Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/61/2024 6115219256 30. 04. 2025 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2025:6115219256.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: P. M. A. Ü. B. P. O. G. L. S. , F. C.I. X.XX.XXXX, Q. T. Č. S., T. - J., T. Č.. XX, zastúpená: Mgr. Martin Štoffa, advokát, Banská Bystrica, Stoličková č. 4, proti žalovanému: TUI ReiseCenter Slovensko s.r.o., IČO: 35 966 742, Bratislava, Panská č. 10, zastúpený: JUDr. Denisa Hostačná, advokátka, Bratislava, Dunajská č. 4, o zaplatenie sumy 1.219,25 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 1. decembra 2023, č.k. 56 C 31/2023-391, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 1. decembra 2023, č.k. C 31/2023-391, vo výrokoch I. a III., p o t v r d z u j e .
56
II. Odvolanie žalovaného voči rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 2023, č.k. 56 C 31/2023-391, vo výroku II., o d m i e t a .
1. decembra
III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. IV. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100 %.
odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 1.12.2023, č.k. 56 C 31/2023-391, I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.219,25 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.219,25 € odo dňa 1.10.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. Vychádzal zo žaloby doručenej pôvodne Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 21.9.2015, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 1.219,55 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že v lete 2013 uzatvorila so žalovaným ako cestovnou kanceláriou a obstarávateľom zájazdu najprv zmluvu o obstaraní zájazdu č. XXXXXX., predmetom ktorej bol jesenný pobyt v letovisku Alanya v Turecku pre ňu a jej matku s odchodom dňa 4.10.2013. Následne uzatvorila ďalšiu zmluvu o obstaraní zájazdu č. 024922 pre svojho manžela, predmetom ktorej bol jesenný pobyt v I. v Turecku pre jednu osobu s odchodom dňa 26.10.2013. Dňa 1.10.2013 telefonicky oznámila žalovanému, že musí obe zmluvy o obstaraní zájazdu stornovať zo zdravotných dôvodov jedného z cestujúcich. Žalovaný na základe jej hlásenia oba zájazdy stornoval a zaslal jej emailom oznámenie o výške storna a zostatkov ceny z oboch zaplatených zájazdov. Zo storna zmluvy č. XXXXXX bol zostatok zo zaplatenej ceny vo výške 744,- € a zo zmluvy č. 024922 bol zostatok zo zaplatenej ceny vo výške 475,25 €, celková pohľadávka voči žalovanému bola teda vo výške 1.219,25 €. Žalovaný existenciu tejto pohľadávky uznával, nakoľko jej viackrát poslal e-mail s výzvou, aby oznámila číslo účtu, kam jej uvedenú sumu môže vrátiť. Podľa nej je nepochybné, že najneskôr
dňa 1.10.2014 mal žalovaný vedomosť o tom, že nemá záujem o náhradné plnenie a požaduje vrátenie zaplatených peňazí. Žalovaný jej doteraz dlžnú sumu neuhradil, čím sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. 1.2. Vo veci rozhodol prvoinštančný súd rozsudkom (v poradí prvom) dňa 28.5.2018, č.k. 19 C 8/2016-140, tak, že I. zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7.10.2015, č.k. 8 C 358/2015-40; II. žalobu zamietol; III. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že zo zmlúv o obstaraní zájazdu č. XXXXXX, č. XXXXXX, ako aj č. XXXXXX vyplýva, že žalovaný bol iba sprostredkovateľom zájazdu, jeho obstarávateľom bola spoločnosť FTI TouristikGmbH. V dôsledku toho nebol žalovaný nositeľom hmotnoprávnych povinností z týchto zmlúv, z dôvodu ktorého nebol v konaní pasívne vecne legitimovaný a tak sa nemohol na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. 1.3. Na základe odvolania podaného zo strany žalobkyne, rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28.10.2020, č.k. 15 Co 187/2019-191, ktorým uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne a právne správny. 1.4. Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Bratislave podala žalobkyňa dovolanie; Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25.5.2022, č.k. 4 Cdo 233/2021-292, rozsudky súdov nižších stupňov (správne inštancií, poznámka odvolacieho súdu) zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I (v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV) na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení uznesenia vytkol súdom nižších inštancií, že v konaní nezohľadnili spotrebiteľský charakter sporu najmä pri dokazovaní, kde súd prvého stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu) nepostupoval v zmysle § 295 C.s.p. a nevykonal dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci, a to aj také dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol. V tejto súvislosti poukázal napríklad na formulár zaslaný žalobkyni zo strany žalovaného za účelom vybavenia storna zájazdu. K pasívnej vecnej legitimácii konštatoval, že nemožno súhlasiť s názorom súdov nižších inštancií, že žalovaný uzatvorenie zmlúv len sprostredkoval. V texte zmluvy sa spoločnosť FTI Touristik GmbH spomína ako „poskytovateľ služby/ katalóg“, pričom zo zmlúv nijako nevyplýva, že táto spoločnosť je obstarávateľ a žalovaný sprostredkovateľ. Takéto slovo sa v celom texte zmlúv z roku 2013 nenachádza. V danej situácii mal súd prvej inštancie predovšetkým vyvinúť iniciatívu na zistenie toho, kto bol skutočným obstarávateľom zájazdu a či uvedená skutočnosť bola žalobkyni ako spotrebiteľke jasná a zrejmá, resp. či sa ju mohla vzhľadom k formulácii zmlúv len „dovtípiť.