Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/63/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018201069 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7018201069.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudca JUDr. Pavol Naď, v právnej veci žalobcu: Y. C., nar. XX.XX.XXXX v meste D., Y., Q. W., štátna príslušnosť Q. W., nezistenej národnosti, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v F. S. E. A. Q., zastúpený Ligou za ľudské práva, občianske združenie, Baštová 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 21.11.2018 vo veciach azylu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-131-50/2017-Ž zo dňa 23.10.2018, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava ČAS: MU-PO-131-50/2017-Ž zo dňa 23.10.2018 týkajúce sa žalobcu: Y. C., nar. XX.XX.XXXX v meste D., Y., Q. W., štátna príslušnosť Q. W., nezistenej národnosti, bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa podanou správnou žalobou zo dňa 21.11.2017, doručenou správnemu súdu dňa 23.11.2018, domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-131-50/2017-Ž zo dňa 23.10.2018, ktorým žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. e) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. 2. V odôvodnení žalovaný uviedol, že počas pobytu na území Slovenskej republiky žalobca pred pracovníkmi Ú. F. N. F. I. P. vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území SR z dôvodu. že by chcel zostať na území Slovenskej republiky. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého považoval žalovaný za zjavné, že žalobca nemá žiadne dôvody na udelenie azylu na území SR, navyše je predpoklad, že menovaný o azyl nepožiadal sám a zo svojej vôle a že si vôbec neuvedomuje čo je azylové konanie a aký je jeho obsah. Z toho dôvodu bol do konania prizvaný súdny znalec zapísaný v zozname znalcov a tlmočníkov Ministerstva spravodlivosti SR v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria P.. P. X., ktorý vo svojom posudku 14.12.2017 dospel k záveru, že žalobca vzhľadom na vážnu duševnú chorobu nie je schopný chápať azylového konania a jeho postavenie v ňom. Trpí závažnou duševnou psychotickou chorobou schizofréniou. Podľa žalovaného sa potvrdil predpoklad, že menovaný o azyl na území SR nemohol požiadať sám na základe vlastnej vôle, ale bol do neho „vmanipulovaný“. Vzhľadom na uvedené Migračný úrad podal na príslušný Okresný súd vo Veľkom Krtíši návrh na obmedzenie jeho spôsobilosti na azylové konanie, pričom navrhol ako opatrovníka ustanoviť E. E. A. Q.. Na tento účel bolo aj prerušené azylové konanie. Okresný súd vo Veľkom Krtíši však uznesením č. XPs/X/XXXX-XX z 23.4.2018 konanie zastavil s tým, že na tento úkon nie je daná právomoc slovenských súdov, nakoľko jeho obvyklý pobyt je podľa tohto súdu vo Q. W.. Migračný úrad teda na základe tohto uznesenia musel v azylovom konaní s menovaným pokračovať bežným spôsobom. Poukázal na to, že žalobca bol zastúpený právnou zástupkyňou, ktorej jedinou snahou bolo získať pre menovaného medzinárodnú ochranu a nevenovala dostatočnú pozornosť zisteniu skutočnej totožnosti osoby. Toto sa čiastočne zmenilo až po zmene právnej zástupkyne, kedy právne zastupovanie menovaného prebrala po Mgr. Monike CHALOUPKOVEJ JUDr. Katarína FAJNOROVÁ. 3. V súvislosti so zistením štátnej príslušnosti žalobcu bol žalovaný toho názoru, že ešte pred začatím azylového konania nebolo zo strany Ú. P. vykonané dostatočné dokazovanie a zisťovanie štátnej príslušnosti vo Q. W.. Bola zaslaná žiadosť o jeho stotožnenie, táto však bola veľmi formálna a obmedzená len na základné údaje žalobcu. Podľa žalovaného bolo potrebné urobiť podrobnejšie zisťovanie. Tomu však podľa jeho názoru bolo zamedzené tým, že žalobca požiadal o azyl, pričom sám ani nevedel, že o azyl žiada. Zastával názor, že do tejto žiadosti bol nejakým spôsobom „vmanipulovaný". Treba dodať, že podaním tejto žiadosti bolo zabránené akémukoľvek ďalšiemu zisťovaniu totožnosti menovaného vo Q. W., nakoľko podľa medzinárodného práva nemôže byt' kontaktovaná krajina pôvodu žiadateľa o udelenie azylu. Aj vzhľadom na toto mal migračný úrad iba obmedzené možnosti na zistenie totožnosti menovaného. Treba však dodať, že menovaný tvrdí, že je štátnym občanom Q. W. a to je pre migračný úrad smerodajný údaj. Z právneho hľadiska nie je podľa neho možné, bez adekvátneho dokazovania, toto jeho tvrdenie nijako vyvrátiť a musí ho akceptovať. Je princípom azylového práva, že pokiaľ nie je tvrdenie žiadateľa o udelenie azylu vyvrátené, tak musí byt' akceptované. Konštatoval, že na tomto princípe funguje celé azylové právo a považoval za potrebné dodať, že 90% žiadateľov o azyl na Slovensku je bez dokladov a ich identita, štátna príslušnosť, ale aj dôvody sú akceptované na základe ich výpovedí. Žalovaný mal za to, že si nemôže v jednom prípade tieto princípy meniť a na základe samotnej, navyše ničím nepotvrdenej domnienky, postupovať presne opačne a proti princípom azylového práva. Možnosť reálne zistiť štátnu príslušnosť, ako aj samotnú identitu menovaného, teda reálne blokuje trvajúce azylové konanie, a to aj napriek tomu, že menovaný si zjavne neuvedomuje jeho obsah, nepredniesol v ňom žiadne dôvody a do konania v žiadnom prípade nemohol vstúpiť dobrovoľne bez nejakej manipulácie. Konštatoval, že žalobcu je možné považovať výlučne ako štátneho občana Q. W.. Migračný úrad si uvedomuje, že ide o zraniteľnú osobu a aj to, že táto osoba potrebuje nielen špeciálne procesné záruky, ale aj neustálu zdravotnú starostlivosť'. Aj z toho dôvodu trvá azylové konanie už vyše jedného roka. Žalobca sa za ten čas podľa žalovaného dostal do podstatne lepšieho psychického stavu a je s ním možné komunikovať. A to výlučne vďaka špeciálnej starostlivosti personálu F. S. Q. E. A. Q., ktorý s ním neustále pracuje a zabezpečuje mu aj neustálu zdravotnú starostlivosť. Toto však nemôže byť trvalý stav, nakoľko menovaný nemôže byť v azylovom konaní bez časového obmedzenia a v azylovom konaní musí byť vydané rozhodnutie. Aj po negatívnom rozhodnutí v azylovom konaní by sa však malo pokračovať v práci s ním, a to zo strany Úradu hraničnej a cudzineckej polície, do ktorého gescie prejde po skončení konania a ktorý rovnako ako migračný úrad má možnosti zabezpečiť mu obdobnú starostlivosť, čo je však dôležité: má aj možnosti dôkladne preveriť jeho totožnosť a kontaktovať Q. W. so žiadosťou o jeho stotožnenie. Podľa migračného úradu nebola jeho totožnosť vo Q. W. doteraz dostatočne preverená. Na preverenie identity by sa pritom dali použiť aj informácie, ktoré boli získané v azylovom konaní, kedy menovaný uviedol mená rodičov, svoje vycestovanie do D. a dokonca aj meno na biskupa, ktorého má poznať. Aj z tohto dôvodu by bolo posudzovanie osoby ako osoby s nezistenou štátnou príslušnosťou respektíve bez štátnej príslušnosti veľmi predčasné a dokonca nezákonné. Navyše ak menovaný sám neuvádza žiadne dôvody, pre ktoré by žiadal o azyl, tým pádom podľa žalovaného neexistujú ani žiadne obavy o jeho bezpečnosť. 4. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žiadateľom objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Z výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií považoval za zrejmé, že menovaný nesplnil zákonom stanovené podmienky a zakladá svoju žiadosť na dôvodoch nedostatočných pre udelenie azylu na území SR. Z vyhodnotenia jeho žiadosti o udelenie azylu považoval za zrejmé, že žiadateľ ničím nepreukázal, že by mal v krajine pôvodu dôvodnú obavu z takéhoto prenasledovania. Na základe výpovede žalobcu a všetkých dostupných informácií považoval za zrejmé, že žalobca nesplnil zákonom ustanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak. ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 O právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Konštatoval, že Q.Á. W. je ešte stále členom Európskej únie a na základe uvedeného dohovoru je zo strany SR považovaná za bezpečnú krajinu pôvodu. Doplnil, že žalobca navyše nemal žiadny dôvod na podanie žiadosti o udelenie azylu. Podľa svojho tvrdenia je občanom štátu Európskej únie. Úlohou migračného úradu na posúdenie jeho žiadosti v rámci medzinárodného európskeho práva navyše ani nie je skúmať psychický stav žiadateľa, ale jeho úlohou je posúdiť žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území SR. Keďže jeho dôvody nevychádzajú a nenasvedčujú žiadnej z foriem prenasledovania, ktoré by sa dali logicky vysvetliť či potvrdiť a žalobca je štátnym občanom členského štátu Európskej únie je treba jeho žiadosť posúdiť ako neprípustnú. 5. Žalovaný ďalej upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že podľa vnútroštátneho práva je potrebné preskúmať aj jeho psychický stav z hľadiska posúdenia poskytnutia respektíve neposkytnutia azylu z humanitných dôvodov. A hoci ide naozaj o zraniteľnú osobu, čo si migračný úrad plne uvedomuje a rešpektuje to, nie je možné mu tento azyl udeliť v tomto konaní. A to najmä z dôvodu, že stále je najpravdepodobnejšou a doposiaľ nepreverenou informáciou, že menovaný je štátnym občanom Q.Ľ. W.. Na tento účel si migračný úrad vyžiadal informácie o Q. W. a z tých je zrejmé, že liečba schizofrénie je vo Q. W. na úplne štandardnej európskej úrovni a tým pádom nie je potrebné mu udeliť medzinárodnú ochranu v inom štáte EÚ iba z dôvodu jeho liečby. To by bolo podľa žalovaného popretie samotnej ideí tohto ustanovenia zákona o azyle. Migračný úrad vykonal v uvedenom konaní všetky úkony dokazovania, ktoré boli v jeho možnostiach, treba však dodať, že tieto sú obmedzené a podstatné úkony by mali byt' vykonané mimo azylového konania zo strany slovenských policajných orgánov, pričom by malo byt' ich úlohou dôkladne preveriť identitu menovaného. Udelením azylu na území SR by podľa žalovaného došlo k zmareniu uvedeného a už by neexistoval dôvod na ďalšie preverovanie osoby žalovaného, pričom tento by bol s najväčšou pravdepodobnosťou umiestnený v niektorom zo sociálnych zariadení. Toto však nemôže byť záujmom azylového konania a ani samotnej osoby. V jej záujme je tiež zistiť čo najviac aspektov o jeho živote a až po ich dôkladnom preskúmaní pristúpiť k obdobným nevratným respektíve ťažko vratným alternatívam. Konštatoval, že Migračný úrad za rok urobil pre stabilizáciu zdravotného stavu menovaného naozaj veľa a osoba sa vďaka tomuto dostala do aspoň ako tak uspokojivého stavu. ktorý je výrazne lepší ako na samotnom začiatku azylového konania, kedy menovaný nedodržiaval ani základné hygienické návyky. 6. Až po dôkladnom preverení identity, prostredníctvom policajných orgánov SR, bude možné v jej prípade zaujať nejaké relevantnejšie stanovisko. K vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu uviedol, že všetkými jeho návrhmi sa zaoberal v samotnom rozhodnutí: pričom s ním súhlasí v tom, že ide naozaj o zraniteľnú osobu, tým spôsobom k nej aj pristupovali. Q. F. S. E. A. Q. mu bola zabezpečená dostatočná starostlivosť, čo sa prejavilo aj na jeho psychickom stave a aj v konaní boli dodržané všetky jeho procesné záruky. Počas celého konania mal právne zastúpenie a pri prvom pohovore bola prítomná aj psychologička. Rovnako žalovaný dostatočne zistil jeho zdravotný stav a migračný úrad si bol vedomý toho, že jeho výpovede môžu byť podmienené jeho zdravotným stavom. Ani toto však podľa jeho názoru nemôže brániť dôkladnému zisteniu jeho totožnosti, a to špeciálne v tomto prípade, kedy je jeho totožnosť pre posúdenie jeho žiadosti kľúčová. A jeho predčasný a podľa nášho názoru nanútený vstup do azylového konania zamedzil práve možnosti dôkladne zistiť jeho totožnosť a dôkladne posúdiť jeho žiadosť. A práve aj to je podľa žalovaného dôvod, kedy musí jeho výpoveď posudzovať v prospech jeho tvrdení, teda musí uznať, že ide o občana Q. W.. Neexistuje podľa neho žiadny dôkaz, ktorý by to spochybňoval a keďže to nemožno vyvrátiť musí byť táto štátna príslušnosť akceptovaná. Vzhľadom na to, že Y. C. je občanom členského štátu Európskej únie a nenastala žiadna zo skutočnosti uvedených v Protokole o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie, zamietol žiadosť žalobcu o azyl ako neprípustnú na území SR podľa §11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle. 7. Správnou žalobou zo dňa 23.11.2018 (č.l. 1-7 spisu) sa žalobca prostredníctvom svojho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-131-50-2017-Ž zo dňa 23.10.2018 v celom rozsahu. Rozhodnutie žalovaného považoval za v rozporné s obsahom administratívneho spisu, vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Je preto podľa jeho názoru dôvod na zrušenie Rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok. Rozhodnutie je navyše podľa žalobcu nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené a preto je dôvod na jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku. 8. Konštatoval, že žalobca je extrémne zraniteľná duševne chorá osoba, trpiaca schizofréniou, ktorej schopnosti správne vnímať reálne udalosti a dianie okolo seba, ako aj ich interpretácia a reprodukcia, sú podľa znaleckého posudku úplne zaniknuté. Ide o osobu bez domova a momentálne bez spoľahlivo zistenej a určenej štátnej príslušnosti. Neexistuje teda štát, kam by sa žalobca mohol vrátiť alebo kam by mohol byť v prípade neúspechu v azylovom konaní vyhostený. Preto jediná krajina, ktorá sa o žalobcu z dôvodov humanity má momentálne zodpovednosť postarať je Slovenská republika. Odmietnutie poskytnúť pomoc a starostlivosť osobe nachádzajúcej sa v stave zraniteľnosti, v akom sa nachádza žalobca, je nielen nehumánne, ale takýto postup či rozhodnutie sú v rozpore s ČI. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže žalobca nevyhnutne potrebuje zdravotnú psychiatrickú starostlivosť musí pravidelne brať lieky, v opačnom prípade nie je schopný sám fungovať a postarať sa o seba. Žalobca na území SR žiada o azyl z humanitných dôvodov, ktorý podľa dôvodovej správy k zákonu o azyle ako aj podľa Nariadenia ministra vnútra SR č. 34 z roku 2014 možno udeliť osobám prestarnutým, traumatizovaným a ťažko chorým; žalobca spadá do tejto kategórie, keďže ide o psychicky ťažko chorú osobu. 9. V administratívnom spise sa podľa žalobcu nenachádza žiaden relevantný dôkaz o tom, že žalobca je štátny občan X. O. Q. W. Y. X. Í. (ďalej len „X. O."), práve naopak, v spise sa nachádza dôkaz, že žalobca nie je vedený v pasovej databáze W. E.. Žalovaný vydal v prípade žalobcu ako extrémne zraniteľnej osoby trpiacej duševnou chorobou rozhodnutie, ktorým zamietol jeho žiadosť o azyl ako neprípustnú z dôvodu, že ide o občana EÚ, bez toho aby riadne zistil skutkový stav v tejto veci. Pri takomto závažnom rozhodnutí nemožno vychádzať výlučne z tvrdení žalobcu, ktorý je duševne chorou osobou. Žalobca pri zisťovaní skutkového stavu nevyužil všetky dostupné spôsoby jeho zistenia, ktoré mal k dispozícii. 