Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/17/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200180 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6013200180.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Segeča a členov JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: A. C. BERK - STAV, miesto podnikania: Obrancov mieru 890/38, 962 12 Detva, IČO: 10 993 169, zastúpený: URBÁNI & Partners, s. r. o., Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/1305668/2012/5003 zo dňa 06.12.2012, rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/1305675/2012/5003 zo dňa 06.12.2012, rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/1305664/2012/5003 zo dňa 06.12.2012, rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/1305659/2012/5003 zo dňa 06.12.2012, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd žaloby žalobcu z a m i e t a . II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu v Banskej Bystrici č. 9614401/5/1840959/2012/Meli zo dňa 18.07.2012 bol vydaný dodatočný platobný výmer, na základe ktorého bol daňovému subjektu A. C. BERK - STAV vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2009 v sume 6.071,67 Eur. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie žalobca a na základe podaného odvolania rozhodoval druhostupňový správny orgán - žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 1100301/1/1305668/2012/5003 zo dňa 06.12.2012 napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. V tejto prvej veci bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2009. Proti rozhodnutiu druhostupňového správneho orgánu - žalovanému podal v zákonnej lehote žalobu žalobca, na základe podanej žaloby vec napadla na krajskom súde pod sp. zn. 23S/17/2013. V druhej veci bol na základe rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen č. 9614401/5/1840978/2012/Meli zo dňa 18.07.2012 vyrubený na základe dodatočného platobného výmeru rozdiel dane z pridanej hodnoty za IV. štvrťrok 2009 v sume 6.830,63 Eur. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie žalobca a na základe podaného odvolania rozhodoval druhostupňový správny orgán žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 1100301/1/1305675/2012/5003 zo dňa 16.12.2012 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote žalobu žalobca a na základe podanej žaloby vec napadla na krajskom súde pod sp. zn. 23S/18/2013. Tretím rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen č. 9614401/5/1840938/2012/Meli zo dňa 18.07.2012 bol vydaný dodatočný platobný výmer, na základe ktorého bol žalobcovi A. C. BERK - STAV vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2009 v sume 1.074,39 Eur. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie žalobca a na základe podaného odvolania rozhodoval druhostupňový správny orgán - žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 1100301/1/1305664/2012/5003 zo dňa 06.12.2012 napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Proti rozhodnutiu druhostupňového správneho orgánu - žalovaného podal v zákonnej lehote žalobu žalobca, ktorá napadla na Krajskom súde pod sp. zn. 23S/19/2013. Štvrtým rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu v Banskej Bystrici, pobočka Zvolen, č. 9614401/5/1840922/2012/Meli zo dňa 18.07.2012 bol žalobcovi A. C. BERK - STAV vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2009 v sume 359,17 Eur. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie žalobca a na základe podaného odvolania rozhodoval druhostupňový správny orgán - žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 1100301/1/1305659/2012/5003 zo dňa 06.12.2012 napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote žalobu žalobca a na základe podanej žaloby napadla vec na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 23S/20/2013. Všetky napadnuté rozhodnutia žalovaného boli v podstate odôvodnené tým, že daňový subjekt nepredložil správcovi dane požadované doklady, čím nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásenia vyúčtovaní