Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/50/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200245 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200245.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: U. Y. T. alias J. U. H., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., toho času Ú. L. Z. L. S. U., X. XX, U., zastúpený JUDr. Marianna Lechmanová, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 19.02.2018 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-11- /2018- Ž zo dňa 05.02.2018, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Pivonková 6, 812 72 Bratislava ČAS: MU-DS-11- /2018-Ž zo dňa 05.02.2018 týkajúce sa žalobcu: U. Y. T. alias J. U. H., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez cestovného dokladu a vec v r a- c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 19.02.2018 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-11- /2018-Ž zo dňa 05.02.2018. Namietal, že rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným. Mal zato, že žalovaný sa nevysporiadal s výpoveďou žalobcu a z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé ako ju posúdil, akými myšlienkami sa riadil a rovnako namietal nesprávny právny záver a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 2. Dňa 18.01.2018 požiadal o udelenie azylu z dôvodu zlúčenia rodiny v Nemecku, pričom jeho navrátením do Bulharska mu môže hroziť nenapraviteľná ujma a môže byť vystavený možnému zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej „Dohovor“) a článku 4 Charty základných práv EÚ práve s poukazom na zlé skúsenosti a systémové nedostatky v azylovom konaní a v prijímacích podmienkach v Bulharsku. Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylovému systému v Bulharsku a na základe nedostatočného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Poukazoval na rozhodnutie ESĽP vo veci tzv. dublinských transferov, napríklad M. S. S. proti Belgicku a Grécku, ako aj na ústavný nález III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011. 3. Žalovaný rovnako pochybil keďže nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď si v konaní nezadovážil žiadne informácie o situácii v Bulharsku a o zaobchádzaní s vrátenými žiadateľmi o azyl na územie Bulharska. Na potrebu zisťovania aktuálnej situácie v krajine, kam má byť cudzinec odovzdaný alebo vrátený, pričom poukazoval aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/7/2017 z 31.07.2017. Rovnako poukazoval aj na to, že podmienky pre žiadateľov o azyl v Bulharsku sú nedostatočne a nehumánne a tie viedli žalobcu k opusteniu jeho územia. Na jeho územie sa nechce vrátiť. V prípade jeho návratu na územie Bulharska existuje vysoké riziko, že bude umiestnený v zaistení, v neľudských a ponižujúcich podmienkach v rozpore s článkom 3 Dohovoru, pričom poukazoval na rozsudok ESĽP S. F. a ďalší proti Bulharsku zo dňa 07.12.2017 (sťažnosť č. 8138/16), ako aj na správu Európskej rady pre utečencov a exilantov (ECRE) zo dňa 15.12.2017 na preplnené bulharské zariadenia. Preto bolo povinnosťou žalovaného v správnej žalobe uplatniť ustanovenie článku 3 ods. 2 druhá veta Dublinského nariadenia III. Keďže tak neurobil pochybil, čím vec nesprávne právne posúdil, nakoľko transferom žalobcu na územie Bulharska dôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že bolo povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú aj vzhľadom už na judikatúru kasačného súdu (sp. zn. 1Sžsa/10/2013 z 09.04.2013, sp. zn. 1Sža/73/2018 z 27.05.2018). 4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-DS-11- /2018-Ž zo dňa 05.02.2018 podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“, resp. „ZoA“) zamietol žiadosť žalobcov o udelenie azylu ako neprípustnú a určil, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade cudzinca príslušná na konanie o udelenie azylu Bulharská republika. V súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie žalobcu do Bulharska uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odovzdaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods. 2 Dublinského nariadenia III sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby alebo najviac na 18 mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku. 5. V odôvodnení konštatoval, že cudzinec bol kontrolovaný dňa 14.11.2017. Lustráciou v informačných systémoch bolo zistené, že na území SR nemá udelený žiadny druh pobytu a taktiež nie je žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Rovnako bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunska a Bulharska. Dňa 15.11.2017 bola policajným útvarom zaslaná žiadosť Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinské stredisko“) na začatie konania podľa Dublinského nariadenia. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov v systéme EURODAC bola zistená zhoda z dôvodu, že cudzinec dňa 10.10.2017 požiadal o udelenie azylu v Bulharsku a dňa 10.11.2017 v Rumunsku. Na území SR požiadal o udelenie azylu dňa 18.01.2018, preto žalovaný postupoval podľa § 53b ods. 1 ZoA a Dublinského nariadenia a dňa 23.11.2017 zaslal dožiadanie o prijatie späť, a to bulharskému partnerskému úradu žiadosť do Bulharska (ako zodpovednému členskému štátu), ktorý dňa 30.11.2017 písomne akceptoval prijatie späť cudzinca podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III, čím zároveň v súlade s článkom 4 Nariadenia Komisie súhlasilo s odovzdaním cudzinca na svoje územie. 6. Bulharská republika je členský štát, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Bulharská republika je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti, ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. 