Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 24Co/143/2025 2124202000 21. 01. 2026 JUDr. Ľubica Spálová ECLI:SK:KSTT:2026:2124202000.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, adresa D. E. XXXX/XX, A., zastúpenej advokátom: Mgr. Miroslav Pavlík, so sídlom Podjavorinskej 1922/9, Nové Mesto nad Váhom, proti žalovaným: 1. F. G., nar. XX.X.XXXX, adresa H. XXXX/X, F., t.č. I. XXXX/XXX, F., 2. A. G., nar. X.X.XXXX, adresa H. XXXX/X, F., t.č. I. XXXX/XXX, F., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Miroslav Kučera, so sídlom Krajinská 30, Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaných 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 11C/25/2024-113 zo dňa 28.8.2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd v celom rozsahu vyhovel žalobe žalobkyne, keď vo výroku rozhodol nasledovne: I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní vypratať byt č. XX, nachádzajúci sa J. J. K. XXX na 6. poschodí bytového domu súpisné č. XXXX, postaveného na pozemku parcela registra „C“ č. 9977, o výmere 233 m2, zastavaná plocha a nádvorie, evidovaný Okresným úradom Piešťany, katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F., a to do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobkyňa má voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal zo skutkového stavu ako ho zistil z vykonaného dokazovania, pričom skonštatoval, že z výpisu z LV č. XXXX - čiastočný pre k.ú. F. (na č.l. 5 spisu) vyplýva, že žalobkyňa je evidovaná ako výlučný vlastník bytu špecifikovaného v odseku 1. tohto rozsudku, pričom ako titul nadobudnutia je uvedený rozsudok OS Bratislava III sp.zn. 66C/21/2022-313, právoplatný 24.03.2023. V konaní nebolo sporným, že žalovaní v 1. a 2. rade predmetný byt dlhodobo (cca 20 rokov) užívajú. 3. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 123, § 124, § 126, § 145, § 40a zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (v texte aj len OZ), § 232 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (v texte aj len CSP). 4. V predmetnej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom predmetného bytu, a to po právoplatnom skončení konania o vyporiadanie BSM, ktoré bolo právoplatne skončené dňa 24.03.2023, pričom súd poukázal na nasledovné.
5. Predovšetkým prvoinštančný súd uviedol, že argumentáciu žalovaných, že predmetný byt nepatril do BSM žalobkyne a ich syna, ale bol vo výlučnom vlastníctve ich syna, nemožno po právoplatnom skončení konania vedeného pred bývalým Okresným súdom Bratislava III pod sp.zn. 66C/21/2022 uznať za dôvodnú. Otázka, či predmetný byt bol vo výlučnom vlastníctve syna žalovaných alebo patril do masy BSM (a bolo potrebné ho vyporiadať) bola ako predbežná otázka posúdená v právoplatne skončenom konaní o vyporiadanie BSM a tunajší súd v konaní sp.zn. 11C/25/2024 je s poukazom na princíp právnej istoty viazaný tým, ako súd v uvedenom konaní posúdil prejudiciálnu otázku vlastníckeho práva k predmetnému bytu. Bolo by v rozpore s princípom právnej istoty, ak by súd uvedenú otázku v tu prejednávanej veci posúdil odlišne. Súd pritom podporne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 26Co/7/2023-213 zo dňa 23.01.2024. Súd prvej inštancie tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 10CoPr/4/2018-257 zo dňa 30.01.2019, v ktorom odvolací súd uviedol, že „8. Podľa ustálenej judikatúry NS SR R 40/2013 pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. V uvedenom rozhodnutí NS SR dospel k záveru, že pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa tento nový nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom novom občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky týmto vyriešením viazaný. NS SR v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra NS SR (najmä sp. zn. 1Cdo 133/2009), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 349/09, I. ÚS 170/2015. Vzhľadom na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní, všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.“ 6. Dokazovanie o tom, čo patrí a čo nepatrí do masy BSM sa vykonávalo v konaní o vyporiadanie BSM žalobkyne a syna žalovaných, pričom syn žalovaných mal možnosť uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu o vyporiadanie BSM v danom konaní. Podľa rozsudku z konania o vyporiadanie BSM (odsek 6. rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 66C/21/2022-313 zo dňa 13.02.2023) však „žalovaný bol v konaní úplne pasívny, skutkové tvrdenia žalobkyne žiadnym spôsobom nerozporoval, a teda účinne nepoprel ani rozsah masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov ani hodnotu vyporiadavaných vecí.“ V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rímsku právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“, v zmysle ktorej práva patria tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ich ochranu a výkon s dostatočnou predvídavosťou, inak tieto práva podcenením či zanedbaním môžu strácať (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 M Cdo 8/2008 zo dňa 31.07.2009). Bolo v záujme syna žalovaných preberať na adrese trvalého pobytu zásielky, resp. splnomocniť na ich preberanie tretiu osobu, ak sa na adrese trvalého pobytu súvisle nezdržiaval. Uvedenú pasivitu syna žalovaných v konaní o vyporiadanie BSM nie je možné napraviť v tu prejednávanej veci. 7. Pokiaľ ide o Čestné vyhlásenie žalobkyne zo dňa 24.08.2005 a Čestné vyhlásenie L. M. zo dňa 27.03.2019, prvoinštančný súd skonštatoval, že ide o dôkazy, ktoré mohli byť použité v konaní o vyporiadanie BSM. Zároveň poukázal na odôvodnenie rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 66C/21/2022-313 zo dňa 13.02.2023, v ktorom súd (v odseku 9.1.) uviedol, že „zahrnul do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov aj nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre katastrálne územie F., a to dvojizbový byt č. XX a podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a k pozemku, keďže boli nadobudnuté žalovaným počas trvania manželstva sporových strán na základe kúpnej zmluvy zo dňa 31.08.2005 V 2251/05 s tým, že z predložených listín je zrejmé, že kúpna cena bola hradená prevažne z prostriedkov splátkového úveru poskytnutého Slovenskou sporiteľnou, a.s. poskytnutého obom manželom ako dlžníkom za účelom kúpy bytu.“ Z uvedeného je zrejmé, že súd vyporiadavajúci BSM posudzoval otázku, či predmetný byt patrí do masy BSM, pričom uvedené mal za preukázané z listinných dôkazov. Nie je tak potom možné ani uzavrieť, že by samotné čestné vyhlásenia boli jedinými dôkazmi majúcimi význam pre posúdenie predbežnej otázky rozsahu masy BSM. V konaní o vyporiadanie BSM syn žalovaných netvrdil, ani nepreukázal, že by bol predmetný byt nadobudnutý výhradne za jeho výlučné finančné prostriedky. Naopak, podľa záverov súdu v konaní sp.zn. 66C/21/2022 bol predmetný byt nadobudnutý prevažne za finančné prostriedky získané poskytnutím úveru od Slovenskej sporiteľne, a.s. obom manželom ako dlžníkom za účelom kúpy bytu.
