Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9CoE/60/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4108204904 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4108204904.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: EXPRESS FINANCE, s. r. o. so sídlom Bratislava, Zámocká 30, IČO: 35 775 165, zastúpeného Mgr. Ing. Tomášom Vítekom, usadeným euroadvokátom so sídlom v Bratislave, Škultétyho 1, P.O.BOX 164, proti povinnej: S. H., nar. XX.. XX.. XXXX, bytom X. XXX., o vymoženie sumy 597,49 eura (18.000,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 15Er/133/08-37, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ako aj o článok 3 ods. 1, 2, 3, prílohu písm. q) smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 374 ods. 4, § 41 ods. 2 OSP. Konštatoval, že exekučným titulom je Rozhodcovský rozsudok č. 12Rk 142/2006 zo dňa 16. 05. 2007, právoplatný dňa 30. 08. 2007 a vykonateľný dňa 03. 09. 2007, ktorým bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenému sumu 19.000,- Sk a trovy rozhodcovského konania vo výške 6.298,- Sk. Právnym základom pre konanie o uvedenej žalobe bola Zmluva o úvere č. 1390213006 zo dňa 22. 08. 2006, uzatvorená podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, medzi veriteľom - oprávneným a dlžníkom - povinnou. S poukazom na citované ustanovenia vyhodnotil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože z obsahu samotnej zmluvy je zrejmé, že ide na jednej strane o dodávateľa - obchodnú spoločnosť poskytujúcu finančné služby a na druhej strane o fyzickú osobu nepodnikateľa, ako aj mal za to, že ide o štandardnú alebo typovú zmluvu, ktorú oprávnený dojednával vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť. Vo svojom odôvodnení poukázal na čl. 2.1, 2.2, 2.3, 2.4, 2.5, 4, 5.2, 8a Zmluvy o úvere, z ktorých zistil, že uvedené zmluvné podmienky boli vo vopred formulárovej zmluve uvedené bez možnosti akéhokoľvek dojednania disponovania s ich obsahom budúcim dlžníkom, a preto ich považoval za podmienky neprijateľné a v súlade s ust. § 53 ods. 4 za neplatné. Zdôraznil, že rozhodcovská doložka stanovená v Zmluve v čl. 8a predstavovala podmienku, podľa ktorej sa v prípade sporu musel dlžník bez ďalšieho podrobiť konaniu na rozhodcovskom súde. Konštatoval, že z rozhodcovského rozsudku vyplynulo, že dňa 26. 02. 2007 tento súd vyzval žalovanú (povinnú) na podanie žalobnej odpovede a na zaplatenie poplatku za podanie žalobnej odpovede Rozhodcovskému súdu v stanovenej 10-dňovej lehote, na ktorú žalovaná zareagovala odpoveďou, ale nezaplatila poplatok za podanie žalobnej odpovede, a preto nebola zaradená do procesu dokazovania a ani pri vydávaní exekučného titulu nebola zohľadnená. Ustanovenie čl. 8a Zmluvy, podľa ktorého v prípade vzniknutého sporu sa dlžník musel podrobiť konaniu rozhodcovského súdu, s poukazom na procesný postup rozhodcovského súdu, považoval súd vzhľadom na cit. ust. § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neprijateľné. Z dôvodu takto veriteľom stanovenej podmienky rozhodca vôbec nereflektoval skutočnosti, ktoré žalovaná (povinná) v tomto konaní preukazovala, pretože už v čase vydania rozsudku, ktorý z tohto konania vznikol, mala povinná záväzok v celej sume zaplatený. Súd prvého stupňa preto v súlade s ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku rozhodol tak, že exekúciu pre neprijateľné zmluvné podmienky a následne rozhodcovským rozsudkom nedôvodne judikované plnenie v prospech žalobcu (oprávneného tohto konania) vyhlásil s poukazom aj na Smernicu rady 93/13 písm. q), ktorej nepriamy účinok v časti týkajúcej sa rozhodcovskej doložky je právne aplikovateľný, za neprípustnú a v celom rozsahu ju zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a pripustenia vykonania exekúcie v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 13. 02. 2008. S poukazom na skutkový stav bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovení § 497 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, pričom v tomto prípade išlo v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka o absolútny obchodnoprávny vzťah, teda aj vtedy, keď jeho účastníci v okamihu uzatvorenia zmluvy nemajú postavenie podnikateľských subjektov. Mal za to, že súd v priebehu preskúmania zákonnosti rozhodcovského konania (rozsudku) posudzoval Zmluvu o úvere podľa takého znenia zákona, ktoré nebolo v čase uzatvárania zmluvy platné a účinné, čím bol porušený zákaz retroaktivity v zmysle ustanovenia § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Dodal, že v čase uzavierania Zmluvy o úvere bol platným a účinným zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zároveň poukázal na existenciu dôvodu, pre ktorý je úver poskytnutý oprávneným vyňatý spod režimu spotrebiteľských úverov upravených v tomto zákone, a to podľa jeho ust. § 1 ods. 2 písm. a), kedy sa tento zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytovaní úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržby, pričom podľa ust. bodu 2.5 Zmluvy o úvere, sa dlžník zaväzuje použiť poskytnutý Úver výlučne na kúpu, výstavbu, opravu alebo údržbu