Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/251/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2304899967 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2304899967.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: PhDr. Ing. M. Phil. E. L., PhD., nar. X. S. XXXX, bytom L., R. X, zast. splnomocnenkyňou: Mgr. Marek Benedik, s.r.o., Bratislava, Rudnayovo námestie 1, proti žalovaným: 1/ Národná banka Slovenska, Bratislava, I. Karvaša 1 a 2/ Slovenská republika (konajúca prostredníctvom Národnej banky Slovenska, Bratislava, I. Karvaša 1), o ochranu osobnosti, o odvolaniach žalobcu a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 10. mája 2010 č. k. 7C/106/2004 - 331 v spojení s dopĺňacím rozsudkom rovnakého súdu zo 7. júna 2010 č. k. 7C 106/2004-344 a v znení jeho uznesenia z 9. júna 2010 č. k. 7C 106/2004-347 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom k nemu vo vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa nepeňažného zadosťučinenia m e n í tak, že určuje, že žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia č. UBD-760-1/2003 z 21. mája 2003 uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalovaná 2/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD-760-1/2003 z 21. mája 2003 (ďalej tiež len „rozhodnutie UBD“) uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, hoci žalobca požadované kritériá spĺňal. Žalovanej 2/ tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 30.126 eur (?) do 3 dní a žalobcovi priznal náhradu trov konania v percentuálnom vyjadrení 75% s uložením povinnosti žalovanej „túto sumu“ (?) zaplatiť do rúk vtedajšieho advokáta žalobcu (Mgr. Marka Benedika, v čase rozhodnutia napadnutým rozsudkom zastupujúceho žalobcu ako advokát - fyzická osoba) taktiež do 3 dní. Dopĺňacím rozsudkom potom napravil opomenutie spočívajúce v nevybavení aj požiadavky smerujúcej voči žalovanej 1/ (tak, že žalobu v časti tejto účastníčky zamietol) a opravným uznesením opravil druhý čiastkový výrok rozsudku tak, že tam uviedol (namiesto sumy zhora) žalobcom požadovanú sumu peňažného zadosťučinenia 3.319,39 eur. Rozhodnutie vo veci samej, ktorým žalobe vyhovel, odôvodnil právne ust. § 11, § 13 a § 21 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), čl. 56 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „ústava“), § 2 ods. 4 zákona o NBS (zákona NR SR č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších zmien a doplnení), § 7 ods. 2 zákona o bankách (zákona č. 483/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) a odkazmi na § 3 a § 4 ods. 1 písm. g/ zákona č. 514/2007 (správne „2003“) Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (i tohto inak v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“). Vecne mal za to, že tu pri pôvodnom nasmerovaní žaloby len voči Národnej banke Slovenska (ďalej len „NBS“ alebo „národná banka“), nedostatku pochybností o vecnej (tzv. pasívnej) legitimácii národnej banky až do rozhodnutia v tejto veci prvým rozsudkom (z „12. novembra“ 2008 /?/, správne „11. februára“ takého roka, zrušeným uznesením Krajského súdu v Trnave z 23. januára 2009 sp. zn. 10Co/134/2008) a neskoršom rozšírení okruhu účastníkov konania (na žalovanej strane sporu) o štát (taktiež reprezentovaný národnou bankou) spolu s doplnenou argumentáciou žalobcu v prospech pasívnej legitimácie takéhoto ďalšieho účastníka bolo treba usúdiť na správnosť zažalovania len žalovanej 2/ a to najmä preto, že žalovaná 1/ (NBS) je iba štátnym orgánom plniacim viaceré úlohy a vykonávajúcim v rámci rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb štátnu moc, v súvislosti s ktorým konaním však za prípadné škody zodpovedá štát. I v prípade vecného riešenia žalobou nastoleného problému potom podľa súdu prvého stupňa žaloba bola dôvodnou, keďže národná banka rozhodnutím UBD, označeným aj v žalobnom návrhu (tzv. petite) a následne prevzatým tiež do výroku rozsudku nedala súhlas na zvolenie žalobcu za člena predstavenstva jednej z komerčných bánk a takýto svoj postup odôvodnila len jednou vetou, podľa ktorej kandidát nespĺňa všetky požadované kritériá; takto prezentovaný záver však nebola schopná obhájiť. Okrem toho, že sa tak pokúsila urobiť až v priebehu konania v prejednávanej veci a odhliadnuc od toho, že v tomto prípade z rozsudku ani nevyplýva, ktorá zo žalovaných si mala takto počínať (nech aj odvolací súd pripúšťa, že vystupovanie povereného zamestnanca žalovanej 1/ v konaní i za žalovanú 2/ tu mohlo spôsobovať ťažkosti) totiž jednak nebolo unesené dôkazné bremeno na výskyt takých postupov žalobcu, ktoré by mohli byť žalovanou stranou sporu problematizované, najmä však tu nebola schopnosť podradiť takéto postupy pod žiadne z kritérií dôveryhodnosti a odbornej spôsobilosti (v zákone o bankách zadefinovaných exaktne a taxatívne bez možnosti uplatnenia voľnej úvahy NBS pri ich posudzovaní). Podľa okresného súdu bolo namieste i priznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (kde sa v rozsudku pred jeho opravou a to ako vo vyhlásenom, tak i písomne vyhotovenom znení takéhoto rozhodnutia objavil rozpor výroku priznávajúceho 30.126 eur a odôvodnenia hovoriaceho o sume 3.319,39 eur), považovanej nie za tak vysokú, aby ju nebolo možno priznať v celom rozsahu, pretože tu bola príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a znížením dôstojnosti žalobcu v značnej miere najmä v bankovej sfére, ale tiež dopady rozhodnutia žalovanej (1/) na osobný i profesionálny život žalobcu. Dokazovaním výsluchom svedkov v osobách manželky žalobcu, jeho brata a bývalej kolegyne mal za preukázané uzavretie sa žalobcu a jeho pocity nešťastia a frustrácie, ako aj skončenie týmto pracovného pomeru u „žalovaného“ (?), pričom pri ambicióznosti žalobcu a venovaní ním množstva času realizovaniu sa v bankovej sfére nemohlo byť pre neho uspokojivým zamestnanie sa v leasingovej spoločnosti (kde inak z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, či žalobca v takejto spoločnosti mal pôsobiť aj po vydaní rozhodnutia UBD a ak áno, o akú spoločnosť malo ísť - pozn. odvolacieho súdu). Už v odôvodnení tohto rozsudku spomenul (súd prvého stupňa) údajné tzv. zvyškové zamietnutie žaloby s opomenutím len vyhlásenia aj takejto časti výroku rozsudku (bez vysvetlenia, z čoho by potom malo byť usudzované na existenciu takto tvrdeného rozhodnutia) a záujem napraviť to dopĺňacím rozsudkom a u rozhodnutia o trovách konania okrem len paušálneho odkazu na § 151 ods. 7 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) poukázal na nemožnosť konštatovania plného úspechu žalobcu (pre ktorého neistotu o osobe zodpovednej za zásah do osobnostného práva vyjadrenú zažalovaním až dvoch žalovaných bolo nutné žalobu voči žalovanej 1/zamietnuť). Dopĺňací rozsudok bol odôvodnený právne ust. § 166 ods. 1 O. s. p. a vecne opomenutím rozhodnutia o tzv. zvyškovom zamietnutí žaloby (ktorým záverom, podloženým aj obsahom