Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/6/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200036 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200036.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Ľudovíta Bradáča v právnej veci žalobcu C.. R. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. X, XXX XX V. V., občan SR, zastúpeného advokátom Mgr. Filipom Osvaldom, so sídlom Trhová č. 1, 960 01 Zvolen proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Vazovova 2, 805 11 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. I/221/21136-116467/2011/990311-r zo dňa 07. novembra 2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica I. č. 651/230/924-17553/07/Šauš zo dňa 29. marca 2007, ktorým Daňový úrad Banská Bystrica I. podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. nevyhovel žiadosti žalobcu a nepriznal mu úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 1997. Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia domáhal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobca v žalobe tvrdil, že napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného boli porušené jeho práva a právom chránené záujmy. V žalobe namietal nesprávnosť právneho posúdenia uvedeného v napadnutom rozhodnutím ako aj v predchádzajúcom zrušovacom rozhodnutí Ministerstva financií SR. Ministerstvo financií SR zrušilo predchádzajúce kladné rozhodnutie žalovaného z dôvodu, že bolo vydané v rozpore so znením §-u 63 zákona č. 511/1992 Zb., ktoré bolo účinné v čase začatia daňového konania. Zmena predmetného ustanovenia sa v zmysle §-u 110g zákona č. 511/1992 Zb. vzťahuje len na konania začaté po 31. 08. 2007. Žalobca nesprávnosť takéhoto právneho posúdenia videl v tom, že síce je pravdou, že s účinnosťou od 01. 09. 2007 bol zmenený § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., avšak táto zmena nastala, tak ako vyplýva z komentára k §-u 63 novela č. 215/2007 Z. z., len za účelom spresnenia použitia preplatku vzhľadom na definíciu dane, ktorou je podľa § 1a písm. a) zákona o správe daní vo vtedajšom znení daň podľa osobitných zákonov, vrátane sankčných úrokov a úrokov ako aj pokuty a poplatky stanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane. Znenie § 1a písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. nebolo novelou č. 215/2007 Z. z. dotknuté. Z toho vyvodil, že nedošlo k hmotno-právnej zmene § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., ale bol len spresnený pojem preplatok, aby korešpondoval s § 1a písm. a) tohto zákona. Ďalej podľa žalobcu bol žalovaný viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v uznesení č. k. 3Šžf/10/2010 zo dňa 10. 06. 2010 a nemohol sa od tohto právneho názoru odchýliť. Predmetné uznesenie bolo vydané v tejto veci, keď žaloba smerovala proti rozhodnutiu Daňového úradu Banská Bystrica I., ktoré bolo napadnutým rozhodnutím potvrdené ako aj dvom ďalším prvostupňovým rozhodnutiam. Žalobca poukázal na citáciu §-u 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v rozhodnutí Najvyššieho súdu a odôvodnenie, podľa ktorého daňový preplatok je definovaný v §-e 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ako suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Podľa Najvyššieho súdu úrok za vrátenie preplatku po lehote ustanovenej v §-e 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý je povinný zaplatiť daňovému subjektu správca dane v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. je príslušenstvom pohľadávky - daňového preplatku daňového subjektu voči štátu. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe konštatoval, že žalobcovi bol na základe rozhodnutia žalovaného č. I/221/952-4701/2006/990311-r zo dňa 23. 01. 2006, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným 30. januára 2006, vrátený Daňovým úradom Banská Bystrica I. dňa 09. 02. 2006 nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 1997 v sume 1 095 892.