Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Cob/60/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613227447 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7613227447.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: F. T. s.r.o., N. cesta 2, T. V. L., S.: XX XXX XXX zastúpeného advokátskou kanceláriou I. K. s.r.o., V. slobody XX, P., S.: XX XXX XXX proti žalovanému: F. s.r.l., L. privata B. XX, XXXXX R., B. republika, IT XXXXXXXXXX zastúpenému advokátskou kanceláriou P. & P., s.r.o. Y. o zaplatenie X.XXX.XXX,XX eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa X.X.XXXX č. k. XXCb/XX/XXXX-XXX, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení konania. M e n í uznesenie vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania X XXX,XX eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia na účet právneho zástupcu žalovaného. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania X.XXX,XX eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia na účet právneho zástupcu žalovaného. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením konanie zastavil, rozhodol o vrátení súdneho poplatku z návrhu žalobcovi vo výške XX XXX,XX eur prostredníctvom Daňového úradu Košice v lehote XX dní od doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia o jeho vrátení Daňovému úradu Košice a rozhodol, že žiaden z účastníkov, ani slovenský štát nemajú právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa X.X.XXXX bola súdu prvého stupňa doručená žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia X.XXX.XXX,XX eur s prísl. Žalovaný s poukazom na kapitolu II oddiel 2 článok 5 ods. 1 Nariadenia rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a z dôvodu, že tovar, ktorého zaplatenie je predmetom konania, bol dodaný do skladu prepravcu žalobcu v B. v B., namietal absenciu právomoci súdov Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 103 a § 104 ods. 1 O. s. p. a kapitoly II oddielu 2 článku 5 ods. 1 Nariadenia rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a s poukazom na to, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie ceny dodaného tovaru mal za to, že nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky na konanie, lebo tovar bol dodaný žalovanému do skladu prepravcu žalobcu - firme B. so sídlom v B. v B. republike, a preto je podľa citovaného nariadenia daná právomoc súdu v mieste dodania tovaru. Pre nedostatok právomoci vo veci konať a rozhodnúť, súd prvého stupňa preto konanie zastavil. O vrátení súdneho poplatku rozhodol podľa § 11 ods. 3, 4 a 6 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a žalobcovi vrátil zaplatený súdny poplatok za návrh na začatie konania krátený o X%, lebo konanie bolo zastavené pred začatím pojednávania. Súd prvého stupňa rozhodol o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Po doručení žaloby súd prvého stupňa zabezpečil jej preklad do materského jazyka žalovaného, náklady súvisiace s prekladom vo výške XXX,XX eur boli hradené štátom. Súd prvého stupňa podľa § 141 ods. 2 a § 151 ods. 6 O. s. p. náhradu týchto trov štátu nepriznal,, pretože účastník konania, v tomto prípade žalovaný, má právo pred súdom konať v materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie. Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie v zákonnej lehote obidvaja účastníci konania. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s odvolacími dôvodmi, žalobca navrhol, aby Krajský súd v Košiciach na posúdenie miesta zmluvného plnenia v zmysle Nariadenia Brusel I v rozhodnutí vyhlásil, že v tomto prípade je prípustné dovolanie (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odvolanie žalobca odôvodnil vadami uvedenými v § 221 ods. 1 O. s. p. (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ku ktorým došlo v konaní pred súdom prvého stupňa, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre zastavenie konania; nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), lebo