spôsobom rozšíril. Z rozhodnutia tohto súdu ani žiadneho iného súdu Slovenskej republiky nevyplýva, že sporná kúpna zmluva je neplatná, resp. že jeho vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam je vylúčené. Okresný súd Bratislava V. v predmetnom rozhodnutí nepriznal vlastníctvo sporných nehnuteľností spoločnosti VODOTIKA, a.s. a spoločnosti VODOTIKA-MG, spol. s r.o. Práve z dôvodu právnej istoty inicioval na Okresnom súde v Žiline predmetné konanie, ktorého cieľom je raz a navždy vylúčiť pochybnosti o platnosti kúpnej zmluvy, ktorou nadobudol nehnuteľnosti od právneho predchodcu žalovaného a definitívne určiť vlastníctvo nehnuteľnosti. Tieto skutočnosti podľa jeho názoru dostatočným spôsobom odôvodňujú naliehavý právny záujem na určení platnosti kúpnej zmluvy ako i určení jeho vlastníctva. Naviac, okresný súd nepoukázal na akúkoľvek prekážku rozsúdenej veci v dôsledku konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V. Rozhodnutie v konaní pred týmto súdom zodpovedalo iba jedinú otázku a to, že z jeho strany nedošlo k vydržaniu sporných nehnuteľností vo vzťahu k spoločnosti VODOTIKA, a.s. a spoločnosti VODOTIKA - MG, spol. s r.o. Ďalej namietal, že okresný súd na základe neznámych a v odôvodnení rozsudku nespomenutých dôvodov dospel k záveru, že vlastníkom sporných nehnuteľností sú práve tieto dve spoločnosti, a to napriek tomu, že túto skutočnosť netvrdila žiadna zo sporových strán a nebola ani spomínaná v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava V. Potom aj nesprávne odvodil, že žalovaný nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný. Okresný súd totiž konštatuje, že originárnym vlastníkom nehnuteľnosti bol právny predchodca žalovaného STAVING, š.p. v likvidácii, že kúpna cena bola riadne uhradená a vlastnícke právo neprešlo na jeho osobu z dôvodu nezavkladovania tohto prevodu v katastri nehnuteľnosti, v dôsledku čoho uplatnil zákonnú domnienku odstúpenia od kúpnej zmluvy v zmysle § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Následne v rozpore s týmito skutočnosťami tvrdí, že nepochybne vlastníkom sporných nehnuteľností sú spoločnosti VODOTIKA, a.s. a VODOTIKA - MG spol. s r.o., pričom neuviedol, ani či ide o podielové alebo výlučné vlastníctvo. 5. Ďalej žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, ak ustálil, že z dôvodu nezavkladovania kúpnej zmluvy v období troch rokov od jej uzavretia platí domnienka, že účastníci od tejto odstúpili. Uviedol, že ustanovenie § 47 ods. 2 občianskeho zákonníka je obsolentné a jeho aplikácia na danú vec vylúčená. Okrem toho, v prípade, ak by sa striktne vychádzalo z jazykového znenia tohto zákonného ustanovenia, nemohlo by obstáť tvrdenie okresného súdu o domnienke odstúpenia od kúpnej zmluvy, nakoľko návrh na vklad bol v zmysle § 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka podaný v zákonnej lehote 3 rokov. Žalobca ďalej zdôraznil, že vzhľadom na charakter nehnuteľností ako dočasných stavieb - zriadení staveniska, nebolo nevyhnutné v čase ich prevodu zapisovať vlastnícke právo do katastra nehnuteľnosti. 6. Ďalej žalobca uviedol, že okresný súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s jeho tvrdením, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním. Tiež vyčítal okresnému súdu viacero chýb, ktoré uviedol v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku týkajúcich sa nesprávne použitej terminológie, nevyčerpania celého predmetu konania, ak v petite svojho rozhodnutia uviedol , že žalobu zamieta, pretože sa mal vysporiadať jednotlivo s každým výrokom petitu žalobného návrhu. 7. Žalobca napadol aj nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu o trovách konania. Tvrdil, že okresný súd mal pri vyčíslení výšky trov právneho zastúpenia vychádzať z toho, že predmet plnenia je neoceniteľný, nie z hodnoty nehnuteľností. Napriek aktuálnej judikatúre, ktorá hovorí, že v prípade určovacej žaloby sa má za istých okolností vychádzať z hodnoty nehnuteľností, nemožno tieto závery aplikovať v prejednávanej veci. Uviedol, že žalovanému riadne uhradil kúpnu cenu nehnuteľností, ktorú mu však tento nikdy nevrátil, hoci sa stále vedie ako ich vlastník a je si teda vedomý, že získal bezdôvodné obohatenie. Zároveň súd pochybil, keď ako základ výpočtu tarifnej odmeny bral kúpnu cenu nehnuteľností v roku 1996 a ich amortizáciu nezohľadnil napriek tomu, že podľa ust. § 154 O.s.p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Nesprávne právne posúdil vec, ak žalovanému priznal odmenu za podanie zo dňa 20.09.2013, nakoľko sa nejednalo o podanie vo veci samej, ale išlo o vyjadrenie nesúhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania. Okresný súd tiež nesprávne a nezrozumiteľne vyčíslil výšku režijného paušálu. 8. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 9. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - „CSP“) po zistení, že sa jedná o konanie začaté pred nadobudnutím účinnosti CSP, t.j. pred 01.07.2016, podľa § 470 ods. 1 CSP vo veci ďalej konal a rozhodol už podľa tohto nového právneho predpisu, s tým, že podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Po zistení, že odvolanie podala včas strana sporu (§ 60 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému bol opravný prostriedok v čase jeho podania prípustný (§ 204 ods. 1 CSP), po nariadení odvolacieho konania a zopakovaní dokazovania (§ 385 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, ktorý podľa § 387 ods. 1 CSP vo výroku, ktorým žalobu zamietol potvrdil ako vecne správny. Výrok o trovách konania zmenil podľa § 388 CSP. Zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej úprave, ktorá pôvodných účastníkov konania označuje ako strany sporu s tým, že namiesto navrhovateľa uvádza žalobca a na miesto odporcu žalovaný. 10. Právny zástupca žalobcu vo svojom vyjadrení na pojednávaní pred krajským súdom zotrval na podanom odvolaní. K existencii naliehavého právneho záujmu na určení platnosti kúpnej zmluvy uviedol, že za nehnuteľnosti, ktoré sú jej predmetom vyberala Mestská časť Bratislava - Petržalka daň z nehnuteľností. Vzhľadom k tomu, že jej platnosť žalovaný resp. jeho právny predchodca rozporoval, je potrebné „dať na isto“, že zmluva je platným právnym úkonom a že on je vlastníkom prevádzaných nehnuteľností. 11. Právna zástupkyňa žalovaného vo svojom vyjadrení na pojednávaní pred krajským súdom namietala, že žalobca musel mať pochybnosť o tom, že je vlastníkom prevádzaných nehnuteľností, keďže k zavkladovaniu spornej kúpnej zmluvy nedošlo. Uviedla, že so žalovaným ako vlastníkom sporných nehnuteľností konali aj vlastníci pozemkov, na ktorých sa tieto nehnuteľnosti - dočasné stavby nachádzajú. Z dôvodu možných sankcií zo strany vlastníkov týchto pozemkov, preto žalovaný pristúpil k odstráneniu stavieb. 12. Na základe opakovaného dokazovania prečítaním listín nachádzajúcich sa v spise, mal krajský súd z kúpnej zmluvy z 22.05.1996 (č.l. 26) preukázané, že táto bola uzatvorená medzi predávajúcim STAVING, š.p. v likvidácii, Gogoľova č. 18, Bratislava, právnym predchodcom žalovaného, nakoľko došlo k zlúčeniu tohto subjektu so žalovaným. a kupujúcim M. C. - žalobcom. V bode II. tejto kúpnej zmluvy je špecifikovaný predmet prevodu, ide o nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca podaným žalobným návrhom domáhal určenia vlastníckeho práva. V bode VI. tejto zmluvy sa účastníci dohodli, že „kupujúci nadobudne vlastníctvo k predávanej nehnuteľnosti vkladom do katastra nehnuteľnosti u príslušného katastrálneho úradu“. Zmluva bola podpísaná obidvoma zmluvnými stranami. Právny zástupca žalobcu pred odvolacím súdom však zdôraznil, že išlo o dočasné užívanie týchto stavieb v zmysle zák. č. 50/1976 Zb., ktorých zápis vlastníckeho práva do katastra sa nevyžadoval. 13. Odvolací súd sa ďalej oboznámil s návrhom na povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (č.l. 32) zo dňa 24.05.1996, ktorým žalobca žiadal Katastrálny úrad v Bratislave o povolenie vkladu vlastníckeho práva na jeho osobu k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22.05.1996. Žalobca uviedol, že k povoleniu vkladu vlastníckeho práva na základe uvedeného návrhu nedošlo. V konaní pred prvostupňovým súdom neuviedol konkrétne skutočnosti, pre ktoré katastrálny úrad žiadaný vklad vlastníckeho práva nevykonal. 14. