Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/846/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113201285 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6113201285.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným 1/ P. T., nar. XX. X. XXXX, bytom X T. U., I. I., G., S. X A Y, P. X., 2/ T.. P. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., V. XXX, obaja zastúpení opatrovníčkou Evou Pivarčovou, súdnou tajomníčkou okresného súdu Zvolen, o zaplatenie 13.676,70 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 9C/414/2013-63 zo dňa 2. 7. 2014, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalovaný 1/ má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd zastavil konanie voči žalovanému 1/ s poukazom na ustanovenia § 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.) a v nadväznosti na čl. 16 ods. 2 Nariadenia rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „Brusel I“) z dôvodu takého nedostatku podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, a to nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky. Predmetom sporu bolo zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom z titulu zmluvy o úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou. V danom prípade ide o spor s cudzím prvkom, nakoľko odporca 1/ má bydlisko vo Veľkej X., keď na Okresnom súde v Banskej Bystrici bol žalovaný 1/ účastníkom konania o rozvod sp. zn. 32P/80/2012 a ako adresu na doručovanie uviedol X T. U., I. I., G., S. 9 A Y, P. X., pričom nebolo zistené, že by sa zdržiaval na území Slovenskej republiky. Na základe týchto skutočností súd konštatoval, že kritériá právomoci súdu sa budú spravovať podľa nariadenia Brusel I. Ďalej uviedol, že rozhodujúcim kritériom pre posúdenie právomoci v danom spore bola skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú vec. Spotrebiteľa, ako slabšieho účastníka zmluvy, možno žalovať len na súde, v ktorom má bydlisko, pričom sa bydliskom nerozumie adresa, ktorá je zapísaná v evidencii obyvateľstva ale miesto kde má fyzická osoba svoj byt, rodinu, poprípade kde pracuje, ak tam tiež býva. Na základe zistených skutočností o bydlisku žalovaného 1/, ktoré sa nachádza vo Veľkej Británii, okresný súd konanie voči nemu pre nedostatok právomoci zastavil. 2. Proti uzneseniu okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Mal za to, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň vychádzal z nesprávneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný 1/ je štátny občan Slovenskej republiky, má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a adresu na doručovanie vo Veľkej Británii, ktorú uviedol, nemá súd dostatočne preukázanú aj ako adresu bydliska.. Žalobca nesúhlasí s tvrdením prvoinštančného súdu, že ide o spor s cudzím prvkom a teda že sa na účastníkov konania (strany sporu) vzťahuje Nariadenie Brusel I., keďže žalovaní sú občania Slovenskej republiky, majú tu trvalý pobyt, žalobca má tiež sídlo v SR a k poskytnutiu úveru došlo na území SR. Vzhľadom na tieto argumenty žiadal napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a následne v konaní pokračovať na základe žalobného návrhu zo dňa 17. 1. 2013 voči obom žalovaným. 3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. 4. Konanie v prejednávanej veci začalo dňa 21. 01. 2013. Okresný súd napadnuté uznesenie vydal dňa 02. 07. 2014 s tým, že Krajskému súdu v Banskej Bystrici bola vec predložená ako súdu odvolaciemu dňa 30. 9. 2015. Dňom 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 5. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 6. 2016, a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 1. júla 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď. tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 36/1995). 6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (á contrario) CSP uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 7. Odvolací súd preskúmaním súdneho spisu zistil, že žalobou datovanou dňa 17. 01. 2013, doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 21. 1. 2013, sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia sumy 13.676,70 EUR s príslušenstvom z titulu neuhradených záväzkov zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere (ďalej aj „Zmluva o úvere“), v ktorej vystupuje žalobca ako veriteľ, žalovaný 1/ ako dlžník a žalovaný 2/ ako ručiteľ. V samotnej žalobe žalobca ako adresu trvalého pobytu oboch žalovaných uviedol V. XXX, L.. O žalobnom návrhu rozhodol okresný súd najskôr platobným rozkazom, ktorý sa však žalovaným na adresu ich trvalého pobytu nepodarilo doručiť, a to ani cestou Obvodného oddelenia Policajného zboru Slovenská Ľupča. Zo zistení predmetného obvodného oddelenia pritom vyplýva, že v prípade miesta trvalého pobytu žalovaných 1/ a 2/ sa jedná o chalupu pôsobiacu dojmom dlhšej opustenosti, na ktorej bol demontovaný merač spotreby elektrickej energie. Vyťažením miestnych obyvateľov bolo ďalej zistené, že žalovaní 1/ a 2/ sa v mieste ich trvalého pobytu dlhšie nezdržiavajú a mali by sa zdržiavať mimo územia Slovenskej republiky, pravdepodobne vo Veľkej Británii alebo v Írsku. Z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 32P/80/2012-41 zo dňa 9. 7. 