Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/60/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7009200856 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7009200856.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej, členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobcu: Mestský podnik služieb mesta Medzev, príspevková organizácia, Štóska č. 6, Medzev, zastúpený: JUDr. Jozef Sotolář, PhD., advokát, so sídlom Advokátska kancelária Južná trieda č. 1, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica), o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.03.2009, č. I/223/6101-38058/2009/992517-r, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/223/6101-38058/2009/992517-r z 25.03.2009, ktorým podľa § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu M. G. K. č. 771/230/25128/08/Šir z 30.12.2008. Prvostupňovým správnym rozhodnutím bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. dorubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002 v sume (6.483,13 Eur) 19.311,- Sk. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že miestne príslušný správca dane - Daňový úrad M. G. K. vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 711/320/526-21153/06/Pet zo dňa 18.09.2006. Daňová kontrola bola vykonaná za zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťrok 2002 a I. až IV. štvrťrok 2003. Dodatočný platobný výmer č. 711/230/1391-23029/06/Šir zo dňa 29.10.2006 o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002 v sume 143.036,- Sk žalovaný zrušil a vec vrátil Daňovému úradu M. G. K. na ďalšie konanie. Uložil správcovi dane opakovanou daňovou kontrolou jednoznačne zistiť, preukázať a riadne odôvodniť, či v sporných prípadoch išlo o také uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je predmetom dane z pridanej hodnoty. O výsledku opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťrok 2008 vyhotovil správca dane protokol zo dňa 03.12.2008 š. 711/320/29321/2008/Rsn. Žalovaný konštatoval, že žalobca bol zriadený ako príspevková organizácia Mesta M. uznesením Mestského zastupiteľstva M. č. 14/1999/1 zo dňa 29.12.1999. Tým istým uznesením bol schválený aj jeho štatút upravujúci jeho právne postavenie. Žalobca bol zaregistrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty od 01.02.2000 na základe prihlášky na registráciu na daň z pridanej hodnoty s uvedením predmetu podnikania - tepelné hospodárstvo. K prihláške na registráciu na daň z pridanej hodnoty žalobca predložil „Živnostenský list“ č. ŽO-2002/06548/00000/6 Ha na vykonávanie ohlasovanej živnosti - podnikanie v oblasti nakladania z iným ako nebezpečným odpadom a „Rozhodnutie o udelení licencie na podnikanie v energetických odvetviach“ č. 924/2000-220. Žalovaný konštatoval, že žalobca v rozhodnom období vykonával svoju činnosť v rámci zabezpečovania verejnoprospešných činností oslobodených od daňovej povinnosti, ako aj v rámci podnikateľskej činnosti, pri ktorej žalobcovi vznikla daňová povinnosť. Správca dane daňovou kontrolou zameranou na daň uplatnenú na výstupe zistil porušenie ustanovenie § 14 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a to u stredísk 409 - odvoz odpadu, 407 - tepelné hospodárstva, 400 - údržba, 402 - odvoz IFA a 401 - doprava. Vo všetkých uvedených strediskách žalobca vykonával činnosť, ktorú definoval ako základnú činnosť, ktorej výsledky nepodliehajú daňovým povinnostiam podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, ale vykonával aj činnosti podliehajúce tejto dani. Za strediská 407 - tepelné hospodárstvo žalobca vykonával činnosť v oblasti výroby a rozvodu tepla a teplej úžitkovej vody pre podnikateľské a iné subjekty, užívateľov obytných domov - bytoviek, OSBD M. G. K. a bytové hospodárstvo M., ako aj pre svojho zriaďovateľa. Daň z pridanej hodnoty uplatnil žalobca len k faktúram, ktoré boli vystavené pre odberateľov OSBD M. G. K. a Bytové hospodárstvo M.. Za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody dodanej na základe nájomných zmlúv pre užívateľov bytoviek a fakturovanej pre podnikateľské subjekty a svojho zriaďovateľa daň z priadnej hodnoty neuplatnil. Žalobca neuplatňoval daň k dodávke tepla a teplej úžitkovej vody zo všetkých poskytnutých plnení za stredisko tepelné hospodárstvo napriek tomu, že toto plnenie deklaroval na dani z príjmu právnickej osoby ako plnenie v rámci svojej hospodárskej činnosti a na dani z pridanej hodnoty odpočítal daň za prijaté zdaniteľné plnenia - nákup plynu a tuhého paliva, ako aj opravu a údržbu kotolne v plnej výške, čím rovnako deklaroval, že ide o použitie nakúpeného tovaru a služieb na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Neodvedením dane z uskutočnených zdaniteľných plnení - dodávky tepla a teplej úžitkovej vody na základe nájomných zmlúv pre užívateľov bytoviek a fakturovaných i pre podnikateľské