Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 26Co/96/2025 2217205085 03. 12. 2025 JUDr. Ľuboslava Vanková ECLI:SK:KSTT:2025:2217205085.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov: Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: McCarter a.s., IČO 35 846 011, so sídlom Bajkalská 25, Bratislava, zastúpený: LEGAL & CORP s. r. o., IČO 47 237 325, so sídlom Gajova 11, Bratislava, proti žalovaným: 1. A. B., narodený XX.X.XXXX, bytom C. XX/X, D. B., 2. E. F. C., narodená XX.X.XXXX, bytom C. XX/X, D. B., 3. G. B., narodená XX.X.XXXX, bytom C. XX/X, D. B., 4. D. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom C. XX/X, D. B., 5. F. H., narodený X.X.XXXX, bytom C. XX/X, D. B., žalovaní v 2. až 5. rade zastúpení: dr.jur. Ferenc Mazács, advokát, IČO 11 848 014, so sídlom Alžbetínske nám. 328/4/1094, Dunajská Streda, o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená vecným bremenom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 6C/8/2017-616 zo dňa 13. novembra 2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovaní m a j ú n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Rozsudkom č. k. 6C/8/2017-436 zo dňa 4. apríla 2023 súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalovaným v 1. až 5. rade priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, výrokom III. rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom uznesení. 2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 26Co/52/2023-472 zo dňa 3. apríla 2024 v dôsledku podania odvolania žalobcu rozsudok súdu prvej inštancia č. k. 6C/8/2017-436 zo dňa 4. apríla 2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť uvedeného rozsudku. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 6C/8/2017-436 zo dňa 4. apríla 2023 zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku) s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok, vyhodnotiť, či v čase prvého prevodu bytov na žalovaných, resp. ich právnych predchodcov, spĺňal sporný pozemok definičné znaky priľahlého pozemku podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase prvého prevodu bytov, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom nové rozhodnutie je potrebné náležite odôvodniť.
3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 6C/8/2017-616 zo dňa 13. novembra 2024 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). 4. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovaní 1/ až 5/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 5. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 131, § 137, § 262 ods. 1, 2, § 396 ods. 3, § 251, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „Civilný sporový poriadok“), § 2 ods. 6, § 23 ods. 1, § 23 ods. 5, § 27 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31.3.2024 (ďalej aj „zákon o vlastníctve bytov“). 6. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca je vlastníkom okrem sporného pozemku parc. č. 2025/3, aj pozemku parc. č. 2025/4 (na ktorom je postavený bytový dom so súp. č. XX) a pozemku parc. č. 2025/88 (ktorý obkolesuje parc. č. 2025/4) v k.ú. D. B.. Žalovaní sú vlastníci, resp. právni nástupcovia po pôvodných vlastníkoch bytov v bytovom dome so súp. č. XX postavenom na pozemku parc. č. 2025/4. V predmetnom bytovom dome sú 4 byty. Tieto byty získali do užívania právni predchodcovia žalovaných ako zamestnanci právneho predchodcu žalobcu, následne byty nadobudli do vlastníctva. Žalovaní, resp. ich právni predchodcovia, užívajú a prakticky od vystavenia bytového domu so súp. č. XX užívali parc. č. 2025/4, parc. č. 2025/88 a parc. č. 2025/3. Stavba bola postavená na základe stavebného povolenia zo dňa 8.8.1973 a kolaudovaná na základe kolaudačného rozhodnutia zo dňa 17.9.1973. Nevyplynulo ani z polohy pozemkov (vrátane sporného pozemku parc. č. 2025/3), zo žiadnych listinných dôkazov, ale ani z výpovedí žalovaných a svedka, že by kedykoľvek v minulosti bol tento priestor užívaný iným spôsobom ako v súčasnosti, prípadne že by existovala okolnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť odlišné účelové využitie. Celé okolie bytového domu v rozlohe, v akej to je zrejmé zo snímky z TH mapy, bolo užívané výlučne obyvateľmi bytového domu so súp. č. XX s tým, že spôsob využitia pozemkov bol determinovaný aj zvyklosťami, prevládajúcimi v tom-ktorom období. Je zrejmé, že celková plocha užívaná obyvateľmi bytového domu so súp. č. XX bola (resp. je) veľkorysá, keď pôvodne boli byty v predmetnom bytovom dome pridelené zamestnancom právneho predchodcu žalobcu, primárne jeho funkcionárom, a to aj za účelom stabilizácie stavu zamestnancov. Sporná parcela č. 2025/3 vznikla rozdelením pôvodnej parcely o výmere 2885 m2 na novovytvorenú parcelu 2025/88 o výmere 1143 m2 a parcelu č. 2025/3 o výmere 1.742m2. Pozemok parc. č. 2025/3 slúži obyvateľom bytového domu so súp. č. XX. Sporný pozemok parc. č. 2025/3 je priamo určený na výkon vlastníckych práv k stavbe a nejde o samostatný pozemok. Ide o nehnuteľnosti (parc. č. 2025/3, 2025/88, parc. č. 2025/4 a bytový dom so súp. č. XX), ktoré tvoria jeden ucelený oplotený územný areál, pričom z prednej časti tohto areálu (z pohľadu z ulice - parc. č. 2025/3 a parc. č. 2025/88) je drevené oplotenie s betónovým základom, po ľavej strane (parc. č. 2025/3) betónové oplotenie, po pravej strane drôtené pletivo (parc. č. 2025/3 a parc. č. 2025/88). Na konci pozemku (parc. č. 2025/3) je v súčasnosti betónové oplotenie. Po nasťahovaní sa prvých obyvateľov do bytového domu so súp. č. XX boli na konci pozemku umiestnené debny, následne drôtené pletivo a až neskôr došlo k vybudovaniu betónového oplotenia. Súčasný stav mal súd prvej inštancie preukázaný aj po miestnej obhliadke, keď zistil existenciu uvedeného oplotenia, rovnako v rámci areálu na priľahlom pozemku po ľavej strane z pohľadu ulice od bytového domu v tesnej blízkosti betónového oplotenia (parc. č. 2025/3 a parc. č. 2025/88 - v tejto časti bez viditeľnej hranice medzi pozemkami) betónové plochy (na ktorých sa nachádzajú aj smetné nádoby), parkovacie státie, rastliny a žumpy (resp. šachty), slúžiace a prístupné všetkým obyvateľom bytového domu, ktorí ich užívajú spoločne. Vstup je možný tak cez parcelu č. 2025/88 a (motorovými vozidlami na parkovacie