8. V súvislosti s Čestným vyhlásením žalobkyne zo dňa 24.08.2005 prvoinštančný súd poukázal napr. na uznesenie Najvyššieho súd ČR sp.zn. 20Cdo/3593/2006 zo dňa 29.05.2008, podľa ktorého „ak bola vec nadobudnutá za trvania manželstva i len jedným z manželov, tvorí bez ohľadu na vôľu konajúceho manžela, rovnako ako manžela druhého, predmet spoločného majetku, ak nie je daný zákonný či zmluvný dôvod jej vylúčenia z predmetu spoločného majetku“. Je teda bez významu, či a aká bola dohoda v čase nadobúdania predmetnej nehnuteľnosti, keď platí, že iným právnym úkonom ako dohodou uzavretou formou notárskej zápisnice podľa § 143a OZ nemohli manželia vylúčiť nadobudnutie nehnuteľnosti do ich BSM, ak do BSM podľa zákona patrila. Tak ako manželia nemôžu vytvoriť bezpodielové spoluvlastníctvo, ak na to nie sú zákonné predpoklady, nemôžu jeho vznik ani vylúčiť, ak na to zákonné predpoklady sú. 9. Dôkazné bremeno, že vec, ktorá bola nadobudnutá za trvania manželstva niektorým z manželov, bola nadobudnutá výhradne z jeho výlučných finančných prostriedkov, spočíva v prípade sporu na tej strane sporu, ktorá takúto skutočnosť tvrdí, v tomto prípade spočívalo na synovi žalovaných. Syn žalovaných však použitie výhradne výlučných finančných prostriedkov na kúpu predmetného bytu v konaní o vyporiadanie BSM ani netvrdil, keď nadobudnutie nehnuteľnosti z finančných prostriedkov z úveru pre oboch manželov uvedené ani nespĺňa. Opätovne však otázka, či predmetný byt bol nadobudnutý do BSM žalobkyne a syna žalovaných už bola právoplatne ako predbežná vyriešená v konaní bývalého Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 66C/21/2022 a súd je týmto posúdením s poukazom na princíp právnej istoty viazaný. 10. Hoci žalovaní mali možnosť (viď zápisnica o pojednávaní zo dňa 08.04.2025 na rube č.l. 105 spisu) zo spisu bývalého Okresného súdu Bratislava III. sp.zn. 66C/21/2022 predložiť v prípade potreby listinné dôkazy v lehote 20 dní, v uvedenej lehote, ani neskôr do pojednávania dňa 31.07.2025, tak bez vysvetlenia neurobili. Zároveň, do skončenia dokazovania vo veci sp.zn. 11C/25/2024 nebolo zo strany žalovaných tvrdené, ani preukázané, že by došlo k zrušeniu vyznačenia právoplatnosti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 66C/21/2022-313 zo dňa 13.02.2023, prípadne k obnove uvedeného konania. Tunajší súd v konaní sp.zn. 11C/25/2024 potom vychádzal z právoplatného rozsudku o vyporiadaní BSM. 11. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaných o nájomnej zmluve na predmetný byt, ktorú mali uzavrieť žalovaní ako nájomcovia so svojim synom ako prenajímateľom, predovšetkým nemožno uznať za správnu argumentáciu žalovaných, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy bol predmetný byt vo výlučnom vlastníctve syna žalovaných. Ako už súd uviedol, otázka, do akého režimu vlastníckeho práva bol predmetný byt v čase jeho kúpy nadobudnutý, bola už právoplatne vyriešená v konaní o vyporiadanie BSM. V uvedenom konaní bolo pritom uzavreté, že byt bol nadobudnutý do BSM žalobkyne a syna žalovaných, a teda v žiadnom okamihu nebol byt vo výlučnom vlastníctve syna žalovaných. Z vyššie uvedeného vyplýva, že syn žalovaných nebol oprávnený rozhodovať o spôsobe užívania predmetného bytu sám, keďže nikdy nebol jeho výlučným vlastníkom. Pokiaľ tomu po určitý čas svedčala evidencia v katastri nehnuteľností, tento údaj bol vyvrátený v konaní o vyporiadanie BSM so záverom, že predmetný byt bol nadobudnutý do režimu BSM. Byt bol pritom do BSM nadobudnutý v okamihu povolenia vkladu do katastra nehnuteľností v roku 2005, bez ohľadu na to, kto bol evidovaný ako vlastník. 12. Žalovaní v konaní ako dôkaz predložili Zmluvu o prenájme bytu zo dňa 05.04.2017, od ktorej odvodzovali svoje právo predmetný byt užívať. Žalobkyňa predovšetkým namietala, že zmluva je antidatovaná, a preto bolo v konaní sporným, či bola zmluva skutočne podpísaná dňa 05.04.2017. Pravosť podpisov na zmluve nie je úradne osvedčená, a preto nie je zo samotnej zmluvy jednoznačne preukázaný dátum jej podpísania zmluvnými stranami. Antidatovaniu nájomnej zmluvy tvrdenému žalobkyňou nasvedčuje aj skutočnosť, že žalovaní sa nájomnou zmluvou nebránili na predžalobnú výzvu žalobkyne zo dňa 05.10.2023. Nájomnou zmluvou neargumentovala ani žalovaná v 2. rade v rámci jej výsluchu na polícii dňa 22.12.2023, ale ako dôvod užívania bytu uvádzala, že peniaze na byt dali synovi oni, a preto by mal byť byt ich syna. Bolo by pritom v súlade s princípmi logiky, aby žalovaní poukázali na nájomnú zmluvu už v rámci reakcie na predžalobnú výzvu, respektíve najneskôr pred orgánom činným v trestnom konaní, avšak tak nepochopiteľne neurobili. Ak žalovaní tvrdili, že nájomná zmluva bola podpísaná dňa 05.04.2017, pričom žalobkyňa uvedené hodnoverne spochybnila, bolo povinnosťou žalovaných označiť alebo predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie dátumu uzavretia nájomnej zmluvy.