subjekty žalobca ako platiteľ dane porušil ustanovenie § 14 ods. 1 zák. č. 289/1995 Z. z. v nadväznosti na ustanovenie § 13 ods. 3 a 5 citovaného zákona. Strediskom tepelné hospodárstvo bol vyčíslený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002 vo výške 92.382,45 Sk. V stredisku 400 - údržba vykonával žalobca stavebné práce a stavebné úpravy v rámci svojej hlavnej činnosti - verejnoprospešná činnosť (oprava a údržba mesta, prekládka verejného rozhlasu) a stavebné práce a stavebné úpravy pre podnikateľské subjekty - iné obce a farský úrad. K fakturovaným sumám pre podnikateľské subjekty, iné obce a Farský úrad M. žalovaný neuplatnil daň z pridanej hodnoty, hoci nešlo o služby poskytované v rámci hlavnej činnosti organizácie, t. j. verejnoprospešnej činnosti, ale poskytnutie služieb pre podnikateľské subjekty, ktoré nespĺňajú atribút verejnoprospešnej činnosti obyvateľov mesta. Tieto plnenia sa posudzujú ako zdaniteľné plnenia podľa § 2 ods. 1 písm. d) zák. č. 289/1995 Z. z.. Tým žalobca neodviedol za zdaniteľné plnenia uskutočnené v zdaňovacom období IV. štvrťrok 2002 daň z pridanej hodnoty vo výške 931,20 Sk. V stredisku č. 402 žalovaný vykonával okrem iného aj činnosť - odvoz fekálií pre obyvateľov Mesta M., pre podnikateľské a iné subjekty a pre obyvateľov iných obcí vozidlom IFA. Všetky tieto poskytnuté služby žalobca fakturoval bez uplatnenia dane z pridanej hodnoty pre jednotlivých odberateľov, fyzické a právnické osoby (okrem obyvateľov Mesta M.) vystavil faktúry v celkovej sume 115.292,- Sk. Z dôvodu, že faktúry sú vystavené za poskytnuté služby, odvoz fekálií pre podnikateľské subjekty a obyvateľov iných obcí, ktoré neboli vykonané v rámci čistenia a údržby mesta, t. j. verejnoprospešnej činnosti (§ 4 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení), nespĺňajú atribút verejnoprospešnej činnosti obyvateľom mesta, a preto boli posúdené ako zdaniteľné plnenie podľa § 2 ods. 1 písm. d) zák. č. 289/1995 Z. z.. Rozdiel dane z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobie z týchto poskytnutých služieb predstavovali 10.481,10 Sk. V rámci strediska 401 - doprava žalobca vykonával dopravné úkony - odvoz a dovoz rôzneho materiálu, práce pracovným strojom značky Bielorus a pod. pre obyvateľov Mesta M., pre podnikateľské a iné subjekty a pre iné obce. Všetky tieto poskytnuté služby fakturoval bez uplatnenia dane z pridanej hodnoty, pričom tento druh činnosti nie je predmetom verejnoprospešnej činnosti žalobcu. Pre podnikateľské subjekty, fyzické a právnické osoby (okrem obyvateľov Mesta M.) v rozhodnom zdaňovacom období boli vystavené faktúry v celkovej výške 87.048,- Sk. Podľa žalovaného z charakteru poskytnutých služieb a ich prijímateľov vyplýva, že sa nejedná o služby poskytované v rámci hlavnej činnosti organizácie, t. j. verejnoprospešnej činnosti, ale daňový subjekt poskytoval služby - dopravu pre podnikateľské subjekty a iné subjekty, pre iné obce, ktoré nespĺňajú atribút verejnoprospešnej činnosti obyvateľov mesta. Neodvedená daň z pridanej hodnoty za tieto zdaniteľné plnenia predstavovala 16.277,20 Sk. V stredisku 405 - správa prenajímal právnickým osobám a fyzickým osobám - podnikateľom nebytové priestory, ktoré mal v správe od Mesta M. a tieto plnenia poskytol opakovane ako oslobodené plnenia. Ako to vyplýva z charakteru poskytnutých služieb a ich prijímateľov, nejedná sa o služby v rámci hlavnej činnosti, ale ide o služby, ktoré sú predmetom dane z príjmov podľa § 18 ods. 4 zák. č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov. V zmysle citovaného ustanovenia zákona predmetom dane daňovníkov, ktorí nie sú založení alebo zriadení na podnikanie, sú príjmy z činností, ktorými dosahujú zisk, alebo ktorými sa dá zisk dosiahnuť, a to vrátane príjmov z predaja majetku, príjmov z nájomného, príjmov z reklám, príjmov z členských príspevkov a príjmov, z ktorých sa daň vyberá osobitnou sadzbou (§ 36). Z dôvodu, že vyššie uvedené plnenie nespĺňa atribút verejnoprospešnej činnosti, toto plnenie sa posudzuje ako zdaniteľné plnenie podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Neodvedená daň z pridanej hodnoty za tieto zdaniteľné plnenia predstavovala 55.506,48 Sk. Žalovaný neakceptoval odvolacie námietky žalobcu. Poukázal na úpravu vzniku daňovej povinnosti a jej výpočtu v zmysle § 14 ods. 1, § 13 ods. 1 písm. c) a § 11 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z.. Uviedol, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal, že jeho sporné činnosti mali charakter verejnoprospešnej činnosti realizovanej v rámci svojej hlavnej činnosti. Odôvodnenie dodatočného platobného výmeru zodpovedá zákonným požiadavkám. Počas výkonu opakovanej daňovej kontroly správca dane viackrát vyzval daňový subjekt na špecifikovanie základnej a podnikateľskej činnosti, ktoré však daňový subjekt nešpecifikoval a opakovane