a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane, nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a záznamov ním vedených a svojim konaním neumožnil správcovi dane preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov. Žalobca vo všetkých žalobách navrhoval napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca vytýkal v žalobe žalovanému nezákonnosť rozhodnutí z nasledujúcich dôvodov: 1) 1) odov:osť rozhodnutí z nasledujúcich apadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zrušneexistencia materiálnych dôvodov pre vydanie rozhodnutí, 2) porušpporušenie procesného postupu v daňovom konaní, 3) nedôvodné prenášanie zodpovednosti na žalobcu vo vzťahu k daňovej povinnosti jeho zmluvných partnerov, 4) rozpor s európskou judikatúrou, 5) porušenie základných zásad daňového konania. K neexistencii materiálnych dôvodov pre vydanie rozhodnutia žalobca uviedol, že skutkový stav zisťoval daňový orgán prvého stupňa vykonaním daňovej kontroly, ktorá bola ukončená prerokovaním protokolu 24.11.2011. Bolo preukázané, že žalobca na základe zmluvy vykonával práce vo vojenskom výcvikovom priestore Lešť, práce vykonával žalobca dodávateľským spôsobom prostredníctvom ďalších subdodávateľov. Nakoľko bolo preukázané vykonanie prác, nejestvujú materiálne dôvody konečného rozhodnutia žalovaného. K porušeniu procesného postupu v daňovom konaní žalobca uviedol, že po začatí daňovej kontroly sú dané práva aj povinnosti daňového subjektu ako aj oprávnenia správcu dane. Nakoľko správca dane vykonal daňovú kontrolu ukončenú protokolom 24.11.2011, mal k dispozícii všetok dôkazný materiál. Preto pokiaľ v dôsledku zrušovacieho rozhodnutia žalovaného správcu dane opätovne požadoval doklady týkajúce sa daňového obdobia, za ktoré už raz vykonal daňovú kontrolu, jedná sa o protizákonný postup. Daňová kontrola je totiž ukončená dňom prerokovania protokolu o daňovej kontrole. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na judikát R127/2006, z ktorého vyplýva, že daňovú kontrolu môže správca dane v zásade vykonať len raz (má možnosť konať účelne, primerane a profesionálne). Nie je možné pripustiť, aby daňová kontrola bola vykonávaná ľubovoľne často a aby bol daný priestor k prípadnému neprofesionálnemu, či do konca v krajných prípadoch šikanóznemu postupu správcu dane. K nedôvodnému prenášaniu zodpovednosti na žalobcu vo vzťahu k daňovej povinnosti jeho zmluvných partnerov žalobca uviedol, že správca dane nemôže prenášať dôkazné bremeno na žalobcu tam, kde objektívne nesiaha zodpovednosť žalobcu. Zisťovanie objektívnej pravdy sa u žalobcu dostatočne preukázalo tým, že dodávateľ, ako aj odberateľ sa vyjadrili, že všetky práce boli skutočne vykonané a uhradené. Žalobca nenesie a nemôže niesť zodpovednosť za vedenie účtovníctva tretích osôb, ich ďalšie správanie a pod. K rozporu s európskou judikatúrou žalobca uviedol, že každá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu. Všetky skutkové dôvody prezentované v rozhodnutí žalovaného sú preukázateľne spájané s inými subjektami, na ktoré žalobca nemá žiaden vplyv. Došlo k dodaniu plnenia, za ktoré dostal žalobca od objednávateľa zaplatené. Táto skutočnosť sa odrazila následne v účtovníctve žalobcu, čo má vplyv nielen na účely zákona o DPH, ale aj zákona o dani z príjmu. Následne žalobca plnil svojmu dodávateľovi a postupujúc v zmysle ustanovení zákona o DPH uplatnil právo na odpočet DPH. Na jednej strane teda žalovaný žalobcovi neuznal nadmerný odpočet, na druhej strane existenciu plnenia na strane žalobcu má preukázanú a rovnako tak aj vykonanie prác subdodávateľom. V súvislosti s porušením základných zásad daňového konania žalobca citoval základné zásady a princípy daňového konania, citoval príslušné ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb., rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a smernice ES. Žalobca tvrdil, že boli od neho požadované informácie nad rámec zisťovanej veci a procesný postup, ktorý žalovaný a správca dane ako prvostupňový orgán zvolil - bol podľa neho protizákonný. