Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/123/2024 z 25. 3. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Banská Bystrica 17Co/123/2024 6223200825 25. 03. 2025 JUDr. Ľubomír Šabla ECLI:SK:KSBB:2025:6223200825.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobkyne: A. B. C. D., E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XX. XXXXXXX XXXX/XX, XXX XX F. F., právne zastúpená JUDr. Dušanom Repákom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Krížna 47, 811 07 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, proti žalovaným: 1/ G. D., nar. XX. XX. XXXX a 2/ H. I. D., nar. XX. XX. XXXX, obaja trvale bytom J. XX, XXX XX J., právne zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Gabriela Klátiková, PhD., s.r.o., so sídlom Terézie Vansovej 446/8, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 53 796 306, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. VK-12C/22/2023 - 192 zo dňa 1. februára 2024 ako súdu prvej inštancie, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa žalobou došlou na súd prvej inštancie dňa 05. 05. 2023 domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaných 1/ a 2/ podať návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností z kúpnej zmluvy zo dňa 13. 05. 2020, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Veľký Krtíš, k. ú. K. L., obec J., evidovaných Okresným úradom Veľký Krtíš, katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XX (ďalej len „LV“), ako: a) pozemok – parcela CKN č. XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 292 m2, b) pozemok - parcela CKN č. XX - zastavená plocha a nádvorie o výmere 179 m2, c) pozemok – parcela CKN č. XX – záhrada o výmere 491 m2 a d) rodinný dom súp. č. XX, postavený na parcele CKN č. XX (ďalej aj „nehnuteľnosti“), z predávajúcich (žalovaných) na kupujúcich (žalobkyňu a bývalého manžela žalobkyne, resp. syna žalovaných A. G. B. G. D., E.) (ďalej len „kúpna zmluva“). V petite žaloby bol uvedený text znenia návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. 2. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 31. 01. 2024 žalobkyňa navrhla, aby súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby tak, že súd ukladá žalovaným 1/ a 2/ podať návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V petite žaloby zostal naďalej uvedený text celého znenia návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Súd prvej inštancie posúdil uvedené podanie žalobkyne ako doplnenie žaloby o uvedenie lehoty a okamihu, od ktorého majú žalovaní podať návrh na vklad do katastra nehnuteľností s určeným znením, ktoré sa nezmenilo. Nešlo teda o kvalitatívnu ani kvantitatívnu zmenu žaloby, preto súd prvej inštancie o zmene žaloby podľa § 142 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej aj „CSP“) nerozhodoval.

3. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne (prvý výrok) a žalovaným 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaní“) priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu (druhý výrok). 4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav veci: 5. Dňa 13. 05. 2020 bola medzi žalovanými ako predávajúcimi, a žalobkyňou a jej bývalým manželom ako kupujúcimi, uzavretá kúpna zmluva. Kupujúci mali nadobudnúť nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva (manželov) v podiele 1/1. kúpna cena bola dohodnutá vo výške 50 000,- Eur a mala byť uhradená na účet predávajúcich M. M., N. (ďalej aj „banka“), a to z úveru na bývanie poskytnutého kupujúcim bankou na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 05. 05. 2020 (ďalej len „zmluva o úvere“). Kupujúci mali nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe právoplatného rozhodnutia Správy katastra vo Veľkom Krtíši o povolení vkladu do katastra nehnuteľnosti, pričom zmluvné strany sa dohodli, že návrh na vklad mali podať predávajúci (čl. V kúpnej zmluvy). kúpna zmluva bola vyhotovená v 5 rovnopisoch, z ktorých každý mal mať platnosť originálu. Žalovaní podpísali všetkých 5 rovnopisov zmluvy, úradne ich overili na O. P. K. J. dňa 13. 05. 2020. Kupujúci podpísali len jeden rovnopis kúpnej zmluvy, pričom tento rovnopis bol vo fotokópii predložený banke, ktorá kúpnu cenu žalovaným uhradila z navýšeného úveru poskytnutého kupujúcim na základe zmluvy o úvere. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné. Žalovaní mali dňa 11. 06. 2020 odstúpiť od kúpnej zmluvy, ako dôvod odstúpenia uviedli uzavretie zmluvy v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok. Odstúpenie od kúpnej zmluvy prevzal kupujúci A. G. B. G. D., E., žalobkyni doručené nebolo. Z predloženého výpisu z účtu žalovanej 2/ v M. M., N. z 12. 06. 2020 vyplynulo, že na bankový účet (č. účtu: M. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX) kupujúceho A. G. B. G. D., E. bola predávajúcimi vrátená suma 35 000,- Eur. 6. Súd prvej inštancie na základe takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodná. Predmetnú žalobu súd prvej inštancie posúdil ako žalobu o splnenie povinnosti (§ 137 písm. a/ CSP). Uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala uloženia povinnosti žalovaným podať návrh do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy. Žalovaní sa k tejto povinnosti zaviazali v čl. V kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie zastal názor, že v danom prípade by nenahrádzal prejav vôle žalovaných, ale ukladal im povinnosť. Ďalej s poukazom na § 137 písm. d) CSP (a contrario) súd prvej inštancie skonštatoval, že pokiaľ to nevyplýva z osobitného právneho predpisu (najmä z predpisu hmotného práva), tak nie je prípustné domáhať sa určenia právnej skutočnosti (napr. platnosti právneho úkonu), preto otázku platnosti kúpnej zmluvy a odstúpenia od nej zo dňa 11. 06. 2020 skúmal ako predbežnú právnu otázku. 7. Súd prvej inštancie uviedol, že pre platnosť právneho úkonu sa v zmysle § 37 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) vyžaduje, aby tento úkon bol urobený (okrem iného) slobodne a vážne; inak je absolútne neplatný. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko ju žalobkyňa neuzavrela slobodne, uzavrela ju v dôsledku nátlaku a naliehania (bezprávna vyhrážka) A. G. B. G. D., E., jej bývalého manžela. Sama v podstate nemala záujem o uzavretie kúpnej zmluvy. Poukázal na vyjadrenie žalobkyne doručené súdu prvej inštancie dňa 30. 08. 2023, v ktorom táto uviedla, že zmluvu o úvere týkajúcu sa navyšovania hypotekárneho úveru podpísala pod nátlakom, pretože syn žalovaných (jej bývalý manžel), potreboval peniaze na kúpu pozemkov v Banskej Bystrici, ktoré kúpil na obchodnú spoločnosť H., spol. s. r.o. a tvrdil, že má pištoľ pri hlave, ak mu žalobkyňa navýšenie úveru nepodpíše. Aj na pojednávaní konanom dňa 07. 12. 2023 žalobkyňa potvrdila, že kúpnu zmluvu v podstate uzatvárala z dôvodu, že na ňu naliehal jej bývalý manžel. Žalobkyňa tiež uviedla, že finančné prostriedky vôbec nepotrebovali, nepotrebovali úver preto nijakým spôsobom navyšovať, pretože v rodinnom dome, ktorý si spolu s bývalým manželom postavili, už bývali od roku 2016 a tento bol plne dokončený, nebolo preto potrebné už do neho viac investovať. Žalobkyňa nemala záujem zmluvu uzavrieť, to bolo v konaní nesporné. 8. Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že nebola splnená ani ďalšia podmienka pre platnosť právneho úkonu v zmysle § 37 OZ, ktorou je, že právny úkon musí byť urobený vážne. Súd prvej inštancie bol názoru, že v danom prípade sa jednalo o simulovaný právny úkon, a to za účelom získania navýšeného hypotekárneho úveru zo zmluvy o úvere, prejav vôle kupujúcich nadobudnúť vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam predávajúcich nebol urobený vážne. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že svedok A. G. B. G. D., E., na pojednávaní uviedol, že spoločne so žalobkyňou reálne nepotrebovali bývať v dome žalovaných, pretože v čase uzatvárania kúpnej zmluvy bývali vo svojom (vlastnom) rodinnom dome. Jediným zámerom bolo získanie navýšenia pôvodného úveru, na dosiahnutie čoho im postačovalo preukázať zámer kúpy ďalšej nehnuteľnosti. Žalobkyňa nikdy v priebehu konania neuviedla, že mala reálny záujem nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a následne ich potom nejakým spôsobom užívať. Žalobkyňa uviedla, že jej úlohou bolo len podpísať zmluvu o úvere (a kúpnu zmluvu) a o všetko ostatné sa staral bývalý manžel. Uviedla ďalej, že ich rodinný dom bol v tom čase dokončený a nepotrebovali kvôli tomu navyšovať pôvodný úver. V konaní bolo preukázané, že iba jedno vyhotovenie kúpnej zmluvy bolo podpísané všetkými zmluvnými stranami. To bolo vo fotokópii predložené banke a nebolo sporné, že banka na základe toho potom pôvodný úver navýšila a kúpna cena bola zaplatená z takto navýšeného úveru. Súd prvej inštancie zastal názor, že z uvedeného dôvodu ani nedošlo k podpisu ďalších 4 vyhotovení kúpnej zmluvy (zo strany kupujúcich), a preto ani nebol zo strany predávajúcich podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech kupujúcich, keďže to banka nevyžadovala. Súd prvej inštancie sa javilo, že odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo zo strany žalovaných urobené z dôvodu nevedomosti všetkých vyššie uvedených právnych skutočností a ich následkov, resp. len z opatrnosti. Navyše dňa 12. 06. 2020 bola časť kúpnej ceny vo výške 35.000,- Eur vrátená na účet kupujúceho A. G. B. G. D., E.. 9. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ by vyhodnotil kúpnu zmluvu ako platnú, mal za to, že odstúpenie od kúpnej zmluvy zo strany žalovaných platné nebolo. Jednak preto, že nebolo doručené obidvom kupujúcim, ale len jednému z nich (A. G. B. G. D., E.) a jednak preto, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaní uzavreli kúpnu zmluvu v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok (§ 49 OZ), teda že by bol daný tento dôvod odstúpenia od zmluvy. 10. Napokon súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť podať návrh na vklad do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaní do konania predložili dva rovnopisy kúpnej zmluvy, ktoré však nie sú opatrené podpismi kupujúcich, a preto žalovaní nemohli podať návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, keďže prílohou takého podania musia byť aj dve vyhotovenia kúpnej zmluvy podpísané všetkými zmluvnými stranami, účastníkmi zmluvy. Vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami (§ 232 ods. 1 CSP). V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie skonštatoval, že pokiaľ by aj bola žaloba po hmotnoprávnej stránke dôvodná, tak by jej nemohol vyhovieť, pretože už v čase vyhlásenia rozsudku bolo zrejmé, že vyhovujúci rozsudok by nebol vykonateľný v lehote 3 dní odo dňa jeho právoplatnosti. Žalobkyňa by si totiž musela v prvom rade zabezpečiť dva žalovanými podpísané rovnopisy kúpnej zmluvy, ktoré ak by aj žalovaní dobrovoľne predložili a následne by ich podpísala samotná žalobkyňa, tak je viac než pravdepodobné, že by rovnopisy zmluvy nepodpísal druhý kupujúci – A. G. B. G. D., E.. Žalobkyňa by tak musela podať ďalšiu žalobu na súde. 11. Pri rozhodovaní o nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP, t. j. zo zásady úspechu v konaní, pričom úspešnou stranou v konaní boli žalovaní, keďže žaloba bola zamietnutá. 12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Napadnutý rozsudok považovala za nesprávny z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t. j. z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 13. Vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivý proces žalobkyňa namietala v prvom rade prekvapivosť napadnutého rozsudku. Uviedla, že súd prvej inštancie pri predbežnom právnom posúdení sporu neuviedol taký právny názor, ktorý by bol v súlade s právnym názorom vyplývajúcim z napadnutého rozsudku. Na prvom pojednávaní dňa 07. 12. 2023 uviedol súd prvej inštancie predbežný právny názor, že považuje žalobu v celom rozsahu za dôvodnú. V napadnutom rozsudku však súd prvej inštancie

