Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/66/2025 z 4. 12. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Nitra 11Co/66/2025 4124210148 04. 12. 2025 Mgr. Marek Janigloš ECLI:SK:KSNR:2025:4124210148.1

Uznesenie Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Janigloša a členiek senátu JUDr. Evy Šiškovej a JUDr. Dariny Vargovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XXX/X, D., právne zastúpený: JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát, Svätoplukovo námestie 1/B, Nitra, IČO: 52 334 490, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 5.382,76 eur, o odvolaní žalovaného proti výroku I. a výroku III. rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 52C/88/2024-361 zo dňa 29. 04. 2025, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Nitra (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 12 ods. 1, 6, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 až 4, § 88, ods. 1, § 89 ods. 1, 2, § 91, § 92 ods. 1, 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, 2 a 3, § 193 a prílohu 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon o HaZZ“), bod 5 preambuly, čl. 1 bod 2 a 3, čl. 2 bod 1, 2, 9, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 1, 2, 3 písm. bod 3 písm. iii), čl. 19, čl. 22 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), čl. 2 Smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 89/391/EHS zo dňa 12. 06. 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, § 3, § 9, § 10 ods. 1, § 13, § 19 ods. 1 písm. b), § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 85 ods. 5 prvá veta a 9, § 86, § 87 ods. 1, 2, § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.382,76 eur s príslušenstvom, pričom ujma mu mala vzniknúť porušením práva Európskej únie, konkrétne smernice č. 2003/88/ES, v dôsledku jej netransponovania do zákona o HaZZ tak, aby bol určený v súlade so smernicou maximálny týždenný pracovný čas. V danej veci ide o súkromnoprávny spor medzi štátom a fyzickou osobou z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej štátom, ktorý patrí do právomoci súdu. Súdny dvor EÚ judikoval, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v rámci vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zodpovednosti zabezpečil právo na náhradu škody voči členskému štátu, ktorá bola jednotlivcovi spôsobená neprebratím smernice s priamym účinkom (C 6/90 a C 9/90). Spor teda patrí do právomoci súdu.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca vykonáva funkciu hasič-záchranár v hasičskom a záchrannom zbore na hasičskej stanici Selenec a počas obdobia od októbra 2021 do augusta 2024 vrátane, dosiahol priemerný pracovný čas 51,28 hodín týždenne, odpracoval 2.104,34 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času. Žalovaný namietal: - pôsobnosť smernice 2003/88/ES, - transpozíciu relevantných článkov smernice 2003/88/ES, - výpočet nemajetkovej ujmy, - pojem „priemerný čas“, - nárok na náhradu škody, - nárok na nemajetkovú ujmu, - miestnu príslušnosť, - vecnú legitimáciu. 5. K námietke miestnej príslušnosti uviedol, že miestne príslušným súdom na prejednanie veci je všeobecný súd žalovaného ako aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Miestom, kde nastala skutočnosť zakladajúca právo na náhradu škody, je miesto, kde nastala nemajetková ujma, teda miesto, kde žalobca vykonával prácu. Toto miesto je v danej veci v obvode Okresného súdu Nitra. Tunajší súd je teda miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci. V danej veci nie je kauzálne príslušný súd podľa § 24 Civilného sporového poriadku, nakoľko nejde o individuálny pracovnoprávny spor. Žalobca síce vyčíslil náhradu nemajetkovej ujmy ako rozdiel náhrady za pohotovosť podľa § 122 ods. 2 zákona o HaZZ a sumy, ktorá mu bola za pohotovosť vyplatená, ale zo žaloby jasne vyplýva, že si neuplatňuje mzdový nárok, ktorý mu podľa neho zo zákona o HaZZ patrí, ale sa domáha nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva EÚ členským štátom a sumu, ktorá sa týmto výpočtom určí, považuje za primeranú náhradu za porušenie jeho práv. 6. K pôsobnosti smernice 2003/88/ES súd prvej inštancie poukázal na príslušnú judikatúru súdneho dvora (rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. 07. 2022). Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu Európskej únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia Smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na uvedené je preto nedôvodná námietka žalovaného, že smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom Európskej únie maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Európskej únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fuß body 33. až 35.). Členské štáty Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.) Súdny

dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b) Smernice. V prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 01. 2025 sp. zn. 9Co/112/2024). 7. K námietke vecnej legitimácie uviedol, že Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencie škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88. Preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. K pasívnej vecnej legitimácii poukázal súd prvej inštancie na čl. 29 Smernice, keď táto je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že žalovaný túto povinnosť nesplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom Európskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to ministerstvo vnútra, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. 8. Pôsobnosťou Smernice č. 2003/88/ES sa zaoberal Súdny dvor EÚ vo viacerých rozhodnutiach, pričom konštatoval, že výnimku z pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS uvedenú v čl. 2 ods. 2 (ktorá je rozhodujúca i pre stanovenie pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, keďže pôsobnosť smernice č. 2003/88/ES je vymedzená tak, že sa vzťahuje na rovnaké odvetvia ako smernica č. 89/391/EHS) je treba vykladať zužujúco. Podľa Súdneho dvoru EÚ toto ustanovenie nevylučuje z pôsobnosti Smernice č. 2003/88/ES služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto Smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy (C 397/01 až C 403/01). Činnosti vykonávané zásahovými silami verejnej hasičskej služby obvykle patria do pôsobnosti Smernice č. 2003/88/ES, v ich prípade prekročenie maximálneho týždenného pracovného času vrátane pohotovosti na určenom mieste odporuje Smernici, je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, že cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu takých verejných záujmov, akými sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, dočasne preváži nad cieľom spočívajúcom v zabezpečení bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek, napr. v prípade prírodných a technologických katastrof, atentátov, ťažkých nehôd. Smernica č. 2003/88/ES sa teda musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy sú nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a zdravie (C 52/04 - v danej veci išlo o zásahové sily verejnej hasičskej služby, úradníkov spolkovej republiky Hamburg). 9. Súd prvej inštancie sa v ďalšom texte zaoberal pojmami „priemerný čas“, „pracovný čas“ a „čas odpočinku“, pričom mal za to, že Smernica č. 2003/88/ES sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle článku 2 Smernice, podľa ktorého sa uvedená Smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.) a neuplatňuje sa tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Súd prvej inštancie mal za to, že podmienky výnimky podľa čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS v prípade služobného pomeru žalobcu nie sú splnené. Žalobca je hasičom v Hasičskom a záchrannom zbore. Práca, ktorú žalobca vykonával ako hasič HaZZ počas obdobia októbra 2021 - august 2024, za ktoré sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, nenapĺňa požiadavku osobitne vážnej situácie, pre ktorú bola stanovená uvedená výnimka. Išlo o prácu hasiča v obvyklých podmienkach, ktorú bežne vykonával v rámci svojho služobného pomeru niekoľko rokov, počas celého tohto obdobia bolo možné riadne rozvrhnúť jeho pracovný čas. Žalobca si neuplatňuje náhradu za obdobie určitej mimoriadnej udalosti. V predmetnej veci konštatovanie, že pracovná činnosť žalobcu spadá do pôsobnosti Smernice č. 2003/88/ES, je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nie je žiaden dôvod sa v danej veci od nej odchýliť. Zákon o HaZZ umožňuje prekročiť maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín stanovený v čl. 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho možno konštatovať, že Slovenská republika netransponovala Smernicu 2003/88/ES správne, teda porušila právnu normu Európskej únie. To, že sa má započítavať do služobného času i služobná pohotovosť vykonávaná na pracovisku i keď pracovník reálne úkony nevykonáva, len je pripravený ich v prípade potreby začať vykonávať, čo do značnej miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam, vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ (C 151/02, C 397/01 až C 403/01, C 429/09, C 518/15, C 107/19, C 344/19). Zákonník práce síce stanovil v súlade so smernicou maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín, referenčné obdobia, za ktoré sa priemer určuje (pri rovnomernom rozvrhnutí pracovného času 4 týždne, pri nerovnomernom 4 mesiace, v prípade dohody v kolektívnej zmluve 12 mesiacov), ako aj to, že neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa považuje za pracovný čas, tieto ustanovenia Zákonníka práce sa však na služobný pomer žalobcu nevťahujú vzhľadom na § 12 ods. 6 a § 193 zákona o HaZZ. Samotný zákon o HaZZ výslovný maximálny limit týždenného služobného času neustanovuje a ustanovenia tohto zákona upravujúce služobný čas nebránia tomu, aby služobný čas vrátane pohotovosti prekročil 48 hodín týždenne. Také obmedzenia pracovného času ako sú v Zákonníku práce v zákone o HaZZ nie sú. Podľa zákona o HaZZ je služobný čas príslušníka časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. V prípade nerovnomerne rozvrhnutého služobného času sa služobný čas rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov, dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nesmie byť vyššia ako 18 hodín. Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín, raz týždenne mal dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín. Pri takejto právnej úprave môže byť služobný čas príslušníka HaZZ rozvrhnutý nerovnomerne tak, že odpracuje týždenne viac ako 48 hodín. I pri dodržaní uvedených ustanovení zákona o HaZZ môže dochádzať k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou č. 2003/88/ES. Príslušníkovi HaZZ v prípade nerovnomerného rozvrhnutia služobného času je určovaný výkon štátnej služby max. 18 hodín denne a následne služobná pohotovosť max. 6 hodín denne, ktorá nie je započítavaná do služobného času a je odmeňovaná osobitne. Pokiaľ

