Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/47/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200204 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200204.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: J. N., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Z. Z. N., toho času miesto pobytu v Ú. R. M. R. O. Y.K., U. XX, Y., zastúpená JUDr. Marianna Lechmanová, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 08.02.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS.:MU-DS-9-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Pivonková 6, 812 72 Bratislava ČAS.: MU-DS-9-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 týkajúce sa žalobkyne: J. N., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Z. Z. N., bez cestovného dokladu a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobkyňa sa podanou správnou žalobou zo dňa 08.02.2018 domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS.:MU-DS-9-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 a náhrady trov konania. V dôvodoch správnej žaloby uviedla, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu dňa 15.01.2018 z dôvodu, že chce zostať žiť na Slovensku. S napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom rozsahu nesúhlasila z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné. V Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu uviedla, že „okrem Slovenskej republiky vedome nežiadala o azyl v inej krajine, pričom v Rumunsku jej boli dané na podpis nejaké papiere, ktorým nerozumela a nevedela teda čo podpisuje“. 2. Rovnako poukazovala na to, že vo svojej výpovedi oznámila policajným orgánom, že sa bojí návratu do Rumunska z dôvodu, že im ublížia prevádzači, jej, ako aj jej manželovi, pretože sú to zločinci a schopní všetkého. Počas toho, ako boli v Rumunsku, keď už neboli v tábore, ale keď už ich mali na starosti prevádzači, tak nemohli vychádzať z domu kde boli ubytovaní a taktiež jej boli v neprítomnosti manžela dávané nevhodné návrhy. Keď odišli z Iránu, mysleli si že budú mať pokoj. 3. Ďalej uviedla, že správny orgán sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s výpoveďou žalobkyne a nie je zrejmé ako ju posúdil a akými myšlienkami sa riadil. Rovnako nezobral do úvahy ani skutočnosť, že spoločne so žalobkyňou je zaistený aj jej manžel P. U.. Mala za to, že dané má významný vplyv na výsledok konania o azyle, ako aj na posúdenie jej žiadosti, ktorá bola zamietnutá ako neprípustná. Rovnako poukazovala na to, že povinnosť zistiť skutočný stav veci žalovanému vyplýva z § 32 Správneho poriadku, ktorú má žalovaný v rozsahu dôvodov, ktorú žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť aby si sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009). Takisto poukazovala na znenie článku 3 ods. 1 Dublinského nariadenia, ako aj na rozsudok NS SR 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013 a 1Sža/73/2008 zo dňa 27.05.2008. 4. Zároveň svoje námietky odôvodňovala tým, že v Rumunsku môže byť vystavená možnému zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej „Dohovor“) a článku 4 Charty základných práv EÚ práve s poukazom na jej predchádzajúce zlé skúsenosti a systémové nedostatky v azylovom konaní a v prijímacích podmienkach. 5. Poukazovala na to, že za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru NS SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporuplný. Pod tento pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať čo je výrok a čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností a podobne. 6. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-DS-9-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“ respektíve „ZoA“) zamietol žiadosť cudzinke (žalobkyne) o udelenie azylu ako neprípustnú a podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle určil, že v prípade cudzinky je príslušná na konanie o udelenie azylu Rumunská republika. V súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie žalobkyne do Rumunska uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odovzdaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods. 2 Dublinského nariadenia III sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby alebo najviac na 18 mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku. 7. V odôvodnení konštatoval, že cudzinka bola kontrolovaná dňa 14.11.2017. Lustráciou v informačných systémoch bolo zistené, že na území SR nemá udelený žiadny druh pobytu a taktiež nie je žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Rovnako bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunska. Dňa 14.11.2017 bola policajným útvarom zaslaná žiadosť Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinské stredisko“) na začatie konania podľa Dublinského nariadenia. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov v systéme EURODAC bola zistená zhoda z dôvodu, že cudzinka dňa 06.09.2017 požiadala o udelenie azylu v Rumunsku. Následne dňa 15.01.2018 požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žalovaný preto postupoval podľa § 53b ods. 1 ZoA a Dublinského nariadenia a dňa 22.11.2017 zaslal dožiadanie o prijatie späť rumunskému partnerskému úradu (ako zodpovednému členskému štátu), ktorý dňa 06.12.2017 písomne akceptoval prijatie späť cudzinky podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III, čím zároveň v súlade s článkom 4 Nariadenia Komisie súhlasilo s odovzdaním cudzinca na svoje územie. 8. Ďalej žalovaný konštatoval, že Rumunská republika je členský štát, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť a vyslovil súhlas s jej odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jej žiadosti o udelenie azylu. Zároveň je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti, ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. 