Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Sa/4/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200074 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200074.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: I. R. K., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. W., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Ú. N. U. N. P. I., D. XX, I., I. W., zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa Kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 20.01.2017 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ- HCP-BA6-7-027/2017-AV zo dňa 12.01.2017, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-7-027/2017-AV zo dňa 12.01.2017, týkajúce sa žalobcu I. R. K., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. W., bez dokladov totožnosti a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca I. R. K., narodený XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou zo dňa 20.01.2017 (č.l. 1-5 spisu) žalobca navrhol rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-7-027/2017-AV zo dňa 12.01.2017 zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil trovy tohto konania. 2. Poukázal na to, že napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu dňom 12.01.2017 s tým že ho ponecháva v Ú. N. U. N. P. C. I. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.02.2017, a to na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vedeného pod sp. zn. PPZ-HCP- BA6-328-022/2016-AV zo dňa 28.12.2016 za účelom odsunu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnej príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj „Dublinské nariadenie III“). 3. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 11.11.2016 spolu so I. O. R. a ďalšími cudzincami kontrolovaný hliadkou PMJ PZ Bratislava a následne odovzdaný Oddeleniu cudzineckej polície PZ Bratislava, pričom následne vykonanými lustráciami zistil, že je žiadateľom o azyl v Bulharsku a preto dňa 12.11.2016 začal konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a toho istého dňa vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu, ktoré bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Sa/26/2016-25 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie s tým, že bolo nariadené bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Dňa 28.12.2016 žalovaný opätovne vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu č. PPZ-HCP-BA6-328-022/2016-AV podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na čas do 12.01.2017, pričom o predĺženie zaistenia žalobcu požiadalo zariadenie pre cudzincov v I. z dôvodu pripravovanej realizácie dublinského transferu. 4. Doplnil, že dňa 16.12.2016 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Dublinského strediska Migračného úradu Ministerstva vnútra SR o odovzdaní žalobcu v zmysle Dublinského nariadenia III, pričom podľa názoru žalovaného, nakoľko žalobca sa nevzdal práva na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o návrate, takzvaná 6-týždňová lehota na odovzdanie žalobcu v zmysle Dublinského nariadenia začala plynúť až odo dňa 05.01.2017, kedy uplynula lehota na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní. 5. S napadnutým rozhodnutím žalobca v celom rozsahu nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvádzaných v správnej žalobe a v konaní pred žalovaným došlo k závažným procesným vadám, ktoré spôsobujú nezákonnosť samotného napadnutého rozhodnutia žalovaného. Poukazoval pritom na znenie ustanovenia § 32 ods. 1, § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ako aj na znenie článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách (ďalej aj „Dohovor“), ako aj na znenie článku 28 Dublinského nariadenia III. 6. Takisto namietal, že zaistenie žalobcu a jeho K. D. je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a v rozpore s článkom 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, nakoľko Bulharsko akceptovalo žiadosť slovenských orgánov o jeho prijatie späť na územie v zmysle Dublinského nariadenia III dňa 01.12.2016 a teda týmto dňom od akceptácie začala plynúť 6-týždňová lehota, ktorá v zmysle daného článku nariadenia uplynula dňa 12.01.2017, pričom v zmysle Dublinského nariadenia III túto lehotu nemožno predĺžiť. 7. Ďalej zdôraznil, že v zmysle zákona o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní nemá odkladný účinok, aj keď žalobca mohol spolu so správnou žalobou požiadať súd o priznanie odkladného účinku, o ktorej by súd musel rozhodnúť do 15 dní. Dňa 05.01.2017 síce podal správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Bulharska, avšak nežiadal o priznanie odkladného účinku tejto správnej žaloby, čo bolo aj oznámené poverenému zamestnancovi Dublinského strediska emailom, pričom o tejto skutočnosti zástupkyňa žalobcu žalovaného v priebehu predmetného konania na to výslovne upozornila. Nakoľko v predmetnej právnej veci podanie správnej žaloby žalobcom v konaní o odovzdaní neprivodilo odkladný účinok rozhodnutiu o odovzdaní a ani oň žalobca nežiadal, 6-týždňová lehota v zmysle Dublinského nariadenia III jednoznačne uplynula dňa 12.01.2017, pretože druhá časť vety „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3“ nebolo možné na danú vec aplikovať. Lehota v zmysle článku 28 ods. 3 Nariadenia teda začala jednoznačne plynúť dňom akceptácie prijatia žalobcu Bulharskom dňa 01.12.2016. Namietala, že právny názor žalovaného, že citovaná lehota začala plynúť dňa 05.01.2017, kedy uplynula lehota na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní, nemá absolútne žiadnu oporu v citovaných právnych predpisoch a nie je zrejmé z čoho žalovaný odvodil tento svoj záver. 8. Na podporu svojho názoru poukazovala na názor kasačného súdu vysloveného v takmer totožnej právnej veci vedenej pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014. Zdôraznila, že žalobca je zaistený čisto nezákonne a arbitrárne a držanie žalobcu a jeho maloletého brata v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského návratu je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. 