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný, resp. správny orgán prvého stupňa, nezisťoval skutočnosti, ktoré by odôvodňovali napadnuté rozhodnutie. K všetkým štyrom žalobám žalobcu podal vyjadrenia žalovaný, v ktorých zhodne navrhoval žaloby žalobcu zamietnuť. K veci ďalej uviedol, že svedok Z. C. do zápisnice uviedol, že všetky práce boli vykonané a uhradené, že on ako konateľ spoločnosti väčšinou telefonicky prijal objednávku na jednotlivé práce, ktoré bolo potrebné vykonať a že on ako konateľ práce fyzicky nevykonával, nemal zamestnancov, len nejakých dohodárov, a to podľa potreby, pokiaľ si spomína práce vykonávala spoločnosť ABSIDA, s.r.o. Banská Bystrica, presný názov tejto spoločnosti nevedel, za túto spoločnosť jednal s pánom N., práce boli vykonané aj inými spoločnosťami, nevedel si spomenúť, že ktoré spoločnosti to boli. Vedel by doložiť len príslušné doklady týkajúce sa vykonaných prác. Žalobca aj napriek tomu, že o vypočutí svedka bol oboznámený upovedomením zo dňa 27.07.2011 a taktiež telefonickým upovedomením, na výsluch svedka sa nedostavil. Správca dane preveroval formou dožiadaní aj obchodné transakcie medzi firmou PERVOS, s.r.o. a jej dodávateľom, t.j. spoločnosťou TATRASTAV HOLDING, spol. s r.o., pričom zistil, že daňový subjekt TATRASTAV HOLDING, spol. s.r.o. bol registrovaný na DPH od 15.01.2008 do 30.11.2009, posledné daňové priznanie k DPH bolo spoločnosťou podané za zdaňovacie obdobie august 2009 a že za rok 2009 nebolo podané ani daňové priznanie k DPPO a ani daňové priznanie k dani z motorových vozidiel. Žalovaný aj napriek tomu, že jeden z priamych dodávateľov žalobcu S. X. - PALI, k jednotlivým faktúram vystaveným v zdaňovacom období I. až IV. štvrťrok 2009 pre žalobcu do zápisnice uviedol, že faktúry vystavil, že všetky boli uhradené v hotovosti po vykonaní prác, žalovaný sa stotožnil so zistením správcu dane, ktorý neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dôvodu, že dodanie prác deklarovaných spornými faktúrami sa neuskutočnilo tak, ako je to uvedené vo faktúrach, čím za žalobcu porušil § 49 ods. 1, 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď k uvedenému dospel na základe predložených dokladov, zápisníc o ústnom pojednávaní a na základe odpovedí na dožiadanie iných správcov dane. Títo preverovaním jednotlivých subdodávateľov dodávateľa žalobcu zistili, že jednotliví subdodávatelia so správcom dane nekomunikujú, na adrese sídla nesídlia a na výzvy správcu dane nereagujú. Žalovaný považoval za potrebné vykonať v ďalšom konaní, v súlade s ustanovením zákona o spotrebnej dani a zákona o DPH, doplňujúce dokazovanie podľa § 29 zákona o spotrebnej dani, ktorým správca dane preverí nárok žalobcu na odpočítanie dane a z dôvodu, že sporné faktúry boli uhradené v hotovosti, preverí na základe účtovníctva stav pokladne ku dňu ich úhrady, aby ozrejmil, či žalobca v daný deň, resp. v dané dni mal v pokladni dostatok finančných prostriedkov na úhradu faktúr, v prípade, že sa preukáže, že nemal dostatok finančných prostriedkov, vyzve ho, aby k uvedenému zisteniu sa vyjadril, prípadne ako svedka opäť vypočuje žalobcu s tým, aby jednoznačne a nielen na základe predloženej faktúry, ale napríklad aj predložením súpisu prác, preukázal uskutočnenie fakturovaných prác, ako aj to, kým boli tieto práce vykonané a všetky získané dôkazy vyhodnotia a následne na základe svojich zistení rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 30 ods. 2 zákona o spotrebnej dani. Správca dane preto výzvami zo dňa 14.05.2012 vyzval žalobcu, aby dňa 06.06.2012 predložil doklady za rok 2009, a to peňažný denník, pokladničnú knihu, knihu prijatých a vystavených faktúr, pokladničné doklady, prijaté a vystavené faktúry a výpisy z bankových účtov. Žalobca ale uvedené doklady nepredložil a na výzvu reagoval vyjadrením zo dňa 28.05.2012, keď uviedol, že predloženie požadovaných dokladov je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona o spotrebnej dani, ako aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca tým, že správcovi dane požadované