dospel k diametrálne odlišnému právnemu názoru; žalobu v celom rozsahu zamietol. Uvedeným postupom bolo žalobkyni znemožnené vyjadriť sa v civilnom sporovom konaní k právnemu názoru súdu prvej inštancie a tomu prispôsobiť svoj procesný postup. Ak by súd prvej inštancie na prvom pojednávaní uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú, tak by žalobkyňa s prihliadnutím na argumentáciu súdu prvej inštancie predniesla vlastné právne posúdenie, ktoré by znegovalo právny názor súdu prvej inštancie, alebo by pristúpila k späťvzatiu či zmene žaloby, ak by dospela k záveru, že právny názor súdu prvej inštancie je správny a dôvodný. K uvedenému postupu však zo strany súdu prvej inštancie nedošlo, čím bola žalobkyňa ukrátená o možnosť vyjadriť sa k právnemu názoru súdu prvej inštancie a taktiež o možnosť zvoliť alternatívne procesné prostriedky, ktoré jej CSP priznáva (napr. použitie prostriedkov procesného útoku a pod.). 14. Porušenie práva na spravodlivý proces žalobkyňa videla aj v tom, že súd prvej inštancie sa nepokúsil viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu, napriek tomu, že tomuto nebránili žiadne skutkové okolnosti. Súd má obligatórnu mediačnú povinnosť, na základe ktorej sa má snažiť o zmierlivé vyriešenie sporu medzi sporovými stranami. Táto povinnosť súdu prvej inštancie vyplýva aj z ustanovenia § 148 CSP. V predmetnom sporovom konaní však súd prvej inštancie takýmto spôsobom nepostupoval. Súd prvej inštancie mal podľa názoru žalobkyne vyvinúť úsilie, ktoré by v konečnom dôsledku mohlo znamenať hospodárnejšie skončenie daného konania v skoršej fáze. 15. Žalobkyňa tiež v odvolaní argumentovala nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku. Uviedla, že súd prvej inštancie záver ohľadom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne neozrejmil. Uviedla, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé na základe čoho, resp. akých konkrétnych skutočností súd prvej inštancie ustálil skutočnosť, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, ba dokonca simulovaným právnym úkonom. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych dôkazov súd prvej inštancie ustálil závery o nedostatku slobodnej a vážnej vôle žalobkyne, tieto závery sú navyše nepodložené a nanajvýš absurdné. Zo záverov súdu prvej inštancie nie je zrejmá žiadna argumentačná logika, akou sa súd pri rozhodovaní spravoval, čo spôsobuje absolútnu nemožnosť preskúmateľnosti uvedených záverov súdu prvej inštancie, nakoľko v napadnutom rozsudku absentuje zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných ustanovení právneho predpisu. Napadnutý rozsudok nie je presvedčivý a javí sa byť svojvoľný, pretože súd prvej inštancie nepoukázal na žiadnu rozhodovaciu prax, ani na ustanovenia právnych predpisov, z ktorých by právne závery súdu prvej inštancie vyplývali. 16. Žalobkyňa ďalej v odvolaní namietala skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Uviedla, že napadnutý rozsudok trpí skutkovými vadami, nakoľko bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne pri hodnotení dôkazov zobral do úvahy skutočností, ktoré z predložených dôkazov nevyplynuli a neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli v spore jednoznačne preukázané. Zdôraznila, že uzavretie kúpnej zmluvy bolo v konaní nesporné. Spochybnila právny záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy pre nedostatok slobodnej a vážnej vôle žalobkyne, resp. žalovaných (§ 37 OZ). Mala za to, že kúpna zmluva je platný a účinný právny úkon. V tomto smere žalobkyňa namietala nesprávnosť skutkového záveru súdu prvej inštancie o nedostatku jej slobodnej vôle pri uzatvorení kúpnej zmluvy. Žalobkyňa poprela skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že by uzavrela kúpnu zmluvu pod psychickým nátlakom. Argumentovala, že uvedená skutočnosť nebola v konaní preukázaná a nebola nesporná. Žalobkyňa nikdy v priebehu sporu takúto skutočnosť explicitne netvrdila. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by pri uzatvorení kúpnej zmluvy konala pod nedovoleným nátlakom zo strany A. G. B. G. D., E., resp. žalovaných. Žalobkyňa súdu v rámci písomných podaní a pri výsluchu na pojednávaní len ozrejmila, že jej bývalý manžel mal u nich v domácnosti na starosti financie a ona mu v tomto smere dôverovala, t. j. „poslúchala manžela“, čo však neznamená, že bola „dotlačená“ A. G. B. G. D., E., jej bývalým manželom, k podpísaniu (uzavretiu) kúpnej zmluvy. Vôľa žalobkyne pri uzatvorení kúpnej zmluvy bola slobodná. Kúpna zmluva nebola uzatvorená zo strany žalovaných v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok, pri jeho uzatvorení neabsentovala slobodná vôľa ani jednej zo zmluvných strán. Jej, ako aj jej bývalému manželovi v postavení kupujúcich, i samotným žalovaným (predávajúcim), boli od samotného počiatku zrejmé účinky (následky) uzatvorenia kúpnej zmluvy. Nešlo iba o formálne uzatvorenie kúpnej zmluvy pre účely banky, ako na pojednávaní uviedla právna zástupkyňa žalovaných. Žalobkyňa nikdy explicitne neuviedla, že by jej nemali byť zrejmé následky uzatvorenia kúpnej zmluvy. Vôľa žalobkyne pri uzatvorení kúpnej zmluvy bola jednoznačne vážna, pričom vážnosť vôle pri uzatvorení kúpnej zmluvy bola daná u všetkých účastníkov zmluvy. Bezpochyby smerovala k urobeniu predmetného právneho úkonu. Účastníci kúpnej

zmluvy chceli spôsobiť právne účinky, ktoré sa s uzatvorením kúpnej zmluvy (na nehnuteľnosť) spájajú. Nešlo o simulovaný právny úkon. Žalobkyňa síce na pojednávaní uviedla, že jej úlohou bolo starať sa o rodinu a deti, teda v tomto prípade podpísať zmluvu o úvere a kúpnu zmluvu, pričom o všetko ostatné sa postaral jej bývalý manžel, ale to ešte neznamená, že by žalobkyni neboli zrejmé následky uzatvorenia zmluvy o úvere a kúpnej zmluvy. Podporne poukázala na výsluch žalovanej 2/ na pojednávaní zo 07. 12. 2023, kedy táto uviedla, že kúpnu zmluvu uzavrela s domnienkou, že k danej nehnuteľnosti bude mať právo doživotného užívania. Toto právo si mala žalovaná 2/ dohodnúť so svojim synom, bývalým manželom žalobkyne. Žalovaná 2/ nevedela, prečo právo doživotného užívania nebolo v kúpnej zmluve dohodnuté, a preto sa neskôr vzhľadom na údajné (zhoršujúce) vzťahy v rodine žalovaní rozhodli od kúpnej zmluvy odstúpiť. Žalovaná 2/ potvrdila úhradu kúpnej ceny. Žalovaná 2/ sa ďalej v rámci svojho výsluchu vyjadrila, že: „Ja som si tú kúpnu zmluvu aj prečítala a bola som si aj vedomá toho, že tam to právo doživotného užívania je, pretože pokiaľ by som si toho bola vedomá, že ja tam nebudem môcť dožiť v tom dome, ktorý sme svojpomocne postavili, tak by som takú kúpnu zmluvu nebola podpísala.“. Z vyššie uvedeného nijakým spôsobom nevyplýva skutočnosť, že by žalovaní mali prejaviť pri uzatvorení kúpnej zmluvy vôľu, ktorá nebola dostatočne vážna, resp. že by žalovaní urobili simulovaný právny úkon, keď sama žalovaná 2/ v rámci svojej výpovede viackrát poukázala na to, že od kúpnej zmluvy spolu so žalovaným 1/ odstúpili z dôvodu zhoršujúcich sa vzťahov so žalobkyňou, a teda z dôvodu obavy zo straty obydlia. Keby vôľa žalovaných nebola dostatočne vážna, tak by nemuseli odstúpiť od kúpnej zmluvy, pretože by išlo o absolútne neplatný právny úkon. 17. Žalobkyňa ďalej namietala, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo založilo ďalšiu (inú) vadu konania. Žalovaná 2/, ako ani svedok A. G. B. G. D., E. nikdy nespochybnili uzatvorenie, platnosť či účinnosť kúpnej zmluvy. Dodala, že ani právna zástupkyňa žalovaných či žalovaní na absenciu slobodnej a/ alebo vážnej vôle nepoukázali v rámci svojich vyjadrení/podaní. Samotný A. G. B. G. D., E. ako svedok, dokonca potvrdil, že kúpna zmluva existovala minimálne v jednom vyhotovení, nakoľko bola predložená banke. Súd prvej inštancie nereflektoval na argument, že žalovaní ani svedok nespochybnili uzatvorenie kúpnej zmluvy, argumentovali odstúpením od kúpnej zmluvy, čo je možné iba pri platnom právnom úkone. V prípade, že žalovaní neuzavreli kúpnu zmluvu vážne alebo slobodne, tak by nepotrebovali od absolútne neplatného právneho či simulovaného právneho úkonu odstúpiť. Súd prvej inštancie iba stroho konštatoval, že odstúpenie od kúpnej zmluvy žalovanými bolo pravdepodobné urobené len z dôvodu nevedomosti všetkých právnych skutočností a ich následkov, resp. len z opatrnosti. Žalobkyňa poukázala i na skutočnosť, že na základe kúpnej zmluvy banka poskytla žalobkyni a jej bývalému manželovi úver okrem iného i na financovanie rodinného domu žalovaných, pričom uvedené je zrejmé i z úverových podmienok financujúcej banky. Súd prvej inštancie na túto okolnosť však pri svojom rozhodovaní neprihliadol, hoci ide o preukázanú a nespornú skutočnosť. 18. Žalobkyňa uviedla i to, že napadnutý rozsudok trpí právnou vadou, nakoľko súd prvej inštancie na daný prípad obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, resp. správne zvolenú právnu normu nesprávne na daný prípad aplikoval, a to z dôvodu, že posúdil podanú žalobu ako žalobu o splnenie povinnosti v zmysle § 137 písm. c) CSP, a nie ako žalobu o nahradenie prejavu vôle. Po odcitovaní ustanovenia § 229 CSP žalobkyňa uviedla, že podľa konštantnej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky, sa žaloby o nahradenie prejavu vôle v zásade považujú za žaloby na plnenie. Správnosť takejto praxe potvrdzuje aj samotné znenie ustanovenia § 229 CSP, ktorý zákonodarca uvedenú tézu pretavil do zákonného ustanovenia CSP. Rozsudky ukladajúce povinnosť prejavu vôle strane sporu v zmysle tohto ustanovenia časovým okamihom právoplatnosti nahrádzajú tento prejav vôle. Spoločnou črtou predmetného typu žalôb o nahradenie prejavu vôle je, že bez ohľadu na formuláciu žalobného návrhu, vyhovujúci rozsudok nahrádza samotnú vôľu, a tým pádom takýto výrok súdneho rozhodnutia nie je potrebné ďalej exekvovať. Žalobkyňa teda prostredníctvom žaloby v súlade s ustanovením § 229 CSP chcela podanou žalobou dosiahnuť súdnym rozhodnutím uloženie povinnosti prejavu vôle žalovanými, t. j. podať návrh na vklad, nakoľko žalovaní si bezdôvodne svoju zmluvnú povinnosť nesplnili. 19. Záverom žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatoval, že žalobe nemožno vyhovieť i z toho dôvodu, že už v čase vyhlásenia rozhodnutia mu bolo zrejmé, že rozhodnutie nebude vykonateľné v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti. Žalobkyňa označila tento argument súdu prvej inštancie za irelevantný, pretože súd prvej inštancie nie je podľa jej názoru povinný uvedené pri rozhodovaní o podanej žalobe skúmať. Žalobkyňa zmenila a doplnila podaný žalobný návrh o lehotu, resp. o moment od ktorého navrhovala, aby bola povinnosť zo strany žalovaných splnená, a to podaním