“ 2. Súd prvej inštancie po vrátení mu veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vykonal opätovne dokazovanie výsluchom žalobkyne, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobkyňa uviedla, že je nesporné, že uzatvorila so žalovaným v lete 2013 dve zmluvy o obstaraní zájazdu, ktoré boli stornované, pričom výška zostatku po odrátaní storno poplatkov od zaplatenej sumy bola 1.219,25 €, čo žalovaný nespochybňoval, pretože sám ju vyzýval na oznámenie čísla účtu, kam jej môže poslať predmetnú sumu. Nereagovala na to, pretože riešila zhoršený stav svojej matky. Zmluvy v roku 2013 podpisovala osobne v pobočke žalovaného v Banskej Bystrici. Žalovaný jej mohol vrátiť peniaze aj iným spôsobom, napríklad zložením do úschovy, vrátením na účet, z ktorého prišli alebo poštovou poukážkou. Spornou je existencia tretej zmluvy č. XXXXXX/X, zo dňa 26.5.2014, na uzavretie ktorej sa žalovaný odvoláva. Ona neuzatvorila žiadnu tretiu zmluvu, zmluva o zájazde musí mať písomnú formu. Ak žalovaný použil zostatok platby a zúčtoval ju ako zálohu na nový zájazd, započítal ju bez existencie právneho titulu. Zaslanie ponúk žalovaným nemožno považovať za uzatvorenie zmluvy. K námietke premlčania vznesenej žalovaným konštatovala, že žaloba bola podaná na súde dňa 18.9.2015, prvé zmluvy stornovala dňa 1.10.2013, kedy sa zároveň dozvedela o zostatku sumy, preto žaloba bola podaná v rámci plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej doby. Žalovaný uviedol, že k uzavretiu tretej zmluvy č. XXXXXX/X medzi žalobkyňou a ním prišlo, ako potvrdzuje e-mailová komunikácia zo dňa 19.5.2014 a dňa 23.5.2014. Spôsob uzatvárania tretej zmluvy prebiehal identicky ako pri uzatváraní prvej zmluvy. Sama žalobkyňa predložila súdu zmluvy o obstaraní zájazdu z roku 2013, na ktorých sú uvedené iba jeho podpisy a pečiatky, žiadne iné listiny preukazujúce samotné podpísanie týchto zmlúv nepredložila. Nie je pravdou, že by žalobkyňa podpisovala zmluvy v roku 2013 osobne u neho. Podľa § 741b ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva o obstaraní zájazdu musí byť uzatvorená v písomnej forme alebo v inej vhodnej forme, čo znamená, že strany môžu uzatvoriť zmluvu aj iným vhodným spôsobom. Poukázal na e-mailovú komunikáciu zo dňa 23.9.2014, v ktorej ho žalobkyňa prosila o potvrdenie stornovania zájazdu zmluvy č. XXXXXX/X. V prípade zmluvy č. 3 bol len sprostredkovateľom zájazdu, organizátorom bola spoločnosť FTI Touristik GmbH. Žalobkyňa mala vedomosť, že žalovaná suma bude použitá ako záloha na zaplatenie tretieho zájazdu, čo v čase uzatvárania tretej zmluvy nerozporovala a nežiadala vrátiť predmetnú sumu. Na základe stornovacej faktúry zo dňa 18.9.2014 si spoločnosť FTI Touristik GmbH uplatnila storno poplatok vo výške 2.340,- €, z toho suma 280,90 € predstavuje jeho odmenu za sprostredkovanie
zájazdu. V súvislosti s úhradou storno poplatku za zmluvu č. XXXXXX/X, spoločnosť FTI Touristik GmbH dňa 19.9.2014 zaťažila jeho zberný účet sumou 2.059,90 €, ktorú si zrazila za zrušenie predmetného zájazdu z tretej zmluvy. Žalobkyňa je povinná zaplatiť z dôvodu stornovania tretej zmluvy ešte storno poplatok vo výške 1.691,55 €, ktorý za ňu uhradil on. Vzniesol námietku premlčania z dôvodu, že ak by sa prvé dve zmluvy z dôvodu nedodržania písomnej formy považovali za neplatné, nárok žalobkyne by bol premlčaný. Žalobkyňa si bola vedomá skutočnosti, že si u neho objednala aj tretí zájazd, pretože dňa 18.9.2014 mu telefonicky oznámila, že ruší zájazd číslo tri zo zdravotných dôvodov. Následne toho istého dňa potvrdil žalobkyni stornovanie zájazdu. Sama žalobkyňa ho žiadala o písomné potvrdenie o zrušení zájazdu objednaného na základe zmluvy č. XXXXXX/X v roku 2014. Na úkor žalobkyne sa žiadnym spôsobom bezdôvodne neobohatil a ani sa obohatiť nemohol, pretože nebol organizátorom zájazdov ani z jednej zmluvy, bol len sprostredkovateľom. Organizátorom všetkých zájazdov bola spoločnosť FTI Touristik GmbH, preto nie je v spore pasívne vecne legitimovaný. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 267 ods. 4, § 455, § 471b Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, § 107 ods. 1, § 522, § 523, § 741b ods. 1 písm. e/, § 741h ods. 2 (v znení účinnom v roku 2013) Občianskeho zákonníka, dôvodiac tým, že žalovaný je v konaní pasívne legitimovaný, nakoľko prvé zmluvy o obstaraní zájazdu č. XXXXXX a č. XXXXXX z roku 2013 boli platne uzatvorené a na ich základe vznikla povinnosť žalovaného vrátiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.219,25 €. K uvedeným zmluvám konštatoval, že platnosť týchto zmlúv v konaní nebola medzi stranami sporná. V niektorom štádiu konania ju spochybnila každá zo strán, v oboch prípadoch však išlo o zjavne účelové tvrdenia, pričom v ostatných častiach konania obe strany platnosť týchto zmlúv uznávali. Žalovaný spochybnil ich platnosť účelovo v súvislosti s prípadnou neplatnosťou tretej zmluvy o obstaraní zájazdu č. XXXXXX z roku 2014 ešte pred prvým rozhodnutím vo veci súdom prvej inštancie, keď uviedol, že ak by bola podmienkou platnosti zmluvy o obstaraní zájazdu výlučne písomná forma, táto nebola splnená pri žiadnej zmluve a neplatné by tak boli všetky tri zmluvy. Toto tvrdenie však uviedol v teoretickej rovine, pričom vo všetkých štádiách konania trval na platnosti všetkých zmlúv, vrátane tých z roku 2013. Žalobkyňa platnosť zmlúv z roku 2013 rovnako účelovo spochybnila v dovolacom konaní s cieľom, aby sa dovolací súd vyjadril k požiadavke na písomné uzatvorenie zmluvy o obstaraní zájazdu ako podmienke platnosti takejto zmluvy. Najvyšší súd sa k tejto otázke nevyjadril a žalobkyňa následne v konaní naďalej trvala na platnosti zmlúv z roku 2013. Nepokladal platnosť zmlúv z roku 2013 v konaní za spornú, keďže v konaní nebolo s istotou preukázané, či zmluvy boli fyzicky podpísané žalobkyňou na pobočke žalovaného v Banskej Bystrici dňa 25.7.2013, ale túto skutočnosť nepokladal za rozhodujúcu. Aj keby nedošlo k fyzickému podpisu zmlúv, žalovaný zaslal žalobkyni písomný návrh oboch zmlúv a následne žalobkyňa uhradila plnú cenu obstaraného zájazdu, čím by došlo aj bez fyzického podpisu zmluvy k jej uzatvoreniu v zmysle § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň pochybnosti o uzatvorení zmluvy nemali strany ani následne, nakoľko došlo k stornovaniu zájazdu a zhode medzi stranami na výške storno poplatku, resp. na