doklady nepredložil ani po opakovaných výzvach, nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a na preukázanie ktorých bol vyzvaný, nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a záznamov, a svojim konaním neumožnil správcovi dane preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov, preto žalovaný prvostupňové rozhodnutia potvrdil. K neexistencii materiálnych dôvodov pre vydanie rozhodnutia žalovaný uviedol, že má za to, že žalobca síce disponuje existenciou materiálneho plnenia, ako je faktúra so stručným popisom druhu a ceny dodaných stavebných prác, príjmovými, resp. výdavkovými pokladničnými dokladmi a súpisom vykonaných prác, vlastné dôkazné bremeno ale nevyčerpal, nakoľko správcovi dane nevedel relevantne preukázať, ako a kým boli v skutočnosti stavebné práce fakturované spoločnosťou PERMOS, s.r.o. vykonané, keďže táto spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov, ani žiadne mechanizmy a uvedené sa nepreukázalo preverovaním u jednotlivých subdodávateľov tejto spoločnosti. Žalovaný zdôraznil, že nikde v napadnutom rozhodnutí nespochybňuje vykonanie fakturovaných prác ako také, spochybnil ale skutočného realizátora týchto prác, a preto trval na tom, že nedošlo k naplneniu skutkového stavu tak, ako bolo uvedené vo faktúre, resp. faktúrach. K porušeniu procesných postupov v daňovom konaní uviedol, že žalobca správcovi dane nepredložil pokladničnú knihu, ktorá mu ešte predložená nebola, ani žiadny dôkaz o tom, kto fakturované práce reálne vykonal, žalobca nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane. Nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a záznamov v ňom uvedených a svojim konaním neumožnil správcovi dane preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa zdaniteľných obchodov. Žalovaný mal za to, že správca dane požadoval predloženie daňových a účtovných dokladov za kontrolované zdaňovacie obdobie v súlade s § 15 ods. 6 zákona o spotrebnej dani, keďže požadoval nielen predloženie dokladov, ktoré boli daňovým subjektom ku kontrole predložené, ale požadoval aj predloženie pokladničnej knihy, ktorá mu predložená ešte nebola. Naopak žalobca tým, že ani na základe opakovanej výzvy požadované doklady nepredložil, porušil § 2 ods. 8 zákona o spotrebnej dani, podľa ktorého právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní. K nedôvodnému prenášaniu zodpovednosti na žalobcu vo vzťahu k daňovej povinnosti na jeho zmluvných partnerov žalovaný uviedol, že v napadnutých rozhodnutiach nevyslovil opačný názor, ako to bolo po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí žalovaného, nakoľko už v rozhodnutí, ktorým zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil na ďalšie konanie, vyslovil právny názor, že dôkazné bremeno znáša žalobca, aj keď priznal, že toto dôkazné bremeno nie je absolútne, v rozhodnutiach ale tiež uviedol, že samotná existencia faktúry nie je dostatočným dôkazom na preukázanie skutočnosti, že došlo k dodaniu tovaru, resp. služby a ak správca dane spochybnil uskutočnenie zdaniteľných obchodov, tak ako sú uvedené na faktúre, žalobca je povinný preukázať, ako tieto zdaniteľné obchody uskutočnil, čo tento podľa názoru žalovaného v dostatočnej miere nevykonal. Žalobca považoval za nepostačujúce aj preverovanie zo strany správcu dane a uložil správcovi dane vykonať v súlade s ustanoveniami zákona o správe dani a zákona o dani z pridanej hodnoty dokazovanie, ktorým sa preverí nárok žalobcu na odpočítanie dane a z dôvodu, že sporné faktúry boli uhrádzané v hotovosti, preverí na základe účtovných dokladov stav pokladne ku dňu ich úhrad, aby ozrejmil, či žalobca mal v dané dni v pokladni dostatok finančných prostriedkov na úhradu faktúr, pričom správcu dane zaviazal aj na vykonanie ďalších úkonov, ktoré však žalobca zmaril tým, že odmietol, a to aj na opakované výzvy správcu dane predložiť akékoľvek doklady, ktorými by preukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane, z čoho je zrejmé, že takýmto konaním neuniesol svoje dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní. Je