Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/18/2025 1120211522 25. 03. 2026 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2026:1120211522.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: M.J.A. PLUS s.r.o., IČO: 48 340 383, Bratislava, Silvánska č. 29, zastúpený spoločnosťou: SKLEGAL s.r.o., IČO. 35 973 161, Bratislava, Mostová č. 2, za ktorú koná JUDr. Andrea Čiková, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, Bratislava, Primaciálne nám. č. 1, o zaplatenie sumy 42.696,03 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 4. novembra 2024, č. k. B1-7 C 37/2020-344, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 4. novembra 2024, č. k. 37/2020-344, p o t v r d z u j e .
B1-7 C
II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 4.11.2024, č.k. B1-7 C 37/2020- 344, I. žalobu zamietol; II. žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 42.696,03 € s príslušenstvom a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území S., zapísané na liste vlastníctva č. XXXXX, v katastrálnom území C., zapísané na listoch vlastníctva č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, podielovým spoluvlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX o veľkosti podielu 1/2, ako aj podielovým spoluvlastníkom o veľkosti podielu 1/2 k pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území J. E., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, pričom celková výmera pripadajúca na neho je 2.670,50 m2. Na týchto nehnuteľnostiach sú umiestnené inžinierske stavby - miestne komunikácie, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného, ktoré mu vzniklo dňa 1.7.2009 k pozemkom právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Žalovaný nárok predstavuje náhradu za dočasné nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva za užívanie tohto bremena za obdobie od 19.7.2017 do 18.7.2018 (ďalej len „rozhodné obdobie“) a celková hodnota náhrady, ktorá mu prislúcha je podľa znaleckých posudkov vo výške 42.696,03 €. 2. Vo veci vykonal prvoinštančný súd dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, na základe čoho mal preukázaný nasledovný skutkový stav. Žalobca je výlučným vlastníkom pozemkov parcely registra „C“ č. XXXX/XX o výmere 103 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 56 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 55 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 475 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 89 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 87 m2, zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., vedené na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca je taktiež výlučným vlastníkom pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X o výmere 152 m2, zastavaná plocha a
nádvorie, nachádzajúceho sa v katastrálnom území C., vedený na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca je aj výlučným vlastníkom pozemkov parcely registra „C“ č. XXXX/X o výmere 86 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 79 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/X o výmere 63 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 87 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/X o výmere 63 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/X o výmere 66 m2, zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., vedené na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca je výlučným vlastníkom pozemkov parcely registra „C“ č. XXXX/X o výmere 110 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/X o výmere 161 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/X o výmere 319 m2, zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., vedené na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca je o veľkosti 1/2 podielovým vlastníkom pozemkov parcely registra „C“ č. XXXX/XX o výmere 542 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 63 m2, zastavaná plocha a nádvorie; č. XXXX/XX o výmere 64 m2, zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., vedené na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca je o veľkosti 1/2 podielovým vlastníkom pozemku parcela registra „C“ č. XXXX/X o výmere 2.084 m2, zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúceho sa v katastrálnom území J. E., vedený na liste vlastníctva č. XXXX a výlučným vlastníkom pozemku parcely registra „C“ č. XXXXX/X o výmere 305 m2, zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúceho sa v katastrálnom území S., vedeného na liste vlastníctva č. XXXXX. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX, vypracovaného znaleckou organizáciou FINDEX s.r.o. dňa 25.4.2018 zistil, že všeobecná hodnota ročnej odplaty za užívanie pozemkov žalobcu za predpokladu, že by bol výlučným vlastníkom za obdobie od 1.7.2015 do 30.6.2017 je v sume 19.900,- €. Podľa znaleckého posudku č. XXX/XXXX, znalca Ing. D. P., je hodnota nájmu pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., okres Bratislava IV, zapísaných na listoch vlastníctva č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX vo výške 18.500,- €/rok. Zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX, znalca O.. D. P., vyplynulo, že hodnota nájmu pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území S., okres Bratislava III, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXXX je vo výške 3.920,- €/rok. Zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX, znalca Ing. D. P., zistil hodnotu nájmu pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území J. E., okres Bratislava I, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX vo výške 37.900,- €/rok. Zo znaleckých posudkov nie je preukázaná hodnota práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, keďže v prípade nájmu a hodnoty náhrady za užívanie vecného bremena nejde o tie isté otázky. Z nepopretých skutkových tvrdení žalobcu bolo preukázané, že na pozemkoch v jeho vlastníctve, resp. spoluvlastníctve, sa nachádzajú stavby miestnych komunikácií, ktorých vlastníkom je žalovaný. Výzvou zo dňa 9.9.2014 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie opakovanej náhrady za užívanie jeho pozemkov na mesačnej báze; žalovaný na túto výzvu platbou nereagoval. 3.1. Po právne stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 123, § 124, § 128, § 151n ods. 1 veta prvá, § 151 o ods. 1 veta prvá, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, ods. 2, § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. (o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, poznámka odvolacieho súdu), čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, dôvodiac premlčaním nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy. Uviedol, že z dokazovania vyplynulo, že k pozemkom, ku ktorým má vlastnícke právo žalobca, vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pretože na pozemkoch žalobcu sú vybudované stavby, ktoré prešli do vlastníctva žalovaného zo štátu v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., čo nebolo medzi stranami sporné. Žalobca je povinný toto zákonné vecné bremeno trpieť. Doteraz nedošlo k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom žalobcu. Zo strany žalovaného, ktorý má na pozemkoch žalobcu umiestnené inžinierske stavby, ide o výkon práva vyplývajúci z obmedzenia podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu viaznuceho na nehnuteľnosti zo zákona č. 66/2009 Z.z., obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti vo výkone práv, a za to patrí vlastníkovi nehnuteľnosti primeraná náhrada. Vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu. Žalobca sa domáhal nároku na opakovanú náhradu za rozhodné obdobie, pretože iba jednorazová náhrada by nebola primeraná, kým žalovaný oponoval, že podľa zákona č. 66/2009 Z.z. možno žiadať primeranú náhradu len jednorazovo, čo žalobca nestihol, preto je jeho nárok premlčaný. Súd prvej inštancie pri určení či má ísť o náhradu jednorazovú alebo „opakovanú,“ vychádzal zo záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade posúdenia primeranej náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z.z. (napríklad rozsudkov zo dňa 24.3.2015, sp.zn. 7 Cdo 26/2014 a zo dňa 14.4.2016, sp.zn. 3 Cdo 49/2014), podľa ktorého finančná
náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem,“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti citovaného zákona. Tieto závery sú plne použiteľné aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Prvoinštančný súd ďalej dôvodil, že aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí k zákonným vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva, ktoré zahŕňa oprávnenia podľa § 123 Občianskeho zákonníka. Toto vecné bremeno má verejnoprávny charakter. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová; nemá charakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom a „in rem“ má dokonca iba pôvodný vlastník pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti zákona, ktorým sa vecné bremeno zriaďuje. Nárok na finančnú náhradu za zriadenie vecného bremena sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2020, sp.zn. 8 Cdo 17/2019, publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2022). Takýto výklad je ústavne konformný a nie je dôvodné uvažovať o tom, že by takýto výklad zasahoval do základného práva podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy (porovnaj uznesenie IV. ÚS 264/2018). Súčasne tento prijatý záver zodpovedá aj aktuálnej súdnej praxi, ktorou boli prekonané predošlé rozdiely v rozhodovacej praxi (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 49/2023, publikované pod č. 46/2024 v časopise Zo súdnej praxe, č. 5/2024, s. 209). Nárok žalobcu na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku sa ako majetkové právo s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka premlčalo vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, teda od 1.7.2009, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 66/2009 Z.z. a uplynula dňom 1.7.2012. Nie je daná žiadna výnimka podľa § 100 ods. 2 alebo ods. 3 Občianskeho zákonníka. Predmetná žaloba bola súdu doručená po uplynutí premlčacej lehoty dňa 20.7.2020. Námietku premlčania vznesenú žalovaným potom pokladal za dôvodnú. Vzhľadom na to nebolo možné žalobcovi priznať ani príslušenstvo, ktorými boli úrok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Ostatnou argumentáciou strán sa v záujme zachovania hospodárnosti nezaoberal. 