počas služobnej pohotovosti vznikne potreba zásahu, ide o prácu nadčas. Následne má príslušník čas odpočinku min 12 hodín, min. raz do týždňa 2 dni po sebe. Pri rozvrhovaní služobného času zákonným spôsobom môže teda príslušník odpracovať i niekoľko týždňov v mesiaci, v rámci ktorých súčet jeho služobného času a služobnej pohotovosti bude presahovať 48 hodín. Žiadne ustanovenie zákona o HaZZ tomu nebráni. Napr. ak je príslušníkovi HaZZ rozvrhnutý čas v rámci jedného týždňa tak, že odslúži 24 hodín, potom má 2 dni voľna, opäť odslúži 24 hodín, opäť má 2 dni voľna a znova odslúži 24 hodín, jeho služobný čas (vrátane pohotovostí) je rozvrhnutý v súlade so zákonom, ale presahuje 48 hodín (príslušníkov služobný čas vrátane pohotovosti je v takom prípade 72 hodín). Smernica umožňuje, aby si štát určil referenčné obdobie, v rámci ktorého v priemere pracovný čas (vrátane pohotovosti) nepresiahne 48 hodín týždenne. V prípade, ak si štát takéto referenčné obdobie určí, môže sa v súlade so Smernicou v rámci 7 dní prekročiť pracovný čas zamestnanca 48 hodín, neskôr musí však pracovník odpracovať menej, aby v priemere za štátom stanovené obdobie pracovník neodpracoval viac ako 48 hodín. Smernica určuje, v akom rozpätí môže štát toto referenčné obdobie určiť. Čím dlhšie obdobie sa nastaví, tým flexibilnejšie sa môže pracovný čas rozvrhovať. Referenčné obdobie nie je stanovené smernicou, táto len určuje limity, v ktorých si ho členské štáty môžu upraviť. Slovenská republika však v zákone o HaZZ nestanovila, aký je maximálny priemerný týždenný pracovný čas príslušníkov HaZZ, preto zo zákona nevyplýva ani to, že by sa mal robiť nejaký priemer a za aké obdobie sa má priemer vypočítavať. Toto je stanovené len v Zákonníku práce, ktorý sa však v tejto časti na príslušníkov HaZZ nevťahuje. Za týchto okolností (nestanovením možnosti určovania priemeru za určité referenčné obdobie), ak zákon o HaZZ nebráni prekračovaniu 48-hodinového pracovného času pre každé obdobie siedmich dní, je to v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES. 10. Ohľadom podmienok, za akých vzniká právo na náhradu škody, uviedol, že v posudzovanom prípade (zodpovednosť za škodu porušením povinnosti podľa čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES členským štátom) pokiaľ ide o prvú podmienku (výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom), článok 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku (obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice), podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Keďže v posudzovanom prípade nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES počas obdobia dotknutého vo veci samej bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením čl. 6 písm. b) Smernice a škodou (tretia podmienka). Hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora (v danom prípade išlo o zamestnanca mesta), ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES, sa teda môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia (C 429/09). V posudzovanej veci nemožno považovať za primerané požadovať od pracovníka, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi. Požiadavka takejto predchádzajúcej žiadosti je v rozpore so zásadou efektivity (C 429/09). Nesprávne transponovanie smernice je postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa podľa tohto zákona nepovažuje za nesprávny úradný postup. Za týchto okolností je nutné, v prípade zistenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ podľa podmienok nastavených Súdnym dvorom EÚ, analogicky aplikovať právnu úpravu nášho právneho poriadku, ktorá upravuje vzťahy čo do obsahu a účelu najbližšie. Keďže ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, najbližšou právnou úpravou je § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poznamenal, že v obdobných veciach viaceré súdy vrátane krajských súdov konštatovali správnosť aplikácie týchto ustanovení na uplatnený nárok. Pokiaľ Slovenská republika porušila právo EÚ tým, že netransponovala smernicu č. 2003/88/ES tak, aby právny poriadok SR zabraňoval v prípade služobného pomeru žalobcu prekračovať priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES, je

daná zodpovednosť Slovenskej republiky za škodu vzniknutú v dôsledku porušenia tohto ustanovenia, pričom pre vznik takejto zodpovednosti nie je podstatné, že žalobca nežiadal svojho zamestnávateľa o prideľovanie práce v časovom rozsahu v súlade so Smernicou. Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EÚ C 429/09, takáto požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity. 11. K nároku na nemajetkovú ujmu súd prvej inštancie uviedol, že peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa nepeňažná satisfakcia nejavila ako postačujúca. Vzhľadom na rozsah ujmy žalobcu, dlhú dobu opakovaného porušovania i postoj žalovaného, ktorý nerobí adekvátne kroky k tomu, aby do budúcna k porušovaniu nedochádzalo, nepovažoval súd prvej inštancie za postačujúcu nepeňažnú kompenzáciu len samotným konštatovaním porušenia práva, uložením, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, či primeraným zadosťučinením, napr. ospravedlnením sa. Peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie ujmy, ktorá žalobcovi porušením práva EÚ vznikla. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil súd voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pokiaľ ide o rozsah spôsobenej ujmy, súd prvej inštancie bral do úvahy, že k prekročeniu 48 odpracovaných hodín v rámci 7 dní došlo u žalobcu takmer v každom mesiaci žalovaného trojročného obdobia, pričom často išlo aj o dva či tri týždne za sebou s takýmto prekročením. Súčet odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti a práce nadčas), ktoré boli odpracované žalobcom v rozpore so smernicou č. 2003/88/SE, predstavuje u žalobcu za obdobie októbra 2021 do augusta 2024 cca 2.104,34 hodín. Ide o dlhý čas, ktorý mohol žalobca využiť inak, podľa vlastnej úvahy. Bola braná do úvahy i výšku náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch v iných prípadoch, pri rôznych porušeniach osobnostných práv, či rozsah odškodňovania obetí trestných činov, keďže rôzne porušenia práv majú rôzne intenzívne dopady, čo by sa malo odzrkadľovať v priznávaných náhradách. Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do voľného času. Žalobca v dôsledku rozvrhnutia pracovného času v rozpore s právom Európskej únie bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Súd prvej inštancie mal za to, že nie je namieste určovať výšku peňažnej náhrady výpočtom, ako to navrhol žalobca. Výšku náhrady, ktorá bola vyčíslená týmto spôsobom, nepovažoval za primeranú. Jednak závisí od celkového počtu hodín služobnej pohotovosti, nie len od času, ktorý bol odpracovaný v rozpore so Smernicou, teda nezohľadňuje skutočný rozsah ujmy spôsobenej žalobcovi, jednak takto vypočítaná výška náhrady je podľa súdu prvej inštancie vzhľadom na zistený dopad porušenia na žalobcu príliš vysoká, a to i s prihliadnutím na náhrady nemajetkových ujm, ktoré sú priznávané pri iných porušeniach práv. Žalobcom uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.382,76 eur súd prvej inštancie nepovažoval za primeranú, takáto prináleží pri intenzívnejších zásahoch do práv poškodeného. Primeranou náhradou je podľa súdu prvej inštancie náhrada nemajetkovej ujmy vo výšky 2.000,- eur, a to po zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu a charakteru následkov porušenia jeho práva - skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, t. j. vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu strán sporu vo veci. Uviedol, že túto zásadu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na podklade voľnej úvahy súdu. Keďže v danom prípade bol uplatnený nárok žalobcu daný a úspech žalobcu (priznaná výška náhrady) je závislý iba od úvahy súdu, súd prvej inštancie považoval žalobcu za úspešného v rozsahu 100 %, avšak iba z prisúdenej sumy. Preto súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo súdom priznanej sumy, pričom o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník. 13. Proti výroku I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), c), d), f), g) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „CSP“). 14. Podľa názoru žalovaného sa v danom prípade evidentne jedná o pracovnoprávny spor, konkrétne uplatňovanie mzdových nárokov, ktoré žalobca kamufloval za nemajetkovú ujmu podľa § 11 a 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“), de facto však ide o doplatok mzdy.

15. Žalovaný namietal predovšetkým porušenie svojho práva na spravodlivý proces, a to konkrétne postupom súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, resp. vôbec neodôvodnil, čo činí napadnuté rozhodnutie arbitrárnym, nepreskúmateľným a nezrozumiteľným. Súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení absolútne nezaoberal procesnou obranou žalovaného pričom ju zaregistroval (bod 6. napadnutého rozsudku), avšak návrhy na vykonanie dôkazov zo strany žalovaného už odignoroval. Vada odôvodnenia rozsudku predstavuje zároveň tzv. inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Tieto vady sú zároveň úzko späté aj s ostatnými odvolacími dôvodmi. Odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje žiadne z čiastkových obsahových požiadaviek vymedzených v § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nereagoval na žiaden argument prednesený žalovaným (námietkou o pasívnej vecnej legitimácii z dôvodu evidentného mzdového nároku ako aj námietky procesných podmienok, ktoré neboli splnené z dôvodu pasivity žalobcu, čím sa dostal žalobca do stavu „non liquet“). Súd prvej inštancie, podľa názoru žalovaného, úplne odignoroval obsah argumentácie žalovaného či už v písomných podaniach, ale aj ústnych prednesoch produkovaných povereným zástupcom žalovaného na pojednávaní vo veci. Súd prvej inštancie neuvádzal ani žiadne konkrétne dôkazy, z ktorých vychádzal len v ďalšom texte spomína, že vychádzal z tzv. plachiet služieb, pričom poverený zástupca žalovaného mnohokrát vyjadril postoj žalovaného na pojednávaní. Iné dôkazy, ktoré sú obsahom spisu, súd prvej inštancie zrejme ani nezaregistroval alebo ich účelovo odignoroval a prečo zamietol a nevykonal dôkazy navrhované žalovaným, súd prvej inštancie ani len neuviedol vo svojom písomnom odôvodnení. Žalovaný má za to, že ak by došlo k vykonaniu týchto dôkazov (najmä výpis zo sociálnej poisťovne), muselo by dôjsť k iným skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie žalovaného, ako stranu v konaní úplne odignoroval, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces ako aj právo na presvedčivé rozhodnutie, konkrétne prečo procesnú obranu žalovaného, ako aj návrhy na vykonanie dokazovania nevykonal, čím sa napadnutý rozsudok stáva arbitrárnym, nepreskúmateľným a nepresvedčivým, nakoľko súd prvej inštancie ani len strohou vetou nedal odpoveď žalovanému, prečo jeho procesnú obranu (v podstatných častiach) považuje za nesprávnu. V súvislosti s absenciou jasného a zrozumiteľného odôvodnenia poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 335/2006 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR R 111/1998. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, a teda konanie má aj inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa javí ako šablónovito vypracovaný, bez ohľadu na zreteľ toho-ktorého žalobcu a ním tvrdenej nemajetkovej ujmy (pripustiac, že sa nejedná o mzdový, resp. pracovnoprávny nárok), čo svedčí o nesústredenosti konajúceho súdu pri vypracúvaní, uvádzaní a odôvodňovaní myšlienkového postupu súdu vo vzťahu ku každému jednému žalobcovi prísne individuálne. Súčasne odôvodnenie napadnutého rozsudku od bodu 9. a nasl. je skôr len zhrnutím právnej teórie bez myšlienkového postupu súdu a s konfrontáciou procesnej obrany žalovaného, ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal. 16. Žalovaný opakovane uvádzal, že podanou žalobou sa žalobca domáha mzdového nároku, resp. pracovnoprávneho nároku, ktorý je len kamuflovaný za nemajetkovú ujmu. Žalovaný poukázal na § 124 ods. 1 CSP, ktorý jasne definuje, že „každé podanie sa posudzuje podľa obsahu“. Vychádzajúc z obsahu podaní, spôsobu argumentácie, výsluchu žalobcu, predložených dôkazov (najmä výplatné pásky) ako aj spôsobu výpočtu žalovanej sumy nie je iná možnosť, ako dospieť k záveru, že sa žalobca de facto domáha vyplatenia doplatku mzdy za rozdiel odmeňovania tzv. nočnej pohotovosti oproti spôsobe odmeňovania za aktívnu časť služby žalobcu. Už len z tohto dôvodu bolo žiadúce, aby konajúci súd žalobu zamietol, nakoľko konal s nesprávne vecne legitimovaným subjektom (Slovenskou republikou). Mal za to, že v danom prípade o individuálny pracovnoprávny spor podľa § 316 ods. 1 CSP, t. j. náhradu škody z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú služobným úradom podľa § 134 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoHaZZ“). Žalobca vo viacerých svojich podaniach (žaloba, vyjadrenia) cituje rozsudok Európskeho súdneho dvora sp. zn. C - 429/09, pričom má za to, že v predmetnom rozsudku súd škodou myslí „nemajetkovú ujmu“. Žalobcovi, jeho právnemu zástupcovi, poznajúc rozsudok Európskeho súdneho dvora sp. zn. C - 429/09, musí byť jasné, že súd v danom rozsudku škodou myslí škodu spôsobenú zamestnávateľom (služobným úradom), a nie nemajetkovú ujmu, pretože pojem „nemajetková ujma“ sa v rozsudku vôbec nespomína. Je teda jasné, že ide o individuálny pracovnoprávny spor, týkajúci sa náhrady škody spôsobenej služobným úradom, avšak žalobca takto žalobu nekoncipoval. Európsky súdny dvor v rozsudku sp. zn. C - 429/09, na ktorý žalobca opakovane poukazuje, dáva do pozornosti pojem „žiadosti zamestnancov o náhradu škody svojmu zamestnávateľovi“, ako aj na viacerých miestach spomína pojmy ako „škoda“, a tiež „pracovník“, „zamestnanec“ a „zamestnávateľ“, a teda aj na základe týchto skutočností možno implikovať, že ide o škodu spôsobenú zamestnávateľom (resp. služobným