9. V ďalšom žalobca namietal, že konanie pred žalovaným, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trpí viacerými závažnými procesnými vadami a v priebehu konania došlo k porušeniu viacerých procesných práv účastníka konania v zmysle Správneho poriadku, ktoré spôsobujú nezákonnosť aj samotného výsledku konania a teda napadnutého rozhodnutia žalovaného. V konaní pred žalovaným došlo k porušeniu základných pravidiel správneho konania ustanovení § 3 ods. 1, 2, 4, 5, § 21 ods. 2, § 32 ods. 1 a 2, § 33, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. 10. Doplnil, že Správny poriadok zakotvuje viaceré princípy správneho práva, ktorých existenciu je možné odvodiť z článku 1 ods. 1, aj z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pričom ich nazýva pravidlami konania. Základné pravidlá konania sú určujúce pre celkovú konštrukciu a ciele správneho konania i náplň jeho jednotlivých procesných inštitútov. Majú ústavnoprávny rozmer a správne orgány musia vždy dbať o to, aby ich postup bol v súlade so základnými pravidlami konania, ich porušenie je závažnou procesnou chybou a môže byť dôvodom pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia. Medzi základné pravidlá Správny poriadok výslovne ustanovuje aj princíp viazanosti právom, princíp súčinnosti, princíp materiálnej pravdy, princíp legitímneho očakávania a princíp spolupráce. Všetky rozhodnutia správnych orgánov musia mať oporu v zákone, správne orgány musia napomáhať podporovať predovšetkým uplatňovanie práva účastníka konania byť vypočutý, pričom toto právo je kľúčové z hľadiska práva na spravodlivý proces a má ústavnoprávny rozmer. Všetky tieto citované základné pravidlá a princípy správneho konania žalovaný v priebehu konania porušil, a to obzvlášť hrubým spôsobom. Zdôraznil, že o zamýšľaných úkonoch a vydaní nového rozhodnutia o predĺžení zaistenia žalobcu žalovaný dňa 12.01.2017 v čase približne o 13:30 telefonicky informoval poverenú pracovníčku Centra právnej pomoci s tým, že niekedy uprostred noci, v ten istý deň, bude vykonávať úkony v súvislosti s predĺžením zaistenia žalobcu. Táto ho upozornila na to, že sa nachádza na služobnej ceste vzdialenej od kancelárie aj miesta zariadenia pre cudzincov a namietala spôsob a časový rámec oznámenia o zamýšľaných úkonoch v súvislosti s predmetným konaním a pre krátkosť času a vzdialenosť od miesta kancelárie nebolo v jej schopnostiach pripraviť si poklady, riadne návrhy a dôkazy na predmetné konanie. Vzhľadom k tomu, že poverený zamestnanec žalovaného dňa 12.01.2017 odmietol v telefonickom rozhovore do Centra právnej pomoci komunikovať s inými právnikmi Centra právnej moci, a to napriek tomu, že bol upozornený, že sa poverená pracovníčka nachádza na služobnej ceste mimo Košíc, nebolo ani v možnostiach iných právnikov pripraviť potrebné podklady, návrhy, či dôkazy v konaní. Na všetky tieto nedostatky právnička Centra upozornila dňa 12.01.2017 priamo žalovaného na mieste v zariadení pre cudzincov, ktorý sa k nim v odôvodnení rozhodnutia nevyjadril, ani k nim nezaujal žiadne stanovisko. Konanie žalovaného možno považovať za závažné porušenie základných princípov a pravidiel správneho konania, v dôsledku ktorých došlo k znemožneniu a sťaženiu uplatňovania procesných práv účastníkom konania a jeho splnomocneným zástupcom, čím žalovaný porušil právo žalobcu na obhajobu. 11. Konštatoval, že vzhľadom na predmetné konanie pred žalovaným, v ktorom došlo k porušeniu princípu úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, v dôsledku čoho nemohol žalovaný dostatočne zistiť skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie preto nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci. 12. Poukazoval na komentár Správneho poriadku, v zmysle ktorého ak má predvolanie, ako procesný úkon správneho orgánu splniť svoju funkciu, je potrebné, aby sa adresátovi oznámilo včas, t. j. v dostatočnom časovom predstihu, umožňujúcom predvolanému, aby sa na konanie riadne pripravil. Správny orgán musí pri predvolaní zohľadniť nielen lehoty pre doručovanie, ale aj umožniť predvolanému, aby správnemu orgánu včas oznámil dôvody, pre ktoré sa nemôže dostaviť na konanie (Koširiarová, Správny poriadok, Komentár, HEUREKA, 2013, s. 199). Takisto poukazoval na judikatúru najvyššieho správneho súdu, v zmysle ktorého výzva, ktorá bola procesnej strane doručená tak neskoro, že sa nemohol ani prostredníctvom svojho zástupcu vzhľadom na konkrétne podmienky prípadu zúčastniť na konaní, nemožno považovať za riadnu výzvu. Rovnako do pozornosti dával odôvodnenie predošlého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-328-022/2016-AV zo dňa 28.12.2016, kde bolo rozhodnuté o zaistení žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na čas do 12.01.2017, pričom v odôvodnení daného rozhodnutia žalovaný ohľadne stanovenej dĺžky doby zaistenia sám uviedol, že dňa 12.01.2017 uplynie v predmetnej veci žalobcu takzvaná 6-týždňová lehota v zmysle Dublinského nariadenia III, ktorú nie je možné predĺžiť, avšak paradoxne napadnutým rozhodnutím a rozporuplne rozhodol o predĺžení práve tejto lehoty s odôvodnením popierajúcim jeho predošlý názor, čím došlo k porušeniu ďalšieho princípu správneho konania, a to princípu zachovania legitímnych očakávaní účastníkov konania. Podstata tohto princípu vo sfére verejnej správy sa prejavuje tak, že budúce správanie orgánu verejnej správy v konkrétnej veci musí byť vzhľadom na platnú právnu úpravu a jeho predchádzajúce konania na základe takejto právnej úpravy predvídateľné, čí, žalovaný porušil aj túto povinnosť. 13. Mal za to, že žalovaný porušil aj základný princíp materiálnej pravdy, keď si v konaní neobstaral dostatok dôkazných prostriedkov a nevykonal dôkazy navrhnuté zástupcom účastníka konania, t. j. dôkazy z IS MIGRA, či dožiadaním Krajského súdu v Košiciach o skutočnosti, že v predmetnej právnej veci nenastal odkladný účinok správnej žaloby v konaní o správnej žalobe proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu, čo malo zásadný vplyv pre výklad a aplikáciu článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Rovnako mal za to, že žalovaný zároveň porušil základné právo účastníkov konania a na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je implicitne obsiahnuté v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v samotnom Správnom poriadku, ktoré kladie konkrétne kritériá pre obsahové náležitosti odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov, kde sa právo na odôvodnenie rozhodnutia chápe ako nevyhnutná súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru a povinnosťou orgánov verejnej moci je riadne odôvodniť ich rozhodnutia, čo je zárukou pre vylúčenie ľubovôle pri rozhodovaní (Nález sp. zn. III.