Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/248/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112234142 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:7112234142.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a z členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: E. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., X. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Petrom Gdovinom, advokátom so sídlom v Humennom, Nám. slobody 12, proti odporcovi Rapid life životná poisťovňa, a. s., IČO: 31 690 904, so sídlom v Košiciach, ul. Garbiarska 2, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan, s. r.o., IČO: 47 231 785, so sídlom v Košiciach, Užhorodská 21, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné z 04. 10. 2013, č. k. 21C 31/2013-200, o odvolaní odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Humenné z 21. 10. 2013, č. k. 21C 31/2013-213, takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh. Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh, z r u š u j e uznesenie o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a v e c súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Humenné (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice vydaný dňa 19. 01. 2012, sp. zn. 2C 1212/2012, vyslovil, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy súdneho konania, o výške ktorých rozhodne súd samostatným uznesením a zaviazal odporcu zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 331,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Napadnutým uznesením prvostupňový súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 327,24 Eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že v danom prípade bola medzi účastníkmi konania uzatvorená poistná zmluva, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou. Vo všeobecných poistných podmienkach v čl. XV. je dojednanie o rozhodcovskej doložke. Rozhodcovská doložka bola uzavretá v rámci poistnej zmluvy č. 4186490289 uzavretej dňa 20. 08. 2007. Na konci tlačiva všeobecných obchodných podmienok, oddelene - samostatne od ostatného textu VPP, sa nachádza tzv. osobitné dojednanie č. 01/2007 k poistnej zmluve. Navrhovateľ v konaní uviedol, že pri podpise poistnej zmluvy a ostatných listinách síce poistnú zmluvu a listiny podpísal, avšak poistné podmienky si neprečítal a ani nebol s nimi uzrozumený. Pri podpise zmluvy mu prítomný zástupca poisťovne predložil už hotové tlačivá a zástupca poisťovne ich sám doplňoval o údaje, na ktoré sa navrhovateľa pýtal. Jednanie aj uzatváranie poistných zmlúv prebehlo v byte u susedy, kde navrhovateľ náhodne prišiel na návštevu a bola tam prítomná sprostredkovateľka poistenia, ktorá za odporcu ponúkala a následne uzatvárala poistnú zmluvu a vypĺňala všetky tlačivá. Táto navrhovateľovi uviedla, že musí podpísať všetky kolonky zmluvy, ak chce mať poistenie bez bližšieho vysvetlenia koloniek, a to potom, ako im vysvetľovala poistenie, koľko budú platiť, čo za to dostanú, ak nastane poistná udalosť, aké bude poistné plnenie a pod.. Iné veci z poistnej zmluvy - spory z poistnej zmluvy, súdy, či rozhodcovské konanie spolu neriešili. Odporca v konaní tvrdil, že išlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku. Prvostupňový súd skonštatoval, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol je formulovaná vo všeobecných poistných podmienkach, konkrétne v čl. XV. a je súčasťou neprehľadného textu písaného malými písmenami splývajúcimi s ostatnými zmluvnými podmienkami. Podľa uvedenej rozhodcovskej doložky všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka tak znemožňuje poistenému spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a núti ho v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, a tým mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Z uvedeného dôvodu rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Uzavrel, že je neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok na riešenie sporov akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy. Táto podmienka je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória a prax označujú za fakticky nerovný, nevyvážený. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú odporca v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je nekalou v zmysle čl. 3 ods. 3 a jeho prílohy 5 smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ale aj z pohľadu všeobecnej charakteristiky neprijateľnej podmienky uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia poistnej zmluvy. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka tiež smernice ES/93/13/ EHS. Preto súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá je absolútne neplatná od počiatku, a preto ňou spotrebiteľ nie je viazaný. Zo strany odporcu sa to javí ako snaha vyhnúť sa súdnej kontrole podľa spotrebiteľského práva. Okrem toho súd zistil z rozhodcovského rozsudku, návrhu na jeho vydanie, poistnej zmluvy a VPP, že predmetom rozhodcovského konania je osobitná pohľadávka poisťovne podľa čl. XVII., ods. 7a VPP, čo predstavujú náklady poisťovne spojené s uzavretím poistenia, a to konkrétne províziu, ktorú vyplatila poisťovňa svojmu sprostredkovateľovi poistenia, ktorý za ňu uzavrel poistnú zmluvu s navrhovateľom. Preto súd považoval aj toto dojednanie za neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 Občianskeho zákonníka), ktorá spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa. Poisťovňa na neho prenáša spotrebiteľské riziko spojené s týmto podnikaním a zo vzťahu, ktorý je medzi poisťovňou a jej sprostredkovateľským agentom. Pokiaľ je sprostredkovateľ poistenia podľa zmluvy s poisťovňou povinný vrátiť províziu poisťovni, je to vzťah len medzi nimi, je to záväzok sprostredkovateľa poistenia a nemôže sa prenášať na spotrebiteľa. Takéto dojednanie je absolútne neplatné ako neprijateľná podmienka (§ 53 Občianskeho zákonníka) a okrem toho ide o neplatné zmluvné dojednanie pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Tento samostatný dôvod taktiež sám o sebe umožňuje súdu v tomto konaní zrušiť rozhodcovský rozsudok podľa §40 písm. j/ Zákona o rozhodcoch. Navrhovateľ je podľa § 4 ods. 2 písm.za/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch oslobodený od súdneho poplatku. Keďže navrhovateľ bol v konaní úspešný, súdny poplatok je povinný zaplatiť odporca podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona. Preto súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh vo výške 331,50 Eur (položka 3 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov). Napadnutým uznesením prvostupňový súd rozhodnutie o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Navrhovateľ mal v konaní plný úspech, a preto mu súd uznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 627,24 Eur. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca. Poukázal na neobjasnený skutkový stav veci súdom prvého stupňa a nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nesprávnu aplikáciu zákona č. 244/2002 Z. z. na daný prípad. Zdôraznil, že oslobodenie priznané účastníkovi konania podľa § 4 ods. 2 písm. za/ Zákona o súdnych poplatkoch sa na prípady prieskumu rozhodcovských rozsudkov nevzťahuje. Spotrebiteľ nie je podľa dikcie citovaného ustanovenia od súdneho poplatku oslobodený vždy, ale iba v prípade, ak sa domáha ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Zákon č. 71/1992 Zb. žalobu podľa § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. medzi osobitné predpisy, na ktoré odkazuje § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch nezaraďuje, a teda tento typ sporu pod zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov nespadá. Tvrdenie súdu o tom, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Navrhovateľ jednoznačne mal možnosť, a teda mal dané na výber, či podpíše rozhodcovskú doložku alebo je nepodpíše, pričom nepodpísaním by nebol dotknutý zvyšok poistného vzťahu. Odporca navyše zabezpečil, že poistná zmluva bola uzatváraná v prítomnosti odborne spôsobilej osoby zapísanej v zozname NBS, ktorá všetky potrebné skutočnosti a podmienky mohla navrhovateľovi vysvetliť. Písomné dôkazy - záznam o požiadavkách a potrebách klienta podpísaný navrhovateľom 20. 08. 2007 svedčí o tom, že navrhovateľ svojím podpisom potvrdil, okrem iného aj to, že už nechcel nič vysvetliť, doplniť ani dojednať. Odporca osobitné vyjednanie preukázal písomnou listinou podpísanou navrhovateľom, pričom bez ohľadu na to, že daná listina bola vo forme formulára tak umožňovala, aby ju (resp. jej časť predstavujúcu rozhodcovskú doložku) navrhovateľ nepodpísal, ale keďže tento ju podpísal, tak svoju vôľu prejavil. Preto závery súdu o tom, že v danom prípade nejde o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky sú nesprávne, vychádzajú z nesprávne zisteného skutkového stavu a súd vec aj nesprávne právne posúdil. Konajúci súd v podstate dospel k záveru, že konanie odporcu v zmysle VPP nemá také účinky, na akých sa zmluvné strany dohodli, resp. s ktorými vyslovili súhlas, čo je neprípustný zásah do súkromnoprávneho vzťahu medzi zmluvnými stranami zo strany súdu a navyše sa nesprávnosti tohto postupu nedomáhala žiadna zo strán. Uvedené ustanovenie všeobecných poistných podmienok je platné a účinné, a preto je výkon práva podľa tohto ustanovenia odporcom oprávnený, požíva súdnu ochranu a nemôže byť súdom vyhlásený za protiprávny. Na základe uvedeného zverejnením dodatku č. 2 v súlade so všeobecnými poistnými podmienkami bola navrhovateľovi daná možnosť dodatočne ovplyvniť svoj zmluvný vzťah, a to tak, že by ju odmietol. Prvostupňový súd požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodnutia v zmysle judikatúry Ústavného súdu nedodržal, keď sa nevysporiadal so skutočnosťou, ktorá je nepochybne rozhodujúcou pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a to s charakterom a povahou podmienky 7a čl. XVII. VPP ako takej, ktorá ovplyvňuje výšku poistného ako základnej ceny plnenia (poistnej ochrany), a teda napadnuté rozhodnutie je aj v tejto časti nepreskúmateľné a arbitrárne. Pokiaľ súd mienil posúdiť ustanovenie 7a čl. XVII. VPP v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, v takom prípade by musel dospieť k záveru, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, avšak v danom prípade k takémuto záveru súd nedospel, nakoľko súd neuviedol, že by nerovnováha v právach a povinnostiach v dôsledku dojednania tejto podmienky mala byť značná. Navyše súd ani neuviedol v čom konkrétne vidí nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru odporcu tu nie je žiadna skutočnostiach, ktorá by v