úradom), a teda pracovnoprávny spor. V danom prípade preto do úvahy prichádza len vecná legitimácia služobného úradu, v ktorom žalobca vykonáva služobný pomer, a to ako v prípade občianskoprávneho sporu (napr. náhrady nemajetkovej ujmy), tak aj v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu. Žalobca však nežaluje služobný úrad, a preto ide o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Aj podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora sp. zn. C - 429/09 v prípade pracovníka, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, teda identickej veci ako je tu súdená vec, ide o pracovnoprávny spor, čo vyplýva z viacerých bodov uvedeného rozsudku, napr. z bodu 80. rozsudku Európskeho súdneho dvora sp. zn. C - 429/09. Je potrebné zdôrazniť, že žalobcom tvrdený zásah do osobnostných práv nie je preukázaný. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a požadovanie nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu nie je dôvodné. Žalobca tiež opomína skutočnosť, ktorá je signifikantná pre výšku náhrady za nemajetkovú ujmu a to konkrétne, že cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa a na druhej strane nemôže mať likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. 09. 2013, sp. zn. 25Co 18/2013). Pričom žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by pociťoval akúkoľvek ujmu, ale jednoznačne preukázal, že sa mu jedná o mzdový nárok. Takýmto konaním došlo zo strany žalobcu aj k porušeniu práva žalovaného na zákonného sudcu, nakoľko mal konať súd príslušný pre služobný úrad žalobcu, ktorým je Ministerstvo vnútra. 17. Žalobca v konaní vyprodukoval aj procesne nadbytočné vyjadrenie k duplike žalovaného. Je potrebné uviesť, že vysoko konkretizované a individualizované tvrdenia o vzniku, závažnosti a príčinnej súvislosti údajne pociťovanej nemajetkovej ujmy možno v písomných podaniach žalobcu hľadať len márne, nakoľko sú len všeobecné a vágne bez väzby na konkrétneho jedinca. Žalovaný v konaní opakovane namietal, že žalobca v žalobe, svojej replike a ani v procesne nadbytočnom vyjadrení k duplike neuviedol žiadne skutočnosti vo vzťahu k osobe žalobcu, t. j. k uneseniu bremena tvrdenia a bremena dôkazu v súvislosti ním tvrdenej morálnej ujmy utrpenou v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s transpozíciou smernice a negatívnymi dopadmi v jeho osobnostnej sfére. Žalovaný opakovane zdôrazňoval nevyhnutnosť uvedenia takýchto skutkových tvrdení, aby súd prvej inštancie na základe individuálnych a konkrétnych zistených skutočností mohol rozhodnúť o povahe a rozsahu náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ak takáto vôbec vznikla. Zo strany žalobcu však povinnosť tvrdenia splnená nebola, preto žalovaný aj namietal výsluch žalobcu, nakoľko rozpačité, konkrétne skutkové tvrdenia by žalobca (čo aj učinil) tvrdil až na pojednávaní, keďže týmto by žalobca dopĺňal práve tie rozhodujúce skutočnosti, ktoré v jeho podaniach počas konania chýbali, takýto postup však zákon nepripúšťa (§ 132 CSP). Uvedené je aj v rozpore so zásadou „rovností zbraní“, čo z hľadiska žalovaného znamená, že žalovaný má právo vedieť, z akých skutkových okolností žalujúca strana svoje právo odvodzuje, následne sa vyjadriť v prvom rade k týmto skutkovým tvrdeniam, k prípadnej právnej argumentácii, a napokon aj k navrhovaným dôkazom, ktoré majú byť vykonané na ich preukázanie. Z bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno, t. j. preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu (v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 05. 12. 2017). Žalobca je povinný už v žalobe, resp. replike uviesť všetky skutkové tvrdenia, ktoré majú byť vysoko konkretizované a individualizované (napr. NS SR, sp. zn. 7Cdo/29/2021), pričom nestačí len nahradiť skutkové tvrdenie odkazom na dôkaz (viď. § 132 ods. 1, 2 CSP). Žalovaný v priebehu celého konania poukazoval na to, že žalobca žiadnu konkrétnu ujmu netvrdil, neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť, v čom pociťoval ujmu v súkromnom a rodinnom živote, resp. na svojom zdraví. Žalobca na toto adekvátne nereagoval, naďalej argumentoval v konaní len všeobecnými formuláciami, ktoré možno vztiahnuť na hasiča ako takého, t. j. opisoval následky údajného porušenia práv príslušníkov HaZZ bez väzby na konkrétne oblasti osobnej sféry žalobcu. Okolnosť, že príslušníci HaZZ trpia opisovanými následkami nepostačuje ako relevantné skutkové tvrdenie o nemajetkovej ujme u žalobcu. K argumentácii, v ktorej žalobca poukazoval na judikatúru ESD, v zmysle ktorej samotná skutočnosť dlhodobého prekračovania stanoveného limitu pracovného času znamená ujmu na právach pracovníkov, je podľa názoru žalovaného ako aj viacerých súdov (MS BA IV, OS TT a už aj OS BB) postačujúca len na konštatovanie danosti základu nároku, avšak pre určenie intenzity zásahu, jeho závažnosti a príčinnej súvislosti u každého jedného príslušníka HaZZ a tomu zodpovedajúcej kompenzácie, morálnej či peňažnej, je nevyhnutné tvrdiť a preukázať aj jednotlivé konkrétne následky zásahu. Žalobca svoje subjektívne tvrdenia dôkazne nepodložil, uviedol len svoje osobné pocity, ako vníma nedostatok voľného času, spôsobený nadčasovou prácou, neuviedol žiadnu

konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv v značnej miere znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti tak, aby oprávnene mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalobcu nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do jeho osobnosti, o čom zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku zo dňa 19. 05. 2010, sp. zn. 5Cdo 108/2009. Je potrebné zdôrazniť, že určité konkrétne skutkové tvrdenia prišli zo strany žalobcu až na pojednávaní v rámci svojho výsluchu, kedy žalobca prvýkrát tvrdil zásah do jeho osobnostnej sféry. Je zrejmé, že každý prípad je potrebné posudzovať prísne individuálne a nie je možné zovšeobecňovať skutočnosti, tak ako to tvrdí žalobca. Súčasne je práve na žalobcovi, aby preukázal svoje nejasné tvrdenia, ktoré uvádzal v žalobe. Nepostačuje len uviesť, stručne a vágne oblasti života, ktoré mali byť údajne zasiahnuté, ale svoje skutkové tvrdenia je žalobca povinný preukázať, nakoľko práve na žalobcovi spočíva dôkazne bremeno, že došlo k takej závažnej ujme, aby mu mohla byť priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Samotná skutočnosť, že sa žalobca staral o chorú starú mamu svojej snúbenice, ako aj svojho svokra, nemôže byť na ťarchu žalovaného, nakoľko sa jedná žiaľ o situácie, ktoré život prináša a s týmito sa potykajú nielen výjazdoví hasiči, ale aj iní ľudia. Rovnako skutočnosť, že sa žalobca so svojou snúbenicou snažia počať dieťa, bez výsledku, nie je možné pripisovať na ťarchu žalovanému. Žalobca nepredložil k tomuto svojmu oneskorenému tvrdeniu žiaden dôkaz, ktorý by podporil, resp. preukázal jeho tvrdenie, že je toto spôsobené stresom zo zamestnania žalobcu. Z objektívnych dôvodov takýto dôkaz ani nie je možné predložiť, nakoľko sám žalobca uviedol na otázku zástupcu žalovaného, že sa nelieči na problémy s plodnosťou. Je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že žalobca trávi so svojou snúbenicou viac voľného času, ako uviedol v spontánnej časti svojej výpovede, nakoľko žalobca v rámci svojho voľného času spolupracuje so svojou snúbenicou a vykonáva prácu osobného trénera, pričom je logický predpoklad, že takúto fyzicky a časovo náročnú aktivitu zvláda vykonávať aj „napriek“ tomu, že žalobca je výjazdovým hasičom. V rámci výsluchu žalobca viackrát na otázky zástupcu žalovaného uvádzal, že nevykonáva inú zárobkovú činnosť, pričom následne pripustil, že so svojou snúbenicou vykonávajú prácu osobných trénerov. Zástupca žalovaného následne predložil súdu prvej inštancie výpis zo živnostenského registra, z ktoré vyplýva, že žalobca vykonáva a v žalovanom období vykonával činnosť v dvoch predmetoch podnikania. Je preto otázkou, či žalobca skutočne pociťuje nedostatok voľného času a nedostatok oddychu práve v súvislosti s prácou hasiča. Je zarážajúce, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku absolútne žiadnym spôsobom nereagoval na tvrdenia prednesené žalovaným. Súd sa vo svojom napadnutom rozsudku ani len nezaoberal tým, že by žalovaný predložil dôkaz výpisom zo živnostenského registra. Rovnako sa konajúci súd nezaoberal ani tým, že žalovaný navrhol (okrem iných dôkazov) vykonať dôkaz výpisom zo sociálnej poisťovne. Nevykonaním dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň súd prvej inštancie porušil právo na spravodlivý proces žalovaného, keď neuviedol, prečo tieto dôkazy nepovažoval za dôležité, prípadne ako ich vyhodnotil v kontexte prejednávanej veci. Ďalšou nemenej podstatnou otázkou je, prečo súd prvej inštancie pristupoval k výsluchu žalobcu, keď následne v odôvodnení nehodnotil výsluch žalobcu, skutkové tvrdenia, ktoré uvádzal žalobca vo vzájomnom kontexte. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, ktoré oneskorené skutkové tvrdenia žalobcu považoval za preukazujúce (i) vznik závažnej ujmy, (ii) v príčinnej súvislosti s výkonom práce hasiča, ktoré by preukazovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s výkonom práce hasiča. Tvrdenia žalobcu zostali len všeobecné a ničím nepodložené. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo dňa 06. 11. 2014. 18. K výpočtu nemajetkovej ujmy uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal zo mzdových nárokov príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Súd prvej inštancie sa týmto postupom dopustil závažného zásahu do práva na spravodlivý proces a to tak, že konal v rozpore s § 216 Civilného sporového poriadku, teda v rozpore so zásadou ne ultra petitum a zároveň aj tým spôsobom, že závažným spôsobom porušil princíp právneho štátu, ktorý je ukotvený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to tak, že dva hodnotovo rozdielne pojmy fakticky skĺbil do jedného a tým úplne ignoroval ich jedinečnosť, osobitosť a rozdielnosť. Nakoľko žalovaný nepozná argumentáciu súdu, prečo nepovažoval kvalifikovanú argumentáciu žalovaného za správnu, nemožno spravodlivo požadovať, aby sa k tomuto žalovaný vyjadril, resp. aby sa vyjadril k myšlienkovému postupu súdu, ktorý nepozná. Preto žalovaný odkázal na svoje písomné podania a ústne prednesy produkované v konaní. 19. Žalovaný ďalej uviedol, že konštatovanie súdu prvej inštancie o nesprávnej transpozícií Smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku je podkladom iba pre 2 ďalšie skutočnosti, t. j.:

