Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 71S/1/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6020200238 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6020200238.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Petra Molčana a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: B. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. W. XX/X, XXX XX S. I., Q., prechodne bytom J. D. XX/XX, XXX XX J., štátny občan Q., právne zast.: JUDr. Mgr. Lucia Príčová, advokátka, Strážovská 4, 974 11 Banská Bystrica, korešpondenčná adresa: Na Troskách 12, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 50 601 881, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-33-008/2020-SK zo dňa 31. marca 2020, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) rozhodnutím č.p.: Z.-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 34 ods. 12 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o pobyte cudzincov“) s poukázaním na § 33 ods. 6 písm. g.) Zákona o pobyte cudzincov zamietlo žiadosť žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania podanú dňa 10.04.2019, pretože obnovenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 2. Prvostupňový orgán verejnej správy svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca mal od 19.02.2016 udelený prechodný pobyt na účel podnikania ako konateľ obchodnej spoločnosti IC TRADE s.r.o., so sídlom: Zelená ulica 20, Banská Bystrica, IČO: 50 010 221. Dňa 04.01.2019 žalobca ukončil svoju podnikateľskú činnosť v uvedenej spoločnosti. Žalobca dňa 15.10.2018 oznámil výpisom z obchodného registra, že začal podnikať ako fyzická osoba na obchodné meno: J. B., sídlo organizačnej zložky: Na J. XX, XXXXX I. I., IČO: 51 955 083. Prvostupňový orgán verejnej správy po preskúmaní podania zistil, že žalobca podnikal celé zdaňovacie obdobie v spoločnosti IC TRADE s.r.o., a časť zdaňovacieho obdobia (od 25.09.2018 do 31.12.2018) podnikal ako fyzická osoba - Podnik zahraničnej osoby J. B.. Spoločnosť IC TRADE s.r.o. v predchádzajúcom zdaňovacom období hospodárila so stratou vo výške 4 411,00 € a v zdaňovacom období roku 2017 dosiahla zisk po zdanení vo výške 86,00 €. Daňový subjekt - B. J., IČO: 51 955 083 za zdaňovacie obdobie roka 2018 dosiahol základ dane 5 700,00 € s daňovou povinnosťou 355,29 €. Žalobca síce splnil podmienku podania žiadosti ustanovenú v § 34 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov v tom, že preukázal zdanený príjem z tohto podnikania za predchádzajúce zdaňovacie obdobie minimálne vo výške dvadsať násobku životného minima, avšak s prihliadnutím na skutočnosť, že začal podnikať ako fyzická osoba až dňa 25.09.2018 (t.j. 99 dní pred koncom zdaňovacieho obdobia), nepovažoval správny orgán predložený doklad za relevantný podklad na rozhodnutie o žiadosti. 3. Na základe uvedeného prvostupňový orgán verejnej správy vyzval žalobcu na predloženie dokladov potrebných k preskúmaniu prínosu podnikateľskej činnosti pre hospodárstvo Slovenskej republiky spoločnosti IC TRADE s.r.o. a Podniku zahraničnej osoby - J. B.. Na základe výzvy dňa 22.8.2019 žalobca predložil prvostupňovému orgánu verejnej správy na spoločnosť IC TRADE s.r.o. nasledujúce doklady: Dohodu poskytnutia sídla, účtovnú závierku zostavenú k 31.12.2018 s výsledkom hospodárenia za účtovné obdobie po zdanení vo výške - 4 411,00 € a daňou na úhradu vo výške 0,00 €, Daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby pred zdanením vo výške - 4 410,86 €, informácie o účtovnej jednotke IC TRADE s.r.o. a faktúry. K Podniku zahraničnej osoby - J. B. bolo doložených päť faktúr vystavených v období od 15.11.2018 do 18.12.2018 a dve Zmluvy o poskytovaní služieb. Za účelom objektívneho preskúmania prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu prvostupňový orgán verejnej správy požiadal o posúdenie prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „Ministerstvo hospodárstva“). Prvostupňový orgán verejnej správy za účelom objektívneho posúdenia predložil Ministerstvu hospodárstva všetky podklady súvisiace s podnikateľskou činnosťou žalobcu v spoločnosti IC TRADE s.r.o., a Podniku zahraničnej osoby - J. B., ktoré boli v konaní zhromaždené. Dňa 19.11.2019 bolo prvostupňovému orgánu verejnej správy doručené Stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. XXXXX/XXXX-XXXX-XXXXX (ďalej len „stanovisko Ministerstva hospodárstva), v ktorom Ministerstvo hospodárstva konštatuje, že podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny - žalobcu nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 4. Prvostupňový orgán verejnej správy vyhodnotil žiadosť žalobcu, doklady priložené k žiadosti, podklady získané úradnou činnosťou a vyjadrenia účastníka konania a to jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. Orgán verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti prihliadal na verejný záujem, najmä na prínos podnikateľskej činnosti účastníka konania pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Pri posudzovaní prínosu podnikateľskej činnosti vychádzal z predložených účtovných dokladov obchodnej spoločnosti IC TRADE s.r.o. a Podniku zahraničnej osoby - J. Dmytro, podkladov získaných služobnou činnosťou, podkladov priložených k žiadosti o udelenie prechodného pobytu, podkladov priložených k žiadosti o obnovenie prechodného pobytu, vyjadrení žalobcu a stanoviska Ministerstva hospodárstva. Prvostupňový orgán verejnej správy pri posudzovaní prínosu podnikateľskej činnosti účastníka konania pre hospodárstvo Slovenskej republiky prihliadal nielen na podnikateľskú činnosť spoločnosti IC TRADE s.r.o., ale aj na podnikateľskú činnosť Podniku zahraničnej osoby - J. XX.XX.XXXX. v ktorom účastník konania podniká od 25.09.2018. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že splnenie podmienok podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu, t.j. okrem iného aj preukázania zdaneného príjmu z tohto podnikania za predchádzajúce zdaňovacie obdobie podľa § 34 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov nemožno automaticky považovať za splnenie podmienok na obnovenie prechodného pobytu. Je nutné rozlišovať medzi predložením všetkých náležitostí podania ustanovených v § 34 Zákona o pobyte cudzincov (resp. splnením podmienok podania) a splnením podmienok na obnovenie prechodného pobytu. Zásadnou podmienkou splnenia podmienok na obnovenie prechodného pobytu je skutočnosť, že nie je naplnený žiadny z dôvodov na zamietnutie žiadosti (§ 34 ods. 12 Zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na § 33 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov). Na základe vyššie uvedeného prvostupňový orgán verejnej správy dospel k záveru, že podnikateľská činnosť žalobcu nie je prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky, a teda obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania nie je vo verejnom záujme. Uvedeným bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 34 ods. 12 Zákona o pobyte cudzincov. 5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 22.01.2020 odvolanie, v ktorom navrhoval, aby prvostupňový orgán verejnej správy v rámci autoremedúry svoje rozhodnutie zmenil, vyhovel odvolaniu v plnom rozsahu a obnovil mu prechodný pobyt za účelom podnikania na území Slovenskej republiky, prípadne ak prvostupňový orgán verejnej správy nezmení svoje rozhodnutie a nevyhovie odvolaniu v plnom rozsahu žiadal, aby žalovaný prvostupňové rozhodnutie v plnom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na nové prejednanie a rozhodnutie. Rozhodnutie žalovaného 6. Žalovaný rozhodnutím č. Z.-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol. Pri posudzovaní odvolania žalovaný vychádzal zo skutočnosti, že v Zákone o pobyte cudzincov sú jednoznačne stanovené podmienky na obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, ako aj dôvody zamietnutia žiadosti cudzincovi žiadajúcemu o obnovenie prechodného pobytu. Podľa ustanovenia § 34 ods. 12 Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o obnovenie prechodného pobytu z dôvodov podľa § 33 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov. 7. Žalovaný vychádzajúc najmä z námietky žalobcu vyslovenej v odvolaní a to, že rozhodnutie orgánov verejnej správy musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, ako aj z dôvodu, že orgány verejnej správy sú povinné zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie (aj rozhodnutie o odvolaní), požiadal Banskobystrický samosprávny kraj (ďalej len „BBSK“) o stanovisko, či podnikateľská činnosť Podniku zahraničnej osoby - J. B. predstavuje nejaký prínos pre BBSK a Mesto Banská Bystrica o zaujatie stanoviska k otázkam, či Podnik zahraničnej osoby - J. B. má na území mesta Banská Bystrica zriadené prevádzky, či investoval na území mesta Banská Bystrica nejaké prostriedky a či predstavuje jeho podnikateľská činnosť nejaký prínos pre mesto Banskú Bystricu. BBSK v stanovisku zo dňa 19.02.2020 oznámil, že pri posudzovaní podnikateľskej činnosti z hľadiska verejného záujmu v nadväznosti na schválené rozvojové dokumenty BBSK môže k danej veci zaujať iba stanovisko z hľadiska napĺňania priorít rozvoja kraja, stotožnil so stanoviskom Ministerstva hospodárstva a zároveň konštatoval, že podnikateľskú činnosť žalobcu nemožno zaradiť medzi podporované aktivity BBSK. Mesto Banská Bystrica vo svojom stanovisku zo dňa 17.02.2020 uviedlo, že sa nevie vyjadriť k podnikateľskej činnosti žalobcu na území mesta Banská Bystrica a zároveň uviedlo, že neeviduje oznámenie o otvorení prevádzkarne žalobcom. 8. Žalovaný poukázal na to, že prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky, bezpečnostné hľadisko a ochrana verejného zdravia sú osobitnými faktormi verejného záujmu pri rozhodovaní o pobyte cudzincov. Prechodný pobyt nie je automatickým právom cudzinca, ale ide o možnosť, ktorá je naplnená po splnení zákonnom ustanovených podmienok. V prípade prechodného pobytu na účel podnikania je jednou z posudzovaných oblastí aj prínos pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Žalovaný uviedol, že Ministerstvo hospodárstva, je jediným kompetentným orgánom pre posudzovanie prínosu podnikateľskej činnosti pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a ako ústredný orgán štátnej správy vo svojom stanovisku spracovanom dňa 13.11.2019 dospelo k záveru, že podnikateľská činnosť žalobcu nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Na základe uvedeného žalovaný považoval početné námietky týkajúce sa nesúhlasu žalobcu so stanoviskom Ministerstva hospodárstva za irelevantné, nakoľko nie je v moci žalobcu, ani orgánu verejnej správy, spochybňovať stanovisko Ministerstva hospodárstva. 9. Žalovaný preskúmal aj skutočnosť, či v prípade žalobcu nedošlo k stretu dvoch základných práv a slobôd, a to na jednej strane práva žalobcu na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať na území Slovenskej republiky, ktoré je však podmienené povolením k pobytu na území Slovenskej republiky, ktorého sa žalobca domáha a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup (pobyt) cudzincov na územie Slovenskej republiky z dôvodu ochrany verejného záujmu. Žalovaný dospel k záveru, že v prípade žalobcu dochádza k stretu individuálneho a verejného záujmu, ale z vykonaného dokazovania a z preukázaných skutočností (stanovisko Ministerstva hospodárstva, stanovisko BBSK, spisový materiál, ako aj správna úvaha prvostupňového orgánu verejnej správy) možno konštatovať, že v danom konkrétnom prípade je dôvodné uprednostniť verejný záujem pred záujmom žalobcu, nakoľko boli zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy ako aj žalovaného oslovené vyššie uvedené kompetentné orgány, ktoré vydali stanoviská, na základe ktorých bolo možné posúdiť podnikateľskú činnosť žalobcu, ako aj to, či táto jeho podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Žalovaný zároveň lustráciou v príslušných evidenciách Policajného zboru zistil, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, a preto mal za to, že napadnutým rozhodnutím v prípade účastníka konania nedošlo k porušeniu práv a slobôd garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 10. K Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/57/2018 zo dňa 26.07.2018, ktorý žalobca v odvolaní citoval, žalovaný uviedol, že pojednáva o zastavení konania o žiadosti žalobcu vo veci udelenia prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky podľa § 30 ods. 1 písm. d) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), a teda z dôvodu, že žalovaný vyhodnotil doklad preukazujúci zabezpečenie ubytovania žalobcu počas pobytu na území Slovenskej republiky za nepostačujúci. Žalovaný považoval tento rozsudok pre daný prípad za irelevantný, nakoľko v prípade žalobcu bola žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania zamietnutá z dôvodu, že obnovenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme, a nie z dôvodov uvádzaných v predmetnom rozsudku. 