právach alebo povinnostiach navrhovateľa ako spotrebiteľa zakladala značnú nerovnováhu. Tiež nie je pravdivé tvrdenie o tom, že by sa predmetnou pohľadávkou prenášalo na spotrebiteľa, tzv. podnikateľské riziko, nakoľko predmetné ustanovenie VPP neobsahuje podmienku, v zmysle ktorej sa napr. poistné plnenie malo znížiť v závislosti od množstva uzavretých poistiek. V prípade, ak navrhovateľ nesúhlasil s pohľadávkou uplatnenou odporcom v rozhodcovskom konaní, mal navrhovateľ podať odpor. Predmetnú pohľadávku už súd v tomto konaní skúmať nemôže, pretože predmetom tohto konania nie je spor medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý bol predmetom rozhodcovského konania, ale predmetom tohto konania je iba to, či boli splnené podmienky uvedené v ust. § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré včas namietal navrhovateľ. Vytýkal konajúcemu súdu, že sa pri rozhodovaní riadil „dvojakým metrom“, keď na jednej strane sa odvoláva na rozhodnutia slovenských súdov, ktoré sú v neprospech odporcu, avšak na druhej strane odmietol prihliadnuť na rozhodnutie slovenských súdov v prospech odporcu z dôvodu, že v slovenskom právnom poriadku neplatí právo judikátov. Odporca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 332/09 v zmysle ktorého, súd je pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklekticky a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Odporca vychádzajúc zo znenia odôvodnenia rozsudku uviedol, že ak súd pri rozhodovaní v tejto veci vychádzal z rozhodnutí súdov v exekučnom konaní, tak ich mal aj konkretizovať, nakoľko niektoré rozhodnutia odvolacích súdov boli zrušené, a pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak je potrebné uviesť, že odporca predložil súdu nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 07. 2013, ktorým Ústavný súd konštatoval porušenie základné práva odporcu na spravodlivý proces, a to postupom Najvyššieho súdu SR v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 2Cdo 5/2012. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 1/2012 uviedol, že dotknutým uznesením Najvyšší súd rozhodol v procesnej forme o odmietnutí dovolania. Napriek tomu vyslovil v odôvodnení uznesenia závery meritórnej povahy, nemajúce žiaden vzťah ku dôvodom odmietnutia dovolania, a to, že „v preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky“, resp. že „dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky“. Podľa nálezu Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 402/2008 „ak sa Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania meritórne vecou nezaoberal a dovolanie odmietol, potom ani nemohol meritórne formulovať závery nižších súdov“. Z citovaného nálezu vyplýva, že v konečnom dôsledku uvedeným postupom Najvyšší súd odmietol spravodlivosť, pretože uvádzať vecné názory v rámci procesného rozhodnutia, ktorým sa odmietlo dovolanie je neprípustné. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 1/2012 odvolateľ poukázal na informáciu o prijatí ústavnej sťažnosti Ústavným súdom SR. Uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. II. 382/2012 zo dňa 10. 07. 2013 Ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť odporcu, ktorou namietal porušenie jeho základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, okrem iného aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo 1/2012 z 21. 03. 2012. Z vyššieho uvedeného je zrejmé, že v konaní pred Ústavným súdom sa zjavne rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto súdne konanie, preto odporca z dôvodu hospodárnosti konania navrhol, aby súd predmetné konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušil, a to až do právoplatného ukončenia konania o uznesení Najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo 1/2012, vedeného pred Ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 328/2013, Rvp 5052/2012. Na základe vyššie uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že v prípade úspechu si uplatňuje trovy odvolacieho aj prvostupňového konania. Odvolaním odporca napadol aj uznesenie o trovách konania a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu odporcu podal písomné vyjadrenie navrhovateľ. Uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil. Odvolanie odporcu považuje za nedôvodné a žiadal, aby odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne správny, vrátane súvisiaceho uznesenia o náhrade trov konania. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 81,46 Eur. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil vo veci samej skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd v plnom rozsahu na jeho zistenia a právne závery odkazuje. Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci je vyriešenie otázky, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená v čl. XV. VPP odporcu, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne dojednanou (ako tvrdil odporca) a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonník, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V danej veci sa navrhovateľ domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku podanou žalobou zo dňa 27. 12. 2012 na súde z dôvodu, že dňa 19. 01. 