13. V sporovom platí aj tzv. negatívna dôkazná teória, ktorá vychádza z toho, že nemožno od strany spravodlivo žiadať, aby preukázala reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (napr. tvrdenie, že zmluva nebola podpísaná v uvedený deň), v dôsledku čoho dochádza k preneseniu dôkazného bremena na protistranu, v tomto prípade na žalovaných. Hoci žalobkyňa v konaní spochybnila dátum podpísania, resp. uzavretia zmluvy, pričom relevantne poukázala na to, že žalovaní sa zmluvou nepochopiteľne bránia až v tomto konaní, pričom tak mohli a mali urobiť už skôr, žalovaní nenavrhli žiaden dôkaz na preukázanie dátumu uzavretia zmluvy o prenájme. Žalovanými uvádzané tvrdenie o tom, že zmluva bola podpísaná v roku 2017, je takého charakteru, že to mali byť práve žalovaní, kto mal v spore preukázať, že zmluva bola podpísaná dňa 05.04.2017. 14. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 207 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého je nevyhnutné, aby v prípade, ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré sú potrebné vedecké poznatky, bolo vykonané znalecké dokazovanie. Posúdenie času vyhotovenia zmluvy resp. času jej podpísania je vysoko odbornou otázkou, ohľadom ktorej všeobecný súd nie je oprávnený rozhodnúť bez jej odborného posúdenia, žalovaní však návrh na vykonanie znaleckého dokazovania pred vyhlásením dokazovania za skončené nevzniesli. Ani z výsluchu žalovanej v 2. rade, ani z výsluchu svedka L. A. G. nevyplynul dátum vyhotovenia a podpísania nájomnej zmluvy. Je však potrebné zdôrazniť, že na preukázanie dátumu podpísania zmluvy by samotná výpoveď strany alebo svedka ako dôkaz ani nepostačovala. 15. Keďže žalobkyňa relevantne poprela dátum vyhotovenia a podpísania Zmluvy o prenájme bytu, bolo na žalovaných, ktorý zmluvu ako dôkaz predložili, a ktorí na základe nej uplatňovali voči žalobkyni nárok, aby v rámci svojho dôkazného bremena preukázali, že zmluva bola podpísaná dňa 05.04.2017. Žalovaní však vykonanie žiadnych dôkazov ohľadom dátumu vyhotovenia a podpísania nájomnej zmluvy nenavrhli (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13CoZm/16/2016 zo dňa 14.09.2016). Nebolo tak možné mať v konaní za preukázané, že by Zmluva o prenájme bytu bola podpísaná dňa 05.04.2017, a preto nie je vylúčené, že bola podpísaná až pre účely tohto konania, t.j. v čase, keď výlučným vlastníkom predmetného bytu bola žalobkyňa. Z takejto zmluvy nemožno vyvodzovať žiadne právo žalovaných predmetný byt užívať. 16. Naviac, ak by aj zmluva bola skutočne uzavretá dňa 05.04.2017 (čo nebolo v konaní preukázané), v uvedenom čase trvalo manželstvo žalobkyne a syna žalovaných a predmetný byt bol nadobudnutý do ich BSM, a to bez ohľadu na vtedajšiu evidenciu bytu v katastri nehnuteľností. Žalobkyňa v konaní namietala relatívnu neplatnosť Zmluvy o prenájme bytu zo dňa 05.04.2017, s odôvodnením, že k jej uzavretiu neudelila súhlas, a preto sa súd zaoberal ako predbežnou otázkou platnosťou tohto právneho úkonu. 17. Pokiaľ ide o otázku súhlasu žalobkyne s uzavretím zmluvy o prenájme bytu, predovšetkým prvoinštančný súd poukázal na tvrdenie žalovaných v duplike (na rube č.l. 42), v rámci ktorej žalovaní uviedli, že ich syn nemal dôvod a už vôbec nie povinnosť riešiť nájomnú zmluvu s manželkou, s ktorou už nežili v spoločnej domácnosti. Nedostatok súhlasu žalobkyne so zmluvou bol preukázaný aj v rámci výsluchu svedka L. A. G., keď tento uviedol, že žalobkyni uzavretie zmluvy spomínal, pričom nevypovedal v tom zmysle, že by si od nej pýtal súhlas so zmluvou. Pokiaľ ide o výpoveď žalovanej v 2. rade, nepamätala si ani rok, kedy bola nájomná zmluva uzatvorená, pričom k vedomosti žalobkyne o zmluve žalovaná v 2. rade zmätočne uviedla, že o nej vedela, lebo všetko sa robilo aj s ňou a ešte to aj podpisovala, čo je v rozpore s obsahom zmluvy (chýba podpis žalobkyne), ako aj s výpoveďou svedka L. A. G.. Vzhľadom na uvedené, zo skutkového tvrdenia žalovaných v duplike, ako aj z výpovede svedka L. A. G., je jednoznačne zrejmé, že syn žalovaných súhlas žalobkyne ako manželky s uzavretím nájomnej zmluvy nežiadal, pričom opak v konaní ani nebol preukázaný. 18. S poukazom na znenie ust. § 145 ods. 1 OZ prvoinštnačný súd skonštatoval, že prenájom bytu nie je možné považovať za bežnú vec, ktorú môže v zmysle cit. ust. vybavovať každý z manželov samostatne, pričom uvedené platí o to viac, že v tu prejednávanej veci manželia pred rozvodom manželstva už nežili v spoločnej domácnosti, a teda ich vzťahy boli zhoršené. Vzhľadom na nepreukázaný súhlas žalobkyne ako bezpodielovej spoluvlastníčky s prenájmom bytu (ako nie bežnou vecou týkajúcou sa spoločnej veci), ide o neplatný právny úkon (§ 145 ods. 1 OZ a § 40a OZ). Momentom účinného dovolania sa neplatnosti právneho úkonu nastáva stav, akoby právny úkon nebol urobený, a preto na nájomnú zmluvu (ak by aj bol preukázaný dátum jej uzavretia dňa 05.04.2017) nemožno prihliadať. Keďže žalobkyňa sa
v priebehu konania účinne dovolala relatívnej neplatnosti Zmluvy o prenájme bytu zo dňa 05.04.2017, súd dospel k záveru o neplatnosti tohto právneho úkonu. 19. K dovolaniu sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu v priebehu civilného sporového konania súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/84/2023 zo dňa 26.09.2024, v ktorom dovolací súd uviedol, že „dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu je inštitútom hmotného práva, vyplývajúce z ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie nepredpisuje dovolaniu sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu žiadnu formu, ustálená judikatúra pripúšťa dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu aj v rámci obrany v súdnom konaní. Naproti tomu naliehavý právny záujem je predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP. Ak sa strana sporu dovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu v rámci procesnej obrany, Civilný sporový poriadok naliehavý právny záujem na dovolaní sa neplatnosti právneho úkonu nevyžaduje.“ 20. Súd prvej inštancie mal za to, že ani prostredníctvom § 3 ods. 1 OZ nie je možné nevyhovieť požiadavke na vypratanie predmetného bytu. Predovšetkým, vzhľadom na výrok v spojení s odôvodnením rozsudku z konania o vyporiadanie BSM nie je možné mať za jednoznačne preukázané, že kúpa predmetného bytu bola financovaná z peňažných prostriedkov žalovaných. Je tiež potrebné poukázať na rímsku právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“, v zmysle ktorej práva patria tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ich ochranu a výkon s dostatočnou predvídavosťou, inak tieto práva podcenením či zanedbaním môžu strácať (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 M Cdo 8/2008 zo dňa 31.07.2009). Bolo v záujme syna žalovaných, aktívne sa zúčastniť konania o vyporiadanie BSM, pričom v prípade opaku je na jeho ťarchu (nie žalobkyne), že svojich rodičov - žalovaných vystavil nebezpečenstvu žaloby o vypratanie bytu. V súvislosti s dobrými mravmi súd poukázal aj na skutočnosť, že podľa rozsudku z konania o vyporiadanie BSM boli do výlučného vlastníctva syna žalovaných prikázané nehnuteľnosti a hnuteľné veci v celkovej hodnote 170.367,- eura a do výlučného vlastníctva žalobkyne boli prikázané nehnuteľnosti v celkovej hodnote 158.000,- eur, pričom žalobkyňa nežiadala od syna žalovaných zaplatenie vyrovnacieho podielu, čo bolo na jeho prospech. Okrem toho, žalovaní nepopreli skutkové tvrdenie žalovanej uvedené v žalobe, že obaja žalovaní majú možnosť zabezpečiť si bývanie na adrese svojho trvalého pobytu, a preto im uloženie povinnosti vypratať predmetný byt nespôsobí žiadne vážne existenčné problémy, z ktorého dôvodu sa toto skutkové tvrdenie považuje za nesporné. Vyhovením žalobe tak nedôjde k situácii, že by žalovaní v 1. a 2. rade nemali vyriešenú bytovú otázku. Vzhľadom na uvedené nebolo možné konštatovať, že by tu bola taká okolnosť, pre ktorú by podanie žaloby o vypratanie bytu bolo v rozpore s dobrými mravmi, ale ide o realizáciu oprávnenia žalobkyne ako vlastníka bytu. 21. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie vyšetrovacím spisom OOPZ Piešťany ČVS: ORP-1607/ PN-TT-2023, navrhnuté žalobkyňou, keďže súd dokazovanie spisom ako takým nevykonáva, pričom v konaní nebolo sporným, že žalovaní sa existenciou nájomnej zmluvy v uvedenom konaní nebránili, a preto nebolo potrebné to dokazovať. 22. Súd nevykonal dokazovanie spisom bývalého Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 66C/21/2022, ktoré navrhli žalovaní, keďže spis ako taký nie je dôkazným prostriedkom, pričom žalovaní ani nešpecifikovali konkrétne listinné dôkazy, ktoré navrhujú z uvedeného spisu vykonať. Zároveň, právny zástupca žalovaných ešte v podaní zo dňa 27.09.2024 oznámil, že požiadal o nahliadnutie do spisu bývalého OS Bratislava III sp.zn. 66C/21/2022, ktorý je momentálne vedený v archíve MS BA IV s tým, že existuje dôvodné podozrenie, že táto vec nie právoplatne skončená, čo preverí a po preverení tejto skutočnosti to súdu oznámi, avšak tak neurobil. Naviac, súd žalovaným poskytol sudcovskú lehotu 20 dní na pojednávaní dňa 08.04.2025, pričom žalovaní v uvedenej lehote, ani neskôr do pojednávania dňa 31.07.2025, žiaden dôkaz z uvedeného spisu bez vysvetlenia nepredložili. Ak potom opätovne na pojednávaní 31.07.2025 navrhovali žalovaní vykonať dokazovanie spisom bývalého OS Bratislava III sp.zn. 66C/21/2022, nebolo možné tomuto návrhu vzhľadom na vyššie uvedené vyhovieť. 23. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, keď žalovaní predovšetkým neuviedli, na preukázanie akého skutkového tvrdenia jej výsluch navrhujú. Zároveň žalovaným nič nebránilo tento dôkaz navrhnúť skôr, pričom na vykonanie tohto dôkazu by bolo potrebné odročiť pojednávanie.