ÚS 84/94 z 20.06.1996, Nález sp. zn. III.ÚS 94/97 z 26.06.1997). Teda žalovaný pochybil, keď sa k všetkým námietkam a návrhom splnomocnenej zástupkyne uvádzaných v priebehu konania a následne v odôvodnení rozhodnutia nijako nevyjadril, ani na ne nijako nereagoval, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Z jeho konania nemohlo vzísť zákonné a vecne správne rozhodnutie, keďže jeho procesné pochybenia zapríčinili nezákonnosť samotného rozhodnutia. 14. V správnej žalobe zástupkyňa žalobcu uviedla, že boli im doručené doklady, vzťahujúce sa k pobytu brata žalobcu na území Nemecka, ktorý má udelené štátne občianstvo v Nemecku s tým, že chce, aby boli jeho rodinní príslušníci zlúčení s nim a chce sa o nich postarať. Doplnila, že žalobca je H., s ďalšími zdravotnými i psychickými problémami a preto je odkázaný na starostlivosť inej osoby. Z dôvodu začatia postupu zlúčenia rodiny v zmysle Dublinského nariadenia III sa žalobca rozhodol požiadať o udelenie azylu na území SR, čo je podmienkou začatia konania o zlúčenie rodiny v zmysle Nariadenia, pričom Ú. N. U. N. P. C. I. dňa 13.01.2017 prijal jeho vyhlásenie o žiadosti o azyl. Poukazovala na znenie ustanovenia § 206 Správneho súdneho poriadku a na novú skutočnosť, ktorá nastala po vydaní napadnutého rozhodnutia v predmetnej veci. Dodala, že žalobca sa nachádza v zaistení na základe rozhodnutia o zaistení a predĺžení zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je Dublinské nariadenie III, nakoľko je žiadateľom o udelenie azylu na území Bulharska. Dňa 13.01.2017 požiadal o udelenie azylu na území SR. Mal za to, že v právnej veci zanikol dňa 13.01.2017 účel jeho zaistenia, ktorým je konanie o odovzdanie do iného členského štátu v zmysle zákona o azyle, pretože toto konanie je po prijatí žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území SR dňa 13.01.2017 v zmysle § 46b ods. 1 písm. b) zákona o azyle zastavené. Držanie žalobcu v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného aj po 13.01.2017 je preto nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d) a § 90 ods. 2 písm. b) bodu 1 zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti poukazovala na názor vyslovený kasačným súdom pod sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013, ktorým najvyšší súd reagoval na judikatúru SDEÚ (Súdneho dvora Európskej únie) vo veci Mehmet Arslan proti ČR a potrebu sledovania aktuálnosti účelu zaistenia. Doplnila, že ak žalovaný mal za to, že cudzincova žiadosť o azyl je účelová, v zmysle názoru kasačného súdu a § 88a ZoPC má zákonnú možnosť rozhodnúť o opätovnom zaistení cudzinca a žiadateľa o azyl, avšak už v zmysle ustanovení upravujúcich predpoklady zaistenia žiadateľov o azyl a prípadne zvážiť uplatnenie dôvodu zaistenia v zmysle právnej úpravy a jeho držanie v zaistení, je v hrubom rozpore s citovanými predpismi a názorom kasačného súdu. 15. Záverom doplnila, že má za to, že vo veci žalobcu nie sú splnené ani zákonné podmienky pre prípadné opätovné rozhodnutie o jeho zaistení podľa § 88a ZoPC, pretože žalobca svojou žiadosťou o azyl má snahu legálnym spôsobom zlúčiť rodinu a preto toto jeho konanie nemožno vyhodnotiť ako účelové, či nebodaj rizikové. Rovnako v novom konaní požiadajú slovenské orgány tento krát už Nemecko o prijatie žalobcu a jeho brata na svoje územie. Zdôraznila, že žalobcu je nevyhnutné považovať za zraniteľnú osobu v zmysle zákona o pobyte cudzincov a preto je nutné zvážiť možnosť uplatnenia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, pričom aj v tomto smere žalovaný pochybil, keď sa s touto skutočnosťou nezaoberal. Takisto ani pre účely tzv. Dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, tzv. prezumpcia pre zaistenie cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine, pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia), ako aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministerstvo Rec(2003)5 zo 16.04.2003), v zmysle ktorého sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. 16. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-7-027/2017-AV zo dňa 12.01.2017 (č.l. 11-17 spisu) rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu s poukazom na to, že na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vedeného pod č. PPZ- HCP-BA6-328-022/2016-AV zo dňa 28.12.2016 predlžuje zaistenie účastníka konania podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov dňom 12.01.2017 a ponecháva ho umiestneného v Ú. N. U. N. P. I.. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.02.2017. 17. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na históriu zaistenia žalobcu, ako aj na to, že tento bol dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX kontrolovaný hliadkou pohotovostnej motorizovanej jednotky, pričom tvoril osádku motorového vozidla F. K., ktorého vodič bol občan I. W. R.. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch bolo zistené, že tento je žiadateľom o udelenie azylu na území Bulharskej republiky, čo správny orgán oznámil dňa 12.11.2016 orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) ako dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu. Dňa 12.11.2016 bolo voči nemu vydané rozhodnutie o zaistení č. PPZ-HCP-BA6-328-010/2016-AV, ktoré žalobca napadol správnou žalobou, o ktorej rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7Sa/26/2016-25 zo dňa 06.12.