Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/211/2021 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021201266 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1021201266.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL. M., v právnej veci žalobkyne: JUDr. G. F., H.. XX.XX.XXXX, A. X, XXX XX C., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti č.: 40386/2017/152/RK zo dňa 09.10.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. JUDr. G. F., H.. XX.XX.XXXX, A.Á. X, XXX XX C. (ďalej aj ako „žiadateľka“) na základe žiadosti zo dňa 24.01.20147 o zápis do registra mediátorov, bola po splnení zákonných podmienok zapísaná Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky do registra mediátorov dňa 06.02.2017, a to pod č. 1676. 2. Žiadateľka dňa 14.06.2017 doručila na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora zapísanej v reg. mediátorov pod č. 1676, a to podľa ustanovenia § 8a ods. 1 zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o mediácii“), z dôvodu, že je zamestnaná ako štátna zamestnankyňa na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, a preto nemôže vykonávať činnosť mediátora. 3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 8 ods. 1 zákona o mediácii, v spojitosti s ustanovením § 8a ods. 1 tohto zákona a s ustanovením § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Správny poriadok“) rozhodnutím č. 40386/2017-152 zo dňa 13.07.2017 (ďalej „aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) žiadosť žiadateľky vo veci dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora v zmysle ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii, zamietlo. 4. Prvostupňový orgán v odôvodnení uviedol, že v zmysle príslušných zákonných ustanovení zákona o mediácii inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora spočíva vo vážnych prekážkach na strane mediátora, ktoré v celosti po určitý čas bránia výkonu činnosti mediátora. Rámec osobných dôvodov vo všeobecnosti je integrovaný do osobnej sféry a nie do sféry pracovnej, a fakticky sa osobné dôvody spájajú s významnými skutočnosťami a okolnosťami osobnej povahy, ktoré majú základ v súkromnej sfére osôb, a preto je vylúčené, aby existencia štátnozamestnaneckého pomeru tvorila významný osobný, prípadne iný dôležitý dôvod, ktorý by bránil výkonu činnosti mediátora. 5. Uviedol, že podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o mediácii výkon činnosti mediátora je podnikaním, pričom nebráni výkonu iných povolaní s výnimkou tých, u ktorých osobitný predpis výslovne zakazuje vykonávať podnikateľskú činnosť, napr. zákon o štátnej službe. Pre určenie dôvodnosti dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora je irelevantné, či žiadateľ vykonáva dočasnú alebo stálu štátnu službu, v danom prípade je relevantná iba existencia prekážky výkonu činnosti mediátora ako taká. V tomto kontexte výkon určitej pracovnej činnosti alebo štátnozamestnaneckého pomeru nezakladá a ani nemôže zakladať objektívnu prekážku, ale iba prekážku subjektívneho charakteru, ktorú v prípade kolízie štátnozamestnaneckého pomeru a podnikania rieši ustanovenie § 112 ods. 9 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe“), podľa ktorého, je štátny zamestnanec povinný do 30 dní odo dňa vzniku štátnozamestnaneckého pomeru písomne preukázať skončenie podnikania spôsobom vyplývajúcim z osobitného predpisu (napr. zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „živnostenský zákon“), zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov) (ďalej len ako „zákon o „advokácii“) alebo zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Notársky poriadok“). 