státia), aj cez parc. č. 2025/3 s tým, že pokiaľ by obyvatelia bytového domu nemali prístup do dvora v potrebnom rozsahu aj cez parcelu č. 2025/3, nemali by možnosť zaparkovať ich motorové vozidlá. Z vytyčovacieho náčrtu vyplynulo, že drevená dvojgaráž (taktiež užívaná obyvateľmi bytového domu) je umiestnená na pozemku parc. č. 2025/3. Na spornom pozemku parc. č. 2025/3 (za garážou) nachádzajú aj záhradky obyvateľov bytového domu. Časť sporného pozemku parc. č. 2025/3, kde sa nachádzajú tzv. záhradky, bola od prvopočiatku užívaná obyvateľmi bytového domu tak, že ku každému bytu v bytovom dome so súp. č. XX bola vyhradená časť pozemku v rovnakej výmere, ktorá slúžila obyvateľom toho ktorého bytu na oddych a záhradkárčenie. Vlastníkom bytu č. X bytového domu so súp. č. XX je žalovaný v 1. rade, ktorý užíva priľahlé pozemky (tak parc. č. 2025/88, ako aj spornú parc. č. 2025/3) v rozsahu, v akom ju užívajú aj ďalší obyvatelia bytového domu, a to vrátane napr. prístupovej cesty (t. j. betónové plochy na prechod a prejazd), parkovacieho státia, trávnatej plochy obklopujúcej bytový dom (na prechod
a oddych) a tretej záhradky (z pohľadu z ulice), ktorá nie je zamknutá (teda je voľne prístupná), slúžiacu na oddych. Na konci záhradky sa nachádza altánok, ktorý žalovaný v 1. rade využíva na posedenie, na tejto časti pozemku sú vysadené stromy a ďalšie porasty, inak je pozemok zatrávnený. Vlastníčkou bytu č. X bytového domu so súp. č. XX je žalovaná v 2. rade, ktorá byt nadobudla kúpnou zmluvou (vklad bol povolený 6.2.2013) od svojho otca. Žalovaná v 2. rade v byte býva od narodenia (t. j. od I. XXXX) a užíva priľahlé pozemky, a to vrátane prístupovej cesty, parkovacieho státia, trávnatej plochy obklopujúcej bytový dom a štvrtej záhradky, ktorá nie je z prednej časti oddelená od ostatných častí priľahlého pozemku (teda je voľne prístupná všetkým obyvateľom). V súčasnosti sa jedná o trávnatú plochu, na ktorej sú vysadené dva stromy a slúži na oddych, pričom matka žalovanej v 2. rade tam venčí svojho psa. Vlastníčkami bytu č. X bytového domu so súp. č. XX sú žalované v 3. a 4. rade, ktoré byt nadobudli kúpnou zmluvou (vklad bol povolený 6.10.2017) od pôvodnej žalovanej v 3. rade pani J. B., ktorá nadobudla byt do svojho vlastníctva na základe Zmluvy o prevode družstevného bytu do vlastníctva. V predmetnej zmluvy v bode II. ods. 2.3 boli (aj keď iba všeobecne) vymedzené aj spoločné časti domu s príslušenstvom domu, ktoré nie sú stavebnou súčasťou domu ako stavby a trvalé porasty, nachádzajúce sa na priľahlých pozemkoch, a to najmä oplotenia a prístrešky. Žalované v 3. a 4. rade a pani J. B. (ktorá je naďalej obyvateľkou, hoci nie vlastníčkou tohto bytu) užívajú priľahlé pozemky, a to vrátane prístupovej cesty, parkovacieho státia, dvojgaráže, trávnatej plochy obklopujúcej bytový dom a druhej záhradky, v záhradke sa nachádza jazierko aj bazén, je tam vybudovaný záhradný domček bez základov a pivnica a sú vysadené stromy, záhradka je okrasná a úžitková, taktiež slúži aj na oddych. Vlastníkom bytu č. X bytového domu so súp. č. XX je žalovaný v 5. rade, ktorý byt nadobudol kúpou (vklad bol povolený 9.1.2001) od pána K., pôvodného obyvateľa tohto bytového domu, ktorému bol byt pridelený právnym predchodcom žalobcu v roku 1972. Žalovaný v 5. rade užíva priľahlé pozemky, a to vrátane prístupovej cesty, parkovacieho státia, trávnatej plochy obklopujúcej bytový dom a prvej záhradky nachádzajúcou sa za dvojgarážou, záhradka slúžila právnemu predchodcovi žalovaného v 5. rade ako úžitková, pričom choval tam aj zajace, od prevodu bytu na žalovaného v 5. rade slúži naďalej táto záhradka ako úžitková aj na posedenie, pričom žalovaný v 5. rade vybudoval na konci záhradky altánok a vysadil aj stromy, záhradku využívajú s rodinou doteraz. Predmetný priľahlý pozemok čo do polohy a spôsobu užívania prislúcha k bytovému domu so súp. č. XX, od počiatku slúžil obyvateľom tohto bytového domu. 7. Vecne súd prvej inštancie argumentoval, že z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sporný pozemok parcela č. 2025/3 je (a od výstavby domu, v čase prvého prevodu toho-ktorého bytu, ako aj v čase vykonania záznamu do katastra nehnuteľností bol) priľahlým pozemkom a s bytovým domom, so zastavaným pozemkom (parcela č. 2025/4) a parcelou č. 2025/88 tvoria jeden funkčný celok, a to z hľadiska jeho využitia i z hľadiska jeho umiestnenia. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynulo, že by kedykoľvek v minulosti bol tento priestor užívaný iným spôsobom, prípadne, že by existovala okolnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť akékoľvek iné využitie najmä pre subjekty odlišné od užívateľov bytov. Uvedené nevyplynulo ani z jeho polohy, či situovania, ani z listinných dôkazov, ani z výpovedí žalovaných a svedka I. A.. Predmetný priľahlý pozemok čo do polohy a spôsobu užívania prislúcha k bytovému domu so súp. č. XX, od počiatku slúžil obyvateľom tohto bytového domu. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že sporný pozemok mal byť identifikovaný ako priľahlý pozemok už v prvej zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/281/2005. V danom prípade bolo z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrejmé, že úprava práv k zastavanému a priľahlému pozemku nemusela byť súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva toho-ktorého bytu a absencia tejto úpravy nemohla byť ani dôvodom jej neplatnosti. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniká zo zákona, a to bez ohľadu, či je/nie je priľahlý pozemok súčasťou obsahu zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaným 1. až 5. rade ako vlastníkom bytov v bytovom dome so súp. č. XX vzniklo podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Uvedené ustanovenie zákona o vlastníctve bytov síce bližšie nevymedzuje označenie pozemku, ku ktorému vzniká zo zákona vecné bremeno, avšak systematickým výkladom jednotlivých ustanovení o právach k pozemku (podľa ustanovenia § 23 zákona o vlastníctve bytov) bolo možné dospieť k záveru, že vecné bremeno dopadá aj na priľahlý pozemok. Predmetné vecné bremeno vzniká zo zákona, bez ohľadu na vôľu vlastníka pozemku a vlastníka domu, bez potreby vykonať určitý právny úkon a zapisuje sa do katastra nehnuteľností záznamom podľa ustanovenia § 34 katastrálneho zákona, jeho zápis má len deklaratórny charakter. Sporný pozemok parc. č. 2025/3 je teda zaťažený vecným bremenom bezplatného užívania pozemku v prospech vlastníkov bytov v bytovom dome so súp. č. XX, a preto žaloba žalobcu nie je dôvodná. Obsah vecného