zo dňa 30. 01. 2024. Už v tomto podaní súdu uviedla a ozrejmila, že si je plne vedomá toho, že nedisponuje originálom kúpnej zmluvy. Preto chcela a i naďalej chce v predmetnej veci podniknúť ďalšie nevyhnutné právne kroky, čím by zabezpečila, aby po rozhodnutí súdu disponovala potrebným počtom vyhotovení kúpnej zmluvy k návrhu na vklad. 20. Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že podanej žalobe v zmysle upraveného žalobného návrhu v celom rozsahu vyhovie, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 21. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu navrhli potvrdenie napadnutého rozsudku, nakoľko ho považovali za právne správny, v súlade s vykonaným dokazovaním a preskúmateľný. Podľa žalovaných žalobkyňa riadne neodôvodnila, v čom konkrétne má spočívať porušenie jej práva na spravodlivý proces zo strany súdu prvej inštancie. Tvrdenie žalobkyne, že jej súd prvej inštancie nedal procesný priestor na ďalšie procesné návrhy, označili za zavádzajúce a klamlivé. Súd prvej inštancie dal možnosť stranám vyjadriť sa, prezentovať svoje názory, vypočul navrhnutých svedkov, vykonal iné dôkazy, a to aj nad rámec návrhov žalobkyne, vypočul žalobkyňu samotnú a oboznámil sa so všetkými písomnými dokumentmi. Skutočnosť, že súd prvej inštancie pri prvom predbežnom právnom posúdení uviedol iný názor ako po vykonanom dokazovaní, nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces, ale je logickým vyplynutím právneho názoru po vykonanom dokazovaní. Práve z tohto dôvodu sa predbežný právny názor uvádza na prvom pojednávaní, pred vykonaním dokazovania a na ďalšom pojednávaní po tom, ako súd vykonal a vyhodnotil dokazovanie. Ako vyplýva zo zápisníc a hlasovaných nahrávok z pojednávaní, súd prvej inštancie správnym procesným postupom dal možnosť žalobkyni vyjadriť sa ku každej skutočnosti, ako aj navrhovať dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností a dôvodnosti žaloby, a to vzhľadom k tomu, že po vykonanom dokazovaní dospel k (odlišnému) predbežnému právnemu názoru, ktorý na pojednávaní prezentoval. Žalobkyňa však uviedla, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemá. Ohľadne argumentácie žalobkyne, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, žalovaní uviedli, že súd prvej inštancie okrem samotného petitu v žalobe posudzoval aj ďalšie právne skutočnosti, a to platnosť kúpnej zmluvy a platnosť odstúpenia žalovaných od kúpnej zmluvy, pričom dospel k názoru o neopodstatnenosti žaloby, keďže dospel k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj nad rámec predkladaných dôkazov a návrhov zo strany žalobkyne, pričom sa vysporiadal aj s ďalšími hmotnoprávnymi otázkami, ktoré predstavovali predbežné otázky. Nemožno preto tvrdiť, že by súd prvej inštancie konal nesprávne. Svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom nemôže žalobkyňa bez akéhokoľvek preukázania svojej argumentácie dávať za vinu súdu. Nemôže byť ani na ťarchu žalovaným. Žalovaní nesúhlasia ani s tvrdením žalobkyne, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že sa súd prvej inštancie nepokúsil o zmierlivé vyriešenie sporu, toto označili žalovaní za klamlivé, nakoľko pred otvorením (prvého) pojednávania, sa súd prvej inštancie o zmierlivé vyriešenie sporu pokúsil, čo však žalobkyňa odmietla. To vyplýva aj z podaného odvolania a písomných vyjadrení žalobkyne. 22. Žalovaní ďalej uviedli, že súd prvej inštancie dospel k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy na základe vykonaného dokazovania, aj na základe vyjadrenia žalobkyne z pojednávania konaného dňa 07. 12. 2023. Žalovaní poukázali aj na zápisnicu z tohto pojednávania. Z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že z jej strany nedošlo k slobodnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Žalobkyňa sama prezentovala názor, že tak kúpna zmluva, ako aj iné zmluvy, boli nápadom jej manžela. Ona s tým nesúhlasila, ale keďže jej bývalý manžel nedal inú možnosť, tieto dokumenty „popodpisovala“. Taktiež uviedla, že na týchto finančných operáciách sa nepodieľala. Žalobkyňa týmto vyjadrením potvrdila skutočnosť, že účelom kúpnej zmluvy nebolo previesť predmetné nehnuteľnosti na kupujúcich, ale účelom kúpnej zmluvy bolo navýšeniu úveru, ktorý jej (bývalý) manžel potreboval. Na základe uvedeného je zrejmé, že kúpnu zmluvu síce žalobkyňa podpísala, avšak iba na základe naliehania bývalého manžela s tým, že si tento potreboval navýšiť úver a preukázať jeho solventnosť banke. Žalobkyňa tak sama potvrdila konečný právny záver súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že jej vôľa nebola slobodná a prejav vôle kupujúcich nebol myslený vážne, išlo o simulovaný právny úkon výlučne za účelom získania navýšeného hypotekárneho úveru. To, že žalobkyňa po vydaní napadnutého rozsudku zmenila svoju argumentáciu je iba účelové konanie, nepreukazujúce ňou uplatnený nárok. Túto skutočnosť potvrdzuje aj jediný originál kúpnej zmluvy podpísaný všetkými účastníkmi konania, ktorý však do dnešného dňa nie je k dispozícii, avšak to nemení nič na tom, že banka disponuje jeho kópiou, ktorú bolo treba na preukázanie solventnosti žiadateľa o navýšenie úveru. Ďalej túto

skutočnosť potvrdzuje aj to, že ostatné rovnopisy kúpnej zmluvy podpísané neboli a žalobkyňa sa nikdy do času vysporiadania BSM nedožadovala podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Ide tak o zjavne účelové konanie zo strany žalobkyne v úmysle zvýšiť majetok patriaci do BSM. Pokiaľ sa žalobkyňa odvolávala na vyjadrenie žalovanej 2/, aj tu je na podklade vykonaného dokazovania zrejmé, že kontraktačný proces a navýšenie úveru mal na starosti A. G. B. G. D., E., syn žalovaných, pričom skutočnosť, že žalovaná 2/ hovorila o práve doživotného užívania nehnuteľnosti bola výsledkom jej nevedomosti o tom, čo sa podpisom jediného vyhotovenia kúpnej zmluvy sleduje. Tým, že ostatné vyhotovenia kúpnej zmluvy neboli podpísané kupujúcimi, a teda ani žalobkyňou, je jednoznačne preukázaný zámer podpísať iba jedno vyhotovenie pre účely banky. Skutočnosť, že sa žalovaní bránili odstúpením od zmluvy nevylučuje predmetné rozhodnutie, nakoľko tak urobili z opatrnosti, aby sa nedostali do problémov, do ktorých ich žalobkyňa zaťahuje domáhaním sa ich nehnuteľností, hoci tieto nikdy nemala nadobudnúť. Navyše, keďže žalobkyňa nemá skutočnú preukázanú vôľu všetkých účastníkov kúpnej zmluvy túto podpísať pre účely prevodu predmetných nehnuteľností, tak nie je možné vykonať rozsudok, ktorý by žalobkyni vyhovel, nakoľko nejde o povinnosť zaväzujúcu aj jej bývalého manžela. 23. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho posúdenia veci, keď súd prvej inštancie nesprávne posúdil podanú žalobu ako žalobu o splnenie povinnosti, a nie ako žalobu o nahradenie prejavu vôle, žalovaní uviedli, že žalobkyňa mala možnosť podať procesné návrhy, túto však nevyužila. Je zrejmé, že súd prvej inštancie nemohol svojvoľne vykonať ďalšie procesné úkony namiesto žalovanej a rozhodnúť inak, ako sa domáhala. 24. Žalobkyňa v odvolacej replike uviedla, že žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu neuviedli žiadne nové skutočnosti a argumenty, iba duplicitne zopakovali už raz prezentovanú argumentáciu, ktorú považuje žalobkyňa za nelogickú, nekonzistentnú a v rozpore so zákonom. Žalobkyňa zopakovala námietky uvedené v prvoinštančnom a odvolacím konaní a uviedla, že trvá na doposiaľ prezentovanej argumentácii, resp. vyjadreniach v celom rozsahu. Zotrvala na podanom odvolaní. Žalobkyňa nad rámec už v konaní uvedeného nesúhlasila s tvrdením žalovaných, že v odvolaní nekonkretizovala námietku porušenia jej práva na spravodlivý proces. Ďalej poprela konštatovanie žalovaných o tom, že by nedostatok slobodnej vôle pri uzatváraní kúpnej zmluvy sama v priebehu konania tvrdila. V súvislosti s pokusom o zmier zopakovala, že súd prvej inštancie sa nepokúsil o zmierlivé vyriešenie sporu, jednalo sa z jeho strany len o akýsi formálny pokus, ale nesnažil sa reálne viesť strany sporu k jeho zmierlivému vyriešeniu počas celého konania. Žalobkyňa nespochybňovala tvrdenie žalovaných, že v konaní bolo preukázané, že jediný podpísaný rovnopis kúpnej zmluvy mala k dispozícii banka. Poukázala však na skutočnosť, že podpísaná kúpna zmluva oboma zmluvnými stranami nesporne existuje minimálne v jednom vyhotovení, nakoľko banka poskytla jej a jej bývalému manželovi na základe tohto rovnopisu úver, čo je zrejmé i z úverových podmienok banky. To, že strany sporu nevedia, kde sa nachádza originál podpísaného rovnopisu kúpnej zmluvy nemá absolútne žiaden súvis s posúdením platnosti, resp. neplatnosti uvedenej zmluvy ako právneho úkonu. K tvrdeniam žalovaných, že žalobkyňa sa snaží účelovo navýšiť masu BSM, žalobkyňa uviedla, že toto tvrdenie žalovaných je nepravdivé a ničím nepodložené. Spor iniciovala až po tom, ako zistila, že návrh na vklad nebol zo strany žalovaných riadne podaný, pričom žalovaným bezodkladne poslala predžalobnú výzvu. Žalobkyňa iniciatívne nekontrolovala príslušný list vlastníctva, v tomto sa spoliehala na svojho bývalého manžela a žalovaných, ktorí sa v kúpnej zmluve zaviazali na podanie návrhu na vklad. Za potrebné žalobkyňa považovala zdôrazniť, že až do okamihu doručenia repliky v spore o vyporiadanie BSM a odpovede žalovaných k predžalobnej výzve na podanie návrhu na vklad do katastra nehnuteľností, nemala ona vedomosť o existencii údajného odstúpenia žalovaných od kúpnej zmluvy. Práve žalovaní preto konajú účelovo, keďže simulovali odstúpenie od kúpnej zmluvy. To vyplynulo i z vykonaného dokazovania. Z dokazovania vyplynulo aj viacero účelových a nepravdivých argumentov žalovaných a ich nekonzistentná argumentácia, ktorú si počas celého sporu prispôsobovali a upravovali podľa potreby, na čo však súd prvej inštancie nijak nereflektoval aj napriek tomu, že na to v priebehu sporu poukazovala. 25. Žalovaní v odvolacej duplike nesúhlasili s odvolacou replikou žalobkyne, považovali ju za účelovú, tvrdenia v nej uvedené za nepravdivé. Žalobkyňa žiadne ďalšie tvrdenia na jej obranu neuviedla, reagovala len na predchádzajúce vyjadrenie žalovaných bez ďalšieho preukázania svojich tvrdení. Mali za to, že odvolacie dôvody neosvedčila, nepreukázala ich dôvodnosť. Trvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, stotožnili sa s rozhodnutím prvoinštančného súdu, vrátane jeho záveru o nevykonateľnosti