1/ potenciálnej zodpovednosti Slovenskej republiky, ako členského štátu Európskej únie, vo vzťahu k Európskej komisií v zmysle článku 258 ZFEU a 2/ priamu aplikáciu Smernice 2003/88/ES v tomto konaní. Uvedená skutočnosť však nikdy nemôže byť podstatou nároku fyzickej osoby, pretože takýto výklad porušenia povinnosti členského štátu transponovať akúkoľvek smernicu by vytváral situáciu ad absurdum, že v prípade ak by ktorýkoľvek členský štát nesprávne transponoval ktorúkoľvek smernicu do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, tak by občania tohto členského štátu mali právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú by pociťovali vo vzťahu k netranspozícií smerníc. Je preto na mieste skúmať, či vôbec došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES v tomto konaní vo vzťahu k žalobcovi a ak áno, tak v akom rozsahu. Uviedol, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu sa má započítavať iba čas strávený výkonom služby, služobnou pohotovosťou, rekondičnými pobytmi, školeniami a zvyšovaním kvalifikácie. Žalovaný mal za to, že predmetný prepočet je správny, v zmysle vyššie uvedeného vyplýva z ustanovení Smernice 2003/88/ES s odkazmi na ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., zohľadňuje pracovný čas tak, ako ho vymedzuje Smernica 2003/88/ES, resp. judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a je teda legitímnym podkladom pre rozhodovanie v tejto konkrétnej veci. 20. Pre zodpovedanie otázky, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu smernice článku 6 písm. b) Smernice mal súd prvej inštancie ustáliť, v akom období sa počíta priemerný týždenný pracovný čas, nakoľko predmetná otázka bola v konaní sporná. Žalovaný uvádza, že nemožno sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie v otázke referenčného obdobia jedného týždňa (pondelok až nedeľa), nakoľko toto jednoznačne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj z nesprávne zistených skutkových okolností prípadu. Ako aj celkového nepochopenia účelu a významu nerovnomerne rozvrhnutého služobného času. V súvislosti s uvedeným žalovaný upriamil pozornosť súdu na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 20Co/32/2024 zo dňa 18. 12. 2024, a to na bod. 15., v ktorom odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že „nepriznal ustanoveniu § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. účinky rovnajúce sa čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88.“ Poukázal na preambulu Smernice 2003/88/ES, článok 17 ods. 3 Smernice, ktorý stanovuje, od ktorých ustanovení smernice je možné sa odchýliť, pričom ich taxatívne vymedzuje ako: články 3, 4, 5, 8 a 16 a na § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z., v zmysle ktorého je na mieste konštatovať, že ochrana života a zdravia fyzických osôb, majetku a životného prostredia jednoznačne vyžaduje nepretržitú prevádzku každej hasičskej stanice, teda aby každá hasičská stanica mohla byť efektívne využitá 24 hodín denne a 7 dní v týždni. Je preto nevyhnutné, aby členský štát (v tomto prípade Slovenská republika) zabezpečil efektívny chod Hasičského a záchranného zboru tak, aby tento mohol chrániť práva všetkých občanov Slovenskej republiky vo vzťahu k ich životu, zdraviu, právu vlastniť majetok, ale taktiež aj vo vzťahu k právu na priaznivé životné prostredie. Práve opačný výklad predmetných ustanovení (t. j. výklad žalobcu) by mohol spôsobiť nemožnosť zabezpečiť nepretržitú prevádzku v HaZZ, čo by mohlo spôsobiť mimoriadne a rozsiahle škody či už na životoch, zdraví, majetku alebo životnom prostredí, čo by jednoznačne ovplyvnilo podstatnú časť obyvateľstva a životaschopnosť krajiny. Žalovaný ďalej poukázal na 3 podstatné dôvody, v zmysle ktorých mal za to, že referenčné obdobie 6. mesiacov je aplikovateľné v prípade príslušníkov HaZZ v Slovenskej republiky: 1/ Samotná Smernica 2003/88/ES v preambule prezumuje potrebu zabezpečenia pružnosti niektorých jej ustanovení. V zmysle článku 17 je jedným z nich aj článok 16, t. j. pružnosť referenčného obdobia, v rámci ktorého sa počíta priemerný týždenný pracovný čas pracovníka, ktorý je stanovený v zmysle článku 16 na obdobie štyroch mesiacov. Následne článok 17 explicitne ustanovuje, že v prípade protipožiarnych služieb je možné sa od tohto článku 16 odchýliť, pričom v článku 19 ustanovuje referenčné obdobie šiestich mesiacov, resp. v prípade ak je to ustanovené v kolektívnej zmluve, tak až na obdobie 12 mesiacov. Nakoľko kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ žiadne takéto ustanovenie neobsahuje, tak mal za to, že pri aplikovaní Smernice 2003/88/ES možno dospieť k záveru, že referenčným obdobím pre protipožiarne služby je obdobie šiestich mesiacov. 2/ K rovnakému záveru možno dospieť aj pri skúmaní zákona č. 315/2001 Z. z. – konkrétne ustanovenia § 86 ods. 1. Z ustanovenia článku 288 ZFEU jednoznačne vyplýva, že otázka transpozície smerníc do vnútroštátneho práva nevyžaduje doslovnú transpozíciu. Je preto na mieste prihliadať na cieľ pojmu „referenčné obdobie“ v zmysle Smernice v komparácií s § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Smernica stanovuje referenčné obdobie na účely rozvrhu pracovného času do určitého obdobia, v rámci ktorého sa počíta priemer a to z dôvodov uvedených vyššie (potreby zabezpečiť nepretržitú prevádzku). Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou cieľa predmetného ustanovenia. Z dôvodu potreby ochrany života, zdravia, majetku a životného prostredia je predsa jednoznačne nevyhnutné, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc. Je preto na mieste uviesť, že pracovný čas príslušníkov HaZZ je potrebné rozvrhnúť do určitého obdobia tak, aby bola

zabezpečená životaschopnosť každej jednej hasičskej stanice. Z uvedeného dôvodu zákon č. 315/2001 Z. z. jasne stanovuje obdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje plán služieb príslušníkov HaZZ. Týmto obdobím je obdobie šiestich mesiacov. Cieľ pojmu „referenčné obdobie“ a cieľ § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je totožný. Z uvedeného možno logicky dospieť k záveru, že ak by § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. neprezumoval plánovanie služieb do určitého obdobia (6. mesiacov) do budúcnosti, tak by nebolo logicky možné aplikovať referenčné obdobie, keďže by zákon č. 315/2001 Z. z. nemohol prezumovať existenciu akéhokoľvek obdobia na účely plánovania služieb. 3/ V neposlednom rade súd prvej inštancie neprihliadol ani na reálnu prax, ako sa služby príslušníkov HaZZ plánujú. V prípade príslušníkov HaZZ sa služby rozvrhujú vopred do obdobia šiestich mesiacov. Je pravdou, že následne sa každý mesiac dielčie plánuje pred jeho začiatkom, avšak plán služieb, ktorý bol naplánovaný vopred sa nemení, iba sa upravuje s ohľadom na vzniknuté situácie v tom-ktorom mesiaci. Služby príslušníkov HaZZ sa rozvrhnú do obdobia šiestich mesiacov. To znamená, že každý príslušník HaZZ disponuje svojim rozvrhom vždy pred začiatkom týchto 6. mesiacov (pre príklad obdobie január – jún). Avšak, je pravdou, že následne sa každý konkrétny mesiac pred jeho začiatkom musí bližšie upraviť vzhľadom na mimoriadne situácie, ako nečakané práceneschopnosti, ale rovnako aj na nahlásené dovolenky, či iné voľná poskytované nad rámec Smernice, ale taktiež aj s ohľadom na školenia či mimoriadne náročné situácie, kedy sa vyžaduje práca vyššieho počtu príslušníkov. Avšak otázka dielčej úpravy každého konkrétneho mesiaca nemá na otázku celkového referenčného obdobia žiaden vplyv. Súd prvej inštancie vychádzal pri zisťovaní dopadu nesprávnej transpozície Smernice 2003/88/ES na žalobcu čisto z období každého kalendárneho týždňa, čo vo vzťahu k HaZZ by v praxi bezpochyby predstavoval vznik obštrukcie pri plánovaní služieb a teda aj pri ochrane života, zdravia, majetku a životného prostredia. Ak by sa vychádzalo z argumentácie žalobcu, t. j. že ak by žalobca odpracoval napríklad v pondelok a štvrtok 2 služby a teda by odpracoval už 48 hodín v tomto týždni a následne by došlo k mimoriadnej situácii počas víkendu, tak by služobný úrad takéhoto príslušníka už viac nemohol zavolať do služby a teda by boli ohrozené všetky hodnoty, ktoré má HaZZ chrániť. Zároveň by sa takýto príslušník HaZZ ani nemohol zúčastniť naplánovaných školení, ktoré predstavujú potvrdenie odbornej spôsobilosti v tom-ktorom odvetví (napr. pilčík, lezec atď.). Žalobca by teda nemal priestor kedy sa zdokonaliť v určitej odbornej spôsobilosti a teda by v konečnom dôsledku nebol spôsobilý vykonávať činnosti, ktoré HaZZ vyžaduje. 21. Smernica 2003/88/ES nevyžaduje, aby zakotvenie referenčného obdobia bolo realizované tak, že by muselo byť v texte právneho predpisu výslovne označené za „referenčné obdobie“ slúžiace na posúdenie zachovania priemeru maximálneho týždenného pracovného času. Je preto postačujúce pre potreby implementácie, že v § 86 ods. 1 zákona o HaZZ je zakotvené, že služobný čas sa rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov. Jedným dychom treba dodať, že implementácia smernice sa nemusí vykonávať len prostredníctvom zákonov a iných právnych predpisov, ale postačuje na to prijatie správnych opatrení, či kolektívnych zmlúv. 22. Žalovaný záverom zosumarizoval svoje odvolanie. Zdôraznil, že transpozícia smernice môže byť obsiahnutá vo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch (v tomto prípade § 193 zákona o HaZZ a § 85 ods. 9 Zákonníka práce). Smernica 2003/88 nevyžaduje, aby zakotvenie referenčného obdobia bolo realizované tak, že by muselo byť v texte právneho predpisu výslovne označené za „referenčné obdobie“ slúžiace na posúdenie zachovania priemeru maximálneho týždenného pracovného času. Je preto postačujúce pre potreby implementácie, že v § 86 ods. 1 zákona o HaZZ je zakotvené, že služobný čas sa rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov. Implementácia smernice sa nemusí vykonávať len prostredníctvom zákonov a iných právnych predpisov, ale postačuje na to prijatie správnych opatrení, či kolektívnych zmlúv. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal nielen porušenie jeho práva vyplývajúceho z článku 6 písm. b/ Smernice, keďže predložil prepočty svojho odpracovaného služobného času, v ktorých zohľadňoval aj časy odpočinku v zmysle Smernice, ale rovnako žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ani nemajetkovú ujmu, keďže svoje tvrdenia ohľadom jej existencia postavil iba na bežných skutočnostiach ktorejkoľvek dospelej osoby, ktorá pracuje a popri výkone služby v žalovanom období vykonával inú prácu. Odkázal na svoje písomné podania a najmä prednesy produkované v rámci pojednávania. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neuviedol podstatné prostriedky procesnej obrany žalovaného v priebehu konania, námietky žalovaného, pričom neobjektívne zdôrazňoval len prostriedky procesného útoku žalobcu. Dopĺňal za žalobcu skutkové tvrdenia v rozpore s princípmi a ustanoveniami CSP, ako aj princípu formálnej pravdy, nakoľko je neprípustné, aby súd „suploval“ pasivitu žalobcu.