10. Žalobca poukázal na to, že nie je pravdou, že v prípade žalobcu žalovaný nemal možnosť komunikovať s orgánmi X. O.. Žalobca v prebiehajúcom azylovom konaní nikdy X. O. neoznačil za pôvodcu prenasledovania. Žalobca žiada o azyl z humanitných dôvodov. Preto žalovaný mohol vyžiadať od žalobcu súhlas na komunikáciu s W. orgánmi za účelom potvrdenia alebo vyvrátenia žalobcovho tvrdenia o W. štátnej príslušnosti, a následne mohol s britkými orgánmi komunikovať. Takáto komunikácia by nebola v rozpore s ČI. 49 ods. 3 zákona o azyle ani s ČI. 30 Smernice EP a Rady č. 2013/32/EÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) (ďalej len „Procedurálna smernica"), ani so žiadnymi inými zásadami medzinárodného utečeneckého práva. Okrem toho spočíva nesprávne právne posúdenie aj v tvrdení žalovaného, že „by bolo posudzovanie žalobcu ako osoby s nezistenou štátnou príslušnosťou respektíve bez štátnej príslušnosti, veľmi predčasné a podľa nášho názoru dokonca nezákonné". 11. Žalobca mal za to, že žalovaný sa v napadnutom Rozhodnutí nevysporiadal s tvrdeniami právneho zástupcu žalobcu v podanom vyjadrení zo dňa 26.09.2018, konkrétne vôbec dostatočne neodôvodnil prečo by žalovaný nemohol komunikovať s britskými orgánmi (len stroho konštatoval, že to nie je možné). Ďalej neodôvodnil, prečo ako dôkaz o tom, že žalobca s najväčšou pravdepodobnosťou nie je W. občanom, nemožno považovať oficiálnu odpoveď W. veľvyslanectva z 28.08.2017, v ktorej sa uvádza, že žalobca sa nenachádza v pasovej databáze W. občanov. V Rozhodnutí tiež absentuje odôvodnenie prečo zo všetkých tvrdení žalobcu sa žalovaný zaoberal iba jeho tvrdením o domnelej štátnej príslušnosti X. O. a prečo sa nezaoberal aj inými tvrdeniami žalobcu, napr. jeho tvrdením, že sa nachádzal v D. ešte ako dieťa v sirotinci v W., čo by mohlo naznačovať určitú spojitosť s touto krajinou. Žalovaný sa selektívne zameral len na tvrdenie o X. O.. Rozhodnutie je nezrozumiteľné a žalovaný si protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že žalobca sám nebol schopný podať žiadosť o azyl a údajne bol do tohto právneho úkonu „vmanipulovaný" a na strane druhej ho považuje za dostatočne právne spôsobilého na uvedenie údajov o svojej osobe, vrátane štátnej príslušnosti. Nie je tiež z Rozhodnutia podľa žalobcu zrejmé aký vplyv by údajné „vmanipulovanie" žalobcu do azylového konania malo mať na samotné azylové konanie a jeho výsledok a kto mal žalobcu do vstupu do azylového konania vmanipulovať a s akým zámerom. 12. Žalobca mal za to, že počas umiestnenia žalobcu v Ú. P.v sa toto zariadenie snažilo zabezpečiť jeho vyhostenie. Za týmto účelom komunikovali s veľvyslanectvami viacerých krajín, konkrétne veľvyslanectvami Q. W., S. Y. H., Y. Y. X. G. Q. Š. Q. W. Y. X. G. Q. C., Q. F.. Žiadna z uvedených krajín nepotvrdila, že by žalobca bol jej občanom a/ alebo že by v danej krajine mal udelený akýkoľvek druh pobytu, príp. že by v niektorej krajine bol hľadanou osobou. Uvedená komunikácia sa nachádza v spise. V spise sa nachádza oficiálna odpoveď W. veľvyslanectva z 28.08.2017, v ktorej sa uvádza, že „menovaný sa v našej databáze nenachádza. W. Q. žiaľ nemá možnosť preveriť identitu prostredníctvom zaslanej daktyloskopickej karty. Totožnosť menovaného bolo možné preveriť iba v pasovej databáze britských občanov." Z uvedeného vyplýva, že X. O. doteraz nepotvrdilo žalobcu ako svojho občana. Práve naopak v pasovej databáze britských občanov sa nenachádza, teda minimálne to znamená, že mu nikdy nebol vydaný britský pas. Pritom je známe, že v W. občania nemajú občianske preukazy a teda sa preukazujú inými dokladmi, predovšetkým pasmi. Teda potvrdenie britského veľvyslanectva o tom, že žalobca sa v pasovej databáze W. občanov nenachádza je podľa názoru dostatočne závažným dôkazom nasvedčujúcim tomu, že žalobca zrejme nie je W. občanom, a tento dôkaz mal byť žalovaným riadne posúdený a v rozhodnutí vyhodnotený, keďže sa nachádza v spise. 13. Žalobca upriamil pozornosť na tvrdenie žalovaného na str. 2 napadnutého rozhodnutia kde uvádza, že „bola zaslaná žiadosť o stotožnenie, táto však bola veľmi formálna a obmedzená len na základné údaje menovaného". Vyššie spomínanou odpoveďou X. O. sa ďalej žalovaný nezaoberá a nijakým spôsobom sa k nej nevyjadruje. Dňa 15.11.2018 sa právny zástupca žalobcu telefonicky spojil s veľvyslanectvom X. O. Q. W., komunikoval s vicekonzulkou pani E. P., ktorá mu uviedla, že v prípade snahy o overenie identity a štátnej príslušnosti žalobcu komunikovali s cudzineckou políciou pomerne intenzívne, že sa pokúsili overiť jeho údaje rôznymi spôsobmi, napr. zadávaním viacerých možných foriem spellingu mena žalobcu, a pod. Momentálne pani vicekonzulka zisťuje aké ďalšie kroky pre overenie identity žalobcu z ich strany by bolo možné podniknúť. K tomu si od neho vyžiadala doplňujúce informácie o žalobcovi. 14. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný mal a mohol v zisťovaní žalobcovej štátnej príslušnosti vo vzťahu k X. pokračovať, čo však nespravil. Do spisu nezabezpečil žiaden dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že žalobca je občanom X. O.. Dodal, že sa v spise nachádza taktiež správa z G. Q. W. Q. Š., podľa ktorej sa odtlačky prstov žalobcu zhodujú s odtlačkami prstov v ich národnej AFIS databáze, kde sa nachádzajú pod nasledovnými nepotvrdenými údajmi: Y. Y., A.. XX.XX.XXXX, Š.. F.. S., odobraté dňa 01.10.2007 v kantóne X. na identifikačné účely. V správe sa tiež uvádza, že iné údaje nie sú dostupné. Túto správu žalovaný vôbec nespomína a nijako sa s údajmi v nej nevysporiadal, ani sa ich ďalej nesnažil preveriť. Je málo pravdepodobné, že by žalobca bol štátnym príslušníkom S. a nikdy žiaden vzťah k S. nedeklaroval, avšak určite by bolo potrebné v konaní túto stopu preveriť a žalovaného ho s jej obsahom konfrontovať a požiadať ho, aby sa k nemu vyjadril (Dôkaz: správa z Národnej ústredne Interpol zo dňa 02.06.2017). Z uvedených dôvodov zastával názor, že záver žalovaného ohľadne štátnej príslušnosti žalobcu je v rozpore s obsahom administratívneho spisu. 15. Žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o azyl z dôvodu, že žalobcu považuje za občana členského štátu Európskej únie, konkrétne X. O.. Zamietnutie žaloby ako neprípustnej má podľa žalobcu závažné právne následky, predovšetkým to znamená, že žiadosť o azyl nie je posudzovaná riadne v merite veci a podanie správnej žaloby proti takémuto rozhodnutiu nemá automatický odkladný účinok. Samotné rozhodnutie sa potom zameriava na odôvodnenie skutočnosti prečo je žiadosť o azyl neprípustná, a nie na odôvodnenie prečo sa danému žiadateľovi neudeľuje ochrana. Preto, ak Migračný úrad MV SR vydáva rozhodnutie podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle ako v prípade žalobcu, musí mať nad všetky pochybnosti preukázané, že ide v danom prípade o štátneho občana členského štátu EÚ. Domnienka takéhoto štátneho občianstva nepostačuje, a určite nie, ak ide o vyvrátiteľnú domnienku vychádzajúcu z tvrdenia duševne chorého človeka. Príbeh, ktorý o sebe vyrozprával počas doplňujúceho pohovoru žalobcu môže byť úplným výplodom jeho fantázie, resp. môžu byť pravdivé alebo čiastočne pravdivé niektoré jeho časti, ale nevieme ktoré. Podľa znaleckého posudku založeného v spise, žalobca je osoba „ktorej schopnosti správne vnímať reálne udalosti a dianie okolo seba, ako aj ich interpretácia a reprodukcia, sú úplne zaniknuté". Žalovaný preto nemôže opierať svoj záver o štátnej príslušnosti žalobcu výlučne o jeho tvrdenie. Právny názor žalovaného prezentovaný na str. 2 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „je princípom azylového práva, že pokiaľ nie je tvrdenie žiadateľa o udelenie azylu vyvrátené, tak musí byť akceptované; na tomto princípe funguje celé azylové právo a treba dodať, že 90% žiadateľov o azyl na Slovensku je bez dokladov a ich identita, štátna príslušnosť ale aj dôvody sú akceptované na základe ich výpovedí" v prípade kedy ide o vážne duševne chorú osobu nemožno považovať za správny. 