24. Súd ďalej nevykonal dokazovanie výsluchom žalovaného v 1. rade, keďže jeho výpoveďou by i tak nebolo možné hodnoverne preukázať dátum uzavretia zmluvy, a preto by tento dôkaz nemal vypovedaciu potenciu. Výsluch strany v spore je len doplňujúcim dôkazom, keďže strana v spore má záujem na výsledku sporu, čo spochybňuje jej objektívnosť. Vo vzťahu k súhlasu žalobkyne s nájomnou zmluvou by išlo zase o dôkaz nadbytočný, keďže z tvrdenia žalovaných v duplike a z výpovede svedka L. A. G. (odsek 40. rozsudku) vyplýva, že jej súhlas nebol daný. Naviac, zo zápisnice z výsluchu žalovanej v 2. rade na OOPZ dňa 22.12.2023 (na č.l. 38 spisu) vyplýva, že žalovaná v 2. rade pred OOPZ uviedla, že žalovaný v 1. rade si nepamätá dátumy, čo potvrdzuje aj výpoveď svedka L. A. G., ktorý uviedol, že u žalovaného v 1. rade nie sú tie myšlienky to, čo bývali, už zabúda. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že žalovaná strana navrhla výsluch žalovanej v 2. rade na pojednávaní, po veľmi stručnej výpovedi žalovanej v 2. rade na výzvu súdu (štyri vety) na ňu nebolo zo strany právneho zástupcu žalovaných žiadnych otázok, a to napriek tomu, že jej výsluch bol navrhnutý k uzatváraniu nájomnej zmluvy, k čomu sa samostatne vôbec nevyjadrila. 25. Súd tiež nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov L. M. a B. M., keďže žalovaní neuviedli, aké konkrétne skutkové tvrdenia (okrem toho, či žalobkyňa mala s nájomnou zmluvou súhlasiť - viď vyjadrenie na pojednávaní dňa 08.04.2025), by mali byť výsluchom svedkov preukázané. Nedostatok súhlasu žalobkyne so zmluvou však vyplýva z dupliky žalovaných, ako aj z výsluchu svedka L. A. G. (bližšie v odseku 40. tohto rozsudku), ktorý je na rozdiel od navrhnutých svedkov jediným svedkom, ktorý sa vie k uvedenej otázke relevantne vyjadriť. Vzhľadom na výsledky dokazovania výsluchom žalovanej v 1. rade a svedka L. A. G., súd upustil od pôvodne zamýšľaného dokazovania výsluchom svedkov L. M. a B. M., keďže by bolo nadbytočné. 26. Súd prvej inštancie dodal, že nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale len tie dôkazy, ktoré sú podľa uváženia súdu potrebné k rozhodnutiu vo veci, pričom súd odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/84/2023 zo dňa 26.09.2024. Skutkový stav mal súd za dostatočne preukázaný vykonaným dokazovaním v rozsahu dostačujúcom pre rozhodnutie vo veci, pričom vykonanie ďalších dôkazov navrhnutých žalovanými by bolo nehospodárnym a nemohlo by viesť k inému rozhodnutiu súdu, ale znamenalo by len nedôvodné predlžovanie konania. 27. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené, prvoinštančný súd uzavrel, že žalovaní nie sú vlastníkmi bytu, ani v konaní neuniesli dôkazné bremeno o existencii platného právneho titulu oprávňujúceho ich užívať predmetný byt, keď nepreukázali existenciu platne uzavretej nájomnej zmluvy, pričom zároveň žaloba nie je v rozpore s dobrými mravmi. Keďže žalovaní v 1. a 2. rade užívajú byt bez právneho dôvodu, súd vyhovel žalobe a uložil žalovaným v 1. a 2. rade vo výroku I. rozsudku povinnosť predmetný byt vypratať, vzhľadom na ich vek určil na splnenie povinnosti vypratať nehnuteľnosť v súlade s § 232 ods. 3 CSP primeranú dlhšiu lehotu 60 dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodu, aby mali dostatok času zabezpečiť si presťahovanie vrátane hnuteľných vecí. 28. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa ust. § 251, § 255 ods. 1, § 257 a § 262 ods. 1 a 2 CSP, keď žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešná, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalobkyne voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100%, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku. V konaní pritom neboli žalovanými tvrdené a súd ani sám nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovaným nemal priznať. Nebolo pritom možné neprihliadať na predlžovanie konania zo strany žalovaných, keď dvakrát bolo pojednávanie odročené za účelom mimosúdneho doriešenia sporu za účelom uzavretia nájomnej zmluvy, ku ktorej uzavretiu nedošlo zavinením žalovaných, ktorí nevyužili možnosť zapracovať svoje pripomienky do zmluvy. 29. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalovaní 1 a 2, z dôvodov, že súd nezistil vo veci riadne skutkový stav, lebo nevykonal vo veci potrebné dokazovanie, že porušil ústavné práva žalovaných a to právo na spravodlivý proces, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol vypočutý žalovaný 1 ani žalobkyňa, ktorej chcel právny zástupca žalovaných klásť otázky, že neboli vypočutí svedkovia a z týchto dôvodov boli vyvodené nesprávne právne závery, čo viedlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, a domáhali sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podané odvolanie žalovaní odôvodnili nasledovne:
30. „V bode 20 odôvodnenia súdneho rozhodnutia súd uvádza, že otázka vlastníctva k bytu v prospech žalobkyni bola vyriešená na základe právoplatného skončenia konania 66C 21/2022 bývalého OS BA III. K tomuto žalovaní 1,2 uvádzajú, že tento byt nikdy nemohol patriť do BSM žalobkyni a ich syna z dôvodu, že na tento byt poskytli synovi finančné prostriedky žalovaní 1,2, úver za byt splatili žalovaní 1,2 a ich syn z vlastných finančných prostriedkov jemu darovaných a žalobkyňa si na byt nečinila žiaden nárok a sama prehlásila, že výlučným vlastníkom bytu je syn žalovaných 1,2. Na to, ako mohol súd v konaní 66C 21/2022 bývalého OS BA III rozhodnúť o vyporiadaní BSM bez výsluchu strany sporu je iba jediná odpoveď... 31. V bode 22 odôvodnenia súdneho rozhodnutia súd uvádza, že dokazovanie o tom, čo patrí a čo nepatrí do masy BSM sa vykonávalo v konaní o vyporiadanie BSM žalobkyne a syna žalovaných, pričom syn žalovaných mal možnosť uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu o vyporiadanie BSM v danom konaní. K tomuto je potrebné uviesť, že syn žalovaných v tejto veci nemohol uviesť nič, pretože o konaní vôbec nevedel. K tomuto bol žiadaný zo strany žalovaných 1,2 vykonať dôkaz pripojením spisu bývalého OS BA Ill 66C 21/2022 čo súd neučinil. Orgány činné v trestnom konaní by sa mali dotazovať sudkyni, ktorá v merite tejto veci rozhodla ako možno vysvetliť vydanie rozhodnutia bez výsluchu účastníka, ktorý sa zdržiaval na známej adrese a prečo sa mu doručovalo iba uložením zásielok na pošte a nie iným spôsobom v tak dôležitej veci ako je i vyporiadanie BSM po rozvode manželstva účastníkov, ktoré zákon pripúšťa a predpisuje. Poukazovať na rímsku právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt" je v danom prípade absurdné. 