7. Cudzinec požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu, že sa chce zlúčiť so svojou rodinou žijúcou v Nemecku, keďže tam žijú jeho rodičia a súrodenci. Podotkol, že Migračný úrad vo svojom rozhodnutí zohľadnil uplatnenie článku 8, 9 a 10 Dublinského nariadenia, pričom článok 8 pojednáva o maloletých osobách bez sprievodu a menovaný je slobodnou a plnoletou osobou. Článok 9 a 10 Nariadenia sa týka situácie, kedy má žiadateľ rodinných príslušníkov, ktorí požívajú medzinárodnú ochranu alebo sú žiadateľmi o medzinárodnú ochranu v niektorom členskom štáte. Vzhľadom na už spomínanú skutočnosť, že menovaný je plnoletý a slobodný, nevzťahuje sa na naňho definícia rodinných príslušníkov podľa článku 2 písm. g) Dublinského nariadenia III. Uviedol, že zohľadnil aj uplatnenie článku 16 Dublinského nariadenia, pričom Migračný úrad nemá informácie, ktoré by mohli podporiť uplatnenie tohto článku a rovnako sa menovaný pri pohovore vyjadril, že nie je závislý od pomoci a starostlivosti žiadneho člena rodiny a žiaden člen jeho rodiny nie je závislý od pomoci a jeho starostlivosti. Preto dospel k záveru, že neexistuje opodstatnený dôvod uplatniť články 8, 9, 10 a 16 Dublinského nariadenia. Zohľadnil rovnako aj uplatnenie článku 17 ods. 1 Nariadenia, podľa ktorého môže každý členský štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, aj keď mu podľa kritérií Dublinského nariadenia neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. Po posúdení všetkých skutočností, vzťahujúcich sa k predmetnej žiadosti, však Migračný úrad nepovažuje za relevantné uplatniť článok 17 ods. 1 Dublinského nariadenia III v prípade žiadateľa o udelenie azylu. 8. Podotkol, že bulharská akceptácia z konania o odovzdaní je platná aj v konaní o udelenie azylu, nakoľko podľa § 46b ods. 4 ZoA sa v určovaní zodpovedného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu pokračuje v konaní o udelenie azylu. Keďže v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podanej cudzincom je Bulharská republika, bola zamietnutá jeho žiadosť o azyl na území SR v súlade s článkom 26 Dublinského nariadenia podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoA ako neprípustná a cudzinec bude odovzdaný z územia SR v súlade s článkom 29 ods. 1 Dublinského nariadenia. 9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 09.03.2018 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Podotkol, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané po tom, čo bolo preukázané, že v prípade žalobca je príslušné na konanie o udelenie azylu Bulharsko, do ktorého bude žalobca odovzdaný, pričom na jeho území požiadal o udelenie azylu dňa 18.10.2017 a táto krajina akceptovala žalobcovo prijatie späť podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia. 10. V Zápisnici zo dňa 18.01.2018 uviedol, že o udelenie azylu na území SR žiada z dôvodu zlúčenia rodiny, pričom netvrdil, že by v Bulharsku mal zlé prijímacie podmienky a ani žiadne skutočnosti nevyplývajúce z jeho výpovede tomu nenasvedčovali. Migračný úrad rovnako sám nedisponuje takými informáciami, že v azylovom systéme v Bulharsku dochádzalo k vážnym pochybeniam, respektíve k takým chybám, kedy by žiadateľom o udelenie azylu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Ani právna zástupkyňa žalobcu nepredložila do súdneho spisu nijaký takýto dôkaz týkajúci sa Bulharska. Vo všeobecnosti platí, že členské štáty si nepreverujú prijímacie podmienky iného členského štátu, ktorému majú odovzdať cudzinca. Samotná skutočnosť, že sú členom EÚ, prezumuje adekvátne prijímacie podmienky a zaobchádzanie so žiadateľmi v súlade s medzinárodným a európskym právom, iba že by sa preukázal opak. Opak týchto skutočností však nebol ničím podložený. V jeho prípade neexistujú dôkazy, že by žalobcovi v prípade jeho odovzdania do členského štátu Bulharska hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv EÚ. Doplnil, že z výroku napadnutého rozhodnutia je zrejmé podľa ktorého ustanovenia zákona o azyle rozhodol a z odôvodnenia vyplýva, aká správna úvaha ho viedla k vydaniu tohto rozhodnutia. Námietky uvedené v správnej žalobe považoval za irelevantné a účelové. 11. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 19.03.2018 uviedol, že samotná skutočnosť, že Bulharsko je členským štátom Európskej únie neznamená, že sú v krajine adekvátne prijímacie podmienky a zaobchádzanie so žiadateľmi je v súlade s medzinárodným a európskym právom. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je vôbec zrejmé, aké dôkazy v konaní žalovaný za účelom zistenia, že transferom žalobcu na územie Bulharska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a preto je jeho rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a preto nepreskúmateľné. Žalovaný pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď si v konaní nezadovážil žiadne informácie o situácii v Bulharsku a o zaobchádzaní s vrátenými žiadateľmi o azyl na územie Bulharska (rozsudok kasačného súdu sp. zn. 1Sža/31/2014). 12. Podmienky pre žiadateľov o azyl v Bulharsku sú podľa vlastnej skúsenosti žalobcu nedostatočné a nehumánne a tieto ho viedli k opusteniu jeho územia. Žalobca sa nechce vrátiť na územie Bulharska. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo povinnosťou žalovaného v právnej veci žalobcu uplatniť ustanovenie článku 3 ods. 2 druhá veta Dublinského nariadenia III. Žalovaný pochybil, keď tak nespravil, čím vec nesprávne právne posúdil. 13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe (doplnenie) zo dňa 04.04.2018 uviedol, že zotrváva na dôvodoch uvedených vo svojom vyjadrení k správnej žalobe a navrhol správnu žalobu zamietnuť. 14. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak c) je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 15. Podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle, Ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie. Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu. 16. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; 20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. 17. K poznámke č. 20b) je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/ zv. 6) v platnom znení. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 18. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu. 19. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), Nikoho nemožno mučiť, ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 20. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 21. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 22. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 23. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 24. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 25. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 26. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 27. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 28. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 29. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu, správny súd právne uzatvára: 30. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-11- /2018-Ž zo dňa 05.02.2018 (označenie rozhodnutia v číselnom formáte doručenom žalobcovi), ktorým žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú a podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle určil, že v jeho prípade je príslušná na konanie o udelenie azylu Bulharská republika. 31. Žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 18.01.2018. V konaní však bolo preukázané, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Bulharska ako členského štátu Európskej únie (10.10.2017). Táto krajina dňa 30.11.2017 písomne akceptovala jeho prijatie späť podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III. 32. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie, zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské nariadenie III). 33. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylového systému v Bulharsku a nie je zrejmé aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobcu na územie Bulharska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 Ústavy SR a preto je jeho rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. 34. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp. čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd (Dohovor). 35. Správny súd vo svojej prechádzajúcej rozhodovacej činnosti, ako aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť iného súdu v členskom štáte Európskej únie, ktorý sa zaoberal výkladom Dublinského nariadenia III uzavrel, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III, týkajúca sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez ohľadu nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015, č.k. 1 Azs 248/2014-27). Bolo teda povinnosťou žalovaného posúdiť, či v prípade Bulharska existujú závažné dôvody sa domnievať, že tu dochádza k systémovým chybám, pokiaľ ide o konanie o azyle a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu. 36. Žalovaný v administratívnom konaní má zhromaždiť pred vydaním svojho rozhodnutia náležité podklady, a to presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov a v danom prípade aj o členskom štáte EÚ, do ktorého má byť žalobca vrátený v rámci dublinského konania. Žalovaný okrem konštatovania, že Bulharsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom a že členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín, nezabezpečil do konania žiadne informácie, ktoré by mohli tvoriť podklad jeho správnej úvahy o tom, či v Bulharsku dochádza k uvedeným systémovým chybám. 37. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý aj keď v rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016) a uvádza, že za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky, aj právne, bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať. 38. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, žeby žalovaný pri svojom rozhodovaní splnenie vyššie uvedených podmienok, t.j. podmienok vyplývajúcich z čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III, skúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Bulharsku. Žalovaný ohľadne Bulharskej republiky ani nezhromaždil žiadne dôkazy týkajúce sa aktuálneho stavu azylového konania a podmienok prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Bulharsku. 39. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011 vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu (v danom prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že: „v rámci konania bolo potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z Dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.“ 40. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobcu o absencii zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienkach v Bulharsku a z rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé, aké dôkazy vykonal (a ako ich vyhodnotil) za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Bulharska nedošlo k porušeniu čl. 4 Charty, resp. čl. 3 Dohovoru a čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky. 41. S poukazom na opodstatnenosť uvedených žalobných námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-11- /2018-Ž zo dňa 05.02.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia a najmä doplniť dokazovanie smerom naznačeným správnym súdom a z takto zisteného skutkového stavu veci vyvodiť správne úvahy, ktoré je povinný aj náležite odôvodniť. 42. Správny súd len dopĺňa, že povinnosťou správneho orgánu je jeho správnu úvahu v zmysle čl. 3 odsek 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III v prípade, ak sa možno domnievať, že štát primárne určený za zodpovedný, vykazuje určité systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov túto svoju správnu úvahu rozvinúť smerom, či tu existujú tieto závažné dôvody, najmä vysporiadať sa už so skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a svoje zistenia náležite odôvodniť s tým, že tieto majú mať podklad v dokazovaní vykonanom správnym orgánom, ktoré má byť aj súčasťou administratívneho spisu. 43. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.