sume, ktorá mala byť žalobkyni v dôsledku zrušenia zájazdu po odrátaní storno poplatkov vrátená. Dodal, že pokladá za dôveryhodné tvrdenie žalobkyne, že zmluvy z roku 2013 uzatvorila osobne na pobočke žalovaného v Banskej Bystrici dňa 25.7.2013, ktorú skutočnosť uviedla vo svojom písomnom vyhlásení zo dňa 27.5.2018 (č.l. 139). Žalovaný tvrdil, že k podpisu zmlúv nikdy nedošlo, že žalobkyňa nie je schopná svoje tvrdenie preukázať predložením podpísanej verzie zmluvy. Napriek absencii písomne podpísanej zmluvy, pokladal jej osobné uzatvorenie na základe tvrdenia žalobkyne za pravdepodobné, pretože ako už uviedol, táto skutočnosť nebola pre právne posúdenie platnosti uzatvorenej zmluvy podstatná. V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skúmal zmluvné strany zmlúv z roku 2013 a dospel k jednoznačnému záveru, že v oboch zmluvách je zmluvnou stranou žalobkyňa ako objednávateľka zájazdu a žalovaný ako obstarávateľ zájazdu. Tvrdenie žalovaného, že v zmluve vystupoval len ako sprostredkovateľ v zmysle § 3 ods. 2 písm. d/ zákona č. 281/2001 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmlúv a obstarávateľom zmluvy bola spoločnosť FTI Touristik GmbH, vyhodnotil ako nesprávne, resp. nemajúce oporu v zmluvách. Zo zmlúv z roku 2013 táto skutočnosť žiadnym spôsobom nevyplýva. Spoločnosť FTI Touristik GmbH je síce v zmluvách uvedená, ale len ako „poskytovateľ služby/katalóg“, z čoho žalobkyňa ako spotrebiteľ nemá v žiadnom prípade možnosť dôjsť k záveru, že pri uzatváraní zmluvy so žalovaným ide len o sprostredkovanie pre spoločnosť FTI Touristik GmbH ako obstarávateľa. Žiadna časť textu zmluvy neobsahuje pojmy obstarávateľ ani sprostredkovateľ a prípadné sprostredkovanie zmluvy z nej nie je možné žiadnym rozumným spôsobom vyvodiť. V zmluve sa taktiež uvádzajú údaje týkajúce sa poistenia cestovnej kancelárie proti insolventnosti, pričom tieto sa taktiež celkom zjavne vzťahujú na žalovaného. Zmluva žiadnym spôsobom neupozorňuje na možnosť, že by obstarávateľom zájazdu bola tretia osoba. Zdôraznil v tejto súvislosti kontrast týchto zmlúv so zmluvou o obstaraní zájazdu č. XXXXXX z roku 2014,
zaslanou žalobkyni rovnako zo strany žalovaného. V tejto zmluve je žalovaný už zreteľne označený priamo v hlavičke ako „sprostredkovateľ“ a rovnako spoločnosť FTI Touristik GmbH je zreteľne označená ako „obstarávateľ.“ Taktiež je vzťah medzi týmito subjektami zrozumiteľne opísaný v textovej časti zmluvy, kde je okrem iného výslovne uvedené, že sprostredkovateľ nepreberá žiadnu zodpovednosť za objednaný zájazd a vystupuje výlučne ako sprostredkovateľ. Zmluva objednávateľa zájazdu aj informuje, že ak je organizátorom zájazdu tretia osoba, platia podmienky poistenia insolventnosti tejto tretej osoby. Z tejto zmluvy potom jednoznačne vyplýva, že žalovaný vystupuje iba ako sprostredkovateľ, na rozdiel od zmlúv z roku 2013, z ktorých to naopak nevyplýva žiadnym spôsobom a už vôbec nie spôsobom zrozumiteľným pre priemerného spotrebiteľa. Na základe uvedeného mal za to, že zmluvy z roku 2013 boli platne uzatvorené, pričom zmluvnými stranami boli žalobkyňa ako objednávateľ zájazdu a žalovaný ako obstarávateľ zájazdu. Keďže žalobkyňa zájazd stornovala, žalovanému vznikol nárok na storno poplatky a zároveň povinnosť vrátiť žalobkyni zostávajúcu časť zaplatenej ceny zájazdu. Táto povinnosť žalovaného nebola medzi stranami sporná, a rovnako nebola medzi nimi sporná výška nároku žalobkyne v sume 1.219,25 €, ani že žalovaný opakovane písomne vyzýval žalobkyňu na uvedenie čísla účtu, na ktorý môže plnenie vrátiť, pričom táto na jeho výzvy nereagovala. Sporné v konaní zostalo, či bola následne uzatvorená tretia zmluva o obstaraní zájazdu a či na základe uzatvorenia tejto zmluvy došlo k zániku záväzku žalovaného. Uzatvorenie tretej zmluvy o obstaraní zájazdu č. XXXXXX (z roku 2014) rozporovala žalobkyňa, ktorá tvrdila, že zmluva nebola uzavretá písomne, nikdy s ňou nevyjadrila súhlas a nezaplatila cenu za zájazd, resp. ani zálohu. Žalovaný naopak tvrdil, že zmluva bola riadne uzatvorená, čo okrem iného preukazuje komunikácia medzi stranami v máji 2014, kedy bol zájazd pre žalobkyňu rezervovaný i e-mailová a telefonická komunikácia žalobkyne s ním zo septembra 2014, keď boli na žiadosť žalobkyne tejto poslané najskôr zmenené ponuky a následne žalobkyňa uzatvorenú zmluvu písomne stornovala. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva z roku 2014 platne uzatvorená nebola. Žalovaný na základe žiadosti žalobkyne vypracoval pre žalobkyňu ponuku a následne jej zaslal návrh zmluvy o obstaraní zájazdu zo dňa 23.5.2014 (č.l. 55), táto zmluva nebola zo strany žalobkyne podpísaná, na zaslanú zmluvu, resp. e-mail žalobkyňa nereagovala a ani žiadnym iným spôsobom uzatvorenie zmluvy nepotvrdila. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné, žalovaný len tvrdil, že žalobkyňa zmluvu uzatvorila konkludentne, z jeho pohľadu obdobne ako zmluvy z roku 2013. Postup žalobkyne pri uzatvorení zmlúv v roku 2013 sa však od jej postupu v roku 2014 odlišoval podstatným spôsobom, a to v tom, že kým v roku 2013 (ak by aj vychádzal z toho, že zmluvy z roku 2013 neboli osobne podpísané na pobočke u žalovaného) došlo zo strany žalobkyne k úhrade zálohy, resp. následne k úhrade celkovej ceny zájazdu, v roku 2014 sa tak preukázateľne nestalo, čo medzi stranami nebolo sporné. Zmluva tak v danom čase uzatvorená nebola, nakoľko nedošlo k prijatiu návrhu zmluvy zo strany žalobkyne. Zvažoval, či nemohlo dôjsť ku konkludentnému prijatiu návrhu na uzatvorenie zmluvy, keďže žalobkyňa síce na ponuku žalovaného nereagovala, ale zároveň ani (naďalej) nepožadovala vrátenie dlžnej sumy z predchádzajúceho zájazdu a takéto právne posúdenie pôvodne uviedol aj na pojednávaní vo veci konanom dňa 31.10.2023 po vrátení veci na ďalšie konanie zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Po vykonaní dokazovania však prišiel