Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/606/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109228042 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2109228042.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Mesto Trnava, so sídlom Trnava, Hlavná 1, IČO: 00 313 114, zastúpeného spoločnosťou: Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Trnava, Hlavná 31, IČO: 36 865 281, proti odporcom: 1. Ing. O. U., nar. XX.X.XXXX, bytom S., S. XX, 2. AGROFARMA BUDMERICE, s.r.o., so sídlom Budmerice 242, IČO: 35 856 483, obom zastúpeným spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Barbara Holíková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Lamačská cesta 3, IČO: 36 863 971, o zaplatenie 9.000 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 37C/285/2009-459 zo dňa 7.7.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal odporcov 1 a 2 k povinnosti zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľovi istinu vo výške 9.000,- Eur, spolu s úrokom z o meškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5.400,- Eur od 16.12.2009 do zaplatenia, a vo výške 9,5 % ročne zo sumy 3.600,- Eur od 11.10.2011 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Odporcov 1 a 2 ďalej zaviazal k povinnosti zaplatiť spoločne a nerozdielne Slovenskej republike na účet tunajšieho súdu trovy znaleckého dokazovania vo výške 258,08 Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a zároveň aj k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 4.475,22 Eur, a to na účet spoločnosti Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., právneho zástupcu navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 488, § 489, § 451, § 456, prvá veta, § 458 ods. 1, § 671 ods. 1, § 671 ods. 1, § 517 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka, ako i § 148 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. Vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh bol podaný v zásade (principiálne) dôvodne, pretože odporcovia užívali v (žalovanom) období od 2.12.2007 do 10.10.2011 (predmetné pozemky užívajú odporcovia aj naďalej - doba užívania po 10.10.2011 však nie je predmetom konania) nehnuteľnosti - pozemky nachádzajúce sa v Obci a k.ú. H., zapísané na LV č. XXXX ako: vodné plochy - parc.č. 10190 o výmere 1.512 m2, parc.č. 10191 o výmere 706 m2, parc.č. 10192 o výmere 150 m2, parc.č. 10193 o výmere 166 m2, parc.č. 10194 o výmere 165 m2, parc.č. 10195 o výmere 2.740 m2, parc.č. 10201/3 o výmere 3 m2, parc.č. 10201/4 o výmere 2 m2, parc.č. 10201/50 výmere 3 m2, parc.č. 10201/60 výmere 3 m2, parc.č. 10201/7 o výmere 21 m2, parc.č. 10201/8 o výmere 270 m2, parc.č. 10201/9 o výmere 209 m2, parc.č. 10218/3 o výmere 628 m2 (rybník 10217/2), parc.č. 10189, časti parc.č. 10201/10, 10219/1, 10218/1, 10183/2, 10201/1, a zastavané plochy (hrádze) - parc.č. 10201/1 o výmere 38 m2, parc.č. 10201/2 o výmere 19 m2, parc.č. 10201/10 o výmere 1.997 m2, parc.č. 10183/2 o výmere 57 m2, parc.č. 10183/1 o výmere 9.875 m2. Žalovaný v 2. rade podniká v oblasti rybochovnej činnosti, keď uvedenú činnosť vykonáva na pozemkoch žalobcu v rozsahu: na parc.č. 10190 v rozsahu 1.512 m2, na parc.č. 10192 v rozsahu 150 m2, na parc.č. 10193 v rozsahu 166 m2, na parc.č. 10194 v rozsahu 165 m2, na parc.č. 10195 v rozsahu 2.740 m2, na parc.č. 10201/3 v rozsahu 3 m2, na parc.č. 10201/4 v rozsahu 2 m2, na parc.č. 10201/5 v rozsahu 3 m2, na parc.č. 10201/6 v rozsahu 3 m2, na parc.č. 10201/7 v rozsahu 21 m2, na parc.č. 10201/8 v rozsahu 270 m2, na parc.č. 10201/9 v rozsahu 209 m2, na parc.č. 10218/3 v rozsahu 628 m2, časť z parc.č. 10191 v rozsahu 470 m2, na parc.