23. Žalovaný zároveň podal odvolanie aj proti tretiemu výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške, t. j. 100 % z prisúdenej sumy. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil a mal za to, že nárok bol žalobcom nesprávne uplatnený. Mal za to, že v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak tento výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo alternatívne zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 24. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného vyjadril v podaní zo dňa 20. 05. 2025. Poukázal na to, že od začiatku konštatuje, že si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Zo žiadneho písomného podania žalobcu, či vyjadrenia v tomto spore totižto nemožno vyvodiť žalovaným tvrdený záver o tom, že sa údajne žalobca domáha akéhosi „mzdového nároku“. Predmet sporu žalobca jasne vymedzil v žalobe a rovnako aj rozhodujúce skutkové tvrdenia smerovali k tomu, že k ujme na žalobcových osobnostných právach dochádza v dôsledku dlhoročného a fakticky sústavného prekračovania úniových, ale aj vnútroštátnych limitov (priemerného) týždenného služobného času. V tejto súvislosti poukázal na to, že dané tvrdenia odmietli aj odvolacie súdy v obdobných konaniach. 25. Napadnuté rozhodnutie má ďalej podľa vyjadrenia žalovaného vyvolávať dojem šablónovito vypracovaného rozsudku. Žalovaný v tomto, ale aj v každom inom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra zahltil konajúci súd množstvom námietok, ktoré mali opakujúci sa charakter s námietkami naprieč celou Slovenskou republikou. Vyjadrenia o šablónovitosti v tomto smere preto považuje za nemiestne. Žalovaný navyše na konci odvolania (str. 24) najprv navrhuje vydanie rozhodnutia Krajskému súdu Trenčín, pričom následne navrhuje vydanie rozhodnutia Krajskému súdu Nitra. Táto skutočnosť azda najlepšie vyjadruje mieru šablónovitosti podaní. O univerzálnosti odvolania, ktoré použil žalovaný v tomto konaní svedčí aj fakt, že v čl. II odvolania sa žalovaný vyjadruje v takej miere vágnosti, ktorá vo svojej podstate len predstavuje všeobecné námietky nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom konkretizáciách tých ktorých dôvodov odvolania tu priamo absentuje. Napadnuté rozhodnutie považoval za správne, presvedčivé, konzistentne a riadne odôvodnené (v bodoch 9. a nasl.), sledujúce rozhodovaciu prax tunajšieho súdu, ako aj prax ostatných súdov SR. Odvolacie námietky žalovaného zároveň považoval len ako vyjadrenie jeho vecnej nespokojnosti s výsledkom tohto konania. 26. Žalovaný v čl. IV. odvolania opätovne namieta uplatnenie údajných mzdových nárokov žalobcu v tomto konaní, pričom uvádza, že náhrada nemajetkovej ujmy nemá byť ekvivalentom straty zárobku a nemá byť určovaná matematickým výpočtom. Náhrada a najmä výška nemajetkovej ujmy v tomto konaní bola rozhodnutím súdu prvej inštancie, potom ako súd konštatoval danosť tohto nároku, určená voľnou úvahou v kontexte skutočností zistených v danom individuálnom prípade. Pre určenie výšky nemajetkovej ujmy tak neboli rozhodujúce žiadne mzdové pomery žalobcu, ktorý ani žiadne ekvivalenty straty zárobku nikdy v tomto konaní nežiadal a netvrdil. To, že sa súd prvej inštancie rozhodol pre peňažnú satisfakciu považuje za absolútne legitímny záver, nakoľko strata času (ako dôvod vzniku nemajetkovej ujmy) v tomto konaní má nezvratný charakter. Za daného stavu totiž nepripadala do úvahy žiadna iná kompenzácia nemajetkovej ujmy, ktorou by bolo možné dosiahnuť aspoň čiastočné odškodnenie vzniknutej ujmy než vo forme finančného odškodnenia. Žalobca totiž nenávratne stratil veľké množstvo voľného času za žalované obdobie a táto skutočnosť je už nezvrátiteľná a žiadnym iným spôsobom neodškodniteľná. Žalobca je zároveň presvedčený, že nie je možné ani od neho spravodlivo požadovať, aby tento protiprávny stav naďalej znášal bez akejkoľvek náhrady za situácie, kedy tento protiprávny stav má zásadne negatívne následky na jeho v podstate každodenný mimopracovný život. S poukazom na uvedené, je preto zrejmé, že podiel osoby dotknutej zásahom – žalobcu je nulový, pretože ako súkromná osoba jednotlivec nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť konanie štátu, ktorý opomenul transponovať predmetnú smernicu úplným spôsobom. Nič nebránilo, aby žalovaný ako subjekt, ktorému je adresovaná predmetná smernica ako členskému štátu, urobil opatrenia smerujúce k jej úplnej transpozícii, keďže za správne prebratie zodpovedal žalovaný, čo je nespochybniteľné. Žalovaný dlhodobo vedel o takomto stave, avšak bol absolútne nečinný, neprijal žiadne potrebné opatrenia, čo však nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Nečinnosť štátu v tomto prípade nemôže ísť na ťarchu žalobcu, ktorý nemohol žiadnym pričinením ovplyvniť, aby tento začal konať. V konaní preto súd prvej

inštancie konal so správne pasívne vecne legitimovaným subjektom, aj keď žalovaný túto námietku skrz údajný mzdový charakter konania viackrát konštatoval. 27. V časti V. a VI. odvolania žalovaný uviedol, že žalobca nemal uniesť dôkazné bremeno tvrdenia ohľadne vzniku jeho nemajetkovej ujmy. V danom prípade ide, čo do základu, o nárok na náhradu škody z porušenia úniového (sekundárne aj vnútroštátneho) práva, pričom tento nárok je len analogicky posudzovaný cez ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka upravujúce právo na ochranu osobnosti a nároky vyplývajúce z porušenia týchto práv. Žalovaný však rozhodujúcu časť jeho procesnej obrany prispôsobuje tomu, akoby predmetom sporu bol štandardný resp. „bežný“ spor o ochranu osobnosti, v ktorom je uplatnený nárok na náhradu nematkovej ujmy v peniazoch, pričom tomuto vecne nesprávnemu predpokladu následne prispôsobuje svoje tvrdenia. Podmienky priznania takéhoto nároku na náhradu škody definovala judikatúra Súdneho dvora. Ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry Súdneho dvora. V nadväznosti na túto skutočnosť a v reakcii na námietky žalovaného o „nepreukázaní nemajetkovej ujmy“ postačí len opätovne poukázať na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14. 10. 2010 vo veci H. I., podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ako Súdny dvor konštatoval, samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života a zdravia opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere. Okrem vyššie uvedeného žalovaný vôbec nezohľadňuje ani dôkaznú situáciu v danom spore a to najmä to, aké skutočnosti boli ďalej preukázané vykonaním dôkazu výsluchom žalobcu. Žalobca už v žalobe rámcovo opísal, v čom sa prekračovanie maximálneho rozsahu priemerného týždenného pracovného času negatívne prejavuje na osobnom živote, na podrobnejšie vysvetlenie následkov daného protiprávneho stavu bol vykonaný aj dôkaz výsluchom žalobcu podľa ust. § 195 Civilného sporového poriadku. Výsluchom žalobcu tak boli preukázané zásadné a vážne dôsledky tohto protiprávneho stavu na súkromný resp. rodinný život žalobcu, a preto vyjadrenia žalovaného o neunesení dôkazného bremena považoval žalobca za nesprávne. Z tohto dôvodu považoval nárok žalobcu za daný, dôkazné bremeno za splnené a dookola stále prezentované vyjadrenia o mzdových nárokoch žalobcu za vyvrátené. Z tohto dôvodu ani nemohol súd prvej inštancie konať v rozpore s ust. § 216 Civilného sporového poriadku, nakoľko sa nijak neodchýlil od uplatneného žalobného návrhu a tvrdenia o mzdových nárokoch zostali len v rovine nepreukázaných zo strany žalovaného. 28. Súd prvej inštancie v bode 9. a na to v nadväznosti v bode 16. napadnutého rozhodnutia jasne definoval porušenie čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, keď poukázal, že na základe akých úvah a prepočtov dospel k záveru, že žalobca pracoval nad maximálny dovolený čas 48 hod./týždenne. Súd prvej inštancie tak jasne uviedol, koľko pracoval žalobca v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, a preto považoval túto univerzálnu námietku žalovaného taktiež za irelevantnú. Nesprávnosť výpočtov, ako ich prezentoval žalovaný, vyplýva už len z jednotlivých ID plachiet žalobcu, v ktorých aj žalovaný (resp. zamestnávateľ žalobcu) do odpracovaných hodín žalobcu započítaval aj dovolenky, PN-ky, rehabilitácie a pod. (napr. ID plachta za mesiac 4/2022, 5/2022, 9/2022, 12/2022 kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj dovolenka žalobcu). 29. K vyjadreniu žalovaného o tom, že transpozícia smernice môže byť obsiahnutá vo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch odkázal na právny názor Krajského súdu v Košiciach v rozhodnutí zo dňa 05. 02. 2025, sp. zn. K3-6C/33/2023. Transpozíciu Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a jeho vzniknutej ujme preto považoval za nesprávnu. 30. K referenčným obdobiam uviedol, že súd prvej inštancie správne odmietol referenčné obdobia z dôvodu ich absencie právnej úpravy v SR ako aj z dôvodu len ich „možnosti“ použitia a nie záväznosti, t. j. nepriameho účinku. Tento záver reflektuje na mnohopočetnú judikatúru odvolacích súdov, ktoré následne citoval. Pokiaľ žalovaný ďalej namietal, že ust. § 86 zákona o HaZZ bolo do právnej úpravy SR prevzaté ustanovenie o referenčných obdobiach, v tomto smere považoval za potrebné uviesť, že toto ustanovenie sa týka nerovnomerne rozvrhnutého služobného času, avšak nijak nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa Smernice. Tento právny záver má logiku v tom, že