11. K početným námietkam žalobcu spočívajúcich vtom, aby orgán verejnej správy postupoval v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 Správneho poriadku žalovaný uviedol, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne prípady, v ktorých by došlo k obnoveniu prechodného pobytu na účel podnikania, a preto sa k uvedenej námietke pre jej nekonkrétnosť nemohol adekvátne vyjadriť. Zároveň zdôraznil, že každý prípad je špecifický, aj napriek tomu, že žalobca vidí obdobnosť prípadu v tom, že mu už bol v minulosti prechodný pobyt obnovený. 12. Žalovaný považoval za irelevantnú aj námietku žalobcu o umelom predlžovaní lehôt. Poukázal na postup prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý rozhodnutím č. PPZ-G.-I zo dňa 17.05.2019 prerušil konanie a vyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov podania a predloženie chýbajúcich dokladov a rozhodnutím č. Z.-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX prerušil konanie až do posúdenia predbežnej otázky prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu Ministerstvom hospodárstva. Prvostupňový orgán verejnej správy obdržal stanovisko od Ministerstva hospodárstva až dňa 19.11.2019 a od tohto dátumu pokračoval ďalej v konaní. 13. K odvolacej námietke, v ktorej žalobca namietal, že prvostupňové rozhodnutie nie je vydané v súlade s ustanovením § 46 Správneho poriadku žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti, nakoľko bolo vydané v súlade s platnými zákonmi Slovenskej republiky na základe riadne zisteného a preukázaného skutkového stavu veci. Taktiež mal za jednoznačne preukázané, že podnikanie žalobcu nebude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky tak, ako to uvádza Ministerstvo hospodárstva vo svojom stanovisku. Nakoľko Ministerstvo hospodárstva je jediný kompetentný orgán na posudzovanie prínosu podnikateľskej činnosti, odvolací orgán mal za to, že skutočný stav veci bol riadne preukázaný, a preto považoval uvedenú námietku za irelevantnú. 14. K tvrdeniu žalobcu, že z jeho strany boli splnené zákonnom požadované náležitosti pre obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania žalovaný uviedol, že splnenie podmienok podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu nemožno automaticky považovať za splnenie podmienok na obnovenie prechodného pobytu. Je nutné rozlišovať medzi predložením všetkých náležitostí podania ustanovených v § 34 Zákona o pobyte cudzincov (resp. splnením podmienok podania) a splnením podmienok na obnovenie prechodného pobytu. Zásadnou podmienkou splnenia podmienok na obnovenie prechodného pobytu je skutočnosť, že nie je naplnený žiadny z dôvodov na zamietnutie žiadosti v zmysle ustanovenia § 33 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný zároveň upriamil pozornosť na Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 6S/218/2017, zo dňa 25.10.2018, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky z dôvodu, že podnikateľská činnosť nie je vo verejnom záujme. Ďalej žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/7/2017, ktorý je obdobný s prípadom žalobcu v tom, že orgán verejnej správy pri svojom rozhodovaní prihliadal na stanovisko Ministerstva hospodárstva, v ktorom sa uvádza, že podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 15. K tvrdeniam žalobcu, že prvostupňový orgán verejnej správy nemal oprávnenie si vyžiadať stanovisko od Ministerstva hospodárstva žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán verejnej správy postupoval v súlade s ustanovením § 34 ods. 10 Zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu postupuje podľa § 33 ods. 1 a 5. Žalovaný mal za to, že prvostupňový orgán verejnej správy postupoval v súlade § 34 ods. 10 Zákona o pobyte cudzincov aj vzhľadom na skutočnosť, že Podnik zahraničnej osoby J. B. v predchádzajúcom zdaňovacom období dosiahol zisk po zdanení tak, ako to ukladá Zákon o pobyte cudzincov. K početným námietkam žalobcu vzneseným k zákonnosti procesného postupu prvostupňového orgánu verejnej správy žalovaný uviedol, že v jeho konaní nezistil nesúlad so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo Zákonom o pobyte cudzincov, Správnym poriadkom a z neho vyplývajúcich zásad správneho konania. 16. Žalovaný v odvolacom konaní dospel tiež k záveru, že prvostupňový orgán verejnej správy orgán rozhodol na základe správnej úvahy a napadnuté rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania bolo vydané v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov ako aj so Správnym poriadkom. Stanovisko Ministerstva hospodárstva a zároveň podporné stanovisko BBSK sú dostatočným podkladom pre správnu úvahu orgánu verejnej správy v súvislosti s tým, či podnikateľská činnosť žalobcu bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a či je vo verejnom záujme. Preto boli zo strany prvostupňového tak aj odvolacieho orgánu oslovené kompetentné orgány, ktoré vydali stanoviská, na základe ktorých bolo možné posúdiť podnikateľskú činnosť žalobcu, ako aj to, či táto jeho podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a či je vo verejnom záujme. Žalovaný aj na základe uvedených stanovísk s použitím správnej úvahy vyhodnotil tieto dôkazy a skonštatoval, že obnovenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 17. Žalovaný po zvážení a preskúmaní celého predloženého spisového materiálu zhromaždeného prvostupňovým orgánom verejnej správy, po posúdení skutočností uvádzaných v odvolaní žalobcu, ako aj tých, ktoré vyšli najavo v odvolacom konaní, preskúmal napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy v celom jeho obsahu a rozsahu, v úzkej súvislosti s konaním, ktoré mu predchádzalo, a preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Žalobné body 18. Žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vrátiť vec prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. 19. Rozhodnutie žalovaného žalobca napádal v plnom rozsahu pre jeho nepreskúmateľnosť, nezákonnosť, vecnú nesprávnosť a vady konania, ktoré videl v postupe orgánu verejnej správy, v prieťahoch v konaní, ale aj z dôvodu, že sa s ním v celom rozsahu nestotožnil, považoval ho za nesprávne a nezákonné. Žalobca vyjadril presvedčenie, že žalovaný nezobral do úvahy žiadne z jeho tvrdení uvedených vo vyjadrení a v odvolaní, žalovaný podľa neho pri rozhodovaní nepostupoval v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov a ním predložených dôkazov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Žalobca zastával názor, že aj prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné, nezákonné a vecne nesprávne, v celom rozsahu sa s ním nestotožnil a napádal aj samotný postup prvostupňového orgánu verejnej správy pre vady konania. Obidva orgány verejnej správy podľa názoru žalobcu nepostupovali v zmysle základnej zásady správneho konania obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku, a to rozhodovať tak, aby v skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 20. Žalobca v žalobe uviedol, že si dňa 10.04.2019 podal žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania, ku ktorej priložil všetky Zákonom o pobyte cudzincov požadované prílohy. V čase podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu žalobca podnikal na území Slovenskej republiky len ako živnostník. Obnovenie prechodného pobytu si podal už druhý krát (prvý krát podal obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania ako konateľ spoločnosti IC TRADE s.r.o., IČO: 50 010 221). Žalobca podnikal a podniká na území Slovenskej republiky ako Podnik zahraničnej osoby - J. Dmytro, IČO: 51 955 083. Mal za to, že predložil orgánu verejnej správy k žiadosti všetky zákonom požadované dokumenty a splnil všetky zákonom požadované podmienky pre obnovenie prechodného pobytu aj podmienku zisku pre prípad živnostníka. Žalobca v minulosti podnikal ako konateľ spoločnosti IC TRADE s.r.o., kde mu zanikla funkcia konateľa odvolaním dňa 05.11.2018. Tvrdil, že s orgánmi verejnej správy bol súčinný, dokonca predložil v konaní aj ďalšie dokumenty požadované zo strany orgánov verejnej správy. 21. Žalobca namietal, že orgán verejnej správy bez náležitého odôvodnenia a pri splnení všetkých zákonných podmienok zo strany žalobcu pre obnovenie prechodného pobytu zaslal podklady v rozpore s ustanovením § 34 ods. 10 Zákona o pobyte cudzincov na posúdenie prínosu podnikateľskej činnosti na Ministerstvo hospodárstva (zaslané dokumenty aj k spoločnosti IC TRADE s.r.o. a aj k podniku zahraničnej osoby). Na základe uvedeného Ministerstvo hospodárstva vydalo vágne a strohé stanovisko, bez udania posudzovaných dôkazov, kritérií, k čomu sa nemohol žalobca objektívne vyjadriť a posúdilo podnikateľskú činnosť žalobcu bez prínosu pre hospodárstvo Slovenskej republiky, hoci žalobca je živnostníkom, ktorý splnil zákonné podmienky a dosiahol aj stanovený zisk. Žalobca nemá vedomosť, na základe akých kritérií posudzovalo Ministerstvo hospodárstva jeho podnikateľskú činnosť. Prvostupňový orgán verejnej správy zaslal žalobcovi výzvu na vyjadrenie, žalobca sa vyjadril a uviedol všetky rozhodné skutočnosti, oprel svoje tvrdenia o judikatúru súdov Slovenskej republiky, ktoré podľa názoru žalobcu prvostupňový orgán verejnej správy nezobral do úvahy a vydal rozhodnutie, ktorým zamietol jeho žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania z dôvodu, že obnovenie nie je vo verejnom záujme. 22. Žalobca ďalej poukázal na to, že konanie pred prvostupňovým orgánom verejnej správy trvalo viacej ako osem mesiacov od podania žiadosti. Žalovaný spolu s prvostupňovým orgánom verejnej správy rozhodol až po jedenástich mesiacoch, čím podľa žalobcu došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to rozhodnúť v primeranej lehote. Žalobca spochybnil celý postup žalovaného v samotnom konaní a videl v ňom prieťahy v konaní, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že podľa jeho názoru žalovaný postupoval v rozpore so Zákonom o pobyte cudzincov. 23. Žalobca sa v plnom rozsahu nestotožnil a nesúhlasil s rozhodnutím žalovaného ako aj s prvostupňovým rozhodnutím, tieto rozporoval a vyslovil názor, že orgán verejnej správy nepostupoval v súlade so základnými princípmi správneho konania (v rozpore s ustanovením § 3 Správneho poriadku), v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 Správneho poriadku, v súlade s hmotným právom, ustanoveniami § 33 a 34 Zákona o pobyte cudzincov, nezaoberal sa dostatočne tvrdenými skutočnosťami zo strany žalobcu a nezistil spoľahlivo a jednoznačne skutočný stav veci. 24. Žalobca vyjadril názor, že prvostupňový orgán verejnej správy delegoval svoju zákonnú povinnosť rozhodovať v zmysle ustanovenia § 33 ods. l a 5 Zákona o pobyte cudzincov na Ministerstvo hospodárstva a vôbec nezobral do úvahy dĺžku pobytu cudzinca, jeho finančné zázemie, súkromný život. Žalovaný podľa neho neuviedol vo svojom rozhodnutí žiadny argument, ktorý by mal oporu v Zákone o pobyte cudzincov, prečo zamietol jeho žiadosť o obnovenie prechodného pobytu z hľadiska toho, že obnovenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 25. Žalobca v žalobe poukázal na to, že žalovaný a prvostupňový orgán verejnej správy sú povinní rozhodovať pri obnovení prechodného pobytu na území Slovenskej republiky v intenciách ustanovenia § 33 ods. 1 a 5 Zákona o pobyte cudzincov a teda sú povinní zohľadniť okrem iného aj finančnú situáciu účastníka konania, dĺžku doterajšieho pobytu a v podstate aj väzby účastníka konania na územie Slovenskej republiky, jeho súkromný a rodinný život, kde žalobca uviedol, že územie Slovenskej republiky a Slovensko sa stalo centrom jeho podnikateľských, kultúrnych a spoločenských záujmov a dokonca by rád rozvíjal aj činnosť maloobchodu a veľkoobchodu so spotrebným tovarom. 