bremena zriadeného zákonom o vlastníctve bytov predstavuje povinnosť vlastníka pozemku strpieť nielen existenciu bytového domu na zastavanej časti pozemku, ale aj vstup osôb na priľahlé pozemky. Na priľahlých pozemkoch musí žalobca strpieť umiestňovanie napr. stavieb a zariadení slúžiacich bytovému domu. Zriadenie zákonného vecného bremena a prechod vlastníckeho práva k stavbám bytových domov preto kvázi zbavuje žalobcu ako vlastníka pozemku akejkoľvek možnosti užívať predmet svojho vlastníctva, hoci je napr. povinný platiť dane z nehnuteľnosti. Bez ohľadu na uvedené nebol dôvod neaplikovať inštitút zákonného vecného bremena vo všetkých spomínaných súvislostiach v súlade s konštantnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít aj v tomto prípade. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, súd prvej inštancie žalobu žalobcu považoval za nedôvodnú, a preto ju v celom rozsahu zamietol. 8. Súd prvej inštancie priznal plne úspešným žalovaným v 1. až 5. rade nárok na náhradu trov vo výške 100 % voči žalobcovi, ktorý bol v konaní neúspešný. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že pozemok parc. č. 2025/3 nie je priľahlým pozemkom k bytovému domu súp. č. XX, pričom priľahlým pozemkom k bytovému domu súp. č. XX môže byť jedine pozemok parc. č. 2025/88. V čase zápisu vecného bremena k pozemku parc. č. 2025/3 záznamom (2014) bol súčasťou pozemku parc. č. 2025/3 aj pozemok parc. č. 2025/88, ktorý bol odčlenený geometrickým plánom až neskôr – v čase vykonania zápisu záznamom mal pozemok parc. č. 2025/3 rozlohu o výmere 2885 m2, pričom v súčasnosti má výmeru 1.742 m2 a pozemok parc. č. 2025/88 výmeru 1143 m2. Z miestnej obhliadky vykonanej dňa 4.7.2024, ako aj z tvrdení žalovaných, svedka A. a p. B. pri obhliadke vyplynulo, že sporný pozemok bol priamo vlastníkmi bytov rozdelený na samostatné časti, ktoré sú uzamknuté a zároveň oplotené medzi sebou a ako bolo potvrdené pri miestnej obhliadke, ako aj z výpovedí, žalovaní nevyužívajú tento pozemok spoločne, ale každý vlastník bytu využíva iba určitú časť, ktorá oplotená a uzamknutá, teda iný vlastník bytu v bytovom dome nemá k tejto časti prístup – pozemok teda nie je určený na spoločné užívanie všetkých vlastníkov bytového spoločne – nie je teda splnená podmienka definujúca priľahlý pozemok. Nebolo jasné, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že jednotlivé časti sporného pozemku rozdelil rovným dielom podľa bytov v bytovom dome žalobca, resp. jeho právny predchodca, keď svedok A., ako aj samotní žalovaní potvrdili, že si predmetný pozemok rozdelili podľa dohody sami, pričom sami si aj postavili oplotenie medzi jednotlivými časťami pozemku, ktoré následne užívali vlastníci bytov, pričom každý vlastník bytu užíval iba „svoju“ časť, t. j. 1/8, pričom vlastník iného bytu pozemok užívaný vlastníkom iného bytu neužíval – každý vlastník užíval iba „svoju“ časť. Hoci zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov explicitne neuvádza, v akom maximálnom alebo minimálnom rozsahu priľahlý pozemok môže byť, judikatúra, ako aj všeobecne uznávaný výklad ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov opisuje limity priľahlého tak, že (1) musí s pozemkom zastavaným bytovým domom tvoriť jeden funkčný celok a zároveň (kumulatívne) (2) slúži na zabezpečenie dostatočne kvalitného užívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Skutočnosť, že žalovaní parkujú svoje motorové vozidlá na časti pozemku parc. č. 2025/3 (vľavo od bytového domu č. XX) a ani to, že sa na pozemku parc. č. 2025/3 nachádzajú „čierne stavby“ (garáž a pod.) užívané vlastníkmi bytov v bytovom dome ešte neznamená, že sa z tohto pozemku stáva priľahlým pozemkom k bytovému domu. Žalovaní na to, aby sa dostali do bytového domu, nepotrebujú použiť pozemok parc. č. 2025/3, ale na vstup do nehnuteľnosti z verejného priestranstva im slúži výlučne pozemok parc. č. 2025/88 (čo vyplýva aj z miestnej obhliadky, ako aj z vytyčovacieho náčrtu) – nie je opäť jasné, ako súd prvej inštancie dospel k názoru, že k užívaniu bytov je potrebný aj pozemok parc. č. 2025/3, keď skutkový a skutočný stav veci je iný a súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy. Žalovaní nikdy nemali záujem o odkúpenie predmetných pozemkov, nedali žalobcovi primeranú odmenu za užívanie, ale naopak žalobca každoročne platí za pozemok daň. Žalovaný v 1. rade predložil iba listinu označenú ako - Zmluva o prevode družstevného bytu do vlastníctva nájomcu – člena bytového družstva a o výkone správy zo dňa 30.5.2001. Avšak zo zmluvného ustanovenia nevyplýva, že by pozemok parc. č. 2025/3 bol už pri prvom prevode určený ako priľahlý pozemok – pravdou je, že pozemok parc. č. 2025/3 nie je v zmluve vôbec spomínaný, pričom ak by bol pozemok parc. č. 2025/3 považovaný za priľahlý pozemok, musel by byť určite uvedený v tejto zmluve. V Zmluve zo dňa 30.5.2001 absentuje určenie a popis priľahlého pozemku, čo je obligatórnou náležitosťou zmluvy o prevode bytu, a teda táto skutočnosť je dôkazom o tom, že pozemok parc. č. 2025/3 nebol určený ako priľahlý pozemok v pôvodných dokumentoch, ani v dokumentoch preukazujúcich prevod vlastníckeho práva k bytom. Žalobca mal za to, že postupom súdu prvej inštancie, pri ktorom neuplatnil sudcovskú koncentráciu konania podľa ustanovenia § 153 Civilného sporového poriadku, sa dopustil