súd prvého stupňa nehodnotil všetky ustanovenia zmluvy účastníkov konania, pretože vzal do úvahy len doložku S. izolovanú od ostatných ustanovení a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), lebo súd prvého stupňa nesprávne posúdil a identifikoval miesto zmluvného plnenia. V odvolaní sa žalobca zaoberal posúdením miesta zmluvného plnenia, ktorým je podľa jeho záveru Slovenská republika a úzkou väzbou medzi zmluvou účastníkov konania - Scheduling Agreement a slovenským súdom, ktorého právomoc je podľa žalobcu daná v zmysle článku 5 Nariadenia Brusel I. Žalobca uviedol, že pre posúdenie právomoci slovenských súdov je rozhodujúce, či miestom plnenia je miesto, kde bol tovar odovzdaný kupujúcemu (žalobcovi) do jeho dispozície, t. j. v Slovenskej republike alebo je to miesto, kde tovar odovzdal predávajúci (žalovaný) prvému prepravcovi na prepravu. S poukazom na článok 5 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ Nariadenia Brusel I a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-87/10 Electrosteel Europe SA proti Edil Centro SpA a C-381/08 Car Trim GmbH uviedol, že osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, pričom pri predaji tovaru je miestom zmluvného plnenia miesto, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať. Z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ podľa žalobcu vyplýva, že v prvej fáze sa posudzuje, či je miesto dodania určené „podľa zmluvy“, pričom doložky o spôsobe dodania môžu (ale nemusia) znamenať dohodu strán o mieste zmluvného plnenia - rozhodujúce pre určenie miesta plnenia sú len v prípade, ak nie sú určené iba na to, aby slúžili na rozdelenie rizika a nákladov medzi zmluvnými stranami pri dodaní tovaru. Zdôraznil, že v predmetnej veci použitie doložky S. neznamenalo určenie miesta dodania tovaru pre stanovenie jurisdikcie určitého štátu, ale len rozhodnutie o spôsobe dodania tovaru. Takýto úmysel strán vyplýva podľa žalobcu z úvodnej časti zmluvy, kde je miesto dodania („Prosím dodajte do“). Zdôraznil, že dodanie tovaru žalovaným do skladu prepravcu v B. nemení nič na dohode strán, že konečným miestom zmluvného plnenia bola Slovenská republika, lebo až tu mal žalobca tovar k dispozícii na jeho prevzatie a vstupnú kontrolu. Žalobca uviedol, že doložka Z. je iba dohodou zmluvných strán o stanovení konkrétnych technických podmienok a právnych účinkov vo vzťahu k rozdeleniu nákladov a prechodu rizika pri preprave objednaného tovaru, jej účelom nie je identifikovať miesto zmluvného plnenia, lebo toto miesto zmluvného plnenia bolo určené iným ustanovením zmluvy - Scheduling Agreement. Žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že nezohľadnil pri rozhodovaní všetky ustanovenia zmluvy a neposudzoval, aký má formulácia zmluvy vplyv na ustálenie miesta dodania tovaru. Žalobca uviedol, že ak súd prvého stupňa mal za to, že miesto dodania jasne nevyplýva zo zmluvy (napríklad vzhľadom na rozpor určenia adresy miesta podľa spojenia „Prosím dodajte do“ a doložky FCA), potom v zmysle Nariadenia Brusel I miestom zmluvného plnenia (druhá fáza) je miesto, kde bolo získané skutočné právo s tovarom nakladať v konečnom mieste určenia predaja, t. j. v Slovenskej republike. Takýto záver vyplýva podľa žalobcu aj z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci Car Trim GmbH a a Aquafili Textile Yarns S.p.A v. Updeal Ltd z 28.8.2004. Mal za to, že aj keď žalovaný doručil tovar do logistického centra v B., prepravca, ktorého zabezpečil žalobca, uskutočnil prepravu na Slovensko, a teda konečné miesto dodania a zmluvného plnenia v zmysle Nariadenia Brusel I bolo v Slovenskej republike. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej vyplýva pravidlo alternatívnej právomoci stanovené v článku 5 bode 1 Nariadenia Brusel I, ktoré dopĺňa pravidlo základnej právomoci podľa miesta bydliska žalovaného, žalobca zdôraznil, že toto pravidlo zodpovedá cieľu blízkosti a je odôvodnené úzkou väzbou medzi zmluvou účastníkov konania - Scheduling Agreement a súdom príslušným na jej preskúmanie. Táto úzka spätosť vyplýva z toho, že zmluvné strany si zvolili ako rozhodné slovenské právo, preto najvhodnejšími súdmi na posúdenie otázok slovenského práva sú slovenské súdy. Podľa žalobcu úzka väzba opodstatňujúca založenie právomoci slovenských súdov vyplýva aj zo zmluvy, v ktorej si zmluvné strany odlišne upravili miesto dodania tovaru („prosím dodajte do“) a podmienky dodania tovaru (v zmysle doložky S.), čím sa súd prvého stupňa nezaoberal. O nedostatku náležitého posúdenia prejednávanej veci súdom prvého stupňa svedčí podľa žalobcu aj to, že súd prvého stupňa za predmet konania považoval len zaplatenie kúpnej ceny žalovaným žalobcovi za dodaný tovar, v skutočnosti však predmetom sporu sú náklady súvisiace s vadami dodaných výrobkov, teda náhrada škody spôsobená nesplnením zmluvnej povinnosti dodať výrobky spĺňajúce stanovenú kvalitu. Odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal aj žalovaný a to len proti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov konania zmenil a žalovanému priznal náhradu trov konania v sume XX.XXX,XX eur, t. j. za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie vo veci) vrátane režijného paušálu a dane z pridanej hodnoty. Mal za to, že v predmetnej veci sú splnené podmienky pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2 O. s. p., pretože zastavenie konania zavinil žalobca, ktorý podal žalobu na Okresný súd Spišská Nová Ves, hoci vedel, že tento súd nemá právomoc spor prejednať. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného proti výroku o trovách konania navrhol uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti potvrdiť. Uviedol, že svoj nárok proti žalovanému uplatnil v súlade so zmluvou - Scheduling Agreements, článkom 5 ods. 1 písm. a/ a b/ Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 a judikatúrou Súdneho dvora EÚ, preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za prekvapivé, lebo právne posúdenie veci súdom prvého stupňa nezodpovedá právnemu záveru, na aký poukázal Súdny dvor EÚ vo svojej rozhodovacej činnosti. Mal za to, že pojem „zavinenie“ nemožno interpretovať len v doslovnom jazykovom zmysle, ale je potrebné brať do úvahy aj príčinu správania sa účastníka konania. Pre prípad, že odvolací súd dospeje k záveru o dôvodnosti nároku žalovaného na náhradu trov konania, žalobca namietal výšku žalovaným uplatnených a vyčíslených trov právneho zastúpenia.. S poukazom na článok 24 Nariadenia Brusel I uviedol, že za podanie zo dňa XX.X.XXXX, v ktorom žalovaný namietal absenciu právomoci, teda nekonal vo veci samej, mu patrí náhrada trov konania len vo výške polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. v sume X.XXX,XX eur. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil a priznal mu trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby v sume X XXX,XX eur. Uviedol, že v predmetnej veci je podstatné posúdenie, či miestom plnenia zmluvného vzťahu, z ktorého mala žalobcovi vzniknúť škoda, je sklad prepravcu určený žalobcom ako kupujúcim v B., B. republika alebo je miesto dodania na území Slovenskej republiky. Žalovaný zdôraznil, že tovar, z ktorého mala žalobcovi vzniknúť škoda, dodával do skladu firmy B. v B. tak, že zabezpečil jeho prepravu do tohto miesta. Z uvedeného skladu zabezpečoval prepravu dodaného tovaru na Slovensko prepravca zabezpečený žalobcom. Tieto skutočnosti potvrdil aj žalobca. Žalovaný tvrdil, že odovzdaním tovaru na prepravu prepravcovi, ktorého zabezpečil žalobca, stratil možnosť faktickej kontroly nad týmto tovarom, ktorú nadobudol prepravca žalobcu, ktorému sa dodávaný tovar dostal takto do jeho výlučnej dispozície už v tomto okamihu. Nesúhlasil preto s tvrdením žalobcu, že tovar sa dostal do jeho dispozície reálne až v sídle žalobcu v Slovenskej republike. Zdôraznil, že ak sa tovar do dispozície prepravcu určeného žalobcom, mohol s týmto tovarom žalobca reálne disponovať prostredníctvom