spisu, došlo k absolútnemu popretiu skoršieho záveru pojatého do odôvodnenia pôvodného rozsudku) a napokon opravné uznesenie právne ust. § 164 O. s. p. a vecne zrejmou nesprávnosťou výšky priznanej sumy tzv. peňažného zadosťučinenia, ku ktorej malo dôjsť pri prepočte pôvodnej sumy (v niekdajších Sk) na eurá. Už proti prvému z rozsudkov zhora podala včas odvolanie žalovaná 2/ a v prípade rozsudku dopĺňacieho tak rovnako včas urobil žalobca. Žalovaná 2/ navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu (aj) voči nej zamietnuť, majúc za to, že tu došlo k pochybeniu v podobe nesprávneho právneho posúdenia veci. Len ustanovenia § 4 zákona o NBS a § 4 zákona o dohľade nad finančným trhom (zákona č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) vymedzujú, kedy národná banka zastupuje Slovenskú republiku, naopak však zo žiadneho právneho predpisu nemožno vyvodiť takéto zastupovanie vo veciach žalôb na ochranu osobnosti (kde naopak podľa odvolateľky, rovnako ako v prípade zodpovednosti za škodu podľa zodpovednostného zákona, má v mene Slovenskej republiky konať Ministerstvo spravodlivosti SR). Rozhodnutie UBD spochybňované žalobou potom predstavuje výsledok rozhodovacieho procesného postupu orgánu verejnej správy s možnými dvoma alternatívami rozhodnutia (rozhodnutie o udelení predchádzajúceho súhlasu k ustanoveniu konkrétnej fyzickej osoby za člena štatutárneho orgánu banky a presný opak takéhoto rozhodnutia - o neudelení príslušného súhlasu), toto je však právoplatné a záväzné pre všetky orgány (vrátane súdov). Ak potom Najvyšší súd SR (ďalej tiež len „NS“) aj Ústavný súd SR (ďalej tiež len „ÚS“) a to prvý z nich rozhodnutím (správne „uznesením“) z 5. septembra 2007 č. 2-Sž 38/2006 (správne „č. k. 2 Sž 38/2006-29“), druhý potom rozhodnutím (aj tu správne „uznesením“) z 28. mája 2008 III. ÚS 176/08 (tu napokon správne „č. k. III. ÚS 176/08-22“) konštatovali, že takýmto rozhodnutím nedošlo k porušeniu subjektívnych práv, resp. základných práv a slobôd žalobcu a teda ani k zásahu do jeho osobnostnej sféry, napadnutým rozsudkom došlo fakticky k preskúmaniu rozhodnutia žalovanej 1/ mimo systému tzv. správneho súdnictva a aj ku konštatovaniu jeho nezákonnosti, čo však s prihliadnutím k záväznosti výroku vykonateľného rozhodnutia pre účastníkov konania a orgány verejnej moci treba považovať i za nerešpektovanie jedného z ústavných princípov delenia moci (navyše orgánom na to nepríslušným); dôvodilo sa týmto odvolaním. Žalobca naopak napadol výrok rozsudku zamietajúci žalobu voči žalovanej 1/ (rozumej rozhodnutie pojaté až do dopĺňacieho rozsudku), argumentujúc pritom predovšetkým procesnou opatrnosťou za situácie nie celkom dostatočnej jasnosti právnej úpravy - v tom, či tu má ísť (u rozhodnutia spochybňovaného žalobou) o prípad vlastného konania žalovanej 1/ alebo o konanie tejto účastníčky v mene štátu. I v závislosti na podstate odvolacích námietok žalovanej 2/ preto navrhol zmenu napadnutého rozsudku (tu rozumej vyššie priblížených rozhodnutí súdu prvého stupňa v ich súhrne) ako určením neoprávneného zasiahnutia do jeho práv žalovanou 1/, tak i uložením takejto účastníčke povinnosti na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch; avšak s podržaním si (pre prípad stotožnenia sa odvolacieho súdu s názorom súdu prvého stupňa, týkajúcim sa vecnej /tzv. pasívnej/ legitimácie) alternatívneho odvolacieho návrhu na potvrdenie rozsudku (-ov) súdu prvého stupňa (pri vyporiadaní sa s odvolaním žalovanej 2/). Žalovaná 1/ navrhla napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa jej samej (krytej dopĺňacím rozsudkom) potvrdiť a naopak v časti týkajúcej sa žalovanej 2/ tento zmeniť podľa odvolacieho návrhu tejto účastníčky (čiže zamietnuť žalobu v celom rozsahu) a to pre stotožnenie sa s obsahom odvolacích námietok tejto odvolateľky. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 24. januára 2012 č. k. 10Co/277/2010-371 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej týkajúcej sa nepeňažného zadosťučinenia zmenil určením neoprávnenosti zásahu žalovanej 1/ do práva na ochranu osobnosti žalobcu odôvodnením inkriminovaného rozhodnutia z 21. mája 2003 a tzv. zvyškovým zamietnutím žaloby v príslušnej časti (nepeňažného zadosťučinenia) voči žalovanej 1/ a úplným urobením tak v prípade žalovanej 2/; vo zvyšku veci samej voči žalovanej 1/ (čiže v časti požiadavky na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) a v časti trov konania (všetkých účastníkov) potom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takéto svoje rozhodnutie založil vo veci samej na jednej strane na argumentácii, podľa ktorej v prípadoch druhovo totožných s tým z prejednávanej veci bolo treba z rozhodnej úpravy vyvodiť pasívnu legitimáciu národnej banky a nie štátu (napriek zvereniu NBS určitých rozhodovacích oprávnení totiž predmetom žaloby nebol priamo takýto výkon a škoda pripisovaná mu za následok, ale zásah do osobnostnej sféry jednotlivca s možnou a aj tu odvolacím súdom konštatovanou rôznosťou zasahovateľov do takejto sféry), na strane druhej potom na tom, že u požiadavky uplatnenej žalobou nešlo o pokus zvrátiť pre žalobcu neuspokojivý výsledok konania vykonaného NBS (s vedomím možných alternatív takého vstupu do konania orgánu verejnej správy, ktorými by bol buď neúspech s požiadavkou na odstránenie rozhodnutia UBD alebo naopak úspech s takouto požiadavkou), ale len o požiadavku na vyslovenie, že národná banka nenáležitou a zákonu nezodpovedajúcou (príliš všeobecnou) podobou odôvodnenia svojho rozhodnutia (teda len časťou rozhodnutia nemajúcou záväzný charakter a samostatne v tzv. správnom súdnictve nepreskúmateľnou) zasiahla do osobnostných práv žalobcu (pričom tu šlo o jediný odvolacím súdom nájdený právny prostriedok nápravy závadného stavu, ktorý mal žalobca po konštatovaniach NS i ÚS o nedostatku jeho statusu účastníka konania pred NBS k dispozícii). Odvolací súd sa tak prakticky stotožnil so súdom prvého stupňa v otázke neoprávnenosti zásahu a rozišiel sa s ním len, pokiaľ šlo o osobu považovateľnú za pôvodcu takéhoto zásahu; nepovažoval však za dôvodnú aj požiadavku žalobcu na konštatovanie, že (oproti konštatovaniu tvoriacemu súčasť odôvodnenia rozhodnutia UBD) žalobca príslušné kritériá spĺňal (v tomto prípade odhliadnuc od inak nutného preukazovania vlastného tvrdenia žalobcu takýmto účastníkom pre zjavnú snahu žalobcu takouto požiadavkou už fakticky negovať aj podľa odvolacieho súdu žalobcom nezmeniteľný výsledok konania pred NBS). NS rozsudkom z 26. septembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 176/2012 dovolanie žalobcu zamietol a na dovolanie žalovanej 1/ vyššie označený rozsudok tunajšieho odvolacieho súdu len v časti určenia neoprávnenosti zásahu tejto účastníčky do práva žalobcu na ochranu osobnosti odôvodnením rozhodnutia UBD zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tak preto, že síce akceptoval názor