6. Zároveň prvostupňový orgán zdôraznil, že inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora sa zásadne odlišuje napríklad od inštitútu pozastavenia výkonu advokácie (§ 8 zákona o advokácii), a naopak vychádza skôr zo spoločných zásad, na ktorých je budované aj prerušenie výkonu funkcie súdneho exekútora na vlastnú žiadosť (§ 15a ods. 4 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Exekučný poriadok“)). Poukázal na to, že v tomto kontexte, ak ustanovenie hovorí o skončení podnikania a v dôsledku toho odkazuje na osobitný predpis, mal za to, že úkonom smerujúcim k skončeniu podnikania nie je žiadosť o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora, ale žiadosť o vyčiarknutie z registra mediátorov. Uviedol, že pre tento prípad Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 8 ods. 5 písm. a) zákona o mediácii vyčiarkne žiadateľa na jeho písomnú žiadosť z registra mediátorov, s tým, že to mu nebráni, aby bol podľa ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o mediácii opätovne zapísaný do registra mediátorov. Preto je nepochybné, že zákon o štátnej službe ponecháva spôsob skončenia podnikania na osobitný zákon upravujúci daný výkon činnosti, pričom dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora je možné jednak na základe preukázanej existencie vážnych rodinných alebo osobných dôvodov, a jednak v prípade, ktorý je ex offo vyhradený Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a umožňuje mu aj bez návrhu z dôležitých dôvodov výkon činnosti mediátora rozhodnutím dočasne pozastaviť. Mal za to, že aj iný dôležitý dôvod v zmysle ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii spočíva v osobnej sfére mediátora, avšak za taký nepovažoval pracovnú sféru. 7. Uviedol, že je vylúčené, aby dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora bolo zo zákona nárokovateľné. Z dikcie ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii nevyplýva pre Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky povinnosť vyhovieť písomnej žiadosti mediátora o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora a zákon mu dáva len možnosť, nie povinnosť tak urobiť, ak o to mediátor písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky musí najmä sledovať verejný záujem na výkone mediácie, a preto dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora je aktuálne iba v prípade vážnych prekážok na strane mediátorov, ktoré im nebudú na určitý čas úplne umožňovať výkon činnosti mediátora, a teda nie v prípade prekážok, ktoré by mali za cieľ iba dočasné nevykonávanie mediácie z dôvodu súbežného výkonu iných činností alebo povolaní, s ktorými by sa výkon mediácie z titulu iných právnych predpisov nezlučoval. 8. Prvostupňový orgán s ohľadom na vyššie uvedené, podľa ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii, v spojitosti s ustanovením § 32 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku, dospel k záveru, že v danom prípade na strane žiadateľky nebola preukázaná existencia vážnych rodinných alebo osobných dôvodov, a tým neboli splnené zákonné podmienky podľa ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii pre vydanie rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu činnosti mediátora. 9. Žiadateľka podala proti prvostupňovému rozhodnutiu rozklad, v ktorom namietala, že prvostupňové rozhodnutie je nezákonné, vecne nesprávne a skutkovo aj právne nepodložené, a žiadala o jeho zrušenie, resp. aby bolo jej žiadosti o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora vyhovené. 10. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj ako druhostupňový orgán“), rozhodnutím č.: 40386/2017/152/RK zo dňa 09.10.2017 rozklad podaný žiadateľkou zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 40386/2017-152 zo dňa 13.07.2017 z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných podmienok pre dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora. 11. Uviedol, že pre správne pochopenie inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora je potrebné uvedomiť si, že štátnozamestnanecký pomer nie je prekážkou vo výkone činnosti mediátora, ale výkon činnosti mediátora je prekážkou pri výkone štátnej služby v zmysle zákazu obsiahnutého v zákone o štátnej službe. Ratio legis inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora je zamerané na celkom iný druh prekážok, ktoré v celosti po určitý čas bránia výkonu činnosti mediátora podľa zákona o mediácii. Záver daný prvostupňovým orgánom je zrejmý tak z teleologického ako aj systematického výkladu inštitútov štátnej služby a výkonu činnosti mediácie, ktorých nezlučiteľnosť z pohľadu trvania štátnozamestnaneckého pomeru zakladá podnikanie, ale aj zo skutočnosti, že existencia štátnozamestnaneckého pomeru neimplikuje existenciu vážneho rodinného, osobného ani iného vážneho dôvodu (ako predpokladá zákon o mediácii). 