porušenia práva na spravodlivý proces a rovnosti sporových strán, keď povolil vykonanie dôkazov, ktoré mohli byť predložené skôr žalovanými a neslúžili k meritórnemu objasneniu stavu veci. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. 10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v 2. až 5. rade. Vo vyjadrení uviedli, že počas konania na súde prvej inštancie poukazovali na to, že k tomu, aby pozemok spĺňal definíciu priľahlého pozemku, nemusí striktne susediť s pozemkom zastavaným bytovým domom. Žalovaní pozemok dlhodobo zveľaďovali ako vlastný a využívali ho na vlastné potreby, t. j. pozemok jednoznačne dodnes slúži potrebám obyvateľov bytového domu so súp. č. XX, ale aj XX, teda pozemok s týmito bytovými domami jednoznačne tvorí jeden funkčný celok. Keď právnym predchodcom žalobcu boli byty z predmetnom bytovom dome prideľované, s jednotlivými bytmi sa prideľovalo aj užívacie právo k spornému pozemku s tým, aby pozemok slúžil na záhradkárčenie a oddych všetkým obyvateľom bytového domu. Uvedená skutočnosť bola v konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne preukázaná listinnými dôkazmi. Pokiaľ ide o celkom bezdôvodné právne rozdelenie sporného pozemku, ku ktorému rozdeleniu došlo zo strany žalobcu krátko pred podaním žaloby, zrejme účelovo a s jediným cieľom – aby spornú parcelu umelo formálne odčlenil od bytového domu, uvedené konanie žalobcu nemôže „zrušiť“ a anulovať charakter celého pôvodného pozemku (t. j. po novom aj sporného pozemku) ako priľahlého pozemku k bytovému domu. K žalobcom tvrdenému porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, resp. porušeniu zásady rovnosti zbraní, žalovaní v 2. až 5. rade uviedli, že súd prvej inštancie konal v súlade so zásadami a pravidlami dokazovania zakotvenými v Civilnom sporovom poriadku, ktorých prvoradým cieľom je preukázanie stranami sporu tvrdených skutočností, a to najmä tých, ktoré majú alebo môžu mať pre rozhodnutie o merite veci zásadný význam. Žalovaní v 2. až 5. rade navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. 11. K vyjadreniu žalovaných v 2. až 5. rade k odvolaniu sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že sporný pozemok parc. č. 2025/3 je samostatným pozemkom oddeleným od okolitým pozemkov, rovnako je oddelený plotom od pozemku parc. č. 2025/88 a pozemku parc. č. 2025/4, na ktorom sa nachádza bytový dom. Sporný pozemok nie je svojou polohou a využiteľnosťou priamo určený na výkon vlastníckych práv k bytovému domu, resp. samotným bytom. Žalovaní nie sú nijakým spôsobom nútení využívať sporný pozemok parc. č. 2025/3 na výkon svojich vlastníckych práv k bytovému domu a bytom. Rovnako pozemok parc. č. 2025/4, na ktorom stojí bytový dom, netvorí so sporným pozemkom parc. č. 2025/3 jeden ucelený územný areál, tieto pozemky sú oddelené pozemkom parc. č. 2025/88 a plotom. Priľahlým pozemkom k pozemku zastavenému bytovým domom môže byť v tomto prípade jedine a výlučne pozemok parc. č. 2025/88. Pozemok parc. č. 2025/3 je v súčasnosti rozdelený na osem samostatných oplotených častí, pričom prvé štyri časti užívajú vlastníci bytov v bytovom dome súp. č. XX a zvyšné štyri časti užívajú vlastníci bytov vo vedľajšom bytovom dome súp. č. XX. Zároveň sporný pozemok parc. č. 2025/3 je užívaný nielen obyvateľmi bytového domu č. XX, ale aj vedľajšieho bytového domu č. XX, pričom obyvatelia bytového domu č. XX užívajú ľavú polovicu sporného pozemku a obyvatelia bytového domu užívajú pravú polovicu sporného pozemku, pozemok teda neslúži výlučne jedinému bytovému domu, nie je splnená ani ďalšia podmienka definujúca priľahlý pozemok. Priľahlý pozemok môže byť výlučne pod spoločnými časťami a príslušenstvom domu, na jednej časti sporného pozemku sa nenachádzajú preukázateľne žiadne veci, ani oplotenie. Pritom je nesporné, že rozsah priľahlého pozemku musí mať svoje určité limity a priľahlý pozemok nie je neobmedzený. Samotný pojem „slúži na zabezpečenie dostatočne kvalitného užívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov“ definuje rozsah priľahlého pozemku, mal by slúžiť iba na zabezpečenie dostatočne kvalitného užívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov a zároveň je v tomto pojme odzrkadlený aj účel § 2 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, t. j. že priľahlý pozemok má slúžiť na to, aby sa vlastník bytu bezpečne a bez toho, aby porušoval zákon alebo obmedzoval vlastnícke právo tretej osoby, dostal z verejnej komunikácie do bytového domu, v ktorom má svoj byt. Skutočnosť, že žalovaní parkujú svoje motorové vozidlá na časti pozemku parc. č. 2025/3 (vľavo od bytového domu č. XX), ani to, že sa na pozemku parc. č. 2025/3 nachádzajú „čierne stavby“ (garáž a pod.) užívané vlastníkmi bytov v bytovom dome, ešte neznamená, že sa z tohto pozemku stáva priľahlým pozemkom k bytovému domu. Žalovaní na to, aby sa dostali do bytového domu, nepotrebujú použiť pozemok parc. č. 2025/3, ale na vstup do nehnuteľnosti z verejného priestranstva im slúži výlučne pozemok parc. č. 2025/88. Žalobca ďalej poukázal na zásadu občianskeho práva „servitutibus civiliter utendum“, v zmysle ktorej sa vecné bremená musia vykonávať šetrne tak, aby čo najmenej obmedzovali výkon vlastníckeho práva. Žalobca je výlučným vlastníkom pozemku parc. č. 2025/3 a je povinný platiť každý rok aj daň z nehnuteľnosti napriek tomu, že je dlhodobo obmedzovaný vo výkone svojich vlastníckych práv k
predmetným pozemkom, ktoré užívajú žalovaní bezodplatne. Žalovaní nikdy neprejavili skutočný záujem o odkúpenie predmetných pozemkov, žalovaní ani nemali nikdy záujem platiť žalobcovi primeranú odplatu za užívanie jeho pozemku. Nie je primerané, bežné a spravodlivé, aby bytovému domu so štyrmi bytmi prislúchal priľahlý pozemok o rozmere takmer 2000 m2. Zo Zmluvy zo dňa 30.5.2001 nevyplýva, že by pozemok parc. č. 2025/3 bol už pri prvom prevode určený ako priľahlý pozemok, pravdou je, že pozemok parc. č. 2025/3 nie je v zmluve vôbec spomínaný, pričom ak by bol pozemok parc. č. 2025/3 považovaný za priľahlý pozemok, musel by byť určite uvedený v tejto zmluve. Účelom žalobcu nebolo v tomto konaní preukazovať neplatnosť Zmluvy zo dňa 30.5.2001, ale skutočnosť, že v Zmluve zo dňa 30.5.2001 absentuje určenie a popis priľahlého pozemku, čo je obligatórnou náležitosťou zmluvy o prevode bytu, teda táto skutočnosť je dôkazom o tom, že pozemok parc. č. 2025/3 nebol určený ako priľahlý pozemok v pôvodných dokumentoch a ani v dokumentoch preukazujúcich prevod vlastníckeho práva k bytom. Sporný pozemok parc. č. 2025/3 nie je priľahlým pozemkom k pozemku zastavaným bytovým domom a súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodol nesprávne, keď žalobu zamietol. Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu. 12. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaných v 2. až 5. rade k odvolaniu sa vyjadril žalovaný v 1. rade. Vo vyjadrení uviedol, že žalobca je právnym nástupcom podniku Agrofrigor. Sporný pozemok bol orgánmi vtedajšej verejnej správy vyvlastnený aj finančne vysporiadaný z verejných zdrojov za účelom výstavby bytových domov pre potreby bývania pracovníkov vtedajšieho štátneho podniku Agrofrigor. Vyvlastnený pozemok má slúžiť výhradne na účely komfortného bývania jeho užívateľov vrátane podmienky, že na ňom nebude pokračovať ďalšia výstavba. Spoločnosť Agrofrigor spolu s Okresným výstavbovým bytovým družstvom (právny predchodca dnešného Okresného bytového družstva DS a realizátor stavby) sa zaviazali v Hospodárskej zmluve č. 7/75/8 poskytnúť užívateľom bezplatné užívanie pozemku. Existenciu tejto zmluvy, kľúčového dokumentu pred súdom prvej inštancie žalobca zatajil, resp. museli ju zložitou cestou nájsť, získať a súdu doručiť jej kópiu. Vyčítať žalovaným dátum jej dodania je pokrytecké v súvislosti s faktom, že pravosť tejto zmluvy žalobca nespochybnil a nepredložil ju ako právny nástupca zmluvnej strany na preskúmanie súdom z vlastnej iniciatívy už na začiatku samotného konania. Od roku 2012 žalobca bez akejkoľvek preukázanej iniciatívy stretnúť sa a komunikovať už s vlastníkmi týchto bytov, začal im žalobca doručovať faktúry za prenájom. Z iniciatívy vlastníkov preto kataster v roku 2014 zapísal na sporný pozemok zákonné vecné bremeno bezplatného užívania. Skutočným zámerom žalobcu je snaha legalizovať získavanie prevádzkového kapitálu formou čerpania úverov, pričom zákonné vecné bremeno bezplatného užívania pozemku je pochopiteľnou prekážkou pre veriteľa. Potreba zaťažiť pozemok za účelom čerpania úveru (aktuálny stav) však nemôže ísť na úkor práv žalovaných a žalobcu to nezbavuje povinnosti dodržiavať záväzok svojho právneho predchodcu priznaného v dokumente Hospodárska zmluva č. 7/75/8. Žalovaný v 1. rade navrhol, aby odvolací súd odvolanie zamietol. 13. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaných v 2. až 5. rade k odvolaniu sa vyjadrili žalovaní v 2. až 5. rade. Vo vyjadrení uviedli, že súd prvej inštancie nijak nepochybil, skutkový stav podrobne zistil, okrem iného aj vykonaním 2 miestnych obhliadok, závery súdu prvej inštancie spočívajú na širokom dokazovaní všetkými dostupnými dôkaznými prostriedkami, na základe ktorých dospel k správnemu právnemu názoru a taktiež k správnemu rozhodnutiu vo veci. Strany sporu, ako aj svedok, potvrdili, že počnúc výstavbou bytového domu až dodnes, spôsob užívania priľahlých pozemkov sa nijak nezmenil, a to ani vtedy, keď došlo k zmene vlastníka niektorého bytu bytového domu. V konaní pred súdom prvej inštancie bola jednoznačne preukázaná funkčná súvislosť sporného pozemku s bytovým domom, čo je základným zákonným predpokladom pre vznik vecného bremena zo zákona, ktoré je evidované na príslušnom liste vlastníctva k bytovému domu. Žalobcom navrhované obmedzenie zákonného vecného bremena zriadeného v prospech vlastníkov bytov v bytovom dome so súp. č. XX nie je dôvodné. Žalovaní v 2. až 5. rade zotrvali na svojom odvolacom návrhu. 14. K vyjadreniu žalovaného v 1. rade k vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaných v 2. až 5. rade k odvolaniu sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že v dokumente označenom ako Hospodárska zmluva č. 7/75/8 sa záväzok žalobcu poskytnúť budúcim užívateľom pozemku jeho bezplatné užívanie nenachádza. V prípade, ak by sa takéto ustanovenie aj nachádzalo v zmluve, otázne je, či by bolo takéto ustanovenie vôbec platné a záväzné. Snímka pozemkovej mapy z roku 1976 nie je dôkazom o tom, že sporný pozemok by mal priľahlým pozemkom k pozemku zastavenému bytovým domom. Žalobca sa vymedzil voči tvrdeniam žalovaného v 1. rade o údajnom úmyselnom zatajení Hospodárskej zmluvy č. 7/75/8, žalobca nemal vedomosť, že by takouto zmluvou disponoval, a ak by aj áno, nie je povinný
zmluvu predložiť. Sporný pozemok je vo výlučnom vlastníctve žalobcu a žalobca má právo so svojim vlastníckym právom voľne nakladať vrátane jeho zaťaženia záložným právom, pričom tieto tvrdenia sú irelevantné pre predmet tohto sporu. Nie je pravdou, že by žalobca odmietal rokovať s protistranou o mimosúdnom vyriešení tohto sporu. Medzi žalobcom a žalovanými, resp. ich právnymi zástupcami (ako aj vlastníkmi susedného bytového domu), došlo ešte pred samotným podaním žaloby, ako aj po podaní žaloby k opakovaným mimosúdnym rokovaniam (či už osobným alebo písomným), pričom strany konania k mimosúdnej dohode nedospeli, toto nie je pre merito veci vôbec podstatné. Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu. 15. V odvolacom konaní sa žalovaný v 1. rade vyjadril ďalším podaním, ku ktorému pripojil List vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D. B. zo dňa 17.9.2025 a Prosbu o stretnutie so zástupcami spol. McCarter. Vo vyjadrení uviedol, že na spornom pozemku p. č. 2025/3 pribudlo záložné právo v prospech Mesta D. B. na základe rozhodnutia č. 12852/DS/2025/022KV zo dňa 12.6.2025. Neplnenie daňovej povinnosti voči Mestu D. B. za sporný pozemok je v hrubom nesúlade s predmetom žaloby a tvrdeniami žalobcu o obmedzovaní vlastníckych práv zo strany žalovaných. Žalobca a ani jeho právny predchodca sa po dobu takmer 50 rokov finančne ani materiálne nepodieľali na udržovaní pozemku. Žalobca nikdy nemal záujem o riadne mimosúdne vysporiadanie sporného pozemku. 16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 17. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na určenie, že nehnuteľnosť vo výlučnom vlastníctve žalobcu nachádzajúca sa v katastrálnom území D. B., zapísaná v Liste vlastníctva číslo XXXX ako parcela registra „C“ číslo 2025/3 - zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 1742 m2 (ďalej aj „sporný pozemok parcela č. 2025/3“) nie je zaťažená v zmysle ustanovenia § 23 ods. 5 zákona číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zákonným vecným bremenom právom bezplatného užívania pozemku v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov vedených na Liste vlastníctva číslo XXXX dôvodiac, že uvedená parcela nikdy (ani v čase vykonania záznamu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu do katastra nehnuteľností) nespadala pod zákonné vymedzenie priľahlého pozemku v zmysle ustanovenia § 2 ods. 6 zákona číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že sporný pozemok parcela č. 2025/3 je priľahlým pozemkom k bytovému domu súpisné číslo XX na parcele registra „C“ číslo 2025/4 zapísanom v Liste vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie D. B. (ďalej aj „bytový dom s. č. XX“) a vzniklo k nemu právo zodpovedajúcemu vecnému bremenu spočívajúce v užívaní pozemku, ktoré je zapísané v katastri nehnuteľností. Žalobca nesúhlasil so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie dôvodiac, že sporný pozemok parcela č. 2025/3 nie je priľahlým pozemkom k bytovému domu s. č. XX. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil. 18. V prejednávanej veci bola spornou a odvolaním žalobcu nastolenou otázka, či parcela registra „C“ číslo 2025/3 - zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 1742 m2, zapísaná v Liste vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie D. B., ktorá vznikla oddelením od pôvodnej parcely registra „C“ číslo 2025/3 - zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 2885 m2 (na základe geometrického plánu), spĺňa
charakteristiku priľahlého pozemku k bytovému domu súpisné číslo XX postavenom na parcele registra „C“ číslo 2025/4 zapísanom v Liste vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie D. B.. 19. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. 20. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. 21. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 22. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 23. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci. 24. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnenej požiadavky, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci samej, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalobcovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné: 25. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie trpí skutkovými vadami, nakoľko súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov a v dôsledku vád v skutkových zisteniach vec aj nesprávne právne posúdil. 26. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku. Ak aj žalobca v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. 27. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné. 28. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery podrobne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje, ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. 29. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. 30. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 31. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. 32. Priľahlé pozemky možno definovať ako pozemky, na ktorých sa nachádza príslušenstvo domu a ktorých využitie je spojené s riadnym a plnohodnotným výkonom vlastníckeho práva k bytu, či nebytového priestoru. Priľahlý pozemok spolu s pozemkom, na ktorom je postavený bytový dom a s bytovým domom tvoria funkčný celok a slúžia k zabezpečeniu užívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov v dome. Takýto funkčný celok a zabezpečenie plnohodnotného užívania je spojené s určitou obslužnou funkciou priľahlého pozemku. Príslušenstvo bytového domu určené na spoločné užívanie slúži tomuto bytovému domu, hoci nie je jeho stavebnou účasťou. 33. Na to aby mohol vlastník bytového domu a následne vlastníci jednotlivých bytov a nebytových priestorov plnohodnotne vykonávať svoje vlastnícke právo, zákonodarca v ustanovení § 23 ods. 5 zákona číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravil, že na pozemkoch, na ktorých je postavený bytový dom, resp. na priľahlých pozemkoch, ktoré nie sú vo vlastníctve vlastníka bytového domu, sa zriaďuje vecné bremeno priamo zo zákona. Dotknuté ustanovenie malo riešiť situáciu, keď vlastník bytového domu nemôže nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom, na ktorých je bytový dom postavený alebo k priľahlým pozemkom. Na účely plnohodnotného a nerušeného výkonu vlastníckeho práva uvedených subjektov, zákonodarca uložil vlastníkovi pozemku povinnosť strpieť jeho užívanie vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome (tým nie je vylúčené následné usporiadanie pomerov vlastníka pozemku a vlastníkov jednotlivých bytov a nebytových priestorov, napr. odkúpením pozemku). Právo zodpovedajúce vecnému bremenu v zmysle ustanovenia § 23 ods. 5 zákona číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa týka aj okolitých bezprostredne susediacich pozemkov, netýka sa len pozemku, ktorého grafické označenie kopíruje stavbu bytového domu. Vecné bremená, ktoré vznikajú so zákona, majú špecifický režim, upravený zákonom, na základe ktorého sa zriaďujú, a prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci. Žiada sa dodať, že Ústavný súd SR odmietol návrh všeobecného súdu na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 23 ods. 5 zákona číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s Článkom 20 ods. 4 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2016 zo 7. decembra 2016). 34. Ako prvé žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne v napadnutom rozsudku konštatoval, že v čase zápisu zákonného vecného bremena k spornému pozemku parcela č. 2025/3 záznamom v roku 2014 zákon číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neobsahoval legálnu definíciu priľahlého pozemku. Uvedená odvolacia námietka nie je opodstatnená, keďže definícia priľahlého pozemku bola do uvedeného zákona doplnená až zákonom číslo 205/2023 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou stavebnej legislatívy, ktorým sa s účinnosťou od 1.4.2024 novelizoval (mimo iných) aj zákon číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v ustanovení § 2 ods. 1 písm. j), podľa ktorého na účely tohto zákona sa rozumie priľahlým pozemkom oplotený pozemok susediaci s domom, ktorý slúži výlučne tomuto domu. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že definícia pojmu „priľahlý pozemok“ sa v uvedenom zákone nenachádzala v čase prvého prevodu bytov v obytnom dome s. č. XX a ani v čase zápisu zákonného vecného bremena k spornému pozemku parcela č. 2025/3, i keď sa tento pojem v uvedenom zákone vyskytoval (napr. súdom prvej inštancie citované ustanovenia § 2 ods. 6, § 23 ods. 1, ďalej napr. § 10 ods. 1, 3, § 23 ods. 3, § 25 ods. 1). 