povinnosťou žalobcu v prípade existencie pochybností predložiť relevantné dôkazy preukazujúce v prospech žalobcu skutočnosti, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený a v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/37/2010, v ktorom sa uvádza: „nemožno zabúdať, že daňové konanie sa neriadi vyhľadávacou zásadou, ale je to daňovník, ktorý v prípade nezrovnalostí alebo pochybností nesie dôkazné bremeno“. K rozporu s európskou judikatúrou žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o rozsudky, ktoré cituje žalobca v žalobe, tieto sú mu známe a známe mu je aj to, že dôkazné bremeno žalobcu nie je absolútne. Trvala však na tom, že žalobca tým, že vo vyrubovacom konaní odmietol, a to aj na opakované, výzvy správcu dane predložiť akékoľvek doklady, ktorými by preukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane, neuniesol svoje dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní. K porušovaniu základných zásad daňového konania, ktoré vytýkal žalobca v žalobe, žalovaný uviedol, že správca dane postupoval v súlade s § 2 a §29 zákona o správe daní, keď na základe vyhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré zaobstaral v súlade s § 29 zákona o správe daní dospel k záveru, že žalobca nedodržal podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH v kontrolovanom zdaňovacom období. Postup správcu dane nebol v rozpore s § 49 a § 51 zákona o DPH, ani v rozpore s § 2 a § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správcu dane vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v § 2 zákona o správe daní, skutkový stav zistil dostatočne a zákonným spôsobom, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/17/2013-62 zo dňa 27.03.2013 krajský súd rozhodol tak, že všetky štyri rozhodnutia žalovaného, ako aj s tým súvisiace rozhodnutia I. st. správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a veci vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal žalovaný odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý uznesením č. k. 2Sžf/64-67/2013-85 zo dňa 30.04.2014 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/17/2013-62 zo dňa 27.03.2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd vyslovil právny názor, že krajský súd sa musí opätovne vysporiadať s príslušnými námietkami a argumentáciou žalovaného, rozhodnutie náležite odôvodniť. Najvyšší súd SR v dôvodoch svojho rozhodnutia poukazoval na to, že žalobca správcovi dane neposkytol potrebnú súčinnosť, nepredložil požadované doklady. Najvyšší súd SR nemal výhrady voči postupu správcu dane, keďže sporné faktúry boli uhradené v hotovosti, a preto chcel správca dane preveriť na základe účtovníctva stav pokladne u žalobcu, a to ku dňu úhrad predmetných faktúr a chcel si ozrejmiť, či daňový subjekt mal v predmetný deň v pokladni dostatok finančných prostriedkov na úhradu predmetných faktúr. Krajský súd má opätovne vyhodnotiť svedecké výpovede priamych dodávateľov žalobcu, pretože z listinných dôkazov, nachádzajúcich sa v administratívnom spise, vyplývajú skutočnosti, že tieto obchodné spoločnosti zamestnancov vôbec ani nemali a že predmetné práce mali byť vykonané subdodávateľsky. Krajský súd vyhodnotí príslušné dôkazné prostriedky zadovážené správcom dane vo vzťahu k subdodávateľským spoločnostiam, ktoré sa mali podieľať na realizácii príslušných zdaniteľných plnení pri uskutočnení pre žalobcu v zdaňovacom období I. - IV. štvrťrok 2009. Na pojednávaní dňa 24.09.2014 zástupca žalobcu k veci uviedol, že žalobca preukázal, že práce boli v skutočnosti vykonané a pre koho boli tieto práce vykonané. Doklady, ktoré žiadal I. st. správny orgán, boli tomuto orgánu predložené. Ak I. st. správny orgán z nich neurobil príslušný záver, je to jeho chybou. Žalobca predložil všetko to, čo mal k dispozícii. Pokiaľ žalobca dal vykonávať práce subdodávateľom a v prípade, že títo subdodávatelia mali nejaké porušenia v súvislosti so svojimi zamestnancami, či títo robili čiernu prácu a podobne, to už nebolo v dosahu žalobcu, tieto