Krajského súdu v Trnave o potrebe nasmerovania žaloby voči národnej banke (teda o tom, že za pôvodkyňu zásahu treba v prípadoch druhovo totožných s tým z prejednávanej veci považovať ju a nie štát), nepovažoval však za správny záver odvolacieho súdu o neoprávnenosti zásahu, urobeného predmetom konania v tejto konkrétnej veci. S odvolaním sa na niektoré svoje rozhodnutia (sp. zn. 3 Cdo 201/2007, 5 Cdo 157/2007, 5 Cdo 274/2007 a 5 Cdo 47/2011), na tzv. právnu vetu z rozhodnutia publikovaného pod R 36/2009 a tiež na názor uverejnený v rámci Zborníka III. (SEVT, Praha 1980, str. 197) mal za to, že o neoprávnenosť zásahu nemôže ísť vtedy, ak sú tu okolnosti vylučujúce jeho protiprávnosť, pričom jednou z takýchto okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti (kde dochádza k stretu dvoch záujmov a to individuálneho záujmu fyzickej osoby s vyšším verejným a preto prednostným záujmom). Dovolací súd síce pripustil, že v určitých situáciách nebudú postačujúcimi štandardné prostriedky nápravy v konaní pred orgánom na to povolaným (opravné prostriedky či návrh na opravu dôvodov rozhodnutia) a nemožno tak podľa neho (len s poukazom na to, že tu ide o úradné rozhodnutie) vylúčiť úspešnosť žaloby o ochranu osobnosti, podanej treťou osobou, nedisponujúcou postavením účastníka konania pred orgánom dopúšťajúcim sa excesu (prekročenia medzí tzv. zákonnej licencie), nad rámec praktického konštatovania o ocitnutí sa aj žalobcu z prejednávanej veci v pozícii osoby nepovažovanej žiadnym zo skôr konajúcich súdov (zo strany NS ani ÚS) za osobu oprávnenú brojiť proti rozhodnutiu UBD však už ďalej nepokračoval, ale sa obmedzil na to, že odvolací súd mal (v rozsudku z 24. januára 2012) porovnaním obsahu odôvodnenia rozhodnutia UBD so zákonom taxatívne stanovenými predpokladmi udelenia súhlasu uzavrieť, že v prípade žalobcu neboli dané dôvody pre zamietnutie predmetnej žiadosti (?). U správnych aktov, ktoré sú (len) vecne chybné alebo nezákonné, však platí prezumpcia ich správnosti (nutnosť ich považovania za bezchybné a záväzné) a „pokiaľ odvolací súd pri posudzovaní rozhodnutia UBD nezostal len pri skúmaní textu jeho odôvodnenia a v ňom obsiahnutých formulácií, ale pristúpil aj k posúdeniu toho, či žalobca v skutočnosti zákonné kritériá splňoval alebo nesplňoval, neprípustne prehodnocoval samo meritum rozhodnutia žalovanej a v rozpore so zákonom - mimo rámca správneho súdnictva preskúmal vecnú správnosť rozhodnutia iného orgánu verejnej moci“ (citované z odôvodnenia rozsudku NS), na čom podľa názoru dovolacieho súdu nič nemenilo ani vysvetlenie zamietajúceho stanoviska žalovanej 1/ len za pomoci tých istých formulácií, ktoré používa zákon a ktoré by zrejme tvorilo nevyhnutnú súčasť odôvodnenia aj každého iného jej rozhodnutia v obdobnej veci. Odvolací súd preto opätovne prejednal vec a to tentoraz podľa § 212 ods. 1 O. s. p. len v časti, v ktorej došlo (tu rozumej v druhom stupni) k čiastočnému vyhoveniu žalobe voči žalovanej 1/. Len v takejto časti bol totiž rozsudok odvolacieho súdu z 24. januára 2012 zrušený s vrátením mu veci na ďalšie konanie, kým výsledkom dovolacieho konania v časti zamietnutia žaloby voči žalovanej 2/ bolo zamietnutie dovolania žalobcu, správnosť ostatných čiastkových výrokov skoršieho rozsudku odvolacieho súdu (čiže rozhodnutia o zvyškovom zamietnutí žaloby o nepeňažné zadosťučinenie voči žalovanej 1/, ďalšieho rozhodnutia zrušujúceho ostatný rozsudok súdu prvého stupňa v časti požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanej 1/ a do tretice i rozhodnutia zrušujúceho s vrátením veci na ďalšie konanie okresnému súdu tiež prvostupňové rozhodnutie o trovách konania všetkých účastníkov) prieskumu v dovolacom konaní podrobená nebola a napokon od rozhodnutia odvolacieho súdu v januári 2012 súd prvého stupňa medzery vzniknuté čiastočným zrušením jeho rozsudku ešte nezacelil. Odvolací súd tak urobil podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v osobnej neprítomnosti žalobcu i zástupcu jeho splnomocnenkyne (pretože podanie druhej z takýchto osôb zo 7. apríla 2015, sprevádzané plnomocenstvom udeleným jej žalobcom 1. deň rovnakého mesiaca i roka, ospravedlňujúce neprítomnosť oboch takýchto osôb a požadujúce odročenie pojednávania na iný termín, nielenže bolo svedectvom zachovania zákonom ustanovenej lehoty na prípravu pred pojednávaním, ale odôvodnené bolo výlučne kolíziou pojednávaní právneho zástupcu, teda iným než dôležitým dôvodom a to za situácie, v ktorej osobná prítomnosť účastníka na pojednávaní nebola nevyhnutnou) a dospel k záveru, že nech aj napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s prihliadnutím k úvahám predostretým tunajším súdom už skôr (pri rozhodovaní v januári 2012) rozhodne nemožno považovať za bezchybný; napriek takejto skutočnosti a aj úvahám vysloveným v rozsudku NS (ktorým došlo k čiastočnému zrušeniu skoršieho rozsudku odvolacieho súdu v tejto veci) naďalej treba trvať na tom, že k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti rozhodnutím UBD a to jeho odôvodnením došlo. Predovšetkým sa však žiada a to na margo nemožnosti tunajšieho súdu učiniť zadosť povinnosti spomenutej v závere rozsudku dovolacieho súdu (tu por. aj ust. § 243d ods. 1 vety druhej O. s. p.) vysvetliť, prečo zotrvanie odvolacieho súdu na názore o potrebe vyhovenia žalobe porušením príslušnej zákonom ustanovenej (a aj súdom rozhodujúcim o dovolaní prízvukovanej) povinnosti tzv. inštančne podriadeného súdu nebolo. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy (inak článku tvoriaceho súčasť druhej hlavy ústavy, nazvaného „Základné práva a slobody“ a v jej rámci tiež druhého oddielu, nadpísaného tzv. marginálnou rubrikou „Základné ľudské práva a slobody“) každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky; podľa odseku 2 rovnakého ústavného článku kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak a z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd a napokon podľa odseku 4 tu citovaného článku ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy a podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Podľa čl. I § 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (inak samého dotknutého ďalšími zmenami a doplneniami, nateraz v počte 41 - pozn. odvolacieho súdu, ďalej tiež len „zákon o sudcoch“) sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom [odsek 2]; pri výkone svojej funkcie je nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom; pričom aj právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na základe návrhu súdu je pre súd záväzný [odsek 3] a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi (tu por. i len príkladmý odkaz poznámkou č. 1 v zákone o sudcoch na celý O. s. p., resp. i Trestný poriadok) je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa [odsek 4]. Podľa § 243d ods. 2 O. s. p. ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté rozhodnutie a ak nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie. Z vyššie odcitovaných ustanovení ústavy vyplýva nielen ústavná proklamácia definujúca Slovenskú republiku (o. i.) za právny štát (ktorému je vlastné dôsledné dodržiavanie i uplatňovanie práva všetkými subjektami, súdy a iné štátne orgány z toho rozhodne nevynímajúc) a základná zásada ovládajúca sféru verejného práva (teda opäť i činnosť všetkých štátnych orgánov), vyjadrovaná zjednodušene i tak, že štátne orgány môžu konať len to, čo im ústava a zákony dovoľujú (na rozdiel od subjektov súkromného práva, u ktorých čl. 2 ods. 3 ústavy vymedzil presný opak, teda, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá), ale aj medze, v ktorých sa môžu pohybovať ako subjekty práva súkromného (tradiční konzumenti „produkcie“ štátnych orgánov, reprezentovanej opatreniami povahy legislatívnej, ale aj povahy aktov individuálnej aplikácie práva), tak i štátne orgány. U práv (resp. slobôd, ďalej len „práva“) zaručovaných na úrovni základného zákona štátu a začlenených v druhej hlave ústavy je istým špecifikom ich výpočtu, že dielom ide o práva nazývané tiež hmotnoprávnymi a dielom o práva charakteru procesného (ktorých úlohou je vytvoriť priestor pre ochranu práv zaraditeľných do prvej z tu spomínaných skupín), súčasťou takéhoto zakotvenia práv charakteru procesného (medzi ktoré patria mimo akúkoľvek pochybnosť i práva na súdnu a inú právnu ochranu) je však tiež ďalšia ústavná zásada, podľa ktorej každý cítiaci sa dotknutý (teda nie nutne i objektívne dotknutý) rozhodnutím orgánu verejnej správy má právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia takéhoto orgánu súdom za podmienok ustanovených zákonom, ktorý príslušné ústavne garantované právo môže aj obmedziť či celkom vylúčiť, toto sa však nesmie týkať rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Odhliadnuc od toho rozmeru problému, ktorým je použitie zo strany ústavodarcu všeobecnejšieho a zjavne širšie vyložiteľného výrazu „týkajúcich sa“ (pri ktorom zjavne postačuje akékoľvek dotknutie niektorého zo základných práv alebo niektorej z takto definovaných slobôd a nemusí tak ísť iba o priamy zásah do práva či slobody výrokom rozhodnutia, považovaným štandardne za jedinú jeho záväznú časť), tým sú ale dané i limity pre zákonodarnú, výkonnú aj súdnu moc, akým spôsobom možno v príslušnej oblasti tzv. vykonávaciu legislatívu predpokladanú ústavou tvoriť i aplikovať. Takýmito limitmi treba rozumieť, že ani pomyselný manévrovací priestor Národnej rady Slovenskej republiky (dnes jediného ústavou na prijímanie zákonov splnomocneného orgánu) nie je neobmedzený a to rovnako platí pri ďalšej tzv. podzákonnej legislatíve (na úrovni vlády či ministerstiev) aj pri aplikácii, resp. interpretácii práva na to povolanými orgánmi „obdarenými“ podielom na výkone verejnej moci (orgánmi verejnej správy a/alebo súdmi). Práve z toho plynie praktický zákaz prijímania zákonov či iných predpisov ešte nižšej právnej sily aj interpretácie tzv. pozitívneho práva, pokiaľ ich dôsledkom je nerešpektovanie ústavného príkazu. V prípadoch druhovo totožných s tým z prejednávanej veci, teda u konaní orgánov verejnej správy, nasledovaných konaniami súdov opisovanou zakázanou interpretáciou musia byť všetky také postupy správnych orgánov spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd, ak pri podrobení testu zákonnosti zásahu nemajú nádej obstáť (v tomto prípade inak bez ohľadu na reálnu možnosť ich podrobenia takémuto testu či využitie takejto možnosti, ako aj na prípadné spoliehanie sa konajúceho orgánu, že k takémuto preskúmaniu výsledku jeho činnosti nepríde), pri rozhodovaní súdov potom každá taká interpretácia, ktorej dôsledkom je buď odmietnutie priznania osobe dotknutej rozhodnutím orgánu verejnej správy na niektorom základnom práve či slobode akéhokoľvek účinného prostriedku nápravy alebo len formálne priznanie takéhoto prostriedku, spočívajúce v prehliadaní (tolerovaní) nezriedka veľmi závažných nedostatkov postupov či rozhodnutí spôsobujúcich zásahy do ústavou garantovaných práv bez poskytnutia objektívne uspokojivého vysvetlenia toho, v čom má spočívať favorizovaný verejný záujem (pokiaľ sa argumentácia oprávnenosťou zásahu zakladá na ňom) a takto aj toho, či vôbec a ak áno, za akých okolností a prečo môže byť zásah do základného práva či slobody považovaný za ospravedlniteľný. Práve v korektnej odpovedi na otázku schopnosti postupu správneho orgánu, resp. výsledku postupu (reprezentovaného tradične rozhodnutím) prejsť vyššie spomínaným testom zákonnosti treba hľadať aj súvisiacu odpoveď na doterajšou judikatúrou dostatočne nezodpovedanú otázku, čo v rámci výkonu zákonom zverených oprávnení štátnych orgánov či takto im uložených povinností už je vybočením (excesom). Všetky tunajšiemu súdu známe doterajšie rozhodnutia zaoberajúce sa takýmto problémom sa totiž obmedzili len na vymedzenie negatívne (na to, čo excesom nie je) a takto de facto aj na poskytovanie puncu legitimity i takým rozhodnutiam (postupom), ktoré ani za pomoci diplomatického jazyka nejde označiť miernejšie, než za diskutabilné. Naopak povinnosťou každého súdneho rozhodnutia ašpirujúceho na titul nielen zákonného, ale i spravodlivého a do tretice tiež takého, ktoré má ambíciu stať sa aj mienkotvorným, je objasniť, akým spôsobom sa môže osoba dotknutá na základnom práve či slobode ochrany práva dovolať. Za predpokladu, že takýmto spôsobom ten zvolený žalobcom v konkrétnej veci nie je, záujem na presvedčivosti rozhodnutia odmietajúceho takýto spôsob prikazuje súdu tiež priniesť alternatívu vedúcu k požadovanému výsledku a to takú, ktorá nebude len ďalšiu slepou uličkou s koncovkou v podobe záveru súdu, že v skutočnosti žiaden efektívny prostriedok nápravy (tu rozumej vecného vyriešenia nastoľovaného problému) nejestvuje (keďže takýto záver súdu za stavu nemožnosti sa veci „zbaviť“ s poukazom na nedostatok jeho právomoci by už bol reálne odopretím spravodlivosti). Ak potom jednou zo základných vlastností, definujúcich v podmienkach ústavného systému i právneho poriadku Slovenskej republiky súdnu moc a aj jej primárnych nositeľov (sudcov), je jej nezávislosť a už ústava i zákon o sudcoch ustanovujú tiež obrazné mantinely nezávislosti, tvorené tým, čím sa má na jednej strane sudca pri svojom rozhodovaní riadiť (podľa ústavy a už v nej sa nachádzajúceho sľubu sudcu najlepším presvedčením, podľa zákona potom najlepším vedomím a svedomím, tu nad rámec vyššie cit. ust. čl. I § 2 ods. 2 zákona o sudcoch por. i čl. 145 ods. 4 ústavy) a čím je na druhej strane viazaný (výslovne len právnymi predpismi so silou zákona a vyššou, právnym názorom ÚS, vysloveným v konaní o súlade právnych predpisov, pokiaľ toto inicioval súd a za podmienok ustanovených tzv. procesnými zákonmi tiež právnym názorom inštančne nadriadeného súdu); takto sú zároveň urobené súčasťou právneho poriadku ako základné interpretačné