-Sk. Ďalej vo vyjadrení opísal priebeh konania. Zotrval na dôvodoch svojho rozhodnutia s tým, že nadmerný odpočet, ktorý definuje zákon o dani z pridanej hodnoty nespĺňa definíciu pojmu „daňový preplatok“ v zmysle § 63 ods. 1 zákona o správe daní. Preto nie je možné priznať úrok podľa § 63 ods. 6 zákona o správe daní pri oneskorenom vrátení nadmerného odpočtu. Zmena §-u 63 ods. 6 zákona o správe daní nastala 1. septembra 2007, kedy bola zavedená úprava zaplatiť úrok aj v prípade oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa odsekov 8 a 10 toho ustanovenia, avšak z prechodných ustanovení § 110g vyplýva, že daňové konania, ktoré boli začaté a neboli ukončené do 31. augusta 2007 sa dokončia podľa zákona účinného k 31. augustu 2007. Správca dane postupoval správne, keď žiadosti daňového subjektu nevyhovel a nepriznal úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 1997. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O. s. p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Súd z obsahu správneho spisu zistil, že žalobca doručil dňa 27. 11. 2006 prvostupňovému správnemu orgánu žiadosť o zaplatenie úroku z omeškania s vrátením nadmerného odpočtu dani z pridanej hodnoty za apríl 1997. Zároveň vypočítal výšku požadovaného úroku z omeškania za obdobie od 02. 09. 1997, kedy podľa neho malo byť rozhodnuté vo veci začatej daňovej kontroly, ktorá začala 02. 06. 1997, až do dňa vrátenia, ktorý bol 28. február 2006. Úrok vyčíslil celkom čiastkou 1 146 693.-Sk. Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu z 19. 12. 2006 správca dane nepriznal sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Žalovaný toto rozhodnutie na odvolanie žalobcu zrušil rozhodnutím zo dňa 01. marca 2007. Následne prvostupňový orgán rozhodnutím z 29. marca 2007 (č. 651/230/924-17553/07/Šauš) o podanej žiadosti rozhodol tak, že jej nevyhovel a nepriznal úrok z preplatku na dani z pridanej hodnoty z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 1997. Rozhodnutie odôvodnil tým, že nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty nie je daňovým preplatkom v zmysle § 63 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal žalobca, ktorý nesúhlasil jednak s tým, že správa dane ho poučil o tom, že proti rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie a jednak tým, že rozhodnutie správca dane nedostatočne odôvodnil a to preto, že neuviedol ani jeden dôvod, pre ktorý podľa jeho názoru nie je nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty daňovým preplatkom, hoci zo znenia §-u 63 zákona o správe daní jednoznačne vyplýva, že ide o preplatok. Následne Najvyšší súd SR v konaní č.k. 3 Sžf/10/2010 o žalobe o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zastavil konanie o tejto žalobe a vec postúpil žalovanému, keď dospel k záveru, že predmetom preskúmania v danom prípade bolo rozhodnutie vydané správnym orgánom prvého stupňa, proti ktorému je prípustný riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodovať patrí do právomoci žalovaného. Keďže dospel k záveru, že nie je daná právomoc súdu na konanie, tak toto konanie zastavil a rozhodol o tom, že po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania bude vec postúpená žalovanému na postup podľa § 48 zákona č. 511/1992 Zb.. Rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že daňový preplatok je definovaný v §-e 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ako suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Podľa Najvyššieho súdu úrok za vrátenie preplatku po lehote ustanovenej v §-e 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý je povinný zaplatiť daňovému subjektu správca dane v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., je príslušenstvom pohľadávky - daňového preplatku daňového subjektu voči štátu. Najvyšší súd potom vzhľadom na povahu nároku daňového subjektu na vrátenie úroku z preplatku pripúšťa možnosť odvolať sa voči takémuto rozhodnutiu v zmysle §-u 63 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.. Po odstúpení veci žalovaný zrušil rozhodnutie správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s odôvodnením, že v zmysle §-u 63 zákona o správe daní je nadmerný odpočet pri dani z pridanej hodnoty daňovým preplatkom a bol ním aj v čase, kedy daňovému subjektu vznikol nárok na jeho vrátenie v zmysle príslušných daňových predpisov. Ďalej tým, že aj na vrátenie nadmerného odpočtu po lehotách stanovených v §-e 23 