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava V. č.k. 7C/253/2010-352 zo dňa 17. mája 2012 (č.l. 74 spisu) krajský súd zistil, že ním bol zamietnutý žalobný návrh, ktorým sa M. C. ako žalobca proti VODOTIKE, a.s. ako žalovanému v rade 1/ a VODOTIKE - MG, spol. s r.o. ako žalovanému v rade 2/ domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam totožným s nehnuteľnosťami, ktorých vlastníckeho práva sa domáha aj v prejednávanej veci. V tomto konaní okresný súd ustálil, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k uvedeným stavbám na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22.05.1996, ktorú uzatvoril s organizáciou STAVING, š.p. Konštatoval, že žalobca mal vedomosť o tom, že sa nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, keďže katastrálny úrad mu nepovolil vklad vlastníckeho práva, napriek tomu si nový návrh na povolenie vkladu nepodal. Z rozhodnutia o zastavení katastrálneho konania zo dňa 09.07.1997 sa mal žalobca dozvedieť, že kúpna zmluva je uzatvorená v rozpore so zákonom, a preto katastrálny úrad nemohol vyhovieť jeho návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/376/2012-388 zo dňa 06.12.2012 (č.l. 78 spisu). Krajský súd Bratislava okrem iného v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že v samotnom uzavretí kúpnych zmlúv zo dňa 09.10.1992 v spojení s opätovným uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 22.05.1996 nemožno dospieť k záveru, že žalobca mohol byť vnútorne presvedčený, že sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností. Objektívnou skutočnosťou, ktorá v ňom musela vyvolať pochybnosť o jeho vlastníckom práve bolo nepodanie návrhu na vklad vlastníckeho práva pri prvej zmluve a zastavenie konania o vklade pri zmluve druhej. So samotným užívaním predmetných nehnuteľností nie sú spojené žiadne právne následky v zmysle nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Najvyšší súd SR uznesením vydaným v konaní pod sp. zn. 5Cdo/169/2013 zo dňa 09. júla 2013 dovolanie žalobcu proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave odmietol, a to jednak z dôvodu, že k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom v dôsledku procesného postupu prvostupňového a odvolacieho súdu v prejednávanej veci nedošlo tým, že súd prvého stupňa konal a rozhodol napriek tomu, že žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu. Ďalšiu dovolaciu námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci vyhodnotil dovolací súd ako námietku, ktorá nezakladala v prejednávanej veci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. 15. Právny zástupca žalobcu, ako aj právna zástupkyňa žalovaného zhodne uviedli, že sporné nehnuteľnosti boli zhotovené právnym predchodcom žalovaného, organizáciu STAVING, š.p. Rovnako medzi nimi nebolo sporné, že uvedené stavby sú spojené so zemou pevným základom. Vychádzajúc z týchto zhodných tvrdení krajský súd tak považoval za nepochybné, že predmetom prevodu boli stavby spojené so zemou pevným základom, ide teda o nehnuteľnú vec v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako žiadna zo strán sporu netvrdila, že ide o nehnuteľnosti, ku ktorým bolo vlastnícke právo organizácie STAVING, š.p. zapísané v katastri nehnuteľnosti. Z predložených listín odvolací súd, na rozdiel od okresného súdu, nedospel k záveru, že vlastníkom sporných nehnuteľností sú spoločnosti VODOTIKA, a.s. a VODOTIKA - MG. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V. v spojení s rozhodnutím odvolacieho a dovolacieho súdu neurčilo, že tieto spoločnosti sú vlastníkmi sporných nehnuteľností. Nepochybné bolo, že uvedené nehnuteľnosti sa nachádzajú na pozemkoch, ktoré tieto spoločnosti vlastnia. Týmito rozsudkami bol zamietnutý žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, avšak zamietnutím tohto rozhodnutia zároveň nebolo konštatované, že vlastníkom týchto nehnuteľností sú uvedené spoločnosti. Dokonca tieto rozhodnutia ani neboli okresnému súdu v súdenej veci predkladané za účelom preukázania vlastníckeho práva týchto spoločností k sporným nehnuteľnostiam. Žiadna zo strán sporu netvrdila a ani nepreukazovala, že tieto subjekty by mali byť vlastníkom sporných nehnuteľností. Dokonca ako vyplynulo aj z obsahu spisu, tieto subjekty žiadali svoj vstup do konania ako vedľajší účastníci na strane žalovaného z titulu, že sú vlastníkmi pozemkov, na ktorých dočasné stavby, ku ktorým sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva, stoja. 