Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/78/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200740 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2014200740.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu Alojza Horvátha, Hlavná 992/45, 924 01 Galanta, IČO: 30 347 963, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubicou Masárovou, Púchovská 12, Bratislava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.1100306/1/348418/2014/4779 zo dňa 31. júla 2014 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100306/1/348418/2014/4779 zo dňa 31.7.2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č.1100306/1/348418/2014/4779 zo dňa 31.7.2014, ktorým bolo podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/541382/2014 zo dňa 10.2.2014 o vyrubení rozdielu dane vo výške 10 210,97 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010, vydané podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku. 2. Namietal hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie správcom dane vo vyrubovacom konaní ako i žalovaným v odvolacom konaní, garantované čl.48 ods. 2 Ústavy SR, a to porušenie dvojinštančnosti daňového konania, keď správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2008 až december 2011, pri ktorej správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku a daňovému subjektu - žalobcovi neoznámil existenciu pochybností o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov, nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, neúplné údaje doplnil, vysvetlil a chybné údaje opravil alebo preukázal ich pravdivosť, ktorý postup žalobca označil za odopretie možnosti počas daňovej kontroly uvádzať tvrdenia a navrhovať dôkazy. 3. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 9211401/5/5397928/2013 zo dňa 4.12.2013, ktorý bol doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu spolu s výzvou zo dňa 9.12.2013 na vyjadrenie sa. Po doručení Protokolu splnomocnený zástupca žalobcu podal námietky zo dňa 8.1.2014, na ktoré ale správca dane neprihliadol a podaním č. 9211401/5/214830/2014/Sme zo dňa 20.1.2014 žalobcovi oznámil, že s poukazom na ust. § 14 ods. 1 Daňového poriadku túto písomnosť považuje za bezpredmetnú, nakoľko daňový subjekt ako platiteľ dane z pridanej hodnoty má povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, pričom žalobca túto povinnosť nerešpektoval a vyjadrenie k Protokolu spôsobom predpísaným zákonom nepodal. Na základe tohto záveru správca dane bez ústneho pojednávania, na ktorom by pripomienky žalobcu prerokoval, vydal prvostupňové rozhodnutie. 4. Podľa názoru žalobcu správca dane bol povinný sa predmetným podaním zaoberať a podľa ustanovenia § 13 ods. 8 Daňového poriadku ho prípadne vyzvať na odstránenie nedostatkov, pre ktoré podanie nie je spôsobilé na prerokovanie, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008, podľa ktorého, ak sa daňové konanie pre žalobcu začalo bez prvej daňovej inštancie, teda len odvolacím konaním, správca dane tak svojim postupom porušil základné zásady daňového konania. Zákonnou úpravou uvedenou v ust. § 14 Daňového poriadku v spojení so spôsobom jej aplikácie zo strany daňových orgánov bola žalobcovi odňatá možnosť sa v prvostupňovom konaní k veci vyjadriť, čím bolo porušené aj právo žalobcu na spravodlivé a riadne konanie. Žalobca bol na základe takéhoto právneho predpisu proti svojej vôli nútený sprístupniť informácie, ktoré sú predmetom daňového tajomstva, svojej dcére, aby tak zabezpečil elektronické doručovanie, pretože vzhľadom na svoj vyšší fyzický vek, zdravotný stav a počítačovú negramotnosť nemohol konať inak. Takýto vynútený postup žalobca označil i za zásah do súkromia a s odkazom na uvedenú argumentáciu dal podnet konajúcemu súdu, aby podal návrh Ústavnému súdu SR na preskúmanie súladu ustanovenia § 14 Daňového poriadku s Ústavou SR, konkrétne s jej čl. 19 ods. 2, čl. 20, v spojení s čl.12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4. 