90% ostatných prípadov žiadateľov o azyl nemožno porovnávať s osobou žalobcu, keďže týchto 90% žiadateľov sú síce určite traumatizované (väčšina) osoby v dôsledku udalostí, pre ktoré žiadajú o azyl, ale inak ide o duševne zdravých jedincov, ktorí sú schopní vypovedať o svojich skúsenostiach konzistentne, dokážu vnímať reálne udalosti a dianie okolo seba a taktiež tieto udalosti dokážu interpretovať a reprodukovať, čo však žalobca nedokáže. Vzhľadom na duševný stav žalobcu samotná cudzinecká polícia v konaniach pred vstupom žalobcu do azylového konania označovala (a stále označuje) žalobcu za osobu nezistenej štátnej príslušnosti, a to napriek tomu, že žalobca už pred orgánmi polície uvádzal, že pochádza z D. a Okresný súd Bratislava II v trestnom rozkaze dokonca označil žalobcu za osobu bez štátnej príslušnosti. Žalobcu za svojho občana neuznalo ani samotné X. O.. Žalovaný nemôže preto sám, bez opory v akýchkoľvek dôkazoch, resp. za existencie dôkazov skôr svedčiacich o opaku, určiť žalobcovo štátne občianstvo, vychádzajúc pritom len z jeho tvrdenia. Je pritom zrejmé, že žalobca očividne ani nechápe správne termín „štátne občianstvo" alebo „štátna príslušnosť". 16. Žalobca ďalej poukázal na tú skutočnosť, že dňa 15.11.2018 právničky OZ Liga za ľudské práva Mgr. Meššová a Mgr. Dojčinovičová vysvetlili žalobcovi obsah rozhodnutia žalovaného a on im následne povedal, že „on BOL občanom J., ale už NIE JE. Nedozvedela som sa ako sa to stalo, iba opakoval, že on bol 5 rokov vo C. a už mu vypršali doklady, a že "D. občianstvo" mu vzali." (citácia zo správy pracovníčok). Uvedené podľa zástupcu žalobcu naznačuje, že žalobca nevie čo presne znamená byt' občanom nejakej krajiny, je možné, že v minulosti sa na území X. O. zdržiaval, možno aj dlhodobo, avšak vôbec z uvedeného dôvodu nemusí byť občanom danej krajiny. Pokiaľ ide o svoj život v D., nikdy nevedel presne uviesť ulicu či konkrétnejšiu adresu, kde tam mal údajne žiť, počas konzultácie hovoril len o parku (L. park) a keď mu zástupca ukázal mapu D. taktiež ukazoval na park a popisoval, čo sa v tom parku má nachádzať. Je možné, že v danom parku žil ako bezdomovec, dokonca mohol na území X. O. žiť ako cudzinec bez dokladov a bez oprávnenia k pobytu, ale toto všetko sú len možné scenáre a rovnaké domnienky ako je domnienka žalovaného o štátnej príslušnosti žalobcu. 17. Žalobca konštatoval, že z hľadiska právnej istoty žalobcu tiež nie je správne, aby tento bol považovaný na účely jedného konania na území SR za osobu bez štátnej príslušnosti, v inom konaní za osobu nezistenej štátnej príslušnosti, a na účely tretieho (azylového) konania za štátneho príslušníka X. O.. Navyše keď toto „uznanie za občana členského štátu EÚ“ pre neho nemá žiadne iné právne účinky ako sú tie, že mu bola zamietnutá žiadosť o udelenie azylu na území SR. Týmto rozhodnutím sa občanom X. O.Ľ. nestane ani mu X. O. nevydá doklady a neprijme ho na svoje územie. Extrémne zraniteľnú duševne chorú osobu nemožno vystaviť takejto právnej neistote, pretože takéto rozhodnutie vzhľadom na jeho právne dôsledky je svojvoľné a nezodpovedné. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný mal povinnosť riadne ustáliť skutkový stav veci v tomto smere, keďže práve štátna príslušnosť žiadateľa o azyl je pre vydanie rozhodnutia podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle smerodajná. V záujme riadneho zistenia skutkového stavu v danom prípade zástupca žalobcu vo vyjadrení pred vydaním rozhodnutia navrhol žalovanému, aby predĺžil lehotu v konaní, a aby v záujme potvrdenia alebo vyvrátenia domnienky žalovaného o štátnej príslušnosti žalobcu začal komunikovať s orgánmi X. O., pričom na tento účel si mohol vyžiadať súhlas od žalobcu, čo však neurobil. 18. Nesprávne právne posúdenie veci podľa žalobcu spočíva v tom, že žalovaný nesprávne vyhodnotil, že azylové konanie bránilo komunikácii s britskými orgánmi v záujme ustálenia domnelej štátnej príslušnosti žalobcu. Žalovaný na str. 2 napadnutého rozhodnutia uvádza, že podrobnejšie zisťovanie ohľadne domnelej štátnej príslušnosti žalobcu vo vzťahu k X. O. bolo znemožnené vstupom žalobcu do azylového konania, a že „podaním tejto žiadosti bolo zabránené akémukoľvek ďalšiemu zisťovaniu totožnosti menovaného vo Q. W., nakoľko podľa medzinárodného práva nemôže byť kontaktovaná krajina pôvodu žiadateľa o udelenie azylu". Z uvedeného nie je podľa žalobcu zrejmé na aké ustanovenia medzinárodného práva sa žalovaný odvoláva. Záväzky vyplývajúce SR z medzinárodného utečeneckého práva (predovšetkým Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov) ako aj z európskeho azylového acquis boli premietnuté do ustanovení nášho zákona o azyle. Pokiaľ ide o osobitné obmedzenie pokiaľ ide o poskytovanie či získavanie údajov ohľadne žiadateľov o azyl, toto upravuje § 49 ods. 3 zákona o azyle. Podobne uvedenú ochranu údajov o žiadateľoch o azyl upravuje aj Procedurálna smernica v čl. 30. Považuje za zrejmé, že nie je pravdou, že nemôže byť kontaktovaná krajina pôvodu žiadateľa o azyl, ako uvádza žalovaný, ale nemožno sprístupniť údaje pôvodcovi prenasledovania alebo získavať údaje od pôvodcu prenasledovania. V prípade žalobcu jednak nebola ustálená krajina pôvodu a taktiež žalobca nikdy netvrdil, že by ho v X. O. mali prenasledovať. Prihliadnuc aj na skutočnosť, že X. O. je vyspelá demokratická krajina, ide o právny štát, ktorý vo všeobecnosti dodržiava práva všetkých svojich občanov aj iných osôb zdržiavajúcich sa na území tejto krajiny, ide o členský štát EÚ, je nesprávny právny záver žalovaného tvrdiť, že nemohol s touto krajinou komunikovať v záujme potvrdenia alebo vyvrátenia svojej domnienky o štátnom občianstve žalobcu. Samozrejme, žalovaného zaväzuje ochrana osobných údajov, a preto na účel takejto komunikácie s britskými orgánmi by bolo potrebné, aby žalovaný získal súhlas od žalobcu. Nie je však podľa jeho názoru dôvod predpokladať, že by žalobca takýto súhlas žalovanému nedal. Dňa 11.10.2018 udelil žalobca písomný súhlas svojej zástupkyni na komunikáciu s orgánmi X. O., za účelom ustálenia jeho totožnosti a štátnej príslušnosti. 