skutočnosti si mal zisťovať žalovaný, resp. I. st. správny orgán. Svedok C. potvrdil, že všetky práce boli vykonané a že boli aj vyfakturované. Kontrola subdodávateľov je povinnosťou správneho orgánu a nie žalobcu. Skutkový stav bol zistený dostatočne, doklady, ktoré mal žalobca k dispozícii, predložil I. st. správnemu orgánu. Aj v prípade opakovanej daňovej kontroly vie predložiť doklady, ktoré od neho budú požadované a ktoré už mal žalobca k dispozícii aj v súvislosti s konaním na I. st. správnom orgáne. Zástupca žalovaného na pojednávaní k veci uviedol, že pokiaľ ide o samotné dôkazné bremeno, v prípade, že by sa postupovalo podľa toho, ako to tvrdí zástupca žalobcu, dostali by sa do patovej situácie. Žalovaný si uvedomuje, že dôkazné bremeno zo strany žalobcu nie je absolútne, ale v danom prípade vznikli pochybnosti v súvislosti s výkonom práce, preto sa snažili správne orgány zisťovať skutočnosti do hĺbky, vyzývali žalobcu, aby predložil príslušné doklady a až v tomto štádiu sa dozvedeli, že tu ešte pracovali ďalšie subjekty ako subdodávatelia. Tieto subjekty však s daňovým orgánom nespolupracovali. Je zrejmé, že pokiaľ ide o žalobcu, tento nepredložil požadované doklady tak, ako boli požadované a aj Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení konštatoval, že sa stotožňuje s postupom žalovaného, pokiaľ sa žalovaný, resp. I. st. správny orgán domáhal, aby boli predložené príslušné doklady. Chceli si overiť situáciu a sú toho názoru, že tieto doklady mali byť zo strany žalobcu predložené. Krajský súd opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia a postupy správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a po preskúmaní veci dospel k záveru, že v konaní sa riešila zásadná právna otázka posúdenia rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom ako platiteľom DPH a správcom dane v prípade, keď prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľov, keď práve dodávateľ v rámci zisťovania nevedel preukázať, že dodané práce skutočne dodal. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Všeobecné dôkazné bremeno daňového subjektu vyplýva z § 29 ods. 2 Zákona o správe daní. Je síce pravdou, že žalobca disponuje existenciou materiálneho plnenia, ako sú faktúry, stručný popis druhu a ceny dodávaných stavebných prác, ale na druhej strane nevedel relevantným spôsobom preukázať, ako a kým boli stavebné práce vyfakturované spoločnosťou PERMOS, s. r. o., keďže táto spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov a ani žiadne mechanizmy. Tým, že žalobca nepreukázal správcovi dane pokladničnú knihu, nepreukázal skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane. Vzhľadom k tomu, že sporné faktúry boli uhrádzané v hotovosti, správca dane preveroval na základe účtovníctva stav pokladne ku dňu ich úhrad, aby zistil, či žalobca mal v pokladni dostatok finančných prostriedkov na úhradu faktúr, žalobca odmietol aj opakované výzvy správcu dane a nepredložil žiadne požadované doklady. Povinnosť preukazovať žalobcu správcovi dane požadované doklady vyplýva priamo z § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Žalobca si uplatnil právo na odpočet dane na základe dodávateľských faktúr vystavených S. X. - PALI a spoločnosťou PERMOS, s. r. o., ktorej konateľom bol v čase uzatvorených obchodov Z. C.. Tento konateľ do zápisnice na ústnom pojednávaní č. 683/320/16653/2011/Meli uviedol, že všetky práce boli skutočne vykonané a uhradené a že on ako konateľ spoločnosti väčšinou telefonicky prijímal objednávky na jednotlivé práce a že on ako konateľ fyzicky práce nevykonával, nemal zamestnancov, mal len nejakých dohodárov. Ďalší dodávateľ žalobcu S. X. - PALI do zápisnice č. 683/320/12981/2011/Meli dňa 15.06.2011 uviedol, že práce boli vykonané, že faktúry boli uhradené v hotovosti po vykonaní prác, ale že ani on nemal žiadnych zamestnancov a že práce boli vykonané na základe ústnych zmlúv so subdodávateľmi spoločnosťou ESOMONT, s. r. o., Ružomberok a že všetky boli dohodnuté s F. E., ktorý zastupoval spoločnosť