k záveru, že ku konkludentnému prijatiu návrhu zo strany žalobkyne nedošlo. Žalobkyňa na zaslanie zmluvy zo strany žalovaného nereagovala, zo samotného mlčania nie je možné vyvodiť jej súhlas. Žalobkyňa síce rovnako nepožadovala vrátenie peňazí, ale toto správanie bolo len pokračovaním jej predchádzajúceho správania, keďže vrátenie nepožadovala a nereagovala v tomto smere na priame výzvy žalovaného. Z tejto skutočnosti tak vzhľadom na jej nekonanie nemožno vyvodiť, že nepožadovaním peňazí súhlasila s použitím tejto sumy na uhradenie nového zájazdu. Žalobkyňa tvrdila, že primárnym dôvodom jej obmedzenej komunikácie so žalovaným bola dlhodobá starostlivosť o jej chorú matku, resp. jej s tým súvisiaca vyčerpanosť; túto skutočnosť však súd prvej inštancie vnímal iba ako subjektívne vysvetlenie z jej strany, ktoré nebolo pre rozhodovanie podstatné. Dôvody, ktoré žalobkyňu k takémuto konaniu viedli, jej konanie len vysvetľujú a nemajú vplyv na skutočnosť, že z jej strany nedošlo k aktívnemu úkonu smerujúcemu k uzatvoreniu zmluvy. Vzal do úvahy i to, že podľa návrhu zmluvy zaslanej žalovaným, bolo potrebné doplatok za zájazd uhradiť do 28.8.2014, čo žalobkyňa neurobila. Aj z tejto skutočnosti je zrejmé, že (na rozdiel od zmlúv v roku 2013) neprejavila vôľu návrh na uzatvorenie zmluvy prijať. Stotožnil sa tak s argumentáciou žalobkyne, že samotný žalovaný vo svojich Všeobecných obchodných podmienkach v odseku 4.1 uvádza, že zmluva sa považuje za uzatvorenú v prípade rezervácie prostredníctvom e-mailu momentom doručenia scanu podpísanej zmluvy, alebo zaplatením rezervačného poplatku (zálohy), resp. 100 % z ceny zájazdu, k naplneniu týchto podmienok nedošlo. Za zaplatenie zálohy nepovažoval skutočnosť, že žalovaný na jej „zaplatenie“ použil sumu 1.219,25 €, ktorú bol povinný žalobkyni vrátiť, nakoľko táto na takýto postup nedala súhlas. Dodal, že
text Všeobecných obchodných podmienok žalovaného nebol ani jednou zo strán do konania predložený, pričom ich obsah tvrdený žalobkyňou nebol zo strany žalovaného spochybnený. Poukázal ešte na skutočnosť, že v prípade objednávateľa a sprostredkovateľa, resp. obstarávateľa zájazdu ide o klasický spotrebiteľský vzťah, v ktorom zodpovednosť za zmluvné vzťahy v podstatnej miere nesie dodávateľ služby. V zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Analogicky možno konštatovať, že aj v prípade pochybností o tom, či vôbec došlo k uzatvoreniu zmluvy, je potrebné posudzovať situáciu v prospech spotrebiteľa, pričom je to dodávateľ, ktorý zodpovedá za riadne uzatvorenie zmluvy. Ak v danej veci zaslal žalovaný ako dodávateľ služby žalobkyni návrh na uzatvorenie zmluvy, ona nereagovala, bolo jeho povinnosťou so žalobkyňou komunikovať a zabezpečiť, aby žalobkyňa dostatočne určitým spôsobom potvrdila prijatie návrhu na uzatvorenie zmluvy; v opačnom prípade nie je možné konštatovať, že k uzatvoreniu zmluvy došlo. Vzhľadom k tomu, že k uzatvoreniu zmluvy z roku 2014 nedošlo, je už bez významu, že žalobkyňa v e-mailovej komunikácii so žalovaným dňa 23.9.2014 opakovane požiadala o písomné potvrdenie o stornovaní zájazdu. Takáto formulácia sama osebe podporne svedčí skôr o tom, že zmluva o obstaraní zájazdu v predchádzajúcom období uzatvorená bola, ale nakoľko prišiel k opačnému záveru, nie je takéto vyjadrenie žalobkyne samo osebe spôsobilé spätne potvrdiť uzatvorenie zmluvy. Akceptoval tvrdenie žalobkyne, že týmto spôsobom sa len laicky snažila docieliť, aby žalovaný zobral na vedomie, že o zájazd, o ktorom predtým so žalovaným diskutovali, nemala záujem a zabrániť tomu, aby bola dlžná suma použitá na úhradu tohto zájazdu. Rovnako je z pohľadu platnosti uzatvorenia zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným bez významu, že žalovaný zmluvu vnímal ako uzatvorenú a potom, ako táto nebola realizovaná, uhrádzal za žalobkyňu storno poplatky obstarávateľovi zájazdu spoločnosti FTI Touristik GmbH. Uhradenie týchto poplatkov žalovaný v konaní preukázal, ale táto skutočnosť nie je z hľadiska predmetu konania relevantná, pretože zmluva z roku 2014 nebola platne uzatvorená a nebolo ju teda možné ani platne stornovať. Za platenie akýchkoľvek poplatkov tretím osobám nesie zodpovednosť žalovaný. Pre úplnosť uviedol, že komunikácia medzi žalobkyňou a žalovaným bola najmä zo strany žalobkyne celkovo neštandardná bez ohľadu na to, či a v akej miere bola ovplyvnená ťažkými životnými okolnosťami na jej strane, najmä starostlivosťou o chorú matku. Táto neštandardnosť nemôže spôsobiť zmenu jeho právnych záverov. Hoci žalobkyňa tvrdila, že ponuku na zájazd v roku 2014 jej zaslal iniciatívne žalovaný, toto tvrdenie vyhodnotil ako nepravdivé, nakoľko z listinných dôkazov, najmä e-mailu zo dňa 19.5.2014 (č.l. 52) vyplýva opak, t. j. že žalovaný zaslal žalobkyni ponuku na základe telefonickej požiadavky žalobkyne a tak tento rozpor vyhodnotil ako dôsledok uplynutia času od roku 2014, pričom nepresnosť, resp. nepravdivosť tvrdenia žalobkyne nemala žiaden vplyv na právne posúdenie týkajúce sa uzatvorenia zmluvy. Keďže medzi žalovaným a žalobkyňou nedošlo k uzatvoreniu zmluvy z roku 2014, nedošlo ani k zmene právneho postavenia oboch strán vo vzťahu k dlžnej sume 1.219,25 € a túto bol žalovaný naďalej povinný z titulu bezdôvodného obohatenia žalobkyni vrátiť. Zmluvy z roku 2013 považoval za platne uzatvorené, v dôsledku čoho vznikol ku dňu 2.10.2013 (deň nasledujúci po stornovaní zmlúv z roku 2013) nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žaloba bola doručená súdu dňa 18.9.2015, teda pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, z dôvodu ktorého považoval vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za nedôvodnú. Záverom konštatoval, že pri zmluve z roku 2014 bol žalovaný sprostredkovateľom a obstarávateľom bola spoločnosť FRI Touristik GmbH, ako už uviedol, v dôsledku čoho ak by bola zmluva platne uzatvorená, došlo by k splateniu sumy bezdôvodného obohatenia žalovaným, nakoľko predmetná suma by bola použitá na úhradu zálohy na zájazd, obstarávateľom ktorého by bola tretia osoba. Dlh žalovaného by bol splatený a vznikol by nový právny vzťah medzi žalobkyňou a spoločnosťou FTI Touristik GmbH. Zmluva platne uzatvorená nebola, takýto vzťah nevznikol a záväzok žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia naďalej trval. Hoci bol v konaní vydaný platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7.10.2015, č.k. 8 C 358/2015-40, k jeho zrušeniu doteraz v dôsledku zrušenia rozsudku zo dňa 28.5.2018, č.k. 19 C 8/2016-140, ktorým bol tento platobný rozkaz pôvodne zrušený formálne nedošlo, avšak má za to, že jeho opätovné zrušenie v tomto rozsudku už nie je potrebné s odkazom na ustanovenia § 267 ods. 4 C.s.p. v spojení s § 471b C.s.p. 3.2. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto má žalobkyňa v zmysle § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. odo dňa 2.10.2013, pričom ich žiadala priznať odo dňa 1.10.2014, kedy podľa nej mal žalovaný vedomosť o tom, že nemá záujem o žiadne náhradné plnenie a požaduje vrátenie ňou zaplatených peňazí. Toto akceptoval, nakoľko z e-mailovej komunikácie medzi stranami zo dňa 24.9.2014 (č.l. 380) je zrejmé, že žalobkyňa dala žalovanému dostatočne najavo, že nemá záujem o zájazd, ktorý jej bol zo strany žalovaného ponúknutý (z roku 2014), ale ani o žiadny iný zájazd. Od tohto okamihu tak bol žalovaný opätovne povinný plniť svoj dlh, pričom na úhradu tohto dlhu mohol použiť účet žalobkyne, z ktorého bola zaplatená
časť platby žalobkyne za prvý dohodnutý zájazd. V prípade, ak si nebol týmto číslom účtu istý, bolo jeho povinnosťou opätovne vyzvať žalobkyňu, aby uviedla spôsob akým si želá dlh uhradiť. Ak tak žalovaný neurobil, bol v omeškaní, ktoré vzniklo už v septembri 2014. Výška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná sadzba Európskej centrálnej banky pre refinančné obchody platná k prvému dňu omeškania. Táto sadzba bola ku dňu 1.10.2014 vo výške 0,05 %, preto určil výšku úrokov z omeškania na 5,05 %, žalobkyňa žiadala o priznanie úroku z omeškania vo výške 5,15 %, preto v časti presahujúcej priznané úroky z omeškania žalobu zamietol. 3.3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Pri posudzovaní úspechu zobral do úvahy, že žalobkyňa mala plný úspech vo vzťahu k žalovanej istine a vo vzťahu k žalovaným úrokom z omeškania bola čiastočne neúspešná, pričom výška tohto neúspechu je vo vzťahu k celkovej žalovanej istine, resp. celkovým priznaným úrokom z omeškania absolútne zanedbateľná. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník. 4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalovaný odvolanie, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). K svojej pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že zastáva názor, že v prípade všetkých troch zmlúv so žalobkyňou vystupoval iba ako sprostredkovateľ, nie ako obstarávateľ. Konal podľa § 3 ods. 2 písm. c/, d/ zákona č. 281/2001 Z.z. (ďalej ako „Zákon o zájazdoch “) a bodu 1.2 Všeobecných obchodných podmienok účasti na zájazde a platobné podmienky pre zájazdy organizované alebo sprostredkúvané CK TUI ReiseCenter Slovensko s.r.o. platnými v čase uzatvorenia zmlúv. Zákon nevylučuje možnosť, že by obstarávateľ zájazdu nemohol využiť tretiu osobu, tzv. sprostredkovateľa k tomu, aby v mene a na účet objednávateľa sprostredkovala uzavretie zmluvy o obstaraní zájazdu, pričom v takomto prípade nevzniká záväzkový vzťah medzi predajcom, ktorý sa nezaväzuje k plneniu podľa zmluvy, ale priamo s obstarávateľom, t. j. cestovnou kanceláriou, ktorá zájazd organizuje (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 25 Cdo 576/2000). V prípade prvých dvoch zmlúv zo dňa 25.7.2013 (ďalej ako „Zmluva č. 1“) a dňa 26.7.2013 (ďalej ako „Zmluva č. 2“) táto skutočnosť vyplýva z označenia „poskytovateľ služby/katalóg.“ Poskytovateľom sa pritom z hľadiska výkladu slovenského jazyka rozumie niekto, kto poskytuje obyčajne platené služby. Týmto subjektom v tomto prípade bola FTI, ktorá bola organizátorom zájazdu objednaného na základe Zmluvy č. 1 a Zmluvy č. 2, nie on. Emailom zo dňa 25.7.2013 bola pritom žalobkyňa informovaná, že „pred príletovou halou Vás bude čakať delegát cestovnej kancelárie FTI.“ Delegátom je pracovník obstarávateľa zájazdu, ktorý v mieste určenia zájazdu zastupuje cestovnú kanceláriu, pričom cestujúcemu poskytuje informačný a poradenský servis cestovnej kancelárie. Pokiaľ by bol obstarávateľom zájazdu, nepreviedol by žalobkyňou uhradenú cenu zájazdu na FTI a žalobkyňu by neupozornil na prítomnosť delegáta FTI, ale na vlastného delegáta. Poukázal na nelogické závery súdu prvej inštancie o vyhodnotení dôveryhodnosti tvrdenia žalobkyne, že Zmluvu č. 1 a č. 2 podpisovala na jeho pobočke v Banskej Bystrici. Žalobkyňa si vyššie uvedené zájazdy objednala telefonicky, na základe čoho jej boli zaslané aj zmluvy v rozdielne dni, dňa 25.7.2013 a dňa 26.7.2013. Pokiaľ by žalobkyňa skutočne osobne podpísala uvedené zmluvy na jeho pobočke v Banskej Bystrici, nevie prečo ich do dnešného dňa nebola schopná riadne podpísané predložiť, keďže minimálne jedným vyhotovením musí v súlade s § 741b ods. 3 Občianskeho zákonníka platného v roku 2013 disponovať. Dôkazné bremeno pritom je na strane žalobkyne a v tomto prípade je potrebné rešpektovať tzv. negatívne dôkazne bremeno, kedy on nemá povinnosť preukazovať neexistenciu určitej právnej skutočnosti (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 81/2010). Ďalej uviedol, že Zmluvy č. 1 a č. 2 boli platne uzatvorené v súlade s § 741b ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to inou vhodnou formou, obsahovali všetky zákonom požadované náležitosti. Hoci mu žalobkyňa nezaslala späť scany podpísaných uvedených zmlúv, obe strany ich považovali za platne uzatvorené v súlade § 741b ods. 1 Občianskeho zákonníka, prostredníctvom inej vhodnej formy. K neplatnosti Zmluvy č. 3 dôvodil, že žalobkyňa dňa 19.5.2014 ho telefonicky kontaktovala, že má záujem o zájazd do Turecka, na základe čoho jej v ten istý deň zaslal e-mailom dve ponuky. Následne ho žalobkyňa kontaktovala, že si vybrala jednu z dvoch zaslaných ponúk s tým, že sumu 1.219,25 € má použiť na úhradu tohto zájazdu, keď ju opätovne informoval, že voči nej eviduje preplatok. Na základe tohto telefonátu zaslal žalobkyni dňa 23.5.2014 e-mailom potvrdenie o rezervovaní ňou vybratého zájazdu pre ňu a jej matku a informoval ju aj o použití preplatku vo výške 1.219,25 € na úhradu zálohy na nový zájazd, tak ako to požadovala. Následne žalobkyni zaslal e-mailom zo dňa