3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne v zmysle ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2, čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Dôvodil, že žalovaný bol v spore v celom rozsahu úspešný, preto by mu patrila náhrada trov konania v rozsahu 100 %. Zo spisu vyplýva, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal (R 72/2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2018, sp.zn. 7 Cdo 14/2018). 4. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ). Uviedol, že v priebehu konania na súde prvej inštancie na podporu dôvodnosti podanej žaloby, najmä vo vzťahu k charakteru náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., predložil niekoľko súdnych rozhodnutí s obdobným predmetom konania, ale prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s predloženými rozhodnutiami súdov nevysporiadal, pričom sa týkali jeho názoru, že v prípade zriadenia vecného bremena podľa zákon č. 66/2009 Z.z. nejde o jednorazovú náhradu, ale za opakujúce sa plnenie. Prvoinštančný súd uzavrel, že vzhľadom na účinky námietky premlčania vznesenej žalovaným, sa ďalšími tvrdeniami strán v konaní nezaoberal. Rovnako sa tak preto v tomto dovolaní (správne odvolaní, poznámka odvolacieho súdu) nebude vyjadrovať k otázke pasívnej legitimácie namietanej žalovaným, či správnosti výpočtu výšky náhrady za jeho nútené obmedzenie vlastníckeho práva. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.3.2015, sp.zn. 7 Cdo 26/2014 a zo dňa 14.4.2016, sp.zn. 3 Cdo 49/2014. Vzhľadom na skutočnosť, že prvoinštančný súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k predloženým rozhodnutiam súdov, ktoré pojednávali o rovnakej, prípadne analogickej skutkovej
situácii, hoci na ne opakovane poukazoval, bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil charakter náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a nesprávne aplikoval ustanovenia o premlčaní na odplatu za zriadenie vecného bremena. K uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.4.2012, sp.zn. II. ÚS 506/2011, ktoré predložil žalovaný a ktorým aj súd prvej inštancie odôvodnil svoje tvrdenie o premlčaní pohľadávok uviedol, že sa týka náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a týka sa úplne odlišnej právnej situácie s ohľadom na to, že daný zákon nerieši dočasnosť zriadenia vecného bremena do času iného usporiadania vzťahov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku tak, ako to upravuje zákon č. 66/2009 Z.z. Uvedené rozhodnutie je preto úplne irelevantné na posudzovanie jeho nároku. Vecné bremeno sa zriaďuje na dobu určitú a nie na dobu neurčitú. Skutočnosť, či sa jedná o vecné bremeno zriadené na dobu určitú alebo neurčitú má vplyv na charakter náhrady za zriadenie vecného bremena. Jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena dáva zmysel v prípade, ak obmedzenie vlastníckeho práva je trvalého charakteru. Úhradou jednorazovej náhrady v prípade vecného bremena na dobu neurčitú sú právne vzťahy vysporiadané. Toto však nie je prípad vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., podľa ktorého sú právne vzťahy vysporiadané až vykonaním pozemkových úprav. Zákon neustanovuje presnú lehotu dokedy majú byť pozemkové úpravy vykonané. Adekvátnou náhradou za pretrvávajúce obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena je opakovaná, t. j. pretrvávajúca náhrada, ktorá reflektuje dobu, počas ktorej je vlastnícke právo obmedzené. Jediným subjektom oprávneným disponovať dĺžkou doby, počas ktorej je vecné bremeno zriadené, je žalovaný. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý bol platný v čase, keď si uplatňoval svoj nárok, bol iba vlastník stavby (žalovaný) oprávnený podať žiadosť o začatie konania o nariadení pozemkových úprav. Vlastník pozemku, na ktorom sa nachádzajú stavby vo vlastníctve žalovaného, teda on, nebol oprávnený vykonať úkony vedúce k vysporiadaniu pozemkov, takže je vystavený svojvôli žalovaného, keďže len on bol oprávnený požiadať o nariadenie pozemkových úprav. Iba žalovaný má dosah na dobu, po ktorú bude vecné bremeno zriadené a tým súvisiacu výšku celkovej náhrady za zriadenie vecného bremena. Pokiaľ by bol prípustný výklad o jednorazovom charaktere náhrady za zriadenie vecného bremena, išlo by o výrazný nepomer v právach dotknutých strán, nakoľko žalovaný by po úhrade jednorazovej náhrady nebol nijako motivovaný vyporiadať vzťahy tak, aby nedochádzalo k neoprávneným opakovaným, resp. permanentným zásahom do práv vlastníka pozemku mu garantovaným Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd, Európskym Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd i Občianskym zákonníkom. V ideálnom prípade mal žalovaný bez zbytočného odkladu po nadobudnutí účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. pristúpiť k vyporiadaniu pozemkov, na ktorých sú umiestnené jeho stavby. Ak by sa tak stalo a žalovaný by nezanedbával svoje povinnosti, vlastnícke vzťahy k pozemkom by boli už vyporiadané v niekoľkých mesiacoch odo dňa účinnosti citovaného zákona, prípadne ešte skôr, ak by sa strany dohodli na uzatvorení zámennej zmluvy. Jeho