rozhodnutia, ktorým by bolo vyhovené žalobe uplatnenej žalobkyňou. Pre rozhodnutie vo veci musel súd skúmať aj ďalšie okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy, a to práve prejav skutočnej vôle uzatvoriť kúpnu zmluvu spôsobilú previesť predmetné nehnuteľnosti aj na žalobkyňu, pričom súd prvej inštancie bez akýchkoľvek pochybností zistil, že táto v danom prípade absentovala. Z uvedeného dôvodu nemohol rozhodnúť inak ako rozhodol. 26. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/218/2010 mali žalovaní za to, že nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak sa žalobkyňa nestotožňuje s rozhodnutím prvoinštančného súdu. V prvoinštančnom konaní boli zachované a vykonané všetky práva oboch sporových strán v zmysle zákonného procesného postupu. Súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal každou jednou argumentáciou, námietkou tvrdením a každým dôkazom predkladaným obidvoma sporovými stranami a tieto vyhodnotil samostatne a vo vzájomných súvislostiach, pričom sa zaoberal rovnako aj otázkou predbežnou, otázkou skutočnej platnosti kúpnej zmluvy. Taktiež stranám sporu poskytol dostatočný čas a lehoty na predkladanie ďalších dôkazov. 27. K tvrdeniu žalobkyne, že v konaní netvrdila nedostatok slobodnej vôle pri uzatváraní kúpnej zmluvy opätovne poukázali na zápisnicu z pojednávania zo dňa 07. 12. 2023, stranu 5, kde uvádza, že kúpnu zmluvu uzatvárala z dôvodu, že na ňu naliehal jej bývalý manžel. Podľa žalovaných žalobkyňa tým potvrdila, že sa podpisom kúpnej zmluvy nejednalo o jej skutočnú vôľu previesť predmetné nehnuteľnosti, ale o navýšenie úveru, ktoré jej bývalý manžel vtedy potreboval. Podľa žalovaných teda absentuje nielen slobodný prejav žalobkyne podpísať kúpnu zmluvu, ale taktiež prejav vôle previesť nehnuteľnosti na ňu a jej bývalého manžela. Preto súčasnú argumentáciu žalobkyne, že nebola dotlačená k podpisu predmetnej zmluvy považujú za účelovú. 28. Žalovaný tiež trvali na tom, že pred otvorením pojednávania súd prvej inštancie zisťoval, či možno dospieť k zmierlivému vyriešeniu sporu. Samotná žalobkyňa sa však vyjadrila, že na podanej žalobe trvá, rovnako tak trvali na svojich vyjadreniach žalovaný, jednalo sa o odlišné právne názory a preto nebolo možné uzavrieť zmier. Súd preto pokračoval procesne štandardne a správne otvorením pojednávania. Nakoľko obe strany sporu trvali na svojich absolútne odlišných právnych názoroch nebol ani dôvod na poskytnutie lehoty na rokovania ohľadom uzatvorenia zmieru. 29. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 17Co/123/2024 - 260 zo dňa 12. 02. 2025 vyzval žalobkyňu a žalovaných, aby sa v zmysle ust. § 382 CSP vyjadrili k možnému použitiu ust. § 1 ods. 1, § 28 ods. 1, 2, 3, § 30 ods. 1, 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v platnom znení (ďalej len „katastrálny zákon“) v tomto spore, keďže ich aplikácia prichádza do úvahy pre posúdenie dôvodnosti žaloby a vykonateľnosti prípadne žalobe vyhovujúceho rozsudku. Súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia veci uvedené ustanovenia katastrálneho zákona neaplikoval, preto by pri aplikácii uvedených ustanovení odvolacím súdom išlo o iné právne posúdenie veci. 30. Žalovaní v odpovedi na výzvu uviedli, že nesúhlasia s postupom uvedeným vo výzve krajského súdu. Dôvodili, že zo strany účastníkov konania nikdy nebola prejavená vôľa uzatvoriť kúpnu zmluvu s jej následkami, a to prevodom vlastníckeho práva v prospech žalobkyne a jej vtedajšieho manžela. Ako bolo preukázané, išlo o zámer načerpať úver z banky, ktorá potrebovala na účely schválenia úveru preukázať účel jeho použitia. V takomto prípade postačovala kópia kúpnej zmluvy. Rovnako bolo preukázané, že takáto zmluva v origináli neexistuje a banka disponuje iba kópiou zaslanou elektronicky. Žiadny iný rovnopis kúpnej zmluve nie je podpísaný všetkými zmluvnými stranami. Poukázali na skutočnosť, že fotokópia kúpnej zmluvy nemusí odrážať skutočný stav, keďže ani jedna zo strán konania, ani svedok A. G. B. G. D., E., nedisponujú originálom kúpnej zmluvy podpísaným všetkými zmluvnými stranami, ktorý by bol spôsobilý na zápis do katastra nehnuteľností. Okrem toho, pre účely katastrálneho zákona sú potrebné dve vyhotovenia kúpnych zmlúv s úradne osvedčenými podpismi. Navyše svedok A. G. B. G. D., E. nesúhlasí s uzatvorením kúpnej zmluvy, a to jednak z vyššieho uvedeného dôvodu, a to, že zámerom nebol prevod vlastníckych práv k predmetnej nehnuteľnosti, ale preukázanie účelu poskytnutia úveru, pričom navyše, ako to uviedla žalobkyňa, ona sama mala zamietavý postoj k uzatvoreniu zmlúv. Celé konanie je zo strany žalobkyne účelové, a to s cieľom zvýšiť hodnotu masy BSM pri vyporiadaní BSM, ktoré konanie prebieha na Okresnom súde Veľký Krtíš medzi žalobkyňou a jej bývalým manželom. Žalobkyňa dokonca podmieňuje uzatvorenie dohody o vyporiadaní BSM tým, že ak k tomu dôjde za jej podmienok, vezme túto žalobu späť. Tu je zrejmá účelovosť predmetnej žaloby. Žalovaní zopakovali,

že ostatné rovnopisy kúpnej zmluvy okrem toho, ktorého fotokópiou disponuje banka a ktorého originál neexistuje, podpísané všetkými zmluvnými stranami neboli a žalobkyňa sa nikdy do času vyporadúvania BSM nedožadovala podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Urobila tak až potom, ako sa zahájil proces vyporiadania BSM medzi ňou a jej bývalým manželom, čo možno považovať za účelovú snahu zvýšiť majetok BSM s tým, že vie, že v predmetnej nehnuteľnosti žijú žalovaní a nebudú ho chcieť opustiť, čím by jej vznikol nárok na vyššie finančné vyporiadanie. Tu je zrejmá špekulácia zo strany žalobkyne. Poukázali na skutočnosť, že návrh na vyporiadanie BSM podal bývalý manžel žalobkyne dňa 16. 06. 2022, pričom žalobkyňa dňa 05. 05. 2023 podala žalobu v prejednávanom spore. Na preukázanie týchto skutočností predložili dôkaz „e-mailový návrh na mimosúdnu dohodu v konaní o vyporiadanie BSM zo strany žalobkyne“, pričom ten podľa žalovaných potvrdzuje a preukazuje, že kúpna zmluva bola vyhotovená na účely poskytnutia úveru a skutočnosť, že za predpokladu dohody o vyporiadaní BSM nemá žalobkyňa záujem v prejednávanom spore pokračovať. Je tak zrejmé, že aj v prípade úspechu sporu v prospech žalobkyne, by rozhodnutie nebolo vykonateľné, keďže druhý kupujúci, svedok A. G. B. G. D., E., rovnopis kúpnej zmluvy nepodpíše. Toho nie je v danom konaní možné zaviazať na takúto povinnosť a je tiež zrejmé, že žaloba v danej veci je zo strany žalobkyne uplatnená iba ako prostriedok pre dosiahnutie dohody o vyporiadanie BSM s jej bývalým manželom. 31. Žalobkyňa v odpovedi na výzvu uviedla, že súhlasí s aplikáciou ustanovení § 1 ods. 1, § 28 ods. 1, 2, 3 a § 30 ods. 1, 2 katastrálneho zákona v odvolacom konaní. 32. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobkyne podľa § 34 ods. 1 CSP, preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, len v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 CSP, ktoré vady nezistil a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo svojej výrokovej časti vecne správny, preto je ho potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 33. Žalobkyňa v prvom rade namietala porušenie práva na spravodlivý proces ako následok prekvapivosti súdneho rozhodnutia. Žalobkyňa argumentovala, že súd prvej inštancie v rozpore s predbežným právnym posúdením veci, ktoré uviedol na prvom pojednávaní (07. 12. 2023), zamietol jej žalobu. Takýmto postupom súdu prvej inštancie malo byť žalobkyni odopreté právo vyjadriť sa k (predbežnému) právnemu názoru súdu prvej inštancie a prispôsobiť mu procesný postup. Táto námietka žalobkyne nie je opodstatnená. Zo zápisnice a zvukovej nahrávky z pojednávania konaného dňa 01. 02. 2024 odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie na tomto pojednávaní upovedomil strany sporu o odklone od pôvodne prezentovaného predbežného právneho názoru ešte pred vyhlásením napadnutého rozsudku. Odklon od pôvodného predbežného právneho názoru súd prvej inštancie konkretizoval a odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že k zmene pôvodného predbežného právneho názoru dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania. Zmena právneho názoru v priebehu konania nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces, bola iba výsledkom hodnotenia vykonaného dokazovania zo strany súdu prvej inštancie. Konkrétne súd prvej inštancie prezentoval modifikovaný predbežný právny názor (aj keď podľa názoru odvolacieho súdu z dôvodov uvedených nižšie nesprávny) o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, v dôsledku ktorého považoval žalobu žalobkyne za nedôvodnú. Žalobkyni, ako aj žalovanej, súd prvej inštancie na tomto pojednávaní umožnil vyjadriť sa k odklonu od pôvodného predbežného právneho názoru súdu prvej inštancie. Žalobkyňa možnosť vyjadriť sa k odklonu od predbežného právneho názoru využila, vyjadrila nesúhlas. Súd prvej inštancie následne pred ukončením dokazovania vyzval strany sporu k dodatočným návrhom na doplnenie dokazovania, avšak zo zápisnice a zvukovej nahrávky z pojednávania z 01. 02. 2024 jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa nemala žiadne doplňujúce návrhy. Žalobkyni teda nebránilo nič uplatňovať prostriedky procesného útoku, t. j. tvrdiť a preukazovať ňou tvrdené skutočnosti. Tohto práva, resp. tejto povinnosti sa odklon od pôvodného právneho názoru súdom prvej inštancie nedotkol. Žalobkyni bol nepochybne súdom prvej inštancie poskytnutý príslušný procesný priestor na uplatnenie jej procesných práv. 34. Dôležité je tiež podotknúť, že predbežné právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nie je pre súd prvej inštancie záväzné, preto je len predbežné, nie konečné. Súd po predbežnom právnom posúdení vykoná dokazovanie, ktoré vyhodnotí a až následne na základe zisteného skutkového stavu vec konečne právne posúdi. Postačuje, ak konečné právne posúdenie veci, ktoré je pre súd prvej inštancie záväzné,

uvedie a odôvodní v konečnom rozhodnutí (viď napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 642/2022; R 60/2021). Proti konečnému rozhodnutiu je strana sporu za splnenia zákonných podmienok oprávnená podať riadny opravný prostriedok, v ktorom môže právne posúdenie veci súdom prvej inštancie namietať a na tieto námietky dá odpoveď odvolací súd (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP). V prípade podania odvolania nie je konanie právoplatne skončené, odvolacie konanie tvorí s konaním pred súdom prvej inštancie jeden celok. 35. Dôvodnou nie je ani odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že sa nepokúsil o zmierlivé ukončenie (vyriešenie) sporu v zmysle čl. 7 ods. 2 a § 148 CSP. Odvolací súd súhlasí so žalobkyňou, že z pragmatického uhla pohľadu je zmierlivé vyriešenie sporu preferované najmä s poukazom na procesnú ekonómiu a hospodárnosť konania. Pre súd je jednoduchšie, rýchlejšie a hospodárnejšie v prípadoch, v ktorých to je možné, ukončiť súdny spor dohodou strán sporu vo forme súdneho zmieru, či na základe späťvzatia žaloby napr. z dôvodu mimosúdnej dohody strán sporu. Súd však nemôže strany sporu nútiť k zmierlivému vyriešeniu sporu. Obligatórna mediačná povinnosť má svoje limity. Ak nemožno vzhľadom na postoj aspoň jednej zo strán sporu a/alebo okolnosti toho-ktorého prípadu predpokladať zmierlivé vyriešenie sporu, zmierlivé usporiadanie sporných vzťahov, ak medzi stranami existujú sporné skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre vyriešenie sporu a usporiadanie sporných vzťahov (ako tomu bolo aj v danom prípade), tak súd procesne postupuje v záujme rýchleho a efektívneho ukončenia civilného sporového konania. V ust. § 170 ods. 2 CSP je explicitne uvedené, že súd sa pokúsi o vyriešenie sporu zmierom, prípadne stranám odporučí, aby sa o zmier pokúsili mediáciou, ak to je možné a účelné; inak po predbežnom posúdení veci stranám uloží povinnosti potrebné na dosiahnutie účelu konania (§ 171 CSP). Takisto z ustanovenia § 179 ods. 2 CSP vyplýva, že súd sa pokúsi (na pojednávaní) o vyriešenie sporu zmierom, len ak to je možné a účelné. 36. Podporne je odvolací súd názoru, že pokiaľ aj súd takýmto spôsobom nepostupuje a nedodrží obligatórnu mediačnú povinnosť viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu, tak sa síce dopustí porušenia procesných predpisov (čl. 7 ods. 1 CSP; § 148 CSP), avšak nie tak závažného, v takej miere, že by to predstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces. Nie každé porušenie procesných predpisov súdom totiž predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého odvolaciu námietku porušenia práva na spravodlivý proces napĺňa taký (nesprávny) procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že možno konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd nepovažuje nedodržanie obligatórnej mediačnej povinnosti za porušenie práva na spravodlivý proces. Nedodržaním takéhoto postupu žalobkyňa nebola obmedzená na jej procesných právach. Žalobkyni nič nebránilo sporné právne vzťahy mimosúdne vyporiadať, hoci po podaní žaloby, zákon takúto alternatívu nevylučuje. Taktiež, nakoľko k zmierlivému vyriešeniu sporu nedošlo, súd k rozhodnutiu o žalobe žalobkyne dospel postupom súladným s Civilným sporovým poriadkom. 37. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou žalobkyne, že súd prvej inštancie porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že riadne neodôvodnil napadnutý rozsudok. Napadnutý rozsudok je preskúmateľný, je z neho zrejmé, na základe akých skutočností súd prvej inštancie ustálil, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, resp. simulovaným právnym úkonom, na základe akých konkrétnych dôkazov súd prvej inštancie ustálil závery o nedostatku slobodnej a vážnej vôle žalobkyne. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudok zrozumiteľne reagoval aj na argumentáciu žalobkyne, že žalovaní nemali dôvod odstúpiť od kúpnej zmluvy, pokiaľ by sa domnievali, že išlo o neplatný právny úkon. Odvolací súd poukazuje na body 20 a 21 napadnutého rozsudku. Z napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, z akých ustanovení právnych predpisov súd prvej inštancie vychádzal pri ustálení právneho záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a pri vyhodnotení žaloby podanej žalobkyňou aj vo vzťahu k nevykonateľnosti potenciálne žalobe vyhovujúceho výroku súdneho rozhodnutia (§ 137 písm. a), § 229, § 232 ods. 1 CSP; § 37 OZ). Z napadnutého rozsudku je teda podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností súd prvej inštancie vychádzal, akými úvahami sa riadil, ako ich posudzoval a aké závery prijal z hľadiska právneho posúdenia veci. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP, zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť. Z napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Z § 220 ods. 2 CSP vyplýva, že súd prvej inštancie môže na podporu