5. Za porušenie práva na spravodlivé konanie garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR označil žalobca aj skutočnosť, že v jeho veci nerozhodoval nestranný a objektívny orgán, čím bolo porušené ust. § 60 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, pretože verejné výroky plk. Ing. Y. I., generálneho riaditeľa daňovej a colnej sekcie Finančného riaditeľstva SR vytvárajú silný náznak jeho presvedčenia o spáchaní daňového podvodu zo strany žalobcu, prezentované ešte v štádiu neukončenej daňovej kontroly a v čase, keď žalobca ani nebol oboznámený s výsledkami kontroly. Táto osoba preto mala byť vylúčená z daňového konania z dôvodu pochybností o jej nestrannosti a, naviac, osoby, ktoré sú v priamej riadiacej pôsobnosti plk. Ing. Y.W., ovplyvňovali aj priebeh úkonov počas daňovej kontroly, z čoho možno nadobudnúť dojem, že mali vplyv aj na hodnotenie dôkazov a ich právne posúdenie prvostupňovým orgánom v Protokole z kontroly a následne vydanom prvostupňovom rozhodnutí. Ak tie isté osoby súčasne mali vplyv na rozhodovanie žalovaného, je tým porušená zásada dvojstupňového konania, pretože podľa ustanovenia § 60 ods. 2 Daňového poriadku je právom daňového subjektu, aby v prípade druhostupňového konania konal nestranný orgán aj vo vzťahu k zamestnancom zúčastňujúcim sa rozhodovania na prvom stupni. 6. Žalobca namietal aj nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, ktorá bola prerušená od 12.4.2013, napriek čomu ale správca dane sám z vlastného podnetu v daňovej kontrole pokračoval, keď dňa 19.4.2013 uskutočnil tri ústne pojednávania so žalobcom, čím fakticky došlo k pokračovaniu daňovej kontroly a lehota na jej vykonanie začala opätovne plynúť. Okrem toho, že neboli splnené ani podmienky na prerušenie daňovej kontroly v materiálnom zmysle, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 24/2010-57, podľa ktorého nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly je porušením zásady primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní, pričom správca dane mohol pokračovať v kontrole aj bez informácií, ktoré mal získať medzinárodnou výmenou, pretože výsledkom informácií, pre ktoré správca dane kontrolu prerušil, bolo oznámenie českej daňovej správy, podľa ktorého nie je možné uskutočniť výsluch požadovanej osoby. K tomuto zisteniu správca dane nevykonal žiadne iné úkony, ktoré by smerovali k výsluchu tejto osoby a v Protokole absentuje akákoľvek zmienka o potrebe vykonať uvedený dôkaz, alebo z akého dôvodu takýto dôkaz nebude vykonaný. Podľa žalobcu správca dane takýmto konaním zneužil právomoc, ktorá mu vyplýva z ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku. 7. V ďalšej časti žaloby žalobca namietal nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a právne posúdenie veci, v súvislosti s čím poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej dôkaznú povinnosť preukázania takých objektívnych skutočností, na základe ktorých žalobca vedel alebo musel vedieť, že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány. 8. Má za to, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty všeobecne požadovať preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, či disponovala predmetným tovarom a či bola schopná ho dodať a splnila povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty s cieľom ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu. Je povinnosťou daňových orgánov, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a podvodov a uložili tresty takejto zdaniteľnej osobe. Žalobca zastáva názor, že nemá dôkaznú povinnosť k preukázaniu nadobudnutia tovaru jeho dodávateľmi a vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník, ak neexistovali žiadne objektívne okolnosti, ktoré by v ňom vzbudili pochybnosti o akejkoľvek nezákonnosti. Prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník nie je závislý od existencie vlastníckeho práva k predmetnému tovaru a od „fyzického prebratia“ tovaru jeho dodávateľom a následného predaja žalobcovi, pretože takáto podmienka z ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty nevyplýva. Zdaniteľná osoba nadobúda právo nakladať s tovarom ako vlastník v okamžiku, keď môže ona sama alebo ňou určená tretia osoba s daným tovarom vo vlastnom mene disponovať, čo vyplýva i z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, konkrétne C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, v zmysle ktorého každé plnenie sa musí posúdiť samostatne a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak žalovaný ako i správca dane odopierajú právo žalobcu na odpočítanie dane z faktúry vystavenej jeho dodávateľom z dôvodu, že žalobca neprijal všetky potrebné opatrenia