19. Žalobca sa podľa svojho zástupcu v rámci svojich možností, ktoré sú značne obmedzené jeho duševnou poruchou, snaží spolupracovať a poskytuje v konaní súčinnosť a to predovšetkým v posledných mesiacoch, kedy sa značne zlepšil jeho stav. Okrem súhlasu na kontaktovanie W. orgánov mi žalobca udelil počas doplňujúceho azylového pohovoru aj súhlas na komunikáciu s biskupom L. X. pôsobiacim v D., ktorého žalobca podľa svojich tvrdení pozná. Tohto biskupa zástupca žalobcu kontaktoval, ide momentálne už o arcibiskupa D. E. O. I. žijúceho v W., ktorý počas telefonickej ani emailovej komunikácie na žalobcu nespomenul, avšak tento biskup skutočne v W. vedie sirotinec (žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že mal byť ako 4-ročný v takomto sirotinci) a taktiež pán biskup poznal pána L. P. žijúceho v X. O., čo je ďalšia osoba, ktorú žalobca spomenul pri našej konzultácii. Teda, keď žalobca spolupracuje, je ochotný podpísať súhlas na poskytnutie jeho údajov. V záujme ustálenia jeho totožnosti a štátnej príslušnosti, a vzhľadom na to, že na území SR žiada o udelenie azylu z humanitných dôvodov a nie z dôvodov prenasledovania, je podľa žalobcu nesprávne právne posúdenie tvrdiť, že nemožno aj v rámci azylového konania zisťovať jeho totožnosť. Konštatoval, že nie je teda pravdou, čo uvádza žalovaný na str. 4 napadnutého rozhodnutia, že „vykonal“ v uvedenom konaní všetky úkony dokazovania, ktoré boli v jeho možnostiach. Žalovaný ďalej uvádza, že „podstatné úkony by mali byť vykonané mimo azylového konania zo strany slovenských policajných orgánov, pričom by malo byť ich úlohou dôkladne preveriť identitu menovaného". Uvedeným konštatovaním sa podľa žalobcu žalovaný chce zbaviť zodpovednosti za žalobcu, a pritom vôbec neprihliada na jeho najlepší záujem, čo by však mal vzhľadom na jeho duševnú chorobu a zraniteľnosť. Je pritom zrejmé, že v prípade neúspechu v azylovom konaní sa žalobca ocitne v pozícii neoprávnene sa tu zdržujúceho migranta a cudzinecká polícia ho môže zaistiť. Predchádzajúce zaistenie značne zhoršilo psychický stav žalobcu. 20. Útvar policajného zaistenia je podľa žalobcu represívne zariadenie, kde nie je žiaden špecializovaný personál, nechodí tam pravidelne psychológ, prístup k náležitej zdravotnej starostlivosti je veľmi obmedzený, nie je možné sa tam voľne pohybovať, vychádza je raz za deň na jednu, max. dve hodiny, zaistených všade sprevádzajú policajti, nie sú tam dostačujúce voľnočasové aktivity, sociálny pracovník má len obmedzený prístup k zaisteným a taktiež nie je v zariadení každý deň, pri kontakte s lekárom nie je zabezpečené tlmočenie, režim je zhodný s režimom v útvare na výkon trestu odňatia slobody druhej nápravnovýchovnej kategórie, aj zdraví jedinci znášajú umiestnenie v takomto zariadení veľmi ťažko, majú pocity úzkosti a depresie. Nie je to zariadenie vhodné na umiestnenie ťažko duševne chorého človeka, a považoval za zrejmé, že pobyt v ňom by značne poznačil psychický stav žalobcu. Išlo by o kruté a neľudské zaobchádzanie v rozpore s ČI. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na druhej strane, ak by polícia žalobcu nezaistila, ocitol by sa žalobca na ulici ako bezdomovec, pretože osobu bez dokladov, bez peňazí a bez zdravotného poistenia neprijme do starostlivosti žiadne zariadenie sociálnej služby či opatrovateľskej starostlivosti (nehovoriac o tom, že tieto zariadenia sú absolútne preplnené a čakacie doby aj pre slovenských občanov sú niekedy aj rok). Žalobca by mal v takom prípade reálne prístup iba k neodkladnej zdravotnej starostlivosti a teda by nemal dostupnú náležitú liečbu a starostlivosť, ktorú potrebuje. Z uvedených dôvodov trvám na tom, že žalovaný by sa v prípade duševne chorých žiadateľov o azyl nemal zbavovať zodpovednosti vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyl ako neprípustnej, ale mal by náležite žiadosť takýchto osôb posúdiť a v riadnom azylovom konaní by mal vykonať všetky úkony dokazovania, ktoré vykonať môže, aby následne rozhodol na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. To sa v danom prípade nestalo a žalovaný nesprávne právne posúdil možnosti dokazovania, ktoré má k dispozícii. Žalobca bol toho názoru, že komunikáciu pri zisťovaní totožnosti žalobcu by mal viesť s orgánmi X. O. žalovaný, ktorý by v tejto komunikácii vystupoval z pozície zodpovedného štátneho orgánu. Rovnako by sa ako štátny orgán mohol obrátiť napr. na zastupiteľský úrad SR v D., aby zamestnanci tohto úradu priamo v danej veci komunikovali s britskými orgánmi v D.; zástupca žalobcu nemá možnosť požiadať slovenský zastupiteľský úrad o takúto súčinnosť. 21. Nesprávne právne posúdenie veci spočíva aj v tvrdení žalovaného, že „by bolo posudzovanie žalobcu ako osoby s nezistenou štátnou príslušnosťou respektíve bez štátnej príslušnosti, veľmi predčasné a podľa nášho názoru dokonca nezákonné". Žalovaný koná s osobou trpiacou schizofréniou, ktorej rozpoznávacie schopnosti sú úplne zaniknuté. Nie je preukázané občianstvo tejto osoby, teda je prirodzené a nie je v rozpore so žiadnym zákonom uvádzať štátnu príslušnosť takejto osoby ako „nezistenú", takto žalobcu eviduje vo svojich systémoch aj cudzinecká polícia. Naopak, je predčasné tvrdiť, že v prípade žalobcu ide o štátneho príslušníka štátu, ktorý žalobcu za svojho občana zatiaľ neuznal. Tento záver žalovaného je chybný a má pre žalobcu negatívne právne následky. 22. Rozhodnutie žalovaného považoval žalobca za nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k viacerým tvrdeniam a záverom žalovaného, a absencia zrozumiteľných odôvodnení robí podľa jeho názoru rozhodnutie nepreskúmateľným, čo je samo o sebe dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v Rozhodnutí prezentuje ako jednoznačné a preukázané viaceré tvrdenia a závery, ktoré však náležite neodôvodnil. Tieto tvrdenia žalovaného, vzhľadom na absenciu ich presvedčivého odôvodnenia, nemožno podľa žalobcu považovať za právne udržateľné závery, ale je potrebné ich považovať za vyvrátiteľné domnienky. Bol presvedčený, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o azyl ako zjavne neopodstatnenej nemôže byť postavené na domnienkach, pretože ide o rozhodnutie so závažnými právnymi následkami pre žalobcu, a preto akékoľvek rozhodnutie v prípade žalobcu musí byť podložené faktami, musí vychádzať z presne a spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a byť dostatočne odôvodnené. Žalovaný podľa jeho názoru nedostatočne odôvodnil, prečo nemohol komunikovať s britskými orgánmi v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci a potvrdenia či vyvrátenia domnienky o údajnej štátnej príslušnosti žalobcu. Žalovaný neodôvodnil ani to, prečo nepovažuje oficiálne potvrdenie britského veľvyslanectva o tom, že žalobca sa nenachádza v pasovej databáze W. občanov za dôkaz nasvedčujúci tomu, že žalobca zrejme nie je W. občanom. Žalovaný opakovane poukazuje na tvrdenie žalobcu o jeho domnelej štátnej príslušnosti X., resp. ako uvádza žalobca „D. štátnej príslušnosti, pritom však neodôvodnil, prečo iné tvrdenia žalobcu nevzal do úvahy pri vyhodnocovaní možnej krajiny pôvodu žalobcu, napr. jeho tvrdenie o tom, že ako dieťa sa nachádzal v sirotinci v D.. Žalovaný v Rozhodnutí opakovane uvádza, že žalobca mal byť do azylového konania „vmanipulovaný", pritom však vôbec nie je jasné, prečo by ho niekto do konania mal vmanipulovať, akým spôsobom a akú relevanciu má toto tvrdenie žalovaného pre samotné konanie a jeho výsledok; rovnako nie je zrozumiteľné tvrdenie, že žalobca „požiadal o azyl, pričom sám ani nevedel o čo žiada". 