konštatoval, že ide o základnú činnosť organizácie. Na základe predložených účtovných a daňových dokladov a písomností v nadväznosti na šetrenie správcu dane vyplynulo, že daňový subjekt neopodstatnene klasifikoval časť svojich činností ako činnosť nepodliehajúcu dani z pridanej hodnoty. V protokole o daňovej kontrole, ako aj dodatočnom platobnom výmere správca dane presne špecifikoval zdaniteľné plnenia, t. j. plnenia podliehajúce dani z pridanej hodnoty a plnenia, ktoré boli vykonané v rámci hlavnej činnosti, teda plnenia mimo režimu dane z pridanej hodnoty. Žalovaný neakceptoval odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej v roku 2002 správca dane nekonštatoval porušenie právnych predpisov a priznal žalobcovi nadmerný odpočet, v dôsledku čoho bola zásadným spôsobom narušovaná právna istota daňovníka odlišnými postupmi v rámci daňového konania. Žalovaný uviedol, že daňovou kontrolou vykonanou v roku 2003 správca dane kontroloval jedno zdaňovacie obdobie a to IV. štvrťrok 2002 ako kontrolu oprávnenosti nadmerného odpočtu, o výsledku ktorej vydal rozhodnutie podľa § 15 ods. 15 zák. č. 511/1992 Zb.. Ak správca dane následne pri daňovej kontrole štyroch zdaňovacích období roka 2002 zistil nesprávnu aplikáciu hmotnoprávnych predpisov za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002, bol povinný prihliadnuť aj na toto zistenie, ako aj na všetky dôkazy, ktoré pri výkone daňovej kontroly vyšli najavo, aby zabezpečil objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci s cieľom správne určiť daň alebo vznik daňovej povinnosti a bol povinný zosúladiť tento stav s platnými právnymi predpismi. Žalovaný takisto neakceptoval odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej neboli splnené zákonné podmienky pre výkon opakovanej daňovej kontroly. Uviedol, že opakovaná daňová kontrola bola vykonaná na podnet daňového riaditeľstva a pri jej výkone odvolací orgán nezistil porušenie platných právnych predpisov. Nešlo o preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch ako sa domnieva žalobca, lebo konanie o odvolaní žalobcu bolo právoplatne skončené. Ako nedôvodnú hodnotil žalovaný aj odvolaciu námietku týkajúcu sa zániku práva správcu dane vyrubiť žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty. Toto právo správcovi dane zaniklo, pretože daňová povinnosť žalobcovi vznikla v roku 2002, úkon správcu dane smerujúci na vyrubenie rozdielu dane bol vykonaný doručením protokolu o výsledku daňovej kontroly zo dňa 18.09.2006, dňa 13.10.2006 (§ 45 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.). Vo včas podanej žalobe sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj dodatočného platobného výmeru Daňového úradu M. G. K. a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal na skutočnosť, že problém zdaňovania príspevkových organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta nebol zo strany daňovej správy jednoznačne riešený. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola na úseku dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 2002, pričom protokol o daňovej kontrole, ako aj nadväzujúce rozhodnutie Daňového úradu v M. G. K. č. 711/340/354/5062/2003 konštatovalo, že žalobca presne vymedzil zdaniteľné plnenia a neboli zistené porušenia ustanovení zákona o dani z priadnej hodnoty. Dodatočným platobným výmerom správcu dane potvrdeným rozhodnutím žalovaného bol žalobcovi vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty. Nesúhlasí so záverom žalovaného, podľa ktorého neuniesol dôkazné bremeno. Tento záver žalovaného považuje za rozporný so základnými zásadami daňového konania a znamená porušenie zásady v spravodlivý daňový proces dlhodobo judikovaný európskymi súdmi. Považuje rozhodnutie žalovaného za rozporné so zákonom o obecnom zriadení, zák. č. 567/1992 Zb. o rozpočtových pravidlách ako aj so samotným zákonom o dani z pridanej hodnoty. Konštatovanie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že príspevková organizácia zabezpečovala verejnoprávne činnosti (ktoré je povinná zabezpečovať) a tiež činnosti, ktoré spĺňajú charakteristiku podnikateľskej činnosti je v hrubom rozpore s platnou právnou úpravou. Zo zriaďovacej listiny príspevkovej organizácie vyplýva, že činnosti, ktoré boli predmetom výrubu dane, boli a sú uvedené v zriaďovateľskej listine ako hlavný predmet (hlavná činnosť) organizácie, resp. slúžili na plnenie jej základného účelu tak, ako to má na mysli zák. č. 567/1992 Zb. o rozpočtových pravidlách. Len v prípade, ak daňovník vykonal registráciu na daň z pridanej hodnoty, ide o zdaniteľné plnenia, a to len v tom rozsahu, v ktorom ide o vykonávanie podnikateľskej činnosti. Ďalej poukázal na stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky z 02.08.1999 č. 63/1269/1993, podľa ktorého hospodárska činnosť príspevkových organizácií nie je podnikaním, ale