a neobstaral si ďalšie dôkazy preukazujúce, že jeho dodávateľ uvedený na faktúre skutočne predmetný tovar prijal a dodal okrem tých, ktoré predložil a ktoré sú obvyklými dokladmi v obchodnej praxi a vyžadované zákonom o dani z pridanej hodnoty a zákonom o účtovníctve pri preukazovaní dodania uvedeného druhu tovaru, konajú v rozpore so závermi plynúcimi z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ. Žalobca splnil vecné ako aj formálne podmienky vzniku a výkonu práva, ktoré mu nemožno odoprieť len z dôvodu žalovaným tvrdenej dôkaznej núdze, resp. nepreukázaním, že by sa žalobca dostatočne ubezpečil, že dodávateľ, resp. jeho subdodávatelia sú schopní predmetné plnenie poskytnúť, ak žalovaný zároveň nepreukázal, že žalobca disponoval informáciou, ktorá ho oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti na strane jeho dodávateľa. 9. Žalobca dal do pozornosti aj rozsudok NS SR vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011, podľa ktorého daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovaru od určitého dodávateľa, čo žalobca dodržal. 10. Žalobca namietal porušenie svojich práv i pri výsluchu svedka G. M., keď mu nebolo umožnené byť prítomný na jeho vypočutí, čím správca dane porušil zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti ako aj ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Podľa jeho názoru možno mať dôvodné pochybnosti o spôsobe, akým správca dane jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v spise získal, so spisom bolo manipulované a dodatočne boli do neho dopĺňané listiny, pričom jemu nebolo umožnené riadne a včas sa s celým obsahom spisu oboznámiť, o čom svedčia jeho opakované podania správcovi dane. 11. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 8.12.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 12. K námietke týkajúcej sa nesprávne zisteného skutkového stavu uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly viedol dokazovanie v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku, zo svojich zistení vyvodil právne závery, ktoré sú súčasťou správcom dane vydaného rozhodnutia. Tam obsiahnuté zistenia boli posudzované jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, bolo prihliadnuté na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, vydané rozhodnutie obsahuje ustanovenia tak hmotnoprávnych predpisov (zákon o dani z pridanej hodnoty) ako aj procesných predpisov (Daňový poriadok), podľa ktorých bolo rozhodované. 13. K námietke porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku uviedol, že žalobca bol riadne oboznámený s pochybnosťami správcu dane a bola mu poskytnutá možnosť vyjadriť sa ku všetkým zistením skutočnostiam, vysvetliť nejasnosti a pravdivosť údajov riadne preukázať. Ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku neustanovuje formu, akú má mať oboznámenie daňového subjektu o vzniknutých pochybnostiach správcu dane, bolo tak urobené vo výzve na vyjadrenie sa k pochybnostiam, ktorej predchádza samotné oboznámenie sa s nimi, pričom táto zákonná podmienka splnená bola. 14. K porušeniu princípu dvojstupňového konania žalovaný poukázal na to, že konanie prebehlo podľa ustanovení Daňového poriadku, bolo vedené tak prvostupňovým správnym orgánom ako aj žalovaným, skutkový stav bol vyhodnotený zo všetkých zistení správcu dane. V danom prípade sa jednalo o rozsiahly proces dokazovania a v súvislosti s pochybnosťami o dodávkach tovarov prostredníctvom označených dodávateľov bolo na žalobcovi tieto pochybnosti vyvrátiť a na základe ním predložených dôkazov nastoliť takú situáciu, ktorá by bola pri uplatňovaní práva v súlade s ustanoveniami § 49 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. 15. K protiústavnosti elektronického doručovania upraveného v § 14 Daňového poriadku žalovaný s odkazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane striktne postupoval v zmysle procesných ustanovení o elektronickom doručovaní podaní, preto námietku žalobcu o počítačovej negramotnosti vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože zákon určuje rovnaké pravidlá pre všetky daňové subjekty, ktoré majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. 