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň nariadil bezodkladne prepustiť účastníka konania zo zaistenia. Tento bol prepustený dňa 28.12.2016 v čase o 09:00 hod.. Následne bol po prepustení predvedený na útvar policajného zaistenia pre cudzincov, nakoľko bolo potrebné doriešiť konanie vo veci zaistenia na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, pričom z informačných systémov bolo zistené, že v prípade účastníka konania vedie Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR konanie vo veci dublinského transferu na územie iného členského štátu pod číslom MÚ-DS-399/2016-DŽ. 18. Doplnil, že dňa 11.01.2017 bola na správny orgán doručená žiadosť Ú. I. o predĺžení lehoty zaistenia, pričom v predmetnej informácii je uvedené, že predĺženie zaistenia je potrebné z dôvodu pripravovanej realizácie dublinského transferu. Daného dňa správny orgán kontaktoval Dublinské stredisko, pričom bolo zistené, že dňa 16.12.2016 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Dublinského strediska o odovzdaní účastníka konania a nakoľko tento sa nevzdal práva na podanie správnej žaloby, tomuto uplynula lehota na podanie správnej žaloby dňa 05.01.2017, pričom od tejto doby začína plynúť 6-týždňová lehota na odovzdanie účastníka konania. 19. Ďalej mal za to, že v prípade účastníka konania je potrebné predĺžiť lehotu zaistenia, pričom ide iba o predĺženie prvej šesťmesačnej lehoty zaistenia a nie o využitie inštitútu predĺženia zaistenia o možných 12 mesiacov a to z dôvodu, že je to potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia III, keďže tu existuje značné riziko jeho úteku. Na strane 4 napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že splnomocnená osoba účastníka konania sa po oboznámení podkladov a preštudovaní listinných dôkazov, ktoré správny orgán má k dispozícii vyjadrila v Zápisnici o podaní vyjadrenia zo dňa 12.01.2017, kde uviedla, že má výhrady voči spôsobu, akým jej bolo oboznámené dnešné konanie, nakoľko bola informovaná o 13:30 hod. telefonicky, kedy sa nachádzala na služobnej ceste, pričom zdôraznila, že účastník konania prejavil záujem požiadať o azyl na území Slovenskej republiky a chcel by byť zlúčený s jeho bratom, ktorý žije v Nemecku. Rovnako uviedla, že ďalšie zaistenie účastníka konania je v rozpore s článkom 28 Dublinského nariadenia, ako aj v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru. Správny orgán ďalej citoval znenie ustanovení § 88 ods. 1 písm. c) a § 88 ods. 2 ZoPC, pričom uviedol, že tento bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska na územie SR a svojim konaním teda neoprávnene opustil Bulharskú republiku, čím v jeho prípade existuje riziko úteku, nakoľko nemá žiadne finančné prostriedky, ani ubytovanie, z čoho vyplýva, že v prípade nezaistenia by sa zdržiaval na neznámom mieste, nakoľko na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov a ani žiadne väzby k tejto krajine a ani udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov. Pokiaľ sa týka skúmania možnosti uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorým je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia a naplnenia ustanovenia § 89 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo taktiež prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu do Bulharskej republiky, pričom z jeho doterajšieho konania je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon jeho prevozu Dublinského nariadenia. Rovnako odcitoval celé znenie článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, ako aj § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a uviedol, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.02.2017, počas ktorej správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie účastníka konania do Bulharskej republiky. Mal za to, že samotná lehota doby zaistenia bola stanovená v súlade s článkom 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III a dané v žiadnom prípade neovplyvňuje jeho povinnosť podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, pričom presnú dĺžku doby zaistenia, nutnú k reálnemu výkonu prevozu, nie je možné presne určiť a je ju možné odhadnúť len z aplikačnej praxe. 19. Konštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu vedenému Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Dublinské stredisko o prevoze podľa Dublinského nariadenia III je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nakoľko je preukázané, že účastník konania je v súčasnej dobe žiadateľ o udelenie azylu na území Bulharskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu jeho prevozu z územia SR na územie Bulharskej republiky je skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na tomto území a k výkonu prevozu podľa osobitého predpisu priamo slúži inštitút zaistenia. Konštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov predmetné zaistenie je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pričom z okolností zistil, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, a z toho dôvodu bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti. 20. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 30.01.2017 č.l. 6-10 spisu) navrhol správnu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a v prípade, ak by vyhovel podanej žalobe a zrušil napadnuté rozhodnutie, žiadal, aby v danom prípade zrušil rozhodnutie o zaistení podľa § 230 ods. 1 písm. c) Správneho poriadku, nakoľko v tomto prípade nebude nariadené bezodkladné prepustenie žalovaného, ale iba odstránenie vady tohto rozhodnutia. 21. K námietkam uvedeným žalobcom v správnej žalobe, pokiaľ sa týka stanovenej dĺžky doby zaistenia, v rozpore s článkom 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III uviedol, že lehotu, podľa ktorej môže byť osoba zaistená, je možné rátať buď od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Dňa 16.12.2016 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Dublinského strediska o odovzdaní účastníka konania, pričom na podanie správnej žaloby, ktorej súčasťou mohla byť žiadosť o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, mal účastník konania 20 dní. Z daného je zrejmé, že žalobca mal možnosť požiadať o odkladný účinok počas lehoty na podanie správnej žaloby, pričom táto lehota uplynula dňa 05.01. a podľa vyššie citovaného nariadenia je možné 6-týždňovú lehotu a odsun žalobcu počítať až od tohto dátumu. Z daného dôvodu žalovaný mal za to, že lehota zaistenia je plne v súlade s Dublinským nariadením III. 22. Pokiaľ sa týka nedodržania zásad správneho konania zo strany žalovaného, žalovaný mal za to, že v prípade žalobcu dodržal všetky zákonné ustanovenia vzťahujúce sa na vec a tieto vyjadrenia považuje za účelové a ničím nepodložené. 