pravidlá, za pomoci ktorých má sudca riadne naplniť požiadavky kladené na neho v procese poskytovania ochrany dotknutým právam účastníkov konania (najlepšie presvedčenie, vedomie a svedomie, ktorých súčasťou sú tiež najlepšia možná orientácia sa sudcu v platnom práve i skutkovom stave aj jeho neochota dopustiť, aby najmä právo bolo interpretované spôsobom nevedúcim k východisku), tak aj do istej miery hierarchické usporiadanie faktorov, limitujúcich nezávislosť sudcu pri rozhodovaní. Takýmto hierarchickým usporiadaním je primárna viazanosť sudcu vnútroštátnymi právnymi predpismi so silou zákona a ústavného zákona, resp. i predpismi nižšej právnej sily (ak pravda nejde o niektorú výnimku z takéhoto pravidla) a medzinárodnými zmluvami (s parametrami bližšie identifikovanými v ústave) so zásadnou autonómiou interpretácie práva konajúcim sudcom (zohľadňujúcim pritom spravidla tiež relevantné výstupy právnej teórie a súdnej praxe) i obmedzením takejto autonómie záväznosťou právneho názoru vysloveného ústavným súdom v konaní o súlade právnych predpisov, ktoré inicioval sám súd, dotazujúci sa na otázku kompatibility jednotlivých súčastí právneho poriadku (v ktorom prípade ide o záväznosť bez ďalšieho) a len sekundárna viazanosť právnym názorom súdu inštančne nadriadeného tomu, ktorý má rozhodovať. Práve takouto hierarchiou je napokon determinovaný nielen spôsob vyriešenia prípadného konfliktu medzi viazanosťou súdu nižšieho stupňa právom (na jednej strane) a názorom súdu vyššieho stupňa (na strane druhej), sformulovaný napr. už Krajským súdom v Bratislave vo veci jeho sp. zn. 26 Co 4/97 tak, že súd nižšieho stupňa je viazaný len takým názorom súdu vyššieho stupňa, ktorý je v súlade so zákonom (v tejto súv. por. ako dôraz na adjektívum „právny“, priradené k substantívu „názor“, tak i zákonom ustanovené až dve podmienky záväznosti v podobe 1. existencie názoru a 2. možnosti uzavretia, že ide o názor právny, teda náležite vyargumentovaný a aj taký, ktorému z pohľadu súladu s právom nejde nič vytknúť); ale tiež priestor pre prípadné odchýlenie sa od názoru súdu vyššieho stupňa súdom mu inštančne podriadeným (ktorý priestor vymedzuje práve schopnosť argumentovať proti rozhodnutiu súdu vyššieho stupňa buď tým, že toto žiadne riešenie nastoleného problému neprináša, tým, že ponúkané riešenie v skutočnosti riešením nie je alebo napokon tým, že sú tu iné právne slabiny rozhodnutia vyslovujúceho určitý názor, ktoré taktiež záver o jeho súlade s právom nepodporujú). Aj v prejednávanej veci potom bolo treba usudzovať na existenciu vyššie priblížených nedostatkov rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým by mal byť tunajší odvolací súd viazaný. NS tu totiž nevysvetlil, aká cesta právnej ochrany (a či vôbec nejaká) by ešte ostala žalobcovi (namietajúcemu zásah do práva na ochranu cti, ktoré je jedným zo základných práv) pri odmietnutí možnosti predstavovanej podanou žalobou o ochranu osobnosti a zároveň pri nemožnosti rovnakej osoby úspešne sa domôcť nápravy stavu vyvolaného konkrétnou podobou odôvodnenia rozhodnutia žalovanej 1/ v rámci tzv. správneho súdnictva, resp. v konaní na ÚS (kde nebolo a ani nemohlo byť medzi tunajším a dovolacím súdom sporu o tom, že po vyššie spomenutých rozhodnutiach NS aj ÚS, odmietajúcich žalobcovi priznať status účastníka, resp. osoby oprávnenej brojiť proti rozhodnutiu UBD či prinajmenšom domáhať sa korekcie odôvodnenia takého rozhodnutia) a obsah odôvodnenia rozsudku NS (ktorým došlo k čiastočnému zrušeniu skoršieho rozsudku tunajšieho odvolacieho súdu v tejto veci) skôr navodzuje dojem určitého zamotania sa NS pri hľadaní cesty k poskytnutiu ochrany dotknutému právu žalobcu, resp. uvedomenia si dovolacím súdom, že ním naznačované riešenie má trhliny (po ktorom uvedomení sa však už ďalej v argumentácii nepokračovalo). Podobne NS neobjasnil, akým verejným záujmom by sa malo v tejto konkrétnej (avšak aj v akejkoľvek inej) veci obhájiť nesplnenie povinnosti orgánu verejnej správy vypraviť jeho rozhodnutie náležitým, teda konkrétnym a aj objektívne presvedčivým odôvodnením (poskytujúcim ako žalobcovi, tak aj komukoľvek na veci priamo nezainteresovanému možnosť dozvedieť sa, v čom konkrétne mala spočívať prekážka ďalšieho kariérneho postupu žalobcu, pôvodne zamýšľaného jednou z komerčných bánk). Dovedenie názoru prezentovaného najvyšším súdom ad absurdum by pritom znamenalo, že všetky štátne orgány vedomé si nízkeho či dokonca i žiadneho rizika napadnuteľnosti ich rozhodnutí (zrejme teda i súdy) by mohli celkom rezignovať na povinnosť odôvodniť výsledok svojej rozhodovacej činnosti, alebo si takú povinnosť splniť len za pomoci lakonických zaštítení sa púhymi odkazmi na ustanovenia právnych predpisov (ktoré bez poskytnutia aj ich výkladu a podradenia zadovážených skutkových zistení pod ne sú len odporúčaním, aby sa adresát rozhodnutia začítal do Zbierky zákonov a následne sa iba dohadoval, alebo bez nadsadzovania špekuloval o tom, čo konkrétne bolo príčinou rozhodnutia sa orgánu nadaného určitými rozhodovacími kompetenciami pre jednu z viacerých do úvahy prichádzajúcich - a spravidla sa vzájomne vylučujúcich - alternatív). Pri nevytknutí zo strany NS odvolaciemu súdu aj medzier v skutkových zisteniach a vyslovení ním len názoru o nesprávnom právnom posúdení veci v odvolacom konaní potom odôvodnenie rozsudku NS neobsahovalo ani žiadne vysvetlenie, prečo sa za takejto situácie súd rozhodujúci o dovolaní uchýlil k zrušeniu dovolaním napadnutého rozsudku a nešiel zákonom predpísanou cestou jeho zmeny. Čo však bolo pre rozhodnutie sa krajského súdu zotrvať na už skôr ním vyslovených záveroch (resp. tieto i precizovať) doslova ťažiskovým (a takto aj kardinálnym dôvodom vedomého vstupu odvolacieho súdu do stretu so súdom dovolacím), bolo podsunutie mu (tunajšiemu súdu) zo strany NS, že výsledkom porovnania obsahu odôvodnenia rozhodnutia UBD so zákonom taxatívne stanovenými predpokladmi udelenia súhlasu mal byť záver o neexistencii dôvodov pre zamietnutie predmetnej žiadosti. Takto však tunajší odvolací súd nikdy neargumentoval a podľa jeho názoru záver mu pripísaný dovolacím súdom niet z čoho vyvodiť, keď naopak tzv. leitmotívom argumentácie z dnes už čiastočne zrušeného rozsudku sú závery o záväznosti a principiálnej nezmeniteľnosti výroku rozhodnutia inak preskúmateľného len v tzv. správnom súdnictve, hoc aj sprevádzané názorom o nedostatočnosti zdôvodnenia žiadnou zo žalovaných (a nepreukázaní nimi ani v prejednávanej veci), čo konkrétne zabránilo udeleniu požadovaného súhlasu so zvolením žalobcu za člena predstavenstva Poštovej banky, a.s. Toto bolo výslovne zdôraznené aj pri odôvodnení rozhodnutia zamietajúceho žalobu v časti požiadavky žalobcu na vyslovenie, že pravdou je presný opak konštatovania, urobeného súčasťou odôvodnenia rozhodnutia UBD, teda že žalobca príslušné predpoklady spĺňal (tu s celkom logickým argumentom, podľa ktorého by