32. V bode 23 odôvodnenia súdneho rozhodnutia je uvedené, že pokiaľ ide o čestné vyhlásenia žalobkyne a L. M., ide o dôkazy, ktoré mohli byť použité v konaní o vyporiadanie BSM. S takýmto konštatovaním sa možno stotožniť iba čiastočne, za predpokladu, že by svedok L. M. bol na toto pojednávanie predvolaný, vo veci by vypovedal a žalobkyňa v tomto konaní mala vysvetliť súdu, prečo si na byt nečinila žiaden nárok a prečo za výlučného vlastníka tohto bytu považovala syna žalovaných 1,2, čo však pochopiteľne nevysvetlila a podarilo sa jej zabezpečiť si byt bez toho, že by syn žalovaných 1,2 mal v konaní o vyporiadanie BSM nejakú možnosť voči nezákonnému konaniu sa brániť. Svedok L. M. a žalobkyňa však mali byť v konaní OS Trnava 11C 25/2024 vypočutí hlavne k otázke uzavretia nájomnej zmluvy, čo však súd neakceptoval, boli porušené hrubým spôsobom ústavné práva žalovaných 1,2 na obhajobu a spravodlivý proces. 33. V bode 24 odôvodnenia súdneho rozhodnutia je uvedená nepravda. Pravda je tá, že byt bol nadobudnutý z finančných prostriedkov ktoré dostal syn žalovaných 1,2, z ich finančných prostriedkov a z úveru, ktorý splatil syn žalovaných 1,2 a žalovaní 1,2. Žalobkyňa nesplatila z úveru ani korunu a taktiež ani z finančných prostriedkov patriacich do BSM za poskytnutý úver nebolo splatené nič. Čo sa týka bodu 26 odôvodnenia rozsudku, to že bolo určené, že byt patrí do BSM sa stalo na základe nezákonne vydaného rozsudku, ktorý sa správoplatnil bez toho, že by syn žalovaných 1,2 mohol podať voči rozsudku riadny opravný prostriedok, pretože rozsudok mu ani nebol doručený. 34. Čo sa týka bodu 29 odôvodnenia rozsudku žalovaní 1, 2 ako laici uvádzajú, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy vychádzali z príslušného LV, kde bol evidovaný byt, ktorého vypratanie sa žiada a vôbec ich nenapadlo uvažovať tým smerom, či byt patrí do BSM alebo nepatrí, ale boli v tom, že výlučným vlastníkom bytu je ich syn. 35. K bodu 30 odôvodnenia rozsudku žalovaní 1,2 uvádzajú, že napriek tomu, že ich syn na základe nezákonného rozsudku bývalého OS BA XXX prišiel o byt, ktorý sám získal a v rámci vyporiadania BSM tento pripadol žalobkyni čo sa týka uzavretia nájomnej zmluvy k tomuto mal súhlas od žalobkyni, čo mal súd v konaní skúmať. Neskúmal to iba z jediného možného dôvodu podľa žalovaných 1,2 a to aby žalobe mohlo byť vyhovené. 36. V bode 32 odôvodnenia rozsudku súd uvádza absurdnú skutočnosť, t.j, že vraj pravosť podpisov na zmluve nie je úradne osvedčená, a preto nie je zo samotnej zmluvy jednoznačne preukázaný dátum jej podpísania zmluvnými stranami. Ďalej tu súd vysvetľuje princípy logiky v tom smere, že vraj žalovaní mali poukázať na nájomnú zmluvu už v rámci reakcie na predžalobnú výzvu, resp. neskôr pred orgánom činným v trestnom konaní, avšak tak nepochopiteľne neurobili. K tomuto je potrebné uviesť, že nájomná zmluva nevyžaduje úradné osvedčenie podpisov, ani kvôli právnej istote to v danom prípade nebolo
potrebné, keďže zmluvu uzatvorili osoby zo zákona sebe blízke. Ak tu bola pochybnosť, že zmluva bola účelovo vyhotovená, súd mal nariadiť znalecké dokazovanie a ľahko by sa zistilo, či papier na ktorom je zmluva vypracovaná je z roku 2017 a skôr alebo až z obdobia, keď začalo súdne konanie. Prečo to súd neurobil? To čo môže byť pre súd „nelogické", môže byt' pre žalovaných 1,2 logické. Nájomnou zmluvou sa žalovaní 1,2 pred súdnym konaním nebránili jednoducho z dôvodu, že samy očakávali, že na ňu poukáže žalobkyňa, ktorá nielenže s jej znením súhlasila, ale mala ju i k dispozícii, čo vedome zamlčala, čo svedčí o jej charaktere, aby definitívne mohla predať to čo jej nikdy nepatrilo. Súd mal takýto dôkaz vykonať i z úradnej povinnosti. 37. Je nepochopiteľné, čo uviedol súd v odôvodnení rozsudku v bode 37. K tomuto žalovaní 1,2 uvádzajú, že nebolo dôvodu z ich strany navrhnúť znalecké dokazovanie na skúmanie, kedy bola nájomná zmluva uzavretá. Nemohli totiž pri jednostrannosti vedenia konania zo strany sudkyne súdu 1. Stupňa vôbec tušiť, že jediné pre ňu smerodajné bude spochybnenie uzavretia nájomnej zmluvy zo strany žalobkyni. Ak z výsluchu svedka L. G. a žalovanej nevyplynul dátum podpisu zmluvy, tak len z dôvodu, že nikto sa ich na to nepýtal a samotná zmluva v origináli bola založená v súdnom spise. Ak si súd dovolí „skonštatovať", že samotná výpoveď strany a svedka ohľadne dátumu podpisu zmluvy nepostačuje, potom mal vykonať ďalšie dôkazy a vypočuť ďalšiu stranu a svedkov, ktorí boli včas žalovanými 1,2 navrhnutí a práve aj na okolnosti uzavretia nájomnej zmluvy. 38. V bode 38 odôvodnenia rozsudku súd „skonštatoval" že nebolo možné mať za preukázané, že by zmluva o prenájme bytu bola podpísaná 5.4.2017 a preto nie je vylúčené, že bola podpísaná až pre účely tohto konania. Ak mal súd k dispozícii iba zmluvu, pričom odmietol vykonať ďalšie navrhované dôkazy, potom mu neostávalo nič iné, iba z neznámych nám príčin prikloniť sa na stranu žalobkyni a zmluvu a jej datovanie bezdôvodne spochybniť. Prečo sa súd nezaoberal i otázkou, že žalobkyňa v priebehu konania chcela upravovať so žalovanými 1,2 otázku výšky nájomného za byt a či toto „logicky" nemôže zodpovedať tomu, že nejaký nájom tu už existoval. 39. Bod 39 odôvodnenia rozsudku hovorí, že žalobkyňa v konaní namietala relatívnu neplatnosť zmluvy o prenájme bytu zo dňa 5.4.2017 s odôvodnením, že k jej uzavretiu neudelila súhlas a preto sa súd zaoberal ako predbežnou otázkou platnosťou tohto právneho úkonu. Žalobkyňa teda mala vedomosť o uzavretí nájomnej zmluvy /určite ju mala i k dispozícii, čo však účelovo zamlčala/, teda netvrdila, že nebola uzavretá, ale tvrdila iba to, že k nej nedala súhlas. Na rozdiel od absolutnej neplatnosti zmluvy relatívne neplatná zmluva podlieha premlčaniu /§ 40a OZ/v 3 ročnej premlčacej lehote. Žalobkyňa o uzavretí zmluvy mala vedomosť už v čase jej uzavretia /5.4. 