právny predchodca vyzval žalovaného na uzavretie zámennej zmluvy už dňa 9.9.2014 a uviedol mu, že má vedomosť o pozemkoch spôsobilých na túto zámenu. Žalovaný sa ale k tejto výzve žiadnym spôsobom nevyjadril a poukázal iba na to, že nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena je v celom rozsahu premlčaný s poukazom na § 2 zákona č. 66/2009 Z.z. Dal do pozornosti, že náhradný pozemok v súlade s týmto ustanovením, musí byť v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, pričom v súčasnosti už obce nemusia disponovať takými druhmi a bonitami pozemkov, akými nehnuteľnosti boli v čase zastavania. Preto podľa žalovaného v mnohých prípadoch bez viny na strane obce nie je možné uskutočniť zámeny ako riešenia majetkovoprávneho usporiadania vzťahov k zastavaným pozemkom. Žalovaný tiež vyslovil, že konanie o nariadení pozemkových úprav z dôvodu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou nie je upravené ako povinnosť obce, takže obec neporušuje zákon č. 66/2009 Z.z., v ktorom sa tiež uvádza, že pri usporiadaní vzťahov k pozemkom podľa tohto zákona, sa prihliada na potreby vlastníka stavby. Odhliadnuc od charakteru náhrady za zriadenie vecného bremena, z vyjadrení žalovaného vyplýva, že žalovaný nemá a nikdy nemal záujem vzťahy vyporiadať a nastoliť stav, ktorý je v súlade s právnym poriadkom. Žalovaný svojou pasivitou a ignoráciou konal v rozpore s dobrými mravmi [nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.12.2009, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) III. ÚS 237/09-33]; poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu Bratislava zo dňa 28.5.2012, sp.zn. 6 Co 154/2012 a zo dňa 3.12.2012, sp.zn. 6 Co 117/2012, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2019, sp.zn. 5 Cdo 175/2019. Žalobca konštatoval, že žalovaný od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. neposkytol pôvodným, ani aktuálnym vlastníkom pozemkov náhradný pozemok postupom na základe zámennej zmluvy a neinicioval konanie o nariadení pozemkových úprav, pričom bol odkázaný na aktivitu žalovaného. Namietal, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi,
pretože žalovaný nepristúpil k úkonom, ktoré prezumuje zákon č. 66/2009 Z.z., ignoroval jeho výzvu na usporiadanie vlastníckych vzťahov k týmto pozemkom, čím spôsobil nevysporiadanie nároku z jeho strany, ale vzniesol námietku premlčania. Následkom uvedeného konania žalovaného je stav, v ktorom žalovaný neplatí náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a nepristupuje k vyporiadaniu týchto pozemkov. Z uvedeného vyplýva, že ak by mu súd nepriznal náhradu za obmedzenie vecného bremena, viedlo by to k tolerovaniu nezákonného stavu, kedy by žalovaný vôbec nemusel pristúpiť k usporiadaniu pozemkových úprav, keďže by mu z takého konania nevyplývali žiadne negatívne konsekvencie. Nemôže mu byť na ujmu skutočnosť, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vôbec, prípadne že si ju splnil s výrazným oneskorením; on si uplatnil nárok riadne a včas s odkazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.6.2014, sp.zn. II. ÚS 334/2014. Záverom uviedol, že v dôsledku uvedeného má za to, že prvostupňový (správne prvoinštančný, poznámka odvolacieho súdu) súd nesprávne právne posúdil predmetnú vec tým, že vo vzťahu k charakteru náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. nesprávne interpretoval ustanovenie § 4 ods. 1 citovaného zákona ako jednorazové plnenie a tiež tým, že vznesenie námietky premlčania neposúdil ako konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, čím neposúdil nároky na plnenie, na ktoré bol žalovaný povinný za obdobie dvoch rokov spätne odo dňa podania žaloby za nepremlčané. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v napadnutom rozsudku. Na Okresnom súde Bratislava I prebiehalo medzi žalobcom a ním, resp. jeho právnym predchodcom pod sp.zn. 19 C 175/2014 konanie o zaplatenie finančnej náhrady za užívanie pozemkov v katastrálnych územiach S., J. E. a C.. Časť užívaných pozemkov v konaní z roku 2014 je totožná s pozemkami, ktoré sú v súčasnosti predmetom tohto konania, prípadne boli medzičasom žalobcom dokúpené, pričom podstata ich užívania a spôsob ich užívania je totožný s uvedeným konaním. On užíva pozemky uvedené v žalobe v tomto konaní na základe zákonného vecného bremena, tak ako to bolo uvádzané i v konaní vedenom pod sp.zn. 19 C 175/2014. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 26.6.2017 žalobu v plnom rozsahu zamietol z dôvodu premlčania nároku vo forme finančnej náhrady ako majetkového práva. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28.9.2021, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) 5 Co 159/2018-551, uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, keď mal za to, že prvostupňový (správne prvoinštančný, poznámka odvolacieho súdu) súd dospel k správnemu záveru, že náhrada za právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.3.2025, sp.zn. 3 Cdo 34/2023, odmietnuté. Toto rozhodnutie tiež prešlo testom ústavnosti, keď ústavný súd uznesením zo dňa 12.5.2022, sp.zn. III. ÚS 272/2022, odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, poukazujúc na svoje predchádzajúce rozhodnutia (III. ÚS 68/2019 a III. ÚS 340/2021). V konaniach o zaplatenie, vedených na Mestskom súde Bratislava IV medzi totožnými stranami sporu iba za iné obdobie užívania nehnuteľností pod cestou, ako v tomto prípade (sp.zn. B1-14 C 43/2022 a sp.zn. 39 C 11/2023), bolo súdom prvej inštancie rozhodnuté tak, že žaloby boli zamietnuté z rovnakých dôvodov ako v tomto konaní. V tomto konaní predložil či poukázal na rozsudky krajských súdov Slovenskej republiky i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré podporujú jeho argumentáciu a ktoré sú aktuálnejšie ako rozhodnutia predložené žalobcom. Zároveň by vzhľadom na ostatné rozhodnutia v konaniach medzi rovnakým žalobcom a žalovaným v rovnakej veci za iné žalované obdobia (všetky na súde uplatnené až po roku 2014), bolo porušením princípu právnej istoty, ak by v žalobe za iné obdobie v tej istej veci konajúci súd rozhodol opačne. Princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty v konaní porušený byť nemohol. Žalobca v bode II. svojho odvolania uviedol aj také rozhodnutia okresných a krajských súdov, ktoré boli vydané v čase, kedy právo na finančnú náhradu vzniknuté na základe zákona č. 66/2009 Z.z. ešte premlčané nebolo, takže sa vôbec nevzťahujú na súčasný skutkový stav. V tomto konaní vzhľadom na vyššie uvedené, nemohlo dôjsť ani k stavu spomínanému žalobcom v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.10.2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010 a žalobca by tu mohol byť zaskočený možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby účastníkovi (strane, poznámka odvolacieho súdu) bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy, či zaskočený takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu. Žalobcovi v konaní boli zachované všetky jeho procesné práva, mohol a predložil dôkazy na podporu svojich tvrdení, bol riadne poučený o svojich právach, súd prvej inštancie vyslovil aj svoj
predbežný názor vo veci, vysporiadal sa v podstatných veciach s argumentáciou žalobcu, nedošlo k porušeniu procesného postupu súdu, ktorý by strane sporu znemožnil uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preto nie je naplnený dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. Ďalej konštatoval, že aktuálne rozhodnutia okresných a krajských súdov v obdobných veciach, prekonali žalobcom uvádzané rozhodnutia a tak nie je možné na ne v tomto konaní prihliadať. V prípade zastavania pozemku trvalou stavbou, ide o obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku trvalého charakteru, preto zákonodarca upravil vzťah k takto užívaným pozemkom v spomínanom zákone č. 66/2009 Z.z. zákonným vecným bremenom a nie napríklad nájmom. Vzhľadom na špecifiká prípadov upravených týmto zákonom, keďže ide o riešenie pozostatkov a nedostatkov vzniknutých pred rokom 1989, tento zákon neupravil žiadne povinnosti vlastníka stavby, či lehoty na konečné majetkovoprávne usporiadanie vzťahu k dotknutým pozemkom, napríklad zámenou alebo ich kúpou. Preto nemôže dochádzať k zanedbávaniu jeho povinností vyplývajúcich z tohto zákona, keďže tam žiadne uvedené nie sú. V zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka nikto nemôže byť nútený urobiť taký úkon, o ktorý nemá záujem, v tomto prípade zákon vlastníkovi stavby neukladá povinnosť uskutočniť zámenu alebo začať pozemkové úpravy. Ani zákon č. 182/1993 Z.z. explicitne neupravuje, že by ním upravené zákonné vecné bremeno bolo zriadené na dobu neurčitú, keďže aj v tomto prípade môže medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku dôjsť napriek trvajúcemu zákonnému vecnému bremenu k inému majetkovoprávnemu usporiadaniu vzťahov k užívaným pozemkom, napríklad zámenou alebo ich predajom. To, že zákon o vlastníctve bytov explicitne možnosť zámeny alebo vykonania pozemkových úprav neupravuje, neznamená, že nemôže dôjsť k zrušeniu zákonného vecného bremeno zriadeného zákonom č. 182/1993 Z.z. formou zámeny pozemkov podľa Občianskeho zákonníka, alebo vykonaním pozemkových úprav podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. Vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo in rem, viaže sa k pozemku, nie k jeho vlastníkovi, takže nárok na odplatu má len ten vlastník pozemku, ktorý ním bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. a nasledujúcich rokoch, kým nedošlo k premlčaniu nároku na finančné plnenie. Prechodom alebo prevodom vlastníckeho práva k pozemkom už zaťaženým zákonným vecným bremenom, ostalo vecné bremeno zachované a keďže sa viaže k pozemku a nie jeho vlastníkovi, nemá tento nový vlastník nárok na finančné plnenie. Ním predložené rozhodnutia odvolacích súdov potvrdzujú jeho tvrdenia. Zákon č. 66/2009 Z.z. neupravuje jednoznačne dobu, na ktorú sa priamo týmto zákonom zriaďuje vecné bremeno práva stavby ako dobu určitú. Podľa § 4 ods. 2 uvedeného zákona je vlastník pozemku pod stavbou povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území; zákon neustanovuje presnú lehotu na vykonanie spomínaných pozemkových úprav, ako aj tvrdil žalobca. Z uvedeného teda vyplýva, že vecné bremeno je zriaďované na dobu neurčitú, keďže zákonodarca neohraničil časovo trvanie uvedeného vecného bremena, ani neustanovil