č. 10183/1 v rozsahu 3.500 m2; odporkyňa 1 je vlastníčkou stavieb postavených na predmetných pozemkoch. Vlastníkom uvedených pozemkov je v rozsahu ich užívania odporcami navrhovateľ, pričom odporcovia užívajú pozemky v rozsahu uvedenom vyššie bez právneho dôvodu, bez uzavretej nájomnej alebo inej zmluvy s navrhovateľom. O uvedených skutočnostiach, t.j. identifikácia užívaných nehnuteľností, vlastnícke právo navrhovateľa k nim, rozsah užívania nehnuteľností odporcami, spôsob užívania (obaja odporcovia spoločne), doba užívania a neplatenie náhrady za užívanie odporcami, nebolo medzi stranami žiadnych rozporov alebo sporných tvrdení. Navrhovateľ žiadal o priznanie odplaty za užívanie predmetných nehnuteľností za obdobie od 2.12.2007 do 10.10.2001 (po pripustení zmeny petitu návrhu) vo výške 9.000,- Eur. Odplata za užívanie pozemkov navrhovateľa odporcami bola na základe znaleckého posudku znalca Ing. Antona Fuzáka určená za uvedené obdobie vo výške 9.000,- Eur, odplata za užívanie pozemkov bola na základe kontrolného znaleckého posudku znalkyne Ing. Marty Chrenkovej určená za uvedené obdobie vo výške 13.100,- Eur (navrhovateľ však svoj návrh na zaplatenie odplaty neupravil, a zotrval na požiadavke aby mu odporcovia zaplatili sumu vo výške 9.000,- Eur). Súd návrhu navrhovateľa na zaplatenie odplaty za užívanie nehnuteľností odporcami bez právneho dôvodu / titulu (keď odporca 1 ich užíva na výkon podnikateľskej (rybochovnej) činnosti, a odporkyňa 2 je vlastníčkou stavieb postavených na uvedených pozemkoch) v rozsahu uplatnenom navrhovateľom vyhovel, nakoľko odporcovia sa bezdôvodne obohatili tak, že ich majetok sa z dôvodu neplatenia odplaty za užívanie nehnuteľností nezmenšil. Podľa názoru súdu bola výška odplaty ( všeobecnej hodnoty nájmu za posudzované obdobie od 2.12.2007 do 10.10.2011 správne a korektne určená (keď obaja znalci vzali do úvahy charakter a polohu pozemkov, vykonávanie špecifických činností odporcami na nich, a ďalšie relevantné skutočnosti) vo výške 9.000,- Eur, resp. 13.100,- Eur. Pri svojich úvahách o priznaní odplaty súd vychádzal zo skutočnosti, že účastníci konania nemali v čase za ktorý je žiadaná úhrada (vydanie bezdôvodného obohatenia) uzavretú nájomnú zmluvu alebo inú dohodu, ale odporcovia aj napriek tomu pozemky patriace v celosti navrhovateľovi užívali, a to bez právneho titulu / dôvodu. V otázke výšky bezdôvodného obohatenia potom sa súdu javilo ako najreálnejšie a najspravodlivejšie vychádzať zo znalcami určenej všeobecnej hodnoty nájmu v období od 2.12.2007 do 10.10.2011, pričom však žalobca zotrval na nároku na zaplatenie pôvodne určenej sumy znalcom Ing. Antonom Fuzákom vo výške 9.000,- Eur (žiadal teda o zaplatenie sumy vo výške 68,70%, ktorá bola určená v kontrolnom znaleckom posudku Ing. Marty Chrenkovej; svoj návrh v tomto smere navrhovateľ nemodifikoval!). Keďže teda odporcovia užívali nehnuteľnosti bez právneho titulu, vzniklo im bezdôvodné obohatenie (neplatením nájomného, resp. sumy ktorá s ním korešponduje), ktoré sú povinní vydať navrhovateľovi spoločne a nerozdielne (nakoľko nimi vykonávaná činnosť nie je oddeliteľná, je na seba naviazaná), keď bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že majetok odporcov sa nezmenšil (o sumu minimálne 9.000,- Eur), k čomu by prišlo keby za užívanie nehnuteľností riadne platili. Navrhovateľovi vznikol tiež nárok na úrok z omeškania, a to vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (ku dňu 16.12.2009 vo výške 1 %, ku dňu 11.10.2011 vo výške 1,5 %) s plnením peňažného dlhu zvýšenej o 8 percentuálnych bodov, ktorý mu súd priznal a to vo výške 9 % ročne zo sumy 5.400,- Eur (bezdôvodné obohatenie za obdobie od 2.12.2007 do 15.12.2009) od 16.12.2009 (deň nasledujúci po uplynutí lehoty na zaplatenie v liste zo dňa 3.12.2009) do zaplatenia, a vo výške 9,5 % ročne zo sumy 3.600,- Eur (bezdôvodné obohatenie za obdobie od 16.12.2009 do 10.10.2011) od 11.10.2011 (deň nasledujúci po dni vzniku bezdôvodného obohatenia) do zaplatenia. V súlade s ustanovením § 148 ods. 1 O.s.p. súd zaviazal v spore neúspešných odporcov k povinnosťou zaplatiť / doplatiť náhradu trov konania štátu za vyhotovené znalecké posudky vo výške 258,08 Eur a v zmysle ustanovenia § 142 ods. O.s.p. v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť procesne úspešnému nabrhovateľovi náhradu trov konania v sume 4.475,22 Eur, a to ako náhradu súdneho poplatku vo výške 540,- Eur a trovy právneho zastupovania vo výške 3.935,22 Eur. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie odporcovia, ktorí sa domáhal zmeny rozsudku súdu prvého stupňa tak, že návrh navrhovateľa sa v plnom rozsahu zamietne a navrhovateľ bude zaviazaný k náhrade trov konania, alternatívne sa napadnutý rozsudok zruší a vec sa vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ako odvolacie dôvody uviedoli tie, ktoré sú uvedené v § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. Poukázali na to, že pod pojmom spravodlivý súdny proces treba nepochybne rozumieť aj právo účastníkov na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1, 17 a čl. 154c Ústavy SR). V tejto súvislosti odvolatelia poukázali aj na znenie § 157 ods. 2 O.s.p., ako aj na to, že nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, bráni zhodnotiť jeho správnosť a postihuje tak konanie pred súdom prvého stupňa vadou v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p. a zároveň tým dochádza k odňatiu práva účastníka konať pred súdom, keďže sa ním odníma možnosť skutkovoprávne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chcú využiť možnosť opravného prostriedku. Z obsahovej časti napadnutého rozsudku nie je možné logicky ustáliť aké skutočnosti považoval súd za rozhodujúce, nakoľko písomné vyhotovenie napadnutého rozhodnutia je kopírovaním zápisu z pojednávaní vo veci a prepisom procesných podaní a znaleckých posudkov. Na tomto obsahovom základe nie je skutočne možné ustáliť, ktoré dôkazné skutočnosti predložených listinných dôkazov súd v rámci logického postupu a posudzovania vo veci samej považoval za rozhodujúce, na základe ktorých ustanovení zákona rozhodol, v odôvodnení sa vôbec nevysporiadal s ich námietkami voči oceňovaniu nehnuteľnosti, takto konštruované odôvodnenie je mätúce a v rozpore s požiadavkou stručnosti, jasného a výstižného vysvetlenia a má právny dopad na presvedčivosť rozsudku samého. Ďalej poukazujú, že počas celého konania namietali určene ceny nájmu podľa vyhl. č. 492/2004 Z.z. ako aj skutočnosť, že znalec použil len jednu z metód ocenenia. Naďalej trvajú na svojom právnom názore, že v prípade oceňovaných pozemkov ide o pozemky využívané na poľnohospodárske účely a teda ich ocenenie nie je možné vykonať na základe vyhl. č. 492/2004 Z.z., ale na základe špeciálnej právnej normy upravujúcej pravidlá stanovenia výšky nájomného pre pozemky na poľnohospodárske účely, ktorou je zák. č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov. Svoj názor opierajú aj o právne stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva SR, odbor legislatívy zo dňa 24.2.2010, ktoré je súčasťou súdneho spisu. V tejto súvislosti poukazujú aj na právny názor Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/286/2008-531 zo dňa 17.9.2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 11.9.2008, sp. zn. 6C/56/2005-416 v analogickej právnej veci. Taktiež nájomné zmluvy na okolité pozemky, ktoré dokladali do súdneho spisu v rámci konania sa v cene nájmu zhodne riadili zák. č. 504/2003 Z.z. Namietajú, že ocenenie nájmu užívaných pozemkov má vykonať znalec z odboru poľnohospodárstva. Dôvodia, že v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 504/2003 Z.z. pozemok na účely tohto zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou, alebo časť jeho pozemku, pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24.6.1991 ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely, alebo časť tohto pozemku; právne relevantný v zmysle tohto ustanovenia zákona je teda okrem iného účel využívania pozemku, ktorý je v danom prípade preukázateľne a nespochybniteľne využívaný na poľnohospodárske účely. Na danú vec sa mal preto správne aplikovať zák. č. 504/2003 Z.z., súd prvého stupňa však nariadil vypracovanie znaleckého posudku podľa všeobecnej trhovej ceny, pričom sa domnievajú, že s prihliadnutím na ich námietky uvádzané v podaniach k vypracovaného Znaleckému posudku č. 65/2011 vypracovaný Ing. Fuzákom, ak už súd nariadil vypracovanie revízneho znaleckého posudku, tak ho nemal dať vypracovať znalcovi z toho istého odboru, ale po zvážení argumentácie práve znalcovi z odboru poľnohospodárstvo. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje právne zdôvodnenie o aký právny názor opiera súd svoj názor: „v otázke výšky bezdôvodného obohatenia sa potom súdu javilo ako najreálnejšie a najspravodlivejšie vychádzať zo znalcami určenej všeobecnej hodnoty nájmu v období od 2.12.2007 do 10.10.2011...“. Namiesto toho súd vyzdvihuje, že navrhovateľ svoj návrh nemodifikoval podľa revízneho znaleckého posudku, ktorý bol na vyššiu sumu, i keď v tomto smere súdu v súlade s § 153 ods. 2 O.s.p. neprináleží žiadne oprávnenie. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z. výška nájomného je najmenej 1% z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je zák. č. 330/1991 Zb. v znení zák. č. 549/2004 Z.z. Podľa § 43 ods. 2 tohto zákona, podrobnosti o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav podľa § 9, § 11 a § 12 ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo. Ministerstvo pôdohospodárstva vyhl. č. 38/2005 Z.z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav určil, že hodnota pozemku, ktorý tvorí poľnohospodársku pôdu a ostatnú plochu sa určuje podľa bonitovaných pôdnoekologických jednotiek a príslušných sadzieb uvedených v prílohe č. 1. Navrhovateľ odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu odporcov predložil súdu prostredníctvom právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uvádza, že V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 8/2009 sa peňažná náhrada za neoprávnené užívanie pozemku stotožňuje s obvyklým tržným nájomným za užívanie tohto pozemku. V tejto veci bolo teda potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, keďže prvostupňový súd, ani nikto z účastníkov nedokáže v rámci svojej odbornosti určiť tržné nájomné za užívanie pozemkov. Prvostupňový súd dokonca nariadil vyhotovenie dvoch znaleckých posudkov, aby nebolo možné spochybniť vyčíslenie tržného nájomného, resp. aby druhostupňový súd v prípadnom odvolacom konaní nemohol prvostupňovému súdu vytknúť akúkoľvek vadu konania. V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta O.s.p. bol prvostupňový súd síce oprávnený nariadiť vypracovanie (v poradí už druhého) revízneho znaleckého posudku, lenže takýto postup prvostupňového súdu by bol určite v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, pričom aj ďalší revízny znalec by zrejme vychádzal z odborných záverov už vyhotovených znaleckých posudkov. Na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený prvostupňový rozsudok právny zástupca odporcov výslovne uviedol, že nemá návrh na ďalšie dokazovanie, čiže správnosť doterajšieho dokazovania potvrdili aj samotní odporcovia. Odporcovia týmto svojím vyjadrením vlastne prvostupňovému súdu umožnili rozhodnúť vo veci na základe doteraz vykonaných dôkazov, pričom z doteraz vykonaných dôkazov prvostupňový súd v žiadnom prípade nemohol rozhodnúť inak, keďže on sám sa nedomáhal rozšírenia žalobného návrhu. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že prvostupňový rozsudok netrpí žiadnymi vadami, pre ktoré by mal byť zrušený alebo zmenený a z týchto dôvodov odvolaciemu súdu navrhuje, aby prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Odporcovia dňa 1.6.2015 doručili odvolaciemu súdu stanovisko MS SR zo dňa 24.6.2011 k podanému odvolaniu, z ktorého obsahu podľa odvolateľov jasne vyplýva, že hodnotiť poľnohospodársku pôdu mimo zastavaného územia obce neurčenej na stavbu sú oprávnení len znalci z odboru Poľnohospodárstvo, odvetvie odhad poľnohospodárskej pôdy. Trvajú preto na tom, že súd pri zadaní vypracovania znaleckého posudku nepostupoval v súlade so zákonom. Navrhovateľ k podaniu odporcov v odvolacom konaní písomne reagoval tým, že predloženú listinu nemožno považovať za dostatočný dôkaz o príslušnosti znalca, keďže vôbec neobsahuje vymedzenie posudzovaných pozemkov, a jednoznačne ide o veľmi všeobecné určenie znalca bez komplexného posúdenia všetkých podkladov. V tejto veci dostali k dispozícii kompletnú informáciu o veci a o pozemkoch výlučne súdny znalci, pričom znalec z odvetvia odhad hodnoty poľnohospodárskej pôdy sa vyjadril o svojej nepríslušnosti. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok je nevyhnutné v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Stotožniť sa tu treba s tým názorom odvolateľov (odporcov), podľa ktorého z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, aké skutočnosti považoval súd za rozhodujúce, nakoľko z písomného vyhotovenia rozsudku nie je možné ustáliť, ktoré dôkazné skutočnosti z predložených listinných dôkazov súd v rámci logického postupu a posudzovania vo veci samej považoval za rozhodujúce, na základe ktorých ustanovení zákona rozhodol, v odôvodnení sa vôbec nevysporiadal s námietkami odporcov voči oceňovaniu nehnuteľností, keď takto konštruované odôvodnenie je mätúce a v rozpore s požiadavkou jasného a výstižného vysvetlenia a má priamy dopad na presvedčivosť rozsudku samého. Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vada konania vymedzená v tomto ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Takéto (z pohľadu prístupu k spravodlivosti elementárne) právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Postup súdu odnímajúci účastníkom možnosť konať pred súdom pritom podľa záverov ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry) tuzemských súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nie je dôvod nič meniť) môže záležať ako v porušení určitých procesných práv alebo postupov v konaní predchádzajúcom konečnému vyporiadaniu sa súdu s problémom predostretým mu návrhom na začatie konania (v sporovom konaní žalobou), tak i vo vadách tzv. finálneho produktu (čiže rozhodnutia, ktorým sa za riadneho chodu vecí má konanie skončiť - spravidla rozsudku, ako je to aj v prejednávanej veci). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky pritom vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. S už vyššie opísanými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, tiež prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, takisto i rozpornosť (protirečivosť) jednotlivých argumentov majúcich poslúžiť na podporu určitého spôsobu rozhodnutia a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie má svoj základ v podobe práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania (na jednej strane) a povinnosti súdu (na strane druhej) sa účastníkovi konania (okrem upretia mu práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite (a účinne) skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu - v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením. Podľa názoru odvolacieho súdu tu potom nemohlo byť absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že práve zhora opisovanou vadou trpel i napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci. Už samotná skutočnosť, že sa súd prvého stupňa nijak nevysporiadal s námietkou účastníka konania, ktorá má súčasne vzťah k prejednávanej veci, zásadne zakladá protiústavnosť dotknutého rozhodnutia. Ignorovanie vecných námietok účastníkov konania zaťažuje rozhodnutia súdov nepreskúmateľnosťou. Takéto konanie súdu je potom treba hodnotiť ako v rozpore s právom účastníka konania na spravodlivý proces. Odvolací súd vyvodzuje, že v súdenom prípade možno považovať odporcami uplatnenú námietku určenia ceny nájmu podľa vyhlášky č. 492/2001 Z.z. ako aj skutočnosť, že znalec použil len jednu z metód ocenenia, za majúcu vzťah k prejednávanej veci, lebo bola smerovaná voči dôkaznému prostriedku (podaným znaleckým posudkom), o ktorý bol záver súdu prvého stupňa o výške priznaného plnenia navrhovateľovi opretý. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku síce uvádza, že: „Podľa názoru súdu bola výška odplaty (všeobecnej hodnoty nájmu za posudzované obdobie od 2.12.2007 do 10.10.2011) správne a korektne určená (keď obaja znalci vzali do úvahy charakter a polohu pozemkov, vykonávanie špecifických činností odporcami na nich, a ďalšie relevantné skutočnosti) vo výške 9.000,- Eur, resp. 13.100,- Eur. Pri svojich úvahách o priznaní odplaty súd vychádzal zo skutočnosti, že účastníci konania nemali v čase za ktorý je žiadaná úhrada (vydanie bezdôvodného obohatenia) uzavretú nájomnú zmluvu alebo inú dohodu, ale odporcovia aj napriek tomu pozemky patriace v celosti navrhovateľovi užívali, a to bez právneho titulu / dôvodu. V otázke výšky bezdôvodného obohatenia potom sa súdu javilo ako najreálnejšie a najspravodlivejšie vychádzať zo znalcami určenej všeobecnej hodnoty nájmu v období od 2.12.2007 do 10.10.2011, pričom však žalobca zotrval na nároku na zaplatenie pôvodne určenej sumy znalcom Ing. Antonom Fuzákom vo výške 9.000,- Eur.“, ďalej však už z odôvodnenia nevyplýva, ako sa súd vysporiadal s námietkami odporcov, že pri zadaní vypracovania znaleckého posudku nepostupoval v súlade so zákonom, keď na určenie ceny nájmu pozemkov, ktoré sú využívané podľa odporcov na poľnohospodárske účely (toto rovnako neposudzoval - poznámka odvolacieho súdu), nariadil znalecké dokazovanie nie znalcom z odboru Poľnohospodárstva, pričom pri oceňovaní mal byť použitý podľa odporcov práve zákon č. 504/2003 Z.z. Súd prvého stupňa tak úplne opomenul zaoberať sa právnou argumentáciou odporcov, v konaní inak širšie rozobratou, pričom stroho argumentuje len tým, že v otázke výšky bezdôvodného obohatenia sa mu javilo ako najreálnejšie a najspravodlivejšie vychádzať zo znalcami určenej všeobecnej hodnoty nájmu, o čo právne takýto svoj názor opiera už neuvádza. Odvolací súd preto súhlasí s odporcami v tom, že napadnutý rozsudok je pre nedostatok dôvodov protiústavný, keď z tohto rozhodnutia skutočne nie je jasné, ktoré dôkazy tento súd pri riešení veci okrem podaných znaleckých posudkov použil a ktoré naopak nepoužil a prečo (listinné dôkazy predkladala aj procesná strana odporcov), pretože z veľkej väčšiny len mechanicky, bez ďalšieho, reprodukuje vykonané dôkazy. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil, keďže odôvodnením prvostupňového rozsudku sa účastníkom odňala možnosť konať pred súdom a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia veci vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Aj keď s ohľadom na vytýkanú vadu konania by bolo nadbytočné (predčasné) zaoberať sa ďalším, odvolací súd považuje na účelné a vhodné pre ďalší priebeh konania uviesť niekoľko poznámok: V zmysle § 2 zák. č. 504/2003 o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých predpisov pozemok na účely tohto zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou, alebo časť tohto pozemku, pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku; ustanovenia osobitného predpisu (2a) tým nie sú dotknuté. Osobitným predpisom podľa 2a poznámky je Vyhláška Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktorý bol zrušený Vyhl. č. 461/2009 Z.z. Podľa § 2 písm. b) zák. č. 220/2004 Z.z o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy poľnohospodárskou pôdou je produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností (ďalej len "kataster") ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady záhrady a trvalé trávne porasty. Zo znenia vyššie cit. ust. § 2 písm. b) je síce zrejmé, že posudzované pozemky nie sú poľnohospodárskou pôdou, pretože sú v katastri zapísané ako vodné plochy, zastavané plochy a hrádze, ale nemožno prehliadnuť, že zák. č. 504/2003 Z.z. sa vzťahuje aj na iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely, ktorým sa sporné pozemky javia byť. Tu je preto potrebné, aby sa súd prvého stupňa dôsledne oboznámil s argumentáciou odporcov (túto následne aj posúdil), založenou na tvrdení vykonávania podnikateľskej činnosti na sporných nehnuteľnostiach za účelom intenzívneho chovu rýb a to v rámci hospodárskeho dvora, na ktorom rybolovné zariadenia sú stavbami slúžiacimi výlučne na chov hospodárskych zvierat (tu pozri zák. č. 139/2002 o rybárstve a zák. č. 194/1998 Z.z. o šľachtení a plemenitbe hospodárskych zvierat), čím potom sporné pozemky napĺňajú poľnohospodársky účel, čo je potrebné zohľadniť aj pri určovaní odplaty za ich užívanie. Ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nemá bezdôvodne obohacovať na úkor iného. Bezdôvodné obohatenie je chápané ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a právo toho, na ktorého úkor k obohateniu došlo, požadovať vydanie toho, o čo sa povinný obohatil. Bezdôvodné obohatenie je vyjadrené aj ako predmet, ktorého sa záväzok z bezdôvodného obohatenia týka, teda ako majetkový prospech získaný plnením jednak bez právneho dôvodu, ďalej plnením na základe neplatného právneho úkonu (absolútne aj relatívne), tiež plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, a majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. O obohatenie ide vtedy, ak sa plnením dostalo majetkové hodnoty tomu, komu sa plnilo, takže v jeho majetku sa to prejavilo buď zvýšením jeho aktív alebo znížením jeho pasív. Z rozhodovacej činnosti súdov (porov. napr. rozsudok NS ČR publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 23/1999 alebo rozsudok z 26. 8. 2002, sp. zn. 22 Cdo 1221/2002) možno vyvodiť ten právny záver, že rybník ako vodné dielo určené predovšetkým na chov rýb, vodných živočíchov alebo regulovanie biodiverzity jednotlivých živočíšnych druhov v zmysle verejného (vodného) práva nie je z hľadiska práva súkromného samostatnou vecou, s ktorou by mohlo byť nakladané oddelene od pozemkov tvoriacich jeho dno a brehy. V danom prípade je z hľadiska posúdenia bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka potrebné brať zreteľ na pomerový vzťah medzi vlastníkom pozemku (navrhovateľom), ktorý tvorí dno a brehy rybníka s nahromadenou zadržiavanou vodou, s jeho zápisom v katastri ako vodná plocha, pri uvedení spôsobu využitia pozemku podľa príslušného kódu ako stojaté sústredenie vody (jazero, močiar, odkryté podzemné vody - štrkovisko, bagrovisko, bagrovisko vzniknuté banskou činnosťou a iné), a subjektom, ktorému svedčí oprávnenie na prevádzkovanie hospodárskej činnosti na vybudovanom rybníku (odporcom 2). Na posúdenie, aký majetkový prospech odporcovia na úkor navrhovateľa v posudzovanom prípade získali, je rozhodujúce zistenie, že navrhovateľ je vlastníkom zatopeného pozemku (teda časti zemského povrchu, na ktorom je zadržiavaná voda), avšak nedisponuje verejnoprávnym oprávnením, ktoré by mu umožňovalo nakladať s vodami zadržanými na pozemku (teda odoberať vodu z toku, vypúšťať ju, manipulovať s ňou, vrátane využitia pre chov rýb). Inak povedané, ak svedčí verejnoprávne oprávnenie nakladať s vodami v rybníku (teda aj využívať tieto vody k chovu rýb) iba odporcom, resp. jednému z nich, konzumujú odporcovia na úkor navrhovateľa výlučne úžitkovú hodnotu (zatopeného) poľnohospodárskeho pozemku (tzn., že pri vyčíslení majetku získaného na úkor navrhovateľa je nutné vychádzať z konzumácie užívania zatopeného pozemku, nie z konzumácie užívania v ňom nahromadenej zadržiavanej vody a zo spôsobu jej využitia). Výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú odporcovia získali na úkor navrhovateľa, tak určuje peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v danom mieste a čase za užívanie obdobných nehnuteľností, spravidla práve formou nájmu. Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť žalobným návrhom uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného, v prípade potreby doplneného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ust. § 132 O.s.p., ďalej preskúmateľným spôsobom posúdiť aj vznesené námietky odporcov a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.