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov sa vzťahuje § 63 ods. 6 zákona o správe daní. Skutočnosť, či nadmerný odpočet je alebo nie je preplatkom na dani, je z hľadiska uplatnenia tohto ustanovenia zákona o správe daní, bezvýznamná. Toto rozhodnutie bolo na základe podnetu žalovaného preskúmané Ministerstvom financií Slovenskej republiky a následne zrušené rozhodnutím zo dňa 15. augusta 2011 (č. MF/21111/2011-71). Dôvodom zrušovacieho rozhodnutia bolo, že zrušené rozhodnutie bolo vydané v rozpore so znením §-u 63 zákona č. 511/1992 Zb. v platnom znení v čase daňového konania. Zmena predmetného ustanovenia nastala s účinnosťou od 01. 09. 2007, kedy bola do ustanovenia zavedená úprava zaplatiť úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie. Z prechodných ustanovení §-u 110g uvedeného zákona vyplýva, že daňové konania, ktoré boli začaté a neboli ukončené do 31. 08. 2007 sa dokončia podľa zákona účinného k 31. 08. 2007. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie správcu dane. Konštatoval, že žalobcovi bolo priznané právo na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 1977 v sume 1 095 892.-Sk, máj 1997 v sume 1 153 225.-Sk a jún 1997 v sume 1 570 445.-Sk. Rozhodnutie sa stalo právoplatným a vykonateľným dňa 30. januára 2006. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane z dôvodu, že podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v roku 2006, ak vznik preplatku zapríčiní správca dane, ak ho nemožno použiť podľa odsekov 2 a 3, vráti preplatok bez žiadosti do 15-tich dní od jeho zistenia. Ak správca dane vráti preplatok po lehote je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške 3násobku základnej úrokovej sadzby Národnej banke Slovenska platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania. Tento postup sa vzťahuje aj na oneskorené vrátenie preplatku podľa odseku 4. V zmysle §-63 ods. 1 zákona o správe daní, daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Nadmerný odpočet, ktorý definuje zákon o DPH, nespĺňa definíciu pojmu „daňový preplatok“ v zmysle vyššie ust. § 63 ods. 1 zákona o správe daní, preto nie je možné priznať úrok podľa ust. § 63 ods. 6 zákona o správe daní pri oneskorenom vrátení nadmerného odpočtu. Zmena ustanovenia § 63 ods. 6 zákona o správe daní nastala od 01. septembra 2007, kedy bola zavedená úprava zaplatiť úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa odsekov 8 a 10 tohto ustanovenia, avšak z prechodných ustanovení § 110g vyplýva, že daňové konania, ktoré boli začaté a neboli ukončené do 31. augusta 2007, sa dokončia podľa zákona účinného k 31. augustu 2007. Podľa §-u 85 ods. 13 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty na nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie do 31. Decembra 2003 sa vzťahuje § 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dane z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31. decembra 2003. Podľa § 23 zákona č. 289/1995 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31. 12. 2003 (1) ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. Platiteľ odpočítava nadmerné odpočty v poradí, v akom boli uplatnené. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti najneskôr v zdaňovacom období, v ktorom uplynie 6 mesiacov od skončenia zdaňovacieho obdobia, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti neodpočítaný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30-tich dní od podania žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu; žiadosť možno podať najskôr pri podaní daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 začne kontrolu na zistenie oprávneného nadmerného odpočtu, alebo ak platiteľ neumožní vykonanie kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2, vráti daňový úrad nadmerný odpočet zistený kontrolou v lehote 10-tich od skončenia kontroly. Podľa § 2 odsek 5 písm. f), h) a písm. i) zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom pre zdaňovacie obdobie apríl 1997 sa na účely tohto zákona rozumie [f] daňou na vstupe daň, ktorú platiteľ zaúčtoval a zaplatil za prijaté zdaniteľné plnenie; v prípade dovozu tovaru daň zaplatená colnému orgánu [h] odpočtom dane daň na vstupe podľa písm. f) upravená podľa § 12, 20, 21 a 48 [i] nadmerným odpočtom prevýšenie odpočtu dane nad daňou na výstupe za príslušné zdaňovacie obdobie prípadne upravené podľa §-u 4, 21 a 43. Podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. účinného do 31. 