26. Žalobca považoval za vágne aj stanovisko BBSK, ktoré podľa neho neobsahuje informáciu, či podnikateľská činnosť žalobcu je prínosom pre BBSK, len strohý súhlas s názorom Ministerstva hospodárstva, hoci v tomto prípade je posudzovaná činnosť podnikateľa - fyzickej osoby a teda drobného podnikateľa, ktorého princíp podnikania uvádza Živnostenský zákon. Mesto Banská Bystrica podľa žalobcu dokonca uviedlo, že sa nevie vyjadriť ku skutočnosti prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu. Stanovisko zo strany Ministerstva hospodárstva zo dňa 13.11.2019 považoval žalobca za rozporuplné, nakoľko neobsahuje uvedenie žiadnych kritérií, dôkazov, prípadne právnych predpisov, na základe ktorých Ministerstvo hospodárstva dospelo k záveru, že činnosť žalobcu nebude prínosom a to najmä s prihliadnutím na splnenie zákonnej podmienky dosiahnutia zisku. K takémuto záveru sa žalobca nevie vyjadriť, nevie ani zaujať účinné stanovisko a účinnú obranu, čím podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 27. Rozhodnutie žalovaného podľa názoru žalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezákonné a zistenie skutkového stavu nie je dostatočné pre posúdenie veci. Ďalej žalobca napádal aj celý procesný postup žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý podľa jeho názoru nebol v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov a najmä bol v rozpore s ustanovením § 34 ods. 6 a ods. 10 Zákona o pobyte cudzincov, ako aj Správnym poriadkom. Žalobca napádal aj postup Ministerstva hospodárstva pri posudzovaní podnikateľskej činnosti a je vyslovil názor, že samotné stanovisko Ministerstva hospodárstva neobsahuje základné odôvodnenia a dôkazy, ktoré Ministerstvo hospodárstva zobralo do úvahy pri vydaní stanoviska tak, aby mal Žalobca možnosť sa k nemu objektívne vyjadriť. Podľa názoru žalobcu žalovaný neobjektívne posúdil tvrdené skutočnosti zo strany žalobcu a nezaoberal sa dostatočne, určite, presne a svedomito prejednávanou vecou. Žalobca sa domnieva, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán verejnej správy, nerozhodli v súlade s rozhodnutiami o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch. 28. Žalobca sa na základe v žalobe uvedených skutočností, tvrdiac, že z jeho strany boli splnené Zákonom o pobyte cudzincov požadované náležitosti na obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky, podal správnu žalobu a mal za to, že rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), obe rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d) SSP, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. e) SSP a pri oboch rozhodnutiach skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 písm. f) SSP. Vyjadrenie žalovaného 29. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 19.08.2020 navrhol, aby správny súd správnu žalobu zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný navrhol, aby správny súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania. 30. K žalobným bodom žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 34 ods. 10 Zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) tohto zákona, je policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu povinný prihliadať aj na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu prvostupňový orgán verejnej správy požiadal dňa 30.06.2019 Ministerstvo hospodárstva, ako jediný kompetentný orgán pre posudzovanie prínosu podnikateľskej činnosti štátnych príslušníkov tretích krajín pre hospodárstvo Slovenska o zaujatie stanoviska, či podnikateľská činnosť žalobcu (Podnik zahraničnej osoby - B. J.) bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Posúdenie prínosu podnikateľskej činnosti Ministerstvom hospodárstva klasifikoval prvostupňový orgán verejnej správy ako predbežnú otázku, na základe čoho dňa 01.07.2019 prerušil konanie rozhodnutím č. G. podľa ustanovenia § 29 ods. 1 Správneho poriadku až do jej posúdenia uvedeným ústredným orgánom štátnej správy kompetentným v oblasti podnikateľského prostredia. Dňa 13.08.2019 obdržal prvostupňový orgán verejnej správy z Ministerstva hospodárstva stanovisko spracované dňa 07.08.2019, v ktorom Ministerstvo hospodárstva uvádza, že sa nevie vyjadriť či podnikateľská činnosť žalobcu bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a žiadalo zdokladovať plánovanú podnikateľskú činnosť doplňujúcimi údajmi, ako zmluvou o budúcej zmluve, budúcej nájomnej zmluve, zmluvou o budúcej dodávateľskej zmluve, zmluvou o budúcej odberateľskej zmluve, budúcej zmluve o vedení účtovníctva, cenníkmi, certifikátmi, osvedčeniami. Prvostupňový orgán verejnej správy následne dňa 22.08.2019 vyzval žalobcu na predloženie podporných dokumentov k jeho doterajšej podnikateľskej činnosti. Na základe vyššie uvedenej výzvy obdržal prvostupňový orgán verejnej správy od splnomocnenej osoby žalobcu dňa 20.09.2019 vyjadrenie a požadované doklady. Okrem dokladov žalobca vo svojom vyjadrení zároveň uviedol, že podľa úplného výpisu z Obchodného registra vykonával podnikateľskú činnosť v spoločnosti IC TRADE s.r.o. do 05.11.2018. Vzhľadom k tomu, že spoločnosť mala viacero spoločníkov a konateľov, bolo ťažšie dosiahnuť konsenzus a zhodnúť sa na spoločnom smerovaní spoločnosti, rozhodol sa v tejto spoločnosti svoju podnikateľskú činnosť ukončiť a začal podnikať, ako živnostník. Ďalej uviedol, že v danom čase už nie je konateľom ani spoločníkom spoločnosti IC TRADE, s.r.o., ku ktorej priložil doklady, zmluvy, faktúry, účtovnú závierku a daňové priznanie. Zároveň zaslal doklady, zmluvy, faktúry a súhlas Podniku zahraničnej osoby - B. J., a zároveň žiadal, aby prvostupňový orgán verejnej správy postupoval v zmysle ustanovenia § 34 ods. 7 a 10 a § 34 ods. 11 Zákona o pobyte cudzincov, ako aj v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 Správneho poriadku vzhľadom na skutočnosť, že mu bol v predchádzajúcom období prechodný pobyt obnovený. Dňa 19.11.2019 prvostupňový orgán verejnej správy obdržal z Ministerstva hospodárstva stanovisko spracované dňa 13.11.2019, v ktorom uviedlo, že podnikateľská činnosť žalobcu ako príslušníka tretej krajiny nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu prvostupňový orgán verejnej správy dňa 22.11.2019 vyzval žalobcu, na vyjadrenie sa k podkladom a spôsobu zisťovania dôkazov, ktoré smerovali k zamietnutiu jeho žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. Žalobca svoje zákonné právo využil a v určenej lehote sa k predmetnej výzve vyjadril. Prvostupňový orgán verejnej správy posúdil argumenty uvádzané žalobcom v jeho vyjadrení, avšak napriek týmto argumentom dospel k záveru, že žalobca, aj napriek spochybňovaniu stanoviska Ministerstva hospodárstva, záver Ministerstva hospodárstva ničím zásadným nevyvrátil. Nakoľko prvostupňový orgán verejnej správy v argumentoch žalobcu nevzhliadol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by viedli prvostupňový správny orgán k upusteniu od vydania rozhodnutia, vydal dňa 23.12.2019 prvostupňové rozhodnutie, ktorým v súlade s ustanovením § 34 ods. 12 s poukázaním na ustanovenie § 33 ods. 6 písm. g) Zákona o pobyte cudzincov, zamietol žalobcovi žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky. 31. Dňa 23.01.2020 obdržal prvostupňový orgán verejnej správy odvolanie žalobcu, smerujúce proti prvostupňovému rozhodnutiu. Prvostupňový orgán verejnej správy, nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto ho dňa 04.02.2020 v súlade s ustanovením § 57 ods. 2 Správneho poriadku predložil spolu s celým spisovým materiálom a svojím stanoviskom v rámci zásady dvojinštančnosti správneho konania odvolaciemu orgánu (žalovanému). V rámci odvolacieho konania sa žalovaný zameral na skutočnosť, či prvostupňový orgán verejnej správy postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, či bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci, či napadnuté rozhodnutie obsahuje predpísané náležitosti, a či napadnuté rozhodnutie bolo vydané z hľadiska zákonnosti a vecnej správnosti. Žalovaný po riadnom posúdení podkladov doložených prvostupňovým orgánom verejnej správy, ako aj dôkazov získaných v odvolacom konaní dospel k záveru, že v prípade žalobcu boli naplnené zákonné dôvody na vydanie napadnutého rozhodnutia, preto žalovaný rozhodol v zmysle ustanovenia § 59 ods. 2 Správneho poriadku tak, že rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy potvrdil a odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol. 32. Žalovaný po preštudovaní administratívneho spisu a po preskúmaní rozhodnutia vydaného prvostupňovým orgánom verejnej správy dospel k záveru, že postup a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy bolo zákonné a správne. Prvostupňový orgán verejnej správy vychádzal z ustanovenia § 34 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar zamietne žiadosť o obnovenie prechodného pobytu z dôvodov podľa § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. V zmysle ustanovenia § 33 ods. 6 písm. g) Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o prechodný pobyt, ak udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. Podľa ustanovenia § 34 ods. 10 Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu postupuje podľa § 33 ods. 1 citovaného zákona, t.j. prihliada na hospodárske záujmy Slovenska, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenska. Ustanovenie § 33 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov ukladá policajnému útvaru vyžiadať ako jeden z podporných dokumentov potrebných na rozhodovanie o žiadosti na pobyt stanovisko z Ministerstva hospodárstva, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že Ministerstvo hospodárstva je jediným kompetentným štátnym orgánom, ktorý je zákonmi a legislatívou Slovenskej republiky oprávnený v daných veciach rozhodovať a posudzovať, ktoré podnikateľské činnosti budú v budúcnosti prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky, resp. ktoré sú zároveň vo verejnom záujme Slovenskej republiky. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že prvostupňový orgán verejnej správy, ktorý v čase konania o žiadosti žalobcu tým, že si vyžiadal stanovisko z Ministerstva hospodárstva postupoval plne v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov a urobil všetky zákonné kroky pre riadne zistenie skutkového stavu veci. Nesúhlasné stanovisko (resp. akékoľvek vydané stanovisko), ktoré zaslalo Ministerstvo hospodárstva prvostupňovému orgánu verejnej správy napriek námietkam žalobcu, ktoré uvádzal aj v odvolaní, žalovaný nemal vo svojej kompetencii spochybňovať. Jedine Ministerstvo hospodárstva má právomoc, dostatočné kompetencie, odbornosť a spôsobilosť posúdiť prínos podnikateľskej činnosti toho ktorého podnikateľského subjektu a práve Ministerstvo hospodárstva po celkovom posúdení vydá stanovisko, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny bude alebo nebude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky. 33. Žalovaný si v rámci odvolacieho konania zadovážil ďalšie podporné dôkazy, na základe ktorých bolo možné posúdiť aj to, či podnikateľská činnosť žalobcu je vo verejnom záujme. Týmto doplňujúcim dôkazmi bolo stanovisko Úradu BBSK a stanovisko Mestského úradu Banská Bystrica. Úrad BBSK vo svojom stanovisku spracovanom dňa 19.02.2020 oznámilo, že pri posudzovaní podnikateľskej činnosti z hľadiska verejného záujmu v nadväznosti na schválené rozvojové dokumenty BBSK môže k danej veci zaujať iba stanovisko z hľadiska napĺňania priorít rozvoja kraja. BBSK sa stotožnil so stanoviskom Ministerstva hospodárstva a zároveň skonštatoval že podnikateľskú činnosť fyzickej osoby B. Tsukanov, nemôže zaradiť medzi podporované aktivity BBSK. Mestský úrad Banská Bystrica vo svojom stanovisku zo dňa 17.02.2020 uviedol, že v zmysle „§ 3 Povinnosti prevádzkovateľa“ Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Banská Bystrica č. 13/2019, ktorým sa mení a dopĺňa Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Banská Bystrica o pravidlách času predaja v obchode a času prevádzky služieb, má prevádzkovateľ len oznamovaciu povinnosť a z uvedeného dôvodu sa nevedelo vyjadriť k podnikateľskej činnosti žalobcu na území Mesta Banská Bystrica. Zároveň Mestský úrad uviedol, že neeviduje oznámenie o otvorení prevádzkarne štátnym príslušníkom B. J.. Na základe uvedených stanovísk (dôkazov) je podľa žalovaného zrejmé, že prvostupňový orgán verejnej správy, ako aj žalovaný, postupovali v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 Správneho poriadku, t.j. ich rozhodnutia vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci. 34. K tvrdeniu žalobcu, že k svojej žiadosti doložil všetky zákonnom požadované doklady a tým splnil všetky požadované podmienky pre obnovenie svojho pobytu na území Slovenskej republiky, ako aj preukázal požadovaný dosiahnutý zisk, žalovaný uviedol, že splnenie podmienok podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu nemožno automaticky považovať za splnenie podmienok na obnovenie prechodného pobytu. Je nutné rozlišovať medzi predložením všetkých náležitostí podania ustanovených v § 34 Zákona o pobyte cudzincov (resp. splnením podmienok podania), a splnením podmienok na obnovenie prechodného pobytu. Zásadnou podmienkou splnenia podmienok na obnovenie prechodného pobytu je skutočnosť, že nie je naplnený žiadny z dôvodov na zamietnutie žiadosti v zmysle ustanovenia § 33 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti žalovaný zároveň upriamil pozornosť na Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 6S/218/2017 zo dňa 25.10.2018, v ktorom krajský súd potvrdil rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky zamietnutá z dôvodu, že podnikateľská činnosť nie je vo verejnom záujme. Predmetným rozsudkom mal žalovaný za dostatočne preukázané, že v prípade obnovenia prechodného pobytu na účel podnikania nepostačuje iba splniť zákonnom požadované podmienky podania a dosiahnutie požadovaného zisku, ale je potrebný prínos pre hospodárstvo Slovenskej republiky. 35. K námietke žalobcu, že žalovaný nebral do úvahy žiadne z tvrdení, ktoré boli obsahom jeho vyjadrenia a odvolania žalovaný uviedol, že sa v odvolacom konaní dôsledne zaoberal a vysporiadal s námietkami žalobcu uvádzanými v jeho vyjadrení, ako aj v samotnom odvolaní. Žalovaný mal za to, že reagoval na všetky jeho podnety a zaoberal sa poskytnutými informáciami, pričom skúmal ich vplyv na možné prehodnotenie postupu prvostupňového orgánu verejnej správy. 36. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný spolu s orgánom prvého stupňa rozhodol až po 11 mesiacoch žalovaný uviedol, že zákonná 90 dňová lehota na rozhodnutie o tejto žiadosti by uplynula dňom 08.07.2019. Dňa 17.05.2019 bolo konanie prerušené rozhodnutím vydaným prvostupňovým orgánom verejnej správy pod č. Z.-G.-BB5-1849-006/2019-PP z dôvodu potreby doplnenia podania zo strany žalobcu. V zmysle ustanovenia § 120 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov je konanie podľa tohto zákona prerušené dňom vydania rozhodnutia o prerušení konania, lehota pre správny orgán v tomto čase neplynie. Dňa 01.07.2019 bolo konanie opätovne prerušené (rozhodnutie vydané prvostupňovým správnym orgánom pod č. Z.-G.-I z dôvodu vyriešenia predbežnej otázky, k vyriešeniu ktorej došlo dňa 19.11.2019, preto v čase od 01.07.2019 do 19.11.2019 lehota neplynula. Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že napadnuté rozhodnutie vydané prvostupňovým orgánom verejnej správy dňa 23.12.2019 bolo vydané ešte pred uplynutím 90 dňovej lehoty na rozhodnutie. Odvolanie žalobcu bolo na prvostupňový orgán verejnej správy doručené dňa 23.01.2020, dňa 04.02.2020 bolo odvolanie spolu s celým spisovým materiálom doručené žalovanému. Zákonný postup žalovaného preukazuje písomnosť č. Z.-G.-I zo dňa 28.02.2020, v ktorej žalovaný žalobcovi oznámil, že z dôvodu prebiehajúceho riadneho posúdenia veci a získania relevantných podkladov pre vydanie samotného rozhodnutia o odvolaní nebude rozhodnuté do 30 dní odo dňa doručenia odvolania v danej veci. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že nedošlo zo strany žalovaného, ani prvostupňového orgánu verejnej správy k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, tak ako tvrdí žalobca. 37. K námietke žalobcu ohľadom ustanovenia § 3 ods. 5 Správneho poriadku a jeho druhej vety, ktorá upravuje to, že správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali nedôvodné rozdiely žalovaný uviedol, že každý jeden prípad, o ktorom rozhoduje je špecifický, vychádza z rôznych okolností, rôznych dôkazov a skutkových zistení, nehovoriac o aplikácii rôznych ustanovení zákonov toho ktorého prípadu, ktoré sa práve naň vzťahujú. Žalovaný taktiež uviedol, že pri rozhodovaní o žiadostiach o pobyt nie je možné zakaždým očakávať totožný verdikt orgánu verejnej správy, nakoľko pri rozhodovaní je nutné posudzovať podanú žiadosť vo vzájomných súvislostiach s predchádzajúcimi pobytmi toho ktorého žiadateľa na území Slovenskej republiky. Žalovaný zastával názor, že nakoľko bol povinný postupovať striktne v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, ktoré mu presne ukladajú povinnosť ako postupovať v preukázaných prípadoch, nemal inú možnosť, ako vydať preskúmavané rozhodnutie a stotožniť sa s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy. K žalobcom uvádzaným Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/57/2018 zo dňa 26.07.2018 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/194/2017 zo dňa 28.03.2019 žalovaný uviedol, že tieto nespochybňuje, avšak nebude sa k nim vyjadrovať, nakoľko každý z uvedených prípadov je sám o sebe špecifický. V danom prípade však žalovaný zdôraznil, že prvostupňový orgán verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vo veci obnovenia prechodného pobytu postupoval v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov s použitím správnej úvahy. Na základe svojho správneho uváženia aplikoval jediné dovolené riešenie, ktoré mu Zákon o pobyte cudzincov prikazuje, takže zvolil zákonný postup, s ktorým sa žalovaný jednoznačne stotožnil. 38. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uviedol, že prvostupňový orgán verejnej správy aj žalovaný v rozhodovaní o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu žalobcu vychádzali z preukázaných faktov a zo všetkých zistených dôkazov. Prihliadnuc k uvedeným zisteniam a získaným dôkazom, ktoré tvoria súčasť administratívnych spisov, s prihliadnutím na stanovisko Ministerstva hospodárstva i stanovisko Úradu BBSK žalovaný konštatoval, že tieto v značnej miere prispeli k správnej úvahe prvostupňového orgánu verejnej správy aj žalovaného, pristúpiť k zamietnutiu žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky. 39. K označenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/8/2010 zo dňa 08.12.2010 žalovaný uviedol, že v odvolacom konaní sa zameral na skutočnosť, či v prípade žalobcu nedošlo k stretu dvoch základných práv a slobôd, a to na jednej strane práva žalobcu na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať na území Slovenskej republiky, ktoré je však podmienené povolením k pobytu na území Slovenskej republiky, ktorého sa žalobca domáha a na druhej strane, práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup (pobyt) cudzincov na územie Slovenskej republiky z dôvodu ochrany verejného záujmu, čomu sa podrobne venoval aj v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný dospel k záveru, že v prípade žalobcu došlo k stretu individuálneho a verejného záujmu, ale z vykonaného dokazovania a z preukázaných skutočností, že v danom konkrétnom prípade bolo dôvodné uprednostniť verejný záujem pred záujmom samotného žalobcu, nakoľko boli zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy ako aj žalovaného oslovené kompetentné orgány, ktoré vydali stanoviská, na základe ktorých bolo možné posúdiť podnikateľskú činnosť žalobcu, ako aj to, či táto jeho podnikateľská činnosť je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, a preto mal za to, že napadnutým rozhodnutím v prípade žalobcu nedošlo k porušeniu práv a slobôd garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný mal za to, že zamietnutím žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky nezaniklo žalobcovi právo podnikať, nakoľko Zákon o pobyte cudzincov negarantuje právo cudzincom, teda ani žalobcovi, na pobyt v spojitosti s jeho podnikaním na území Slovenskej republiky. 40. K početným námietkam žalobcu vzneseným k zákonnosti a procesného postupu prvostupňového orgánu verejnej správy žalovaný uviedol, že v konaní prvostupňového orgánu verejnej správy nezistil nesúlad so všeobecne záväznými právnymi predpismi, alebo Zákonom o pobyte cudzincov, Správnym poriadkom a z neho vyplývajúcich zásad správneho konania. Podstatou rozhodovania žalovaného bolo preskúmavanie postupu prvostupňového orgánu verejnej správy a preskúmavanie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom jeho rozsahu aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom zistil, že prvostupňový orgán verejnej správy zamietol žalobcovi žiadosť o obnovenie prechodného pobytu z dôvodu podľa § 34 ods. 12 Zákona o pobyte cudzincov s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 6 písm. g) citovaného zákona a teda z dôvodu, že obnovenie prechodného pobytu žalobcu nie je vo verejnom záujme, čo žalovaný preukázal vo svojom konaní a rozhodnutí tak, ako uvádza vo svojom stanovisku. Replika žalobcu 41. Žalobca v replike zo dňa 09.11.2020 vyslovil nesúhlas so skutkovými tvrdeniami uvedenými vo vyjadrení žalovaného a v plnom rozsahu sa pridržiaval svojich doterajších tvrdení, vyjadrení a skutočností uvedených v žalobe. Žalobca opätovne namietal neprimeranosť lehoty na rozhodovanie, keď pri podaní žiadosti o obnovenie prechodného pobytu orgány verejnej správy rozhodli až o 11 mesiacov. Zotrval na svojom vyjadrení, že splnil Zákonom o pobyte cudzincov požadované podmienky pre obnovenie prechodného pobytu. Opätovne vyjadril nesúhlas s postupom prvostupňového orgánu verejnej správy a žalovaného, ktorý z rovnakých dôvodov, ako boli uvedené v žalobe, pokladal za nesúladný najmä s ustanovením § 3 ods. 5 a § 46 Správneho poriadku. Duplika žalovaného 42. Žalovaný v duplike zo dňa 04.12.2020 opakovane vyjadril názor, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov a Správnym poriadkom. Rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zásadou zákonnosti, s dôrazom na to, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Žalovaný v postupe prvostupňového orgánu verejnej správy nezistil žiadne vady, pre ktoré by bolo treba považovať prvostupňové rozhodnutie za nezákonné, resp. nesprávne, pričom poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v odôvodnené napadnutého rozhodnutia a svojom vyjadrení k žalobe. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 43. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté opatrenie žalovaného, prvostupňové rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z dôvodov uvedených v podanej správnej žalobe v súlade s § 134 ods. 1 SSP. Správny súd vec rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 107 ods. 2 SSP, pretože o nariadenia pojednávania nepožiadal ani jeden z účastníkov konania. Správny súd nezistil ani žiadny z dôvodov, pre ktorý by mal na prejednanie veci samej nariadiť pojednávanie (§ 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu dňa 11.03.2021. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli súdu dňa 25.03.2021 (§ 137 ods. 3 SSP). 44. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 45. Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 46. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 47. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP, v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“). 48. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 49. Podľa § 2 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 50. Podľa § 20 ods. 1 a 2 Zákona o pobyte cudzincov (1) Prechodný pobyt oprávňuje štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej republiky v čase, na aký mu bol policajným útvarom udelený. (2) Prechodný pobyt je viazaný na jeden účel. Ak štátny príslušník tretej krajiny chce vykonávať inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak tento zákon neustanovuje inak. 51. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý a) podniká alebo bude podnikať na území Slovenskej republiky ako fyzická osoba, alebo b) koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu. 52. Podľa § 32 ods. 2 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o udelenie prechodného pobytu dve fotografie s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúce jeho aktuálnu podobu a doklady nie staršie ako 90 dní, ktoré potvrdzujú účel pobytu; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22, ktorý je zapísaný v obchodnom registri, v živnostenskom registri alebo v inom obdobnom registri alebo zapísaný v obchodnom registri ako osoba oprávnená konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva, 53. Podľa § 32 ods. 5 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov, účel pobytu podľa odseku 2 písm. a) štátny príslušník tretej krajiny preukáže predložením podnikateľského zámeru vo forme podľa osobitného predpisu,58) podnikateľského zámeru na realizáciu inovatívneho projektu alebo dokladu potvrdzujúceho oprávnenie na podnikanie, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22, 58) § 49 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov 54. Podľa § 33 ods. 1 a 2 Zákona o pobyte cudzincov (1) Policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu prihliada naa) verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia, b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu, c) stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu. (2) Policajný útvar pri posudzovaní podnikateľského zámeru, ktorý štátny príslušník tretej krajiny predložil podľa § 32 ods. 5 písm. a), si vyžiada stanovisko od Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny je a) prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky alebo b) prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a predložený podnikateľský zámer bude slúžiť na realizáciu inovatívneho projektu. 55. Podľa § 33 ods. 6 písm. g) Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 56. Podľa § 33 ods. 8 veta prvá Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar rozhodne o žiadosti o udelenie prechodného pobytu do 90 dní. 57. Podľa § 34 ods. 1 pís. c) Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže obnoviť prechodný pobyt najviac na tri roky, ak predpokladaný pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny bude trvať najmenej tri roky. 58. Podľa § 34 ods. 5, 6, 10, 12 a 16 Zákona o pobyte cudzincov (5) Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má udelený prechodný pobyt na účel podnikania, ku dňu podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania nesmie mať evidované nedoplatky voči daňovému úradu, colnému úradu, evidované nedoplatky na poistnom na sociálne poistenie a zdravotná poisťovňa neeviduje voči nemu pohľadávky po splatnosti podľa osobitných predpisov63c) z tohto podnikania a zo všetkých obchodných spoločností a družstiev, v ktorých mene koná. Ak štátny príslušník tretej krajiny nie je daňovníkom alebo nie je povinný platiť poistné na sociálne poistenie, priloží doklad potvrdzujúci túto skutočnosť. (6) Štátny príslušník tretej krajiny je povinný k žiadosti o obnovenie prechodného pobytu podľa § 22 ods. 1 písm. a) preukázať zdanený príjem z tohto podnikania za predchádzajúce zdaňovacie obdobie minimálne vo výške dvadsaťnásobku životného minima; ak nepodnikal celé predchádzajúce zdaňovacie obdobie, je povinný preukázať zdanený príjem vo výške dvojnásobku životného minima za každý mesiac pobytu v predchádzajúcom zdaňovacom období. Ak štátny príslušník tretej krajiny v predchádzajúcom zdaňovacom období ešte nebol oprávnený podnikať, je povinný k žiadosti o obnovenie prechodného pobytu podľa § 22 ods. 1 písm. a) preukázať finančné zabezpečenie podnikateľskej činnosti vo výške desaťnásobku životného minima potvrdením o zostatku na účte podľa § 32 ods. 7. (10) Policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu postupuje podľa § 33 ods. 1 a 5. Ak obchodná spoločnosť alebo družstvo, v mene ktorých koná štátny príslušník tretej krajiny podľa § 22 ods. 1 písm. b), nedosiahla v predchádzajúcom zdaňovacom období zisk po zdanení podľa odseku 7, policajný útvar si vyžiada stanovisko od Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, či podnikateľská činnosť obchodnej spoločnosti alebo družstva je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Spolu so žiadosťou podľa predchádzajúcej vety zašle policajný útvar Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky aj doklady podľa odseku 3 písm. e). (12) Policajný útvar zamietne žiadosť o obnovenie prechodného pobytu z dôvodov podľa § 33 ods. 6; policajný útvar však nezamietne žiadosť o obnovenie prechodného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny z dôvodu podľa a) § 33 ods. 6 písm. b) v prípade ohrozenia verejného zdravia, ak ide o prechodný pobyt podľa § 27, b) § 33 ods. 6 písm. d) a h), ak ide o prechodný pobyt podľa § 23 ods. 5. (16) Policajný útvar rozhodne o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu v lehotách uvedených v § 33 ods. 8. 59. Podľa § 120 ods. 1 a 3 Zákona o pobyte cudzincov (1) Ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise 13) ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 37) Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, 91a) ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak. (3) Konanie podľa tohto zákona je prerušené dňom vydania rozhodnutia o prerušení konania. Lehota pre štátneho príslušníka tretej krajiny uvedená v rozhodnutí o prerušení konania začína plynúť dňom jeho doručenia. 13) Napríklad nariadenie (EÚ) 2016/399 v platnom znení, nariadenie (ES) č. 810/2009. 37) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. 91a) § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 305/2013 Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente). 60. Podľa § 3 Správneho poriadku (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (3) Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, a ktorý má právo používať jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu, má právo v obciach vymedzených osobitným predpisom konať pred správnym orgánom v jazyku národnostnej menšiny. Správne orgány podľa prvej vety sú povinné mu zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie jeho práv. (4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. (6) Správne orgány sú povinné na úradnej tabuli správneho orgánu, na svojom webovom sídle, ak ho majú zriadené alebo aj iným vhodným spôsobom zrozumiteľne a včas informovať verejnosť o začatí, uskutočňovaní a o skončení konania vo veciach, ktoré sú predmetom záujmu verejnosti alebo o ktorých to ustanovuje osobitný zákon. Pritom sú povinné ochraňovať práva a právom chránené záujmy účastníkov konania a iných osôb. Úradná tabuľa správneho orgánu musí byť nepretržite prístupná verejnosti. (7) Ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. 61. Podľa § 32 ods. 1 a 2 Správneho poriadku (1) Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. (2) Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. 62. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 63, Podľa § 49 Správneho poriadku, (1) V jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne. (2) V ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť. 64. Podľa § 6 písm. f) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z.z.), Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre stratégiu tvorby podnikateľského prostredia a podporu podnikateľského prostredia vrátane podpory potravinárskeho podnikateľského prostredia, ktorého produkty nie sú zaradené do prílohy I Zmluvy o fungovaní Európskej únie a podnikateľského prostredia v oblasti spracovania dreva a biotechnológií. 65. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovaného v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. 66. Podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1) Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. (2) Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. 67. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania podaná dňa 10.04.2019. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. 68. Žalobca podľa dôvodov uplatnených v žalobe namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a žiadal, aby ho správny súd spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil. V žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádzali z neprávneho právneho posúdenia veci, že obe rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a pri oboch rozhodnutiach skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Namietal aj podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohli mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 69. Žalobca predovšetkým namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením veci je činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Medzi právnym posúdením a skutkovými zisteniami musí byť logický vzťah. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak orgán verejnej správy použije iný právny predpis, ako má správne použiť, alebo aplikuje síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloží, resp. ak zo správnych skutkových záverov vyvodí nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantným žalobným bodom, ktorý je v prípade jeho preukázania zákonným dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutie orgánu verejnej správy. Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne aplikoval ustanovenia § 34 ods. 6 a ods. 10 Zákona o pobyte cudzincov, keď prvostupňový orgán verejnej správy bez náležitého odôvodnenia a pri splnení všetkých zákonných podmienok zo strany žalobcu pre obnovenie prechodného pobytu, zaslal podklady na posúdenie prínosu jeho podnikateľskej činnosti na Ministerstvo hospodárstva, čím podľa žalobcu delegoval svoju zákonnú povinnosť rozhodovať v zmysle ustanovenia § 33 ods. l a 5 Zákona o pobyte cudzincov na Ministerstvo hospodárstva. Žalobca mal za to, že orgánu verejnej správy k žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účely podnikania predložil všetky zákonom požadované dokumenty a splnil všetky zákonom požadované podmienky pre obnovenie prechodného pobytu, vrátane splnenia podmienky zisku pre prípad živnostníka. 