ESOMONT, s. r. o.. Konateľ spoločnosti PERMOS, s. r. o., Z. C. predložil správcovi dane faktúry vystavené spoločnosťou TATRASTAV HOLDING, spol. s r. o., CENTAURUS BB, s. r. o., BlackWood, spol. s r. o., ktorými mali tieto spoločnosti fakturovať pre spoločnosť PERMOS, s. r. o., a ktorými sa Z. C. snažil preukázať vykonanie prác subdodávateľsky týmito spoločnosťami. Správca dane preveroval aj daňový subjekt CENTAURUS BB, s. r. o., vykonal výsluch konateľa tejto spoločnosti Z. C., ktorý sa vyjadril, že v období, keď boli vystavené faktúry - v roku 2009, nebol konateľom spoločnosti a doklady nemá, nakoľko mu ich predchádzajúci konateľ neodovzdal. Pri kontrole daňového subjektu CENTAURUS BB, s. r. o., boli vykonané ústne jednania aj s S. D., ktorý bol konateľom spoločnosti od 12.09.2008 do 05.10.2010. Jeho vyjadrenia boli neurčité a práce podľa neho vykonávali ďalší subdodávatelia. Nevedel však uviesť, kto konkrétne práce v skutočnosti vykonal. Pri preverovaní spoločnosti PERMOS, s. r. o., a ich dodávateľov, spoločnosť TATRASTAV HOLDING, spol. s r. o., a BlackWood, spol. s r. o., bolo zistené, že spoločnosť TATRASTAV HOLDING, spol. s r. o., bola registrovaná na DPH od 15.01.2008 do 30.11.2009, posledné daňové priznanie k DPH bolo podané za zdaňovacie obdobie august 2009 a v roku 2009 nebolo podané ani daňové priznanie k DPPO a ani daňové priznanie k dani z motorových vozidiel. Spoločnosť BlackWood, spol. s r. o., so správcom dane nekomunikovala a na výzvy správcu dane nereagovala, na adrese sídla spoločnosti nesídlila. Pri preverovaní jednotlivých subdodávateľov správca dane zistil, že tieto spoločnosti so správcom dane nekomunikovali, na adrese sídla nesídlili a na výzvy správcu dane nereagovali. Samotný žalobca bol niekoľkokrát vyzvaný správcom dane na predloženie dokladov za rok 2009, a to peňažného denníka, pokladničnej knihy, knihy prijatých a vystavených faktúr, pokladničných dokladov, prijatých vystavených faktúr a výpisov z bankových účtov, žalobca uvedené doklady nepredložil a na výzvy reagoval tak, že sú v rozpore so zákonom. Vzhľadom k tomu, že sporné faktúry boli uhradené v hotovosti, chcel správca dane preveriť na základe pokladničnej knihy, či žalobca mal pri uhrádzaní faktúr dostatok finančných prostriedkov na úhradu faktúr. Žalobca pokladničnú knihu na výzvu správcu dane nepredložil. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 220/2004 Z.z. o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalobca žiadnym spôsobom nevedel preukázať dodanie stavebných prác, dodávateľ, resp. subdodávatelia práce fakturovali, ale títo nemali žiadnych zamestnancov, ktorí by tieto práce mohli fyzicky aj vykonať. Dodanie prác pre žalobcu od dodávateľov musí preukázať žalobca - dôkazné bremeno stíha žalobcu. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení, vyúčtovaní. Je povinnosťou daňovníka, aby v prípade nezrovnalostí alebo pochybností preukázal správcovi dane príslušné požadované skutočnosti. Žalobca pri uplatňovaní svojho nároku na odpočítanie dane musí jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že tovar alebo služba mu bola skutočne dodaná od konkrétneho označeného platiteľa DPH. Uvedenú skutočnosť nie je možné preukázať len predložením faktúr, povinnosťou daňového subjektu v prípade existencie pochybností je predložiť relevantné dôkazy preukazujúce v prospech daňového subjektu - žalobcu skutočnosti, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený. Nepostačuje len odkaz na faktúry so stručným popisom prác a dokladov o ich úhradách. Dôkazné bremeno v prípade pochybností je na daňovníkovi - žalobcovi. Po preskúmaní veci a postupu správnych orgánov dospel krajský súd v konečnom dôsledku k záveru, že žalobca nedodržal podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH v kontrolovanom období, preto súd žaloby žalobcu zamietol. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, pretože žalobca bol v konaní neúspešný. Rozhodnutie o trovách konania je v súlade s § 250k ods. 1 O.s.p.. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.