plnením základných verejných funkcií alebo verejnoprospešnej činnosti. V rámci hlavnej činnosti dosahuje príspevková organizácia výnosy, nie zisk. Ďalej sa v stanovisku uvádza, že charakterizovať niektorý druh hospodárskej činnosti ako typické podnikanie nie je možné. V rámci podnikateľskej činnosti možno poskytovať napr. zdravotné, školské a iné služby. Tie isté činnosti sú uložené aj príspevkovým organizáciám vo verejno-rozpočtovej sfére. Jediným rozlišovacím kritériom je teda len charakter cieľa a dôvodu činnosti, či sa uskutočňuje za účelom podnikania, t. j. dosiahnutia zisku alebo za účelom získavania príjmov na priame krytie časti verejných výdavkov. Ďalej namieta nesplnenie zákonných podmienok pre realizáciu opakovanej daňovej kontroly, pretože súčasne nemôže byť vedená daňová kontrola a tiež opakovaná daňová kontrola. Rozhodnutie žalovaného považuje za nepreskúmateľné, pretože z neho nie je zrejmé, z akých právnych a skutkový dôvodov tam uvedené činnosti nemôžu byť posudzované ako činnosti nepodliehajúce dani. Ide iba o všeobecné konštatovanie bez právneho skutkového obsahu a bez prepojenia na jednotlivé prípady. Poukázal na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúce sa právnej problematiky dane z pridanej hodnoty. Napokon namietal, že mu nebolo možné vyrubiť rozdiel dane, pretože došlo k zániku tohto práva správcu dane v zmysle § 45 ods. 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb.. V písomnom vyjadrení žalovaný navrhol žalobu zamietnuť zo skutkových a právnych dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že obec v zmysle § 8 ods. č môže využívať svoj majetok najmä na verejné účely, na podnikateľskú činnosť a na výkon samosprávy obce. Využívaním majetku obcí v oblasti podnikania môžu obci vznikať príjmy prostredníctvom subjektov, ktoré zriadila. Subjektom zriadeným obcou je aj žalobca. Štatút umožňuje žalobcovi vykonávať okrem verejnoprospešných služieb, ktoré sú hlavným predmetom jeho činnosti a ktoré mali byť zamerané na aktivity súvisiace s plnením úloh mesta, aj podnikateľské aktivity, ktorými má možnosť dosiahnuť zisk. Žalobca bol zaregistrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty od 01.02.2000, a preto bol povinný presne odlišovať činnosti vykonávané v súvislosti so základným poslaním - verejnoprospešnou činnosťou a činnosti súvisiace s podnikaním. Za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutočnosti rozhodujúcimi pre správne určenie dane správca dane výzvami zo dňa 04.07.2008 a 25.09.2008 vyzval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich skutočnosť, že v prípade dodávky tepla a teplej úžitkovej vody, údržby, dopravných úkonov, odvozu fekálií pre podnikateľské subjekty a iné subjekty a obce, resp. občanov ide o dodávku v rámci základnej činnosti organizácie, teda že sa nejedná o zdaniteľné plnenia v zmysle § 2 zák. č. 289/1995 Z. z.. Vo vyjadrení zo dňa 28.07.1998 žalobca konštatoval, že vykonáva základnú činnosť, ktorej výsledky nepodliehajú daňovým povinnostiam podľa zákona o dani z pridanej hodnoty a činnosti podliehajúce tejto dani. Pokiaľ ide o dodávku tepla žalobca sa zaoberá len dopadom vydania licencie na vykonávanie tejto činnosti, ktorá je všeobecným oprávnením na výkon určitej činnosti a nič nevypovedá o podnikaní a zaradení určitej činnosti do podnikateľských aktivít, nereagoval však na požiadavku správcu dane konkretizovať, v akej výške dodal teplo a teplú úžitkovú vodu v rámci svojej hlavnej činnosti a v rámci svojej hospodárskej - podnikateľskej činnosti, pričom v tomto smere sa absencia vyjadrenia týkala tiež činnosti v ďalších kontrolovaných strediskách. Tým si žalobca dostatočným spôsobom nesplnil svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb.. Napriek tomu správca dane si v súlade s ustanovením § 29 ods. 1, 2 citovaného zákona zabezpečil dostatok dôkazov preukazujúcich, že žalobca okrem činností vykonávaných v súvislosti s verejnoprospešnou činnosťou v prospech mesta, vykonával aj činnosti pre iné subjekty, ktoré mali charakter zdaniteľného plnenia. Správca dane vyčerpávajúcim spôsobom identifikoval jednotlivé činnosti žalobcu, ktoré nespĺňajú atribút verejnoprospešnej činnosti obyvateľom mesta a ktoré sa posudzujú ako zdaniteľné plnenia. Následne špecifikoval konkrétne porušenia § 14 zákona o dani z pridanej hodnoty. Podľa výsledkov kontroly žalobca podnikateľskú činnosť zúžil len na dodávku tepla a teplej úžitkovej vody pre odberateľa OSB M. G. K. a Bytové hospodárstvo M., ku ktorej si uplatnil daň z pridanej hodnoty. Všetky ostatné činnosti považoval žalobca za činnosti vykonávané v rámci hlavnej, teda verejnoprospešnej činnosti, preto tieto plnenia nezdanil. K námietke o nezákonnosti opakovanej daňovej kontroly uviedol, že opakovaná daňová kontrola bola vykonaná na podnet odvolacieho orgánu v súlade s ustanovením § 15b ods. 1 písm. c) zák. č. 511/1992 Zb., pričom zodpovedala i negatívnej definícií opakovanej daňovej kontroly, ktorý v zmysle ustanovenia § 15b ods. 3 citovaného konaní. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 29.04.2010 č. k. 6S/60/2009-32 zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú. Na základe podaného odvolania žalobcom proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach, Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave uznesením zo dňa 30.03.2011 č. k. 6Sžf/39/2010 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29.04.2010 č. k. 6S/60/2009-32 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia uviedol, že krajský súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu na základe žaloby nemohol v súlade so zákonom konať a rozhodnúť bez listinných dôkazov zadovážených daňovými orgánmi v daňovom konaní preukazujúcich dôvodnosť alebo nedôvodnosť daňovej povinnosti žalobcu za predmetné zdaňovacie obdobie (IV. štvrťrok 2002) a až následne bolo jeho povinnosťou, aby v rozhodnutí vo veci samej dal jednoznačnú odpoveď na všetky námietky žalobcu uvedené v žalobe proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu vzhľadom na uvedené takéto závery podľa názoru odvolacieho súdu neobsahuje, a teda je nepresvedčivé a zjavne nedôvodné. Zároveň uviedol, že na súdnom pojednávaní 29.04.2009 súd oboznámil z administratívneho spisu žalovaného, ktorý mu bol zaslaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky v Bratislave listinné dôkazy, ktoré oboznámil ale obsah oboznámených listín zo zápisnice súdu nevyplýva. Krajský súd výzvou zo dňa 19.05.2011 vyzval žalovaného, aby súdu zaslal úplný, žurnalizovaný originál administratívneho spisu vzťahujúceho sa na preskúmavané rozhodnutie z 25.03.2009 č. I/223/6101-38058/2009/992517-r, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu M. G. K. č. 711/230/25128/09/Šir zo dňa 30.12.2008. Žalovaný v liste zo dňa 13.06.2011 súdu oznámil, že prílohou vyjadrenia k žalobe v predmetnej veci boli originály dôkazov a to dodatočný platobný výmer, odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru, preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ostatné dôkazy označené pod č. 1, 5 až 15 boli pripojené k žalobe vo veci 7S/51/2009 a tak súdu predložili kópie dôkazov označené vo vyjadrení pod bodom č. 1, 5 až 15 s tým, že takto bol predložený úplný žurnalizovaný administratívny spis žalovaného, ako aj Daňového úradu M. G. K.. Žalobca ako príspevková organizácia Mesta M. bol založený uznesením Mestského zastupiteľstva v M. č. 14/1999/1 zo dňa 29.12.1999. Podľa článku 3 Zakladacej listiny žalobcu je predmetom jeho činnosti verejnoprospešná činnosť (údržba verejného osvetlenia a rozhlasu, údržba verejnej zelene, čistenie komunikácií a ostatných plôch, zimná údržba komunikácií, pohrebné služby, odvoz tuhého domového odpadu a ďalšie činnosti). Podľa článku 2, článku 6 a článku 7 štatútu žalobcu schváleného už citovaným uznesením Mestského zastupiteľstva v M. žalobca v rámci svojich možností ako príspevková organizácia má vykonávať podnikateľské aktivity za účelom zníženia potreby dotácií mesta, pričom hospodári s majetkom, ktorý mu pri založení zverilo mesto a s majetkom nadobudnutým v priebehu podnikania. Žalobca môže vyvíjať podnikateľské aktivity a viesť ich na osobitnom účte. Podľa § 21 ods. 2, 4, § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách (platil do 31.12.2004) príspevkové organizácie sú aj právnické osoby obce, ktoré sú na rozpočet obce zapojené príspevkom. Platia pre ne finančné vzťahy určené obcou v rámci ich rozpočtov. Zriaďujú sa rozhodnutím obce na plnenie úloh obce, t. j. na plnenie ich základných verejných funkcií alebo na verejnoprospešné činnosti, ktoré sú na základe osobitných predpisov alebo rozhodnutia príslušných orgánov úplne alebo čiastočne financované z rozpočtu obce. Príspevková organizácia je právnická osoba, ktorá svoje príjmy používa na financovanie vlastnej činnosti a doplnenie zdrojov sa zabezpečuje z rozpočtu obce. Môže vykonávať podnikateľskú činnosť len po predchádzajúcom písomnom súhlase zriaďovateľa za podmienok ustanovených týmto zákonom a osobitným predpisom. Podľa § 42 zákona č. 303/1995 Z. z. príspevková organizácia môže vykonávať so súhlasom zriaďovateľa podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti, pre ktorú bola zriadená, iba ak plní úlohy určené zriaďovateľom. Náklady na podnikateľskú činnosť musia byť kryté výnosmi z nej. Prostriedky získané touto činnosťou používa príspevková organizácia na skvalitňovanie služieb poskytovaných v rámci hlavnej činnosti. Príspevková organizácia sleduje podnikateľskú činnosť na samostatnom bežnom účte, pričom príjmy (výnosy) a výdavky (náklady) z tejto činnosti sa nerozpočtujú. Zisk z podnikateľskej činnosti príspevkovej organizácie po zdanení je zdrojom rezervného fondu príspevkovej organizácie. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2003 zdaniteľným plnením je: a) dodanie tovaru, pri ktorom dochádza ku zmene vlastníckeho práva k tovaru alebo k prevodu správy tovaru, b) poskytovanie služieb Zdaniteľným plnením podľa ods. 1 je plnenie uskutočňované v rámci podnikania alebo v rámci činnosti, ktorá súvisí s podnikaním; činnosť súvisiaca s podnikaním je činnosť vykonávaná príležitostne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, z ktorej podnikateľ dosahuje príjem, alebo ktorou sa inak dá príjem dosiahnuť (§ 2 ods. 2 písm. a) uvedeného zákona). Osobou podliehajúcou dani je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá uskutočňuje zdaniteľné plnenie podľa ods. 1 a 2 (§ 2 ods. 2 uvedeného zákona). Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. daňová povinnosť vzniká platiteľovi dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak. Zdaniteľné plnenie je uskutočnené pri poskytovaní služieb dňom ich poskytnutia alebo zaplatenia, a to tým dňom, ktorý nastane skôr (§ 13 ods. 1 písm. c) zákona č. 289/1995 Z. z.). Podľa § 20 ods. 1 zák. č. 289/1995 Z. z. platiteľ môže odpočítať daň ak zdaniteľné plnenie príjme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení: a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14, b) ktoré sú oslobodené od dane podľa §§ 37, 38 a 39, c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a). Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia platiteľ príjmov zdaniteľné plnenie na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, pri ktorých môže odpočítať daň podľa ods. 1 a súčasne aj na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení oslobodených od dane podľa § 26 je povinný postupovať podľa § 21 aj v prípade, ak pri prijatí zdaniteľného plnenia nevie určiť, či prijaté zdaniteľné plnenie použije na uskutočnenie zdaniteľných plnení, pri ktorých môže odpočítať daň podľa ods. 1, alebo na uskutočnenie zdaniteľných plnení oslobodených od dane podľa § 26. Ak platiteľ príjme zdaniteľné plnenie pri ktorom je určené čiastočne na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení a čiastočne na výkon činnosti, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami za daň na vstupe sa použije daň uplatnená na prijaté zdaniteľné plnenie znížená pomerne podľa rozsahu použitia prijatého zdaniteľného plnenia; pomer platiteľ určí najmä podľa pracovných hodín, obratu, zisku a počtu zamestnancov vzťahujúcich sa na uskutočnenie zdaniteľných plnení a na výkon činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami. Ak platiteľ nevie určiť rozsah použitia prijatého zdaniteľného plnenia na výkon činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami, nemôže odpočítať daň (§ 20 ods. 4 zák. č. 289/1995 Zb.). Podľa § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste kde to účel kontroly vyžaduje. Podľa ods. 13 uvedeného ustanovenia daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom, alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice o dohode a výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode a výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§44) to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa ods. 12 alebo spísanie zápisnice o dohode a výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestom konaní (ods. 3) za úkon smerujúci na vyrubenie alebo rozdiel dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly. Podľa § 15b ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.12.2003 opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie daňová kontrola tej istej dane u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná na podnet odvolacieho orgánu podľa § 48 ods. 1. Opakovanou daňovou kontrolou nie je preverenie výsledku daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch (§ 15b ods. 3 písm. a)). Podľa § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynie päťročná lehota znova od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Z doplneného administratívneho spisu správneho orgánu, ktorý ho doplnil na základe výzvy Krajského súdu v Košiciach potom, čo rozsudok krajského súdu bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave z dôvodu, že súd nemal k dispozícii úplný žurnalizovaný administratívny spis vzťahujúci sa na preskúmavané rozhodnutie súd zistil, že Daňový úrad v M. G. K. dňa 05.03.2003 vyhotovil protokol o daňovej kontrole na daň z pridanej hodnoty vykonanej u žalobcu za IV. štvrťrok 2002, pričom v protokole sa konštatovalo, že kontrolou dane na výstupe nebolo zistené porušenie § 14 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Rozhodnutím zo dňa 14.03.2003 č. 711/230/678/6162/2003/Pe/Ši správca dane podľa § 15 ods. 15 a § 30 zák. č. 511/1992 Zb. priznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002 vo výške 116.338,- Sk z dôvodu, že nadmerný