Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/645/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812202157 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6812202157.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: CETELEM SLOVENSKO, a. s., so sídlom Panenská 7, 812 36 Bratislava, IČO: 35787783, zast. JUDr. Helenou Strachotovou, usadenou auroadvokátkou, so sídlom Hviezdoslavova 7, 036 01 Martin, proti žalovanému: Q. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. I. W. N XX, PB X, CP XXXXX X., P., Q., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie bratislavských spotrebiteľov, so sídlom Stavbárska 60, 821 07 Bratislava, právne zastúpeného JUDr. PaeDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, advokátom, so sídlom Karloveská č. 3154/32, 841 04 Bratislava o zaplatenie 3197,37 € s prísl., na odvolanie navrhovateľa zo dňa 18. 07. 2013 proti uzneseniu Okresného súdu Revúca, č. k. 6C/21/2013-77 zo dňa 25. 06. 2013, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol: I. Nie je daná právomoc Okresného súdu Revúca na prejednanie žaloby. II. Konanie zastavuje. III. Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. IV. Vracia žalobcovi súdny poplatok vo výške 191,50 € a nariaďuje Daňovému úradu Bratislava tento súdny poplatok vyplatiť k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. Heleny Strachotovej v lehote 15 dní odo dňa doručenia odpisu právoplatného uznesenia. V odôvodnení súd uviedol: „Žalobou podanou na súd dňa 10.04.2012 sa žalobca, ktorý je právnickou osobou so sídlom v Slovenskej republike, domáhal od žalovaného, ktorý má administratívne evidovaný trvalý pobyt na území SR, zaplatenia čiastky 3197,37 € s príslušenstvom, a to ako nezaplatenej sumy poskytnutého spotrebiteľského úveru. Z nižšie prezentovaných záverov vyplynulo, že skutočným bydliskom žalovaného je Q.. Vzhľadom na to, že bydliskom žalovaného v Q. je vo veci daný cudzí prvok, musel sa súd primárne zaoberať svojou právomocou v zmysle Nariadenia Brusel I. (Nariadenie Rady č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach). Pre aplikáciu Nariadenia Brusel I. (ďalej len nariadenie) je splnená podmienka teritoriálnej pôsobnosti, keďže toto nariadenie sa aplikuje v členských štátoch EÚ. Splnená je aj podmienka časovej pôsobnosti, pretože spor začal v čase keď SR a Španielsko sú členmi EÚ. Zároveň je splnená aj podmienka vecnej pôsobnosti nariadenia, pretože ide o spor týkajúci sa porušenia povinností v oblasti občianskeho práva, konkrétne ide o spor zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa Oddielu 1. čl. 2 ods.1 Nariadenia ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Podľa Oddielu 1. čl. 3 ods.1 Nariadenia osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly. Z podanej žaloby vyplýva, že žalobca za žalovaného uhradil časť kúpnej ceny tovaru zodpovedajúcu výške poskytnutého úveru a žalovaný tovar prevzal. Takto poskytnutý úver na financovanie kúpy veci, mal žalovaný splácať v stanovených splátkach. Podľa Oddielu 4. čl. 15 bod 1. písm.b) nariadenia vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 4 a článku 5 bod 5, ak ide o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru. Podľa čl. 16 ods.2 nariadenia druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Nariadenie v rozsahu svojej pôsobnosti teda nahrádza ustanovenia o miestnej príslušnosti uvedené v Občianskom súdnom poriadku. V zmysle článku 59 ods. 1 nariadenia súd konajúci vo veci posudzuje otázku či má žalovaný bydlisko v štáte, v ktorom pôsobí, podľa svojho vnútroštátneho práva. Slovenská doktrína a prax obdobne ako aj česká vychádza z definície bydliska používanej na účely § 85 O.s.p. Pod bydliskom osoby sa tak rozumie miesto, v ktorom sa fyzická osoba zdržuje v úmysle zdržovať sa tam