inštrukcií prepravcovi už od okamihu dodania do skladu prepravcu v B.. K judikatúre označenej žalobcom na podporu svojich tvrdení žalovaný uviedol, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Car Trim GmbH je odlišné zásadne v tom, že v uvedenom konaní medzi predávajúceho a kupujúceho nevstúpil výrazným spôsobom tretí subjekt, a to prepravca zvolený kupujúcim, ktorý prevzal tovar od žalovaného a prostredníctvom ktorého kupujúci (žalobca) nadobudol dispozíciu s tovarom. Taktiež rozhodnutie vo veci Aquafili Textile Yarns S.p.A vs. Updeal Ltd. vychádza z iného skutkového základu, pretože rieši predovšetkým, či možno založiť právomoc na základe „miesta, kde sa tovar stal dostupný kupujúcemu“, pričom vôbec neposudzoval vplyv doložky S. na právomoc. Žalovaný zdôraznil, že účastníci konania si určili miesto dodania tovaru prostredníctvom doložky Z. B. B., ktorá určuje spôsob, akým sa odovzdanie tovaru uskutoční, ale v spojitosti s určeným miestom (t. j. prostredníctvom výrazu B. B.) určuje aj lokalitu, kde sa má tovar dodať. Pokiaľ žalobca tvrdil, že prostredníctvom doložky zmluvné strany nechceli určiť miesto dodania, resp. miesto zmluvného plnenia, ale len podmienky týkajúce sa rozdelenia rizík spojených s dopravou tovaru, resp. iné technické podmienky pri preprave tak, ako to má na mysli Nariadenie č. 44/2001 v článku 5 ods. 1, žalovaný zdôraznil, že takýto záver z dojednaní zmluvných strán nevyplýva. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Electrosteel SA a bod 24, na ktorý sa žalobca odvoláva, sa týka iného skutkového stavu, ako v tejto veci, pretože rieši situáciu, keď miestom dodania je tretí členský štát, kde nemá sídlo ani jeden účastník zmluvy. Úvahy žalobcu nezodpovedajú podľa žalovaného významu doložky Z., podľa ktorej platí najmä to, že predávajúci splní svoju povinnosť dodať tovar jeho odovzdaním na prepravu prepravcovi určenému kupujúcim na určenom mieste (v tomto prípade je to sklad firmy B. v B.). Žalovaný zdôraznil, že ak by zmluvné strany chceli modifikovať účinky S. klauzuly Z. B. B., museli by vykonať príslušné písomné zmluvné dojednanie, čo sa nestalo. Žalovaný mal za to, že na uvedenom nič nemení ani to, že v Scheduling. Agreements je popri doložke Z. B. B. uvedená aj klauzula „prosím doručte do“ s uvedením sídla žalobcu na území Slovenskej republiky, pretože ide o dokument žalobcu a táto klauzula je tam zjavne štandardne uvedená a platí len ak nie je dojednaná iná úprava. Poukázal však na to, že Scheduling Agreements obsahuje aj Incoterms doložku FCA TNT B., ktorej sa zmluvné strany počas trvania zmluvného vzťahu pridržiavali a predávajúci tovar dodával do skladu prepravcu žalobcu - firmy B. v B., a nie do sídla žalobcu. Žalovaný mal za to, že vzhľadom na takto zaužívanú prax je nepochybné, čo bolo dojednané ako miesto dodania, teda miesto zmluvného plnenia. Žalovaný zdôraznil, že žalobca dohodnutý spôsob dodávania tovaru nenamietal a nedomáhal sa dodávania tovaru do svojho sídla v Slovenskej republike v zmysle klauzuly „prosím dodať do“. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Electrosteel Europe SA, z ktorého vyplýva, že prostredníctvom doložky Incoterms možno náležite dojednať miesto dodania, teda miesto zmluvného plnenia. K úvahám žalobcu o úzkej väzbe medzi Scheduling Agreements a slovenským súdom žalovaný uviedol, že táto je zohľadnená v Nariadení č. 44/2001 v možnosti žalovať zmluvnú stranu na inom súde, ako súde jej domovského štátu, v prejednávanej veci však aj na základe takto určeného alternatívneho hraničného ukazovateľa (miesto zmluvného plnenia) pripadajú do úvahy len súdy Talianskej republiky. Uviedol, že v tejto veci bez ohľadu na voľbu práva nebude sa primárne aplikovať slovenský Obchodný zákonník, ale Dohovor o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru s rovnakým znením pre Slovenskú republiku i Taliansku republiku. Odvolací súd prejednal odvolania účastníkov konania v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, dôvodné je však odvolanie žalovaného o trovách konania. V predmetnej veci z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca je slovenskou obchodnou spoločnosťou s ručením obmedzeným so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá má okrem iného v predmete činnosti výrobu kompresorov pre chladiace zariadenia, výrobu hermetických kompresorov na mrazenie a dielcov, súčiastok, motorov, príslušenstva a doplnkov pre chladiace, ventilačné a klimatizačné súpravy na obchodné a domáce použitie. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou so sídlom v B. republike a je podľa tvrdenia žalobcu v žalobe kľúčovým dodávateľom medzinárodnej skupiny Embraco, do ktorej patrí aj žalobca. Hlavným predmetom dodávok žalovaného žalobcovi sú elektrické relé, t. j. spojovacia časť medzi kompresorom a elektrickou sústavou, prostredníctvom ktorej sa napája kompresor využívaný v chladiarenskej technike. Od novembra XXXX žalovaný dodával žalobcovi nový typ relé, ktoré žalobca zakomponovával do vyrábaných chladiarenských výrobkov. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu vznikla uhradením škody spôsobenej dodanými vadnými relé, stratou na zisku a vynaloženými nákladmi spojenými s návštevou klientov, na vypracovanie analýz a znaleckých posudkov. Súd prvého stupňa konanie vo veci zastavil z dôvodu, že nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky, pretože tovar bol podľa dodacích podmienok dodávaný žalovaným do skladu prepravcu firmy B. so sídlom v B. v B. republike. Žalobca nesúhlasil s týmto záverom s poukazom na ustanovenia zmluvy účastníkov konania, ktoré podľa jeho názoru preukazujú dohodu strán o mieste plnenia v závode žalobcu v Slovenskej republike, resp. s poukazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora tvrdil, že je daná právomoc slovenských súdov, lebo tovar bol dodaný alebo mal byť dodaný do závodu žalobcu na Slovensku. Podľa § 7 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (ods. 1). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (ods. 2). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (ods. 3). Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. Nedostatok právomoci súdu má za následok zastavenie konania, v prípade zastavenia konania pre nedostatok právomoci slovenských súdov však rozhodnutie súdu neuvádza, ktorému orgánu vec postupuje. Vzhľadom na námietku žalovaného sa súd prvého stupňa správne zaoberal posúdením, či podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach je daná právomoc súdov Slovenskej republiky na prejednanie veci, keďže účastníci konania sú členmi Európskeho spoločenstva a zmluvou o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii (ktorá bola podpísaná 16. apríla 2003 a vstúpila do platnosti 1. mája 2004) sa uvedené nariadenie stalo priamo použiteľným právnym predpisom. V článku 2 ods. 1 Nariadenia je zakotvené pravidlo základnej právomoci, podľa ktorého ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Pravidlo osobitnej právomoci v článku 5 bode 1. stanovuje, že osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte a/ v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby b/ na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom zmluvy, (za prvou zarážkou) pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že predovšetkým je potrebné posúdiť zmluvu, či si v nej zmluvné strany dohodli miesto plnenia, pričom toto miesto dodania musí byť zo zmluvy vyvoditeľné bez toho, aby bolo potrebné odkázať na hmotné právo použiteľné na zmluvu. Ak miesto plnenia nie je možné zo zmluvy takto určiť, pretože zmluva neobsahuje nijaké ustanovenie odrážajúce vôľu zmluvných strán k určeniu miesta plnenia, potom je miestom zmluvného plnenia pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať. V posudzovanej veci žalobca ako kupujúci s poukazom na zmluvu účastníkov uplatňuje nárok na náhradu škody vzniknutú mu dodávkou vadného tovaru žalovaným. Aj keď článok 5 bod 1 a/ a b/ prvá