23. Pokiaľ sa týka tej skutočnosti, že žalobca dňa 13.01.2017 požiadal o udelenie azylu na území SR, z čoho vyplýva že zanikol účel jeho zaistenia a jeho ďalšie zaistenie je nezákonné poukazoval na znenie § 88 ods. 3 ZoPC, kde z citácie predmetného ustanovenia priamo vyplýva, že zákonodarca myslel aj na situáciu, kedy štátny príslušník tretej krajiny požiada o udelenie azylu počas doby jeho zaistenia, pričom ako je zrejmé, táto skutočnosť nemusí znamenať priamo prepustenie zo zaistenia. Konanie vo veci žiadosti o udelenie azylu môže plynúť aj počas doby zaistenia, pričom všetky náležitosti tohto konania nebudú nijak dotknuté. Právna zástupkyňa žalobcu taktiež nemôže vedieť ako samotné konanie o udelenie azylu dopadne, pričom je reálna možnosť, že táto žiadosť bude zamietnutá. Názor, že žalovaný by mal žalobcu prepustiť zo zaistenia len z dôvodu, že požiadal o azyl, je mylný. V takom prípade by zaistený štátny príslušník tretej krajiny zaistený z rôzneho dôvodu, požiadal o udelenie azylu aby bol automaticky prepustený a zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu a po skončení tohto konania neudelením azylu by bol opätovne prepustený a zaistený opätovne na pôvodný účel. Zákonodarca myslel aj na takéto situácie a preto priamo do zákona o pobyte cudzincov implementoval vyššie citované ustanovenie. Doplnil, že na žalobcu treba hľadieť v inom kontexte, a to, že ide o osobu, ktorá žiadala o medzinárodnú ochranu vo viacerých krajinách, pričom mal na území týchto štátov zotrvať do doby preskúmania a rozhodnutia v týchto žiadostiach, čo však on nerešpektoval, tieto krajiny opustil a počas jeho cesty z domovskej krajiny sa nachádzal na území viacero bezpečných krajín, pričom ako človek utekajúci pred ohrozením života by mal byť v pozícii osoby, ktorá je rada, že už jej nehrozí bezprostredné ohrozenie a nie aby si sama určovala krajinu, v ktorej chce žiadať o ochranu. Preto je treba na ňu hľadieť ako na ekonomického migranta, nakoľko už počas konania vo veci zaistenia uvádzal, že sa chce za každú cenu dostať do Nemeckej spolkovej republiky. 24. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-328-022/2016-AV zo dňa 28.12.2016 žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na základe skutočnosti, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 s tým, že ho umiestnil v Ú. I. a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.01.2017. V odôvodnení svojho rozhodnutia ohľadne stanovenej dĺžky doby zaistenia podľa § 88 ods. 4 ZoPC do 12.02.2017 uviedol, že dňa 01.12.2016 prišlo zo strany bulharských štátnych orgánov k povinnej akceptácii prijatia žalobcu, pričom správny orgán má od tejto akceptácie 6-týždňovú lehotu k uskutočneniu transferu, pričom táto uplynutie dňa 12.01.2017. Ako vyplýva z administratívneho spisu, voči tomuto rozhodnutiu žalovaného nebola podaná zo strany žalobcu správna žaloba a teda dané rozhodnutie sa stalo právoplatným (na predmetnom rozhodnutí absentuje doložka právoplatnosti vyznačená príslušným správnym orgánom). 25. Z Rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Migračný úrad dublinské stredisko Č.: K.- A.-XXX-X/XXXX-A. zo dňa XX.XX.XXXX vo veci cudzinca I. R. K., narodeného XX.XX.XXXX, súd zistil, že tento orgán podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle rozhodol, že cudzinec, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, bude odovzdaný na územie Bulharska v súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov sa odovzdanie cudzinca I. R. K. do Bulharska uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odovzdaní alebo revízii ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods. 2 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013, sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok ak sa odovzdanie nemôže uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby alebo najviac na 18 mesiacov ak je dotknutá osoba na úteku. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia súd zistil, že dňa 01.12.2016 Bulharsko písomne akceptovalo prijatie späť (žalobcu) podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia (EÚ) č. 604/2013 a zároveň v súlade s článkom 4 nariadenia komisie, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. To znamená, že žiadosť menovaného je v procese posudzovania a nachádza sa na území iného členského štátu bez povolenia. 26. Zo správnej žaloby zo dňa 05.01.2017, podanej zástupkyňou žalobcu voči rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Migračný úrad ČDK: MU-DS-399-8/2016-DŽ zo dňa 05.12.2016, ktorým Dublinské stredisko v zmysle § 46a ods. 4 zákona o azyle rozhodlo o odovzdaní žalobcu na územie Bulharska súd zistil, že žalobca sa predmetnou správnou žalobou domáhal zrušenia daného rozhodnutia Dublinského strediska a nedomáhal sa priznania odkladného účinku správnej žaloby zo dňa 05.01.2017. 27. Z Úradného záznamu zo dňa 02.12.2016, napísaného lekárom MUDr. S. A., Ú. I., súd zistil, že žalobca je od detstva H. O. R., čím je prakticky H.. Ž. I. N., J. I. R. B. J. N., O. R. N. W.. U. J., Ž. Ž. T. C. H. O. R. H.. S. T. U. K. A. U.. U. B. A., J. B. Ž. U.: F..XX- N. I. C. O. I., F..X - K. A. U. D. N. I. O. I. K.Q. N. I. O. H..X - H., R. X.). 28. Z Vyhlásenia cudzinca zo dňa 13.01.2017 súd zistil, že žalobca týmto dňom požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu zlúčenia rodiny so svojim bratom, ktorý žije v Nemecku a má tam udelené štátne občianstvo. Predmetné vyhlásenie urobil na Ú. N. U. N. P. C. I.. 29. Zo Zápisnice č. PPZ-HCP-BA6-7-026/2017-AV zo dňa 12.01.2017 súd zistil, že zástupkyňa žalobcu pred vydaním napadnutého rozhodnutia uviedla, že má výhrady voči spôsobu, akým jej bolo oznámené dnešné pojednávanie, bola o ňom informovaná telefonicky o 13:30 hod., pričom sa nachádzala na služobne ceste, pričom poverený príslušník správneho orgánu jej oznámil, že dnes niekedy uprostred noci budú vykonané úkony vo veci predĺženia zaistenia v predmetnej veci. Vzhľadom pre krátkosť času nemá k dispozícii svoj spis a jej veci v danej veci, žalobcu nemala možnosť vopred upozorniť v prítomnosti tlmočníka a riadne do záznamu ho poučiť o význame a priebehu tohto konania. O dnešných