08. 2007 (1) Daňový preplatok (ďalej len "preplatok") je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. (4) Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti, ak je väčší ako 100 Sk. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí jedného mesiaca po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, 6ec) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom. (6) Ak vznik preplatku zapríčiní správca dane, a ak ho nemožno použiť podľa odsekov 2 a 3, vráti preplatok bez žiadosti do 15 dní od jeho zistenia. Ak správca dane vráti preplatok po lehote, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania; tento postup sa vzťahuje aj na oneskorené vrátenie preplatku podľa odseku 4. Podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. v znení zákona č. 215/20007 Z. z. (1)Daňový preplatok (ďalej len "preplatok") je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. (4) Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane alebo ho vráti, ak je väčší ako 100 Sk. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, 6ec) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom. (6) Ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej v odseku 4, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa odsekov 8 a 10. Podľa § 110g ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňové konanie a daňové exekučné konanie, ktoré boli začaté a neboli ukončené do 31. augusta 2007, dokončia sa podľa zákona účinného k 31. augustu 2007, ak ďalej nie je ustanovené inak. Z citovaných znení § 63 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že až jeho novelizáciou zákonom č. 215/2007 Z.z. bola zavedená povinnosť správcu dane platiť úrok z omeškania nielen s oneskoreným vrátením preplatku na dani, ale aj s vrátením uplatneného nadmerného odpočtu, uplatneného vrátenia spotrebnej dane a uplatneného vrátenia dane z motorových vozidiel. Podľa argumentácie žalobcu išlo len o spresnenie použitia preplatku vzhľadom na definíciu dane podľa § 1a písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. vo vtedajšom znení. Táto argumentácia je v rozpore so zákonným vymedzením preplatku v citovanom §-e 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. a zákonným vymedzením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty uvedeným v citovanom §-e 2 ods. 5 písm. i) zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom pre za predmetné zdaňovacie obdobie apríl 1997. Kým preplatok na dani je platba, ktorú daňovník zaplatil správcovi dane navyše nad jeho zákonnú daňovú povinnosť bez ohľadu na to, o akú daň išlo, nadmerným odpočtom je čiastka, v ktorej daň z pridanej hodnoty zaplatená daňovníkom - platiteľom dane z pridanej hodnoty na vstupe a upravená v zmysle zákonov prevyšuje daň na výstupe v predmetnom zdaňovacom období. Z uvedeného vyplýva, že nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty je výsledkom systému platenia a systému tvorby dane z pridanej hodnoty tak, ako sú upravené zákonom o dani z pridanej hodnoty. Nie je teda výsledkom nesprávne zaplatenej dane, ako je tomu u preplatku na dani, tak ako je vymedzený v §-e 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.. Z uvedeného vyplýva, že ani právne ani ekonomicky nejde o totožné situácie pri vrátení preplatku a pri vrátení nadmerného odpočtu. Kým pri vrátení preplatku štát vráti daňovníkovi to, čo zaplatil štátu navyše. To znamená, nevracia mu daň, ale čiastku, ktorá túto daň prevyšuje. Na rozdiel od toho, pri nadmernom odpočte štát vzhľadom na systém dane z pridanej hodnoty vracia daňovníkovi zaplatenú daň, samozrejme, pokiaľ sú splnené podmienky, za ktorých nadmerný odpočet môže vzniknúť. Z citovaného § 23 Zákona o dani z pridanej hodnoty vyplýva, že tento zákon upravuje osobitný postup vrátenia nadmerného odpočtu, jeho podmienky, ako aj lehoty na jeho vrátenie, a preto nie je možné na jeho vrátenie aplikovať postup upravený v § 63 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007, ktorý