nehnuteľnosti, teda ide o úver účelovo viazaný, ktorý nepodlieha právnej úprave zákona o spotrebiteľských úveroch. Opätovne zdôraznil, že Zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou, a preto sa na ňu nevzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ani smernice č. 93/13/EHS. S poukazom na uvedené zastal názor, že rozhodcovská doložka bola dojednaná platne a na základe konsenzu zmluvných strán vyjadreného v čl. 8a 1 Zmluvy o úvere. Záverom dodal, že k nezohľadneniu odpovede povinnej v rozhodcovskom konaní došlo aj z dôvodu, že povinná okrem nezaplatenia poplatku za žalobnú odpoveď zmeškala aj 10-dňovú lehotu na podanie svojej žalobnej odpovede, a preto na ňu neprihliadol. K odvolaniu oprávneného sa písomne vyjadrila povinná, ktorá vyjadrila nesúhlas s odvolaním oprávneného a mala za to, že celková suma pôžičky 18.000,- Sk bola uhradená včas. Zdôraznila, že oprávnenému nevznikla absolútne žiadna škoda, čo jej aj vo svojej odpovedi potvrdil. Záverom poukázala aj na svoje sociálne pomery, ako aj na neustále zrážky zo mzdy, na základe ktorých bola na účet oprávneného uhradená už suma 40.000,- Sk. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený sa svojím návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 14. 02. 2008, domáhal vymoženia pohľadávky vo výške 18.000,- Sk, trov rozhodcovského konania 6.298,- Sk a trov súvisiacich s úkonmi na vykonanie exekúcie. Za exekučný titul označil Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Nitrianska rozhodcovská spoločnosť, s. r. o. zo dňa 16. 05. 2007, č. k. 12Rk 142/2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 08. 2007 a vykonateľnosť dňa 03. 09. 2007. Vyššie označený súdny exekútor doručil dňa 15. 02. 2008 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie, Rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul a plnomocenstvo. Súd prvého stupňa poveril dňa 22. 02. 2008 súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Dňa 03. 04. 2008 súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa elektronicky zaslané podanie povinnej nazvané ako námietky, ktoré súd prvého stupňa v zmysle § 41 ods. 2 OSP vyhodnotil ako návrh na zastavenie exekúcie a rozhodol napadnutým uznesením. Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g/ Exekučného poriadku). Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní") a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Umožňuje mu to ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1), alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd je oprávnený posudzovať, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava. I v kontexte s ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, je potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 OSP. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 22. 08. 2006 súd prvého stupňa správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení v čase uzatvárania zmluvy medzi účastníkmi tohto konania o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Zákonom č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od účinnosti tohto zákona, t.j. 1. januára 2008 podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Keďže ustanovenie § 879j zák. č. 568/2007 Z. z. výslovne uvádza, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008, treba posudzovanú zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za zmluvu spotrebiteľskú a vzťah za spotrebiteľský a to i napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. S poukazom na uvedené odvolací súd námietky oprávneného týkajúce sa aplikácie zákona č. 129/2010 Z. z. považoval za irelevantné, nakoľko súd prvého stupňa vôbec podľa predmetného právneho predpisu nepostupoval. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa 22. 08. 2006 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku 8a. Zmluvy o úvere, správne súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Objektívnosť rozhodcovského konania narušuje aj skutočnosť, že za žalobnú odpoveď, aby došlo k jej akceptovaniu, bol vyberaný poplatok, ako aj neprihliadnutie na vyjadrenie povinnej, ktoré bolo rozhodcovskému súdu síce doručené oneskorene, ale ešte pred vydaním exekučného titulu. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú Zmluvné podmienky napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Okrem toho, dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú sankciu za omeškanie s plnením záväzku, a teda aj plnenie, na ktoré bola povinná zaviazaná rozhodcovským rozsudkom bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň bolo potrebné vytknúť to, že z exekučného titulu nebolo možné zistiť, akú sumu povinná do vydania rozhodcovského rozsudku uhradila a v akej časti a na aké záväzky bola započítaná, a z akých konkrétnych súm pozostávala priznaná istina, čo možno hodnotiť za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože znemožňuje jeho kontrolu. Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú odporujúce dobrým mravom. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, napriek tomu, že bola v odvolacom konaní úspešná, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.