16. Okresný súd vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a na ich základe vec nesprávne právne posúdil, ak nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva žalobcu videl v tom, že tento nesprávne označil subjekt - žalovaného, voči ktorému sa tohto nároku domáhal. 17. Okresný súd rovnako nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenie § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď vychádzal zo zákonnej domnienky odstúpenia zmluvných strán od kúpnej zmluvy zo dňa 22.05.1996 z dôvodu, že nebol povolený jej vklad v tam uvedenej zákonnej lehote. 18. Občiansko-právna súdna prax ako aj teória zhodne dospeli k záveru, že pod právny režim § 47 Občianskeho zákonníka nemožno zahrnúť prípady, kedy k nadobudnutiu vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam je treba rozhodnutie katastrálneho úradu o zápise - vklade vlastníckeho či iného vecného práva do katastra nehnuteľností. V prípadoch, kedy sa rozhoduje o vklade vlastníckeho či iného vecného práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľnosti, ide o založenie vecno-právnych účinkoch zmluvy, nie o založenie jej záväzkovo-právnych (obligačných) účinkoch. Zmluvou vzniká nadobúdateľovi záväzkový nárok požadovať na scudziteľovi okrem iného prevedenie vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Vlastnícke právo či iné vecné právo k nehnuteľnosti vznikne (konštituuje sa) až vkladom do katastra nehnuteľností, a to na základe rozhodnutia katastrálneho úradu (právny spôsob prevodu tzv. modus); iba zvláštny zákon by mohol určiť niečo iné (§ 132 Občianskeho zákonníka). Zmluvné strany sa sami od tejto zásady nemôžu platne odchýliť. Táto ingerencia, ktorú si vyhradzuje k nehnuteľnostiam štát prostredníctvom katastrálneho úradu, je v spoločnosti s tržným hospodárstvom plne opodstatnená. Týmto spôsobom je určené a zároveň voči tretím osobám publikované, kto a kedy sa stal vlastníkom určitej nehnuteľnosti, či subjektom iných vecných práv k nej. Táto transparentnosť a prehľadnosť vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam je potrebná na zabezpečenie istoty a stability občiansko-právneho styku. Od uzavretia zmluvy o prevode nehnuteľnosti až do rozhodnutia katastrálneho úradu o vklade vlastníckeho práva sú účastníci zmluvy svojimi zmluvnými prejavmi viazaní. Z týchto dôvodov tak nemožno v súvislosti s návrhom na vklad vlastníckeho či iného vecného práva do katastra nehnuteľnosti použiť ust. § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka. To znamená, že sa v tomto smere neuplatňuje ani 3-ročná lehota od vzniku zmluvy k podaniu návrhu, ani žiadne ďalšie právne dôsledky uvedené v § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Návrh na vklad vlastníckeho či iného vecného práva do katastra nehnuteľností môže byť preto podaný ktoroukoľvek zo zmluvných strán v časovo neobmedzenej lehote. Ani po uplynutí dlhšieho časového obdobia nemôže sa nič zmeniť na viazanosti účastníkov zmluvy prejavmi ich vôle. Je však vo výsostnom záujme zmluvných strán, najmä v záujme nadobúdateľa nehnuteľnosti, aby vklad bol vykonaný, čo najskôr. 19. Napriek týmto nesprávnym skutkovým a právnym záverom okresného súdu krajský súd výrok napadnutého rozsudku považoval za vecne správny. Vychádzal pritom zo skutočností, ktoré zistil opakovaním dokazovania v odvolacom konaní. Žalobca sa domáhal určenia platnosti kúpnej zmluvy a určenie, že je vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu na základe tejto kúpnej zmluvy. V čase podania žalobného návrhu platili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. sa mohol účastník konania domáhať určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súdna prax ustálila, že v zmysle tohto zákonného ustanovenia sa môže účastník konania domáhať aj určenia platnosti (neplatnosti) právneho úkonu. V zmysle novej procesnej úpravy je možnosť domáhať sa určenia platnosti právneho úkonu podstatne zmenená (§ 137 CSP).. Avšak vzhľadom na ust. § 470 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, krajský súd posudzoval možnosť uplatniť žalobou uvedený nárok v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. platného a účinného v čase