Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/86/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714200107 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2714200107.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobkyne: GENERAL FACTORING, a.s., IČO: 35 838 825, so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Jakubčák, s.r.o., IČO: 47 255 706, so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: T. R., nar. XX. Q. XXXX, bytom Y. XX, XXX XX F., o zaplatenie 1.688,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 29. októbra 2015 č. k. 2C 31/2014-102, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti žaloby a v časti rozhodnutia o trovách konania p o t v r d z u j e . II. Žalovaný nemá voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.323,06 eur, v časti riadneho úroku vo výške 17,30% p.a. z istiny 1.688,96 eur od 22. decembra 2010 do zaplatenia, v časti úroku z omeškania vo výške 9,00% p.a. z istiny 1.323,06 eur od 22. decembra 2010 do zaplatenia zastavil, II. vrátil žalobkyni krátený súdny poplatok za návrh v časti, v ktorej konanie zastavil v sume 72 eur prostredníctvom Slovenskej pošty a.s. - prevádzkovateľ systému, IČO: 36 631 124, so sídlom Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica, III. vo zvyšku žalobu zamietol a IV. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na § 497 Obch. z. (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení), § 1 ods. 1 až ods. 3, § 2 písm. a) až c), § 3 ods. 1 a ods. 2, § 4 ods. 1 až ods. 7 ZoSÚ2001 (zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), § 23a ods. 1 ZoOS1992 (zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), § 52 ods. 1 až ods. 3, § 54 ods. 1 a ods. 2 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) ako i § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2016) a vecne v zamietajúcej časti žaloby považujúc nároky žalobkyne uplatnené v tomto konaní voči žalovanému za nedôvodné, pre ich neexistenciu (z dokazovania totiž vyplynulo, že právna predchodkyňa žalobkyne poskytla žalovanému titulom bezúročného a bezpoplatkového úveru peňažné prostriedky vo výške 1.327,76 eur a žalovaný jej a jej právnej nástupkyni ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej vrátil finančné prostriedky v celkovej výške 2.022,04 eur, teda viac ako v skutočnosti obdržal), vyhodnotiac Zmluvu o splátkovom úvere číslo 0252729850 z 3. februára 2006 uzatvorenú medzi žalovaným ako dlžníkom a právnou predchodkyňou žalobkyne spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášiková ulica číslo 48, 832 37 Bratislava, ako veriteľom (z ktorej si žalobkyňa v tomto konaní ako právny nástupca pôvodného veriteľa uplatňovala právo na plnenie) za spotrebiteľskú (inak typovú, uzatvorenú podľa predtlače veriteľa) z dôvodu, že na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ (v tomto konaní žalovaný), ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ (v tomto konaní právna predchodkyňa žalobkyne), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Zároveň zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať prednostne zákon o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne Občiansky zákonník a úver na základe nej poskytnutý žalovanému za úver bezúročný bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ2001), z dôvodu klamlivého resp. nesprávneho uvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len RPMN) v úverovej zmluve (dajúc na roveň uvedenie v nesprávnej RPMN v zmluve, úplnej absencii takéhoto údaju v úverovej zmluve). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom na § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. a vecne nemožnosťou priznania náhrady trov konania žalovanému napriek jeho úspechu v spore, nakoľko tento nepodal návrh na priznanie mu náhrady trov konania. 2. Tento rozsudok v jeho zamietajúcej časti žaloby (výrok III. rozsudku) napadla včasným odvolaním žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu úplným vyhovením žalobe aj v tejto časti, prípadne s návrhom na jeho zrušenie v odvolaním napadnutej časti a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, viniac súd prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že pre svoje rozhodnutie nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, že nedostatočne zistil skutkový stav, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nakoniec, že svojím postupom (nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia) odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom v dôsledku čoho žalobkyňu v konaní znevýhodnil a porušil jej ústavné práva. V tejto súvislosti žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa premlčania jej nárokov uplatnených v tomto konaní (uvedenou v jej v podaní z 28. októbra 2015, v zmysle ktorej sa jej nároky uplatnené v tomto konaní premlčujú v 4 ročnej premlčacej dobe podľa Obch. z.) a svoje rozhodnutie vo vzťahu k tomuto neodôvodnil, že neodôvodnil ani požiadavku na protiprávne konanie právneho predchodcu žalobkyne, svoj negatívny záver týkajúci sa žalobkyne vo vzťahu k tomu, že jej právny predchodca konal v súlade s platným právom (z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, prečo by mal právny predchodca žalobkyne porušiť zákon pri výpočte RPMN) ako ani svoj záver, z akého dôvodu požaduje konanie právneho predchodcu žalobkyne spôsobom, ktorý je porušením jeho ústavných práv, poukazujúc na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, prípadne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Ústavného súdu SR ÚS III. 107/07, rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžo/191/2010, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo 7/2009, uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 201/2014 a ďalšie). 3. Žalovaný odvolacie námietky nepodal a k odvolaniu žalobkyne nevyjadril. 4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.), ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.). 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a § 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c), f) O.s.p., ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), e), h) C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti rozhodnutia o trovách konania vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. 6. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 31. októbra 2017 (§ 219 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.). 7. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania a to každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že žaloba žalobkyne je nedôvodná, i keď z iných dôvodov a na základe odlišného právneho posúdenia, keď podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie toto zákonné ustanovenie na danú vec neaplikoval, pričom to bolo pre posúdenie veci potrebné, odvolací súd v zmysle § 382 C.s.p. vyzval sporové strany, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii tohto ustanovenia a to v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy, pričom títo na výzvu odvolacieho súdu včas nereagovali. Výzva z 19. októbra 2017 bola žalobkyni doručená na vyjadrenie dňa 21. októbra 2017 a žalovanému dňa 23. októbra a odvolací súd vo veci rozhodoval až dňa 31. októbra 2017. 8. Z obsahu spisu ako i pripojenej úverovej zmluvy vyplýva, že medzi právnou predchodkyňou žalobkyne - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomašíkova ulica číslo 48, 832 37 Bratislava ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 3. februára 2006 uzavretá Zmluva o splátkovom úvere č. 0252729850, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver - typ MINIúver do 10 minút vo výške 1.327,76 eur (40.000 Sk). V zmluve bola uvedená pevná ročná úroková sadzba vo výške 17,30 % p.a. a ročná percentuálna miera nákladov 9,70%. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť v 59 mesačných splátkach vo výške 35,72 eur (1.076 Sk) vždy k 20. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola určená na deň 20.3.2006 a konečná splatnosť úveru na deň 20.1.2011. V zmluve bol dojednaný poplatok za správu úveru v mesačnej výške 1,66 eur (50 SK). Podľa článku II. bod 3. zmluvy, všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, ktoré sú súčasťou Úverovej zmluvy, VOP, ktoré sú súčasťou Úverovej zmluvy, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí. 9. Podľa oznámenia o postúpení pohľadávky z 28. decembra 2010 (č.l. 26), právna predchodkyňa žalobkyne oznámila žalovanému, že postupuje svoju pohľadávku vo výške 2.787,82 eur vyplývajúcu zo spotrebného úveru č. 252729850. Od okamihu doručenia oznámenia mal žalovaný uhrádzať uvedenú pohľadávku postupníkovi. Súčasťou oznámenia bola i doručenka, ktorá preukazovala prevzatie oznámenia žalovaným, a to dňa 2. marca 2011. 10. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE z 21. decembra 2010 a k nej patriacou prílohou č. 1 bolo zistené, že postupca - Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava postúpil na postupníka, ktorým je žalobkyňa v tomto konaní, pohľadávku voči žalovanému v tomto konaní, a to v sume 2.787,82 eur, z toho istina po splatnosti vo výške 2.496,51 eur a úroky z omeškania vo výške 291,31 eur. 11. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa v prvom rade nezaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. 12. Na to, aby sa niekto stal sporovou stranou (účastníkom konania), netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna sporová strana subjektom práva a sporová strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 192/2004). 13. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobkyni nepodarilo preukázať jej aktívnu legitimáciu, keď síce predložila zmluvu o postúpení pohľadávok z 21. decembra 2010, nepreukázala však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s., Bratislava voči žalovanému ako dlžníkovi. 14. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 15. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobkyni postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. 16. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobkyni, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21. decembra 2010 je preto minimálne v časti týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 O.z. (pre rozpor so zákonom). 17. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. 18. Ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 O.z.. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 O.z., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 O.z. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 O.z. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 O.z. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. 19. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 O.z., ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., bol postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. 20. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobkyňa nedokázala, že by v čase, keď mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená (21. december 2010), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobkyňa tak nedokázala, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobkyňu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobkyňa je oprávnená pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobkyňa nepreukázala, že sa platne a účinne stala veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jej žalobu zamietnuť. 21. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v časti 356, 90 eur s príslušenstvom zamietol, rozhodol v tejto zamietajúcej časti vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti žaloby potvrdil, a to vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania. 22. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s jej argumentáciou o tom, či sa jej nároky uplatnené v tomto konaní premlčujú v trojročnej alebo štvorročnej premlčacej dobe (z ktorého dôvodu je podľa jej názoru potrebné považovať jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné) odvolací súd dodáva, že takáto námietka v prejednávanej veci bola absolútne neopodstatnenou, nakoľko súd prvej inštancie nezamietol žalobu žalobkyne z dôvodu premlčania uplatnených nárokov a z toho dôvodu ani nebolo jeho povinnosťou sa toto otázkou v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať. 23. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). 24. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalobkyne, týkajúca sa nedostatku obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani argument o porušení práva na spravodlivý proces. 25. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 396 ods. 1 C.s.p.), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade nebol žalovaný aktívny a náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 27. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). 28. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 C.s.p. aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jeho nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 29. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).