2012, ktorým bolo rozhodnuté o rozvode manželstva žalovaného 1/ so U. T. bolo ďalej zistené, že manželia T. žili pred uzavretím manželstva (dňa XX. 8. XXXX) a aj po jeho uzavretí v zahraničí. U. T. odišla neskôr na Slovensko, kde sa mal za ňou vrátiť i žalovaný 1/, čo však neurobil a preto došlo k ich odlúčeniu. Žalovaný 1/ aj v čase vyhlásenia rozsudku o rozvode žil vo Veľkej Británii, na adrese X T. U., I. I., G., S. X A Y, pracoval ako supervízor a v rozvodovom konaní sa vyjadril, že sa na Slovensko nemieni vrátiť. Vzhľadom k vyššie uvedenému je nutné súhlasiť s názorom okresného súdu, že bydliskom odporcu (t. j. miestom, kde sa tento zdržiava s úmyslom zdržiavať sa tam trvalo, kde má vybudované svoje zázemie z dôvodu, že tam býva a pracuje) nie je územie Slovenskej republiky, keď okresnému súdu sa napriek vynaloženému úsiliu a dostupným lustráciám nepodarilo zistiť akúkoľvek (okrem tej evidenčnej) spojitosť žalovaného 1/ so Slovenskou republikou. Naopak z vykonaných lustrácií boli zistené, že žalovaný 1/ na adrese svojho trvalého pobytu nebýva, nezdržiava sa ani na inom mieste v Slovenskej republike a mal by sa trvalo zdržiavať v zahraničí vo Veľkej Británii alebo v Írsku, ktorá domnienka bola následne potvrdená obsahom právoplatného rozhodnutia o rozvode, z ktorého vyplýva, že žalovaný 1/ sa vo Veľkej Británii zdržiava dlhodobo (minimálne od roku 2010), uviedol adresu svojho bydliska, vo Veľkej Británii má prácu a na územie Slovenskej republiky sa nemieni navrátiť. 8. V prejednávanom spore je potom zrejmé, že ide o spor s tzv. cudzím prvkom (v tomto súdnom konaní je cudzí prvok zastúpený tým, že žalovaný 1/, ktorý je spotrebiteľom, sa trvalo zdržiava vo Veľkej Británii). Na posúdenie právomoci okresného súdu na konanie bolo potrebné vzhľadom na okamih začatia konania preto aplikovať nariadenie Brusel I, ktoré stanovuje jednotné pravidlá na riešenie sporov o právomoc medzi súdmi jednotlivých členských štátov Európskej únie s cieľom podporiť voľný pohyb rozsudkov, súdnych zmierov a vykonateľných listín v Európskej únii. Pokiaľ sa jedná o otázku právomoci podľa predmetného nariadenia, všeobecné kritérium právomoci vychádza zo zásady actor sequitur forum rei (navrhovateľ sleduje miesto súdu odporcu), a teda je zakotvené v mieste bydliska odporcu (žalovaného) v členskom štáte. Štátna príslušnosť odporcu (žalovaného) nemá na právomoc žiaden vplyv. Žaloby voči osobám s bydliskom v členskom štáte sa preto v zásade podávajú na súde toho štátu bez ohľadu na to, či sú jeho štátnymi občanmi (čl. 2 ods. 1 nariadenia Brusel I). Popri uvedenom všeobecnom kritériu možno osobu s bydliskom na území členského štátu žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 kapitoly II nariadenia Brusel I. Hovoríme o osobitnej právomoci, ktorá odráža zásadu efektívneho vedenia konania a je opodstatnená len v prípadoch, keď v súvislosti s konaním existuje dostatočná väzba medzi sporom a súdom, na ktorý sa má podať žaloba, a to z hľadiska vykonávania dôkazov alebo vedenia konania, alebo s cieľom zabezpečiť lepšiu ochranu záujmov účastníkov, proti ktorým konanie smeruje, kedy hovoríme o tzv. ochrannej osobitnej právomoci. O uvedenú ochrannú osobitnú právomoc pritom ide aj v prípadoch sporov vo veciach spotrebiteľských zmlúv (t. j. aj v prejednávanom prípade, keď žalobca právne posúdenie Zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej nijakým spôsobom nespochybnil a zároveň predmetná zmluva spĺňa kritériá podľa čl. 15 nariadenia Brusel I), kedy zatiaľ čo spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy nielen na súde štátu, v ktorom má druhý účastník bydlisko, ale aj na súde bydliska spotrebiteľa, druhý účastník môže podať žalobu len na súdoch členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko (článok 16 nariadenia Brusel I). Preto ak v prejednávanom prípade bolo preukázané, že bydlisko žalovaného 1/ je vo Veľkej Británii a žalovaný 1/ sa postupom podľa čl. 24 nariadenia Brusel I nezúčastnil konania, a to napriek skutočnosti, že mu žalobný návrh spolu s prílohami a ďalšie písomnosti súdu boli doručené na adresu vo Veľkej Británii spôsobom súladným s právnym poriadkom Veľkej Británie, rozhodol okresný súd správne pokiaľ z dôvodu nedostatku jeho právomoci spor voči žalovanému 1/ rozhodnúť, konanie voči žalovanému 1/ zastavil. 9. Záverom odvolací súd k odvolacej argumentácii žalobcu uvádza, že vyššie citované ust. čl. 16 nariadenia Brusel I, ktoré umožňuje podať žalobu voči spotrebiteľovi len na súde členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, zároveň bráni v určení právomoci podľa čl. 5 ods. 1 nariadenia Brusel I podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby a ktoré bolo alebo má byť uskutočnené [k uvedenému pozri napr. rozsudky Súdneho dvora vo veciach Pammer a Hotel Alpenhof (C-585/08 a C-144/09), Mühlleitner, (C-190/11) a pod.]. 10. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, §396 ods. 1 CSP a žalovanému 1/, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal vo vzťahu k v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 - 423 CSP pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 CSP (§ 425 CSP) a prokurátor, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 § 429 CSP neplatí za podmienok ustanovených v ods. 2 § 429 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).