podania žaloby. Z ustálenej judikatúry ako aj literatúry k otázke naliehavého právneho záujmu možno konštatovať, že pre jeho existenciu je nevyhnutné, aby rozhodnutie súdu bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie žalobcu. Pokiaľ súdne rozhodnutie priamo či nepriamo, pozitívne či negatívne žiadnym spôsobom neovplyvní jeho právne postavenie, nemôže byť v takomto prípade daný naliehavý právny záujem. Treba zdôrazniť, že rozhodnutie súdu musí mať priamy vplyv na právne vzťahy medzi stranami sporu, význam môže mať takéto rozhodnutie súdu aj v tom smere, že ním budú ovplyvnené právne vzťahy medzi žalobcom a treťou osobou, ktorá nie je účastníkom konania. Tiež je dostatočne ustálený názor aplikačnej praxe, že v prípade určenia právnej skutočnosti nie je daný naliehavý právny záujem napr. na určení neplatnosti právneho úkonu, ak takéto určenie predstavuje iba predbežnú otázku vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu, pričom je možné domáhať sa priamo určenia tohto práva alebo právneho vzťahu. 20. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 22.05.1996, od ktorej odvíjal existenciu svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli jej predmetom. Odvolací súd dospel k záveru, že posúdenie existencie platnosti, resp. neplatnosti tejto kúpnej zmluvy je predbežnou otázkou, ktorou sa musí súd zaoberať pri určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Samotné určenie platnosti kúpnej zmluvy ešte nerieši právne vzťahy medzi stranami sporu, nerieši otázku, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností. Preto, ak bol spor medzi stranami sporu o tom, kto z nich je vlastníkom týchto nehnuteľností, právne postavenie k nehnuteľnostiam nebude týmto určujúcim výrokom vyriešené. Vychádzajúc z týchto skutočností, krajský súd preto dospel k záveru, že žalobca na žiadanom určení platnosti kúpnej zmluvy nemal naliehavý právny záujem. Ak potom okresný súd žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia platnosti tohto právneho úkonu zamietol, výrok jeho rozhodnutia je vecne správny, z ktorého dôvodu v tomto výroku rozsudok okresného súdu potvrdil. 21. Čo sa týka existencie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva krajský súd dospel k záveru, že u žalobcu existuje na takomto určení naliehavý právny záujem. Medzi žalobcom a žalovaným je stav objektívnej právnej neistoty, keď žalovaný rozporuje vlastníctvo žalobcu. Neistotu v jeho právnom postavení nemožno inými právnymi prostriedkami odstrániť, než určovacou žalobou. 22. Podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa §130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Podľa §134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. 23. Podľa § 6 ods.1písm. c) zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení platnom do 23.07.1996 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v katastri sa evidujú stavby spojené so zemou pevným základom, ktoré 1. sú označené súpisným číslom, 2. sú zoskupenými stavbami slúžiacimi na iné než obytné účely a súpisným číslom je označená len jedna z týchto stavieb, 3. nie sú označené súpisným číslom, 4. sú podzemnými stavbami, a to v miestach ich prienikov so zemským povrchom, 5. sú nadzemnými stavbami, a to prienikom ich vonkajšieho obvodu so zemským povrchom alebo priemetom ich vonkajšieho obvodu na zemský povrch. Podľa § 6 ods. 2 citovaného katastrálneho zákona v pochybnostiach, či ide o predmet evidovania v katastri uvedený v odseku 1 písm. c), rozhoduje katastrálny úrad. 24. Ustanovenie § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyjadruje zásadu, podľa ktorej, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností, pričom tento vklad má konštitutívne účinky. Žalobca poukazoval na to, že ustanovenie § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka pripúšťa výnimku ohľadom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam prostredníctvom vkladu, a to vtedy, ak tak ustanoví osobitný zákon. Tvrdil, že Katastrálny zákon v čase uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy umožňoval nadobudnutie vlastníckeho práva aj bez jeho vkladu. Krajský súd vychádzal zo záveru, že katastrálny zákon v znení platnom v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy nadobudnutie vlastníctva ku v katastri nehnuteľnosti neuvedeným nehnuteľnostiam neriešil. Zo znenia § 6 ods. 1 písm. c), a ods. 2 vtedy platného katastrálneho zákona však jednoznačne vyplýva, že v katastri nehnuteľnosti sa evidovali stavby pevne spojené so zemou a v pochybnostiach o tom rozhodoval katastrálny úrad . Žiadne ustanovenia nevylučovali stavby spojené so zemou pevným základom, ktoré mali charakter dočasnej stavby z takejto evidencie. V tomto znení platili ustanovenia katastrálneho zákona až do jeho novely zák. č. 103/2010 Z.z. účinnej od 01.05.2010, v zmysle ktorej sa v § 6 ods. 1 vložil nový ods. 2, v zmysle ktorého sa v katastri spravidla nezapisujú inžinierske stavby a drobné stavby; tieto sú v katastri zobrazené na katastrálnej mape parcelným číslom pozemku, na ktorom je stavba postavená alebo mapovou značkou a sú označené kódom druhu pozemku a kódom spôsobu využívania pozemku. 25. V čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy tak katastrálny zákon nevylučoval vklad vlastníckeho práva k stavbám, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy. Žalobca mohol vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam nadobudnúť iba vkladom do katastra nehnuteľností ( § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka ), bez ohľadu na okolnosť, že sporné stavby neboli v čase uzavretia kúpnej zmluvy evidované v katastri nehnuteľností. Žalobca podal návrh na vklad predmetnej kúpnej zmluvy príslušnému katastrálnemu úradu. Rozhodnutie, ktorým bolo o jeho návrhu na začatie vkladového konania rozhodnuté však nepredložil a ani netvrdil, že by ním v zmysle § 6 ods. 2 katastrálneho zákona katastrálny úrad konštatoval, že vlastnícke právo k sporným stavbám nepodlieha zápisu do katastra nehnuteľností. 26. Žalobca ďalej tvrdil, že okresný súd neposudzoval možnosť nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam vydržaním. V návrhu na pripustenie zmeny petitu žaloby veľmi stručne konštatoval, že nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Bližšie skutočnosti, na základe ktorých nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním odvodzoval neuviedol, odvolával sa iba na svoje dovtedajšie tvrdenia. Uviedol, že na základe spornej kúpnej zmluvy mu boli odovzdané nehnuteľnosti a on sa tak cítil byť ich vlastníkom, preto vlastníctvo k nim vydržal. 27. Ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka ustanovuje podmienky vydržania, ktoré musia byť splnené súčasne po celý čas plynutia vydržacej doby. Týmito sú 1/spôsobilý predmet vydržania, 2/ subjekt vydržania, 3/ oprávnená držba, 4/ vydržacia doba. 28. Predmetné nehnuteľnosti sú nepochybne spôsobilým predmetom vydržania, nevzťahuje sa na ne žiadne zákonné obmedzenie, ktoré by vydržanie vylučovalo. Tiež nebolo preukázané, že by žalobca bol subjektom, ktorý nie je spôsobilý nadobúdať vlastnícke právo. Ďalšou dôležitou podmienkou, ktorá musí byť splnená je existencia oprávnenej držby. Oprávneným je podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľ, ktorý je dobromyseľný . Dobromyseľnosť spočíva v jeho presvedčení, že mu vec patrí, že je jej vlastníkom. Posudzuje sa objektívne, nie iba zo subjektívneho hľadiska držiteľa. Pri jej hodnotení je vždy nevyhnutné brať do úvahy, či držiteľ nemal, alebo nemohol mať pri bežnej (normálnej opatrnosti), ktorú je možné od každého požadovať v konkrétnom prípade , dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť žalobcu je v tomto smere spochybnená, nakoľko už v čl. VI. predmetnej kúpnej zmluvy bolo konštatované, že vlastníctvo sa nadobúda vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. V čase uzavretia kúpnej zmluvy právne úprava týkajúca sa nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bola dostatočne jasná a zrozumiteľná, naviac vzhľadom na znenie kúpnej zmluvy žalobcovi muselo byť zrejmé, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva sa viaže na zavkladovanie predmetnej kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľnosti. Nemohol tak byť v dobrej viere, že napriek tomu, že táto kúpna zmluva nebola riadne zavkladovaná, sa na jej základe stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Žalobca nepreukázal oprávnenosť držby a tým splnenie zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 29. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, krajský súd dospel k záveru, že výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie vlastníckeho práva je vecne správny a preto ho potvrdil. 30. Odvolateľ namieta nesprávnosť výšky trov konania, ktoré boli napadnutým rozsudkom priznané žalovanému. Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne opodstatnené. 31. Okresný súd vychádzal z vyčíslenia trov právneho zastúpenia, ktoré mu boli predložené právnym zástupcom žalovaného ako príloha podania zo dňa 15.12.2015 (č. l. 348 a nasl. spisu). Z tejto špecifikácie trov právneho zastúpenia vyplýva, že za tarifnú hodnotu veci považoval kúpnu cenu sporných nehnuteľností určenú v kúpnej zmluve zo dňa 22.05.1996 sumou 2.094.015,- Sk, ktorá po prepočte na Euro konverzným kurzom 30,126 Sk/1 Euro predstavuje 69.508,64 Eur. 32. Žalobca namietal, že pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny sa malo vychádzať z ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej „vyhláška“), a to z 1/13-iny výpočtového základu, pretože nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Použitie tohto zákonného ustanovenia by bolo možné v prípade určenia platnosti kúpnej zmluvy. Tu treba zdôrazniť, že predmetom konania boli dva nároky, a to nárok na určenie platnosti kúpnej zmluvy a nárok na určenie vlastníckeho práva. Pri stanovení výšky tarifnej odmeny sa aplikuje § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky a dochádza k zvýšeniu základnej sadzby tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Žalovaný si zvýšenie tarifnej odmeny v zmysle tohto právneho predpisu neuplatnil. 33. Žalobca tvrdil, že kúpna cena, z ktorej, ako tarifnej hodnoty predmetu konania podľa § 10 ods. 1,2 vyhlášky vychádzal okresný súd pri určení výšky odmeny za úkon právnej služby nezodpovedá hodnote nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva. Neuviedol však a ani nepreukázal, aká by táto hodnota mala podľa neho byť. Krajský súd tak nemal nesprávnosť postupu okresného súdu pri určení výšky tarifnej hodnoty predmetu konania preukázanú. 34. Za dôvodnú považoval krajský súd námietku žalobcu, že písomné podanie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 20.09.2013 (č. l. 135 spisu) nie je podaním vo veci samej, preto nemožno určiť odmenu za tento úkon právnej pomoci v plnej výške ale podľa § 13a ods. 2 písm. a/ v spojení s ods. 5 vyhlášky vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny, t.j. 279,67 Eur. Tiež možno prisvedčiť žalobcovi, že je zmätočné odôvodnenie rozhodnutia, ktorým boli priznané režijné paušály k odmene za úkony právnej služby. 35. Žalovanému tak prináleží odmena (§ 10 ods. 1,2 vyhlášky) a režijný paušál „RP“ (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za nasledujúce úkony právnej služby : - 27.07.2013 príprava a prevzatie zastúpenia ( § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky ) - 559,33 Eur + RP 7,81 Eur, - 20.09.2013 vyjadrenie (13a ods. 2 písm. a/ v spojení s ods. 5 vyhlášky) - 1 z 559,33 Eur, t.j. 279,67 Eur + RP 7,81 Eur, - 25.05.2015, 17.09.2015, 14.12.2015 účasť na pojednávaní ( § 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky) 3 x 559,33, t.j. 1.677,99 EUR + 3 x RP 8,39 Eur, t.j. 25,17 Eur. Odmena a režijný paušál predstavujú sumu 2. 557,78 Eur . Okresný súd priznal žalovanému náhradu cestovného vo výške 336,40 Eur a náhradu za stratu času 335,52 Eur, ktorých správnosť žalobca v odvolaní nenamietal. Keďže právny zástupca žalovaného je platiteľom DPH, podľa § 18 ods. 3 vyhlášky zvyšuje sa vyššie priznaná odmena a náhrady o 20 % DPH zo sumy 3.229,7 Eur (2557,78 + 336,40 + 335,52), t.j. 645,94. Žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 3.875,64 Eur. 36. Na základe uvedeného krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zmenil tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. 37. V odvolacom konaní krajský súd žalovanému priznal podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania o výške ktorých v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom rozhodnutí vo veci ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 38. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)