vymedzuje daňový preplatok a upravuje jeho použitie a vrátenie. Keďže v danom prípade nadmerný odpočet DPH nie je možné považovať za preplatok dane, nie je možný ani postup podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007 a správcovi dane teda nevznikla povinnosť zaplatiť daňovému subjektu - žalobcovi úrok vo výške uvedenej v citovanom ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007. Povinnosť správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške stanovenej v § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu (ako aj spotrebnej dane), na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie (ak neboli u daňového subjektu použité na kompenzáciu daňových nedoplatkov DPH a spotrebnej dane), bola zavedená až s účinnosťou od 01.09.200, a preto sa nemôže vzťahovať na vrátenie nadmerného odpočtu realizované vo februári 2006.Citované ustanovenie sa podľa § 110g ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. nevzťahuje ani na daňové konania začaté a neukončené do 31.08.2007, ktoré sa dokončia podľa zákona účinného do 31.08.2007. Mýli sa žalobca, pokiaľ v žalobe uvádza, že „uvedená zmena ust. § 63 ods. 6 z.č.511/1992 Zb. nastala len za účelom spresnenia použitia preplatku vzhľadom na definíciu dane (§ 1a písm. a/ z.č. 511/92 Zb.)“, pričom odkazuje na komentár k novele zákona o správe daní účinnej od 01.09.2007 zverejnenej v publikácii Poradca podnikateľa ročník 2007. Aj z textu predloženého komentára totiž vyplýva, že podľa jeho autora „novela zákona spresnila použitie preplatku vzhľadom na definíciu dane (§ 1a písm. a/)“ len v ustanovení § 63 ods. 4 citovaného zákona. Je nepochybné, že v rozhodnom období, t.j. do vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi správcom dane ustanovenie § 63 ods. 6 zákona č. 511/92 Zb. ukladalo správcovi dane povinnosť zaplatiť daňovému subjektu úrok len za podmienok stanovených v citovanom ustanovení, t.j. v prípade oneskoreného vrátenia preplatku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný vec správne právne posúdil, keď z dôvodov chýbajúceho zákonného podkladu nepriznal žalobcovi úrok z omeškania. Ďalší žalobný dôvod nezákonnosti, podľa ktorého žalovaný pochybil, keď sa neriadil právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v tejto veci v rozhodnutí č. k. 3Sžf/10/2010 zo dňa 10. júna 2010 nie je v súlade s obsahom správneho spisu. Naopak, žalovaný na základe predmetného rozhodnutia NS SR rozhodol o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, ktoré obsahovalo nesprávne poučenie o neprípustnosti opravného prostriedku. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že Najvyšší súd sa zaoberal povahou uplatneného nároku žalobcu (žalobca si uplatnil svoj nárok na zaplatenie úroku za vrátenie preplatku nadmerného odpočtu po lehote v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/92 Zb.) konštatujúc, že uplatnený úrok je príslušenstvom pohľadávky, len vo vzťahu k otázke prípustnosti odvolania voči rozhodnutiu správcu dane o takomto nároku s poukazom na § 63 ods. 7 zákona č. 511/92 Zb., ako aj vo vzťahu k skúmaniu podmienok konania podľa § 103 a 104 O. s. p. a k určeniu právomoci orgánu, ktorý má preskúmať takéto rozhodnutie správcu dane a rozhodnúť, či žalobcovi patrí úrok z preplatku podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/92 Zb. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí tak, ako je bližšie uvedené na strane 4 tohto rozsudku, vyslovil právny názor ohľadne prípustnosti opravného prostriedku proti rozhodnutiu správcu dane bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako i rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z dôvodov uvedených v žalobe dospel na základe vyššie uvedených dôvodov k záveru, že toto rozhodnutie je z dôvodov uvedených v žalobe v súlade so zákonom. Súd preto žalobu v zmysle §- 250j ods. 1 O. s. p., zamietol. O trovách konania súd rozhodoval na návrh žalobcu. Žalobca má v správnom súdnictve právo na náhradu trov konania len v prípade, že je celkom alebo čiastočne úspešný. V tomto prípade žalobca úspešný nebol, preto mu súd náhradu trov konania v zmysle §-u 250k O. s. p., nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.