trvalo. Na existenciu tohto úmyslu je možné usudzovať z vonkajších okolností, napr. miesto v ktorom má osoba svoju rodinu a ak nemá rodinu, miesto v ktorom vykonáva svoje povolanie, za predpokladu že tam má tiež byt. Bydlisko tak nie je závislé od evidencie osoby v registri obyvateľstva, trvalý pobyt môže byť považovaný len za jeden z ukazovateľov, že osoba má v danom mieste bydlisko. Z uvedeného je teda zrejmé, že slovenské právo chápe pojem bydlisko ako miesto faktického (nie iba administratívne evidovaného)pobytu fyzickej osoby v spojení s jej úmyslom sa tam trvalo zdržiavať. Pokiaľ ide o možnosť súdu skúmať otázku medzinárodnej právomoci, súd tak môže urobiť a) na námietku účastníka a b) ex offo iba v dvoch prípadoch: 1. v zmysle čl. 25 ak sa koná o nároku, ktorého podstatou je vec patriaca do výlučnej právomoci súdov iného členského štátu podľa článku 22; 2. v zmysle čl. 26, ktorý upravuje povinnosť súdu preskúmať svoju príslušnosť v prípade, keď pred ním žalovaná osoba s bydliskom v členskom štáte sa konania nezúčastňuje (napr. Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád I, II Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, časť Európske medzinárodné právo procesné). Podľa Čl. 26 ods.1 nariadenia ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia. Súdu sú známe nepresnosti v preklade uvedeného čl. 26 ods.1 nariadenia. ESD pritom v rozsudku vo veci Danvoern Production A/S v. Schuhfabriken Otterbeck GmbH & Co. (C-314/93) uzavrel, že pri aplikácii Bruselského dohovoru o právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ktorý je predchodcom nariadenia Brusel I., je povinnosťou procesného súdu prihliadať ku všetkým jazykovým verziám Dohovoru, ktoré sú si všetky rovnocenné. Vedený uvedenou úvahou ESD, pristúpil súd k porovnaniu slovenského znenia čl. 26 ods.1 so znením anglickým, ktoré znie: Where a defendant domiciled in one Member State is sued in a court of another Member State and does not enter an appearance ..... . Anglický termín „enter an appearance" označuje úkon žalovaného poukazujúci na jeho úmysel sa v žalobe uvedenému nároku brániť vecne. Neoznačuje tú skutočnosť, že by sa žalovaný musel k súdu dostaviť resp. že by sa musel dostaviť k súdom nariadenému ústnemu konaniu. Obdobne vyznieva aj nemecké znenie. Z uvedeného je potom zrejmé, že čl. 26 ods.1 nariadenia sa vzťahuje na situáciu, keď je žalovanému s bydliskom v jednom členskom štáte doručená žaloba (v konaní prebiehajúcom pred súdom iného členského štátu) a on na ňu nijako nereaguje. Naproti tomu z neho nevyplýva povinnosť súdu nariadiť vo veci ústne konanie a až následne na základe toho, či sa žalovaný k nemu dostaví alebo nie, skúmať svoju medzinárodnú právomoc. Z výsledkov šetrenia bydliska žalovaného vyplynulo, že - žalovaný sa na poslednej známej adrese H., ul. Q. č. XXX/XX nezdržiava a podľa tvrdenia jeho bývalej družky sa už od januára 2010 zdržiava v Q., - žalovaný má podľa Registra obyvateľov SR a podľa Mestského úradu Revúca, evidencie obyvateľov od 20.09.2010 hlásený pobyt bezdomovca v H., - podľa správy OO PZ Revúca žalovaný pri cestnej kontrole v Q. uviedol adresu uvedenú v záhlaví tohto uznesenia, - žalovaný nie je v mieste administratívne evidovaného pobytu vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, - žalovaný nie je na území SR zamestnaný a nevykonáva tu podnikateľskú činnosť (lustrácia v Sociálnej poisťovni a živnostenskom registri). Okresný súd Revúca dňa 19.02.2013 doručil žalovanému žalobu s prílohami do vlastných rúk na adresu v Španielsku. Podľa súdnej praxe bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že žalovaný má bydlisko na území členského štátu, v ktorom je žalovaný a že tým pádom je v spore s medzinárodným prvkom, v ktorom sa medzinárodná právomoc riadi pravidlami Nariadenia Brusel I, príslušný súd tohto členského štátu, znáša žalobca (napr. rozhodnutie OS Cheb sp. zn. 15C/45/2006 uverejnené v časopise Právní rozhledy č. 6/2008). Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že nariadenie smeruje predovšetkým k zachovaniu práva žalovaného účinne sa v konaní brániť. Súčasťou práva účinne sa brániť je prirodzene i právo žalovaného byť žalovaný pred vhodným súdom. Tým je v zmysle čl. 2 nariadenia súd štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. V režime Nariadenia má právo žalovaného v konaní sa účinne brániť prednosť pred právom žalobcu na súdnu ochranu (napr. ESD C-125/79 Denilauler v. Couchet Erérers, C - 474/93, C - 166/80). Súd teda robí záver, že žalobca nepreukázal, že žalovaný mal v čase začatia konania bydlisko na území SR a podľa zistených skutočností možno uzavrieť, že bydlisko žalovaný na území SR, tak ako to má na mysli Nariadenie Brusel I. nemá ale jeho bydliskom je územie Q.. Podľa § 103 O.s.p. - kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods.1 O.s.p - ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. Vzhľadom na to, že nedostatok medzinárodnej právomoci súdu je neodstrániteľnou prekážkou konania, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. O trovách konania rozhodol súd podľa § 146 ods.1 písm.c) O.s.p. pretože nezistil u žalobcu zavinenie na zastavení konania, nakoľko tento nemohol vedieť, že žalovaný sa v 13mieste registrovaného bydliska uvedeného pri uzavretí úverovej zmluvy v čase podania žaloby už nezdržuje. O vrátení súdneho poplatku rozhodol súd podľa § 11 ods.1 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého poplatok sa taktiež vráti, ak súd vráti návrh navrhovateľovi pre nedostatok právomoci". Proti uzneseniu odvolanie podal žalobca. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vo veci sám rozhodol, alebo uznesenie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa. Žalobca poukázal, že žalovaný má evidovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a prevzal žalobu na území Q.. Podľa názoru žalobcu treba vyvodiť záver, že žalovaný sa mal možnosť úspešne brániť v danom spore. Skutočnosť, že má žalovaný trvalé bydlisko evidované na území Slovenska a v dobe rozhodovania súdu o žalobe býva a pracuje v Q., nemôže byť súdom posúdená v neprospech žalobcu. Žalobca podľa neho nie je povinný „naháňať" žalovaného po štátoch, v ktorých sa práve nachádza, ak žalovaný neplní svoje základné povinnosti a je evidovaný na adrese, na ktorej v dobe rozhodovania súdu práve nebýva. Skutočnosť, že žalovaný prevzal žalobu a výzvu na súde na adrese v Q., nie je podľa názoru žalobcu dôvodom pre zastavenie konania. Vyjadrenie podané nebolo. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP). K odvolaniu navrhovateľa možno dodať: Súd je povinný riadiť sa Ústavou SR, zákonom, záväznými nariadeniami, rozhodnutiami Rady Európy a ostatnými platnými právnymi predpismi. Žalobca samozrejme nie je povinný „naháňať" žalovaného po štátoch, v ktorých sa práve nachádza, ak žalovaný neplní svoje základné povinnosti a je evidovaný na adrese, na ktorej v dobe rozhodovania súdu práve nebýva. Takýto postup môže zvoliť v prípade, ak mu nezáleží na dobytnosti jeho pohľadávky. V skutočnosti súd pred začatím konania nie je povinný zisťovať riadne identifikačné označenie účastníka. Naviac v prípade Q. ide o členský štát Európskej únie, pričom treba mať na pamäti, že Európska únia je združením štátov, ktorý už čiastkovo vykazuje prvky samostatného štátu. Treba tiež poznamenať vzhľadom k odvolaciemu petitu navrhovateľa, že i pre funkčnú pôsobnosť súdov platia ustanovenia OSP a odvolací súd nemôže prejednať ako súd prvého stupňa vec, ktorá na prejednanie v prvom stupni patrí pred okresný súd. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.