z ust. § 86 zákona o HaZZ tykajúceho sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), jednoznačne vyplýva, že sa týka rozvrhnutia nerovnomerného služobného času, maximálnej dĺžky služobného času v jednotlivých služobných dňoch a celkovej dĺžky vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené ustanovenie, ako ani celý právny predpis však neobsahuje stanovenie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času 48 hodín, preto sa ani uvedené tam stanovené obdobie nemôže vykladať tak, že bolo zavedené aj v súvislosti s maximálnym týždenným pracovným časom. Nejde teda o určenie referenčného obdobia v súvislosti s maximálnou priemernou dĺžkou týždenného pracovného času, s prihliadnutím na to, že do zákona o HaZZ nebolo transponované ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice. Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov pre uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené až novelou k 01. 11. 2024, čo podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31. 10. 2024. Nesprávny je aj záver o tom, že v čl. 19 Smernice sa rozširujú referenčné obdobia až na šesť mesiacov, keďže toto zo znenia Smernice ako závažné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť výnimky). Ak žalovaný poukazuje na čl. 16 preambuly Smernice, ktorý hovorí o potrebe pružnosti pri uplatňovaní tejto smernice (v spojení s článkom 17), rovnako nejde o záväzné pravidlo, ale o odôvodnenie situácií, kedy nie je žiaduce striktne dodržiavať pravidlá stanovené Smernicou a kedy má štát alebo sociálny partner možnosť uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. V prípade referenčných období preto nejde o priamy účinok v článkoch 16 a 17 ods. 3 bod iii) Smernice 2003/88/ES, ako to uvádzal žalovaný poukazujúc na výkladové oznámenie Komisie k Smernici č. 2003/88/ES (2023/C 109/1). O priamy účinok ide vtedy, ak smernica priznáva konkrétne individuálne právo jednotlivcovi. V prípade článku 16 a 17 Smernice nejde o právo jednotlivca, ale možnosť štátu určiť referenčné obdobie. Samotné výkladové pravidlá priznávajú priamy účinok len právu, „podľa ktorého referenčné obdobie na vykonanie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov“ (rozsudok vo veci C 303/98, Simap, bod 70.), teda priamemu právu, na ktoré sa jednotlivec môže odvolať a ktoré je jednoznačne stanovené. 31. Žalovaný v úvode odvolania uvádza, že odvolanie podáva z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), c), d), f), g) a h) Civilného sporového poriadku. V celom odôvodnení odvolania však odkazuje len na odvolacie dôvody v zmysle písm. b) a d) a ostatné nespomína. Okrem všeobecného popisu konkretizácie odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) a d) Civilného sporového poriadku nie sú splnené formálne požiadavky odvolania v zmysle ust. § 363 Civilného sporového poriadku. Relevantnosť zmienených odvolacích dôvodov [b) a d)] je tiež otázna, a to vzhľadom na všeobecnosť a vágnosť ich vymedzenia. 32. Skonštatoval, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného, ktoré riadne a presvedčivo odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie taktiež reflektuje najnovšiu rozhodovaciu prax odvolacích súdov. Na základe týchto skutočností preto navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 33. Žalovaný v následnom vyjadrení zo dňa 06. 06. 2025 zotrval v plnej miere na svojich písomných podaniach, ústnych prednesoch, ktoré produkoval na pojednávaní a taktiež sa žalovaný v plnej miere pridržal podaného odvolania proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie. Vo svojom vyjadrení žalobca argumentuje, že z textu odvolania vyplýva, že žalovaný nepodal odvolanie v súlade s formálnymi náležitosťami. Nie je známe, aké výkladové metódy žalobca aplikoval na text odvolania, keď z neho vyvodil spomenutý záver. Žalovaný v úvode svojho odvolania rozoberal text odôvodnenia a cez prizmu § 220 ods. 2 CSP konkrétne vymedzoval jednotlivé náležitosti odôvodnenia, ktoré absentujú. Žalovaný odkázal na text svojho odvolania, kde namietal, že súd prvej inštancie neuviedol prostriedky procesnej obrany žalovaného v priebehu konania, podstatný obsah súdneho spisu, dôkazy, návrhy na doplnenie dokazovania a najmä súd prvej inštancie rezignoval na svoju povinnosť uviesť myšlienkový postup pri posudzovaní prostriedkov procesnej obrany žalovaného, pretože sa len obmedzil na stručné zhrnutie procesného útoku žalobcu. Žalovaný zotrval na argumentácii ohľadom toho, že sa v danom prípade jedná o evidentné mzdové nároky, resp. pracovnoprávne nároky, ktoré žalobca kamufluje za nemajetkovú ujmu, a ktoré sú de facto doplatkom mzdy, ako aj na argumentácii ohľadom nedostatku kauzálnej a miestnej príslušnosti konajúceho súdu prvej inštancie. Podania sa v zmysle § 124 CSP musia posudzovať podľa obsahu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že sa jedná o pracovnoprávny nárok žalobcu.

34. Žalovaný legitímne očakával, že žalobca sa pokúsi odvolaciemu súdu, ale aj žalovanému vysvetliť svoju procesnú pasivitu, keď si žalobca riadne nesplnil svoju procesnú povinnosť súvisiacu s procesným útokom v zmysle ustanovení CSP (najmä ust. § 132, 149, 150, 153 a 167 CSP). Uvedené však žalobca neučinil a namiesto toho len rozpačito odkazuje na výsluch žalobcu, ktorý bol taktiež vykonaný v rozpore civilným procesom, nakoľko žalobca dopĺňal práve tie skutkové tvrdenia, ktoré v písomnej časti konania chýbali, čo zákon nepripúšťa a žalovaný toto na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 03. 04. 2025 namietal. Tvrdenia na pojednávaní sa mali údajne stať v žalovanom období, neexistuje preto žiadny argument, ktorý by bol v súlade s logikou a právnym myslením, ktorý by vysvetlil, prečo žalobca tieto okolnosti neuviedol už vo svojich písomných podaniach, obzvlášť ak žalovaný toto namietal. Natíska sa len jediné vysvetlenie a to je šablónovitosť podaní právneho zástupcu žalobcu, ktorý tieto „rámcové“ tvrdenia bez zohľadnenia toho-ktorého žalobcu uvádza v každom jednom konaní rovnako. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neuviedol podstatné prostriedky procesnej obrany žalovaného v priebehu konania, námietky žalovaného, pričom neobjektívne zdôrazňoval len rozpačité prostriedky procesného útoku žalobcu. Dopĺňal za žalobcu skutkové tvrdenia v rozpore s princípmi a ustanoveniami CSP, ako aj princípu formálnej pravdy, nakoľko je neprípustné, aby súd „suploval“ pasivitu žalobcu. Skutočnosť, ktorá je signifikantná pre celé konania je tá, že sa tvrdená nemajetková ujma zovšeobecňuje, pokiaľ ide o príslušníkov HaZZ. Nemôže preto obstáť procesná argumentácia žalobcu na kvantite uvádzania pre súd nezáväzných rozhodnutí a oprieť svoju argumentáciu o tieto rozhodnutia za súčasnej absencie procesných podmienok, ktoré žalobca z dôvodu jeho pasivity nesplnil. Tieto skutočnosti taktiež žalovaný opakovane namietal, avšak na tieto podstatné námietky odpovede zo strany súdu prvej inštancie neprišli a v jeho odôvodnení ich možno hľadať len márne, čo predstavuje arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť napadnutého rozsudku. 35. Ďalej žalovaný poukázal na to, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zistiť, či bola 1. podmienka náhrady nemajetkovej ujmy splnená a to tak, že mal zistiť, či došlo k prekročeniu limitu stanoveného v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES alebo nie. Súd prvej inštancie tak mal stanoviť: 1/ v akom referenčnom období sa skúma priemerný týždenný pracovný čas a 2/ aké časy sú pracovným časom a aké časom odpočinku. Ak by súd prvej inštancie zistil, že došlo k porušeniu práv žalobcu, tak až potom mal zisťovať, či došlo k vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu alebo nie v príčinnej súvislosti s porušením jeho práv. 36. Žalovaný sa následne vyjadril aj k otázke referenčných období, pričom uviedol tie isté skutočnosti, ktoré boli už obsahom jeho podaného odvolania. 37. Záverom skonštatoval, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému vykonávať jemu patriace procesné práva a konanie tak trpí aj inou vadou. Súd prvej inštancie neuviedol, čo znamená „dlhodobé a opakované“ porušenie práv žalobcu, z napadnutého rozsudku nevyplýva, v akom období a v akom rozsahu malo údajne dôjsť k porušeniu práv žalobcu, teda prekročeniu maximálneho týždenného priemerného času. Z napadnutého rozsudku rovnako nevyplýva, prečo súd prvej inštancie považoval sumu 2.000,- eur za primeranú, ak mal za to, že akákoľvek vyššia suma by bola neprimeranou. Z rozsudku nie je zrejmé, aké skutočnosti súd prvej inštancie považoval za smerodajné pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie dokonca žiadne konkrétne skutočnosti ohľadom nemajetkovej ujmy ani len neuviedol vo vzťahu ku konkrétnemu žalobcovi, ale len „opakoval“ v šablónovitej podobe skôr právnu teóriu, ktorú nakoniec ani len neaplikoval. Napadnutý rozsudok je tak nepreskúmateľný nie len pri otázke preukázania I. podmienky nároku, teda nie je možné usúdiť, aký čas a v akom období žalobca mal stratiť, ale zároveň nemožno preskúmať ani skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie považoval za relevantné na účely preukázania II. podmienky, predovšetkým ak žiaden relevantný dôkaz v konaní nebol predložený, naopak žalovaný predložil súdu dôkazy o opaku, s ktorými sa však súd prvej inštancie nezaoberal a absolútne ich odignoroval. 38. Žalovaný mal rovnako za to, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnych skutkových zistení z dôvodu, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie pochybil už pri vymedzení predmetu tohto konania, nakoľko ani samotný žalobca neviazal svoju ujmu na samotnú nesprávnu transpozíciu smernice, nakoľko táto nie je spôsobilá mu privodiť akúkoľvek ujmu. Sám žalobca viaže svoju ujmu na rozsah výkonu svojej práce, teda na porušenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času, ktorý síce súd prvej inštancie konštatoval, že bol porušený, avšak žiadnym spôsobom neodôvodnil. Súd prvej inštancie sa následne nesprávne vysporiadal s otázkou