35. Vo vzťahu k ustáleniu pojmu „priľahlý pozemok“ podľa zákona číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31.3.2024 súd prvej inštancie správne vychádzal zo vzájomných súvislosti uvedeného zákona (ods. 41. napadnutého rozsudku), z odbornej literatúry (ods. 42. napadnutého rozsudku) i z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (ods. 36., 40., 50.1. napadnutého rozsudku), keď za priľahlý pozemok považoval pozemok, ktorý tvorí s bytovým domom jeden funkčný celok a slúži na zabezpečenie kvalitného užívania bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. V nadväznosti na ustálenie pojmu priľahlý pozemok súd prvej inštancie na základe rozsiahleho dokazovania (ods. 5.3. - 5.6., 16. - 25.) spoľahlivo pristúpil k skúmaniu naplnenia atribútov tohto inštitútu v konkrétnostiach prejednávanej veci a precízne v rámci svojich úvah vysvetlil ich naplnenie s dôrazom na bezprostrednú blízkosť priľahlého pozemku (ods. 40. napadnutého rozsudku),
funkčnú súvislosť (ods. 44.1. napadnutého rozsudku), účel priľahlého pozemku (ods. 44.2., 49. napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie veľmi detailne a dôkladne vysvetlil svoje závery o tom, že sporný pozemok parcela č. 2025/3 je čo do polohy a spôsobu užívania priľahlým pozemkom k bytovému domu s. č. XX a odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v odsekoch 43., 44.1., 44.2., 49. bez potreby ho opakovať. Definičné znaky priľahlého pozemku súd prvej inštancie hodnotil komplexne prihliadnuc na dlhodobé faktické užívanie sporného pozemku parcela č. 2025/3 obyvateľmi bytového domu s. č. XX. 36. K námietke žalobcu, že sporný pozemok parcelu č. 2025/3 nevyužívajú vlastníci bytov spoločne sa súd prvej inštancie vyjadril v ods. 44.2. napadnutého rozsudku, k námietke žalobcu, že na spornom pozemku parcelu č. 2025/3 sa nenachádzajú preukázateľne žiadne veci sa súd prvej inštancie vyjadril v ods. 44.1. napadnutého rozsudku, k námietke žalobcu ohľadne veľkosti sporného pozemku parcelu č. 2025/3 viac ako 1000 m2 sa súd prvej inštancie vyjadril v ods. 39. napadnutého rozsudku, k námietke žalobcu ohľadne vstupu a parkovania na spornom pozemku parcelu č. 2025/3 sa súd prvej inštancie vyjadril v ods. 44.1. napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k opakovanej námietke žalobcu, že sporný pozemok parcela č. 2025/3 je samostatným pozemkom oddeleným od pozemku parcela č. 2025/88 a pozemku parcela č. 2025/4, na ktorom sa nachádza obytný dom, pozemky parcela č. 2025/3 a parcela č. 2025/4 sú oddelené pozemkom parcela č. 2025/88, odvolací súd pripomína, že k jeho oddeleniu došlo konaním žalobcu na základe geometrického plánu zapísaného do katastra nehnuteľností v roku 2016, teda až po prvých prevodoch bytov v bytovom dome s. č. XX a po zápise zákonného vecného bremena do katastra nehnuteľností v roku 2014. Pokiaľ žalobca ďalej argumentoval tým, že súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva zo dňa 30.5.2001 nie je v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v znení účinnom ku dňu 30.5.2001 určenie a popis priľahlého pozemku, vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu na priľahlom pozemku a úprava práv k pozemku zastavanému domom a k priľahlému pozemku, aj tieto argumenty súd prvej inštancie zodpovedal v ods. 50.1. napadnutého rozsudku. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie zodpovedal vyčerpávajúco argumenty žalobcu predostreté v konaní pred súdom prvej inštancie (zopakované i v odvolaní), vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho hodnotenie dôkazov podporuje príslušný záver o neodôvodnenosti nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís súd prvej inštancie dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové rozhodujúce skutočnosti a nepredkladá žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie primerane vysvetlil svoj myšlienkový postup, na základe ktorého relevantné skutkové zistenia podriadil pod hypotézu aplikovaných zákonných ustanovení. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s týmito závermi súdu prvej inštancie a poukazuje na ne. Neopodstatnenou je potom odvolacia námietka žalobcu, že sporný pozemok parcela č. 2025/3 nemôže byť považovaný za priľahlý pozemok. 37. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 23 ods. 5 zákona číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31.3.2024, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že sporný pozemok parcela č. 2025/3 je priľahlým pozemkom k bytového domu s. č. XX, ku ktorému vzniklo zo zákona právo zodpovedajúce vecnému bremenu (pričom pre jeho vznik nie je rozhodujúce, či jeho existencia je zapísaná v katastri nehnuteľností), závery súdu prvej inštancie o tejto otázke v napadnutom rozsudku treba považovať za súladné so zákonom a skutkovými zisteniami plynúcimi z riadneho dokazovania a odvolaciemu súdu ostáva len konštatovať správnosť dôvodov použitých na podporu takýchto záverov a s týmito sa v celom rozsahu stotožniť. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil. 38. Žalobca ďalej v odvolaní namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 17.6.2024 umožnil predložiť nové návrhy na vykonanie dokazovania do 30 dní (t. j. do 17.7.2024), napriek tomu žalovaní túto lehotu nedodržali a predložili návrhy na vykonanie odkazovania dňa 19.9.2024, teda 4 dni pred konaním pojednávania nariadeného na deň 23.9.2024. Podľa žalobcu nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočíval v tom, že nepoužil sudcovskú koncentráciu konania v zmysle ustanovenia § 153 Civilného sporového