úkonoch ho mohla informovať až pár minút pred jeho začatím, a to iba s pomocou tlmočníka po telefóne. Žalobca jej uviedol, že nesúhlasí s predĺžením zaistenia, chce požiadať o zlúčenie rodiny so svojim bratom legálne žijúcim v Nemecku a za tým účelom prejavil vôľu požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, pričom zlúčenie rodiny v zmysle Dublinského nariadenia príslušné slovenské orgány začínajú realizovať až po podaní žiadosti o azyl cudzincom. Centrum právnej pomoci kontaktoval brat žalobcu s pobytom v Nemecku a doložil doklad o svojom pobyte s tým, že súhlasí so zlúčením rodiny, chce sa postarať o svojho brata, ktorý trpí psychickou chorobou. Z právneho hľadiska nesúhlasila s predĺžením zaistenia v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia, nakoľko cudzinec, voči ktorému prebieha konanie o odovzdaní do iného členského štátu, smie byť zaistený po dobu 6 týždňov od akceptácie prevzatia druhým členským štátom a ak sa transfer nezrealizuje v tejto lehote, cudzinec musí byť prepustený. Rovnako uviedla, že v konaní o odovzdaní dňa 05.01.2017 podala správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o jeho odovzdaní do Bulharska s tým, že nežiadali priznanie odkladného účinku podanej správne žalobe. Rozhodnutie Dublinského strediska v konaní o odovzdaní žalobcu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.12.2016. V zmysle zákona o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok a súd môže tento priznať, avšak o tento však nepožiadali. Mala za to, že predĺženie lehoty zaistenia žalobcovi po 12.01.2017 je v rozpore s článkom 28 Dublinského nariadenia. Na preukázanie svojho vyjadrenia predložila správnemu orgánu rozsudok NS SR č. 2Sp/20/2014, v ktorom je uvedené, že predĺženie doby zaistenia je podľa ich názoru v rozpore s najlepšími záujmami žalobcu, vzhľadom na jeho zdravotný stav. V zmysle článku 28 Dublinského nariadenia v prípade, že cudzinec požiada o priznanie odkladného účinku, súd alebo správna žaloba má odkladný účinok priamo zo zákona. Šesťtýždňová lehota sa počíta až od zániku odkladného účinku. Toto nie je možné aplikovať v predmetnej veci, pretože správna žaloba vo veci Dublinského nariadenia nemá v zmysle zákona o azyle odkladný účinok a ani oň nepožiadali súd. Lehota v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia teda jednoznačne uplynula 12.01.2017 a predĺženie zaistenia by bolo teda jednak v rozpore s článkom 28 Dublinského nariadenia a aj s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru. Doplnila, že nemala čas zabezpečiť si podklady pre potreby dnešného konania, tieto skutočnosti je však možno overiť v IS MIGRA, ako aj na Krajskom súde v Košiciach. 30. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 31. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku. 32. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 33. Podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). 34. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 35. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 36. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 37. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 38. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. 39. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 40. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. 41. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. 42. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 43. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. 44. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. 45. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. 46. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 47. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 48. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 49. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. 50. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 51. Podľa § 21 ods. 2 Správneho poriadku, Na ústne pojednávanie správny orgán prizve všetkých účastníkov konania a požiada ich, aby pri ústnom pojednávaní uplatnili svoje pripomienky a námety. Osobitné zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky neprihliada; na túto skutočnosť musia byť účastníci konania výslovne upozornení. 52. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 53. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. 54. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. 55. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 56. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 57. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 58. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 59. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 60. Podľa § 206 ods. 5 Správneho súdneho poriadku, Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 61. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobcu, súd právne uzatvára: Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-7-027/2017-AV zo dňa 12.01.2017, ktorým rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu s poukazom na to, že na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, vedeného pod č. PPZ-HCP-BA6-328-022/2016-AV zo dňa 28.12.2016, predlžuje zaistenie účastníka konania podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov dňom 12.01.2017 a ponecháva ho umiestneného v Ú. N. U. N. P. I. s tým, že podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.02.2017. 62. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 63. Nariadenia Európskej únie majú priamy účinok a nevyžaduje sa ich implementácia do právneho poriadku príslušnej členskej krajiny tak, ako je to v prípade smerníc. Nariadenia majú všeobecnú pôsobnosť, sú záväzné vo všetkých častiach a majú priamu aplikovateľnosť, tzn. nariadenie je priamym prameňom práv a povinností fyzických a právnických osôb. Sú priamo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a zdrojom práva a žalovaný je povinný pri svojej činnosti tieto priamo aplikovať a v súlade s nimi postupovať. 