odpočet zistený daňovou kontrolou sa neodlišuje od nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobie. Predmetom rozhodnutia Daňového úradu M. G. K. zo dňa 14.03.2003 bolo priznanie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002, kým predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.03.2009 č. I/223/6101-38058/2009/992517-r, ktorým podľa § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu M. G. K. zo dňa 30.12.2008 č. 711/230/25128/08/Šir, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b), bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. dorubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002 v sume 195.311,- Sk (6.483,13 Eur). Z uvedeného dôvodu teda nebola splnená zákonná prekážka právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 25 ods. 1 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb.. Rozdielnosť posudzovania zdaniteľnosti plnení poskytovaných žalobcom ako príspevkovou organizáciou v rámci daňovej kontroly vykonanej v roku 2003 a v tomto konaní v roku 2006 bola podľa žalovaného spôsobená nesprávnou aplikáciou hmotnoprávnych predpisov pri vykonaní daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002. Preto podľa názoru súdu nemožno hovoriť o nerešpektovaní zásady rovnakého rozhodovania v skutkovo rovnakých alebo porovnateľných veciach. Rozhodujúcou otázkou, ktorou sa mal súd zaoberať pri preskúmavaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia je posúdenie toho, či plnenia žalobcu, z ktorých správca dane žalobcovi vyrubil daň z pridanej hodnoty tejto dani skutočne podliehali. Ustanovenie § 42 ods. 1 až 4 zák. č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách (platný do 31.12.2004) umožňoval príspevkovej organizácii vykonávať so súhlasom zriaďovateľa podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti, pre ktorú bola zriadená, pričom náklady - výdavky na podnikateľskú činnosť museli byť kryté výnosmi - príjmami z nej. Zisk z podnikateľskej činnosti príspevkovej organizácie po zdanení bol zdrojom jej rezervného fondu. Zo zakladacej listiny a štatútu žalobcu nesporne vyplýva, že bol založený na plnenie verejnoprospešných činností. Účelom verejnoprávnych činností špecifikovaných v týchto dokumentoch bolo zrejme zabezpečiť potreby Mesta M. a jeho občanov. Takýto cieľ činnosti uvedené ako verejnoprávne činnosti v týchto dokumentoch, ak sa vykonávali v prospech podnikateľských subjektov a iných subjektov, občanov iných obcí a miest nemohli sledovať. Preto rozlišovacím kritériom pre určenie, či konkrétna činnosť vykonávaná žalobcom mala charakter verejnoprospešnej činnosti, alebo išlo o podnikanie za účelom dosiahnutia zisku, môže byť len účelovosť tejto činnosti, t. j. aký cieľ výkonom tejto činnosti príspevková organizácia sledovala a čo bolo dôvodom jej aktivít. Súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že pri výkone činnosti v oblasti výroby a rozvodu tepla a teplej úžitkovej vody bolo povinnosťou žalobcu uplatniť daň z pridanej hodnoty nielen voči podnikateľským a iným subjektom aj pri plneniach vo vzťahu k užívateľom bytov - občanov Mesta M.. Žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty si v zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia - došlé faktúry za dodávku plynu od dodávateľa Slovenský plynárenský podnik, za došlé faktúry za nákup tuhého paliva, faktúry za práce vykonané v kotolni a pod. v plnej výške, t. j. sám deklaroval, že prijaté zdaniteľné plnenia použije na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Keďže žalobca ako platiteľ dane prijal zdaniteľné plnenia na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení, pri ich dodaní mu vznikla povinnosť uplatniť daň z pridanej hodnoty. Žalobca tým, že dodával teplo a teplú úžitkovú vodu pre podnikateľské a iné subjekty (napr. rozpočtové organizácie) nesporne nevykonával verejnoprospešnú činnosť, ale len uskutočňoval podnikateľskú činnosť. Rovnako to platí aj vo vzťahu k poskytovaniu ďalších služieb (stavebné práce a stavebné úpravy, odvoz fekálií motorovým vozidlom značky IFA a poskytnutie dopravných služieb) pre podnikateľské subjekty, iné obce, Farský úrad v M. a obyvateľov iných obcí. Žalobca tým nezabezpečoval plnenie povinností, ktoré by mu ukladali osobitné zákony (napr. na úseku likvidácie odpadov), pretože takéto povinnosti by sa mali týkať iba jeho územného obvodu. Tieto aktivity by bolo možné hodnotiť ako verejnoprospešnú činnosť iba vo vzťahu k zabezpečovaniu potrieb mesta a obyvateľov mesta (napr. oprava a údržba mesta, prekládka verejného rozhlasu, odvoz fekálií v prospech obyvateľov Mesta M. a pod.). K námietke žalobcu, že správny orgán nedostatočne rozlišoval, ktoré činnosti vykonával žalobca ako verejnoprospešné činnosti a ktoré ako podnikateľskú činnosť súd uvádza, že správca dane len zosumarizoval jednotlivé faktúry pod sebou a