práve takéto konštatovanie nielen prekračovalo medze nápravy zásahu do práva na ochranu osobnosti, ale bolo by už i podľa názoru odvolacieho súdu zásadne neakceptovateľným vstupom do rozhodnutia správneho orgánu inak než za využitia inštitútov vlastných správnemu súdnictvu). Tento zdanlivý spor o niečom, čo tu sporným nebolo, však odvolací súd nutne musel priviesť k spresneniu toho, čím tu podľa neho došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Popri neexistencii žiadneho dôvodu ustupovať od názoru, podľa ktorého obsah odôvodnenia rozhodnutia UBD nezodpovedal požiadavke na riadne (uspokojivo) odôvodnený výsledok rozhodovacej činnosti orgánu nadaného výkonom verejnej moci, totiž platí, že skoršie závery tunajšieho súdu o nevysvetlení, resp. nepreukázaní žiadnou zo žalovaných, v čom konkrétne spočíval dôvod odmietnutia udelenia súhlasu s voľbou žalobcu za člena predstavenstva jednej z komerčných bánk, nejde v žiadnom prípade interpretovať tak, že takto sa súd zároveň vyslovil v prospech neexistencie dôvodu NBS pre ňou zvolený postup, ale nimi treba rozumieť výlučne (nič viac, ale takisto ani nič menej než) to, že žalobca mal právo na riadne a dostatočne konkrétne zdôvodnenie, ktoré zo zákonom požadovaných kritérií odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti (môžbyť aj viacero takýchto kritérií, to však za stavu zdráhania sa súdu uveriť, žeby nemalo byť naplnené ani jedno z nich) nespĺňal (a preto si aj „vykoledoval“ rozhodnutie, že na zastávanie funkcie člena predstavenstva komerčnej banky nie je tou vhodnou osobou). Ak pritom získanie (komerčnou bankou) predchádzajúceho súhlasu NBS s voľbou určitej osoby za člena štatutárneho alebo iného v zákone o bankách uvedeného orgánu banky, resp. tam uvedenej funkcie rozhodne nie je absolútnou samozrejmosťou, je tu možnosť udelenia aj neudelenia súhlasu a na pozitívne rozhodnutie o žiadosti nie je nárok, ani uchádzač (nielen komerčná banka žiadajúca o súhlas) síce nemá právo na rozhodnutie spriechodňujúce jeho ďalší kariérny postup, v prípade záporného rozhodnutia má však právo dozvedieť sa (a to nie iba v rovine všeobecných, obvykle nič nehovoriacich odkazov na zákonné ustanovenia dostupné každému gramotnému adresátovi zákona, majúcich vypovedaciu hodnotu rovnú nule), prečo to tak je. Ak si príslušný správny orgán povinnosť zodpovedajúcu takémuto právu (tu rozumej povinnosť na vypravenie rozhodnutia iným než arbitrárnym odôvodnením) nesplní, nemožno sa ubrániť ani potenciálnou námietkou, že pri náležitej konkrétnosti by musel byť zásah do osobnostného práva ešte citeľnejším. Práve konkrétnosť pomenovania závady je totiž tým, čo činí zo zásahu zásah oprávnený (a za istých okolností spochybniteľný či prinajmenšom taký, ktorý u adresáta vedomého si vlastných obmedzení nájde odozvu buď v podobe akceptovania inak neželaného výsledku konania, alebo vyvinutia ním prípadnej aktivity smerujúcej k odstráneniu vytýkaného nedostatku, pokiaľ je pravda tento odstrániteľným). Absenciu konkretizácie, vytvárajúcu tzv. živnú pôdu pre klebety (odštartované hypotetickou otázkou „čo za tým“ - rozumej za negatívnym rozhodnutím o žiadosti - „asi bolo ...“), mimo akúkoľvek pochybnosť spôsobilú dotknúť sa sféry osobnej cti a dobrej povesti toho, o kom takáto zmienka padne, potom zjavne (za pomoci právneho argumentu „a contrario“, čiže opakom) treba považovať za ten exces (vybočenie) z medzí priznaných pri výkone verejnej moci orgánom k tejto povolaným, ktorý súd rozhodujúci v tejto veci o dovolaní síce načrtol, avšak pomenovaniu aj vyššie opísaného (dnes bohužiaľ rozhodne nie až tak výnimočného a zrejme i preto až pričasto tolerovaného) počínania zaň (za exces) sa vyhol. Pretože medzi tunajším odvolacím a dovolacím súdom nebolo sporu o tom, že v prípade excesu je namieste usudzovanie na neoprávnenosť zásahu, musela tým byť predurčená aj jediná možná odpoveď na otázky, či sa celkom konkrétnou podobou odôvodnenia rozhodnutia UBD zasiahlo do osobnostných práv žalobcu a či šlo o zásah oprávnený (pričom tu musí byť zrejmé, že odpoveď na prvú z takýchto otázok musí znieť „áno“ a na tú druhú naopak „nie“). Odvolací súd potom okrem už vyššie ponúknutých úvah, za stavu už uzavretého problému vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie a v záujme zdôraznenia nutnosti trvania na už uvedenom vyššie považuje za potrebné zopakovať (resp. aj doplniť) tú časť argumentácie z jeho skoršieho (čiastočne ale zrušeného) rozsudku, ktorou sa poukazovalo na právne aspekty rozhodovania NBS pri výkone činností na úseku tzv. bankového dozoru. Podľa § 9 ods. 4 zákona o bankách (v znení platnom a účinnom v čase vydania rozhodnutia uvedeného v žalobe, ďalej tiež len „rozhodné znenie“) banka (rozumej komerčná - pozn. odvolacieho súdu) je povinná písomne informovať Národnú banku Slovenska o zmenách podmienok, ktoré boli podkladom na udelenie bankového povolenia podľa § 7, a stanov banky vopred; na zmeny členov a zvolenie nových členov jej štatutárneho orgánu, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady, na zmenu vedúcich zamestnancov (odkaz poznámkou č. 22 v zákone na § 27 ods. 5 Zákonníka práce, čiže zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení - opäť pozn. odvolacieho súdu), na zmenu vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného auditu a na zmenu sídla banky je potrebný predchádzajúci súhlas Národnej banky Slovenska, inak je toto zvolenie alebo zmena neplatná. Podľa § 94 ods. 1 prvých dvoch viet rozhodného znenia zákona o bankách konanie vo veciach zverených Národnej banke Slovenska týmto zákonom alebo osobitným zákonom (odkaz poznámkou č. 89 v zákone o bankách na § 22 zákona č. 118/1996 Z. z. v znení zákona č. 154/1999 Z. z., čiže zákona o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov - pozn. odvolacieho súdu) sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu Národnej banky Slovenska; na konanie pred Národnou bankou Slovenska podľa tohto zákona sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (tu odkaz poznámkou č. 83 v zákone o bankách na zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní alebo tiež správny poriadok - opäť pozn. odvolacieho súdu) a Národná banka Slovenska v konaní postupuje bez zbytočných prieťahov tak, aby sa zistil skutkový stav veci, a pri svojom rozhodovaní z neho vychádza. Podľa § 107 ods. 1 rozhodného znenia zákona o bankách rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o rozklade a podľa odseku 4 rovnakého ustanovenia v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutkové zistenia boli podkladom na rozhodnutie a podľa akých ustanovení právnych predpisov sa posudzoval zistený skutkový stav. Podľa § 108 ods. 4 rozhodného znenia zákona o bankách výrok vykonateľného rozhodnutia je záväzný pre účastníkov konania a orgány verejnej moci; tým nie je dotknuté ustanovenie § 113. Podľa § 113 rozhodného znenia zákona o bankách zákonnosť právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska vydaných podľa tohto zákona je preskúmateľná súdom podľa osobitného predpisu (odkaz poznámkou č. 91 v zákone, o ktorom tu je reč, na §§ 244 a 247 O. s. p. - pozn. odvolacieho súdu); na preskúmavanie rozhodnutí je príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 7 ods. 14 vety prvej a druhej rozhodného znenia zákona o bankách odbornou spôsobilosťou sa na účely tohto zákona pri fyzických osobách navrhnutých za členov štatutárneho orgánu banky, za vedúceho pobočky zahraničnej banky alebo za jeho zástupcu, za vedúcich zamestnancov (opäť poznámka č. 22 v zákone - pozn. odvolacieho súdu) priamo podriadených štatutárnemu orgánu banky alebo vedúcemu pobočky, alebo zástupcovi vedúceho pobočky zahraničnej banky (ďalej len "vedúci zamestnanec") a za vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného auditu rozumie ukončené vysokoškolské vzdelanie a najmenej trojročná prax v oblasti bankovníctva alebo v inej finančnej oblasti a trojročné riadiace skúsenosti v oblasti bankovníctva alebo päťročné riadiace skúsenosti v inej finančnej oblasti, pričom požiadavku na ukončené vysokoškolské vzdelanie možno nahradiť ukončeným stredoškolským odborným vzdelaním a najmenej desaťročnou praxou v oblasti bankovníctva, z toho najmenej tri roky v riadiacej funkcii vedúceho zamestnanca v banke alebo pobočke zahraničnej banky. Podľa odseku 15 nateraz ostatného zhora citovaného ustanovenia za dôveryhodnú osobu na účely tohto zákona sa považuje osoba, ktorá v posledných desiatich rokoch a/ nebola právoplatne odsúdená za akýkoľvek trestný čin spáchaný v súvislosti s výkonom riadiacej funkcie alebo za akýkoľvek úmyselný trestný čin; tieto skutočnosti sa preukazujú výpisom z registra trestov (odkaz poznámkou č. 24 v zákone o bankách na § 8 zákona č. 311/1999 Z. z. o registri trestov - pozn. odvolacieho súdu) nie starším ako tri mesiace; ak ide o cudzinca, tieto skutočnosti sa preukazujú obdobným potvrdením o bezúhonnosti vydaným príslušným orgánom štátu jeho obvyklého pobytu, b/ nepôsobila vo funkcii uvedenej v odseku 2 písm. e/ v banke alebo vo funkcii uvedenej v § 8 ods. 2 písm. c/ v pobočke zahraničnej banky, ktorej bolo odobraté bankové povolenie, a to kedykoľvek v období jedného roka pred odobratím bankového povolenia, c/ nepôsobila vo funkcii uvedenej v odseku 2 písm. e/ v banke, v ktorej bola zavedená nútená správa, a to kedykoľvek v období jedného roka pred zavedením nútenej správy, d/ nepôsobila vo funkcii uvedenej v odseku 2 písm. e/ v banke, na ktorú bol vyhlásený konkurz alebo ktorá vstúpila do likvidácie, a to kedykoľvek v období jedného roka pred vyhlásením konkurzu alebo likvidácie, e/ nemala právoplatne uloženú pokutu vyššiu ako 50% zo sumy, ktorá sa jej mohla uložiť podľa § 50 ods. 2. Z ustanovenia § 7 ods. 2 písm. e/ rozhodného znenia zákona o bankách vyplýva, že funkciami tam vymenovanými (podliehajúcimi prevereniu zo strany NBS už pri udeľovaní bankového povolenia) sú funkcie členov štatutárneho orgánu, členov dozornej rady, vedúcich zamestnancov a vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného auditu, z ustanovenia § 8 ods. 2 písm. c/ rovnakého zákona potom, že funkciou tam uvedenou je riaditeľ pobočky zahraničnej banky (resp. tejto funkcii na roveň postavená a len inak pomenovaná funkcia - pozn. odvolacieho súdu) a z § 50 ods. 2 takéhoto zákona, že tam uvedenou výškou pokuty (či už potenciálne uložiteľnej alebo aj reálne uloženej - i tu pozn. odvolacieho súdu) je dvanásťnásobok mesačného priemeru celkových príjmov za predchádzajúci rok od banky alebo pobočky zahraničnej banky a od členov konsolidovaného celku alebo členov subkonsolidovaného celku, do ktorého patrí banka alebo pobočka zahraničnej banky a to v prípade všetkých takýmto ustanovením vymedzených funkcií okrem vedúceho zamestnanca banky, u ktorého najvyššia suma pokuty predstavuje 50% zhora uvedeného násobku. Podľa § 25 ods. 1 zákona o bankách v rozhodnom znení člen štatutárneho orgánu banky nemôže byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, alebo prokuristom, alebo členom dozornej rady inej právnickej osoby, ktorá je podnikateľom. Zamestnanec banky nemôže byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, alebo prokuristom, alebo členom dozornej rady inej právnickej osoby, ktorá je klientom tej istej banky. To neplatí pre členstvo a/ člena štatutárneho orgánu banky v štatutárnom orgáne alebo dozornej rade finančnej inštitúcie pod kontrolou banky, právnickej osoby oprávnenej organizovať obchody s cennými papiermi, v určenej právnickej osobe (odkaz poznámkou č. 9 v zákone na § 31 ods. 1 a 4 zákona o NBS) alebo podniku pomocných bankových služieb, b/ zamestnanca banky v štatutárnom orgáne podniku pomocných bankových služieb alebo pre výkon funkcie štatutárneho orgánu v ňom. Pri vyjdení z obsahu druhého tzv. balíka zhora citovaných ustanovení obrana uplatňovaná v prejednávanej veci oboma žalovanými nemohla byť úspešnou, to však z dôvodov ponúknutých už skorším rozsudkom odvolacieho súdu, s ktorými sa stotožnil aj dovolací súd, neplatilo u snahy žalovanej 2/ zvrátiť pre ňu nepriaznivý výsledok konania v prvom stupni (predstavovaný napadnutým rozsudkom, konštatujúcim zásah do osobnostných práv žalobcu ňou - čiže štátom). Odvolací súd totiž naďalej nemá dôvod nestotožniť sa s tým názorom súdu prvého stupňa, ktorým sa tento (hoc aj inšpirovaný skorším zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu v tejto veci) na obrazné hony vzdialil spoločnému názoru oboch žalovaných a ktorý v záujme korektného pristúpenia k vyriešeniu podstaty sporu možno sformulovať aj tak, že formálna právoplatnosť (a nezmeniteľnosť) rozhodnutia žalovanej 1/ (NBS) vydaného v konaní o požiadavke tretej (na žalobcovi nezávislej) osoby nepredstavuje prekážku uplatňovania (a to úspešného) práva žalobcu na ochranu osobnosti na takom skutkovom základe, že odôvodnenie rozhodnutia spôsobilo zásah do takéhoto práva. Takto na problém treba nazerať predovšetkým preto, že tu obe žalované (primárne žalovaná 2/ ako účastníčka usilujúca o zvrátenie výsledku konania v prvom stupni) v snahe obhájiť svoje stanoviská pomerne zavádzajúcim (či príliš zjednodušujúcim) spôsobom pristúpili k otázkam záväznosti rozhodnutia UBD, ale aj zodpovednosti za konkrétnu podobu takéhoto rozhodnutia (pri záujme na čo najväčšej presnosti jeho odôvodnenia). U záväznosti nepochybne treba súhlasiť so žalovanými, že to, čo na ňu môže mať vplyv, sú aktivity smerujúce k spochybneniu správnosti rozhodnutia. Tuzemský právny poriadok pripúšťa prieskum zákonnosti rozhodnutí druhovo totožných s rozhodnutím UBD len v rámci systému správneho súdnictva s ustanovením výlučnej príslušnosti Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie v takýchto prípadoch (keďže tu ide o prieskum správnosti rozhodnutia orgánu, ktorému právny poriadok priznáva postavenie ústredného orgánu