12. Druhostupňový orgán sa plne stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím v otázke zaradenia vážnych rodinných, osobných alebo iných vážnych dôvodov do osobnej sféry jednotlivca a poukázal na rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou prekážkou u mediátora, pričom zastával názor, že štátnozamestnanecký pomer je subjektívnou prekážkou, takou, pre ktorú existuje riešenie v podobe osobitnej právnej úpravy. Žiadateľ sa môže rozhodnúť, či chce zostať pôsobiť v štátnozamestnaneckom pomere, alebo vykonávať činnosť mediátora - čo je vyjadrením subjektívnosti. Objektívna prekážka predpokladá také dôvody, ktoré osoba nevie bez ohľadu na svoju vôľu ovplyvniť. 13. K namietanému obmedzeniu slobodného výberu povolania druhostupňový orgán uviedol, že tento argument je tendenčný, už úkon spočívajúci v žiadosti o pozastavenie výkonu činnosti mediátora preukazuje, že žiadateľka sa slobodne rozhodla uprednostniť svoj štátnozamestnanecký pomer pred výkonom mediácie. 14. Druhostupňový orgán tiež zdôraznil verejný záujem na výkone mediácie, v dôsledku ktorého je povinný vykladať inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora reštriktívne, iba pre prípady, kedy existujú prekážky, ktoré v celosti nebudú mediátorovi umožňovať výkon činnosti úplne, a teda nie v prípade prekážok, ktoré by mali za cieľ výhradne dočasné nevykonávanie mediácie z dôvodu súbežného vykonávania iného povolania, s ktorými by sa výkon mediácie (z dôvodu úpravy v príslušných predpisoch upravujúcich dané povolanie, nie v zákone o mediácii) vylučoval. V opačnom prípade by Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky mohlo spôsobiť stav, že pri relatívne veľkom počte mediátorov zapísaných v registri, nebude z dôvodu dočasného pozastavenia civilná mediácia dostupná. II. Žaloba 15. Žalobou podanou na poštovú prepravu dňa 21.12.2017, doručenou na Krajský súd v Bratislave dňa 22.12.2017, sa žalobkyňa v zákonnej lehote domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č.: 40386/2017/152/RK zo dňa 09.10.2017, doručeného jej dňa 27.10.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 40386/2017-152 zo dňa 13.07.2017, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhovala, aby ich správny súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 16. Žalobkyňa namietala, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) a že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), a to vo vzťahu k poskytnutému výkladu „vážnych rodinných alebo osobných dôvodov“, ako aj „iných dôležitých dôvodov“, na ktorom je založené zamietnutie žiadosti žalobkyne. 17. Argumenty uvedené v napadnutom ako aj v prvostupňovom rozhodnutí, žalobkyňa považovala za protirečivé, vnútorne rozporné a nezrozumiteľné a mala za to, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia ustanovenia inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora v zmysle ustanovenia § 8a zákona o mediácii, čoho dôsledkom bolo nesprávne posúdenie jej žiadosti a že v tomto smere boli obidve rozhodnutia nedostatočne odôvodnené. 18. Poukázala na ustanovenie § 8a zákona o mediácii, v zmysle ktorého Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediátor o pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov a zároveň, že výkon činnosti mediátora môže dočasne pozastaviť aj z iného dôležitého dôvodu, pričom dočasné pozastavenie výkonu činnosti nemôže trvať viac ako tri roky. 19. Namietala že, rozhodnutie neobsahuje žiadne zdôvodnenie vo vzťahu k uvádzanému ustanoveniu § 8a zákona o mediácii a slovnému spojeniu tu uvádzanému, obmedzuje sa len na konštatovanie, že ide o nutnosť, aby prekážky spadali do osobnej sféry jednotlivca, nakoľko len tieto sú subjektívneho charakteru a v celosti bránia po určitý čas výkonu činnosti mediátora. 