23. Žalobca nikdy netvrdil, že by ho niekto „nútil" vstúpiť do azylového konania. Žiadosť o azyl podal v Ú. P. a počas podávania vyhlásenia, ktorým požiadal o udelenie azylu a spisovania príslušnej zápisnice pred príslušníkmi cudzineckej polície v Ú. bol sám, teda okrem policajtov a prizvaného tlmočníka tam nebol pri ňom nikto iný. Žalobca počas svojho umiestnenia v Ú. prišiel do kontaktu a komunikoval s rôznymi osobami (policajti, spoluzaistení, sociálny pracovník, právničky, lekári, psychologička, atd'.), a je preto podľa žalobcu otázne kto z nich ho mal podľa názoru žalovaného „vmanipulovať" žalobcu do azylového konania. Domnienky žalovaného v tomto smere sú ničím nepodložené a nie sú namieste. Domnienok ohľadne motivácie žalobcu vstúpiť do azylového konania môže byť veľa, ale pre samotné rozhodnutie nemajú žiadnu relevanciu. Rozhodujúce je, že žalobca je žiadateľom o azyl, že ide o zraniteľnú psychicky chorú osobu, u ktorej existujú dôvody humanitného charakteru pre udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle. 24. Žalobca poukázal aj na tú skutočnosť, že žalovaný konal od počiatku so žalobcom bez toho, aby mu ustanovil do azylového konania procesného opatrovníka podľa § 16 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán ustanoví opatrovníka účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať. Zástupca žalobcu žalovaného dva krát písomne požiadal o ustanovenie procesného opatrovníka žalobcovi vzhľadom na jeho duševnú poruchu a navrhol ako procesného opatrovníka ustanoviť OZ Liga za ľudské práva. Žalovaný procesného opatrovníka neustanovil, preto je podľa žalobcu nezrozumiteľné z akého dôvodu v napadnutom rozhodnutí poukazuje na skutočnosť, že žalobca „si vôbec neuvedomuje čo je azylové konanie a aký je jeho obsah“. Potvrdil, že žalovaný podal žiadosť na Okresný súd vo Veľkom Krtíši návrh na obmedzenie spôsobilosti žalobcu na právne úkony a na ustanovenie E. E. A. Q. za opatrovníka, avšak v podanom návrhu uviedol, že žalobca je štátny občan Q. W., pričom súd konanie zastavil, keďže podľa § 42 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom „ vo veciach obmedzenia a pozbavenia spôsobilosti na právne úkony, ako aj v poručníckych a opatrovníckych veciach je daná právomoc slovenských súdov, ak má osoba obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky . Žalobca ako žiadateľ o azyl nemá na území SR obvyklý pobyt a keďže v návrhu podanom žalovaným bolo uvedené, že ide o štátneho občana Q. W., súd rozhodol, že obvyklý pobyt žalobcu je vo Q. W.. Súd by pravdepodobne podľa žalobcu rozhodol inak, keby v návrhu bolo uvedené, že ide o osobu nezistenej štátnej príslušnosti. Poznamenal, že žalobca si uvedomuje, že azylové konanie je konanie o poskytnutí ochrany a uvedomuje si aj to, že je chorý a že momentálne potrebuje pomoc, opakovane od začiatku azylového konania tvrdil, že chce byť v „refugee home", teda v domove pre utečencov. S ohľadom na jeho duševnú poruchu zastával názor, že takéto pochopenie azylového konania je v jeho stave postačujúce, predovšetkým berúc na zreteľ § 9 zákona o azyle, ktorý zaviedol inštitút azylu z humanitných dôvodov práve pre prípady kedy osoba síce nespĺňa podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, ale existujú závažné humanitné dôvody na poskytnutie ochrany. 25. V závere žaloby žalobca uviedol, že sa nestotožňuje ani s tvrdením žalovaného, že udelením azylu na území SR by už neexistoval dôvod na ďalšie preverovanie osoby žalobcu a toto by sa zmarilo. Udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa žalobcu nemusí predstavovať definitívne a konečné riešenie situácie žalobcu, ale môže reflektovať súčasnú potrebu, kedy sa javí ako jediné humánne riešenie jeho situácie. Zákon o azyle v § 15 ods. 3 a 4 zákona o azyle umožňuje odňať azyl z humanitných dôvodov okrem iného vtedy, keď azylantovi udelil pobyt bez časového obmedzenia iný štát a taktiež vtedy, ak humanitné dôvody už pominuli a cudzinec sa môže vrátiť do svojej krajiny pôvodu. Teda, ak by sa dodatočne ukázalo, že žalobca je skutočne štátnym občanom X. O. či inej bezpečnej krajiny, do ktorej by sa reálne mohol vrátiť, bolo by mu možné azyl odňať. 26. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe (čl. 35 súdneho spisu) poukázal na tú skutočnosť, že v azylovom konaní sa ustaľuje štátna príslušnosť na základe predložených dokladov alebo tvrdení žiadateľa. Vzhľadom na to, že osoby žiadajú o medzinárodnú ochranu z dôvodu prenasledovania alebo vážneho bezprávia v krajine pôvodu, migračný úrad o žiadne informácie z krajiny pôvodu nežiada, pokiaľ nemá na takýto krok súhlas žiadateľa. Vyžiadanie si takéhoto súhlasu by bolo podľa žalovaného neadekvátne danej situácii. Ďalej uviedol, že Okresný súd vo Veľkom Krtíši uznesením č.k. 7Ps/4/2018-47 zo dňa 23.04.2018 (čl. 104 administratívneho spisu) rozhodol o zastavení konania z dôvodu, že nie je príslušný obmedziť žalobcovu spôsobilosť na právne úkony, vzhľadom na fakt že jeho obvyklý pobyt je vo Q. W.. Nie je podľa neho možné súhlasiť so zástupcom žalobcu, že rozhodnutie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, nakoľko vyhlásenia/tvrdenia žalobcu ohľadom jeho štátnej príslušnosti boli tak pri začatí konania, ako aj pri oboch pohovoroch kompaktné, žalobca tvrdil, že je občanom Q. W.. Vyhlásenia žalobcu vo vzťahu k jeho štátnej príslušnosti boli relevantné pre ustálenie jeho identity, ktoré žalovaný pri zohľadnení aj ostatných dôkazov zobral do úvahy pri posúdení žiadosti a rozhodnutí o nej. 27. V súvislosti so žalobcom konštatovaným nedostatočným právnym posúdením v súvislosti s tým, že žalovaný mohol komunikovať s W. orgánmi, lebo žalobca žiadal o azyl z humanitných dôvodov a s tým súvisiacou potrebou zabezpečenia súhlasu od žalobcu na takúto komunikáciu, žalovaný konštatoval, že takýto súhlas nebolo účelné získať, lebo vzhľadom na duševnú poruchu, ktorá žalobcovi znemožňuje orientáciu v čase a chápanie základných pojmov, napr. čo je azyl, nebolo možné takúto žalobcovu výpoveď brať za smerodajnú a priori vylúčiť jeho prenasledovanie v W. na základe niektorých dôvodov uvedených v zákone o azyle. Žalovaný bol toho názoru, že dostatočne posúdil predmetnú žiadosť žalobcu, dôkazy hodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a berúc do úvahy konzistentné tvrdenia žalobcu ohľadom jeho štátnej príslušnosti, ktoré neboli dostatočne spochybnené žiadnymi relevantnými skutočnosťami, dospel k záveru, že ide o občana členského štátu EÚ. Poznamenal, že žalovaný nemohol komunikovať s W. orgánmi, nakoľko na strane žalobcu absentovalo chápanie inštitútu azylu ako takého. Rovnako žalobcova schopnosť vnímať realitu je obmedzená, to znamená že by nebolo správne, keby na základe takýchto tvrdení žalovaný akceptoval jeho tvrdenia ako nespochybniteľné, a uplatnil výnimku v bežnom azylovom postupe podľa § 49 ods. 3 zákona o azyle, a vyžiadal si súhlas žalobcu na komunikáciu s krajinou jeho pôvodu. V prípade žalobcu, ktorý zjavne netuší v čom spočíva účel medzinárodnej ochrany sú námietky zástupcu žalobcu neopodstatnené. Rovnako námietku, že mal správny orgán ustanoviť opatrovníka podľa správneho poriadku považoval za neopodstatnenú. Pokiaľ by aj ustanovil nejakého opatrovníka, bolo by to nadbytočné a išlo by o čisto formálnu záležitosť. Žalobca bol zastúpený Ligou za ľudské práva, ktorá sa dlhodobo venuje žiadateľom o azyl a zástupca bol informovaný o priebehu azylového konania. Ustanoviť mu opatrovníka z jeho zástupcu nebolo podľa jeho názoru potrebné a neprinieslo by žiadny posun v prejednávaní prípadu. Záujmy žalobcu v konaní o udelenie azylu boli podľa žalovaného dostatočne zabezpečené zastúpením zo strany zástupcu žalobcu. 