26.5.2013 Zmluvu č. 3. Tvrdenia žalobkyne, že jej svojvoľne objednal pre ňu a jej matku zájazd, tvrdiac, že jeho zamestnancovi v roku 2013 povedala, že ak bude budúci rok (2014) všetko v poriadku, tak by mohli ísť na zájazd a asi na základe tohto pre ňu a jej matku objednal zájazd na základe Zmluvy č. 3., nie sú pravdivé. On je osobou podnikajúcej v oblasti cestovného ruchu s dlhoročnými skúsenosťami a dobrým menom v obchodných kruhoch, preto si nemôže len tak dovoliť pre niekoho svojvoľne objednať zájazd, nehovoriac o tom, že pri množstve zákazníkov zamestnanec nemá šancu pamätať si kedy a kto by mal záujem o zájazd budúci rok, na základe toho mu zaslal ponuku, resp. zmluvu o zájazde. Navyše Zmluvu č. 1 a č. 2 riešil úplne iný zamestnanec ako Zmluvu č. 3. Nevie, keby žalobkyňa nepovažovala Zmluvu č. 3 za uzatvorenú, prečo by ho dňa 8.9.2014 telefonicky požiadala o zaslanie ponuky zmeny ňou objednaného zájazdu, na základe ktorého jej aj e-mailom zo dňa 9.9.2014 zaslal ponuku. Nakoľko ale žalobkyňa ponuku neprijala, keďže sa k nej nevyjadrila, on objednaný zájazd nezmenil a v platnosti zostala pôvodná objednávka. Tvrdenia žalobkyne sú priamo v rozpore s vykonaným dokazovaním a nemajú oporu v žiadnych vykonaných dôkazoch. Žalobkyňa sama, najprv dňa 18.9.2014 telefonicky a následne e-mailom zo dňa 23.9.2014 stornovala ňou objednaný zájazd na základe Zmluvy č. 3 z rovnakých dôvodov ako zájazdy z roku 2013, teda zo zdravotných dôvodov jej matky, pričom žiadala o vystavenie potvrdenia o stornovaní k dátumu jej storna na základe telefonátu, t. j. ku dňu 18.9.2014. Argumentácia žalobkyne, ktorú akceptoval aj súd prvej inštancie, že sa len laicky snažila docieliť, aby on zobral na vedomie, že o zájazd, o ktorom predtým diskutovali, nemá záujem a zabránila mu, aby preplatok vo výške 1.219,25 € bol použitý ako záloha na úhradu zájazdu zo Zmluvy č. 3, sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, samotným konaním žalobkyne a jej výpoveďou na pojednávaní konanom dňa 1.12.2023. Dal do pozornosti zásadu vigilantibus iura scripta sunt, kedy sa žalobkyňa o preplatok vo výške 1.219,25 € dlhodobo nezaujímala, na jeho predchádzajúce výzvy (e-mail zo dňa 1.10.2013, 21.10.2013 a 8.1.2014) o zaslanie čísla účtu, na ktorý jej vie preplatok zaslať nereagovala, sama súhlasila s použitím tohto preplatku na úhradu zálohy za nový zájazd a voči tomuto nemala žiadne námietky. Nemohol bez potvrdenia čísla účtu zaslať preplatok žalobkyni, nakoľko by nekonal s odbornou starostlivosťou; v prípade, ak by bankový účet, ktorého bol zájazd zo Zmluvy č. 1 a č. 2 zaplatený bol zrušený alebo patril niekomu inému ako žalobkyni, vznikla by škoda. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal nárok na náhradu trov v celom rozsahu. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že považuje napadnuté rozhodnutie za správne po vecnej i právnej stránke. Súd prvej inštancie zrozumiteľne, dostatočne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol ako sa vysporiadal s podanou žalobou a jednotlivými dôkazmi, aké závery z nich vyvodil a na akom základe rozhodol jednotlivými výrokmi rozhodnutia o veci samej, pričom sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožnila. Obsah a rozsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia považuje tiež za plne súladné so zákonnými ako i ústavnými požiadavkami na spravodlivé súdne konanie a odvolanie žalovaného podľa jeho obsahu považuje za prejav subjektívnej nespokojnosti s výsledkom konania, ktorá však sama osebe nie je právne relevantná. V rozpore so žalovaným vytýkanými nedostatkami má za to, že napadnuté rozhodnutie dáva primerané odpovede na všetky relevantné a podstatné stranami vznesené právne i skutkové otázky, je teda odôvodnené presvedčivo, racionálne a dostatočným spôsobom. Žalovaný v odvolaní polemizuje so závermi súdu prvej inštancie a opakuje svoje tvrdenia a argumentáciu, ktorú už predniesol v konaní pred súdom prvého stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu), pričom ale neuviedol žiadne nové alebo také skutočnosti, ktoré by už neboli v súdnom konaní vyhodnotené a na ktoré by súd prvej inštancie už nebol poskytol odpoveď a svoje posúdenie. Považuje preto tvrdenia žalovaného uvedené v časti III. jeho odvolania za nesprávne a nepreukázané, pričom súd prvej inštancie podľa jej názoru postupoval plne súladne nielen so zisteným skutkovým stavom, ale správne aplikoval aj príslušné hmotnoprávne ustanovenia viažuce sa k tzv. spotrebiteľským zmluvám v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a procesnoprávne ustanovenia ohľadom sporov s ochranou slabšej strany, resp. spotrebiteľských sporov v zmysle § 290 a nasl. C.s.p. Rovnako sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní riadil inštrukciami a vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu v tejto veci, ktoré boli obsiahnuté v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.5.2022, sp.zn. 4 Cdo 233/2021. K tvrdeniam žalovaného v odvolaní o (ne)platnosti uzavretia zmluvy o zájazde v roku 2014 konštatovala, že je nutné prisvedčiť správnosti právneho posúdenia súdu prvej inštancie, že ona v danom prípade žiadnu ďalšiu zmluvu o zájazde so žiadnym subjektom neuzavrela, ani so žiadnou zmluvou a jej podmienkami nikdy nevyslovila súhlas. Opakované poukazovanie žalovaného na to, že s ňou počas trvania nepriaznivých osobných a zdravotných pomerov v jej rodine nijako nekomunikovala, je len pokusom žalovaného o zrieknutie sa svojej zodpovednosti za