„pracovného času“, keďže do neho zahŕňa v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ aj dni voľna, teda časy odpočinku podľa čl. 2 ods. 2 Smernice. Súd prvej inštancie sa nesprávne právne vysporiadal aj s otázkou dĺžky referenčného obdobia, nakoľko túto nepovažoval za transponovanú. Pričom z povahy a účelu pojmu „nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas“ je zrejmé, že aplikácia 7 dní v danom prípade, pokiaľ sa jedná o výjazdového hasiča je v rozpore s logickým, právnym a racionálnym myslením. 39. Navrhol, aby Krajský súd v Nitre nariadil pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP, nakoľko mal za to, že prejednanie tohto odvolania vyžaduje dôležitý verejný záujem a o. i. je potrebné doplniť dokazovanie, a to aj vzhľadom na množstvo obdobných sporov nie len v obvode Krajského súdu Nitra, pričom nie len ich rozhodovanie, ale aj samotné odôvodnenie predmetných rozsudkov je rozdielne závisiac od samosudcu. 40. Žalobca v následnom podaní zo dňa 24. 06. 2025 zotrval na závere, že odvolanie žalovaného nespĺňa formálne požiadavky odvolania v zmysle ust. § 363 Civilného sporového poriadku, pričom relevantnosť odvolacích dôvodov [b) a d)] je tiež otázna, a to vzhľadom na všeobecnosť a vágnosť ich vymedzenia. Žalobca si nikdy neuplatnil mzdový nárok, tento nárok nikdy takto neoznačil, nikdy neuviedol žiadne tvrdenia o mzdovom nároku. Žalobca sa k jeho ujme vyjadril vo svojich vyjadreniach, pričom túto zároveň plne konkretizoval vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 03. 04. 2025. Tieto vyjadrenia a výsluch boli zároveň podkladom aj pre súd prvej inštancie, ktorý na základe nich odôvodnil napadnuté rozhodnutie. V prípade, ak by teda naozaj žalobca nevenoval svojej ujme žiadnu pozornosť, tak ako sa to snaží prezentovať žalovaný, neexistoval by ani materiálny podklad pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, čo však nie je pravda. Žalobca opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14. 10. 2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Žalovaný vôbec nezohľadňuje ani dôkaznú situáciu v danom spore, a to najmä to, aké skutočnosti boli ďalej preukázané vykonaním dôkazu výsluchom žalobcu ako dôkazu v zmysle ust. § 195 Civilného sporového poriadku. Ak teda žalovaný aj v tomto prípade len paušálne popiera akékoľvek negatívne následky porušovania Smernice 2003/88/ES na každodenný život žalobcu, a teda aj vznik akejkoľvek ujmy, tak toto jeho tvrdenie je v očividnom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktoré žalovaný zjavne vôbec nereflektuje a v skutočnosti ho úplne ignoruje. Pri vyjadreniach o podmienkach vzniku nároku na náhradu škody či pri referenčných obdobiach absolútne absentuje od vecného individuálneho prístupu k odvolaciemu konaniu. Žalovaný totiž bez toho, aby uviedol, v čom spočíva tá ktorá konkrétna nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ktorá by mohla naplniť konkrétny odvolací dôvod, len uvádza svoje všeobecné námietky, ktoré uvádzal počas celého prvostupňového konania, resp. aj vo svojom odvolaní. Žalobca mal za to, že všetky prezentované právne závery uvedené v predmetných častiach vyjadrenia predstavujú len ďalšie využívanie prostriedkov procesnej obrany, ktoré žalovaný z dôvodu vývoja svojej stratégie nevyužil, resp. nestihol využiť v prvoinštančnom konaní. Uvedený postup prezentácie nových prostriedkov procesnej obrany je však v rozpore so základnými procesnými predpismi odvolacieho konania a preto navrhol, aby odvolací súd tieto vyjadrenia v súlade s princípom zákazu novôt odvolacieho konania v súlade s ust. § 366 Civilného sporového poriadku odmietol. 41. Porušovanie práv hasičov nerešpektovaním Smernice 2003/88/ES je stav, ktorý trvá desaťročia a o protiprávnosti ktorého žalovaný nepochybne vie a musí vedieť, pričom sám žalovaný je pôvodcom tohto protiprávneho stavu. Prvé z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch boli vydané už približne v roku 2015, teda žalovaný už 10 rokov objektívne vie, že tunajšia vnútroštátna právna úprava zákona o hasičskom a záchrannom zbore a pracovný čas hasičov porušuje predmetnú Smernicu 2003/88/ES. Dôkazom sú stovky právoplatných rozhodnutí v prospech hasičov na rovnakom skutkovom základe ako v tomto spore. Žalovaný tento stav naďalej zjavne vedome udržiava a obmedzuje sa len na to, že v súdnych sporoch, akým je aj tento, vznáša nielen právne, ale aj vecne neobhájiteľné námietky. Najzarážujúcou je skutočnosť, že žalovaný namiesto toho, aby ako pôvodca tohto stavu zamedzil protiprávnemu konaniu, tento sa radšej rozhodol ísť cestou, ktorá túto protiprávnosť udržuje, keď novelou zákona o hasičskom a záchrannom zbore účinnou od 01. 11. 2024 a doplnením ust. § 97 ods. 3 sa snaží docieliť stav, kedy príslušníkom zamedzí domáhania sa svojich práv prostredníctvom obdobných žalôb, a on bude môcť aj naďalej porušovať ustanovenia Smernice 2003/88/ES. 42. Záverom aj s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 26CoPr/1/2025 navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnuté rozhodnutie súdu prvej

inštancie ako vecne správne potvrdil. K nariadeniu pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku totiž vzhľadom na skutkový a právny stav neexistuje žiadny verejný záujem. Jediný verejný záujem, na ktorý by mal žalovaný reflektovať by mal byť záujem na dodržiavanie ustanovení smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. 43. Žalovaný v následnom vyjadrení zo dňa 04. 08. 2025 uviedol, že odvolacie dôvody dostatočne konkretizoval a rovnako uviedol, v čom vidí zrejmé nesprávnosti rozsudku okresného súdu. Opätovne argumentoval uplatňovaním mzdového, resp. pracovnoprávneho nároku. Pokiaľ žalobca tvrdí, že svoju údajnú ujmu preukázal svojim výsluchom, tak je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o tvrdenia o nemajetkovej ujme, tak žalobca bol v konaní v naznačenom smere pasívny, pričom konkrétne tvrdenia o údajnej nemajetkovej ujme prišli až na pojednávaní (čo zákon nepripúšťa), a to bez podloženia akýmkoľvek dôkazným prostriedkom. De facto žalobca dokazoval ním pociťovanú ujmu len svojím tvrdením. Ďalej uviedol, že sa mu nepodarilo zistiť z vyjadrenia žalobcu, v čom majú spočívať „údajné“ novoty v odvolacom konaní. Zrejme preto, že žiadne novoty v odvolacom konaní žalovaný neuvádza, nakoľko žalovaný odborne a efektívne bráni svoje práva konzistentne od počiatku konania, pričom žalovaný je vo svojej argumentácii vo vyššie naznačenom smere koherentný. Záverom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/54/2025 zo dňa 15. 07. 2025. 44. Žalobca vo svojom poslednom podaní zo dňa 08. 08. 2025, okrem už skôr uvádzaných skutočností ohľadom charakteru uplatňovaného nároku a preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, poukázal na to, že v prípade žalobcu došlo nepochybne k porušeniu jeho práv v zmysle článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, nakoľko tieto skutočnosti koniec koncov potvrdil aj žalovaný vo svojich prepočtoch. V týchto malo u žalobcu nastať porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v dvoch prípadoch (t. j. obdobie 1 roka spolu). Aj keď žalovaný tvrdí, že táto skutočnosť má byť minimálna miera porušenia, vyššie uvedená Smernica nepozná pojem minimálnej miery porušenia, a preto pokus o bagatelizáciu konania žalovaného považoval aj napriek jeho vyjadreniam za priame porušenia práv žalobcu v zmysle Smernice zakladajúce nárok na náhradu škody v tomto konaní. Taktiež poukázal na to, že zákonodarca pristúpil k zmene právnej úpravy, keď novelou s účinnosťou od 01. 07. 2025 do ust. § 85 zákona o HaZZ doplnil ods. 3, v ktorom uviedol, že „Priemerný týždenný služobný čas príslušníka vrátane štátnej služby nadčas a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nesmie prekročiť 48 hodín, ak odsek 4 neustanovuje inak.“ V dôvodovej správe k predmetnej novele uviedol, že „Návrhom zákona sa reaguje na prebiehajúce súdne spory príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v súvislosti s prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, ktoré vznikajú preto, že sa do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby, ako to vyžaduje európska legislatíva.“. K predmetnej novele sa vyjadril aj Krajský súd Banská Bystrica v rozhodnutí zo dňa 25. 06. 2025, č. k. 17Co/134/2024, kedy konštatoval nesprávnosť transpozície Smernice 2003/88/ES, pričom poukázal na to, že Európska komisia začne posudzovať legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii Smernice 2003/88/ES, pri ktorom nie je predpoklad úspechu Slovenskej republiky skrz nezosúladenia národnej legislatívy s komunitárnou. Táto skutočnosť preto azda najlepšie vystihuje zodpovednostný charakter konania žalovaného, a preto všetku právnu obranu žalovaného vzhľadom na konštatované všeobecné nesprávne transponovanie Smernice 2003/88/ES považoval za nesprávne. Záverom poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 08. 07. 2025, č. k. 25CoPr/1/2025-514. 45. Ďalšie vyjadrenia sporových strán podané neboli. 46. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou (žalovaným), (§ 359, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku I. a v závislom výroku o náhrade trov konania III. podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 47. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 48. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.382,76 eur, a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej ako „Smernica“) vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej ako „HaZZ“), dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. Žalovaným obdobím je obdobie od októbra 2021 do augusta 2024 vrátane. Základ nároku žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal v rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval 2.104,34 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Uviedol, že za celé žalované obdobie dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,28 hodín týždenne. 49. Odvolací súd posúdil podané odvolanie podľa jeho obsahu, pričom sa zameral na relevantnú odvolaciu argumentáciu žalovaného v rovine ním uplatnených námietok (odvolacích dôvodov). Pokiaľ ide o preskúmanie splnenia procesných podmienok - právomoci, príslušnosti, ďalej vecnej legitimácie strán sporu, pôsobnosti Smernice 2003/88/EHS, či záverov súdu prvej inštancie o charaktere uplatňovaného nároku, odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením týchto otázok súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Osobitne k námietke žalovaného týkajúcej sa charakteru uplatňovaného nároku, keď má ísť, podľa názoru žalovaného, evidentne o mzdový, resp. pracovnoprávny nárok, odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, podľa ktorej má byť vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o náhradu mzdových nárokov pasívne vecne legitimovaný zamestnávateľ žalobcu (resp. služobný úrad). Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného o (skrytom/simulovanom) uplatňovaní mzdových nárokov žalobcom v konaní. Premet konania vymedzil žalobca predkladaním skutkových tvrdení v žalobe a v ďalších procesných úkonoch. Pokiaľ žalovaný skryté mzdové nároky, resp. „pracovno-právny charakter“ sporu odvodzoval od žalobcom predloženého spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy, odvolací súd má za to, že samotný spôsob výpočtu náhrady ujmy v žalobe nemôže vymedziť podstatu a charakter uplatňovaného nároku. Žalobca žalobu založil na zásahu do jeho nemajetkovej sféry v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a porušenia práva priznaného jednotlivcovi Smernicou v článku 6 písm. b). Preto nie je ani možné konštatovať odchýlenie sa súdu prvej inštancie od uplatneného žalobného návrhu a konanie v rozpore s ust. § 216 Civilného sporového poriadku. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, avšak voľbu foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 Smernice 2003/88/ES, táto je adresovaná členským štátom a žalovaný ako členský štát a adresát Smernice je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice (zabezpečiť jednotlivcovi Smernicou priznané právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času), pričom v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku znáša členský štát. V mene Slovenskej republiky nepochybne koná orgán štátu, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný zbor SR (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.), teda Ministerstvo vnútra SR. Predpoklady zodpovednosti za škodu vychádzajú z objektívnej zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu. 50. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého nebola Smernica 2003/88/ES správne prebratá do právneho poriadku SR. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 5 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva,