28. Žalobca prostredníctvom svojho zástupcu sa ku vyjadreniu žalovaného vyjadril vo svojom podaní doručenému správnemu súdu dňa 01.02.2019 (čl. 44 súdneho spisu). Žalovaný sa podľa jeho názoru vo svojom vyjadrení nevyjadril k podstate, a teda k tomu, prečo - na základe akých dôkazov - považuje tvrdenie vážne duševne chorého človeka ohľadne jeho štátnej príslušnosti (ktorou má byť Q. W.) za preukázané. V podanej žalobe žalobca poukázal na skutočnosti, že v spise sa nachádza skôr dôkaz o opaku, teda potvrdenie W. ambasády o tom, že žalobca nie je vedený v pasovej databáze W. občanov. Teda na jednej strane žalovaný tvrdí, že akceptuje tvrdenie žalobcu o jeho štátnej príslušnosti, a na strane druhej vo vyjadrení hovorí, že súhlas na komunikáciu s W. orgánmi si od neho nemohol vyžiadať preto, lebo nemohol akceptovať tvrdenia žalobcu za nespochybniteľné vzhľadom na jeho obmedzenú schopnosť vnímať realitu. Tu si žalovaný podľa jeho názoru zásadne protirečí a jeho tvrdenia sú nezrozumiteľné. Žalovaný mal jednoznačne ustáliť, či teda tvrdenia žalobcu akceptuje alebo nie. Nie je možné, aby tvrdenia, ktoré mu vyhovujú pre vydanie negatívneho rozhodnutia akceptoval, a tie ktoré mu nevyhovujú neakceptoval poukazujúc na duševnú chorobu žalobcu. V danom prípade by bolo len v prospech žalobcu komunikovať s orgánmi X. O. a tiež, že by takáto komunikácia, na základe súhlasu žalobcu, nebola v rozpore s § 49 ods. 3 zákona o azyle. Treba však dodať, že stále viac skutočností nasvedčuje tomu, že žalobca skutočne nerozumie, čo presne znamená pojem štátna príslušnosť. 29. Žalobca poukázal na to, že pri poslednej návšteve zamestnankyne zástupcu žalobcu Michaely Dojčinovičovej v F. S. E. A. Q. dňa 15.01.2019, keď sa táto žalobcu spýtala na odtlačky prstov zhodné s jeho odtlačkami, ktoré boli zosnímané vo Š. Q. H. XXXX osobe menom Y. Y., št. príslušník S., žalobca najskôr nevedel o akého Y. by mohlo ísť, neskôr po náležitej úvahe došiel k záveru, že pán Y. Y. by mohol byť jeho otec, a tiež vyjadril vôľu ísť sa do S. pozrieť. Je podľa jeho názoru zrejmé, že žalobca žije vo fantázii a jeho tvrdeniam o „D." občianstve bez riadneho dokazovania nemožno pripísať právnu váhu a právne následky takého charakteru, že jeho žiadosť o azyl bola zamietnutá. Môžu byť maximálne považované za indície ohľadne jeho predchádzajúceho pobytu. Tvrdenie žalovaného, že nie je možné „a priori vylúčiť jeho prenasledovanie v W. na základe niektorých dôvodov uvedených v zákone o azyle“ je neprijateľné. Ak má žalovaný za to, že žalobcovi mohlo hroziť nejaké prenasledovanie alebo iná ujma mal posúdiť žiadosť v merite veci, a nie ju zamietnuť ako neprípustnú. Z vydaného rozhodnutia mali byť následne jasné a zrozumiteľné úvahy v tomto smere. Mal za to, že v zmysle uvedeného sa mal žalovaný snažiť zabezpečiť relevantné dôkazy o štátnej príslušnosti žalobcu a k tomu mal podniknúť relevantné kroky, aby následne vyhodnotil či v krajine pôvodu (ktorá zatiaľ ustálená nebola) nemôže potenciálne čeliť prenasledovaniu či vážnemu bezpráviu. Taktiež mal vyhodnotiť či samotná psychická choroba osoby, ktorá sa nemá kam vrátiť, nevie sa o seba sama postarať a nie je ju v konečnom dôsledku ani kam vyhostiť, keďže krajinu pôvodu nepoznáme, nie je dôvodom na poskytnutie ochrany - v kontexte SR na udelenie azylu z humanitných dôvodov. Žalovaný, ako zodpovedný správny orgán, nemôže v prípade takto zraniteľnej osoby rozhodovať čisto abstraktne neberúc pritom do úvahy praktické následky rozhodnutia pre daného človeka. 30. Žalobca konštatoval, že v prípade žalobcu rozhodnutie žalovaného z praktickej stránky znamená, že bude pozbavený náležitej starostlivosti a buď skončí na ulici ako bezdomovec alebo v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, oboje pre osobu v jeho stave bude predstavovať vážne zhoršenie psychického zdravia a bude preňho neľudským zaobchádzaním. Žalovaný ako štátny orgán SR je viazaný nielen zákon o azyle, ale aj a predovšetkým Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi na ochranu ľudských práv, ktoré majú prednosť aj pred zákonom o azyle. Zastával názor, že žalobcu ako osobu so schizofréniou treba považovať za osobu so zdravotným postihnutím, a toto jeho postihnutie náležite zohľadniť v azylovom konaní, a to nielen v procese rozhodovania, ale aj v rozhodnutí. Zastával názor, že žalovaný mal pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vziať do úvahy, že žalobca je osobou s postihnutím a že ako taký potrebuje vzhľadom na svoju situáciu, aby mu bola zabezpečená náležitá starostlivosť. Ak nie je ustálená krajina pôvodu, jediná krajina, ktorá má povinnosť sa o žalobcu postarať a zabezpečiť mu práva vyplývajúce z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, je Slovenská republika. To by bolo možné prostredníctvom udelenia azylu z humanitných dôvodov. 31. Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „správny súd“) vec prejednal a rozhodol ako miestne a vecne príslušný súd podľa § 13 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). Po oboznámení sa s obsahom pripojeného azylového spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu podanej žaloby, správny súd dospel k záveru, že sú dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 220 SSP) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie (§ 206 ods. 6 SSP v spojitosti s § 191 ods. 4 SSP). 32. Správny súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, podrobne sa však oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného, z obsahu ktorého zistil, že žalobca vyhlásením zo 04.10.2017 požiadal o udelenie azylu. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-131-50/2017-Ž zo dňa 23.10.2018, ktorým žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú. 33. Podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak žiadateľ je občanom členského štátu Európskej únie; to neplatí, ak nastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise (Protokol o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie pripojený k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva /oznámenie č. 185/2004 Z.z./). 34. Podľa § 8 zákona o azyle Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 35. Podľa § 9 zákona o azyle Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. 36. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 37. Ustanovenie § 13b zákona o azyle, rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. 38. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním je závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v a/ použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, b/ zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, c/ odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, d/ neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, e/ trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, f/ konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 39. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je a/ štát, b/ politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo c/ neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. 40. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie a/ uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, b/ mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo c/ vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 41. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 42. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb o správnom konaní (Správny poriadok) rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 43. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods. 4, 5 Správneho poriadku). 44. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 45. K námietkam uvedeným v správnej žalobe žalobcu správny súd právne uzatvára: Žalobca namietal, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, nemá oporu v administratívnom spise (§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP), že zistený skutkový stav orgánov verejnej správy bol nedostačujúci na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP), rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku), že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP). Správny súd sa oboznámil s obsahom azylového spisu Ministerstva vnútra SR, Migračný úrad ČAS: MU-PO-131-50/2017-Ž zo dňa 23.10.2018 a bez doplnenia dokazovania dospel k záveru, že žalobcom uplatnené námietky v správnej žalobe sú dôvodné. 