svojich úvah, či záverov odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, nemusí tak však učiniť. Len ak sa súd mieni odchýliť, odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, je povinný ju uviesť a svoj odklon dôsledne odôvodniť (§ 220 ods. 3 CSP). Argumentácia súdu prvej inštancie je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Napadnutý rozsudok teda nie je ani arbitrárny (svojvoľný). Napokon žalobkyňa v odvolaní so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie nesúhlasí a vznáša voči nim námietky. Ak by napadnuté rozhodnutie tieto náležitosti neobsahovalo, žalobkyňa by nemohla uplatniť odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. 38. Skutočnosť, že žalobkyňa so skutkovými a právnym závermi súdu prvej inštancie nesúhlasí, nezakladá porušenie práva na spravodlivý proces. Inak povedané, aj keby boli (a v tomto prípade aj z dôvodov uvedených nižšie podľa názoru odvolacieho súdu sú) (niektoré) závery súdu prvej inštancie nesprávne, ich nesprávnosť nie je naplnením odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), resp. d) CSP. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na úspech strany sporu v konaní, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, resp. strán sporu, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu, vrátane jeho dôvodov a námietok (sp. zn. II. ÚS 4/1994; sp. zn. II. ÚS 3/1997; I. ÚS 204/2010). Súd je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (sp. zn. II. ÚS 675/2014; sp. zn. IV. ÚS 252/2004; sp. zn. IV. ÚS 329/2004; sp. zn. III. ÚS 32/2007). Pokiaľ v danom prípade aj súd prvej inštancie neodpovedal v napadnutom rozsudku na všetky argumenty žalobkyne, čo mohlo spôsobiť nepresvedčivosť, resp. nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, tak tento nedostatok bol napravený postupom odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 CSP, keď ten odpovedal na argumenty žalobkyne ohľadne nedostatku slobodnej či vážnej vôle zmluvných strán, resp. žalobkyne, pri uzatváraní kúpnej zmluvy, dal odpoveď na podstatu podanej žaloby a v neposlednom rade i na (ne)spôsobilosť potenciálne žalobe vyhovujúcemu výroku súdneho rozhodnutia vyvolať ním sledované právne účinky. Taktiež podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. prvoinštančným súdom, môže byť korigovaný konaním na odvolacom súde (viď napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko; Adolf v. Rakúsko; Feldbrugge v. Holandsko; rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 1/2013). 39. Odvolacia argumentácia žalobkyne podľa § 365 ods. 1 písm. b), resp. d) CSP tak nie je dôvodná, nebol daný dôvod na postup podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. 40. K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP odvolací súd uvádza nasledovné: 41. Podľa § 137 písm. a) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti. 42. Podľa § 229 CSP, právoplatné rozsudky ukladajúce povinnosť prejavu vôle nahrádzajú tento prejav. 43. Odvolací súd na úvod k tejto problematike poznamenáva, že nepovažuje sa správny záver súdu prvej inštancie o tom, že v danom prípade ide o klasickú žalobu na splnenie povinnosti, nie žalobu o nahradenie prejavu vôle. Žaloba o nahradenie prejavu vôle je vo svojej podstate atypickou žalobou na splnenie povinnosti. Charakter žaloby o nahradenie prejavu vôle ako žaloby na plnenie vyplýva z hmotnoprávnej vecnej legitimácie takejto žaloby, ako aj z jej procesného rámca. Z hľadiska vecnej legitimácie je zrejmé, že úspešná žaloba o urobenie prejavu vôle uplatňuje právo na splnenie záväzku, ktorého obsahom je práve urobenie konkrétneho prejavu vôle (napr. návrhu na vklad do katastra nehnuteľností). Ide teda o žalobu uplatňujúcu splnenie povinnosti (napr. zo zmluvy, ale takáto povinnosť urobiť právny úkon, prejaviť vôľu môže vyplývať aj právneho predpisu). Rozsudok o nahradení prejavu vôle spravidla nahrádza požadovanú formu právneho úkonu, preto je spôsobilým podkladom pre zápis práva do príslušných verejných registrov, vrátane katastra nehnuteľností alebo obchodného registra. Rozsudok v prípade nahradenia prejavu vôle urobiť návrh na vklad do katastra nehnuteľností teda sám o sebe nahrádza právny úkon. V tomto smere odvolací súd zastáva názor, že doplnenie lehoty na plnenie zo strany žalobkyne predstavuje nepochopenie inštitútu žaloby o nahradenie prejavu vôle (§ 229 CSP).

Rozsudok nahrádzajúci prejav vôle totiž účinne k momentu jeho právoplatnosti nahrádza požadovaný prejav vôle. Akákoľvek lehota na dobrovoľné plnenie (paričná lehota) pri rozsudku o nahradenie prejavu vôle je z logiky veci vylúčená, pretože takýto rozsudku nie je exekvovateľným (vykonateľným podľa Exekučného poriadku), ale jeho účinky nastávajú priamo jeho právoplatnosťou. Týmto momentom je právny úkon nahradený, urobený a teda v prípade, ak by bolo žalobe vyhovené, postačovalo by žalobkyni, aby právoplatný rozsudok nahrádzajúci prejav vôle predložila príslušnému okresnému úradu, katastrálnemu odboru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odbornú literatúru: „Rozsudky ukladajúce vyhlásenie vôle sú typicky rozsudky, ktoré ukladajú povinnosť uzavrieť nejakú zmluvu, či povinnosť uskutočniť nejaký právny úkon. V praxi sú veľmi frekventované v prípadoch tzv. zmluvy o budúcej zmluve podľa Občianskeho zákonníka či Obchodného zákonníka. Len čo rozsudok, ktorý ukladá povinnosť uzavrieť určitú zmluvu, nadobudne právoplatnosť, účinkom tejto právoplatnosti je, že právny úkon (napr. zmluva) sa považuje za dovŕšený (zmluva za uzavretú) dňom právoplatnosti rozhodnutia. V tomto prípade nemôžeme hovoriť o vykonateľnosti v pravom zmysle slova. Správne formulovaný petit (povedzme v prípade povinnosti uzavrieť zmluvu zo zmluvy o budúcej zmluve) má znieť „Žalovaný je povinný uzavrieť kúpnu zmluvu tohto znenia: ...“ (do výroku rozhodnutia súd pojme buď celé znenie zmluvy, prípadne zmluvu pripojí ako neoddeliteľnú súčasť k svojmu rozhodnutiu). Ak takýto petit, resp. výroková časť súdneho rozhodnutia spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti pre platnosť tohto právneho úkonu, len čo takýto rozsudok nadobudne právoplatnosť, považuje sa takáto zmluva (či iné vyhlásenie vôle súdom) za uzavretú.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 836). 44. Doplnenie lehoty na plnenie však samo o sebe nepredstavuje dôvod pre zamietnutie žaloby, pretože súd nie je povinný doslovne prebrať petit formulovaný žalobkyňou v žalobe o nahradenie prejavu vôle, ak je zo žaloby zjavné, čoho sa žalobkyňa domáha, t. j. ak je petit dostatočne presný, určitý a zrozumiteľný. Z obsahového hľadiska teda postačuje, aby výrok rozsudku zodpovedal tomu, čoho sa žalobkyňa reálne domáha. Z obsahu predloženého spisu, hlavne žaloby a jej doplnenia, odvolací súd zistil, že žalobkyňa žalobou žiadala nahradiť prejav vôle žalovaných, t. j. urobiť návrh na vklad do katastra nehnuteľností, tento prejav vôle, resp. právny úkon je obsiahnutý v petite žaloby. Uvedeného sa žalobkyňa domáha na podklade povinnosti vyplývajúcej žalovaným z kúpnej zmluvy (čl. V). Žalobkyňa sa teda domáha nahradenia prejavu vôle žalovaných urobiť daný právny úkon, pričom žiadaný prejav vôle vymedzila v petite žaloby a neskôr doplnila podaním zo dňa 31. 01. 2024. Žalobkyňa v odvolaní správne uviedla, že v prípade vyhovujúceho výroku by súdne rozhodnutie nebolo potrebné exekvovať. Právoplatnosťou vyhovujúceho rozsudku by bol účinne nahradený prejav vôle žalovaných, a to urobenie návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Odvolací súd preto uzatvára, že podľa jeho názoru v danom prípade ide o žalobu o nahradenie prejavu vôle v zmysle § 229 CSP. 45. Z hľadiska nesprávneho právneho posúdenia veci ďalej žalobkyňa namietala záver súdu prvej inštancie o vykonateľnosti potenciálne vyhovujúceho rozsudku. Ako už bolo uvedené vyššie vykonateľnosť v pravom slova zmysle, t.j. v zmysle § 232 ods. 1 CSP, podľa ktorého vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami v tomto prípade neprichádza do úvahy. Splnenie povinnosti sa totiž nevynucuje v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku. To však neznamená, že nemožno uvažovať o vykonateľnosti v zmysle spôsobilosti vyhovujúceho rozsudku vyvolať právne účinky ním sledované, t.j. zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na podklade tohto rozsudku nahrádzajúceho prejav vôle, právny úkon – návrh na vklad vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie podporne poukázal na to, že pokiaľ by aj bola žaloba žalobkyne po hmotnoprávnej stránke dôvodná (pričom bol názoru, že nie je), nemohol by jej vyhovieť, pretože „už v čase vyhlásenia rozsudku by súdu bolo zrejmé, že jeho rozhodnutie nebude vykonateľné v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku“, keďže žalovaní ani žalobkyňa nemali k dispozícii dva všetkými účastníkmi podpísané rovnopisy kúpnej zmluvy, pričom svedok A. G. B. G. D., E., by s najväčšou pravdepodobnosťou ďalšie rovnopisy kúpnej zmluvy nepodpísal. Takéto rozhodnutie by preto viedlo k rozmnožovaniu súdnych sporov. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie posúdil otázku vykonateľnosti potenciálneho vyhovujúceho súdneho rozhodnutia z uhla pohľadu klasickej žaloby o plnenie povinnosti v zmysle § 137 písm. a) CSP. Aj keď formuláciu uvedenú v úvodzovkách nemožno považovať vzhľadom na vyššie uvedené za šťastnú, avšak zvolenú súdom prvej inštancie práve preto, že bol názoru, že sa nejedná o žalobu o nahradenie prejavu vôle, ale o klasickú žalobu na plnenie (nepeňažnej) povinnosti, možno súhlasiť s tým, čo tým chcel súd prvej inštancie povedať v tom zmysle, že takýto rozsudok bez pripojenia príloh – dvoch rovnopisov kúpnej zmluvy by nebol sám o sebe spôsobilý vyvolať právne účinky ním zamýšľané – na jeho základe

