Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/140/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6217200649 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6217200649.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: J. O., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A. XX, XXX XX A., toho času bytom A. XX, XXX XX A., Česká republika, v konaní o zaplatenie 748,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2Csp/39/2017 - 58 zo dňa 05. marca 2018 ako súdu prvej inštancie, takto r o z h o d o l : I. Uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc vec prejednať (prvý výrok), konanie zastavil (druhý výrok) a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (tretí výrok). 2. Z obsahu spisu a z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že na základe žaloby došlej na súd prvej inštancie dňa 01. 02. 2017 je predmetom konania spor zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zo správy Obvodného oddelenia PZ v Dolnej Strehovej zo dňa 18. 05. 2017 vyplýva, že žalovaná už viac ako 10 rokov žije v Českej republike. Zo spisu vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 4Er/915/2013 bolo zistené, že žalovaná sa zdržiava na adrese A. XX, XXX XX A., Y. republika. Zo správy dožiadaného Obvodného súdu pre Prahu 7 v Českej republike zo dňa 07. 07. 2017 vyplýva, že ohľadne žalovanej nie sú vedené žiadne záznamy v tamojšej centrálnej evidencii osôb. Súd prvej inštancie následne doručil do vlastných rúk žalovanej na adresu v Českej republike uvedenú vyššie dňa 16. 01. 2018 žalobu s prílohami spolu s výzvou na vyjadrenie k žalobe a poučením podľa článku 26 bod 2. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“) o práve namietať absenciu právomoci súdu a o dôsledkoch jej účasti alebo neúčasti na konaní v zmysle článku 26 bod 1. Nariadenia. Žalovaná doposiaľ na výzvu súdu prvej inštancie ani na poučenie nereagovala. 3. Vzhľadom na uvedené zistenia mal súd prvej inštancie za to, že sa jedná o vec s cudzím prvkom, a preto skúmal svoju právomoc vo veci konať a v zmysle článku 28 bod 1. Nariadenia vyhlásil, že nemá túto právomoc, pretože v zmysle článku 18 bod 2. Nariadenia druhý účastník zmluvy (žalobca) môže žalovať spotrebiteľa (žalovanú) len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ (žalovaná) bydlisko a žalovaná sa nezúčastnila konania s dôsledkami založenia právomoci slovenského súdu v zmysle článku 26 bod 1. Nariadenia. Z dôvodu nedostatku právomoci slovenského súdu vo veci konať a rozhodnúť ako neodstrániteľnej prekážky konania súd prvej inštancie v zmysle § 161 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) konanie zastavil. 4. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 256 ods. 1 C. s. p., keďže žalobca zavinil zastavenie konania tým, že podal žalobu na súde, ktorý nemá právomoc vo veci konať, avšak žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli, preto jej ich náhradu nepriznal. 5. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nesprávne z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. t.j. s tvrdením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie videl žalobca v závere súdu prvej inštancie, že žalovaná má bydlisko na adrese A. XX, Česká republika. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 239/2010 zo dňa 22. 06. 2010, podľa ktorého: „Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd nesprávne bral do úvahy evidovaný trvalý pobyt, ústavný súd uvádza, že pri určovaní všeobecného súdu občana nemôže byť smerodajný len údaj o jeho trvalom pobyte, ktorý je zaznamenaný v príslušných evidenciách, ale má sa vychádzať z bydliska takejto osoby. Pritom bydliskom je miesto pobytu osoby, ktorá má úmysel sa na danom mieste trvale (nie prechodne) zdržiavať. Až keď bydliska niet, je všeobecným súdom občana súd, v obvode ktorého sa zdržiava. Z toho ale zároveň vyplýva, že nie je vylúčené, aby vo veci konajúci súd prihliadal na evidovaný trvalý pobyt, ktorý sa v drvivej väčšine prípadov zhoduje s reálnym bydliskom tej-ktorej osoby.“ 6. S odkazom na ust. § 6 ods. 1 zákona č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanom Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej aj „zákon o hlásení pobytu“) mal žalobca za to, že žalovaná tým, že si nesplnila povinnosť ohlásiť skončenie trvalého pobytu v Slovenskej republike, nemala úmysel vycestovať do zahraničia s cieľom tam trvale žiť. Taktiež sa žalovaná na trvalý pobyt v Českej republike neprihlásila a nijako nepreukázala, že by sa chcela zdržiavať trvalo na adrese X. Žalobca XX, Česká republika. Preto mal žalobca za to, že trvalý pobyt žalovanej evidovaný v Slovenskej republike je naďalej jej bydliskom. 7. Žalobca ďalej namietal, že postup súdu prvej inštancie je spôsobilý vytvoriť pre žalobcu krajne nespravodlivú a právne neúnosnú situáciu, kedy by na základe rovnakých informácií a podania žaloby na súde Českej republiky mohol český súd vyhlásiť, že nemá právomoc vec prejednať, nakoľko bydliskom žalovaného je Slovenská republika, keďže žalovaný má na jej území hlásený trvalý pobyt a nepodarilo sa zistiť, že by sa zdržiaval na území Českej republiky s úmyslom zdržiavať sa tam natrvalo. 8. Napokon žalobca poukázal na to, že nemá inú možnosť, ako zisťovať bydlisko žalovaného dopytom na Register obyvateľov SR a preto považuje za nespravodlivé, ak by súd vyhlásil, že nemá právomoc vec prejednať napriek informácii z Registra obyvateľov Slovenskej republiky o tom, že spotrebiteľ má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a do dňa podania tejto informácie neoznámil v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona o hlásení pobytu, že nemá záujem trvalo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. 9. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 10. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu doručenému jej dňa 02. 05. 2018 na adresu A. XX, Česká republika nevyjadrila. 11. Podľa § 385 ods. 1 C. s. p. na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. 12. V prejednávanej veci nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.). 13. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C. s. p., po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p., v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a mimo nich podľa § 380 ods. 2 C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok, dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdiť. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na toto v celom rozsahu poukazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu udáva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. 14. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že len z nesplnenia povinnosti žalovanou ohlásiť skončenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle § 6 ods. 1 zákona o hlásení pobytu v prípade úmyslu vycestovať do zahraničia (Českej republiky) a zdržiavať sa tam trvalo a z toho, že žalovaná si nenahlásila trvalý pobyt v Českej republike možno vyvodiť záver, že žalovaná úmysel zdržiavať sa trvalo v Českej republike na adreseX. XX nemala. Aj s poukazom na žalobcom citované uznesenie Ústavného súdu SR je zjavné, že pojem bydlisko nie je totožný s pojmom trvalého pobytu, aj keď v drvivej väčšine prípadov je bydliskom občana evidovaný trvalý pobyt v registri obyvateľov, čo však nie je v tomto prípade. Bydlisko osoby ako miesto, kde sa osoba zdržiava s úmyslom zdržiavať sa tam trvalo je potrebné ustáliť s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Podľa názoru odvolacieho súdu, za situácie, že žalovaná sa v Českej republike zdržiava viac ako desať rokov, je evidentné, že mala a doposiaľ má úmysel zdržiavať sa tam trvalo. Z dĺžky tohto časového obdobia pobytu žalovanej v Českej republike nemožno vyvodiť, že by sa jednalo o pobyt prechodný. Toto časové obdobie je dosť dlhé na to, aby väzby žalovanej v Slovenskej republike prestali byť väzbami trvalými, a vonkoncom nie väzbami spojenými s bydliskom žalovanej. To, že si žalovaná nesplnila povinnosti vyplývajúce jej zo slovenského zákona o hlásení pobytu a prípadnej českej právnej úpravy nahlásiť tam trvalý pobyt, samo osebe nesvedčí o tom, že nemala a nemá úmysel zdržiavať sa v Českej republike na adrese A. XX trvalo. Odvolanie žalobcu teda nie je dôvodné a súd prvej inštancie postupoval v zmysle § 161 C. s. p. a vyššie citovaných ustanovení nariadenia správne pri ustálení, že bydliskom žalovanej je adresa A. XX, Česká republika a nie adresa evidovaného trvalého pobytu žalovanej v Slovenskej republike, kde sa žalovaná viac ako desať rokov nezdržiava a teda ani nemôže mať úmysel zdržiavať sa tam trvalo. 15. Pokiaľ žalobca vyslovil obavu, že súdy Českej republiky môžu na základe evidovaného trvalého pobytu žalovanej v Slovenskej republike vysloviť, že nemajú právomoc vo veci konať, k tomu odvolací súd uvádza, že ustálená judikatúra ohľadne pojmu bydlisko, a ohľadne toho, že pojem bydlisko nie je totožný s pojmom trvalý pobyt, bola prijatá ešte za čias spoločného československého štátu (viď Sborník stanovisek, záverů, rozborů a zhodnocení soudní praxe, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí NS 1964 - 1969, sv. II, vydal NS ČSSR nákladom SEVT, Praha 1980, s. 318: „Pri posudzovaní otázky miestnej príslušnosti z hľadiska bydliska účastníka je daná príslušnosť toho súdu, v obvode ktorého sa občan skutočne zdržiava, aj keď je prihlásený na trvalý pobyt v obvode iného súdu“, teda výklad týchto pojmov by mal byť aj zo strany českého súdu rovnaký ako zo strany slovenského súdu. Jedná sa však o hypotetickú situáciu uvedenú žalobcom, a nie je v kompetencii odvolacieho súdu prejudikovať rozhodnutie súdu v Českej republike. Dôležité totiž je, že súd skúma právomoc ku dňu začatia konania, t.j. podania žaloby na súd a bydlisko žalovaného sa plynutím času môže zmeniť. Okolnosť, že žalobca nemá prístup k databázam, na základe ktorých sa zistí bydlisko žalovaného, ale len k údaju o evidovanom trvalom pobyte žalovaného, nie je z hľadiska určenia právomoci súdu na základe bydliska žalovaného relevantná. 16. Pokiaľ ide o tretí závislý výrok napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie o trovách konania, súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ide o rozhodnutie v súlade s ust. § 256 ods. 1 C. s. p., nakoľko žalobca zavinil zastavenie konania z dôvodu, že podal žalobu na súd, ktorý nemá právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Žalovanej však trovy konania nevznikli. Preto aj tento výrok odvolací súd ako vecne správny potvrdil. 17. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku by bola vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu plného úspechu žalovanej v odvolacom konaní. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania však žalovanej odvolací súd nepriznal taktiež z dôvodu, že jej preukázateľne v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, zo spisu žiadne jej trovy v odvolacom konaní nevyplývajú. 18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).