2017 a neplatnosti sa dovolala po uplynutí lehoty 3 rokov, preto tento právny úkon je platný a žalobkyňa ako výlučný vlastník bytu prevzala všetky práva a povinnosti z tejto zmluvy po nezákonnom nadobudnutí bytu rozsudkom súdu a mala otázku vypratania bytu so žalovanými 1,2 riešiť vtedy, ak zo strany žalovaných 1,2 došlo k porušeniu zmluvných podmienok v nájomnej zmluve a je tu dôvod výpovede, resp. otázku vypratania bytu mohla riešiť i dohodou, čo však neučinila. Prečo súd toto neskúmal? 40. V bode 40 odôvodnenia rozsudku súdu sú uvedené vyslovene nepravdy. Je potrebné si prečítať zápisnice z pojednávaní. 41. Čo sa týka bodu 43 odôvodnenia rozsudku, k tomuto žalovaní 1,2 uvádzajú, že to či sa žalobkyňa účinne dovolala relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy je pochybné, pretože súd v tomto smere nevykonal potrebné dokazovanie, a najmä nijakým spôsobom neskúmal, či dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu zo strany žalobkyne bolo alebo nebolo učinené v lehote 3 rokov od uskutočnenia tohto úkonu. 42. K bodu 49 odôvodnenia rozsudku je potrebné uviesť, že výsluch žalobkyne bol žalovanými 1,2 navrhovaný včas a nevykonaním jej výsluchu na okolnosti uzavretia nájomnej zmluvy s možnosťou klásť jej otázky zo strany advokáta žalovaných 1,2, boli na strane žalovaných hrubým spôsobom porušené ich ústavné práva na spravodlivý proces a právo na obhajobu. 43. Bod 50 odôvodnenia rozsudku súdom 1. stupňa zo strany žalovaných 1,2 nemožno hodnotiť inak, ako porušenie zásady rovnosti strán zo strany súdu pred súdom. Sú tu účelovo zo strany súdu uvedené „skonštatovania", ktoré postrádajú akúkoľvek oporu v dokazovaní a majú iba napomôcť bezdôvodne uspieť žalobkyni v tomto súdnom spore.
44. Bod 51 odôvodnenia rozsudku možno hodnotiť rovnako. Nevypočuť svedkov, ktorí boli navrhnutí riadne a včas na okolnosť uzavretia nájomnej zmluvy iba z dôvodu aby v konaní uspela žalobkyňa, je odsúdeniahodné. 45. V bode 53 odôvodnenia rozsudku súd „skonštatoval", že žaloba nie je v rozpore s dobrými mravmi. K tomuto žalovaní 1,2 uvádzajú, že žiadna žaloba nemôže byt' v rozpore s dobrými mravmi. Fyzické a právnické osoby a iné subjekty sa na súd môžu obrátiť s čímkoľvek. Či je to dôvodné alebo nie zhodnotí súd. § 3 OZ hovorí, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 46. Žalovaní 1,2 úctivo žiadajú odvolací súd, aby si všimol a vo vlastných úvahách vyhodnotil, či žalobkyňa konala v súlade s dobrými mravmi. 47. Jej postup v konaní bol takýto: Najskôr sa bytu vzdala, pretože uznávala, že sa ničím nepričinila o jeho nadobudnutie. Hoci bola spoludlžníkom na úvere poskytnutom na byt, z tohto úveru nič sama ani zo spoločných prostriedkov patriacich do BSM nesplatila. Úver bol vyplatený výlučne z prostriedkov žalovaných 1,2 a ich syna, ktorému časť finančných prostriedkov darovali. Spôsobila manželskou neverou rozvrat manželstva účastníkov. Podala návrh na vyporiadanie BSM, podarilo sa jej „zamlčať" pred súdom existenciu jej bývalého manžela a tento sa dozvedel o tom, že prišiel o byt až zápisom rozsudku do katastra nehnuteľností, ktorý už nemohol napadnúť žiadnym opravným ani mimoriadnym opravným prostriedkom. Rodičov jej bývalého manžela, ktorí tu majú na byt platne uzavretú nájomnú zmluvu, o ktorej mala vedomosť a ku ktorej dala súhlas za účinnej pomoci OS Trnava ľahko nateraz vypratala. I takéto môžu byť osudy ľudí. Škoda že zákonodarca v platnom OZ zabudol doňho zapracovať i §§ znenie o zlých mravoch. Aplikácia takéhoto ustanovenia by sa v právnom štáte, „ako je SR" iste uplatnila.“ 48. Žalobkyňa odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalovaných predložila prostredníctvom svojho advokáta písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že sa domnieva, že podanie žalovaných je účelovým, prostredníctvom ktorého sa snažia navodiť dojem nespokojnosti so spôsobom rozhodnutia prvoinštančného súdu a to len za účelom zotrvania v užívaní predmetnej nehnuteľnosti do právoplatného skončenia konania, prípadne núteného výkonu rozhodnutia. Navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a určiť, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. 49. Žalobca nadobudol nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III. č.k. 66C/21/2022 právoplatného dňa 24.3.2023 (v texte aj len rozsudok OS BA III.), ktorým došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a syna žalovaných L. A. G. (v texte aj len BSM), ktorý bol vo veci vypočutý ako svedok, pričom vo výpovedi uviedol niekoľko účelových tvrdení, ktoré ale nepreukázal dôkazmi. 50. Podľa žalobkyne prvoinštančný súd sa veľmi správne vysporiadal so skutočnosťou, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti na základe daného rozsudku, pričom súhlasí aj s tvrdením súdu, že nemá právomoc riešiť ako prejudiciálnu otázku nadobudnutie nehnuteľnosti, keďže bola právoplatne vyriešená práve rozsudkom OS BA III. a doposiaľ nebolo preukázané, že by toto rozhodnutie bolo nezákonným. Z uvedeného dôvodu akákoľvek argumentácia žalovaných vo vzťahu k predmetnému rozsudku uvedená v odvolaní je bezpredmetná, dôkazy navrhnuté za účelom preukázania nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam by boli vykonávané len za účelom spochybnenia daného rozsudku. Pritom prvoinštančný súd v bodoch 17 až 25 rozsudku uviedol, že takéto dokazovanie fakticky vykonať nemôže. Žalovaní dospeli k inému záveru, ak si odôvodnenie rozsudku dôkladne neprečítali a neoboznámili sa s argumentáciou žalobcu a zrejme nečítali ani vlastné podania. 51. Vzhľadom na uvedené bolo úlohou súdu za účelom oprávneného užívania nehnuteľností skúmať platnosť uzatvorenia zmluvy o prenájme, údajne uzatvorenej 5.4.2017. Súd správne skonštatoval, že nie je vylúčené, že zmluva bola podpísaná až pre účely tohto konania, t.j. v čase, keď výlučným vlastníkom predmetného bytu bola žalobkyňa, a preto z takejto zmluvy nemožno vyvodzovať žiadne právo žalovaných predmetný byt užívať. Žalobkyňa zdôraznila, že pred podaním žaloby mali žalovaní možnosť predložiť žalobkyni zmluvu na užívanie nehnuteľností. Rovnako nepredložili žiadny užívací titul ani v rámci trestného konania. V neprospech žalovaných a v prospech neexistencie užívacieho titulu