16. K odmietnutiu práva na odpočítanie dane žalovaný konštatoval, že vznik daňovej povinnosti zo zdaniteľných plnení je viazaný na ich reálnosť. Dodávateľ v rámci obchodného reťazca ale nepreukázal, že disponoval formálnym, alebo materiálnym vybavením na to, aby dostatočne odôvodnil ekonomickú podstatu svojej obchodnej transakcie, pretože tá vytvárala hlavný predpoklad, na ktorom je pojem podnikanie založené. 17. K námietke žalobcu vzťahujúcej sa k zaujatosti osôb z prostredia Finančnej správy SR žalovaný uviedol, že uvedená námietka nebola súčasťou odvolacieho konania a nesúvisí s uplatneným právom žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. 18. Zákonnú dĺžku daňovej kontroly žalovaný rešpektoval, kontrola trvala celkom 362 dní, pričom iné námietky týkajúce sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly neboli predmetom odvolacieho konania. K námietke, podľa ktorej správca dane i počas prerušenej daňovej kontrole vykonával ďalšie úkony žalovaný uviedol, že správca dane môže aj počas prerušenia daňovej kontroly (alebo daňového konania) pri správe daní postupovať podľa ustanovenia § 2 písm. a) Daňového poriadku a vykonávať ďalšie činnosti, pričom pojmom „ďalšia činnosť“ možno rozumieť aj úkony súvisiace so zabezpečením priebehu a účelu správy daní podľa Tretej hlavy Daňového poriadku, v tomto prípade konkrétne § 19. 19. Skutkový stav bol zistený dostatočne a námietky žalobcu odkazujúce na judikatúru Súdneho dvora EÚ, týkajúce sa jeho vedomosti, resp. predpokladanej vedomosti, že predmetné plnenia sú poznačené podvodom žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa zistenia správcu dane bol žalobcovi tovar dodávaný priamo od zahraničných (českých) dodávateľov, čo žalobca ani nepopieral a práve vstupom tuzemskej spoločnosti do obchodného reťazca došlo na strane žalobcu k získaniu daňovej výhody z prijatej faktúry od tuzemského dodávateľa, ktorý následne prestáva so správcom dane komunikovať, čím je znemožnené u neho preveriť skutočnosti uvedené v podanom daňovom priznaní, následne vystaví daňový doklad s tuzemskou daňou a žalobca si takto prijaté plnenie „zlegalizuje“ vo forme uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. 20. K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, na ktoré žalobca v podanej žalobe odkázal, žalovaný uviedol, že ich nemožno aplikovať na daný prípad, nakoľko v tomto prípade je podvodným konaním poznačené priamo plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu priamym dodávateľom a nie plnenie, ktoré podvodnému plneniu predchádzalo, resp. nasledovalo po plnení platiteľa dane. 21. K námietke žalobcu, podľa ktorej mu nebolo umožnené byť prítomný na vypočutí svedka p. M.alovaný uviedol, že spolupráca s uvedeným svedkom bola problematická, čo vyplýva aj z predloženého spisového materiálu, správca dane musel využívať všetky zákonné možnosti už len na zabezpečenie osobného kontaktu s touto osobou a až po predvedení menovaného mohol byť správcom dane vypočutý. Správca dane oznámil žalobcovi dňa 15.1.2013 prostredníctvom telefonického spojenia predvedenie menovanej osoby a zároveň tú skutočnosť, že bude s touto osobou spísaná zápisnica o vypočutí svedka. Žalobca na predmetné oznámenie reagoval vyjadrením, ktoré je obsahom Úradného záznamu č. 9211401/5/184378/2013 zo dňa 15.1.2013. 22. Žalobca v konaní zotrval na svojej argumentácii uvedenej v obsahu žaloby, predložil súdu opis článku s názvom „Špinavý obchod s mäsom?“ publikovaný dňa 23.11.2014, organizačnú štruktúru Finančného riaditeľstva SR, ako aj zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 18.9.2014, s tým, že táto obsahuje zoznam dokladov tvoriacich spis daňového orgánu. Poukazoval na to, že v predmetnom spise absentujú aj úradné záznamy, ktoré boli žalovaným vyhotovené na preukázanie informovania žalobcu o výsluchu svedka Kižňanského, zápisnice z 19.4.2014, rovnako ako vyjadrenie žalobcu k protokolu z daňovej kontroly a ďalšie doklady uvedené v zozname dokladov. 23. Krajský súd v Trnave rozsudkom 20S/78/2014 - 103 zo dňa 10.11.2015 žalobu ako nedôvodnú zamietol a v konaní neúspešnému žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, keď preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov, ako aj konanie a rozhodnutie prvostupňového orgánu, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozhodnutie je zákonné, vecne správne, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, ktorý je v zhode s obsahom pripojeného administratívneho spisu, na zistenia boli aplikované správne právne predpisy a v konaní neboli porušené práva žalobcu. 