Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 6CoCsp/29/2024 8121201697 17. 10. 2024 JUDr. Andrej Radomský ECLI:SK:KSPO:2024:8121201697.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. B. XXX/X, XXX XX D. C. E., právne zastúpená advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sádlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému F. F., G., F. F. H. XX, XXX XX I., J.: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice, IČO: 36 863 017, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 171,- Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 24Csp/33/2021-76 zo dňa 22. novembra 2023 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov, č.k. 24Csp/33/2021-93 zo dňa 30. novembra 2023 a opravným uznesením Okresného súdu Prešov, č.k. 24Csp/33/2021-76 zo dňa 28. júna 2024, takto rozhodol: I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III. v spojení s opravnými uzneseniami. II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 26.02.2021 domáhala voči žalovanému zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 171,- Eur a náhrady trov konania. 2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravnými uzneseniami rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 15 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % vychádzajúc pri výpočte trov konania z prisúdenej istiny, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ 3. Rozhodnutie právne odôvodnil § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom k 05.08.2005, § 3 ods. 3, 5, § 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 26 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, čl. 3 ods. 1, 2, čl. 4 ods. 2, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
4. Vychádzal zo zistenia, že Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 8C/81/2016-153 zo dňa 06.05.2020 uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 171,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 171,- Eur od 22.04.2016 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie rozhodol z dôvodu nesprávneho údaja o RPMN. Vzhľadom na to, že žalobkyňa uhradila viac ako si požičala, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa žalovala bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu rozdiel medzi vykonanými platbami v celkovej výške 1.000,85 Eur a výškou poskytnutého úveru, t.j. 829,85 Eur. Námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 24Co/3/2020-206 zo dňa 26.11.2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. ako vecne správny. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove nadobudol právoplatnosť dňa 21.01.2021. 5. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vychádzajúc z právoplatného rozsudku vo veci sp. zn. 8C/81/2016, že pri uzatvorení predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli porušené práva žalobkyne ako spotrebiteľky v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je osobitný predpis slúžiaci na ochranu práv spotrebiteľa, je základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie daný. Zastával pritom názor, že porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka nevyplýva zo znenia ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej vety Zákona o ochrane spotrebiteľa. K námietke o neúčinnosti ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, poukázal na to, že aj v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. k 05.08.2005 existovala obdobná právna úprava umožňujúca spotrebiteľovi domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, preto túto námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú. Vo vzťahu k výške primeraného finančného zadosťučinenia uviedol, že žalobe vyhovel iba sčasti. V danom prípade považoval za spravodlivé priznať finančné zadosťučinenie vo výške 15,- Eur, ktoré je primerané povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne a ktoré zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi primeranú satisfakciu. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaný sa na úkor žalobkyne obohatil o sumu 171,- Eur a následne jej toto bezdôvodné obohatenie vydal aj s príslušenstvom. Žalobkyňa nepreukázala, že konaním žalovaného a následne domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia malo negatívne dôsledky na vznik jej nepriaznivej majetkovej ako aj sociálnej situácie v konkrétnom čase, preto s poukazom na okolnosti uvedeného prípadu považoval za primeranú výšku primeraného zadosťučinenia 15,- Eur. Vychádzal zo skutočnosti, že zo strany žalovaného došlo k vydaniu bezdôvodného obohatenia a v porovnaní s inými prípadmi nedošlo k priamym vyhrážkam a zastrašovaniu zo strany dodávateľa, ktoré by mali vplyv na jej psychiku, či rodinný život. Rovnako súdu prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na výsluch žalobkyne z dôvodu hospodárnosti konania, keďže vykonanie tohto dôkazu by vyžadovalo odročenie pojednávania a vznik ďalších trov. Z hľadiska hospodárnosti konania postačovali pre rozhodnutie súdu o nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcami predložené listinné dôkazy a vyjadrenie ich právneho zástupcu na pojednávaní dňa 17.10.2022. Výška priznaného finančného zadosťučinenia sa následne odvíjala od vlastnej úvahy súdu prvej inštancie vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcov. Odvolací súd nevidí žiaden dôvod, prečo by podanie žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia malo predstavovať výkon práva, ktorý by mal byť v rozpore s dobrými mravmi. 6. Námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože v prejednávanej veci premlčania doba nemohla začať plynúť skôr, než dňom nasledujúcim po právoplatnosti príslušného rozhodnutia. Až moment „úspešného uplatnenia“ je conditio sine qua non (nevyhnutný predpoklad) pre súdne uplatnenie tohto nároku, keďže ide o objektívnu okolnosť pre začatie plynutia premlčacej doby. Počiatok teda vôbec nie je závislý na subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa. V prejednávanom spore rozhodnutie Okresného súdu Prešov č.k. 8C/81/2016 - 153 zo dňa 06.05.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 24Co/3/2020 - 206 zo dňa 26.11.2020 nadobudlo právoplatnosť vo výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie dňa 21.01.2021. Počnúc nasledujúcim dňom mohla žalobkyňa svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatniť na súde. Žaloba bola súdu doručená 26.02.2021, preto námietka premlčania vznesená žalovaným nie je dôvodná. 7. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnej výške napriek tomu, že jej nepriznal ňou požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V danom prípade výška nároku závisela od úvahy súdu. Úvaha súdu sa týkala
skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku, ten bol daný. Základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa pritom vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výrokom I. a III.. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V prvom rade nesúhlasil s posúdením premlčania žalobcom uplatneného nároku, keďže názor uvedený súdom nie je právne obhájiteľný. Ak by totiž právoplatnosť rozsudku, ktorým je konštatované porušenie práva alebo povinnosti na ujmu spotrebiteľa mala byť podmienkou na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, v prípade sporu, v ktorom by boli takéto procesné nároky uplatnené súčasne by v rozhodujúcom čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie nemohla byť ešte splnená podmienka právoplatného sporového úspechu spotrebiteľa, preto by žaloby musela byť zamietnutá. Satisfakčný nárok musí nevyhnutne vzniknúť a začať sa premlčiavať už pred podaním žaloby, ktorou sa uplatňuje. Prístup súdu prvej inštancie by znamenal, že začiatok plynutia premlčacej doby by sa stal závislým na súdnom rozhodnutí spotrebiteľa iniciovať súdne konanie, v ktorom si uplatní porušenie práva alebo povinnosti. Takto by došlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby, a to prakticky neobmedzene a podľa ľubovôle spotrebiteľa, dokonca by to mohlo viesť k neudržateľnému následku, že premlčacia doba satisfakčného následku by nikdy nezačala plynúť, keby spotrebiteľ nepodal žalobu o porušenie spotrebiteľského práva. V konkrétnych okolnostiach je jedinou významnou okolnosťou, že žalobkyni vonkoncom nič nebránilo, aby žalobu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia podala v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť okamihom porušenia povinnosti zavedenej na ochranu spotrebiteľa. Rozhodujúcim okamihom pre posudzovanie premlčania satisfakčného nároku mohlo byť len uzatvorenie zmluvy, teda premlčacia doba začala plynúť od nasledujúceho dňa 06.08.2005 a skončila by uplynutím troch rokov, t.j. dňa 06.08.2008, avšak žaloba bola podaná až dňa 26.02.2021, teda o 13 rokov neskôr, čím došlo k premlčaniu nároku a žaloba mala byť zamietnutá. Poukázal tiež na to, že vo vyjadrení k žalobe citoval aj početné rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré sformulovali zásadné právne závery k najbližšiemu podobnému právnemu inštitútu, avšak napadnutý rozsudok sa s nimi nijako nevysporiadal. Podporne poukázal na to, že ak sa už súd rozhodol priznať právny význam subjektívnemu prvku na strane žalobkyne, chýba tu akákoľvek normatívna opora a keďže sa súd prvej inštancie odvolal na rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 8C/81/2016-153 zo dňa 06.05.2020 muselo mu byť hneď z prvého bodu jeho odôvodnenia známe, že žaloba v „hlavnom“ konaní bola podaná už dňa 21.03.2016. Pri súdom uprednostnenej interpretácii by tak žaloba mohla byť objektívne podaná už dňa 21.03.2016, a teda dňa 21.03.2021, kedy bola reálne podaná už premlčacia doba takisto nevyhnutne uplynula. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zamietol a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, v oboch prípadoch v rozsahu 100%. 9. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu vyjadrila tak, že nesúhlasí s argumentáciou žalovaného o premlčaní a poukázala na bod 26. odôvodnenia rozsudku, kde sa súd prvej inštancie s touto námietkou dostatočne zaoberal. V prípade, ak by malo dôjsť k premlčaniu satisfakčného nároku tak, ako to tvrdí žalovaný, potom by k premlčaniu došlo ešte počas trvania záväzkového vzťahu a dokonca pred samotným uplatnením na súde. Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je spojený s úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom alebo osobitnými predpismi v podobe právoplatného rozhodnutia súdu. Hypoteticky vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného považuje za špekulatívnu v snahe poprieť jej legitímny nárok. V prípade ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. poukázala najmä na formálno-systematický výklad, keďže jeho účelom a zmyslom je ochrana spotrebiteľa. S poukazom na uvedené navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch potvrdiť a zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. 10. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu žalobkyne nevyjadril. 11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanou nepreskúmateľnosťou a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05). 14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 15. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). 16. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 17. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal námietkami žalovaného vo vzťahu k právnemu názoru súdu prvej inštancie v otázke premlčania. Žalovaný mal za to, že výklad súdu prvej inštancie neobstojí, keďže by došlo k posunutiu začiatku premlčacej doby podľa ľubovôle spotrebiteľa o tom, kedy podá žalobu z porušenia spotrebiteľského práva, avšak s týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Ako už vyplýva z vyššie cit. ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, k uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek, pretože toto právo spotrebiteľovi vzniká až po tom, čo z jeho strany dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. To, či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie až z právoplatného rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej, pričom aj v prípade podania žaloby z porušenia spotrebiteľského práva je pre úspech spotrebiteľa ako žalobcu potrebné, aby sa domáhal svojho nároku v rámci plynutia premlčacej doby, resp. aby dodávateľ ako žalobca uplatnil svoj nárok neodôvodnene alebo po uplynutí zákonom určenej premlčacej doby. Z uvedeného teda vyplýva, že pre určenie začiatku plynutia premlčacej lehoty pre uplatnenie nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je smerodajná právoplatnosť rozsudku súdu v tzv. základnom konaní, v ktorom sa spotrebiteľ úspešne domohol uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti a nie dátum, kedy bola uzatvorená zmluva, resp. kedy bola žaloba na súde podaná. Tak v čase uzatvorenia zmluvy, ako ani v čase podania žaloby na súd spotrebiteľ ešte nemá judikované svoje právo, tzn. že nemôže len na základe svojho názoru v danom čase dospieť k záveru o tom, že jeho práva boli porušené a že sa bude môcť s určitosťou domáhať aj nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Ako
správne poukázala žalobkyňa vo svojom vyjadrení, v prípade, ak by sa pripustil výklad prezentovaný žalovaným, k premlčaniu satisfakčného nároku spotrebiteľa by tak už dochádzalo v čase trvania zmluvy, čo je neprípustné a v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného v tomto smere ako nedôvodné. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nepochybne vyplynulo, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 8C/81/2016-153 zo dňa 06.05.2020 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 24Co/3/2020-206 zo dňa 26.11.2020, ktorým bol žalovaný zaviazaný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.01.2021, ktorý bol zároveň dňom podstatným pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby. Vzhľadom na to, že žalobkyňa podala žalobu v predmetnej veci dňa 26.02.2021, podala ju tak v rámci plynutia premlčania, ako správne uzavrel súd prvej inštancie. 18. Odvolací súd sa ďalej zaoberal preskúmaním toho, či súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že boli splnené podmienky pre vznik nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a tiež priznanou výškou primeraného finančného zadosťučinenia. 19. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Podmienky vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie sú formulované v ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne na to, aby žalobcovi mohlo byť priznané právo na primerané finančné zadosťučinenie. Z poslednej vety uvedeného zákonného ustanovenia tak možno vyvodiť, že týmito podmienkami sú: (i) úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej predmetným zákonom alebo osobitnými právnymi predpismi a (ii) domáhanie sa primeraného finančného zadosťučinenia od subjektu, ktorý zodpovedá za porušenie konkrétneho práva alebo povinnosti. 