46. Správny súd v prvom rade poukazuje na to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. e) Zákona o azyle, teda z dôvodu, že žalobca je občanom členského štátu Európskej únie. Rozhodnutia správneho orgánu vo veciach podľa § 11 a § 12 Zákona o azyle sú vo svojej podstate rozhodnutiami procesného charakteru vo veciach azylu vo vzťahu k ustanoveniu § 13, resp. § 8, § 9, § 10 zákona o azyle. Inými slovami rozhodnutím správneho orgánu podľa § 11 a § 12 Zákona o azyle sa nerozhoduje o veci samej , ale sa ním iba rieši otázka, či podaná žiadosť spĺňa predpoklady pre jej posúdenie v merite. Z uvedeného dôvodu je pre preskúmanie takéhoto rozhodnutia správnym súdom rozhodujúce posúdenie či je alebo nie je naplnený niektorý z dôvodov uvádzaných v týchto ustanoveniach, pričom naplnenie týchto dôvodov musí byť jednoznačne preukázané, aby tak nedošlo k odňatiu ústavných práv žiadateľa o udelenie azylu. V predmetnej veci žalobcu má ísť o naplnenie dôvodu v zmysle § 11 ods. 1 písm. e) Zákona o azyle. 47. Správny súd však konštatuje, že žalovaný na viacerých miestach zvýrazňuje to, že žalobca je zraniteľnou osobou, avšak procesne podľa tohto záveru nepostupoval. V napadnutom rozhodnutí naplnenie zákonného dôvodu v zmysle § 11 ods. 1 písm. e) Zákona o azyle zakladá len na svojich hypotézach (úvahách, domnienkach a predpokladoch), ktoré však nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný totiž považoval žalobcu za „občana Q. W.“, nakoľko to sám žalobca o sebe pri vstupnom pohovore tvrdil. V úvodnej časti preskúmavaného rozhodnutia uvedenú skutočnosť žalovaný považuje za nespochybniteľný fakt, avšak v závere už žalovaný hovorí o „najpravdepodobnejšej a dosiaľ nepreverenej informácii, že žalobca je štátnym občanom Q.Ľ. W.“. Samotný žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej konštatuje, že žalobca trpí psychotickou chorobnou schizofréniou. Uvedené vyplýva aj zo záverov znaleckého posudku č. 62/2017 zo dňa 14.12.2017 vyhotoveného znalcom v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria P.. P. X. (v administratívnom spise žalovaného na čl. 91). Taktiež žalovaný na viacerých miestach napadnutého rozhodnutia poukazuje na jeho duševnú poruchu, ako aj skutočnosť, že žalobca nie je schopný vnímať podstatu azylového konania a svoje právne postavenie v ňom. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný naopak konštatuje, že žalovaný je zraniteľnou osobou s duševnou poruchou, a teda nemožno vychádzať len z jeho tvrdení. Na vyššie uvedených tvrdeniach žalovaného je jasne viditeľné, že samotný žalovaný nemal za ustálenú otázku štátnej príslušnosti žalobcu, ktorá je pre rozhodnutie podľa § 11 ods. 1 písm. e) Zákona o azyle rozhodujúca. Zároveň nemožno pri hodnotení dôkazov opomenúť ani odpoveď zo strany veľvyslanectva X. O. Q. W. Y. X. Í. (Ď. D. “. O.”) zo dňa 28.08.2017 (na čl. 7 administratívneho spisu), o tom že sa osoba žalobcu nenachádza v ich registri občanov a taktiež v spojitosti s oznámením A. Ú. G. X. X. Q. W. N. T. XX.XX.XXXX (v administratívnom spise žalovaného na čl. 12), že totožné odtlačky prstov ako sú tie žalobcove boli nájdené v databáze Š. O. Y. a tieto sa viažu na meno Y. Y., A.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S., odobraté dňa 01.10.2007 v kantóne X. na identifikačné účely. Tieto dôkazy nachádzajúce sa v administratívnom spise žalovaného však zostali bez povšimnutia a relevantného zhodnotenia žalovaným v napadnutom rozhodnutí. 48. Z uvedených dôvodov mal správny súd za to, že v predmetnej veci neboli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. e) Zákona o azyle, nakoľko vykonaným dokazovaním žalovaného nebolo ustálené štátne občianstvo žalobcu (prípadne nebola vylúčená hypotéza, že ide o osobu bez štátnej príslušnosti). Druhým dôvodom pre tento záver správneho súdu je tá skutočnosť, ktorú pripustil aj žalovaný, a to že z dôvodu, že nemožno ustáliť štátnu príslušnosť žalobcu, nemožno a priori vylúčiť jeho prenasledovanie v krajine pôvodu. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný konštatoval, že „nebolo možné takúto žalobcovu výpoveď považovať za smerodajnú a priori vylúčiť jeho prenasledovanie v W. na základe niektorých dôvodov uvedených v zákone o azyle“. Preto podľa názoru správneho súdu nie je namieste rozhodovanie „procesnou formou“ rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu, ale je potrebné rozhodnutie správnej orgánu v merite veci, kde bude komplexne posúdená aj otázka možného udelenia azylu podľa § 8, resp. podľa § 9 Zákona o azyle, čo predstavuje posúdenie možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov, predovšetkým z dôvodu posúdenia zdravotného stavu žalobcu. 49. Správny súd poukazuje na tú skutočnosť, že je to práve žalovaný, ktorý má vykonať dokazovanie vo vzťahu k predmetu konania o žiadosti o udelenie azylu a je to práve žalovaný, ktorý má tieto jednotlivé dôkazy (bez ohľadu na to či sú v prospech alebo neprospech žiadateľa) po starostlivom posúdení nezávisle a nestranne vyhodnotiť a svoje hodnotenie aj náležite odôvodniť vo svojom rozhodnutí. Nie je to zástupca žalobcu, ktorý má iniciatívne zisťovať skutočnosti, ktoré by pomohli objasniť skutkový stav, tak ako to v napadnutom rozhodnutí konštatoval žalovaný. Je to v prvom rade povinnosťou žalovaného v každom jednotlivom prípade náležite zistiť skutkový stav. Samozrejme zástupca žalobcu je povinný v rámci svojich možnosti poskytnúť správneho orgánu náležitú súčinnosť. 50. Správny súd sa nestotožňuje ani so záverom žalovaného, že nemohol komunikovať s orgánmi X. O. ohľadom totožnosti žalobcu, pričom tento svoj názor opiera o ustanovenie § 49 ods. 3 Zákona o azyle, v zmysle ktorého žalovaný nesmie počas doby, keď je cudzinec žiadateľom, počas trvania azylu poskytnúť údaje podľa § 48 do štátu podľa § 8, § 13a a § 29 ods. 1 bez súhlasu dotknutej osoby. Súhlas v predmetnej veci je možné zabezpečiť priamo od žalobcu, ak bude schopný s ohľadom na svoj duševný stav pochopiť význam tohto konania, prípadne by mal žalovaný zvážiť postup, ktorý navrhol zástupca žalobcu, a síce rozhodnúť o ustanovení opatrovníka v rámci správneho konania v zmysle § 16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) ako účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu. Súhlas možného zástupcu - E. E. A. Q. zo dňa 24.01.2018 sa už nachádza v administratívnom spise žalovaného (na čl. 96). Ustanoveniu opatrovníka podľa Správneho poriadku nebráni ani to, že Okresný súd Veľký Krtíš svojom uznesením č.k. 7Ps/4/2018-47 zo dňa 23.04.2018 konanie o ustanovenie opatrovníka žalobcovi zastavil. V konaní pred správnym orgánom by vykonával úkony za žalobcu opatrovník a v konaní pred správnym súdom tieto vykonáva jeho zástupca. 51. Z vyššie uvedených dôvodov a skutočností sa správny súd plne stotožnil so žalobnými námietkami, ktoré uviedol žalobca vo svojej žalobe, nakoľko tieto považuje za dôvodné a preto v zmysle ustanovenia § 220 SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. ČAS: MU-PO-131-50-2017-Ž zo dňa 23.10.2018 a v zmysle ustanovenia § 206 ods. 6 SSP v spojitosti s § 191 ods. 4 SSP vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. 52. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.