24. Tento rozsudok bol v dôsledku odvolania žalobcu zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/13/2016 zo dňa 30.5.2017, v ktorom odvolací súd (okrem iného) konštatoval, že bez úplnej spisovej dokumentácie nie je možné posúdiť vecnú stránku rozhodnutia - skutkovú a právnu, pričom súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez toho, aby mal k dispozícii a oboznámil sa so všetkými podkladmi, na základe ktorých bolo žalobou napadnuté rozhodnutie vydané. V tejto súvislosti sa podľa zistenia odvolacieho súdu v predloženom administratívnom spise nenachádza doklad o tom, kedy bolo rozhodnutie správcu dane z 12.4.2013 o prerušení daňovej kontroly doručené žalobcovi, ani žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií č. 9211401/5/1394948/2013/Sme a odpoveď na túto žiadosť, preto nie je možné zistiť, kedy reálne došlo k prerušeniu daňovej kontroly, ani posúdiť či boli splnené zákonné podmienky pre prerušenie kontroly a kedy dôvody jej prerušenia pominuli. Obdobne sa podľa zistenia odvolacieho súdu v spise nenachádzajú žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií č. 9211401/5/2837376/2012/Mod a č. 9211401/5/3826913/2013/Mod a odpovede na tieto žiadosti, zápisnice z pojednávaní vykonaných dňa 19.04.2013, oznámenie správcu dane č. 9211401/5/214830/2013/Sme zo dňa 20.1.2014 týkajúce sa bezpredmetnosti písomného vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej kontroly, ako ani samotné vyjadrenie žalobcu k protokolu z daňovej kontroly a úradný záznam z 15.1.2013 o postupe správcu dane pri výsluchu svedka L. M.. 25. V ďalšom konaní prejednal súd vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý sa pojednávania nezúčastnil napriek včasnému doručeniu predvolania a nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, vypočul právneho zástupcu žalobcu, ktorý zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii a žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to s poukazom na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/13/2016 zo dňa 30.5.2017. 26. Podľa obsahu spisového materiálu výzvou č. 9211401/5/5404810/2013 zo dňa 4.12.2013 (prílohu ktorej tvorí v zmysle ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku príslušný protokol) bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam uvedených v Protokole najneskôr do 30 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Podľa Potvrdenia o doručení protokolu č. 9211401/5/5447863/2013/Sme zo dňa 6.12.2013 bol príslušný Protokol zo strany splnomocneného zástupcu žalobcu prevzatý dňa 9.12.2013. 27. Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane - Daňový úrad Trnava dňa 10.2.2014 pod č. 9211401/5/541382/2014 podľa ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku. Rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, ktorým vyrubil dňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 10 210,97 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010, v odôvodnení ktorého okrem iného konštatoval, že daňový subjekt v lehote stanovenej správcom dane vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly nepodal a že lehota na vyjadrenie k protokolu uplynula dňa 27.1.2014. 28. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 1100306/1/348418/2014/4779 zo dňa 31.7.2014 postupom podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Trnava o vyrubení rozdielu dane potvrdil. 29. Pre posúdenie zákonnosti postupu rozhodnutia správneho orgánu je nevyhnutné, aby súd vychádzal z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu. Pod pojmom spisy žalovaného správneho orgánu podľa § 250d ods. 1 O.s.p. (podľa procesného predpisu účinného od 1.7.2016 § 102 ods. 1 SSP) sa rozumie úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu v danej veci vrátane originálu dokladov o doručení (R66/1988). 