70. Žalobca v žalobe namietal neprávne právne posúdenie veci spočívajúce v nesprávnej aplikácii § 34 ods. 6 v spojení s § 34 ods. 10 Zákona o pobyte cudzincov argumentujúc okrem iného tým, že žalobca predložil orgánu verejnej správy k žiadosti, resp. po výzve prvostupňového orgánu verejnej správy, všetky zákonom požadované dokumenty a splnil všetky zákonom požadované podmienky pre obnovenie pobytu na účel podnikania, vrátane podmienky požadovaného zisku po zdanení za predchádzajúce zdaňovacie obdobie a prvostupňový orgán verejnej správy preto nebol oprávnený bez náležitého odôvodnenia vyžadovať si stanovisko od Ministerstva hospodárstva, či jeho podnikateľská činnosť je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Správy súd dospel k záveru, že námietka žalobcu je nedôvodná. Skutočnosť, že žalobca predložil prvostupňovému orgánu verejnej správy žiadosť a všetky zákonom požadované prílohy neznamená, že orgán verejnej správy automaticky takejto žiadosti vyhovie bez akéhokoľvek ďalšieho posudzovania tejto žiadosti. Je potrebné zdôrazniť, že podľa § 34 ods. 10 veta prvá Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu postupuje podľa § 33 ods. 1 a 5 tohto zákona, pričom podľa § 33 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov prihliada na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia. Prvostupňový orgán verejnej správy teda postupoval v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov, keď požiadal Ministerstvo hospodárstva o stanovisko, či podnikateľská činnosť žalobcu je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, pretože bol povinný prihliadať na verejný záujem, osobitne hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti žalobcu ako štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Aj za takejto situácie, aká je v preskúmavanom prípade, bol teda orgán verejnej správy povinný vyžiadať si stanovisko Ministerstva hospodárstva, či podnikateľská činnosť žalobcu je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na právny názor vyslovený v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/1/2019 zo dňa 26.03.2019, podľa ktorého „... aj v prípade absencie vyššie uvedených situácií, je v každom prípade povinnosťou správnych orgánov podľa § 33 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. prihliadať na „ a) verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia, b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu, c) stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu. Vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu takáto povinnosť plynie správnym orgánom v zmysle ustanovenia § 34 ods. 10 veta prvá zák. č. 404/2011 Z.z. Preto pokiaľ si správne orgány plnili svoju zákonom ustanovenú povinnosť, a na vyššie uvedené skutočnosti prihliadali, nebolo takému postupu čo vytýkať.“ 71. Vyššie uvedený postup prvostupňového orgánu verejnej správy nemôže byť považovaný ani za delegovanie právomoci rozhodovať o žiadosti žalobu o obnovenie prechodného pobytu na účely podnikania na Ministerstvo hospodárstva. Do kompetencie Ministerstva hospodárstva, ako ústredného orgánu štátnej správy pre stratégiu tvorby a podporu podnikateľského prostredia v zmysle § 34 ods. 10 Zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 6 písm. f) zákona č. 575/2001 Z.z. patrí vydať stanovisko, či podnikateľská činnosť žalobcu je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Postup prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým si vyžiadal stanovisko Ministerstva hospodárstva, možno považovať za splnenie si jeho povinnosti obstarať si potrebné podklady pre rozhodnutie za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci a v rámci neho na posúdenie verejného záujmu na obnovení prechodného pobytu žalobcu na účel podnikania. K relevancii takéhoto stanoviska sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 10Sžak/7/2017 zo dňa 20.06.2017, v ktorom konštatoval, že „podľa ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov v spojení s ustanovením § 33 ods. 2 zákona je správny orgán pri rozhodovaní o udelení prechodného pobytu povinný prihliadať (okrem iného) na verejný záujem (záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom) - osobitne na hospodárske záujmy Slovenskej republiky(či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky), ku ktorým je kompetentný vyjadrovať sa ako ústredný orgán štátnej správy práve Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, (a s tým súvisiaci pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky) má nepochybne vplyv na hospodárstvo Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že ako hospodárny sa javí len prechodný pobyt takého cudzinca, ktorého podnikateľská činnosť bude benefitom pre hospodárstvo Slovenskej republiky.“ 72. V súvislosti s vyššie uvedeným postupom prvostupňového orgánu verejnej správy žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/57/2018 zo dňa 26.07.2018, pričom do pozornosti správneho súdu dal časť jeho odôvodnenia pojednávajúcu o neprípustnosti neprimerane extenzívneho výkladu zákona prvostupňovým orgánom verejnej správy. Správny súd po oboznámení sa s uvedeným súdnym rozhodnutím dospel k záveru, že toto súdne rozhodnutie sa síce týkalo veci udelenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania, ale v spojitosti s neakceptovaním dokladu potvrdzujúceho zabezpečenie ubytovania cudzinca a výkladu § 122 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov, a preto závery v ňom uvedené nemožno aplikovať na prejednávanú vec, nakoľko uvedené rozhodnutie vychádzalo z odlišných skutkových okolností. Orgány verejnej správy sú povinné presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, pričom nie sú viazané len návrhmi účastníkov konania. Nakoľko prvostupňový orgán verejnej správy pri zisťovaní verejného záujmu na obnovení prechodného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky na účel podnikania postupoval v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov, keď si od príslušného ústredného orgánu štátnej správy vyžiadal stanovisko k prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu pre hospodárstvo Slovenskej republiky, ako jeden z podkladov pre jeho rozhodnutie, nemožno takýto výklad ustanovení § 34 ods. 10 v spojení s § 33 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov považovať za neprimerane extenzívny. 73. Žalobca v žalobe napadol postup Ministerstva hospodárstva pri posudzovaní jeho podnikateľskej činnosti a tvrdil, že samotné stanovisko Ministerstva hospodárstva neobsahuje žiadne kritériá a dôkazy, na základe ktorých Ministerstvo hospodárstva dospelo k záveru, že činnosť žalobcu nebude prínosom, v dôsledku čoho sa žalobca nemohol k nemu objektívne vyjadriť. Žalobca teda namietal aj zákonnosť vydania samotného stanoviska, ktoré je samostatným správnym aktom - opatrením. O výsledku posúdenia veci, t.j. o vydaní stanoviska, či podnikateľská činnosť žalobcu (príslušníka tretej krajiny) je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, rozhoduje autonómne Ministerstvo hospodárstva, ktoré nie je viazané rozsahom podkladov predložených konajúcim orgánom. Správny súd je v rámci preskúmania rozhodnutia v tomto konaní oprávnený posudzovať stanovisko Ministerstva hospodárstva podľa § 34 ods. 10 Zákona o pobyte cudzincov len čo do spôsobilosti byť podkladom na vydanie rozhodnutia, t.j. oprávnenosti Ministerstva hospodárstva na jeho vydanie a jeho obsahovej zrozumiteľnosti. Tomuto rozsahu nezodpovedá skúmanie zákonnosti vecného obsahu stanoviska, ktoré je samostatným opatrením spôsobilým byť predmetom osobitného preskúmania, pokiaľ to žalobca osobitne podanou správnou žalobou alebo v zmysle § 27 ods. 1 SSP navrhne. Takýto návrh žalobcu však v podanej správnej žalobe však absentuje, keďže žalobca v žalobe nenavrhol podľa § 27 ods. 1 SSP preskúmať zákonnosť skôr vydaného opatrenia (stanoviska Ministerstva hospodárstva), a preto správny súd jeho zákonnosť v tomto konaní skúmať nemohol. Vo vzťahu k oprávnenosti Ministerstva hospodárstva na vydanie predmetného stanoviska správny súd poukazuje na argumentáciu uvedenú v bode 71 tohto rozsudku. Vo vzťahu k zrozumiteľnosti predmetného stanoviska správny súd uvádza, že z neho vyplýva jednoznačný záver, že podnikateľská činnosť žalobcu nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Pre úplnosť správny súd uvádza, že samotná skutočnosť, že žalobca ako podnikateľ dosahuje zisk, ešte nemusí znamenať, že jeho činnosť je vo verejnom záujme a že je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že prvostupňový orgán verejnej správy pred vydaním rozhodnutia výzvou zo dňa 22.11.2019 umožnil žalobcovi vyjadriť sa k uvedenému podkladu i k spôsobu jeho zistenia. Žalobca túto možnosť využil a prvostupňovému orgánu verejnej správy zaslal vyjadrenie zo dňa 06.12.2019. So žalobcom vznesenými námietkami voči uvedenému podkladu pre rozhodnutie a spôsobu jeho zistenia sa prvostupňový orgán verejnej správy dostatočným spôsobom vysporiadal v prvostupňovom rozhodnutí. Uvedené námietky žalobcu nespôsobujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 74. Na udelenie resp. obnovenie prechodného pobytu neexistuje právny nárok, príslušný orgán verejnej správy je však žiadosť o obnovenie prechodného pobytu oprávnený zamietnuť iba v Zákone o pobyte cudzincov taxatívne stanovených prípadoch (§ 33 ods. 6). Žalobca v žalobe tvrdil, že predložil k svojej žiadosti všetky zákonom požadované dokumenty a splnil všetky zákonom požadované podmienky pre obnovenie prechodného pobytu, a to aj podmienku zisku pre prípad živnostníka, a preto namietal, že žalovaný porušil zákon, keď jeho žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania zamietol. Správny súd poznamenáva, že v § 34 v spojitosti s § 33 Zákona o pobyte cudzincov sú presne špecifikované podmienky obnovenia prechodného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky na účel podnikania, pričom platí, že až po ich splnení je správny orgán oprávnený prechodný pobyt udeliť. Pre preukázanie významu prínosu podnikania vo verejnom záujme nestačí splniť len kritériá dosiahnutia zisku, je potrebné preukázať prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky, ktorý je jedným zo základných zákonných kritérií podstatných pre rozhodovanie o udelení prechodného pobytu na účely podnikania. Žalobca v podanej správnej žalobe síce spochybňuje spôsob, akým bol v administratívnom konaní prínos jeho podnikateľskej činnosti pre hospodárstvo Slovenskej republiky zisťovaný, avšak jeho existenciu v konaní netvrdil a ani ju nepreukázal, záver Ministerstva hospodárstva žalobca ničím nevyvrátil. Nakoľko žalovaný ako aj prvostupňový orgán verejnej správy v danom prípade aplikovali správny právny predpis a zo skutkových zistení vyvodili správne právne závery, správny súd vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia v danej veci za nedôvodnú. 75. Žalobca v súvislosti s právom na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života poukázal na článok 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/194/2017 zo dňa 28.03.2019 pojednávajúce o strete verejného a súkromného záujmu. Vyslovil názor, že orgány verejnej správy boli pri rozhodovaní o obnovení jeho prechodného pobytu povinné prihliadať aj na dĺžku jeho doterajšieho pobytu, na jeho väzby na územie Slovenskej republiky a na jeho súkromný a rodinný život, pričom uviedol, že územie Slovenskej republiky a Slovensko sa stalo centrom jeho podnikateľských, kultúrnych a spoločenských záujmov a dokonca by rád rozvíjal aj činnosť maloobchodu a veľkoobchodu so spotrebným tovarom. Uvedenú všeobecnú námietku žalobca bližšie nekonkretizoval a svoje tvrdenia nijako nepreukazoval. V súvislosti s ustanovením článku 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd správny súd uvádza, že do výkonu práva na rešpektovanie súkromia a rodinného života štátny orgán môže zasahovať v prípadoch, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Žalovaný preskúmal aj skutočnosť, či rozhodnutie o žiadosti žalobcu nezasahuje neprimeraným spôsobom do uvedeného ľudského práva žalobcu a lustráciou v príslušných evidenciách Policajného zboru zistil, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby. Vzhľadom k tomu, že je v záujme hospodárskeho blahobytu Slovenskej republiky regulovať počty príslušníkov tretích krajín, na prechodnom pobyte ktorých nie je v zmysle Zákona o pobyte cudzincov verejný záujem a to aj z dôvodu, že ich podnikateľská činnosť nepredstavuje prínos pre hospodárstvo Slovenskej republiky, bolo na mieste uprednostniť verejný záujem pred súkromným záujmom žalobcu. Správne konanie v prvom ako i v druhom stupni v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predstavuje jeden celok. Orgány verejnej správy dostatočným spôsobom odôvodnili, prečo nie je obnovenie pobytu žalobcu vo verejnom záujme, pričom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sa zaoberali aj stretom súkromného záujmu žalobcu s verejným záujmom, pričom nespochybnili, že k takémuto stretu došlo s tým, že s poukazom na vykonané dokazovanie jednoznačne vyplýva, že v danom prípade je dôvodné uprednostniť verejný záujem. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný aj prvostupňový orgán verejnej správy sa dostatočne vysporiadali s otázkou stretu súkromného záujmu žalobcu a verejného záujmu. Z uvedeného vyplýva, že zamietnutie žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu a tým vyvolaný zásah do jeho súkromného života boli uskutočnené v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov, ako aj v súlade s ustanovením článku 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a preto správy súd aj uvedenú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 76. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Poukázal najmä na to, že orgány verejnej správy nezobrali do úvahy žiadne z jeho tvrdení, ktoré boli obsahom jeho vyjadrenia ako aj odvolania. Ďalej žalobca vyjadril názor, že žalovaný vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadny argument, ktorý by mal oporu v Zákone o pobyte cudzincov, prečo zamietol jeho žiadosť o obnovenie prechodného pobytu z hľadiska toho, že obnovenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. K otázke riadneho odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy správny súd poukazuje na to, že odôvodnenie rozhodnutia navonok vyjadruje skutkové a právne dôvody prejednávanej veci, posúdenie ich vzájomných vzťahov smerujúce k záveru, že výrok rozhodnutia bol urobený konformne so zisteným skutkovým stavom veci a s objektívnym právom. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť spôsobilé na to, aby účastník konania (žalobca) mal možnosť účinne sa brániť proti jednoznačne a určito vyjadreným právnym záverom konajúcich orgánov verejnej správy ku všetkým jednotlivým skutkovým a právnym otázkam, na ktorých bolo rozhodnutie založené, inak rozhodnutie ako celok nie je spôsobilé na prieskum zákonnosti v rámci ústavou garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu. K otázke nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/1/2009 uviedol nasledovné: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané rozhodnutie takýmito vadami netrpí. Po preskúmaní rozhodnutia žalovaného dospel správny súd k záveru, že zodpovedá zákonným požiadavkám upravených v § 46 a § 47 Správneho poriadku, pretože obsahuje výrok, odôvodnenie aj poučenie o opravnom prostriedku. Výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Napadnuté rozhodnutie žalovaného v odôvodnení obsahuje opis priebehu správneho konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, ako aj odvolacie námietky žalobcu. Z odôvodnenia vyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Žalovaný v rozhodnutí uviedol aj citáciu na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy a právnu argumentáciu osvedčujúcu, ako žalovaný vec právne posúdil vo vzťahu k zásadným právnym otázkam, iba po vyriešení ktorých bolo možné žalovaným dospieť k záveru o zákonnosti prvostupňového rozhodnutia. K právnemu posúdeniu veci žalovaný ponúkol súhrn svojich názorov a záverov, ktorými objasnil, ako sa vysporiadal s každou odvolacou námietkou osobitne. Napadnuté rozhodnutie žalovaného tak zodpovedá kritériám, ktoré sa vyžadujú v rámci zásadnej požiadavky na spravodlivé konanie, poskytujúce dostatočnú mieru ochrany práv jeho účastníkov, vrátane práva na primerané odôvodnenie rozhodnutia, teda zrozumiteľnosť rozhodnutia a dostatok ním vyjadrených dôvodov podporujúcich výrok. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že v rámci zisťovania podkladov rozhodnutia boli zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy, ako aj žalovaného, oslovené kompetentné orgány, ktoré vydali stanoviská, na základe ktorých bolo možné posúdiť, či podnikateľská činnosť žalobcu predstavuje prínos pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a či je vo verejnom záujme. Žalovaný na základe riadne zisteného skutkového stavu veci, ktorý vyplynul z prvostupňovým orgánom verejnej správy vykonaného a žalovaným doplneného dokazovania, s použitím správnej úvahy vyhodnotil dôkazy a skonštatoval, že obnovenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. Žalobcom tvrdená nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného bola preto, ako nemajúca oporu v obsahu preskúmavaného rozhodnutia, nedôvodná. Žalovaný poskytol v preskúmavanom rozhodnutí odpovede na všetky otázky, ktoré boli pre rozhodnutie relevantné. Žalobca všeobecne formulovanou námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia bez uvedenia konkrétnych nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prezentoval len svoj vlastný názor na spôsob interpretácie a aplikácie použitej právnej úpravy a na vyhodnotenie skutkových okolností uvedených v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného. Samotný fakt, že tieto závery nie sú v súlade s jeho názormi však nepreukazuje ich nezákonnosť. Nesúhlas žalobcu s argumentáciou žalovaného uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia týkajúcou sa posúdenia splnenia podmienok pre obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti, ani pre nedostatok dôvodov. 77. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal, že zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, čím malo súčasne postupom orgánov verejnej správy dôjsť aj k porušenia základného pravidla správneho konania v zmysle § 3 ods. 5 Správneho poriadku, v zmysle ktorého rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, čo malo mať za následok aj porušenie ustanovenia § 46 Správneho poriadku, v zmysle ktorého rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Ak orgán verejnej správy pri rozhodovaní nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, ide o závažnú chybu v jeho postupe, ktorá odôvodňuje zrušenie vydaného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Všeobecne možno povedať, že skutkový stav nie je postačujúci pre rozhodnutie vo veci vtedy, pokiaľ v rozpore so zákonom neboli v danej veci zistené všetky právne významné skutočnosti. Nedostatky v skutkových zisteniach sa môžu prejaviť v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, prípadne v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení. Nedostatočným zistením skutkového stavu veci je aj pochybenie pri jeho zisťovaní. Správne konanie, ako aj ostatné druhy administratívneho procesu sú zásadne ovládané zásadou materiálnej pravdy. Rozhodnutie orgánu verejnej správy musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci (§ 46 Správneho poriadku). Orgán verejnej správy je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku). Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že skutkový stav bol orgánmi verejnej správy v konaní o žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania zistený spoľahlivo, nakoľko orgány verejnej správy v danej veci zistili všetky právne významné skutočnosti potrebné pre vydanie rozhodnutia vo veci. Prvostupňový orgán verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu správne vychádzal z toho, že prechodný pobyt nie je automatickým právom príslušníka tretej krajiny, ale ide o možnosť, ktorá je naplnená až po splnení zákonom ustanovených podmienok, pričom predloženie všetkých náležitostí podania ustanovených v § 34 Zákona o pobyte cudzincov je iba základnou podmienkou podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania. Prvostupňový orgán verejnej správy sa pri posudzovaní žiadosti žalobcu popri splnení ostatných zákonom ustanovených podmienok v súlade s § 33 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov zameral najmä na zistenie, či je na obnovení prechodného pobytu žalobcu na účel podnikania verejný záujem, osobitne či jeho podnikateľská činnosť je prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Pri posudzovaní prínosu podnikateľskej činnosti vychádzal z predložených účtovných dokladov spoločnosti IC TRADE s.r.o., (ktorej konateľom bol žalobca od 30.03.2016 do 05.11.2018) a Podniku zahraničnej osoby - J. B. (ktorý bol do obchodného registra zapísaný dňa 25.09.2018), podkladov získaných služobnou činnosťou, podkladov priložených k žiadosti o obnovenie prechodného pobytu, vyjadrení žalobcu a stanoviska Ministerstva hospodárstva. Žalovaný, ako odvolací orgán, vychádzajúc z námietky žalobcu vyslovenej v odvolaní a to, že rozhodnutie orgánov verejnej správy musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci (v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 Správneho poriadku), ako aj z dôvodu, že orgány verejnej správy sú povinné zistiť presne a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, si k posúdeniu prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu vyžiadal stanovisko BBSK a Mesta Banská Bystrica. Takýto postup žalovaného správy súd vyhodnotil ako adekvátny, nakoľko pri posudzovaní podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny z hľadiska jeho možného prínosu pre hospodárstvo Slovenskej republiky je potrebné posúdiť aj benefity, ktoré táto podnikateľská činnosť môže priniesť pre lokálne časti územia Slovenskej republiky, v ktorých štátny príslušník tretej krajiny mieni podnikať. Zo stanoviska BBSK zo dňa 19.02.2020, v ktorom bola podnikateľská činnosť žalobcu posúdená z hľadiska napĺňania priorít rozvoja samosprávneho kraja, vyplýva, že BBSK sa stotožnil so stanoviskom Ministerstva hospodárstva a konštatoval, že podnikateľskú činnosť žalobcu nemožno zaradiť medzi podporované aktivity BBSK. Mesto Banská Bystrica v stanovisku zo dňa 17.02.2020 uviedlo, že neeviduje oznámenie o otvorení prevádzkarne žalobcom a keďže prevádzkovateľ má voči mestu len oznamovaciu povinnosť, k podnikateľskej činnosti žalobcu na území mesta Banská Bystrica sa nevyjadrilo. Pokiaľ žalobca namietal spôsobilosť uvedených stanovísk byť podkladom pre rozhodnutie o jeho žiadosti, správny súd poukazuje na to, že sa opätovne jedná o opatrenia orgánov verejnej správy, ktorých zákonnosť nemohol z rovnakých dôvodov, ako uviedol v prípade stanoviska Ministerstva hospodárstva, v tomto konaní skúmať. Ako vyplýva z vyššie uvedených orgánmi verejnej správy získaných podkladov pre rozhodnutie, žalobcom opakovane spochybňované stanovisko Ministerstva hospodárstva bolo len jedným z podkladov, z ktorých orgány verejnej správy pri utváraní svojich záverov pri posudzovaní žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na účely podnikania vychádzali. Správny súd vzhľadom na obsah administratívneho spisu dospel k záveru, že prvostupňový orgán verejnej správy, ako aj žalovaný, si zadovážili dostatok skutkových podkladov, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzali a nemal žiadne pochybnosti o zákonnosti vykonaných dôkazov, spôsobe ich vykonania a vyhodnotenia, ktoré viedli orgány verejnej správy k správnym záverom o tom, že bolo spoľahlivo zistené, že udelenie obnovenia prechodného pobytu žalobcovi nie je vo verejnom záujme. Z uvedeného dôvodu správny súd žalobcom vznesenú námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu a námietku porušenia základného pravidla správneho konania v zmysle § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ako nemajúce oporu v administratívnom spise, vyhodnotil ako nedôvodnú. Keďže podľa názoru správneho súdu napadnuté rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, ako nedôvodnú správny súd posúdil aj námietku porušenia ustanovenia § 46 Správneho poriadku. 78. K námietke žalobcu, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, správny súd uvádza, že sa jedná len o všeobecnú nekonkrétnu námietku žalobcu, ktorú žalobca v žalobe bližšie nekonkretizoval. Takto uplatnený žalobný dôvod neumožňuje súdny prieskum zákonnosti, pretože žalobná námietka je nekonkrétna a všeobecná. Správny súd je viazaný tak rozsahom, ako aj uplatnenými dôvodmi nezákonnosti uvedenými v žalobe. Nie je však ďalšou inštanciou v administratívnom konaní. Nemá teda oprávnenie dôvody nezákonnosti za žalobcu vyhľadávať z obsahu preskúmavaného administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia a ani žalobné dôvody nezákonnosti za žalobcu dopĺňať, resp. všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu a rozhodnutí na daný prípad konkretizovať. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky bez ich konkretizácie na daný prípad neumožňujú súdny prieskum. Takto uplatnená námietka žalobcu nebola bližšie skutkovo a právne ozrejmená spôsobom, ktorý by ju individualizoval pre daný prípad. Správny súd v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia z takto vymedzeného všeobecne formulovaného dôvodu nemohol na túto časť žaloby relevantne prihliadať a v jej rozsahu preskúmať napadnuté rozhodnutie. Keďže uvedená námietka nebola zo strany žalobcu podopretá žiadnou skutkovou, ani právnou argumentáciou, správny súd ju pre jej nekonkrétnosť, resp. všeobecnosť vyhodnotil ako nedôvodnú. 79. Ako ďalší žalobný dôvod žalobca namietol vadu konania spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe žalovaného. Ak dôjde k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré by mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej, správny súd napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy rozsudkom zruší. Žalobca spochybnil celý postup žalovaného v samotnom konaní a videl v ňom prieťahy v konaní. Žalobca poukázal na to, že konanie pred prvostupňovým orgánom verejnej správy trvalo viacej ako osem mesiacov od podania žiadosti. Žalovaný spolu s prvostupňovým orgánom verejnej správy rozhodol až po jedenástich mesiacoch, čím podľa žalobcu malo dôjsť k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to k porušeniu povinnosti rozhodnúť jeho vec v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého „Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv.“ (II. ÚS 26/95). V zmysle § 34 ods. 16 v spojení s § 33 ods. 8 veta prvá Zákona o pobyte cudzincov lehota na rozhodnutie orgánu verejnej správy o žiadosti o obnovenie pobytu je stanovená do 90 dní. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že uvedená lehota pre vydanie rozhodnutia má poriadkový charakter, jej prípadné nedodržanie nemá vplyv na právnu pozíciu účastníkov konania ani na zákonnosť rozhodnutia. 80. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že administratívne konanie bolo začaté dňa 10.04.2019, kedy bola prvostupňovému orgánu verejnej správy doručená žiadosť žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania. Rozhodnutím č. Z.-G.-I zo dňa 17.05.2019 prvostupňový orgán verejnej správy prerušil konanie vo veci obnovenia prechodného pobytu žalobcu na účel podnikania v zmysle ustanovenia § 29 ods. 1 Správneho poriadku z dôvodu, že k žiadosti žalobcu neboli predložené doklady ustanovené v § 34 ods. 5 až 7 Zákona o pobyte cudzincov a vyzval žalobcu na odstránenie uvedených nedostatkov v lehote 60 dní od doručenia tohto rozhodnutia. Podľa § 120 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, konanie podľa tohto zákona je prerušené dňom vydania rozhodnutia o prerušení konania. Chýbajúce potvrdenie o tom, že Podnik zahraničnej osoby J. B. má uhradené daňové a colné záväzky, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie z tohto podnikania a potvrdenie o zdaniteľnom príjme Podniku zahraničnej osoby J. Dmytro za obdobie roku 2018 bolo prvostupňovému orgánu verejnej správy doručené dňa 19.06.2019. Prvostupňový orgán verejnej správy požiadal dňa 30.06.2019 Ministerstvo hospodárstva o zaujatie stanoviska, či podnikateľská činnosť žalobcu bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Keďže posúdenie prínosu podnikateľskej činnosti Ministerstvom hospodárstva prvostupňový orgán verejnej správy posúdil ako predbežnú otázku, rozhodnutím p. Z.-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX opätovne prerušil konanie podľa ustanovenia § 29 ods. 1 Správneho poriadku až do posúdenia tejto predbežnej otázky uvedeným ústredným orgánom štátnej správy. Dňa 13.08.2019 obdržal prvostupňový orgán verejnej správy z Ministerstva hospodárstva stanovisko spracované dňa 07.08.2019, v ktorom Ministerstvo hospodárstva uvádza, že sa nevie vyjadriť či podnikateľská činnosť žalobcu bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a žiada zdokladovať plánovanú podnikateľskú činnosť doplňujúcimi údajmi (zmluvou o budúcej zmluve, budúcej nájomnej zmluve, zmluvou o budúcej dodávateľskej zmluve, zmluvou o budúcej odberateľskej zmluve, budúcej zmluve o vedení účtovníctva, cenníkmi, certifikátmi, osvedčeniami). Prvostupňový orgán verejnej správy následne dňa 22.08.2019 vyzval žalobcu na predloženie dokladov potvrdzujúcich realizovateľnosť a udržateľnosť jeho podnikateľskej činnosti a podkladov potrebných k preskúmaniu prínosu jeho podnikateľskej činnosti pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Uvedené doklady prvostupňový orgán verejnej správy od žalobcu obdržal dňa 20.09.2019 a dňa 24.09.2019 ich zaslal Ministerstvu hospodárstva. Dňa 19.11.2019 prvostupňový orgán verejnej správy obdržal z Ministerstva hospodárstva stanovisko zo dňa 13.11.2019, v ktorom Ministerstvo hospodárstva uviedlo, že podnikateľská činnosť žalobcu, ako príslušníka tretej krajiny, nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Dňa 22.11.2019 prvostupňový orgán verejnej správy vyzval žalobcu, na vyjadrenie sa k podkladom a spôsobu zisťovania dôkazov, ktoré smerovali k zamietnutiu jeho žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. Vyjadrenie žalobcu k podkladom rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia bolo prvostupňovému orgánu verejnej správy doručené dňa 09.12.2019. Dňa 23.12.2019 prvostupňový orgán verejnej správy vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým žiadosť žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania zamietol. Dňa 23.01.2020 obdržal prvostupňový orgán verejnej správy odvolanie žalobcu sperujúce proti prvostupňovému rozhodnutiu. Prvostupňový orgán verejnej správny, nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto ho dňa 04.02.2020 v súlade s ustanovením § 57 ods. 2 Správneho poriadku predložil spolu s celým spisovým materiálom a svojím stanoviskom žalovanému, ako odvolaciemu orgánu. V zmysle § 18 ods. 2 Správneho poriadku doručením spisového materiálu druhostupňovému orgánu sa začína odvolacie konanie na tomto orgáne. Až týmto okamihom začala žalovanému, ako odvolaciemu orgánu, plynúť lehota pre rozhodnutie určená podľa § 49 Správneho poriadku. Žalovaný si žiadosťami zo dňa 07.02.2020 vyžiadal k posúdeniu prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu stanovisko BBSK a Mesta Banská Bystrica. Stanovisko BBSK bolo žalobcovi doručené dňa 20.02.2020 a stanovisko Mesta Banská Bystrica mu bolo doručené dňa 25.02.2020. Oznámením zo 28.02.2020 žalovaný žalobcovi v zmysle § 49 ods. 2 Správneho poriadku oznámil, že vo veci jeho odvolania nebude, z dôvodu prebiehajúceho riadneho posúdenia veci a získavania relevantných podkladov pre vydanie rozhodnutia, o odvolaní rozhodnuté do 30 dní odo dňa doručenia odvolania a celého spisového materiálu na odvolací orgán. Dňa 02.03.2020 žalovaný vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia. Vyjadrenie žalobcu k podkladom rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia bolo prvostupňovému orgánu verejnej správy doručené dňa 23.03.2020. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 31.03.2020 prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol. Z uvedeného nevyplýva, že by v postupe žalovaného alebo prvostupňového orgánu verejnej správy došlo k prieťahom v konaní. Keďže procesný postup žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy bol v súlade so zákonom, a preto administratívne konanie žalobcom namietanou vadou z dôvodu nedodržania procesných lehôt netrpí, správny súd vyhodnotil predmetnú námietku žalobcu ako nedôvodnú. 81. Žalobca napokon namietal, že orgány verejnej správy nepostupovali v zmysle základnej zásady správneho konania obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku, a to rozhodovať tak, aby v skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. „Princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje princíp právnej istoty a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých veciach. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 Civilného sporového poriadku), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 275/2018 z 25. júna 2019). Keďže je nutné každú podanú žiadosť o obnovenie prechodného pobytu posudzovať samostatne, v závislostí od okolností každého jednotlivého prípadu, pri rozhodovaní o žiadostiach o obnovenie prechodného pobytu nemožno vždy očakávať totožný verdikt orgánu verejnej správy. Ani uvedený žalobný bod žalobca bližšie nešpecifikoval. Žalobca je povinný žalobné body v žalobe nielen uviesť, ale aj náležite odôvodniť tak, aby z nich bolo zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné. Samotná polemika s právnymi závermi orgánov verejnej správy, prosté spochybňovanie správnosti ich rozhodnutí alebo len kritika prístupu orgánov verejnej správy k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú požiadavkám § 182 ods. 1 písm. e) SSP. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume vedený a súčasne aj limitovaný. Z uvedeného dôvodu správny súd všeobecnú námietku nezákonnosti, ktorá mala spočívať v tom, že orgány verejnej správy sa odchýlili od svojej rozhodovacej praxe v rovnakých a obdobných prípadoch, keď rozhodli odlišne, ako pri prvom obnovení prechodného pobytu žalobcovi, vyhodnotil ako nedôvodnú. 83. Existenciu v žalobe vytýkaných vád rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správny súd nezistil. Správny súd nepovažoval žalobcom uplatnené skutkové a právne dôvody, z ktorých vyvodzoval nezákonnosť rozhodnutia, za preukázané, a preto na ich základe nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť. Rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, považoval správny súd za zákonné, vychádzajúce zo skutkového a právneho stavu, ktorý bol daný v čase rozhodovania žalovaného. Žalovaný aj prvostupňový orgán verejnej správy sa pri rozhodovaní správne riadili právnou úpravou, ktorá bola platná a účinná v čase ich rozhodovania a ktorú na zistený skutkový stav veci správne aplikovali. Z administratívneho spisu mal správny súd jednoznačne preukázané, že orgány verejnej správy oboch stupňov danej veci venovali náležitú pozornosť, vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistili skutočný stav a skutkové okolnosti náležite vyhodnotili a svoje rozhodnutia logicky zdôvodnili. Správny súd v danom prípade taktiež nezistil, že by došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré by mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobca hodnoverným spôsobom nevyvrátil skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený orgánmi verejnej správy, a preto nie je dôvod, aby správny súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného. Vzhľadom k tomu, že orgány verejnej správy oboch stupňov v danej veci postupovali zákonným spôsobom, pre svoje rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov a zistený skutkový stav náležite vyhodnotili, rozhodnutie vydali v zmysle § 47 Správneho poriadku v spojení s § 120 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov a svoje rozhodnutia aj riadne odôvodnili, žalobou napadnutým rozhodnutím a rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy žalobca nebol ukrátený na svojich právach, pričom obe tieto rozhodnutia vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu a orgány verejnej správy z tohto skutkového stavu vyvodili i správny právny záver. 84. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré mu predchádzalo, z dôvodov uvedených v žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP žalobu zamietol. 85. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 86. O trovách konania rozhodol správy súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak má žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. 87. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Rozhodnutie nepodpísal člen senátu JUDr. Peter Molčan z dôvodu jeho ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.