Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 25CoE/4/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812213366 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8812213366.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, právne zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Bratislava, Karadžičova 8 proti povinnému V.. I. M., bytom Y. XXX/XX, D. nad U. o vymoženie pohľadávky vo výške 1681,02 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 9Er/2409/2012-13 zo dňa 28. novembra 2013, jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odôvodnil to tým, že vo veci mal byť exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2009-2436 zo dňa 4.4.2010, ku ktorému bola pripojená zmluva o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 16.6.2004 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným a tiež Všeobecné obchodné podmienky VÚB a.s. Po preskúmaní veci podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd zhodnotil predmetný zmluvný vzťah ako spotrebiteľský a rozhodcovskú doložku v predmetnej spotrebiteľskej formulárovej zmluve ako neprijateľnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná, pretože núti spotrebiteľa v istých prípadoch podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, bola pripravená vopred, spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, mohol zmluvu ako celok prijať alebo odmietnuť, táto zmluvná podmienka spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v rozpore so zákonom a smernicou a spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Svoje závery súd oprel o § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, došlo k zásahu do jeho ústavného práva na súdnu ochranu. Poukázal na to, že je vylúčené, aby sa exekučný súd zaoberal rozhodcovskou doložkou. Skúmanie materiálnej vykonateľnosti rozhodcovsakého rozsudku má svoje limity v ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z., okolnosti predchádzajúce vydaniu exekučného titulu. Následne vyjadril nesúhlas s aplikáciou predpisov občianskeho práva o spotrebiteľských zmluvách. Predmetná zmluva o poskytnutí flexipôžičky bola uzavretá podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a obchodného zákonníka, má charakter absolútneho obchodu. Ako zmluvný typ bola úverová zmluva uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa sa nesprávne zaoberal prechodnými ustanoveniami § 879j Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľskými zmluvami v zmysle § 52 ods. 1 v tom čase platného a účinného zákona č. 40/1964 Zb. boli taxatívne vymenované zmluvy. Poukázal na fakt, že zmluvy typu, keď je jednou zo zmluvných strán spotrebiteľ, sa stali spotrebiteľskými zmluvami až s účinnosťou ku dňu 1. 1. 2008 novelou OZ zákonom č. 568/2007 Z. z. Oprávnený ďalej poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci sa stal rozsudok rozhodcovského súdu právoplatný aj vykonateľný. Zastával názor, že slovenský preklad smernice rady 93/13/EHS je zavádzajúci, pričom poukázal na anglický preklad. Dôvodil, že rozhodcovská doložke nie je neplatná v zmysle Občianskeho zákonníka a rozhodnutie prvostupňového súdu je nielen nezákonné, ale aj nepreskúmateľné. Cieľom smernice 93/13/EHS nie je zakázať rozhodcovské doložky uzavreté so spotrebiteľom. Slovenský právny poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie zakazujúce zjednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom. Teda dotknutá doložka bola uzavretá úplne v súlade s vnútroštátnymi predpismi účinným v čase jej uzavretia. Navyše sa súd prvého stupňa pri bezbrehej ochrane spotrebiteľa nevyporiadal s ust. § 93b ods. 2 zákona o bankách, keďže právny predchodca oprávneného postupoval v súlade s týmto zákonom a povinný nebol povinný prijať rozhodcovskú doložku, teda nemohlo dôjsť k dojednaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Záverom poukázal, že rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak ako to vyžaduje § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. Napadnuté uznesenie je nezákonné a neodôvodnené, navrhol uznesenie zrušiť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené. Odvolací súd s stotožnil s náležitým a presvedčivým odôvodnením rozhodnutia prvostupňovým súdom v celom rozsahu (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3 Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011. Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 5 OZ je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet. Podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky vo Všeobecných obchodných podmienkach VÚB, a.s. na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom upravenej v VIII. Časti pod bodom 3. sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi zo zmluvy a v súvislosti s ňou vzniknú, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ (Štandardné zmluvy, str. 214 ,Vydavateľ Aleš Čeněk). Odvolací súd sa naďalej pridržiava spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008“. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/98 -C-244/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ). Aj v tejto veci bola geografická neprijateľnosť miesta rozhodcovského konania zrejmá (spotrebiteľ bydlisko vo Vranove nad Topľou - miesto konania Bratislava), Záver o spotrebiteľskom charaktere Zmluvy o flexipôžičke uzavretej dňa 16.6.2004 má oporu v skutočnostiach vyplývajúcich zo spisu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Flexipôžička poskytnutá právnym predchodcom oprávneného túto charakteristiku spĺňa. Právny predchodca oprávneného má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným preukázané, aby bola pôžička poskytnutá na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť povinného. S účinnosťou od 1. januára 2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r), ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q) Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Už s účinnosťou od 1. mája 2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii, a tak sú súdy v Slovenskej republiky považované za vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie a za súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty. Počnúc od 21. apríla 1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Podľa čl. 2 písm. b) smernice č. 93/13/EHS "spotrebiteľ" znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu; Zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným vyplýva, že povinný zmluvu uzavrel ako „fyzická osoba - občan“, preto o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nie sú pochybnosti. Napokon už zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy upravoval nepochybne inštitút spotrebiteľskej - typovej zmluvy : podľa § 23a ods. 1 typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje a podľa ods. 2) typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,..., a to bez ohľadu na to, či boli uzavreté podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „zbavenie spotrebiteľa práva podať žalobu alebo použiť iný opravný prostriedok, najmä požadovať na spotrebiteľovi, aby predkladal spory výlučne rozhodcovskému súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov, alebo bránenie uplatnenia tohto práva, neprimerané obmedzovanie dôkazov, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii alebo ukladanie dôkazného bremena, ktoré by podľa použiteľných právnych predpisov malo prislúchať k druhej zmluvnej strane, spotrebiteľovi“. Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo zle uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici. Nie je možné súhlasiť s argumentáciou oprávneného, že pri uzatváraní zmluvy medzi bankou a povinným sa postupovalo zákonným spôsobom v súlade s ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a podľa ods. 2) návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. V súlade so spotrebiteľským právom je taký postup, pri ktorom banka ponúkne klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy spôsobom, ktorý vyžaduje individuálne informovanie a poučovanie spotrebiteľa o tomto možnom spôsobe riešenia sporov. Skutočnosť, že zmluvné podmienky obsahujúce rozhodcovskú doložku a tvoria neodňateľnú súčasť spotrebiteľskej zmluvy ako celok sú vopred pripravené, a teda ich spravidla nemožno meniť individuálnym dojednaním nepochybne nasvedčujú tomu, že povinný ako spotrebiteľ samozrejme že nemal možnosť a ani vôľu si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne, tým menej mal možnosť rozhodcovskú doložku neuzavrieť, teda v zmysle zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy neprijať. V zmysle uvedených skutočností je zrejmé, že pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský rozsudok v tejto veci vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, vydaný rozsudok nemá právne účinky, a takýto rozsudok nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pred nariadenie exekúcie. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď v súlade s postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal exekučný titul i okolnosti mu predchádzajúce a následne žiadosť o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi zamietol. Na základe uvedeného odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd preto vzhľadom na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky a na absenciu právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami oprávneného. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa pri zastavení exekučného konania (§ 224 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 44 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.