to, že údajnú zmluvu o zájazde z roku 2014 považovala za platne uzavretú bez existencie a preukázania akéhokoľvek prejavu jej vôle, ktorý by k uzavretiu takého právneho úkonu smeroval, čo však musí byť nevyhnutne vyhodnotené iba na neprospech žalovaného, nakoľko sa jedná o dodávateľa služieb dlhodobo podnikajúceho v oblasti cestovného ruchu. Hoci sa žalovaný podľa obsahu ním podaného odvolania domáha korekcie skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie, ona je toho názoru, že prvostupňový (správne prvoinštančný, poznámka odvolacieho súdu) súd sa po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie vecou riadne zaoberal, doplnil v naznačenom smere dokazovanie a rozhodol o jej nárokoch pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom. Dala do pozornosti svoje písomné podania a ústne prednesy, ktoré učinila v konaní, ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, najmä body 13. až 15., 17. až 20., 22. až 24. a 30. až 31. Ako tvrdila, zmluvy o zájazde z roku 2023 boli platne uzavreté so žalovaným ako obstarávateľom a organizátorom zájazdu, ktorý v dôsledku jej odstúpenia od zájazdu (jeho stornovania) bol povinný vrátiť jej zostatky zaplatených cien zájazdov po odrátaní sumy storna. Pokiaľ tak žalovaný dodnes neurobil a k uzavretiu žiadnej ďalšej zmluvy medzi sporovými stranami nedošlo, potom sa žalovaný bezdôvodne na jej úkor obohatil a toto bezdôvodné obohatenie je povinný jej vydať, nakoľko si svoj existujúci nárok včas uplatnila podanou žalobou. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadala náhradu trov konania. 6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že žalobkyňa nereagovala na ním konkrétne uvedené skutočnosti v odvolaní. Zotrval na dôvodoch uvedených v odvolaní a na tom, že napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne po vecnej i právnej stránke. Zopakoval tvrdenia uvedené v odvolaní o tom, že ani pri jednej z troch zmlúv o zájazde uzatvorených so žalobkyňou nevystupoval ako obstarávateľ, vždy ako sprostredkovateľ, ako aj na tom, že žalobkyňa nebola schopná predložiť riadne podpísané Zmluvy č. 1 a č. 2 napriek tomu, že tvrdila, že tieto zmluvy podpísala v jeho pobočke v Banskej Bystrici. Vyjadril sa opätovne ako v odvolaní k okolnostiam uzavretia Zmluvy č. 3. Považuje všetky zmluvy za platne uzatvorené, pričom v nich vystupuje ako sprostredkovateľ, nie ako obstarávateľ/organizátor zájazdu, ktorým bola spoločnosti FTI, z dôvodu ktorého nie je pasívne vecne legitimovaný. Zotrval na odvolacom návrhu. 7. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli. 8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.219,25 € s príslušenstvom a výroku III. o náhrade trov konania, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že zmluvu o obstaraní zájazdu podľa zákona č.
281/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov č. XXXXXX, zo dňa 22.8.2013, na základe objednávky žalobkyne zo dňa 25.7.2013 (č.l. 20 spisu) a zmluvu o obstaraní zájazdu v zmysle zákona č. 281/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov č. XXXXXX, zo dňa 22.8.2013, na základe objednávky žalobkyne zo dňa 26.7.2013 (č.l. 22 spisu) vyhotovila spoločnosť CK TUI ReiseCenter Slovensko s.r.o., t. j. cestovná kancelária. V uvedených zmluvách je ako poskytovateľ služby/katalóg uvedená spoločnosť FTI Touristik. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 281/2001 Z.z. je cestovná kancelária podnikateľ, ktorý na základe živnostenského oprávnenia organizuje, ponúka a predáva zájazdy a uzatvára zmluvu o obstaraní zájazdu. Z ustanovenia § 3 ods. 2 písm. c/, d/ citovaného zákona je zrejmé, že cestovná kancelária sprostredkúva predaj jednotlivých služieb pre inú cestovnú kanceláriu a v prípade, ak sprostredkúva predaj zájazdov pre inú cestovnú kanceláriu, zmluva o zájazde sa v týchto prípadoch musí uzatvoriť v mene cestovnej kancelárie, pre ktorú zájazd sprostredkúva a táto zodpovedá za plnenie zmluvy o zájazde. 12. V danom spore mal odvolací súd za to, že obstarávateľom zájazdu v zmysle uvedených zmlúv bol žalovaný a nie spoločnosť FTI Touristik, pretože tak ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 25.5.2022, sp.zn. 4 Cdo 233/2021, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.10.2020, sp.zn. 15 Co 187/2019 (v poradí prvý) i rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.5.2018, č.k. 19 C 8/2016-140 (v poradí prvý), v predmetných zmluvách nie je výslovne uvedené, že žalovaný sprostredkoval ich uzatvorenie pre spoločnosť FTI Touristik. Rovnako z týchto zmlúv ani nie je zrejmé, že by sa uzatvárali v mene cestovnej kancelárie, pre ktorú zájazd sprostredkúva, teda spoločnosť FTI Touristik. Navyše z e-mailovej komunikácie medzi sporovými stranami týkajúcej sa predmetných zájazdov vyplýva, že žalobkyňa komunikovala so žalovaným, nie spoločnosťou FTI Touristik (č.l. 24, 25, 30 až 32 spisu). Odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že v danom spore ide o spotrebiteľský vzťah, pričom v zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie za nedôvodnú. 13. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdeniami žalovaného uvedené v jeho odvolaní o tom, že Zmluva č. 3, a to zmluva o obstaraní zájazdu v zmysle zákona č. 281/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov č. XXXXXX, zo dňa 26.5.2014, bola uzavretá platne. V konaní bolo preukázané, že sporové strany medzi sebou komunikovali telefonicky i prostredníctvom e-mailov (č.l. 52 až 58 spisu), pričom ponuka na zájazd v roku 2014 bola žalobkyni zaslaná v máji 2014 e-mailom (č.l. 52, 53 spisu) , k čomu sa nijako nevyjadrila, ani neoznámila žalovanému žiadne námietky. Žalovaný bol označený v tejto zmluve už ako sprostredkovateľ, ktorý vyhotovil dňa 26.5.2014 uvedenú zmluvu, v ktorej je ako obstarávateľ zájazdu uvedená spoločnosť FTI Touristik GmbH, celková cena splatná u sprostredkovateľa, prijatá záloha v sume 1.219,25 € s tým, že doplatok rezervácie je splatný do 29.8.2014 (č.l. 55 spisu), ktorú žalobkyňa neskôr stornovala (č.l. 327 spisu). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku odôvodnil prečo dospel k záveru, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy v roku 2014, ku ktorým dôvodom ešte odvolací súd uvádza nasledovné. Cestovná zmluva sa uzatvára písomnou formou a vznikne na základe zmluvného konsenzu strán zmluvy o podstatných náležitostiach zmluvy. Nakoľko sa cestovná zmluva uzatvára písomne, potom aj návrh na jej uzavretie musí mať písomnú formu. Ak bol návrh cestovnej kancelárie na uzatvorenie písomnej cestovnej zmluvy obsahujúci jej podstatné náležitosti podpísaný iba zástupcom cestovnej kancelárie a nie aj objednávateľom, je potrebné takto vyhotovenú listinu považovať za návrh cestovnej kancelárie na uzavretie kúpnej zmluvy v zmysle § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko iba ona tento návrh ako konajúca osoba podpísala. Rezerváciu zájazdu zo strany objednávateľa nemožno považovať za uzavretie cestovnej zmluvy. 14. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný svojvoľne pre ňu a jej matku objednal zájazd v roku 204, vyhodnotil ako účelové. Je nepravdepodobné, že by žalovaný sám od seba pripravil pre žalobkyňu ponuku zájazdu s konkrétnym termínom jeho konania a cenou. Odvolací súd tak prisvedčil argumentácii žalovaného v jeho odvolaní o tom, že tvrdenia žalobkyne, že svojvoľne objednal pre ňu a jej matku zájazd, tvrdiac, že jeho zamestnancovi v roku 2013 povedala, že ak bude budúci rok (2014) všetko v poriadku, tak by mohli ísť na zájazd a na základe toho objednal zájazd na základe Zmluvy č. 3, sú nepravdivé. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný e-mailom zo dňa 23.5.2014 oznámil žalobkyni „Mate to rezervovane“, s uvedením odletov, príletu, hotela, kompletnej ceny a že má u nich z predchádzajúceho storna sumu 1.219,- €, čo použijú na jej zálohu za tento zájazd a deň, dokedy je potrebné uhradiť doplatok (č.l. 53 spisu). Ďalším e-mailom zo dňa 26.5.2014 oznámil žalovaný žalobkyni, že jej v prílohe
posiela jej prihlášku už s odrátanou zálohou 1.219,- € (č.l. 594 spisu); žalobkyňa na uvedené emaily nereagovala, napriek tomu žalovaný vyhotovil vyššie uvedenú zmluvu o obstaraní zájazdu, ktorú podpísal iba on a ako zálohu za zájazd použil predchádzajúci zostatok zo storna za zmlúv z roku 2013. Odvolací súd má za to, že išlo v tomto prípade iba o návrh zmluvy, ako aj konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorý žalobkyňa neprijala. Ak žalovaný použil preplatok, ktorý vznikol žalobkyni zo zrušených zmlúv z roku 2013 na zálohu na zájazd v roku 2014, urobil tak neoprávnene, bez súhlasu žalobkyne. Žalovaný v konaní svoje tvrdenie o tom, že mu žalobkyňa telefonicky uviedla, že má sumu 1.219,25 € použiť na úhradu tohto zájazdu, nepreukázal. Odvolací súd dodáva, že ak by aj došlo k platnému uzavretiu Zmluvy č. 3 medzi stranami sporu, nič neoprávňovalo žalovaného na použitie uvedeného preplatku na zálohu na zájazd v roku 2014 bez súhlasu žalobkyne. 15. V konaní bolo taktiež preukázané, že žalovaný e-mailom zo dňa 1.10.2013 oznámil žalobkyni, že rozdiel medzi storno poplatkom a cenou zájazdu jej vráti a poprosil ju o uvedenie čísla účtu (č.l. 30 spisu). Z e-mailu žalovaného zo dňa 8.1.2014 jednoznačne vyplýva, že žalovaný pripomenul žalobkyni, že má u nich peniaze za zájazd, ktorý si u nich zakúpila a neskôr stornovala, že je to rozdiel medzi sumou, ktorú zaplatila a odrátaný storno poplatok a žiadal ju o uvedenie čísla účtu, kam má peniaze poslať (č.l. 32 spisu). Žalovaný si tak bol vedomý toho, že zo stornovaných zájazdov z roku 2013 vznikol žalobkyni u neho preplatok, ktorý jej bol povinný vrátiť, čo doteraz neurobil, pričom ho ako zálohu na ďalší zájazd použil, ako už bolo uvedené, neoprávnene. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že mu žalobkyňa neoznámila číslo účtu a tak jej preplatok nemohol vrátiť, nakoľko mohol využiť napríklad možnosť zaslania preplatku formou poštovej poukážky, čo neurobil. Tým, že žalovaný nevrátil žalobkyni vzniknutý storno poplatok zo zmlúv z roku 2013 sa bezdôvodne obohatil na jej úkor, nakoľko získal majetkový prospech plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, z dôvodu ktorého je povinný toto bezdôvodné obohatenie žalobkyni vrátiť. 16. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dôvodní, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným súdom za správne.
18. Vzhľadom na skutočnosť že žalovaný podal odvolanie aj voči výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol, t. j. do výroku, ktorým bolo rozhodnuté v jeho prospech, odvolací súd odvolanie žalovaného proti tomuto výroku podľa § 386 písm. b/ C.s.p. odmietol, pretože odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.). 19. Napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. i vo výroku III. o náhrade trov konania, pretože žalovaný podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak svoje odvolanie vo vzťahu k tomuto výroku neodôvodnil, preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalobkyňa odvolanie nepodala. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 20.1. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 20.2. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola úspešná v dovolacom konaní, odvolací súd jej priznal podľa § 453 ods. 1, § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 20.3. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho i dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).