64. Podľa článku 28 odsek 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia III zaistená osoba sa odovzdá zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od výslovného akceptovania dožiadania o prevzatí alebo o prijatí späť dotknutej osoby iným členským štátom. V danom prípade Bulharsko akceptovalo prevzatie žalobcu dňom 01.12.2016. Teda šesťtýždňová lehota uplynula dňom 12.01.2017, pričom túto lehotu nie je možné predĺžiť, nakoľko ako vyplýva z čl. 28 ods. 3 štvrtý pododsek Dublinského nariadenia III, ak odovzdanie sa nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Z daného vyplýva právny následok, že takáto osoba musí byť zo zaistenia prepustená. 65. Teda predĺženie zaistenia žalobcu dňom 12.01.2017 podľa § 88 ods. 4 ZoPC vzhľadom na jeho predchádzajúce zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je v rozpore s predmetným nariadením a teda aj s čl. 5 ods. 1 Dohovoru a jeho ďalšie držanie v zaistení je nezákonné. 66. Súd dopĺňa, že v danom prípade nemožno aplikovať druhú časť vety pododseku 3 odseku 3 čl. 28 Dublinského nariadenia III „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3“, nakoľko žalobca nevyužil svoje právo a s podaním správnej žaloby voči rozhodnutiu Dublinského strediska sa nedomáhal priznania odkladného účinku. 67. Podanie správnej žaloby zo strany žalobcu (dňa 05.01.2017) voči rozhodnutiu o odovzdaní vydaného Dublinským strediskom nemá samo o osebe odkladný účinok a teda lehota v zmysle článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III uplynula dňom 12.01.2017. Vzhľadom na to, že nebol podaný zo strany žalobcu návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby, ktorá smerovala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odovzdaní vydaného Dublinským strediskom, nemohol teda nastať ani odklad vykonateľnosti predmetného rozhodnutia, pričom o danej skutočnosti mal žalovaný vedomosť ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia. 68. Rozpor napadnutého rozhodnutia s článkom 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III podrobne namietala zástupkyňa žalobcu už v priebehu konania, pričom žalovaný k jej vyjadreniu a návrhom nezaujal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadne stanovisko, ale vytvoril právnu konštrukciu opierajúcu sa o začiatok plynutia 6-týždňovej lehoty na odovzdanie žalobcu podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III dňom 05.01.2017, ktorá nemá oporu v právnej úprave. 69. V bode III. správnej žaloby žalobca namietal postup žalovaného, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, keďže žalovaný svojím postupom porušil viaceré princípy administratívneho konania. S poukazom na namietaný postup žalovaného v súvislosti s predĺžením zaistenia, ako aj časom, kedy mal v úmysle realizovať úkony s tým súvisiace, tento pochybil v tom, že o úkonoch nebol zástupca žalobcu informovaný v dostatočnom časovom predstihu, čo mu znemožnilo riadnu prípravu na konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia. Súd zdôrazňuje, že princíp úzkej súčinnosti vyžaduje, aby správny orgán svojim správaním podporoval realizáciu tohto procesného práva tak, aby dotknuté osoby mohli v správnom konaní obhajovať svoje práva a záujmy účinne, pričom Správny poriadok výslovne uvádza povinnosť dať možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a uplatniť návrhy. 70. Účelom daného je zabezpečiť, aby podklad pre rozhodnutie v konečnom dôsledku zahŕňal všetky rozhodujúce skutkové a právne významné okolnosti prípadu, keďže iba na ich základe môže byť vydané rozhodnutie, ktoré je v súlade so zákonom. 71. Súd zdôrazňuje, že správny orgán vo vzťahu k dotknutej osobe je povinný sa správať tak, aby táto bez vlastného zavinenia sa nedostala do procesne nevýhodnejšej situácie ako by tomu bolo, ak by sa musela v rámci správneho postupu spoliehať na vlastné vedomosti a schopnosti. Rovnako správny orgán nesmie v snahe dosiahnuť hospodárnosť konaní zanedbať svoju povinnosť, získať spoľahlivý podklad pre rozhodnutie, ale musí vykonať potrebné dôkazy. Nesmie zanedbať povinnosť dať účastníkom možnosť, aby sa vyjadrili k podkladu rozhodnutia a dali návrhy na jeho doplnenie, ktoré správny orgán musí skúmať. 72. Preto súd má zato, že postupom správneho orgánu, ktoré vyústilo do vydania napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu viacerých zásad administratívneho konania, ktoré majú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Porušenie princípu úzkej súčinnosti zo strany žalovaného sa v konečnom dôsledku prejavilo v nemožnosti zaujatia účinnej ochrany práv žalobcu zo strany jeho zástupcu, čo sa prejavilo v porušení žalobcovho práva na obhajobu zo strany žalovaného. 73. Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ústavnej ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou o spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno- právnymi princípmi. 74. Rovnako sa možno stotožniť so žalobnou námietkou, že v prípade žalobcu došlo zo strany žalovaného k porušeniu aj princípu legitímneho očakávania, nakoľko tento vo svojom predošlom rozhodnutí č. PPZ-HCP-BA6-328-022/2016-AV zo dňa 28.12.2016 odôvodnil dĺžku doby zaistenia do 12.01.2017 tak, že práve týmto dňom uplynie v prípade žalobcu 6-týždňová lehota v zmysle Dublinského nariadenia III, ktorú nie je možné predĺžiť a napriek takto svojmu prezentovanému právnemu názoru od tohto v napadnutom rozhodnutí upustil a pristúpil k úplne novému a právne neakceptovateľnému stanoveniu novej lehoty zaistenia, bez ohľadu nato, že už pôvodne zaujal svoj právny názor, že práve dňom 12.01.2017 uplynie lehota v zmysle Dublinského nariadenia III a práve týmto dňom môže žalobca v súlade s právom očakávať svoje prepustenie zo zaistenie. Týmito svojimi vzájomne protichodnými právnymi názormi prezentovanými v predošlom rozhodnutí zo dňa 28.12.2016 ako aj v napadnutom rozhodnutí zo dňa 12.01.2017 porušil základný princíp právneho štátu a to princíp legitímnych očakávaní, ktorý je implicitne obsiahnutý v čl. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty). Súčasťou tohto princípu je princíp legitímneho očakávania. 75. Rovnako žalovaný pochybil pokiaľ v napadnutom rozhodnutí sa v jeho odôvodnení nedostatočne resp. vôbec nevysporiadal s tvrdením zástupkyne žalobcu najmä pokiaľ táto namietala, že v prípade žalobcu ide o zraniteľnú osobu, pričom ohľadne danej skutočnosti žalovaný nevykonal dokazovanie a jeho rozhodnutie trpí vadou nedostatočného zistenia skutkového stavu. 