30. V prípade, že žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj administratívny spis, resp. predloží neúplný spis alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže náležite preskúmať, či správny orgán postupoval a rozhodoval v súlade alebo v rozpore so zákonom. Súdu v takom prípade chýbajú základné informácie o rozhodujúcich skutočnostiach majúcich vplyv na rozhodnutie o veci. Za takejto situácie súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť, či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu žalovaným zodpovedá obsahu spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto je pri nepredložení administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo len fotokópie administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné, čo samo o sebe zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie pre nepreskúmateľnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 41/2011). 31. V zmysle ustálenej judikatúry NS SR je povinnosťou správneho orgánu predložiť úplný administratívny spis a nie je úlohou súdu, aby po predložení nekompletného administratívneho spisu opakovane vyzýval správny orgán na doplnenie všetkých podkladov ktoré by v administratívnom spise mali byť (2Sžo/158/2010). 32. V danom prípade súd v súlade s námietkou žalobcu zistil, že žalovaným predložený administratívny spis neobsahuje všetky doklady tvoriace spis daňového subjektu tak, ako bol tento obsah zaznamenaný v zápisniciach o ústnom pojednávaní zo dňa 19.4.2013, pričom tieto nedostatky neboli žalovaným správnym orgánom odstránené ani na základe stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozsudku súdu prvého stupňa zrušujúcom uznesenie zo dňa 30.5.2017 neúplnosť spisovej dokumentácie označil za prekážku posúdenia vecnej stránky rozhodnutia. 33. V neposlednom rade administratívny spis správneho orgánu neobsahuje vyjadrenie žalobcu k protokolu o daňovej kontrole, na podanie ktorého v lehote 30 dní správca dane sám žalobcu v súlade s ustanovením § 46 ods. 8 Daňového poriadku vyzval, ako ani komunikáciu účastníkov týkajúcu sa tohto podania (oznámenia správcu dane zo dňa 20.1.2014 a 10.2.2014 adresované žalobcovi o bezpredmetnosti a právnej neúčinnosti jeho podania, upozornenie žalobcu zo dňa 23.1.2014, ktoré súdu v konaní predložil žalobca). 34. Nezaradenie týchto písomností do obsahu spisu žalovaný nezdôvodnil, zrejme vyplýva zo skutočnosti, že žalobca podanie nerealizoval zákonom predpísanou formou - elektronickými prostriedkami (§ 14 Daňového poriadku), ale písomnou formou, ktorá žalovaného, podľa jeho názoru, zbavuje povinnosti podaním sa zaoberať. 35. Odhliadnuc už od skutočnosti, že žalobcom zvolená forma podania nijak nesťažujúca možnosť poznania jeho obsahu, a charakter tohto obsahu, podanie k zaradeniu do spisu daňového subjektu logicky predurčuje, žalovaný svojim postupom nemajúcim oporu v procesnom predpise priamo sťažil preskúmanie zákonnosti svojho rozhodnutia a jemu predchádzajúceho postupu správnych orgánov. 36. K samotnému neprihliadaniu na iné ako elektronickými prostriedkami realizované podanie, či jeho bezpredmetnosti podľa tvrdenia žalovaného, je potrebné konštatovať, že žalovaný, ani správny orgán prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia a vo vyjadrení k veci nekonkretizoval ustanovenie zákona, ani právnu konštrukciu, ktorá by ho oprávňovala na takéto podanie bez ďalšieho neprihliadať /nezaradiť ho do spisu, prípadne ho skartovať?/. 37. Nedostatok právnej úpravy vo vzťahu k podaniu nezodpovedajúcemu požiadavke ustanovenia § 14 /v čase realizácie podania/ žalovanému neposkytuje priestor k svojvoľnému postupu zjavne v neprospech daňového subjektu, ktorý už aj vzhľadom na novelizáciu a doplnenie Daňového poriadku (§13 ods. 10 v spojení s ods. 8 a 9) s účinnosťou od 1.1.2016 ukladajúcu daňovému orgánu povinnosť vyzvať daňový subjekt k odstráneniu nedostatkov podania a poučiť ho o následkoch nerešpektovania výzvy, možno označiť bez ďalšieho za odporujúci zásadám daňového konania. 38. Z vyššie uvádzaných dôvodov súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu v priamej súvislosti s nedostatkom opory jeho skutkových zistení v obsahu administratívneho spisu a súčasne pre podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (v súvislosti s neprihliadaním správneho orgánu k vyjadreniu žalobcu k obsahu protokolu z daňovej kontroly), podľa § 191 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. g) SSP (zákon č.162/2015 Z.z.) v spojení s § 491 ods.1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere. 39. V konaní úspešnému žalobcovi súd priznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods.1 SSP, s tým, že o výške náhrady podľa § 175 ods. 2 SSP bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.