povinnosť vlastníka stavby alebo vlastníka pozemku pod ňou na podanie návrhu na vykonanie pozemkových úprav. Žalobca nie je vystavený jeho svojvôli, pričom žalobca má v tomto prípade dosah na svoje práva a povinnosti. Sám žalobca sa rozhodol, že sa stane v roku 2016 vlastníkom pozemkov, ktoré boli v čase prevodu vlastníckeho práva na žalobcu dlhodobo zastavané komunikáciami vo vlastníctve inej osoby. Nepomer v právach dotknutých strán možno vnímať aj opačne, ako to udáva žalobca, keďže on sa do vzniknutej situácie nedostal vlastnou vinou. Vlastníkom miestnych ciest sa stala obec na základe zákona, teda na základe vôle zákonodarcu, ktorý schválil i platné znenie zákona č. 66/2009 Z.z. On tak nedobrovoľne, na základe rozhodnutia tretej osoby, musí prevziať zodpovednosť za tento stav, ktorý sám nespôsobil, naopak žalobca sa vedome, prejavením slobodnej vôle rozhodol a stal sa vlastníkom pozemkov zastavaných stavbou vo vlastníctve inej osoby v čase existencie zákonného vecného bremena. Prechodom alebo prevodom vlastníckeho práva k pozemkom ostalo vecné bremeno zachované a nakoľko sa viaže k pozemku (in rem) a nie jeho vlastníkovi, nemá tento nový vlastník pozemku nárok na finančné plnenie z dôvodu jeho premlčania. Koná v súlade s platným znením zákona č. 66/2009 Z.z., nespráva sa v rozpore s dobrými mravmi, pôvodné a ani súčasné znenie uvedeného predpisu ho nezaväzuje k úkonom alebo aktivite v zákonom danej lehote, neukladá mu povinnosť konať. Riešenie majetkovoprávneho usporiadania vzťahu k zastavaným pozemkom formou zámeny nehnuteľností zákon upravuje ako možnosť obce alebo vyššieho územného celku, čiže neexistuje právny nárok na prevod vlastníckeho práva k zastavaným nehnuteľnostiam formou zámeny, ktorý by v jeho prípade musel byť navyše v súlade s platnými právnymi predpismi schválený jeho kompetentnými orgánmi, predovšetkým mestským zastupiteľstvom. Naopak zákon upravuje povinnosť žalobcu strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Právne vzťahy podľa zákona č.
66/2009 Z.z. sú vyporiadané už vznikom zákonného vecného bremena. K dnešnému dňu neeviduje od žalobcu zoznam pozemkov vhodných podľa neho na zámenu pozemkov a ani preukázanie splnenia podmienok stanovených v zákone č. 66/2009 Z.z. týkajúcich sa náhradného pozemku, predovšetkým primeranú výmeru, bonitu a rovnaký druh, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.12.2009, č.k. III. ÚS 237/09-33, spomínaný žalobcom v jeho odvolaní i vzhľadom na dátum jeho vydania, nerieši skutkový stav ako je v tomto spore, vychádzajúci z ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. Súdy Slovenskej republiky vo svojich aktuálnych rozhodnutiach konštatujú, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena nemá charakter opakovaného plnenia pre každého ďalšieho vlastníka pozemku. V tomto prípade žalobca kúpil pozemky už zaťažené vecným bremenom, vstupoval do vzťahu cudzej stavby na cudzom pozemku vedome a o existencií komunikácie a zriadení zákonného vecného bremena vedel pri nadobúdaní vlastníckeho práva k pozemkom. Taktiež rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.12.2012, sp.zn. 6 Co 75/2012, na ktorý poukazoval žalobca v odvolaní sa nedá použiť na toto konanie, keďže nerieši odplatu za zákonné vecné bremeno, ale venuje sa vydaniu bezdôvodného obohatenia. Dal do pozornosti napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 47/2014, týkajúce sa náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, uznesenie sp.zn. 8 Cdo 17/2019, ktoré rieši obdobný prípad ako je tento. Uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 5 Cdo 175/2019 rieši, že odplata za zákonné vecné bremeno je jednorazová a premlčuje sa podľa lehôt a zásad upravených v Občianskom zákonníku. Vznesenie námietky premlčania je jeho zákonným procesným právom, ktoré nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, je jeho legitímnym prostriedkom procesnej obrany. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval vzhľadom na platnú právnu úpravu a ustálenú judikatúru súdov, predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že došlo vzhľadom na plynutie času a ním uplatnenú námietku premlčania k oslabeniu práva žalobcu a nie neexistencii práva žalobcu. Žalobcom uplatňované dôvody odvolania nie sú podložené relevantnými argumentami, ktoré by boli spôsobilé spochybniť právne závery, na ktorých založil prvoinštančný súd svoje rozhodnutia. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. 6. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. marca 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobcu upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p. a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. 8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 10. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu o tom, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil charakter náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., nakoľko prvoinštančný súd dospel k správnemu právnemu záveru o premlčaní nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy titulom finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena v zmysle uvedeného zákona, ktorá je jednorazová.