dosiahnuť nielen iniciovanie konania o povolenie vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ale aj jeho úspešné zavŕšenie v podobe právoplatného rozhodnutia o povolení vkladu. Odvolací súd preto nesúhlasí s odvolacou argumentáciou žalobkyne, že ide o irelevantný argument zo strany súdu prvej inštancie. V zmysle § 185 ods. 3 CSP súd môže aj bez návrhu vykonať dokazovanie ohľadne toho, či navrhované súdne rozhodnutie bude vykonateľné, podľa názoru odvolacieho súdu aj v zmysle jeho spôsobilosti vyvolať právne účinky ním sledované. 46. Odvolací súd však považuje žalobu podanú žalobkyňou za nedôvodnú z iných dôvodov ako súd prvej inštancie a za tým účelom realizoval výzvu podľa § 382 CSP, v ktorej uviedol len toľko, že aplikácia ustanovení katastrálneho zákona v nej uvedených prichádza do úvahy za účelom posúdenia dôvodnosti žaloby a vykonateľnosti (v zmysle uvedenom v predchádzajúcom bode) prípadne žalobe vyhovujúceho rozsudku, neprejudikoval, že žaloba je dôvodná, teda že rozsudok súdu prvej inštancie zmení a žalobe vyhovie. Preto reakcia na túto výzvu najmä zo strany žalovaných (resp. ich právneho zástupcu) svedčí o zjavnom nepochopení účelu výzvy podľa § 382 CSP, ktorým je upozorniť strany sporu, že odvolací súd zvažuje posúdenie prípadu podľa iného právneho predpisu, resp. podľa iných ustanovení právneho predpisu, než podľa ktorých ich posudzoval súd prvej inštancie a vytvoriť stranám sporu procesnú možnosť sa k ich potenciálnemu použitiu vyjadriť v súdom stanovenej lehote, aby sa predišlo prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/12019 zo dňa 26. februára 2019, publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 48/2020, ktorého druhá časť právnej vety znie: „Súčasťou výzvy podľa § 382 C. s. p. nie je uvedenie toho, akým spôsobom mieni odvolací súd konkrétne "nové" ustanovenie právneho predpisu pri svojom rozhodovaní vykladať.“ 47. Odvolací súd poukazuje napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/127/2018 zo dňa 17.06.2019, ktoré výstižne uvádza, kedy prichádza žaloba o nahradenie prejavu vôle do úvahy: „Prejav vôle subjektu právneho vzťahu je preto možné nahradiť súdnym rozhodnutím v zmysle § 229 C.s.p. (predtým § 161 ods. 3 O.s.p.) len v tých prípadoch, keď to zákon výslovne umožňuje (napr. § 715, § 719 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 29 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), resp., kde povinnosť k právnemu konaniu subjektu je stanovená zákonným ustanovením (napr. § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka) alebo ako záväzková povinnosť je založená iným právnym úkonom (§ 50a Občianskeho zákonníka). Obchodný zákonník takúto možnosť zakotvuje napr. v § 270 a ďalej v § 290 a v § 292. Zásahy súdu do tvorby súkromnoprávnych vzťahov formou nahradenia prejavu vôle súdom treba vnímať ako výnimku zo zásady rešpektovania autonómie vôle subjektov súkromného práva pri robení právnych úkonov a to v prípadoch, ak by svojvôľa vedúca k nečinnosti jedného subjektu bola spôsobilá poškodiť oprávnené záujmy druhej strany, čo by mohlo viesť k vedomému porušovaniu práva a dokonca až k zneužitiu práva. Ide o poskytnutie ochrany subjektu (napr. budúcej zmluvnej strane), ktorá objektívne sama nie je schopná zabezpečiť výkon svojho práva a kedy nekonanie iného subjektu možno vnímať ako konanie, ktoré je v rozpore s právom, zasahujúce do práv iných a je aj v rozpore s dobrými mravmi. Preto nahradenie prejavu vôle súdom prichádza do úvahy len v prípadoch, ktoré sú v zákone výslovne uvedené.“ 48. Podľa § 30 ods. 1 katastrálneho zákona účastníkom konania o povolení vkladu je účastník právneho úkonu, na základe ktorého má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti. 49. Podľa § 30 ods. 2 katastrálneho zákona, konanie o povolení vkladu začína na návrh účastníka. 50. Nadväzujúc na vyššie uvedené je odvolací súd názoru, že niet dôvodu žiadať žalobou nahradenie prejavu vôle žalovaných (predávajúcich) učiniť návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúcich do katastra nehnuteľností, aj keď bola táto povinnosť predávajúcich zmluvne dojednaná, nakoľko z ust. § 30 ods. 2 v spojení s § 30 ods. 1 katastrálneho zákona vyplýva, že (ktorýkoľvek) účastník právneho úkonu (v tomto prípade kúpnej zmluvy) je účastníkom konania oprávneným podať návrh na začatie konania o povolení vkladu. V tomto prípade teda žalobkyňa nie je odkázaná na žalovaných, žalovaní nie sú jediní, ktorí môžu podať návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ale v zmysle daných zákonných ustanovení tak môže učiniť sama. Preto je žaloba o nahradenie prejavu vôle za situácie, keď tento prejav vôle môže učiniť sám žalobca nedôvodná. Zmluvné dojednania stanovujúce povinnosť predávajúcich (žalovaných) podať návrh na vklad vlastníckeho práva, resp. podieľať sa na správnom poplatku spojeným s podaním návrhu s kupujúcimi v polovici sú v tomto prípade bez právneho významu, nakoľko nezbavujú druhú zmluvnú stranu (kupujúcich, teda aj žalobkyňu ako jednu z

kupujúcich) práva podať návrh na vklad vlastníckeho práva podľa katastrálneho zákona a taktiež uhradiť za tým účelom celý správny poplatok. Žalobkyňa by sa na základe daných zmluvných ustanovení mohla nanajvýš domáhať od žalovaných refundácie polovice zaplateného správneho poplatku. Je zjavné, že tak žalobkyňa ako ani žalovaní nedisponujú originálom dvoch rovnopisov kúpnej zmluvy podpísaných všetkými zmluvnými stranami, preto účelom žaloby bolo zrejme donútiť predávajúcich, aby túto situáciu riešili oni. Ak v tom, že kupujúca nedisponuje dvoma rovnopismi kúpnej zmluvy podpísanými všetkými zmluvnými stranami vidí táto okolnosť, pre ktorú ona sama nie je objektívne schopná zabezpečiť výkon svojho práva, možno proti tomu namietať, že žalovaní sú v rovnakej pozícii, ani oni sami nie sú schopní bez daných dvoch rovnopisov podať návrh na vklad vlastníckeho práva, preto nemožno od nich na základe zmluvného dojednania požadovať podanie návrhu na vklad vlastníckeho práva, ak sami vzniknutú situáciu nezapríčinili, nakoľko ich podpisy sú na všetkých rovnopisoch kúpnej zmluvy, okrem jedného ďalšie rovnopisy nepodpísal ďalší kupujúci – bývalý manžel žalobkyne a syn žalovaných a nedal ich na podpis ani žalobkyni ako kupujúcej. Nahradenie prejavu vôle osoby možno žiadať, ak je táto osoba schopná, avšak nechce, nie je ochotná daný prejav vôle urobiť. Za rovnakých podmienok ako žalovaní je aj žalobkyňa schopná podať návrh na vklad vlastníckeho práva. Z ustanovení katastrálneho zákona jednoznačne vyplýva, že prílohou návrhu na vklad do katastra nehnuteľností, musí byť okrem iného aj zmluva, na ktorej základe má byť zapísané právo k nehnuteľnosti do katastra, a to v dvoch vyhotoveniach (§ 30 ods. 4 katastrálneho zákona). Z petitu žaloby vyplýva, že sa ňou požaduje nahradenie prejavu vôle - urobenie návrhu na vklad vlastníckeho práva, nie aj nahradenie iného prejavu vôle, žalobkyňa sama tvrdí, že podnikne kroky za účelom zabezpečenia (ďalších) rovnopisov kúpnej zmluvy. Tieto kroky (bližšie nekonkretizované), ak sú možné, môže, resp. mohla podniknúť bez toho, aby podávala žalobu o nahradenie prejavu vôle predávajúcich spočívajúceho v návrh na vklad vlastníckeho práva. Ako už bolo uvedené vyššie, takýto návrh mohla spísať, podpísať a podať na príslušný okresný úrad, katastrálny odbor aj sama ako kupujúca – zmluvná strana kúpnej zmluvy. 51. Navyše odvolací súd poznamenáva, že v tomto konaní nemohol súd prvej inštancie ani len zvažovať, či prichádza do úvahy uloženie A. G. B. G. D., E., povinnosti podpísať tieto rovnopisy kúpnej zmluvy alebo nahradenie tohto prejavu vôle, resp. jeho opakovania (keďže minimálne raz tento prejav vôle učinil), pretože tento nie je stranou sporu (§ 228 ods. 1 CSP) a žalobkyňa o uloženie takejto povinnosti v žalobe nežiadala (ne ultra petitum). 52. Podporne odvolací súd uvádza nasledovné: 53. Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len "kataster") je geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje o právach k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene, o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva, ako aj o právach vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, zo správy majetku vyšších územných celkov, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú trvať najmenej päť rokov (ďalej len "právo k nehnuteľnosti"). 54. Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak. 55. Podľa § 28 ods. 2 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak zákon neustanovuje inak. 56. Podľa § 28 ods. 3 katastrálneho zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia okresného úradu o jeho povolení. 57. Rozsudok vyhovujúci žalobe žalobkyne by podľa názoru odvolacieho súdu nebol spôsobilý vyvolať právne účinky ním sledované aj z iného dôvodu ako uviedol súd prvej inštancie. V kúpnej zmluve sa totiž zmluvné strany v čase jej uzavretia dohodli, že nehnuteľnosti mali žalobkyňa a jej bývalý manžel ako kupujúci nadobudnúť do vtedy ešte trvajúceho bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t.j. v podiele 1/1 (článok II. kúpnej zmluvy). Aj v žalobe žalobkyňa žiadala nahradiť prejav vôle žalovaných urobiť návrh na vklad do katastra nehnuteľností, pričom v zmysle petitu žaloby mali kupujúci nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele 1/1, t.j. do BSM. Návrh na vklad vlastníckeho práva musí totiž korešpondovať s kúpnou zmluvou. Kúpna zmluva bola uzavretá dňa 13.05.2020, o čom svedčí v konaní predložená fotokópia kúpnej zmluvy podpísaná všetkými zmluvnými stranami.