zarážka definuje miesto plnenia záväzku pre predaj tovaru, toto pravidlo sa použije pri všetkých nárokoch založených na tej istej zmluve o predaji tovaru (Car Trim GmbH c/a KeySafety Systems Srl - C-381/08, bod 50). Pre posúdenie právomoci súdov je teda v prvom rade rozhodujúca dohoda strán v zmluve, pričom z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Electrosteel Europe sa proti Edil Centro SpA - C-87/10 vyplýva, že S. a iné porovnateľné obchodné doložky s konkrétne definovaným významom môžu byť v zásade zmluvnými ustanoveniami. V posudzovanej veci účastníci konania uzavreli na roky XXXX a XXXX samostatné dohody - Scheduling agreement (plán dodávok). Zo znenia týchto dohôd vplýva, že ide o objednávky tovarov špecifikovaných položkou, množstvom, popisom, cenou a dodacou lehotou. Prílohou tejto objednávky (plánu dodávok) sú Všeobecné podmienky pre dodávky materiálu a zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktoré v bode 2. zakotvujú, že plán dodávok je dlhodobá otvorená objednávka, v ktorej sú špecifikované najmä materiál, jednotková cena pre každý druh materiálu, celková plánová cena pre každý druh materiálu, celková plánovaná cena pre všetky druhy materiálu, predpokladaný objem dodávok počas platnosti plánu dodávok, dodacie podmienky s uvedením dovoznej doložky podľa S. XXXX, platobné podmienky, dodacia lehota, spôsob balenia a ďalšie vzájomné dojednania. Dodacia podmienka: Z. B. B. je v pláne dodávok na rok XXXX uvedená nad špecifikáciou dodávok a v pláne dodávok na rok XXXX je uvedená pri každej jednotlivej objednávanej položke. Incoterms je súbor štandardných doložiek vytvorených Medzinárodnou obchodnou komorou, ktoré nie sú síce právne záväzné, ale poskytujú výklad často používaných zmluvných ustanovení v medzinárodnom obchode, ktoré upravujú dôležité povinnosti kupujúceho a predávajúceho týkajúce sa dodania tovaru. Doložka S. znamená - vyplatené dopravcovi (dohodnuté miesto): predávajúci splní svoje povinnosti dodaním colne odbaveného tovaru dopravcovi, ktorého si zvolí kupujúci na dohodnutom mieste. Dohodnuté miesto dodania je rozhodujúce pre určenie zodpovednosti za nakládku tovaru. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-87/10 rozhodol v druhom výroku, že „s cieľom overiť, či je miesto dodania určené „podľa zmluvy“, musí vnútroštátny súd rozhodujúci vo veci zohľadniť všetky relevantné ustanovenia a doložky tejto zmluvy, ktoré môžu toto miesto jasne určovať, vrátane ustanovení a doložiek všeobecne uznávaných a zakotvených zvyklosťami medzinárodného obchodu, ak sú Incoterms vypracované Medzinárodnou obchodnou komorou v znení uverejnenom v roku XXXX.“ V bode 23 uvedeného rozsudku uviedol, že ak zmluva obsahuje takéto doložky, je potrebné skúmať, či tieto doložky iba určujú podmienky týkajúce sa rozdelenia rizík spojených s dopravou tovaru alebo rozdelenia nákladov medzi účastníkmi zmluvy, alebo či stanovujú aj miesto dodania tovaru. V posudzovanej veci si zmluvné strany v dlhodobej objednávke (pláne dodávok) na rok XXXX a na rok XXXX neurčili výslovne miesto zmluvného plnenia - dodávky tovaru. Miesto zmluvného plnenia v zmysle článku 5 bod 1 písm. b/ prvá odrážka Nariadenia bolo zmluvnými stranami určené obchodnou doložkou Incoterms Z. B. B., kde žalobca ako kupujúci prostredníctvom ním určeného dopravcu nadobudol právo skutočne s týmto tovarom nakladať. Odkazom na uvedenú obchodnú doložku si zmluvné strany dohodli miesto zmluvného plnenia, ktorým je miesto dodania podľa obchodnej doložky. Pokiaľ žalobca poukazuje na v pláne dodávok uvedené „Prosím doručte do:“ s uvedením sídla žalobcu, podľa názoru odvolacieho súdu ide len o súčasť štandardného tlačiva žalobcu a nejde o určenie miesta plnenia, keďže nasledujúce dojednanie výslovne odkazuje na obchodnú doložku S. Z. B., podľa ktorej žalovaný tovar do určeného miesta - firmy B. B. v B. republike počas celej doby trvania zmluvného vzťahu účastníkov konania dodával, sám žalobca odtiaľ zabezpečoval odvoz