Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4CoE/16/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512204192 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8512204192.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného CASH COLLECTORS SK s.r.o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 44703015, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Havel, Holásek & Partners, s.r.o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36856584, proti povinnej B. E., bytom D. XX, o vymoženie 1 677,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 4Er 420/2012 - 32 zo dňa 22.11.2012 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Denisy Uhríkovej, Exekútorský úrad Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, sp. zn. II/2012 - 235 zo dňa 18.04.2012. Podkladom na vydanie rozhodcovského rozsudku bol predchádzajúci zmluvný vzťah právneho predchodcu oprávneného ako veriteľa a povinnej ako dlžníka zo zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty zo dňa 20.06.2005 a dodatok č. 1 k zmluve, na základe ktorých poskytol právny predchodca oprávneného povinnej kartový rámec vo výške 20 000,- Sk (663,88 Eur). Následne súd citoval ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní), ust. § 52 ods. 2, 3 § 53 ods.1, 4, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o ochrane spotrebiteľa) a uviedol, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Poukázal na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V danom prípade bola rozhodcovská zmluva vyjadrená v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Občiansky zákonník len indikatívne vypočítava okruh neprijateľných zmluvných podmienok a súd môže vyhlásiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Súdu nič nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Takúto rozhodcovskú doložku považoval súd prvého stupňa za neprimeranú zmluvnú podmienku spôsobujúcu hrubý nepomer zmluvnej podmienky v neprospech spotrebiteľa. Samotná absolútne neplatná zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka - spôsobuje, že spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Vo veci rozhodoval orgán, ktorý nebol právomocný vo veci konať, a preto oprávnený nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, a to vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Z týchto dôvodov súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Uviedol, že exekučný súd prekročil preskúmavaciu právomoc danú mu Exekučným poriadkom. Tento postup možno považovať za výrazný zásah do právnej istoty oprávneného, ktorý disponuje právoplatným rozhodnutím bez možnosti uspokojenia jeho nárokov v exekučnom konaní. Týmto sa vo výraznej miere zasahuje do zákonom priznanej rovnocennosti rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného súdu a pripúšťa sa rozdielny prístup a procesný postup súdov v závislosti od typu exekučného titulu. Oprávnený vo vzťahu k namietanému značne nevýhodnému postaveniu povinnej v rozhodcovskom konaní poukázal na to, že právne predpisy Slovenskej republiky dôkladne upravujú postup rozhodcovských orgánov, ktorý zabezpečuje rovnocenné postavenie účastníkov a ochranu práv povinnej osoby, spotrebiteľa. Poukázal na ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o bankách), v zmysle ktorého si právna predchodkyňa oprávneného, Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava plnila iba svoju zákonnú povinnosť ponúknuť klientom uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že poverenie pre súdneho exekútora udelí, alternatívne aby rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby odvolací súd v prípade potvrdenia rozhodnutia súdu prvého stupňa pripustil dovolanie, nakoľko je toho názoru, že vo veci ide o otázky zásadného právneho významu, ktoré špecifikoval takto: 1./ „Je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do 31.12.2007 na základe §53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 1.1.2008 a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka sa na právne vzťahy, ich vznik a nároky vzťahuje doterajšia právna úprava?“. 2./ „ Je možné pod ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v Zákone o rozhodcovskom konaní?“. 3./ „Je dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej zmluve s odkazom na všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané?“. Odvolanie bolo doručené povinnej na vedomie v zmysle ust. § 209a Občianskeho súdneho poriadku. Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a), b), g) Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy (t.j. 20.06.2005), spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. Predávajúcim je podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje služby. Službou akákoľvek činnosť, ktorá je určená na ponuku spotrebiteľovi s výnimkou činností podľa osobitných predpisov. Podľa § 23 a Zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave sp. zn. SR II/2012 - 235 zo dňa 18.04.2012 s právoplatnosťou dňa 31.05.2012 a vykonateľnosťou dňa 03.06.2012 (v spise na č.l. 7), ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1 677,40 Eur spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 818,77 Eur od 27.10.2010 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 91,20 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Z predloženej zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty zo dňa 20.06.2005 (čl. 21 spisu) a jej dodatku č. 1, ktoré s povinnou uzavrel právny predchodca oprávneného (Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava) vyplýva, že povinnej bola poskytnutá platobná karta s výškou kartového rámca 20 000,- Sk (663,88 Eur) s úrokovou sadzbou 16,80 % ročne a konečnou splatnosťou kartového rámca dňa 19.06.2006. Následne došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom konania, na oprávneného zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0918/2010/CE zo dňa 21.10.2010. Rozhodcovská doložka je zakotvená v článku 18, bod 18.1 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov bude prejednávať rozhodcovský súd v zmysle Zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého táto rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, a preto môže súd označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským orgánom. Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia ust. § 53 ods. 4 pod písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 novelou zákona č. 568/2007 Z. z.. Odvolací súd dodáva, že uvedené ustanovenie vychádza z článku 3 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách upravujúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Takouto nekalou podmienkou je podľa uvedeného článku smernice aj podmienka upravená v písm. q), ktorej zmyslom je vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Odvolací súd považuje zmluvnú podmienku upravenú vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za podmienku ktorá bráni tomu, aby na jej základe bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným titulom. Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa oprávnenia exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu z 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo 146/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor je obsiahnutý aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp.zn. 6Cdo 207/2011, podľa ktorého už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práva a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednávať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola medzi účastníkmi uzavretá formou rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach. Namietanie porušenia práva na súdnu ochranu pri realizácii výkonu exekúcie oprávneným teda nebolo opodstatnené z dôvodu, že ust. § 45 ods. Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Po zistení, že zaväzuje na plnenie, ktoré je nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi je exekučný súd ex offo oprávnený exekučné konanie zastaviť. Rozhodcovský súd nedisponuje delegovanou právomocou orgánu štátu, ale táto právomoc pochádza od vôle strán sporu. Preto je nevyhnuté, aby vôľa rozhodnúť spor rozhodcovským súdom, de facto súkromnou osobou, bola nepochybne prejavená vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, ktorú si účastníci právneho vzťahu dohodli. Uvedeným postupom exekučného súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkom konania, ani k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, prípadne práva na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je aj v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj judikatúrou Európskeho súdneho dvora. Ani v tejto časti odvolanie oprávneného nebolo opodstatnené. Podľa § 93b Zákona o bankách, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Uvedené ustanovenie nesporne vyžaduje individuálne dojednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia zo strany dodávateľa služby, v tomto prípade banky. Dodávateľ, banka, tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľné poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa pri uzatváraní zmluvného vzťahu nemenia, spotrebiteľ nemá priestor na ovplyvnenie ich obsahu, sú koncipované všeobecne a záujemca o službu tieto podmienky prijme, alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva faktická nerovnosť zmluvných strán. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície, ako aj čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by pri uzatváraní zmluvného vzťahu došlo k naplneniu zákona, aby príslušný zamestnanec banky s odbornou starostlivosťou najprv poučil druhú zmluvnú stranu a ponechal jej priestor na rozhodnutie a voľbu. Vzniká pochybnosť, či bola povinná ako spotrebiteľ vôbec poučená o obsahu všeobecných obchodných podmienok vo vzťahu k ustanoveniam rozhodcovskej doložky. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Naviac, už skutočnosť, že zmluvné podmienky ako celok sú vopred pripravené a nemožno ich meniť individuálnym dojednaním svedčia o tom, že povinná ako spotrebiteľ nemala možnosť a vôľu si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne. V súvislosti s návrhom na pripustenie dovolania zo strany oprávneného odvolací súd poukazuje na to, že nebolo možné pripustiť dovolanie na formulované otázky oprávneného, pretože podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nejde o otázky zásadného právneho významu. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolacím súdom bola určitá právna otázka posúdená inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje odlišné riešenie tejto právnej otázky (Zo súdnej praxe č. 4/2004). Vo vzťahu k navrhovaným dovolacím otázkam, či „je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do 31.12.2007 na základe §53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 1.1.2008 a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka sa na právne vzťahy, ich vznik a nároky vzťahuje doterajšia právna úprava“, a či „ je možné pod §53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v Zákone o rozhodcovskom konaní?“, odvolací súd poukazuje na to, že toto ustanovenie Občianskeho zákonníka v predmetnej právnej veci nebolo pri rozhodovaní aplikované ani súdom prvého stupňa, ani odvolacím, nie je preto v tejto časti dôvod na pripustenie dovolania. Vo vzťahu k ďalšej dovolacej otázke, či „je dodržaná forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej zmluve s odkazom na všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané“, odvolací súd uvádza, že ak všeobecné obchodné podmienky obsahujú rozhodcovskú zmluvu, potom táto zmluva musí spĺňať všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje. Podľa § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V oboch prípadoch však rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Rozhodcovská doložka pod bodom 18 všeobecných obchodných podmienok, nespĺňa zákonné náležitosti písomnej formy rozhodcovskej zmluvy, lebo písomná forma je zachovaná vtedy, ak je rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka obsiahnutá v dokumente s označenými zmluvnými stranami a ak je dokument zmluvnými stranami aj podpísaný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010). Ak teda rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v písomnej forme, potom je neplatná, čo malo za následok, že právomoc rozhodcovského súdu nebola daná. Ak rozhodcovský súd vydal takéto rozhodnutie, toto nemôže byť exekučným titulom, lebo na jeho vydanie rozhodcovský súd nebol oprávnený. Judikatúra súdov vrátane Súdneho dvora Európskej únie nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré nemohli ovplyvniť zmenu právneho posúdenia rozhodcovskej doložky. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. Na pripustenie dovolania v tejto veci neboli splnené zákonné podmienky. Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu Prešov v pomere 3 : 0. Poučenie: Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.