BSM (žalobkyne a A. G. B. G. D., E.) neskôr zaniklo právoplatnosťou rozhodnutia súdu o rozvode ich manželstva (§ 148 OZ). Po zániku manželstva spoluvlastnícke vzťahy medzi bývalými manželmi môžu vzniknúť len vo forme podielového spoluvlastníctva. Na základe takejto kúpnej zmluvy a návrhu na vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúcich by teda príslušný okresný úrad, katastrálny odbor nemohol návrhu na vklad vlastníckeho práva podanému až v súčasnosti vyhovieť, pretože v súčasnosti už bezpodielové spoluvlastníctvo manželov - kupujúcich neexistuje, zaniklo, preto už do neho nemožno nadobúdať nehnuteľnosti. Je potrebné si uvedomiť, že v zmysle § 28 katastrálneho zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia okresného úradu, katastrálneho odboru o jeho povolení. Z toho vyplýva, že vecno-právne účinky vkladu majú konštitutívny charakter, vznikajú v zásade do budúcna (ex nunc) právoplatnosťou rozhodnutia o povolení vkladu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžo/17/2007 zo dňa 12.12.2007 publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 63/2007, podľa ktorého inštitút vkladu je založený na základe konštitutívnosti, čo znamená, že zmluvné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a zanikajú vkladom do katastra. Konštitutívne účinky vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nenastávajú spätne (ex tunc), t. j. do minulosti, napr. k času uzavretia kúpnej zmluvy. Len pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že výnimky nedopadajúce na tento prípad stanovuje § 28 ods. 4 a 5 katastrálneho zákona. Prvú v prípade prevodu majetku štátu na iné osoby, kedy právne účinky vkladu vznikajú ku dňu určenému v návrhu na vklad, avšak za podmienky že návrh na vklad sa musí podať najneskôr v deň, ktorý je určený v návrhu ako deň vzniku vlastníctva. Druhú výnimku v prípade zmluvy o prevode bytu a nebytového priestoru do vlastníctva nájomcu podľa osobitného predpisu, kedy právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia o jeho povolení ku dňu doručenia návrhu na vklad. Len v týchto prípadoch môžu nastať právne účinky vkladu spätne najskôr v deň podania, resp. doručenia návrhu na vklad, nie až právoplatnosťou rozhodnutia správneho orgánu o povolení vkladu. Ani v týchto prípadoch však neprichádza do úvahy spätné nadobudnutie vlastníctva tretej osoby, resp. nájomcu ku skoršiemu dňu ako je deň podania, resp. doručenia návrhu na vklad. Za situácie keď jeden z kupujúcich - bývalý manžel žalobkyne nie je ochotný podpísať ani zvyšné rovnopisy kúpnej zmluvy, nemožno očakávať, že by bol ochotný podpísať dodatok ku kúpnej zmluve upravujúci, že nehnuteľnosti nadobúdajú kupujúci do podielového spoluvlastníctva, nakoľko nadobudnutie nehnuteľnosti do BSM už neprichádza do úvahy. Taktiež je nereálne za daných okolností prípadu očakávať, že bývalý manžel žalobkyne a/alebo predávajúci by podpísali dodatok, že kupujúcou nehnuteľností v celosti bude výlučne žalobkyňa. Uzavretie takýchto dodatkov nemožno dosiahnuť ani žalobou o nahradenie prejavu vôle, pretože zo žiadneho právneho predpisu, ani samotnej kúpnej zmluvy nevyplýva povinnosť ich uzavrieť. Bez jedného z takýchto dodatkov je vzhľadom na vyššie uvedené vklad vlastníckeho práva nerealizovateľný a v tomto zmysle rozsudok súdu prvej inštancie vyhovujúci žalobe žalobkyne nevykonateľný, nespôsobilý vyvolať právne účinky ním zamýšľané, sledované. Z chronologického hľadiska by žalobkyňa musela najprv dosiahnuť podpísanie dodatku ku kúpnej zmluve všetkými zmluvnými stranami kúpnej zmluvy (v zákonom požadovanom počte rovnopisov), aby bolo vôbec možné uvažovať o tom, či možno nahradiť prejav vôle predávajúcich vyplývajúci zo zmluvného dojednania čl. V kúpnej zmluvy zo dňa 13.05.2020. Navyše po uzavretí dodatku by bolo nutné upraviť návrh na vklad vlastníckeho práva obsiahnutý v petite žaloby tak, aby korešpondoval s dodatkom. Odvolací súd však opätovne zdôrazňuje, že úvahy uvedené v tomto bode odôvodnenia sú len podporné vzhľadom na to, že niet dôvodu nahrádzať rozsudkom prejav vôle žalovaných – návrh na vklad vlastníckeho práva, ak takýto prejav vôle môže učiniť aj žalobkyňa. 58. Vyššie uvedené dôvody postačujú na zamietnutie žaloby ako nedôvodnej. Odvolacie námietky žalobkyne napádajúce skutkové zistenia a na nich založené právne závery súdu prvej inštancie o nedostatku slobodnej vôle žalobkyne a nedostatku vážnej vôle zmluvných strán pri uzatvorení kúpnej zmluvy, ako aj z toho vyplývajúci právny záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy (§ 37 OZ), preto nemajú vplyv na výsledok tohto sporu. 59. Odvolací súd preto len pre úplnosť poznamenáva, že podľa jeho názoru sú uvedené odvolacie námietky žalobkyne síce opodstatnené, avšak vzhľadom na vyššie uvedené nespôsobilé vyvolať zmenu, resp. zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a tým dosiahnuť úspech žalobkyne v odvolacom konaní. 60. Súd prvej inštancie pri ustálení záveru o nedostatku slobodnej vôle žalobkyne pri uzatvorení kúpnej zmluvy vychádzal z premisy, že žalobkyňa uzavrela kúpnu zmluvu pod nátlakom a v dôsledku naliehania A. G. B. G. D., E., jej bývalého manžela. Tento záver súdu prvej inštancie však nemá podklad vo

vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie žalobkyne doručené mu dňa 30. 08. 2023. Tam žalobkyňa uviedla, že: „Žalovaná (správne žalobkyňa – pozn. odvolacieho súdu) ďalej uvádza, že v čase navyšovania hypotekárneho úveru, kedy úverovú zmluvu podpísala pod nátlakom (syn žalovaných, v rozhodujúcom čase manžel žalobkyne potreboval peniaze na kúpu pozemkov v Banskej Bystrici, ktoré kúpil na obchodnú spoločnosť H., M.. s r.o. a tvrdil, že má pištoľ pri hlave, ak mu žalobkyňa navýšenie úveru nepodpíše)“. Z uvedeného vyjadrenia žalobkyne však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu prijať záver o tom, že by žalobkyňa aj pri uzatvorení samotnej kúpnej zmluvy konala pod (psychickým) nátlakom, či v dôsledku bezprávnej vyhrážky A. G. B. G. D., E.. Z vyjadrenia žalobkyne vyplýva len to, že mienila nátlak zo strany jej bývalého manžela pri uzatvorení zmluvy o úvere. Zmluva o úvere, aj keď súvisí s uzavretím kúpnej zmluvy, nie je predmetom daného sporového konania. 61. Súd prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenie žalobkyne z pojednávania konaného dňa 07. 12. 2023, kedy žalobkyňa uviedla, že: „kúpna zmluva zo dňa 13. 05. 2020 sa uzatvárala z toho dôvodu, že na mňa naliehal môj bývalý manžel. My sme v tom čase už bývali v našom rodinnom dome. My sme nepotrebovali nejakým spôsobom navyšovať náš úver, ktorý sme už doposiaľ mali, ale viem tak, že bývalý manžel potreboval finančné prostriedky na kúpu pozemkov. Tie pozemky kupoval na spoločnosť H. a na toto potreboval financovanie. Takže on sa takýmto spôsobom so svojou matkou dohodol na uzatvorení tejto kúpnej zmluvy. Mojou úlohou bolo podpísať túto kúpnu zmluvu a dostaviť sa potom aj do banky za účelom podpísania úverovej zmluvy. Ja si nepamätám, že koľkokrát som túto zmluvu podpisovala. Ja si myslím, že nebolo potrebné to, aby sme navyšovali tento úver, ale manžel na tom trval, lebo potrebuje tie finančné prostriedky.“. Odvolací súd uvádza, že bezprávnou vyhrážkou (vis compulsiva) treba rozumieť také bezprávne pôsobenie na vôľu fyzickej osoby, ktoré u človeka vzbudzuje dôvodný strach z ujmy, ktorou sa hrozí tak, že sa jeho vôľa prejavená v právnom úkone vytvára pod vplyvom tohto strachu. Právny význam má, pokiaľ sú kumulatívne splnené viaceré podmienky. Jednou z podmienok je, že zo strany konajúcej osoby musí ísť o vyhrážku takého druhu a takej intenzity, aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu vyvolala u toho, voči komu bola použitá, dôvodný strach (porovnaj sp. zn. 2Šžk/15/2019; sp. zn. 4Obdo/70/2021; sp. zn. 4Cdo/306/2009). Odvolací súd je názoru, že v uvedenom prípade nebolo preukázané, že by A. G. B. G. D., E., bývalý manžel žalobkyne, u tej vyvolal strach z akejkoľvek ujmy pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Skutočnosť, že A. G. B. G. D., E., na žalobkyňu naliehal ešte neznamená, že žalobkyňa pri kontraktácii (kúpnej zmluvy) konala následkom bezprávnej vyhrážky. V konaní nebolo preukázané, že by naliehanie A. G. B. G. D., E., voči žalobkyni predstavovalo vyhrážku takého druhu a takej intenzity, aby jeho konanie bolo spôsobilé vyvolať u žalobkyne dôvodný strach z akejkoľvek ujmy. Naliehanie vzhľadom na širšie okolnosti prípadu možno vykladať aj v tom zmysle, že bývalý manžel žalobkyne bol pod časovým tlakom, stresom z hľadiska zavŕšenia procesu započatého uzavretím zmluvy o úvere, t.j. aby dostal peňažné prostriedky z úveru čo najskôr, keďže ho potreboval na jeho podnikateľské aktivity, preto naliehal, súril svoju manželku, aby čo najskôr podpísala kúpnu zmluvu, ktorej uzavretie bolo podmienkou poskytnutia úveru. Nebolo teda jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že naliehaním bol zo strany žalobkyne myslený psychický nátlak na žalobkyňu vo forme bezprávnej vyhrážky pre prijatie záveru o absencii slobody vôle žalobkyne pri uzatvorení kúpnej zmluvy. 62. Odvolací súd sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku vážnej vôle kupujúcich, či predávajúcich pri uzatvorení kúpnej zmluvy. Právny úkon nie je urobený vážne, ak podľa objektívnych okolností daného prípadu konajúci nechcel vyvolať následky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú. Existenciu vážnosti vôle k právnemu úkonu možno usudzovať z objektívnych skutočností, za ktorých bol urobený, najmä ak bol urobený spôsobom a za okolností, ktoré nevyvolávajú pochybnosti o tom, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť účinky, ktoré zákon spája s takýmto prejavom. Účelom kúpnej zmluvy ako scudzovacieho právneho úkonu je, aby predávajúci umožnil kupujúcemu nadobudnúť k veci, ktorá je predmetom kúpy, vlastnícke právo. Kúpna zmluva, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti teda nie je urobená vážne, ak zmluvné strany nechceli pri jej uzatvorení dosiahnuť prevod (predávajúci), resp. nadobudnutie (kupujúci) vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania prijal záver, že vôľa kupujúcich ani predávajúcich pri uzatvorení kúpnej zmluvy nebola vážna; iba simulovaná za účelom získania navýšenia hypotekárneho úveru kupujúcimi. Vychádzal pritom z premisy, že kupujúci pri uzatvorení kúpnej zmluvy sledovali získanie navýšenia hypotekárneho úveru. Tento záver oprel aj o nespornú skutočnosť, že kópia jediného všetkými zmluvnými stranami podpísaného a úradne overeného rovnopisu kúpnej zmluvy bola predložená banke, ktorá následne kupujúcim zmluvou o úvere navýšila hypotekárny úver. Z takto navýšeného hypotekárneho úveru banka predávajúcim vyplatila kúpnu cenu