tovaru žalobcom určeným dopravcom a s takýmto miestom plnenia boli vystavované žalovaným aj faktúry za dodaný tovar. Dojednanú obchodnú doložku nemožno považovať len za dohodu o podmienkach prepravy, či o spôsobe plnenia, pretože takýto záver nemožno vyvodiť z plánov dodávok, ani z konania zmluvných strán. Vzhľadom na to, že podľa dohody účastníkov konania bolo miesto plnenia v B. republike, nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky vo veci konať, preto odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa konanie zastavil, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd má za to, že nie je dôvod vyhovieť návrhu žalobcu na pripustenie dovolania proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolaciemu súdu, pretože otázku právomoci posudzovali súdy podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 a Súdny dvor Európskej únie v rozsudku Electrosteel Europe SA proti Edil Centro SpA, C-87/10 zaujal jednoznačné stanovisko k možnosti dohodnúť podmienky dodávky vrátane miesta plnenia odkazom na obchodné doložky vrátane doložiek S.. Žalovaný podal odvolanie len proti výroku o trovách konania, ktorým súd prvého stupňa rozhodol podľa 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa § 146 ods. 2 O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Platná právna úprava rozhodovania o náhrade trov zastaveného konania v prvej vete citovaného ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. vyjadruje zásadu zodpovednosti účastníka sporového konania za zavinenie na zastavení konania. Zavinenie v zmysle tohto ustanovenia možno posudzovať výlučne z procesného hľadiska. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci žalobca zavinil zastavenie konania tým, že nárok proti žalovanému uplatnil na súde v Slovenskej republike, hoci z dohody strán vyplývala právomoc súdov B. republiky na prejednanie a rozhodnutie sporu, preto je žalovanému povinný nahradiť účelne vynaložené trovy súvisiace s bránením práva. Žalovaným uplatnené trovy prvostupňového konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, námietka nedostatku právomoci súdov), za ktoré žiadal priznať XX.XXX,XX eur. Podanou žalobou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady škody vo výške X.XXX.XXX,XX eur s prísl. Predmetom konania súdov bolo však len posúdenie, či súdy Slovenskej republiky majú právomoc vo veci konať a rozhodnúť, preto odvolací súd priznal žalovanému podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 2 a ods. 5, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3, t. j. odmenu vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny zo základu X.XXX.XXX,XX eur, keďže súdy nekonali vo veci samej. Z tarifnej odmeny vo výške X.XXX,XX eur patrí žalovanému preto odmena 2x po X.XXX,XX eur, režijný paušál 2x X,XX eur a XX% DPH z odmeny a náhrady (t. j. zo sumy X.XXX,XX eur) vo výške X.XXX,XX eur, spolu činí náhrada trov prvostupňového konania priznaná žalovanému X.XXX,XX eur, na ktoré odvolací súd zaviazal žalobcu podľa § 146 ods. X/, veta prvá O.s.p. Odvolací súd preto podľa § 220 O. s. p. zmenil napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvostupňového konania X.XXX,XX eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalovaného (§ 149 ods. 1 O. s. p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a náhradu trov odvolacieho konania priznal žalovanému, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania za uplatnený jeden úkon právnej služby - za vyjadrenie k odvolaniu žalobcu zo základu X.XXX.XXX,XX eur, t.j. z predmetu konania, ktorý bol aj predmetom odvolania proti rozhodnutiu o zastavení konania a to podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 2 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 O.s.p. v sume X.XXX,XX eur, ktorá pozostáva z odmeny X.XXX,XX. eur, režijného paušálu X,XX eur a XX % DPH z odmeny a náhrady (t.j. zo sumy X.XXX,XX eur) vo výške XXX,XX eur. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.