Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4CoE/152/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8207201306 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8207201306.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému K. W., bytom R. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane povinného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpené JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, Stropkov, o vymoženie 1 900,02 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného a vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov, č. k. 5Er 185/2007 - 38 zo dňa 27.11.2012 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie. Zrušuje uznesenie vo výroku o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778 do konania. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného. Exekúciu zastavil. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením. Vo vzťahu k nepripusteniu vedľajšieho účastníka do konania uviedol, že vedľajšie účastníctvo je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené, lebo ide o inštitút patriaci výlučne do sporového konania. Poukázal na ust. § 37 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok) v spojení s § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.). V odôvodnení ďalej uviedol, že poverením zo dňa 20.03.2007 súd poveril vykonaním exekúcie súdnu exekútorku JUDr. Renátu Ďurkovú na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, sp. zn. SR 5606/06 zo dňa 23.11.2006. Uznesením č. k. 5Er 185/2007-17 zo dňa 18.10.2010 súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Následne citoval ust. § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) a ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica), § 25 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch) a posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa ako aj vzhľadom k tomu, že je súdu z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený vystupuje v obdobných prípadoch opätovne. Uviedol, že s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť považoval za nekalú zmluvnú podmienku, ktorá spotrebiteľovi znemožňuje možnosť voľby konať pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd ešte pred spotrebiteľom. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam vrátane rozhodcovského konania. Súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a tým je v rozpore s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka i Smernicou. Z týchto dôvodov súd exekúciu zastavil (§ 57 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Výrok o trovách exekúcie odôvodnil ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku s tým, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, lebo nevykonal náležite dokazovanie a nesprávne právne vec posúdil. Dôvody odvolania bližšie konkretizoval. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ust. §109 ods. l písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zároveň podal návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V zákonom stanovenej lehote podalo odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov. Uviedli, že z ust. § 93 ods. 3 druhá veta O. s. p. vyplýva, že súd rozhoduje o prípustnosti vedľajšieho účastníctva len na návrh, teda iba v prípade, ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, aby niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Taktiež nesúhlasili s tým, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. S účinnosťou od 15.10.2008 bola do Občianskeho súdneho poriadku zavedená nová skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. V tejto skupine subjektov nie je potrebné preukazovať hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, keďže na vstup do konania ich legitimizuje samotný zákon. V prípade, že sa súd nestotožní s ich argumentáciou, žiadali konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie. Navrhli zrušiť uznesenie a vec vrátiť súdu prvého stupňa. Zákonný sudca podaným odvolaniam nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 O. s. p.. Oprávnený vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že rozhodnutie v časti o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania považuje za správne a plne sa s ním stotožňuje. Odvolania boli doručené na vedomie povinnému podľa § 209a O. s. p.. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 O. s. p.) vzhľadom na včas podané odvolania (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a odvolanie vedľajšieho účastníka je dôvodné. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy (t.j. k 03.07.2006), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa ust. § 2 písm. a) Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo inej právnej formy. Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava sp. zn. SR 5606/06 zo dňa 23.11.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.01.2007 a vykonateľnosť dňa 11.01.2007, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 57 240,- Sk (1 900,02 Eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 57 000,- Sk (1 892,05 Eur) od 05.08.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 11 206,- Sk (371,97 Eur). Medzi oprávneným a povinným bola dňa 03.07.2006 uzatvorená zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako dlžníkovi úver vo výške 1 659,70 Eur (50 000- Sk), ktorý sa zaviazal splatiť spolu s poplatkom vo výške 232,36 Eur (7 000,- Sk) v 2 dvojtýždňových splátkach po 946,03 Eur (28 500,- Sk) počnúc dňom 17.07.2006. Rozhodcovská doložka bola súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru (bod 17). Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že námietka oprávneného týkajúca sa prekročenia rozsahu právomoci exekučného súdu preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pri preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu nebola opodstatnená. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 6Cdo 207/2011, podľa ktorého už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práva a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci sa odvolací súd zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán a nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa. Prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého táto rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, a preto môže súd označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským orgánom. Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia ust. § 53 ods. 4 pod písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 novelou zákona č. 568/2007 Z. z.. Uvedené ustanovenie vychádza z článku 3 Smernice upravujúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Takouto nekalou podmienkou je podľa uvedeného článku Smernice aj podmienka upravená v písm. q), ktorej zmyslom je vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Odvolací súd považuje zmluvnú podmienku upravenú vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za podmienku ktorá bráni tomu, aby na jej základe bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným titulom. Odvolací súd poznamenáva, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva pre neho transparentný všeobecný súd. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa. Prvostupňový súd správne rozhodol o zastavení exekúcie. Neplatná rozhodcovská doložka znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať (porov. uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo 143/11, sp. zn. 6Cdo 1/2012, uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011, nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2164/10). Na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako správne (§ 219 ods. 1 O. s. p.) vo výroku o zastavení exekúcie. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon 4c) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. K návrhu na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že napriek ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. o možnosti prerušiť konanie v prípade, ak súd požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke a úprave vyplývajúcej z Exekučného poriadku, súd s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a uplatnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, nemá aplikovať a prihliadať na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenými smernicou Rady 93/13/EHS (rozhodnutie Cofidis C - 470/00). Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02). Odvolací súd nepovažoval návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie za opodstatnený, lebo nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva. Právna úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Návrh na prerušenie konania bol preto ako nedôvodný zamietnutý. Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Súčasťou podaného odvolania bol návrh oprávneného, aby bolo konanie prerušené a vec predložená Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva a právny poriadok. Odvolací súd nepovažoval ani tento návrh na prerušenie konania za opodstatnený. Súd prvého stupňa pri posudzovaní zákonnosti vedenej exekúcie na daný prípad neaplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vôbec. Z tohto dôvodu návrh na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky nebol dôvodný. Podľa ust. § 93 ods. 1, 2, 3 a 4 O. s. p., ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.10a) Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. Zo spisu vyplýva, že podaním zo dňa 30.08.2011 vedľajší účastník oznámil súdu prvého stupňa vstup do konania na strane povinného. Z ust. § 93 ods. 3 O. s. p. je zrejmé, že k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka môže dôjsť z vlastnej iniciatívy tejto osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu. Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, keď účastník namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Prvostupňový súd preto pri rozhodovaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania nebol dôsledný. Zákon totiž umožňuje rozhodovať o pripustení výlučne len na návrh (resp. námietku niektorého účastníka), avšak v čase rozhodovania súdu prvého stupňa z obsahu spisu takýto návrh nevyplýval. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou vedľajšieho účastníka pokiaľ ide o možnosť vstupu vedľajšieho účastníka do exekučného konania. V zmysle ust. § 93 ods. 2 O. s. p. sa ako vedľajší účastník môže zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Týmto predpisom je okrem iných aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. v o priestupkoch znení neskorších predpisov. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov je takouto právnickou osobou, a preto jej vstup do konania, ako vedľajšieho účastníka na základe zákona je možný. Argumenty o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do exekučného konania sa zdajú byť vo svetle práva Európskej únie neudržateľné. Záver prvostupňového súdu by mohol byť ako tak právne udržateľný, ak by sa v prípade vedľajšieho účastníka vyžadoval právny záujem na výsledku sporu. Ust. § 93 ods. 2 O. s. p. však práve v prípade právnickej osoby zameranej na ochranu práv nevyžaduje právny záujem právnickej osoby, ktorej cieľom je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Výklad zákonodarcu počíta práve so združeniami na ochranu spotrebiteľov. Návrhom vedľajšieho účastníka na zastavenie konania sa súdu pripomenula ex offo súdna kontrola zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok súdneho dvora Asturcom; C-40/08). V predmetnej veci prvostupňový súd udelil poverenie (čl. 7) dňa 20.03.2007 a viac ako šesť rokov vykonáva exekúciu bez posúdenia zákonných podmienok uzavretia rozhodcovskej doložky. Z aplikácie procesného kódexu ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. (v spojení s § 251 ods. 4 O. s. p.) nemožno vylúčiť. V exekučnom konaní vedenom na základe rozhodcovského rozsudku sa posudzujú aj otázky, ktoré majú význam v základnom konaní. V upozornení a podnetoch vedľajšieho účastníka treba vidieť jeho význam aj vo vykonávacom súdnom konaní s prihliadnutím na čl. 6 Smernice Rady 93/13/ EHS, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Zákonom by mohol členský štát vylúčiť vedľajšie intervencie v exekučných konaniach. Slovenská republika vylúčila vedľajšiu intervenciu len v § 93 ods. 1 O. s. p. (rozvod, neplatnosť manželstva a jeho existencia). Systematika pritom podporuje záver, že ak zákonodarca explicitne vedľajšiu intervenciu nevylúčil priamo v ustanoveniach Exekučného poriadku ani v jedinom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku obsahujúcom vylúčenie, niet dôvod na záver, že zákonodarca sledoval vylúčenie vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní. Odvolací súd poukazuje na to, že vedľajšia intervencia v zmysle ust. § 93 ods. 2 O. s. p. je ďalším nástrojom ochrany spotrebiteľa, ktorý síce explicitne odporúčaný v Smernici Rady 93/13/EHS nie je, ale nič nebránilo členským štátom nad rámec smernice upraviť mechanizmy, ktoré zvážia ako efektívne. Takáto možnosť vyplýva z čl. 8 citovanej smernice. Podľa čl. 8 Smernice Rady 93/13/EHS „členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“ K problematike vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní zaujal stanovisko Najvyšší súd SR (Rc 12/2013). Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov odklonil od tohto stanoviska, ktoré vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2008 sp. zn. 1Cdo 106/2008. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí ako súd dovolací posudzoval rozhodnutia nižších súdov z obdobia pred zapracovaním inštitútu vedľajšej intervencie v kolektívnom záujme (§ 93 ods. 2 O. s. p.), ktorý bol do procesného kódexu doplnený novelou vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z. účinnou od 15.10.2008. Súdy v tomto období, ale aj teória práva a odborná literatúra pochopiteľne nemohli vychádzať z nového ustanovenia § 93 ods. 2 O. s. p., ku ktorému pred jeho schválením neexistovala žiadna odborná diskusia. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý výrok o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. i) O. s .p., lebo na vydanie takéhoto rozhodnutia neexistovali dôvody. O trovách prvostupňového i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, ktorý doteraz o trovách nerozhodol (§ 224 ods. 1, 4 O. s. p. v spojení s ust. § 251 ods. 4 O. s. p.). Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.