s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky). Podstatou takejto úpravy prieskumu je však prieskum na základe žalôb (a nie opravných prostriedkov, nakoľko tu § 247 O. s. p. použitý v rámci odkazu príslušnou poznámkou k ustanoveniu § 113 zákona o bankách je práve úvodným ustanovením druhej hlavy piatej časti O. s. p. pojednávajúcej o žalobách) a to z povahy veci len rozhodnutí právoplatných (v tejto súv. por. najmä § 247 ods. 2 a 3 O. s. p.), u ktorých je predmetom prieskumu zákonnosť rozhodnutia alebo postupu mu predchádzajúceho a to iba za predpokladu, že osoba tvrdiaca ukrátenie na svojich právach príslušným rozhodnutím či postupom požaduje aj preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho postupu (výsledkom ktorého preskúmania - pokiaľ k nemu pravda po vecnej stránke príde - je buď rozsudok zamietajúci žalobu alebo taký, ktorým sa naopak napadnuté rozhodnutie, resp. i rozhodnutie mu predchádzajúce zruší a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie), pričom pri takomto prieskume musí byť jeho predmetom rozhodnutie ako celok a to vrátane tej jeho časti, ktorá sa určitým spôsobom dotkla práv či povinností nejakej osoby (ktorou časťou je pri uvažovaní v intenciách rozhodovania vždy len výrok). Či už sa vyššie priblížený postup využije, avšak neúspešne (bez ohľadu na to, či vôbec došlo k vecnému prejednaniu tzv. správnej žaloby a ak nie, z akého dôvodu), alebo nie, rozhodnutie sa stane záväzným neodvolateľne, i v takomto prípade však aj podľa výslovne žalovanou 2/ zmieneného ustanovenia § 108 zákona o bankách má takéto účinky len výrok rozhodnutia. Toto ale malo za následok, že vylúčené bolo akceptovanie obrany žalovaných založenej na absolútnej nespochybniteľnosti rozhodnutia UBD aj na tom, žeby konanie okresného súdu o žalobe v prejednávanej veci (na ochranu osobnosti) malo byť prekročením oprávnení takémuto súdu prislúchajúcich. Jednak totiž uznesenia NS aj ÚS použité v odvolaní žalovanej 2/ (ďalej tiež „uznesenia vyšších súdov“) a najmä z nich čerpané konštatovania o neporušení rozhodnutím UBD subjektívnych práv, resp. základných práv a slobôd žalobcu nešlo interpretovať v smere vyjadrenia sa nimi (uzneseniami vyšších súdov) aj k otázke zákonnosti inkriminovaného rozhodnutia (keďže tu obe uznesenia vyšších súdov naopak odmietli zaoberanie sa požiadavkami žalobcu pre konštatovanie vysporiadania sa inkriminovaným rozhodnutím nie s právami či aj len jedným konkrétnym právom žalobcu, ale urobenia tak vo vzťahu k inej osobe - ku komerčnej banke požadujúcej predbežný súhlas s voľbou žalobcu za člena jej predstavenstva, ku ktorej pre neudelenie súhlasu nedošlo), okrem toho však skúmaniu vecnej opodstatnenosti žaloby v prejednávanej veci (tej o ochranu osobnosti) nič nebránilo najmä preto, že 1. žalobca sa tentoraz nedomáhal (ako na to poukázal tunajší odvolací súd už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení) aj zrušenia či iného spôsobu odstránenia rozhodnutia UBD (z ktorého pohľadu o tzv. správnu žalobu vyhradenú NS nešlo a ani ísť nemohlo) a 2. žalobou vytýkané nedostatky, resp. pochybenia šli výlučne na vrub odôvodnenia rozhodnutia (tej jeho časti, ktorou pri neexistencii dôvodu čo i len polemizovať s názorom o záväznosti len výroku rozhodnutia žalobca, súdy a v skutočnosti ani ktokoľvek iný nebol viazaný), keďže len doň bolo pojaté konštatovanie o nesplnení žalobcom príslušných kritérií (z pohľadu zákona i žalovanej 1/ nevyhnutných pre zastávanie funkcie člena štatutárneho orgánu banky), kým samotný výrok neudeľujúci Poštovej banke a.s. predchádzajúci súhlas s voľbou žalobcu za člena jej predstavenstva takto problematizovaný nebol (nepochybne preto, že už uzneseniami vyšších súdov bolo žalobcovi naznačené, že tadiaľto cesta nevedie a ani neskoršie rozhodnutia či už tunajšieho súdu, alebo tzv. zrušujúci rozsudok NS na tomto nič nezmenili). V nadväznosti na už uvedenom tak v prejednávanej veci šlo o procesne i vecne prípustné požiadavky majúce pôvod v práve na ochranu osobnosti, u ktorých sa problém zodpovednosti za zásah sústredil na tvrdenie obsiahnuté v odôvodnení inkriminovaného rozhodnutia. Nech aj toto viedlo žalovanú 1/ k vydaniu rozhodnutia neudeľujúceho súhlas s voľbou žalobcu za člena predstavenstva jednej z komerčných bánk, neoprávneným zásahom tu bola podľa žaloby podoba odôvodnenia (neposkytujúceho s výnimkou paušálnych odkazov na 3 ustanovenia zákona o bankách nič spôsobilé podložiť tam uvedený záver, podľa ktorého žalobca nespĺňa /-l/ všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti). Zodpovednosť za konkrétnu podobu rozhodnutia (jeho žalobou spochybňovanej časti) tu pritom v čase opätovného (takto už tretieho) zaoberania sa vecou tunajším súdom mala už len rozmer kvality a obhájiteľnosti tvrdenia majúceho sa dotknúť osobnostnej sféry žalobcu - v smere jeho vyhodnotenia ako z pohľadu pravdivosti, tak i z pohľadu tu neprítomnej legitimity použitia tvrdenia len v príliš všeobecnej a z pohľadu taktiež už vyššie priblížených požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia neprijateľnej podobe (nakoľko druhá otázka pôvodkyne takéhoto zásahu už bola súdmi vyriešená bez možnosti znovu sa k nej vracať). Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než aj tentoraz napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmeniť (inak vecne len vo vzťahu k osobe, majúcej byť označenej za pôvodkyňu už súdom prvého stupňa správne ustáleného neoprávneného zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti a len v časti, v ktorej to umožnil rozsah zrušenia skoršieho rozsudku tunajšieho súdu dovolacím súdom v spojitosti s nezrušenými časťami takéhoto skoršieho rozsudku a aktuálnym nedostatkom vyplnenia takto vytvoreného priestoru novým rozhodnutím súdu prvého stupňa) tak, ako to vyplýva z výroku tohto jeho rozsudku. To bol zároveň i dôvod, pre ktorý odvolací súd nemohol rozhodnúť ani o trovách tohto odvolacieho konania, keď aj táto povinnosť pre stále platné zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa aj v časti trov konania je povinnosťou súdu prvého stupňa (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Ani o prípad povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť o trovách konania pôvodného či dovolacieho (tu por. predposlednú vetu z odôvodnenia rozsudku NS sp. zn. 3 Cdo 176/2012) tu pritom nešlo, keď na existenciu takejto povinnosti možno usudzovať len v prípade rozhodovania odvolacieho súdu s konečnou platnosťou (kedy diskutované rozhodnutie nejde prenechať nikomu inému), v tomto prípade však dovolaciemu súdu zrejme unikla skutočnosť nezacelenia medzier vzniknutých čiastočným zrušením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa skorším rozsudkom odvolacieho súdu, pre ktorú ešte konanie na súde prvého stupňa bude musieť pokračovať (vrátane jeho rozhodnutia o trovách konania pred súdmi všetkých stupňov). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.