že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktorá ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo aj prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Zákon o HAZZ umožňoval zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nemohlo dôjsť k prekročeniu maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice. 51. Odvolací súd ďalej uvádza, že právny zástupca žalobcu v žalobe ako aj v následnom vyjadrení zo dňa 13. 01. 2025 dostatočne špecifikoval, v čom podľa jeho názoru spočíval zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý mal spôsobiť vznik nemajetkovej ujmy s tým, že bližšie sa žalobca vyjadrí na pojednávaní pri svojom výsluchu, ktorý zároveň navrhol, pričom súd prvej inštancie následne tento výsluch žalobcu aj vykonal na nariadenom pojednávaní, kde bolo žalovanému umožnené klásť otázky žalobcovi a vyjadriť sa k veci. Na takomto postupe žalobcu, či súdu prvej inštancie odvolací súd nenachádza žalovaným tvrdené porušenia ustanovení § 132, § 150, § 153 Civilného sporového poriadku. 52. Odvolací súd však považoval za dôvodnú námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku pokiaľ ide o samotné porušenie čl. 6 písm. b) Smernice, keď v priebehu konania žalovaný poukazoval na nutnosť skúmať porušenie čl. 6 písm. b) Smernice v rámci 6-mesačných referenčných období a v rámci toho tvrdil, že pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času nie je možné do výpočtov zahŕňať čas odpočinku (t. j. dovolenku a rôzne druhy voľna). Už v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný poukazoval na to, že žalobca pri výpočte porušenia Smernice 2003/88/ES vychádza z fondu pracovného času, pričom nemá ísť o správny ukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, pričom tiež v konaní pred súdom prvej inštancie predložil vlastné prepočty priemerného služobného pracovného času žalobcu. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie v tomto smere, podľa názoru odvolacieho súdu, nesprávne skonštatoval, že žalovaný nerozporoval žalobcom predložené rozpisy pracovného času nereflektujúc tú skutočnosť, že žalovaný reálne spochybňoval spôsob výpočtu žalobcu s použitím fondu pracovného času, pričom zároveň predložil vlastné výpočty priemerného týždenného pracovného času za žalované obdobie, ktoré považoval za správne. 53. Odvolací súd považoval v tomto smere za čiastočne dôvodnú námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení záverov súdu prvej inštancie v súvislosti s ním použitou právnou argumentáciou a ním predloženými listinami. Súd prvej inštancie v odseku 9. napadnutého rozsudku skonštatoval, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol v rámci obdobia od októbra 2021 do augusta 2024 v rozsahu 51,28 hodín týždenne, keď odpracoval 2.104,34 hodín určenej služobnej pohotovosti, pričom v časti týkajúcej sa nároku na nemajetkovú ujmu skonštatoval, že k prekročeniu odpracovaných hodín malo dôjsť u žalobcu takmer v každom mesiaci žalovaného trojročného obdobia. Uvedené hodnoty vychádzajú zo žalobcom predloženého prehľadu odpracovaných hodín, určenej služobnej pohotovosti a priemerného týždenného času za jednotlivé obdobia. Súd prvej inštancie pre účely posúdenia prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času tak v podstate prebral výpočet predložený žalobcom, ktorý bol fakticky založený na sčítaní hodín fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti, ktorý súd prvej inštancie prijal bez toho, aby sa riadne vysporiadal s námietkami žalovaného ohľadom tohto výpočtu a jeho vlastnými prepočtami. Spôsob odôvodnenia, vychádzajúci z nespornosti žalobcom predloženého rozpisu pracovného času odvolací súd nepovažoval za dostatočný, a to najmä z hľadiska v konaní uplatnenej argumentácie žalovaného, ktorý namietal spôsob výpočtu žalobcu, predložil vlastný výpočet, k nemu vlastnú argumentáciu smerujúcu k zdôvodneniu

správnosti ním predloženého výpočtu a podklady k výpočtu – prehľady plánu služieb žalobcu. K argumentácii žalovaného v tejto časti súd prvej inštancie v praktickej rovine v odôvodnení rozsudku nezaujal stanovisko. 54. Odvolací súd vyhodnotil žalovaným prednesené otázky v rámci prvoinštančného konania za otázky podstatného významu pre spravodlivé rozsúdenie veci, na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku povinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však takáto odpoveď nevyplýva. Pri priznaní nároku na nemajetkovú ujmu žalobcovi nie je zrejmý záver, prečo argumentácia žalovaného v tejto časti neobstála, či nemohla obstáť, čím súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Pre účely naplnenia práva na spravodlivý proces a tomu prislúchajúceho práva na riadne odôvodnenie rozsudku sa vyžaduje, aby odôvodnenie rozsudku bolo výsledkom právno-analytickej činnosti, ktorá následne podlieha prieskumu súdov vyššieho stupňa. Ak určitý záver nedisponuje dostatočným argumentačným základom súdu prvej inštancie, je potom vylúčená aj možnosť riadneho odvolacieho prieskumu pre nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto časti preto odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného ako dôvodnú. 55. Čo sa týka námietky žalovaného spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, túto odvolací súd považoval tiež za čiastočne dôvodnú. Je potrebné uviesť, že o tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov vykoná, rozhoduje výlučne súd. Súd teda nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazné prostriedky, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý stranou navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, kde zo zápisnice z pojednávania zo dňa 03. 04. 2025 vyplýva, že návrhy žalovaného boli odmietnuté uznesením na nariadenom pojednávaní, pričom toto uznesenie bolo súdom prvej inštancie odôvodnené priamo na pojednávaní. Zo zvukovej nahrávky z nariadeného pojednávania vyplýva, že sa súd prvej inštancie vysporiadal s návrhmi jednotlivých dôkazov s výnimkou návrhu na dôkaz - výpis zo sociálnej poisťovne, ktorého dôvody zamietnutia pri ústnom odôvodnení uznesenia absentujú. 56. Poukazujúc na vyššie uvádzané, konštatujúc čiastočnú dôvodnosť odvolania žalovaného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (výrok I. a III.) zrušil a vec mu vrátil v zmysle ust. § 391 ods. 1, 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom rozhodnutí zohľadní odvolacím súdom vytýkané nedostatky, teda sa vysporiada aj s právnou argumentáciou žalovaného v súvislosti so žalobcom tvrdeným porušením čl. 6 písm. b) Smernice, teda či táto argumentácia žalovaného v tomto prípade môže, resp. nemôže obstáť z konkrétnych dôvodov a opätovne, aj v súvislosti s touto právnou argumentáciou vyhodnotí, či na strane žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, v dôsledku toho k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice a k vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Po vrátení veci súdu prvej inštancie bude v kompetencii súdu prvej inštancie, ktoré dôkazy bude prípadne považovať za potrebné ešte vykonať pre zistenie skutkového stavu a vyporiadanie sa s argumentáciou strán sporu v tomto konaní, pričom pri prípadnom závere o nepotrebnosti ďalšieho dokazovania, či vykonania konkrétnych dôkazov, tento záver súd prvej inštancie primerane odôvodní v novom rozhodnutí. 57. Prípadný záver o opakovanom prekročení týždenného pracovného času v rozpore so Smernicou by zákonite naznačoval, že žalobca nemohol tento čas venovať odpočinku, načerpaniu energie, svojim záľubám, rodine, čo by predstavovalo zásah do súkromného a rodinného života žalobcu, resp. ujmu priamo vyvolanú porušením úniového práva. Právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia sú jedným z najvýznamnejších osobnostných práv. Takúto ujmu spočívajúcu v uplynutí času by už žalobcovi nebolo možné vrátiť, kde vzhľadom na charakter takéhoto potenciálneho zásahu do práv žalobcu by už neprichádzala do úvahy žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie následkov, ako ani morálna satisfakcia (napr. ospravedlnenie a podobne), ktorá by vzhľadom na nezvratnú stratu voľného času nebola, podľa názoru odvolacieho súdu, dostatočným zadosťučinením. Na dané konštatovanie by nemala vplyv ani skutočnosť, že by žalobca vykonával aj ďalšiu zárobkovú činnosť, ak túto vykonáva vo svojom voľnom čase, o ktorom si je oprávnený rozhodovať sám ako s ním naloží, ktorý by však bol pri opakovanom prekročení týždenného pracovného času opakovane narušovaný. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať aj na to, že pojem referenčné obdobie nemožno, podľa názoru odvolacieho súdu, uplatňovať mechanicky,

keď nemôže slúžiť ako nástroj na legalizáciu systematického preťažovania pracovníkov, teda keď pracovný režim v dlhodobom horizonte pravidelne vedie k prekračovaniu maximálneho týždenného fondu. Cieľom smernice je ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov, a preto referenčné obdobie nesmie byť zneužité na systematické prekračovanie limitov. Aj keby boli hodiny rozpočítané v rámci teoretického referenčného rámca, prípadný záver súdu prvej inštancie (po vysporiadaní sa s relevantnou argumentáciou žalovaného) o tom, že žalobca v období takmer troch rokov opakovane a systematicky presahoval limit 48 hodín týždenne (vrátane služobnej pohotovosti na pracovisku), by zakladal porušenie článku 6 písm. b) Smernice. 58. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 59. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov

3 : 0.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie

nie

je

prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).