konštatoval, že ide o zdaniteľné plnenie z čoho vyplýva, že rozlišoval medzi jednotlivými činnosťami, čo napokon vyplýva aj z obsahu protokolu o výsledku zistenia z opakovanej daňovej kontroly zo dňa 03.12.2008 č. 711/320/23921/2008/Rsn, ktorý je súčasťou pripojeného administratívneho spisu a podľa názoru súdu nie je potrebné už v odôvodnení rozsudku opätovne jednotlivé faktúry, ktorých je väčšie množstvo opakovane špecifikovať, v ktorej o aké činnosti, alebo podnikateľskú činnosť išlo. Žalobca sám konkrétne neuvádza ktoré predložené faktúry mal na mysli, že ich činnosť nebola správne zadelená a v tejto súvislosti súd poukazuje na to, že bolo povinnosťou žalobcu, ktorá pre neho vyplýva z citovaného ustanovenia § 29 zák. č. 511/1992 Zb., že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý má preukázať všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencii alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Námietku žalobcu, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane sú nepreskúmateľné má za nedôvodnú, lebo správca dane - Daňový úrad M. G. K. v dodatočnom platobnom výmere špecifikoval plnenia, ktoré kvalifikoval ako výkon všeobecne prospešnej činnosti a podnikateľskej činnosti. Zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré sú stanovené v § 30 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. zodpovedá nielen odôvodnenie dodatočného platobného výmeru správcom dane, ale aj odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, ktorý sa podrobne zaoberal zdôvodnením rozlíšenia činnosti verejnoprospešnej a podnikateľskej, ktoré žalobca vykonával a o ktorých predložil listinné dôkazy. Súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu, že v tej istej veci sa vedú dve konania, keď je súčasne vedená daňová kontrola a opakovaná daňová kontrola, čo je v rozpore s ustanovením § 15 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb., podľa ktorého je daňová kontrola ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom, je teda ukončená ešte pred vydaním rozhodnutia správcu dane vo vyrubovacom konaní, a preto opakovaná daňová kontrola, ktorá bola začatá na pokyn žalovaného ako odvolacieho orgánu nemôže prebiehať súčasne s daňovou kontrolou, ktorá bola ukončená zákonným spôsobom. V tomto prípade nešlo o preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, pretože konanie o odvolaní bolo ukončené doručením rozhodnutia odvolacieho orgánu všetkým účastníkom a opakovaná daňová kontrola bola vykonaná až po realizácii právneho názoru odvolacieho orgánu vysloveného v rozhodnutí o zrušení a vrátení veci, teda po jeho právoplatnosti, ktorým sa konanie o riadnom opravnom prostriedku skončilo. Opakovaná daňová kontrola bola vykonaná v súlade s § 15b ods. 1 písm. c) zák. č. 511/1992 Zb., pretože odvolací orgán - Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky bolo oprávnené nariadiť opakovaný výkon daňovej kontroly. Jej vykonaniu nebránilo ani ustanovenie § 15b ods. 3 písm. a), pretože nešlo o preverovanie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch. Súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu, že došlo k zániku práva vyrubiť daň. Stotožňuje sa s právnym názorom žalovaného podľa ktorého nedošlo k zániku práva správcu dane vyrubiť rozdiel dane v zmysle § 45 ods. 1, 2 zák. č. 511/1992 Zb.. Správne poukázal na ustanovenie § 15 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. podľa ktorého doručenie protokolu o daňovej kontrole (doručenie protokolu o výsledku daňovej kontroly zo dňa 18.09.2006) sa považuje úkon smerujúci na vyrubenie rozdielu dane a v danom prípade tento úkon bol vykonaný dňa 13.10.2006 jeho doručením. V kontexte ustanovením § 45 ods. 2 potom lehote 5 rokov plynie znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o úkone smerujúcom na vyrubenie dane vyrozumený a začala plynúť od konca roka 2006, lebo ako už bolo uvedené, protokol o výsledku daňovej kontroly žalobcovi bol doručený 18.09.2006. V danom prípade neuplynula ani objektívna lehota na vyrubenie dane, ktorá je 10 ročná a počíta sa od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby bol v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov, a preto súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Neúspešnému žalobcovi súd nepriznal právo na náhradu trov konania v súlade s § 250k ods. 1 O.s.p.. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 333/2011 Z. z. daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky sú podľa predpisov účinných do 31.12.2011 finančným riaditeľstvom podľa tohto zákona (toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.01.2012). Preto súd v tomto konaní už žalovaného označil ako Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie prijal senátu Krajského súdu v Košiciach v pomere 3 : 0 (ustanovenie § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.