11.1. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce. 11.2. Podľa § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. 11.3. Podľa § 134 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). 12. Odvolací súd poukazuje na to, že zákon č. 66/2009 Z.z. o opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši. Zákonné vecné bremená vznikajú priamo zo zákona, teda okamihom účinnosti právnej normy alebo naplnením hypotézy právnej normy, ktorá predpokladá vznik vecného bremena. Tieto vecné bremená sa do katastra nehnuteľností zapisujú záznamom, teda ich vznik nie je podmienený rozhodnutím. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu. Zákon o opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov v ustanovení § 4 odkazuje na úpravu v ustanoveniach § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka, preto pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, je potrebné vychádzať z týchto ustanovení. 13. Na danú vec súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2009. V judikatúre bol konštatovaný názor, že je neudržateľné, aby zákonom konštituované vecné bremeno obmedzovalo vlastníka pozemku pod stavbou bez toho, aby mu za takéto obmedzenie patrila náhrada. I keď zákon č. 66/2009 Z.z. právo na náhradu na zákonom zriadené vecné bremeno neupravuje, právo na náhradu vzniká vlastníkovi pozemku podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2, § 3 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú, nie je možné a nie je v súlade s dobrými mravmi rozhodnúť, že výška odplaty je jednorazová a konečná a je na mieste priznať vlastníkovi pozemku, obmedzenému vecným bremenom zriadeným zákonom k jeho pozemku, náhradu za vecné bremeno
ako opakujúce sa plnenie, a to v súlade s charakterom tohto vecného bremena ako ťarchy zriadenej na neurčitú dobu. 14. V predmetnom konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané a medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobca je výlučným vlastníkom i podielovým spoluvlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnych územiach C., S. a J. E., na ktorých sú postavené stavby vo vlastníctve žalovaného. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo dňom účinnosti zákona, teda dňom 1.7.2009 v prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemkov vo vlastníctve a spoluvlastníctve žalobcu a jeho nárok na odplatu za vecné bremeno, ktoré vzniklo zo zákona. Žalobca sa v danom spore domáhal zaplatenia sumy 42.696,03 € s príslušenstvom ako odplaty za obdobie od 19.7.2017 do 18.7.2018, t. j. opakovanej náhrady za uvedené zákonom zriadené vecné bremeno. V konaní nebolo medzi stranami sporné ani to, že k predmetným pozemkom vzniklo účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z. právo zodpovedajúce vecnému bremenu a sporným zostala otázka, či žalobcovi vzniklo za toto vecné bremeno právo na opakovanú náhradu odplaty. 15. Odvolací súd mal s poukazom na ustanovenia 151n ods. 1, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1, § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z., čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky za to, že k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu vo forme zriadenia zákonného vecného bremena došlo na jeho majetku vo verejnom záujme, za čo mu nesporne patrí primeraná náhrada. Žalovaný namietal, že v prípade odplaty za zákonné vecné bremeno ide o jednorazovú náhradu (nie opakovanú) splatnú dňom zriadenia vecného bremena, pričom toto právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Súd prvej inštancie pri určení, či má ísť o náhradu jednorazovú alebo opakovanú, vychádzal správne zo záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade posúdenia primeranej náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z.z. (napríklad rozsudkov zo dňa 24.3.2015, sp.zn. 7 Cdo 26/2014 a zo dňa 14.4.2016, sp.zn. 3 Cdo 49/2014), podľa ktorého finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem,“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti citovaného zákona. 16. Žalobca za trvanie stavu odporujúcemu zákonu, kedy má nárok na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, nenesie žiadnu právnu zodpovednosť. Nemožno mu iba v dôsledku uplynutia času (nie pasivity) právo odoprieť, navyše pokiaľ z tohto stavu v podstate ťažil žalovaný. Takýto postup za daných skutkových okolností popiera zmysel a účel úprav, vrátane práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky, ako aj žalobca tvrdil v odvolaní. Nemožno ale opomenúť skutočnosť, že náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno sa spravidla nepovažuje za opakujúce sa plnenie (čo vyplýva z rozhodnutí súdov, na ktoré žalovaný poukázal), výška náhrady je však závislá na dobe, na akú sa takéto vecné bremeno zriaďuje (zároveň pozri aj prílohu č. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku). Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. ide o dočasné zriadenie vecného bremena do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Odvolací súd má zhodne s argumentáciou žalobcu v jeho odvolaní za to, že možnosti vysporiadania vzťahu podľa citovaného zákona sú mimo jeho dispozície (§ 2 - zámena pozemku, § 3 - konanie o pozemkových úpravách). Strany sporu nedospeli k dohode alebo inému riešeniu daného vzťahu, ktorá by sporné otázky vyriešila. V zmysle uvedenej vyhlášky č. 492/2004 Z.z. je výška náhrady za zriadenie vecného bremena závislá od doby obmedzenia vlastníckeho práva a postupom podľa tejto vyhlášky možno dospieť aj k ročnej odplate za vecné bremeno. Žalobca však nemá dispozíciu nad dĺžkou, po ktorú bude jej vlastnícke právo obmedzované v prospech žalovaného. V prípade, že by súd akceptoval argumentáciu žalovaného, znamenalo by to popretie práv žalobcu iba v dôsledku uplynutia času, po ktorý je jej právo obmedzované, pričom je nesporné, že žalobca vo veci nie je pasívny. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že súčasný stav je pre obe strany sporu nevyhovujúci, ale zodpovednosť za tento stav nesie žalovaný. 17. Odvolací súd sa má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy titulom náhrady za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva bolo premlčané, keďže
ako majetkové právo sa premlčuje. Tým, že žalovaný vniesol námietku premlčania, správne sa ňou prvoinštančný súd zaoberal. Pri posudzovaní otázky, či v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov alebo jednorazovo, ktorá otázka má podstatný význam pre posúdenie dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania, odvolací súd taktiež vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ definuje judikatúra tak, že doň patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd, obdobnú otázku týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena riešil v rozsudkoch zo dňa 24.3.2015, sp.zn. 7 Cdo 26/2014 i zo dňa 14.4.2016, sp.zn. 3 Cdo 49/2014, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 pod č. R 73/2016, na ktoré poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z týchto rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal i pri posudzovaní otázky priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., a to v rozhodnutiach zo dňa 26.8.2019, sp.zn. 2 Cdo 194/20199 a predovšetkým zo dňa 30.11.2020, sp.zn. 8 Cdo 17/2019, v ktorom dôvodil, že právny názor prezentovaný v rozsudkoch sp.zn. 7 Cdo 26/2014 a sp.zn. 3 Cdo 49/2014 (č. R 73/2016) je plne prijateľný a použiteľný i na priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v bytovom zákone. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia platí, že ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívajúcemu vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako bytový zákon, ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď bytový zákon neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 bytového zákona, v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. 18. S poukazom na vyššie uvedené a ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu odvolací súd, na rozdiel od tvrdenia žalobcu v jeho odvolaní dospel k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods.1 zákona č. 66/2009 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má iba pôvodný vlastník pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Ďalšiemu vlastníkovi pozemku už takýto nárok nevznikne. Nárok na finančnú náhradu sa s poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. od 1.7.2009 (od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.) a uplynula dňa 1.7.2012. Odvolací súd vzhľadom na tieto závery opätovne posudzoval dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súd nepriznať. Žalobca predmetnú žalobu podal na súd prvej inštancie dňa 20.7.2020, takže zjavne po uplynutí premlčacej doby. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom, považuje vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za dôvodnú a tak premlčané právo potom nie je možné priznať. 19. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania, prípadne odopretie tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), je v rozpore s ustanovením § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrým mravom neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného proti nemu. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že oprávnená osoba sa nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. Rovnako aj zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. 20. Tvrdenia žalobcu v jeho odvolaní o tom, že prvoinštančný súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k predloženým rozhodnutiam súdov, ktoré pojednávali o rovnakej, prípadne analogickej skutkovej situácii, hoci na ne opakovane poukazoval, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil i ako vec právne posúdil. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, napríklad v náleze č.k. III. ÚS 119/03-30, pričom vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu považoval nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom za premlčaný s odkazom na platnú judikatúru. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 21. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným súdom za správne. 22. Napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. i vo výroku II. o náhrade trov konania, pretože žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, teda i do výroku o náhrade trov konania, avšak toto odvolanie vo vzťahu k tomuto výroku vôbec neodôvodnil, z dôvodu ktorého odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ich náhradu si neuplatnil. 24. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napríklad vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo218/2009, 3Cdo51/2011, 3Cdo186/2012, 7Cdo56/2011).
25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).