76. Súd v danej súvislosti opätovne poukazuje na vyslovený právny názor správneho súdu vo veci predchádzajúceho zaistenia žalobcu v zmysle rozhodnutia zo dňa 12.11.2016, o ktorom súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Sa/26/2016 zo dňa 06.12.2016. V odôvodnení predmetného rozsudku súd v bode 51 uviedol, že „V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa s tvrdenými skutočnosťami ohľadne zdravotného stavu žalobcu, či tento si vyžaduje ustanovenie opatrovníka v konaní, resp. či má byť posudzovaný ako zraniteľná osoba podľa § 2 ods. 7 ZoPC vzhľadom na svoje iné zdravotné postihnutia (N. I. C. O. I., K. A.Á. U. D. N. I. O. I. K. N. I. O. H., R. X.). Následne bude povinnosťou správneho orgánu v prípade posudzovania žalobcu ako zraniteľnej osoby zdôvodniť nielen účel a efektívnosť jeho zaistenia, ale v prípade stanovenia doby zaistenia túto náležite odôvodniť aj s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov.“ 77. Súd musí konštatovať, že správny orgán sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal skutočnosťou, či možno alebo nemožno posudzovať žalobcu ako zraniteľnú osobu podľa § 2 ods. 7 ZoPC a z toho vyplývajúcich následkov odôvodnenia jeho ďalšieho rozhodnutia a postupu v konaní. Teda žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa daným nezaoberal, čím nielenže porušil ustanovenia Správneho poriadku týkajúce sa náležitosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ale takisto sa nevysporiadal s námietkami, ktoré ohľadne tejto skutočnosti tvrdila zástupkyňa žalobcu pred vydaním napadnutého rozhodnutia, pričom navyše nerešpektoval právny názor správneho súdu vyslovený ohľadne žalobcu v rozhodnutí, ktoré sa týkalo priamo jeho osoby. 78. Preto súd zdôrazňuje, že pokiaľ žalovaný pristúpi v ďalšom k zaisteniu žalobcu na základe iného rozhodnutia, bude jeho povinnosťou rešpektovať už raz vyslovený právny názor súdom nielen v tomto rozhodnutí, ale už aj v rozhodnutí pod sp. zn. 7Sa/26/2016 a zdôvodniť, či žalobcu, vzhľadom na jeho zdravotné postihnutia, ktoré vyplývajú z lekárskeho záznamu vypracovaného MUDr. S. A. zo dňa XX.XX.XXXX, možno považovať za zraniteľnú osobou a v prípade kladného posúdenia zdôvodniť nielen účel a efektívnosť jeho zaistenia, ale aj právne následky vyplývajúceho z takéhoto statusu žalobcu. 79. Takisto je dôvodná aj žalobná námietka, že po vydaní napadnutého rozhodnutia (12.01.2017) nastala podstatná zmena pri posudzovaní prípadu žalobcu, nakoľko tento dňa 13.01.2017 požiadal o azyl na území Slovenskej republiky a daná skutočnosť má takisto vplyv na ďalšie zotrvanie žalobcu v zaistení, nakoľko tento bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC a napadnutým rozhodnutím došlo iba k predĺženiu jeho zaistenia podľa citovaného právneho ustanovenia. 80. Dňom 13.01.2017 sa žalobca dostal do právneho režimu v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, v zmysle ktorej žiadateľa možno zaistiť iba z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 Smernice. 81. Príslušné ustanovenia Smernice 2013/33/EÚ boli transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou zákona o pobyte cudzincov, ktorý zaviedol ustanovenie § 88a, na základe ktorého možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, a to z dôvodov v ňom uvedených. 82. Preto vzhľadom na tú skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov obsahuje ustanovenie § 88a, v zmysle ktorého môže dôjsť k zaisteniu žiadateľov o udelenie azylu, mal žalovaný po tom, čo zo strany už zaisteného žalobcu dňa 13.01.2017 bola podaná žiadosť o udelenie azylu, vydať nové rozhodnutie o zaistení žalobcu ako žiadateľa o azyl, pokiaľ ho neprepustí a rozhodne sa ho ponechať v zaistení, so špecifikovaním dôvodu jeho zaistenia v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov, nakoľko každý zaistený žiadateľ o azyl má celý rad procesných záruk, ktoré nadväzujú na vydané rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl v zmysle smernice o prijímaní žiadateľov o azyl, a to predovšetkým právo na súdny prieskum takéhoto zaistenia, ktorého predpokladom je vydanie rozhodnutia o zaistení s uvedením presne špecifikovaného dôvodu zaistenia v zmysle smernice, resp. ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov (rozsudok NS SR sp. zn. 10Sža/29/2014 zo dňa 27.08.2014). 83. S poukazom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú poukazoval žalobca v správnej žalobe, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd má zato, že držanie žalobcu v zaistení v zmysle predĺženia jeho zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC je dňom 13.01.2017 neprípustné, nakoľko pominuli dôvody jeho pôvodného zaistenia a ďalšie držanie žalobcu v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného aj po 13.01.2017 je preto nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 84. Po zvážení všetkých žalobných námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti správny súd, aj keď v danom prípade by bol odôvodnený postup podľa § 206 ods. 5 Správneho súdneho poriadku, nakoľko po vydaní rozhodnutia sa podstatne zmenili okolnosti veci, keďže žalobca požiadal o udelenie azylu po vydaní rozhodnutia, čo malo vplyv na zákonnosť jeho ďalšieho zotrvania v zaistení, dané však pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia je sekundárne vzhľadom na pochybenia (na ktoré správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal), ktorých sa dopustil správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia (ako aj v konaní mu predchádzajúcom). Preto správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-7-027/2017-AV zo dňa 12.01.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd podrobne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia a rešpektovať právny názor správneho súdu, ktorý súd vyslovil nielen v tomto svojom rozhodnutí, týkajúcom sa žalobcu, ale aj v rozhodnutí vydanom v predchádzajúcom konaní týkajúcom sa žalobcu sp. zn. 7Sa/26/2016. 85. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca I. R. K., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. 86. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.