žalovaných k nehnuteľnosti svedčí aj fakt, že žalovaní sa snažili ešte v priebehu konania dohodnúť so žalobkyňou formou uzatvorenia zmluvy o krátkodobom nájme bytu a potom nie je zrejmé, z akého dôvodu by žalovaní takúto zmluvu uzatvárali, ak mali podľa nich platný užívací titul. Tvrdenia žalovaných boli spochybnené aj ich písomným vyjadrením a svedeckou výpoveďou svedka L. G., ktorý uviedol, že žalobkyni uzavretie zmluvy spomínal, pričom nevypovedal v tom zmysle, že by si od nej pýtal súhlas so zmluvou. Pokiaľ ide o výpoveď žalovanej 2, táto si nepamätala ani rok, kedy bola nájomná zmluva uzavretá, pričom o vedomosti žalobkyne o zmluve žalovaná 2 zmätočne uviedla, že o nej vedela, lebo všetko sa robilo aj s ňou a ešte to aj podpisovala, čo je v rozpore s obsahom zmluvy, keďže chýba podpis žalobkyne, ako aj s výpoveďou svedka L. G.. Zároveň výpoveď svedka je nedôveryhodná v dôsledku krivdy, ktorú pociťuje z titulu vyporiadania BSM, nerešpektujúc vlastnú pasivitu. Bolo by minimálne nelogické, aby si súhlas žalobkyne s nájomnou zmluvou pýtal v manželskom období, keď so žalobkyňou fakticky spolu nekomunikovali. 52. Žalobkyňa poukázala tiež na to, že v nadväznosti na odôvodnenie rozsudku sa žalovaní nezaoberali právnym názorom uvedeným v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoZm/16/2016 zo dňa 14.9.2016, na ktorý prvoinštančný súd poukázal, nakoľko vo vzťahu k tomuto názoru vecne neargumentovali. V neposlednom rade žalobkyňa súhlasí s postupom prvoinštančného súdu, ktorý nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov L. M. a B. M., keďže žalovaní neuviedli aké konkrétne skutkové tvrdenia by mali byť výsluchom svedkov preukázané. V tejto súvislosti poukázala aj na to, že súd uložil pôvodne žalovaným zabezpečiť účasť týchto svedkov na pojednávaní, žalovaní ich účasť nezabezpečili bez toho, aby o tom súd vopred informovali, dokonca žiadali ich výsluch v zahraničí, čo nebolo relevantným spôsobom odôvodnené. Rovnako nemožno súhlasiť s názorom žalovaných, že im nebolo umožnené vypočuť žalobkyňu, nakoľko tento dôkaz pod vplyvom koncentrácie konania navrhnutý ani nebol. 53. V neposlednom rade žalobkyni nie je zrejmá úvaha žalovaných o určení trojročnej lehoty na uplatnenie práva z titulu neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o prenájme bytu, datovanej 5.4.2017), nakoľko žalovaní nešpecifikujú, kedy podľa ich názoru mala začať plynúť lehota na uplatnenie tohto práva. 54. Záverom žalobkyňa uviedla, že podľa jej názoru žalovaní nepochopili úvahu súdu o tzv. negatívnej teórii a v tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že tak žalovaná 2, ako ani svedok L. G. neuviedli, kedy došlo k uzatvoreniu zmluvy. Zároveň však súhlasia s tvrdením súdu, že aj keby identifikovali dátum, len takéto tvrdenie nemôže byť dostatočným dôkazom o uzatvorení zmluvy o prenájme bytu, údajne uzatvorenej dňa 5.4.2017. Vzhľadom na to, žalovaná má za to, že rozsudok prvoinštančného súdu je vecne správny, obsahuje riadne odôvodnenie a vysvetlenie všetkých rozhodných skutočností, pričom vyhodnotenie jednotlivých dôkazov poskytuje dostatočne logický základ pre rozhodnutie, tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. 55. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili. 56. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ podľa obsahu odvolania použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).
57. Predmetom konania je žalobou uplatnený nárok žalobkyne (bývalej nevesty) voči žalovaným 1 a 2 (bývalým svokrovcom) o vypratanie bytu č. XX, nachádzajúci sa J. J. K. XXX na 6. poschodí bytového domu súpisné č. XXXX, postaveného na pozemku parcela registra „C“ č. 9977, o výmere 233 m2, zastavaná plocha a nádvorie, evidovaný Okresným úradom Piešťany, katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F. s odôvodnením, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou predmetného bytu a žalovaní daný byt užívajú bez právneho titulu. 58. Prvoinštančný súd preskúmavaným rozsudkom žalobe v celom rozsahu vyhovel s odôvodním poukázaným vyššie. 59. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný nielen rozsahom, ale i uplatnenými odvolacími dôvodmi bolo posúdiť správnosť odvolaním dotknutého procesného postupu a skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie v intenciách podaného odvolania a teda naplnenie (niektorého z) odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní. 60. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné a správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie dotknutých odvolaním odchýliť, pričom nezistil ani odvolateľmi vytýkaný nesprávny procesný postup a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej argumentácie, dopĺňa iba nasledovné: 61. Všetka odvolacia argumentácia odvolateľov v tom smere, že dotknutý byt nikdy nepatril do BSM žalobkyne a ich syna s tým, že bol a je vo výlučnom vlastníctve syna žalobcov, ako i trvanie na navrhnutých dôkazoch smerujúcich k preukázaniu tohto tvrdenia, je pre vec bezvýznamná a bezpredmetná a dôkazy o tom nadbytočné, resp. irelevantné. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, otázka, že daný byt bol v BSM žalobkyne a syna žalovaných a následne bol právoplatným rozhodnutím súdu (Okresného súdu Bratislava III. č.k. 66C/21/2022-313 zo dňa 13.2.2023) prikázaný do výlučného vlastníctva žalobkyne, bola záväzným spôsobom (§ 228 ods. 1 CSP) vyriešená v označenom konaní. Doposiaľ nebolo preukázané, že by došlo k zrušeniu vyznačenia právoplatnosti predmetného rozsudku, prípadne k obnove uvedeného konania. V podrobnostiach pritom odvolací súd odkazuje na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, najmä v ods. 20 až 27. 