poriadku a nebola zachovaná lehota na prípravu pojednávania. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vysvetlil pripustenie vykonania týchto dôkazných prostriedkov (ods. 53.1. napadnutého rozsudku) náročnosťou zabezpečenia listín z archívov a následným zaslaním súdu v čitateľnej podobe, tiež zdravotným stavom právneho zástupcu žalovaných v 2. - 5. rade. 39. K uvedenému odvolací súd uvádza, že dňa 17.6.2024 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom pojednávaní súd prvej inštancie vyzval strany na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania v lehote 30 dní, odročil pojednávanie na deň 23.9.2024, čo prítomní zástupca splnomocnenca žalobcu, žalovaný v 1. rade a právny zástupca žalovaných v 2. - 5. rade vzali na vedomie. Žalovaný v 1. rade predložil súdu prvej inštancie návrhy na doplnenie dokazovania dňa 31.8.2024 a žalovaní v 2. - 5. rade predložili súdu prvej inštancie návrhy na doplnenie dokazovania dňa 18.9.2024 (žalobca nesprávne v odvolaní uvádza dňa 19.9.2024). Súd prvej inštancie listinné dôkazy predložené žalovanými v súlade s ustanovením § 204 Civilného sporového poriadku vykonal na pojednávaní dňa 23.9.2024 oboznámením ich obsahu, následne ich ešte doručil dňa 26.9.2024 splnomocnencovi žalobcu, ku ktorým dôkazom sa splnomocnenec žalobcu vyjadril písomne Podaním zo dňa 11.10.2024 a mal možnosť vyjadriť sa k nim aj ústne na pojednávaní konanom dňa 13.11.2024 (pozn. zástupca splnomocnenca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 13.11.2024 odkázal na jeho posledné vyjadrenie). 40. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie uveril tvrdeniu žalovaného v 1. rade, že je stranou iba krátko, táto námietka nie je opodstatnená, keďže súd prvej inštancie výslovne uviedol, že toto tvrdenie žalovaného v 1. rade nie je dôvodom na pripustenie týchto dôkazných prostriedkov (ods. 53.1. napadnutého rozsudku). Tiež žalobca vyjadroval nesúhlas s postupom súdu prvej inštancie, ktorý si nepreveril tvrdenia právneho zástupcu žalovaných v 2. - 5. rade na pojednávaní konanom dňa 23.9.2024 o tom, že dôkazy nepredložil v súdom určenej lehote zo zdravotných a rodinných dôvodov. Odvolací súd uvádza, že právny zástupca žalovaných v 2. - 5. rade na pojednávaní konanom dňa 23.9.2024 hodnoverne objasnil svoj nepriaznivý zdravotný stav. Zo správania a postoja žalovaných, či právneho zástupcu žalovaných v 2. - 5. rade, po dobu celého konania nevyplýva, že by sa správali spôsobom vedúcim k nedôvodným prieťahom v konaní alebo uskutočňovali procesné úkony slúžiace na svojvoľné alebo bezúspešné bránenie práva. Okolnosti prejednávanej veci nenasvedčujú nepoctivému správaniu žalovaných, či uplatňovaniu ich práv, ktoré nie je slušné, a preto ani odvolací súd nemal dôvod pochybovať o pravdivosti dôvodov právneho zástupcu žalovaných v 2. - 5. rade, prečo nepredložil listinné dôkazy v súdom určenej lehote. 41. „Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2018 z 15. novembra 2018).“ 42. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (Čl. 5 Civilného sporového poriadku). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania je v diskrečnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu obligatórna. Súd prvej inštancie v závislosti od okolností prejednávaného prípadu v rámci svojej kompetencie sa rozhodol vykonať dôkazy navrhnuté žalovanými po uplynutí lehoty určenej súdom, v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil dôvody tohto svojho postupu pre ospravedlnenie omeškaného procesného úkonu, a preto odvolací súd nevzhliadol v tomto postupe súdu prvej inštancie pochybenie. Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie vykonaním dôkazov predložených žalovanými v 2. - 5. rade porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, nie je opodstatnená. 43. Tiež žalobca namietal, že predložením listinných dôkazov žalovanými súdu prvej inštancie 4 dni pred pojednávaním nariadeným na deň 23.9.2024, nebola zachovaná lehota na prípravu pojednávania. Žalovaní v 2. - 5. rade predložili listinné dôkazy súdu prvej inštancie dňa 18.9.2024, pojednávanie sa konalo dňa 23.9.2024. V zmysle ustanovenia § 178 ods. 2 Civilného sporového poriadku predvolanie sa doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať. Predvolanie na pojednávanie uskutočňuje súd z úradnej povinnosti a zabezpečuje sa ním, aby bolo strane umožnené vykonať právo na spravodlivý
súdny proces, ktorého súčasťou je aj možnosť zúčastniť sa pojednávania. Zástupca splnomocnenca žalobcu vzal na pojednávaní konanom dňa 17.6.2024 na vedomie termín pojednávania nariadeného na deň 23.9.2024 a na pojednávaní konanom dňa 23.9.2024 na vedomie termín pojednávania nariadeného na deň 13.11.2024, teda v oboch prípadoch mu bola zachovaná lehota päť dní na prípravu, oboch pojednávaní sa zástupca splnomocnenca zúčastnil a bol prítomný pri vykonávaní dôkazu listinami predloženými žalovanými, bolo mu umožnené vyjadriť sa k nim a na pojednávaní konanom dňa 23.9.2024 bola mu poskytnutá lehota na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania v nadväznosti na doručenie vyjadrení žalovaných spolu s listinnými dôkazmi. Z uvedeného je zjavné, že žalobca, resp. splnomocnenec žalobcu, mal zachovanú lehotu päť dní na prípravu pred pojednávaním, listinné dôkazy predložené žalovanými boli vykonané na nariadenom pojednávaní, naviac ešte doručené splnomocnencovi žalobcu a bola mu poskytnutá dodatočná lehota na predloženie ďalších dôkazov v nadväznosti na listinné dôkazy predložené žalovanými. Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nezachoval lehotu na prípravu pojednávania, nie je opodstatnená. Tiež bola obom stranám daná primeraná možnosť predniesť návrhy na doplnenie dokazovania za podmienok, ktoré nestavajú žiadnu zo strán do podstatne nevýhodnejšej situácie, teda princíp rovnosti zbraní bol zachovaný. 44. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s napadnutým rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov, než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa uplatneného nároku. Odvolacie námietky žalobcu ohľadne nesprávnych skutkových zistení a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za nenáležité. 45. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie sú naplnené. 46. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 47. Vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť rozhodnutia o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúcich z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolanie dôvodné. 48. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, je vecne správny. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil. 49. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania
v plnom rozsahu. O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci. 50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).