20. Samotné ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa viaže vznik práva na finančné zadosťučinenie na úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa a takýmto môže byť aj žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia. Podmienky vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie sú teda formulované v ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, a z tohto ustanovenia nie je možné vyvodiť záver, že finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať len v prípade, ak porušenie práva nie je možné napraviť inak, rovnako nevylučuje možnosť žiadať finančné zadosťučinenie popri iných nárokoch spotrebiteľa predpokladaných zákonom vychádzajúcich z porušenia jeho práv. Za daného stavu nie je možné považovať konanie žalobkyne, ktorá po tom, ako súd prvej inštancie zistil v základom konaní, že uzatvorená spotrebiteľská zmluva je bezúročná a bez poplatkov a že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, za konanie v rozpore so zákonom, dobrými mravmi, prípadne za šikanózne uplatnenie práva. 21. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa bola v základnom konaní úspešná, pretože bolo konštatované, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a žalovaný bol zaviazaný vydať jej bezdôvodné obohatenie, avšak len v časti uplatnenej žalobou. Právoplatným ukončením konania bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobkyni požadovať od žalovaného právo na primerané finančné zadosťučinenie. 22. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť nielen funkciu satisfakčnú, ale aj funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Zároveň ho treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že sa dodávateľ konania, ktorého sa dopustil voči žalobcovi, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí. 23. Vo vzťahu k výške priznaného primeraného finančného zadosťučinenia odvolací súd uvádza, že žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne námietky, preto preskúmal len to, či súd prvej inštancie náležite odôvodnil priznanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ku ktorej dospel v rámci svojej voľnej úvahy. Odvolací súd poukazuje na to, že ujma nie je kvalifikačným znakom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, keďže podstatné je to, či k porušeniu práva spotrebiteľa došlo alebo nie. Význam tvrdenej a následne preukázanej ujmy má však potom vplyv pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia. Odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať i na okolnosti prípadu, pričom to bol práve žalovaný, kto
nepostupoval s odbornou starostlivosťou, predostrel žalobkyni na podpis zmluvu, ktorá neobsahovala zákonom predpísané náležitosti, ako to bolo konštatované už v základnom konaní. Takéto konanie bolo nepochybne spôsobilé privodiť žalobkyni ako spotrebiteľovi ujmu, čo sa napokon prejavilo v tom, že na poskytnutý úver uhradila žalovanému viac ako mala. Žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 171,- Eur, čo malo zodpovedať výške sumy bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj na to, že žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala, aby súdne konanie alebo spôsob vymáhania dlžnej sumy žalovaným malo negatívne dôsledky na vznik negatívnej majetkovej a sociálnej situácie, ako aj to že netvrdila, aby došlo aj k vyhrážkam alebo zastrašovaniu, ktoré by mali vplyv na rodinný život alebo psychiku, ako to uviedol už súd prvej inštancie, považoval aj odvolací súd priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 15,- Eur za primerané. 24. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie postupoval správne aj vtedy, kedy zamietol návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom žalobkyne. Z hľadiska hospodárnosti konania postačovali pre rozhodnutie súdu o nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňou predložené listinné dôkazy a vyjadrenie jej právneho zástupcu na pojednávaní dňa 22.11.2023. Výška priznaného finančného zadosťučinenia sa následne odvíjala od vlastnej úvahy súdu prvej inštancie vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobkyne. 25. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti má aj odvolací súd za to, že súdom prvej inštancie priznaná výška finančného zadosťučinenia je primeraná, zohľadňuje všetky okolnosti a osobitosti predmetného prípadu a vo vzťahu k žalovanému bude pôsobiť dostatočne odradzujúco, pričom na strane žalobkyne nebude plniť funkciu finančného obohatenia, či majetkovej škody. 26. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny súvisiaci výrok o trovách konania. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil (§ 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa). Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, tak že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100%. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).