62. Pokiaľ ide o existenciu nájomnej zmluvy k predmetnému bytu, ktorú mali uzavrieť žalovaní ako nájomcovia s ich synom ako prenajímateľom, odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, najmä v ods. 28 až 43 preskúmavaného rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. Skutočnosť, že žalovanými predložená nájomná zmluva bola ako súkromná listina uzavretá v čase jej datovania 5.4.2017, žalobkyňa účinne spochybnila (tým, že sa žalovaní nájomnou zmluvou nebránili na predžalobnú výzvu žalobkyne zo dňa 5.10.2023, neargumentovala ňou ani žalovaná 2 v rámci jej výsluchu na polícii dňa 22.12.2023, naopak ako dôvod užívania bytu uvádzala, že peniaze na byt dali synovi oni – rodičia) bolo preto na žalovaných (ktorí túto súkromnú listinu ako dôkaz predložili a vyvodzovali z nej pre seba priaznivé dôsledky) dôkazné bremeno (aj v zmysle negatívnej dôkaznej teórie uplatnenej prvoinštančným súdom) túto skutočnosť preukázať, pričom žalovaní svoje dôkazné bremeno v tomto smere neuniesli. Pokiaľ odvolatelia v tejto súvislosti namietajú, že prvoinštančný súd mal vo veci o čase vyhotovenia predmetnej nájomnej zmluvy nariadiť znalecké dokazovanie, je potrebné poukázať na to, že v zmysle § 185 ods. 2 CSP súd zásadne dôkazy bez návrhu nevykonáva okrem prípadov, ak zákon neustanovuje inak (čo nie je daný prípad), pričom žalovaní návrh na znalecké dokazovanie v zmysle § 207 ods. 1 CSP v konaní nepodali, pričom zároveň ani nepredložili súkromný znalecký posudok v zmysle § 209 CSP. K tvrdenej existencii súhlasu žalobkyne ako manželky s uzavretím nájomnej zmluvy sa prvoinštančný súd, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania vysporiadal najmä v ods. 40 až 44 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odvolací súd odkazuje. Z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu svedka L. G. a žalovanej 2 vyplýva, že exmanžel žalobkyne (syn žalovaných) súhlas žalobkyne s uzavretím nájomnej zmluvy nežiadal. Vzhľadom na výsledok dokazovania výsluchom žalovanej 2 a svedka L. G., ktorý ako jediný svedok sa mohol vedieť k uvedenej otázke relevantne vyjadriť, prvoinštančný súd správne považoval
žalovanými navrhnutý výsluch svedkov L. M. a B. M. za dôkaz, ktorý by bol nadbytočný, vzhľadom na výsledky už vykonaného dokazovania, a nespôsobilý zvrátiť zistený skutkový stav. Skutočnosť, že žalobkyňa podľa tvrdenia odvolateľov chcela v priebehu konania upravovať so žalovanými otázku výšky nájomného za byt, automaticky neznamená, že nejaký nájom už existoval, ako to tvrdia žalovaní. Z obsahu spisu je zrejmé, že v priebehu konania istý čas prebiehal medzi stranami pokus o mimosúdne vyriešenie sporu, kedy žalovaným bola predložená zmluva o krátkodobom nájme bytu (č.l. 85 a n.), ktorú ale odmietli akceptovať. 63. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s odvolateľmi namietaným procesným postupom súdu prvej inštancie, keď nevykonal žalovanými navrhnutý výsluch žalobkyne jednak preto, že neuviedli na preukázanie akého skutkového tvrdenia jej výsluch navrhujú a zároveň im nič nebránilo tento dôkaz navrhnúť skôr, pričom na vykonanie dôkazu by bolo potrebné odročiť pojednávanie. Podľa obsahu spisu žalovaní navrhli výsluch žalobkyne až na poslednom pojednávaní prvoištančného súdu dňa 31.7.2025 (č.l. 111) a to napriek tomu, že žalobkyňa sa predtým opakovane zúčastnila pojednávaní, kedy jej výsluch navrhnutý nebol a napriek tomu, že boli riadne poučení o koncentrácii konania (č.l. 23 a 28 spisu). Keďže tento prostriedok procesnej obrany žalovaných nebol predložený včas a zároveň jeho vykonanie by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, v zmysle § 185 ods. 2 CSP súd naň nemusel prihliadnuť, pričom tento svoj zákonný postup v súlade s ods. 3 cit. ust. aj uviedol v odôvodnení preskúmavaného rozsudku. 64. Pokiaľ odvolatelia v odvolaní zamietajú, že súd neskúmal, či dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu zo strany žalobkyne ne/bolo učinené v lehote troch rokov od uskutočnenia tohto úkonu (teda zrejme vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka), táto hmotnoprávna námietka týkajúca sa premlčania (§ 152) ako prostriedku procesnej obrany žalovaných (§ 149 CSP) nebola uplatnená v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom nebol tvrdený ani preukázaný žiaden z dôvodov pripúšťajúcich novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, v dôsledku čoho táto novota bola diskvalifikovaná a odvolací súd na ňu nemohol prihliadnuť. Iba na okraj odvolací súd dodáva, že keďže v konaní nebolo preukázané kedy v skutočnosti bola predmetná nájomná zmluva uzavretá, nie je možné ani zaujať stanovisko či dovolanie sa relatívnej neplatnosti daného právneho úkonu zo strany žalobkyne ne/bolo urobené v lehote 3 rokov od úkonu. 65. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s tým, ako sa prvoinštančný súd vysporiadal s námietkou žalovaných, že nie je možné vyhovieť požiadavke na vypratanie predmetného bytu pre jej rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku v ods. 45 a 46. Predovšetkým v konaní nebolo preukázané, že kúpa predmetného bytu bola financovaná z peňažných prostriedkov žalovaných a ich syna, pričom bolo v záujme syna žalovaných aktívne sa zúčastniť konania o vyporiadanie BSM, pričom zostal pasívny ako aj s prihliadnutím na prvoinštančným súdom poukázanú skutočnosť, že do výlučného vlastníctva syna žalovaných boli prikázané veci v celkovej hodnote 170.367,- eur a do výlučného vlastníctva žalobkyne v celkovej hodnote 158.000,- eur, pričom žalobkyňa nežiadala zaplatenie vyrovnacieho podielu, čo bolo v jeho prospech. Poukazovanie odvolateľmi na to, že údajne žalobkyňa neverou spôsobila rozvrat manželstva ich syna, je bez významu pre prejednávaný spor a nezakladá rozpor výkonu žalobou uplatneného práva žalobkyne s dobrými mravmi. Existencia platnej nájomnej zmluvy k bytu v konaní preukázaná nebola. Zároveň nepopretím tvrdenia žalovanej v žalobe, že obaja žalovaní majú možnosť zabezpečiť si bývanie na adrese svojho trvalého pobytu, čím sa toto tvrdenie stalo nesporným (§ 151 ods. 1 CSP), vyhovením žalobe nedôjde k situácii, že by žalovaní 1 a 2 nemali vyriešenú svoju bytovú otázku. 66. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 67. S poukazom na vyššie uvedené odvolacím súdom, v spojení s odôvodnením preskúmavaného rozsudku súdom prvej inštancie, odvolací súd uzatvára že žiaden z relevantných odvolacích dôvodov žalovaných nebol naplnený, v dôsledku čoho bolo potrebné, aby odvolací súd vo výrokoch vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie, včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia i správneho výroku II. o náhrade trov prvoinštančného konania, s použitím § 387 CSP potvrdil. 68. V odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu ale vyplýva, že žalobkyňa si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, keď vo vyjadrení k odvolaniu výslovne žiadala o náhrade trov rozhodnúť tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania, čo odvolací súd považoval na dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý v zmysle § 257 CSP, žalobkyni, náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1 a 2 nepriznal. 69. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).