z kúpnej zmluvy. názorom súdu prvej inštancie, že k podpisu ďalších vyhotovení (rovnopisov) kúpnej zmluvy. Podľa názoru súdu prvej inštancie k podpisu ďalších rovnopisov kúpnej zmluvy svedkom A. G. B. G. D., E. ako kupujúcim nedošlo z dôvodu, že už dosiahol poskytnutie úveru zo strany banky a z tohto dôvodu nedošlo ani k podaniu návrhu na vklad vlastníckeho práva zo strany žalovaných. 63. Odvolací súd s týmto názorom nesúhlasí. Samotný svedok, ktorý manažoval podpisovanie zmluvy totiž v konaní okrem iného vypovedal, že úver mal slúžiť na financovanie okolia rodinného domu (ktorý vlastnil so žalobkyňou, nie rodinného domu žalovaných), bazénu, záhrady a na konsolidáciu iných úverov a pôžičiek. Ďalej vypovedal, že banke stačilo, aby len preukázali zámer na kúpu nejakej nehnuteľnosti a tak poprosil rodičov, že či by boli ochotní na toto pristúpiť, že by im predali tú svoju nehnuteľnosť. Ich dom mal hodnotu 400.000,- eur, tak banke stačilo iba preukázať zámer tou kúpnou zmluvou. Nebolo podmienkou, aby aj tá ďalšia nehnuteľnosť bola založená popri tom ich dome. Túto kúpnu zmluvu dal podpísať rodičom, ktorých overené podpisy sú na zmluve. Ďalej svedok pripustil, že podpis na kúpnej zmluve je jeho. Všetky tie listinné doklady odovzdával finančnému sprostredkovateľovi pánovi M., ktorý to potom v M. M. riešil. Tie vzťahy začali byť medzi nimi dosť zlé, preto mu rodičia po uzavretí tej kúpnej zmluvy povedali, že aby si to radšej vyriešil on. Z toho dôvodu potom nedošlo ani k podpisu tých ďalších originálov, z toho dôvodu potom rodičia tú kúpnu zmluvu vypovedali. On zobral to odstúpenie od kúpnej zmluvy a rodičom potom vrátil dva exempláre a už ďalšie exempláre potom so žalobkyňou nepodpisovali. Rodičia mu potom na účet vrátili finančné prostriedky vo výške okolo tých 35.000,- eur. Čo sa týka toho odstúpenia od kúpnej zmluvy, tak on žalobkyni len avizoval, že táto transakcia nebude zrealizovaná. Ide sa od toho preč, pričom jej nedal podpísať prevzatie odstúpenia od kúpnej zmluvy. Rodičom aj hovoril, že do budúcna im potom bude zriadené to právo doživotného užívania, ale keďže došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy, tak už sa potom ani to právo doživotného užívania nehnuteľnosti neriešilo. Oni v podstate ani nepotrebovali žiť v rodičovskom dome, keďže si stavali svoj vlastný dom a tam aj žili. Je možné, že jeden originál zmluvy bol predložený v banke. On podpísaný originál tejto zmluvy nemá. Banka potrebovala len preukázať zámer kúpiť nehnuteľnosť. Nepýtala banka od neho originál kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie uviedol, že svedok na pojednávaní predložil súdu k nahliadnutiu dva originály spornej kúpnej zmluvy, ktoré zostali jemu a kde sa nachádzajú overené podpisy žalovaných 1/ a 2/ ako predávajúcich, pričom podpisy kupujúcich sa na zmluve nenachádzajú (viď bod 10. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). 64. Žalovaná 2/ v konaní vypovedala, že úver v roku 2020 sa bral z toho dôvodu, že jej syn na tom trval, že potrebuje skonsolidovať úvery. Nevesta mala stále vysoké nároky, vždy niečo bolo potrebné aj dorábať na tom dome. Preto uzatvorili tú zmluvu s tým, že vtedy bolo povedané, že tam bude mať právo doživotného užívania. Toto právo doživotného užívania si dohodli s ich synom. Žalobkyňa pri tejto dohode nebola prítomná. Celú tú kúpnu zmluvu dohadovali len so synom, nie so žalobkyňou. Vzhľadom na tieto vzťahy v tej rodine, ako sa veci majú, sa rozhodli, že od tej zmluvy odstúpia. Odstúpenie od kúpnej zmluvy s manželom riadne spísali, doručili ho synovi, lebo žalobkyňa už ku nim v tom čase nechodila. Kúpna cena, ktorá im bola z toho úveru vyplatená, tak M. M. si stiahla ten zostatok z ich úveru a zvyšok tej kúpnej ceny 36 - 37.000,- eur im bolo vrátené. Tie finančné prostriedky boli vrátené na účet syna, pričom to bol ich spoločný účet. Pokiaľ sa týka tej kúpnej zmluvy, je tam uvedené, že sa vyhotovuje v piatich vyhotoveniach. Oni podpísali tú kúpnu zmluvu päťkrát. Všetky tie zmluvy sú aj overené. Oni nedostali naspäť podpísané kúpne zmluvy zo strany kupujúcich, na základe ktorých by mohli vykonať návrh na vklad. Vzhľadom na to, že odstúpili od kúpnej zmluvy a sa im vrátili tie kúpne zmluvy nepodpísané, tak mali za to, že to odstúpenie je platné. Ďalej žalovaná uviedla, že má právnické vzdelanie. Ona si tú kúpnu zmluvu aj prečítala a bola si vedomá toho, že tam to právo doživotného užívania je, pretože pokiaľ by si bola vedomá, že nebude môcť dožiť v dome, ktorý si svojpomocne postavili, tak by takú kúpnu zmluvu nebola podpísala. 65. Z uvedených výpovedí podľa odvolacieho súdu vyplýva, že zmluvné strany mali skutočnú, vážnu vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu. Žalovaní predsa podpísali a dali overiť podpisy na všetkých piatich rovnopisoch kúpnej zmluvy, samotná žalovaná 2/ uviedla, že bola v presvedčení, že v zmluve je zriadené právo doživotného užívania jej a jej manžela (ako predávajúcich) nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu a že návrh s manželom ako predávajúci nepodali, lebo nedostali od kupujúcich kupujúcimi podpísaný potrebný počet rovnopisov kúpnej zmluvy. Svedok vypovedal, že právo žalovaných doživotného užívania nehnuteľností malo byť doriešené dodatočne, pričom nedáva logiku, na čo by zmluvné strany riešili právo doživotného užívania, ak by nemali vážnu vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu a vyvolať právne účinky s ňou spojené. Tak svedok ako aj žalovaná 2/ zhodne vypovedali, že dôvodom odstúpenia od

zmluvy boli následné zlé vzťahy v rodine, rozvrat manželstva kupujúcich, preto „sa išlo od toho preč“. Žalobkyňa správne poznamenala, že ak by žalovaní nemienili skutočne uzatvoriť kúpnu zmluvu, a teda ju nepovažovali za platnú, nebol by daný dôvod od nej odstupovať, keďže neplatný právny úkon nevyvoláva žiadne právne následky. Uvedenej skutočnosti si žalovaná 2/ deklarujúca v konaní, že má právnické vzdelanie musela byť vedomá. Tieto výpovede teda vyznievajú tak, že poskytnutie (ďalších) peňažných prostriedkov z úveru a konsolidácia predošlých úverov a pôžičiek boli len motiváciou, pohnútkou, ktorá viedla zmluvné strany k uzavretiu kúpnej zmluvy a že zmluvné strany skutočne, vážne chceli uzatvoriť kúpnu zmluvu vyvolávajúcu právne účinky spojené s jej platným uzatvorením, t.j. prevod vlastníckeho práva na kupujúcich. K podaniu návrhu na vklad vlastníckeho práva nedošlo z následného dôvodu po jej uzavretí, zlých rodinných vzťahov a rozvratu manželstva kupujúcich. Práve v dôsledku toho totiž svedok nepodpísal a nedal podpísať žalobkyni ostatné rovnopisy kúpnej zmluvy, a preto nemohol byť podaný ani návrh na vklad. Motív, resp. pohnútka, dokonca ani omyl v pohnútke vedúci k učineniu právneho úkonu, nerobí tento právny úkon neplatným (§ 49a posledná veta OZ). Pri ustálení absencie vážnej vôle kupujúcich či predávajúcich totiž nemožno vychádzať výlučne z vnútornej pohnútky, z motívu kupujúcich alebo predávajúcich. Neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 37 OZ vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník, resp. účastníci, právneho úkonu nekonal/i vážne. Takýto záver je vylúčené urobiť na základe pravdepodobnosti, t. j. hypotéz a domnienok, či na základe skutkových okolností, ktoré aj napriek dôkaznej verifikácii (§ 191 CSP) neumožňujú urobiť v uvedenom smere úplne jednoznačný skutkový záver, na ktorý potom možno aplikovať hmotnoprávnu normu § 37 ods. 1 OZ a prijať právny záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. To potvrdzuje aj najvyššími súdnymi autoritami dlhodobo presadzovaná doktrína preferencie (prezumpcie) platnosti právnych úkonov. Pre právny záver o neplatnosti určitého právneho úkonu je bezpochyby potrebné, aby skutkový stav poskytoval spoľahlivý podklad pre takúto úvahu (záver) súdu. 66. Motív, ako vnútorná pohnútka, je síce podobne ako vôľa, psychickým javom preukazujúcim sa v správaní konajúcej osoby, no na rozdiel od vôle nedeterminuje správanie konajúcej osoby priamo (primárne), ale presadzuje sa skôr sekundárne, ako podnet kreovania jej vôle. Skutočnosť, že kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu z dôvodu potreby preukázania nadobudnutia nehnuteľnosti za účelom navýšenia hypotekárneho úveru a konsolidácie predošlých úverov a pôžičiek nepreukazuje samo o sebe nedostatok vážnej vôle zmluvných strán pri uzatvorení kúpnej zmluvy, ale predstavuje ekonomický dôvod (motív), pre ktorý kupujúci chceli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že kupujúci nemali záujem užívať nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, mienili ju ponechať v užívaných predávajúcich. Záujem nadobudnúť vlastnícke právo k veci nemusí byť spätý so záujmom vec aj užívať. 67. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd nestotožňuje ani s názorom súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva bola len simulovaným právnym úkonom, nakoľko motív (ako poznamenal aj súd prvej inštancie) nie je súčasťou predpokladov simulácie. Simulovaný, resp. predstieraný právny úkon, je taký, kedy prejav vôle má pôsobiť ako vážny, ale ktorým konajúci nechce vykonať navonok prejavený alebo žiaden prejav vôle. O neplatnosti dvojstranného právneho úkonu (kúpnej zmluvy) pre simuláciu možno hovoriť iba vtedy, ak vôľu uzavrieť zmluvu nemá ani jedna zo zmluvných strán. Teda neplatnosť pre nedostatok vážnej vôle zmluvných strán sa môže uplatniť len vo vzťahu k všetkým účastníkom právneho úkonu, ak všetci vedeli o tom, že ide o simuláciu, a teda ani jeden z nich sa nemôže dovolať dôvery v urobený prejav. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatoval simuláciu len jednej zo zmluvných strán (kupujúcich), pričom pri jednostrannej simulácii sa postupuje v súlade s teóriou ochrany dôvery, nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu (Števček, M., Dulak, A., Bajánkova, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. 2 vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, strana 260). Ak by aj súd prvej inštancie argumentoval, že pri uzatvorení kúpnej zmluvy simulovali všetky zmluvné strany, takto záver podľa názoru odvolacieho súdu nevyplýva z vykonaného dokazovania. Nebolo to preukázané. Danému záveru súdu prvej inštancie odporuje minimálne vyššie uvedená skutočnosť, že žalovaná 2/ opakovane v rámci jej vyjadrení uviedla, že pri kontraktácii chcela dosiahnuť právo doživotného užívania nehnuteľností a uviedla, že nevie, prečo toto právo nebolo napokon v kúpnej zmluve dohodnuté. Toto právo riešila so svedkom, čo tento potvrdil. To bez dôvodných pochybností svedčí v neprospech simulácie alebo nedostatku vážnej vôle zo strany žalovaných, resp. žalovanej 2/ ako aj svedka, ktorí ak by boli mali záujem, resp. chceli simulovať uzatvorenie kúpnej zmluvy, tak by podľa názoru odvolacieho súdu neboli pri kontraktácii riešili právo doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech žalovaných. Minimálne žalovaná 2/ musela byť presvedčená, že o vlastníckeho

právo príde, preto chcela dohodnúť iné právo (právo doživotného užívania) umožňujúce jej nehnuteľnosti naďalej užívať. 68. Odvolací súd preto uzatvára, že právny záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodov podľa § 37 OZ neobstojí. Ako však už bolo uvedené vyššie uvedené nedostatky nevyvolali potrebu zmeny, či zrušenia napadnutého rozsudku, pretože aj pri prijatí záveru o platnosti kúpnej zmluvy a neplatnosti odstúpenia od zmluvy je napadnutý rozsudok vo výrokovej časti vecne správny z iných dôvodov uvedených odvolacím súdom v bodoch 41. až 57. odôvodnenia tohto rozhodnutia. 69. Odvolací súd preskúmal aj od prvého výroku vo veci samej závislý druhý výrok napadnutého rozsudku o nároku žalovaných na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie rozhodol v napadnutom rozsudku o nároku žalovaných voči žalobkyni vecne správne podľa pomeru ich úspechu v spore (§ 255 CSP), nakoľko žaloba žalobkyne bola v celom rozsahu zamietnutá. Odvolací súd preto v zmysle § 378 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny aj v druhom výroku o nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného konania. 70. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaným priznal voči žalobkyni aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % z dôvodu ich plného úspechu v odvolacom konaní vzhľadom na to, že odvolanie žalobkyne jej neprivodilo úspech v odvolacom konaní v podobe (čo i len čiastočnej) zmeny alebo zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Nakoľko žalovaní sú solidárnymi veriteľmi žalobkyne ohľadne náhrady trov, majú voči žalobkyni spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov konania (§ 513 a § 514 OZ). O výške a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP a § 263 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie náhrady trov odvolacieho konania podľa § 232 ods. 2 CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. 71. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 CSP). Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e/ CSP v spojení s § 436 ods. 1 CSP).