9. Vzhľadom na tú skutočnosť, že rumunská akceptácia z konania o odovzdaní je platná aj v konaní o udelenie azylu, nakoľko podľa § 46b ods. 4 ZoA sa v určovaní zodpovedného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu pokračuje v konaní o udelení azylu a keďže v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podanej cudzinkou je Rumunská republika, bola zamietnutá jej žiadosť o azyl na území SR v súlade s článkom 26 Dublinského nariadenia III, podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoA ako neprípustná a cudzinec bude odovzdaný z územia SR v súlade s článkom 29 ods. 1 Dublinského nariadenia III. 10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 06.03.2018 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že z rozhodnutia vyplýva, že bolo vydané na základe zistení, že účastníčka konania požiadala o udelenie azylu v Rumunsku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že bolo vydané na základe zistení, že účastníčka konania požiadala o udelenie azylu v Rumunsku. Dňa 06.12.2017 Rumunsko písomne akceptovalo jej prijatie späť podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia. 11. Pokiaľ sa týka dôvodov uvedených v správnej žalobe uviedol, že v zápisnici spísanej na Ú. R. M. R. O. T. Y.K. dňa 15.01.2018 žalobkyňa netvrdila, že by v Rumunsku mala zlé prijímacie podmienky a ani žiadne skutočnosti vyplývajúce z jej výpovede tomu nenasvedčovali. Rovnako žalovaný nedisponuje takými informáciami, že by v azylovom systéme v Rumunsku dochádzalo k vážnym pochybeniam, respektíve k takým chybám, kedy by žiadateľom o udelenie azylu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Takisto právna zástupkyňa nepredložila do súdneho konania nijaký takýto dôkaz týkajúci sa Rumunska. 12. Počas vstupného pohovoru žalobkyňa uviedla iba to, že v Iráne mala problémy z dôvodu konvertovania na kresťanstvo a preto sa s manželom rozhodli z Iránu odísť a chceli ísť do Nemecka. Do Rumunska sa nechce vrátiť z obáv pred prevádzačmi, ktorí sa jej vyhrážali, na podmienky v rumunských prijímacích táboroch sa nesťažovala. 13. Dodal, že vo všeobecnosti platí, že členské krajiny si nepreverujú prijímacie podmienky iného členského štátu, ktorému majú odovzdať cudzinca. Samotná skutočnosť, že sú členom EÚ, prezumuje adekvátne prijímacie podmienky a zaobchádzanie so žiadateľmi v súlade s medzinárodným a európskym právom, iba že by sa preukázal opak. Opak týchto skutočností právny zástupca však ničím nepodložil. Na základe týchto skutočností konštatoval, že pri posudzovaní konkrétneho prípadu žalobkyne a jej odovzdania do členského štátu - Rumunska - neexistujú dôkazy, že by jej hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv EÚ. 14. Z výroku napadnutého rozhodnutia je zrejmé ako a podľa ktorého ustanovenia zákona o azyle žalovaný rozhodol. Z odôvodnenia je zrejmé prečo žalovaný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a aká správna úvaha ho k takémuto rozhodnutiu viedla. Námietky uvádzané v správnej žalobe považoval za irelevantné a účelové. 15. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 24.03.2018 (replika) uviedla, že žalovaný má v napadnutom rozhodnutí za to, že nemôže dôjsť k porušeniu práv a slobôd štátneho príslušníka tretej krajiny tým, že členský štát rozhodne o jeho odovzdaní do iného členského štátu ako zodpovedného štátu, pričom sa formalisticky spolieha iba na fakt ratifikácie medzinárodných dohovorov zodpovedným členským štátom, pričom s takýmto právnym záverom nemožno súhlasiť. 16. Skutočnosť, že Rumunsko je členom EÚ neznamená, že sú v krajine adekvátne prijímacie podmienky a zaobchádzanie so žiadateľmi je v súlade s medzinárodným a európskym právom. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé aké dôkazy v konaní žalovaný vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobkyne na územie Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a preto je jeho rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a preto nepreskúmateľné. Žalovaný pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci keď si v konaní nezadovážil žiadne informácie o situácii v Rumunsku a o zaobchádzaní s vrátenými žiadateľmi o azyl na územie Rumunska. Na potrebu zisťovania aktuálnej situácie v krajine, kam má byť cudzinec odovzdaný alebo vrátený, dlhodobo poukazuje aj rozhodovacia prax kasačného súdu (rozsudok sp. zn. 1Sža/31/2014). Podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú podľa vlastnej skúsenosti žalobkyne nedostatočné a nehumánne a viedli ju k opusteniu jej územia. Aj z tohto dôvodu sa nechce vrátiť na jeho územie. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo povinnosťou žalovaného v právnej veci žalobkyne uplatniť ustanovenie článku 3 ods. 2 druhá veta Dublinského nariadenia III. Keďže tak žalovaný nespravil, vec nesprávne právne posúdil. 17. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak c) je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 18. Podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle, Ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie. Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu. 19. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; 20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. 20. K poznámke č. 20b) je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/ zv. 6) v platnom znení. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 21. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu. 22. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), Nikoho nemožno mučiť, ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 23. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 24. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 25. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 26. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 27. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 28. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 29. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. 30. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 31. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 32. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 33. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 34. Podľa § 52 ods. 1 zákona o azyle, Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, 20) ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe. 22aa) 35. K poznámke č. 20) - je uvedený Zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov. 36. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu, správny súd právne uzatvára: 37. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS.:MU-DS-9-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 (označenie rozhodnutia v číselnom formáte doručenom žalobkyni), ktorým žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle zamietol žiadosť žalobkyne o udelenie azylu ako neprípustnú a podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle určil, že v jej prípade je príslušná na konanie o udelenie azylu Rumunská republika. 38. Žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 15.01.2018. V konaní však bolo preukázané, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území Rumunska ako členského štátu Európskej únie (06.09.2017). Táto krajina dňa 06.12.2017 písomne akceptovala jej prijatie späť podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III. 39. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie, zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské nariadenie III). 40. Žalobkyňa v správnej žalobe namietala, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylového systému v Rumunsku a nie je zrejmé aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobkyne na územie Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 Ústavy SR a preto je jeho rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. 41. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp. čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd (Dohovor). 42. Správny súd vo svojej prechádzajúcej rozhodovacej činnosti, ako aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť iného súdu v členskom štáte Európskej únie, ktorý sa zaoberal výkladom Dublinského nariadenia III uzavrel, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III, týkajúca sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez ohľadu nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015, č.k. 1 Azs 248/2014-27). Bolo teda povinnosťou žalovaného posúdiť, či v prípade Rumunska existujú závažné dôvody sa domnievať, že tu dochádza k systémovým chybám, pokiaľ ide o konanie o azyle a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu. 43. Žalovaný v administratívnom konaní má zhromaždiť pred vydaním svojho rozhodnutia náležité podklady, a to presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov a v danom prípade aj o členskom štáte EÚ, do ktorého má byť žalobkyňa vrátená v rámci dublinského konania. Žalovaný okrem konštatovania, že Rumunsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom a že členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín, nezabezpečil do konania žiadne informácie, ktoré by mohli tvoriť podklad jeho správnej úvahy o tom, či v Rumunsku dochádza k uvedeným systémovým chybám. 44. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý aj keď v rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016) a uvádza, že za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky, aj právne, bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať. 45. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, žeby žalovaný pri svojom rozhodovaní splnenie vyššie uvedených podmienok, t.j. podmienok vyplývajúcich z čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III, skúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku. Žalovaný ohľadne Rumunskej republiky ani nezhromaždil žiadne dôkazy týkajúce sa aktuálneho stavu azylového konania a podmienok prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Rumunsku. 46. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011 vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu (v danom prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že: „v rámci konania bolo potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.“ 47. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobkyne o absencii zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienkach v Rumunsku a z rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé, aké dôkazy vykonal (a ako ich vyhodnotil) za účelom zistenia, že by transferom žalobkyne na územie Rumunska nedošlo k porušeniu čl. 4 Charty, resp. čl. 3 Dohovoru a čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky. 48. S poukazom na opodstatnenosť uvedených žalobných námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS.: MU-DS-9-6/2018-Ž zo dňa 23.01.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia a najmä doplniť dokazovanie smerom naznačeným správnym súdom a z takto zisteného skutkového stavu veci vyvodiť správne úvahy, ktoré je povinný aj náležite odôvodniť. 49. Správny súd len dopĺňa, že povinnosťou správneho orgánu je jeho správnu úvahu v zmysle čl. 3 odsek 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III v prípade, ak sa možno domnievať, že štát primárne určený za zodpovedný, vykazuje určité systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, túto svoju správnu úvahu rozvinúť smerom, či tu existujú tieto závažné dôvody, najmä vysporiadať sa už so skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a svoje zistenia náležite odôvodniť s tým, že tieto majú mať podklad v dokazovaní vykonanom správnym orgánom, ktoré má byť aj súčasťou administratívneho spisu. 50. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.