2012 vydal Arbitrážny súd Košice vo veci sp. zn. 2C 1212/2012 rozhodcovský rozsudok, ktorým navrhovateľovi bola uložená povinnosť do 5 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaplatiť odporcovi sumu vo výške 61,74 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276 Eur (č. l. 78 spisu). Rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľovi doručený 30. 11. 2012 (č. l. 81 spisu). Navrhovateľ napáda rozhodcovskú doložku, ktorá nebola individuálne dojednaná, pretože nemohla ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky, ale len či ju podpíše alebo nie. Namietala aj nesprávne právne posúdenie veci rozhodcovským súdom. Navrhovateľ uzatvoril s odporcom poistnú zmluvu dňa 20. 08. 2007. Zmluvu dojednával so sprostredkovateľom a vo VPP v časti XV. je obsiahnuté dojednanie o rozhodcovskom konaní. Obsahom je dohoda poisťovne a poistníka o tom, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. V závere všeobecných podmienok je ako osobitné zmluvné dojednanie pod číslom 01/2007 znovu dojednaná rozhodcovská doložka vo forme samostatnej tabuľky, s uvedením textu: „poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojím podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. všeobecných poistných podmienok. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku“ (č. l. 36 spisu). Práve na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 01. 2012 pod sp. zn. 2C/1212/2012 vydaný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice, ktorým bola navrhovateľovi uložená vyššie uvedená povinnosť (č. l. 41 - 43 spisu). Rozhodcovská doložka sa tak stala súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú odporca v rámci svojej podnikateľskej činnosti použil v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu spotrebiteľov. Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 OZ upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1.4.2004). Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice). Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov. napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE 153/2011, sp. zn. 10CoE 230/2011, sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ (In: Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010). Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú“. Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa nezvratne arbitráži. Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a spotrebiteľom (čl. 1ods.1, čl.2 písm. b/,c/ Smernice Rady 93/13/EHS). Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne („sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity a musí byť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne navyše nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie na výber rozhodnúť sa ( pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách). Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“ proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky a oprávnený sa tomuto problému v odvolaní vyhol. Preukázateľné poučenie sa musí týkať aj pravidiel arbitráže. Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné individuálne vyjednanie má kampaňovitý rozmer. Tvrdenie o tom, že si takýto proces vyjednal spotrebiteľ a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž, s čím je spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa. Znenie Smernice Rady 93/13/EHS má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 OZ, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly, nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Tým, že je v rámci prílohy smernice spomínaná aj arbitráž, je treba mať v aplikačnej praxi súdov osobitne na zreteli arbitráž, čo prvostupňový súd ani najmenej nepodcenil, práve naopak. Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec spotrebiteľa napadla myšlienka namietať neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku. Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody (pre porov. § 4 ods. 8 ZOS). Názor, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, nie je dôsledný. Bez toho, aby odvolací súd in abstracto nejako spochybňoval materiálnu právoplatnosť právoplatných rozhodcovských rozsudkov, pri ktorých došlo k rešpektovaniu právnych predpisov, je treba poznamenať, že podľa § 35 zákona č. 244/202 Z. z. o rozhodcovskom konaní (,,ZRK“) má rozhodcovský rozsudok síce rovnaké účinky, ale len pre účastníkov konania a nie pre všetky štátne orgány, ako je tomu v prípade rozsudku všeobecného súdu (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 35 ZRK .....,,má doručený rozsudok pre účastníkov konania rovnaké účinky“.... Exekučný súd a ani iný štátny orgán tak nie je pri právnom posúdení a výkone jemu štátnou mocou priznaných právomocí viazaný rozsudkom súkromného rozhodcu založenom na neplatnej rozhodcovskej doložke, čo je ipso facto prirodzenou reflexiou jeho súkromnoprávnej povahy a jednoznačným vyjadrením hraníc jeho právnych účinkov. Vyjadrenia odporcu postrádajú náležitý stupeň objektivity a rešpektu k zásadám súkromného práva a princípu ochrany práv slabšieho subjektu (porov. uznesenie NS SR 6Cdo 1/2012). Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. ...“ Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O. s. p.).. Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že z podstatných dôvodov došlo k prelomeniu účinkov veci právoplatne štátnym súdom judikovanej (porov. § 64 rozsudku Zehentner v. Rakúsko). Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“. Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10). Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa“. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia formulárovej povahy (záložné zmluvy, ručiteľské zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské zmluvy a pod.). Možnosť zmeny obsahu štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom tzv. súdnou kontrolou (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne naráža na ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy o fungovaní EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 ústavy). Lojalita k aktom EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou. Odvolací súd nechce relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia ale na druhej strane ak ide o výnimočné a závažné okolnosti a naplnenie cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 6Cdo 1/2012, ktoré prelomovo poukazuje na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorého skutočný význam odvolateľ nijako do reality nepretavuje. Aj keď ústavnoprávna ochrana a ochrana základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl.38 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa“) má subsidiárnu povahu, ciele tejto ochrany sa musia stať súčasťou rozhodovania všeobecných súdov. Aj súd v predmetnej veci je súdom Európskej únie a rámec jeho rozhodovania je meritórne určený Zmluvou o fungovaní EÚ, Chartou Európskej únie a smernicou (v predmetnej veci najmä článok 6 smernice). Tak ako už odvolací súd spomenul, ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má vykonať v režime pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, ktorých dodržiavanie musí štát bezpodmienečne vyžadovať (čl. 50 uznesenia súdneho dvora POHOTOVOSŤ/Korčkovská). Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou“. Možnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne vyjednanej rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém, pretože nemá žiadne pochybnosti o tom, že možnosť voľby (ak by nebolo možné konštatovať nekalú obchodnú praktiku) nevyjadruje nič iné ako techniku ponuky návrhu, pričom podstata individuálne vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT). Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2. bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy dodávateľ osobitne spotrebiteľovi navrhol. Na porovnanie, ak by záložná zmluva, či iný zabezpečovací prostriedok nebol podmienkou uzavretia zmluvy, ale išlo by o typové akty (formulárové na opakované použitie), bolo by značne problematické konštatovať, že súd nemá právo vykonať súdnu kontrolu formulárových podmienok. V danom prípade formulárových podmienok arbitráže. Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve naviac. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok , ktorých obsah spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal. Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára . Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ. Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/ Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou rozhodcovskou doložkou. Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu (uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Prvostupňový súd interpretoval a aplikoval právo v súlade s medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla (porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11 Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť zákonné pravidlo v § 88 ods. 2 O. s. p. in fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho konania došlo k zmene úpravy; pozn. odvolacieho súdu). Ako už odvolací súd spomenul, smernica uvádza len vzorový okruh podmienok pre členské štáty a čl. 8 smernice umožňuje členským štátom prijať opatrenia aj nad rámec smernice. Slovenský zákonodarca upravil indikatívny výpočet neprijateľných podmienok. Nemožno preto vylúčiť ani judikatúru, ktorá určí rozhodcovské doložky individuálne nevyjednané bez ďalšieho za neprijateľné a bude to v súlade s cieľmi smernice a Občianskym zákonníkom. Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa týka smernice Európskeho parlamentu a Rady z 11.5.2005 2005/29 ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že OZ v rovine vnútroštátnej zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Na strane odporcu je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a odporca neoznačil žiadne iné relevantné dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť , že si individuálne (podľa predstav spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že odporca si dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil. Navrhovateľ nemal možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohol ju buď prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (odporcom) vopred pripravený a na jej obsahu navrhovateľ nijakým spôsobom neparticipoval. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie odporcu, že ide o individuálny návrh navrhovateľa na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní. Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutá, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 Smernice). Z obsahu spisu a napokon aj tvrdenia samotného odporcu nevyplýva, že by ako dodávateľ vysvetlil navrhovateľovi význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces a po preukázateľnom poučení, mu dal na výber sa rozhodnúť. Preto, ak napríklad spotrebiteľ mal vyjednať tento súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej zmienky. Preto tvrdenie odporcu o tom, že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade navrhovateľka) a pritom nepoznala jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné. V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky vo výške 61,74 Eur a trovy rozhodcovského konania predstavujú 276 Eur. Už len táto skutočnosť predstavuje neprimeranosť arbitrážneho procesu. Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi navrhovateľkou a odporcom. Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné . V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Mostaza Claro, bod 25. - 27., C 168/05, Océano Grupo Editoria, Asturcom, a iné). Dodávateľ (odporca) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania. Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie „najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovanie služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa). Odporca v odvolaní namieta nesprávnosť výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh, tiež napadá súvisiace uznesenie o povinnosti odporcu zaplatiť trovy konania. Prvostupňový súd rozhodnutie o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania odôvodnil ust. § 4 ods. 2 písm. za/ v spojení s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov s tým, že navrhovateľ bol v konaní úspešný, je oslobodený od platenia súdnych poplatkov, a preto súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil úspechom navrhovateľa v konaní (§ 142 ods.1 prvá veta O. s. p.). V súvislosti s úspechom v predmetnom spore odvolací súd poukazuje na ust. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. podľa ktorého, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodu podľa ust. § 40 písm. a/, c/, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z uvedeného vyplýva, že aj keď súd prvého stupňa svojím rozhodnutím zrušil rozsudok rozhodcovského súdu, nejde o konečné rozhodnutie vo veci, pretože z ust. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva povinnosť pokračovať v konaní. Preto úspech v spore bude možné vysloviť, až po konečnom rozhodnutí vo veci samej. Keďže povinnosťou súdu prvého stupňa bude ďalej pokračovať v konaní o žalobe rozhodcovského konania (ako to vyplýva z ust. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), rozhodnúť o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh a rozhodnúť o trovách konania bude možné až v rozhodnutí, ktorým sa konanie skončí, t. j. v konečnom rozhodnutí. Z tohto dôvodu odvolací súd rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok odporcom za návrh na začatie konania a rozhodnutie o trovách konania považoval za predčasné, nemajúce svoje opodstatnenie. Odporca v odvolaní poukazoval na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 s tým, že práve na základe jeho sťažnosti boli prijaté ústavné sťažnosti aj vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012, na základe ktorého mal súd prvého stupňa založiť svoje rozhodnutie. Navrhoval prerušiť konanie v súvislosti s konaním na Ústavnom súde SR vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012-47. Odvolací súd mal za to, že jeho návrh nie je dôvodný. Nie je povinnosťou odvolacieho súdu prerušiť konanie z dôvodu, že pred Ústavným súdom SR prebieha konanie, resp. sa má rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu NS SR. Pokiaľ poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 5/2012, ktoré bolo nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 499/2012-47 zrušené, išlo o inú skutkovú situáciu ako v prejednávanej veci. So zreteľom na uvedené preto odvolací súd mal za to, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na základe ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne konštatoval neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda navrhovateľa. Doklady predložené navrhovateľom takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. v časti týchto podmienok. Na tom nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu obe strany podpísali (pokračovanie predtlačeného formulára) aj formulárovú časť odkazujúcu na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach. Záverom odvolací súd zhŕňa, že odvolacie námietky odporcu sú neadekvátne skutkovému a právnemu stavu veci. Občianske súdne konanie má svoje zásady a nemôže predstavovať len akýsi nástroj na vymáhanie plnení bez rešpektovania princípov, ktoré sú v súlade s hodnotovým poriadkom uznávaným väčšinou v spoločnosti (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/201-19). So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok s výnimkou výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh v zmysle ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Zrušil rozsudok vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok, zrušil uznesenie o trovách konania v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu na ďalšie konanie. V konaní o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania.. Vo veci rozhodol odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.