20. Dôvodila, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie limituje možnosti aplikácie inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora na „osobnú sféru života jednotlivca“ a že zákon o mediácii ani dôvodová správa k nemu, neobsahuje však žiadnu takúto limitáciu, naopak, z gramatického výkladu ako aj logického výkladu výrazu „vážny rodinný, osobný...alebo iný vážny dôvod“ možno jednoznačne vyvodiť, že orgán verejnej správy bude pri hodnotení prihliadať na vážne dôvody majúce základ v rodinnej situácii, na vážne dôvody majúce základ v osobnej situácii (inej ako rodinnej) a na iné vážne dôvody - pričom táto kategória je otvorená. Samo uvádzané slovné spojenie obsahuje výraz „osobné dôvody“, avšak len ako jednu z možností, nie jedinú možnosť. Zdôraznila, že ak sú redukované tieto kritéria len na osobnú sféru jednotlivca, je to v rozpore s princípom legitímneho očakávania a potom je napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím nezrozumiteľné. Zastávala názor, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán, mali v rozhodnutiach dostatočne a zrozumiteľne odôvodniť, prečo napriek jednoznačnému slovnému spojeniu „vážne rodinné alebo osobné dôvody“ alebo „iné vážne dôvody“ tieto limituje len na osobnú sféru života jednotlivca a za ktorú navyše nepovažuje aktivity v pracovnej oblasti. 21. Poukázala na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol verejný záujem na výkone mediácie ako zdôvodnenie reštriktívneho výkladu inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora. 22. Podľa názoru žalobkyne vyššie uvedené zdôvodnenie však vo svetle jednoznačného slovného spojenia obsiahnutého v § 8a zákona o mediácii jednak neobstojí, je v rozpore s jeho princípom a jednak toto tvrdenie je protirečivé s reálnym stavom, ako aj s ďalšími časťami rozhodnutia o rozklade. 23. Uviedla, že taktiež neobstojí tvrdenie žalovaného, že benevolentným výkladom inštitútu dočasného pozastavenia výkonu mediácie nastane stav, kedy bude veľký počet mediátorov zapísaných v registri s pozastavením výkonu činnosti, a teda, že by mohol spôsobiť v konečnom dôsledku nedostatok mediátorov reálne vykonávajúcich svoju činnosť. 24. Nesúhlasila s názorom žalovaného, že keďže z dôvodu pracovného zaradenia nemôže dočasne vykonávať reálne aktivity mediátora, by mala požiadať o vyčiarknutie z registra mediátorov. 25. Ďalej považovala za nezrozumiteľné a nezdôvodnené vyjadrenie orgánu verejnej správy, že „...štátnozamestnanecký pomer nie je prekážkou vo výkone činnosti mediátora, ale naopak, výkon činnosti mediátora je prekážkou pri výkone štátnej služby v zmysle zákazu obsiahnutého v zákone o štátnej službe...“. 26. Žalobkyňa ďalej uviedla, že zákon o štátnej službe, obsahuje zákaz podnikať, pričom zároveň dáva možnosť písomne preukázať skončenie, pozastavenie, alebo prerušenie podnikania spôsobom vyplývajúcim z osobitného predpisu. Podľa jej názoru, zo zákona o štátnej službe vyplýva možnosť prerušenia podnikania spôsobom vyplývajúcim z osobitného predpisu a tým je aj zákon o mediácii, avšak tento vykladá nezrozumiteľne spôsobom, ktorý umožňuje v súlade so zákonom o štátnej službe preukázať len skončenie podnikania, nie prerušenie, hoci zákon o mediácii vyslovene inštitút prerušenia podnikania (dočasného pozastavenia výkonu činnosti) pozná. Zároveň zákon o mediácii nemá taxatívne uvedené dôvody prerušenia výkonu mediácie, naopak, prerušenie mediácie viaže na pomerne širokú formuláciu osobných, rodinných, resp. iných vážnych dôvodov, do ktorých výkon práce v štátnozamestnaneckom pomere podľa žalobkyne jednoznačne spadá. Poznamenala, že nie je teda zrejmé, z čoho vychádzal orgán verejnej správy, keď tvrdil, že pre štátneho zamestnanca je relevantná vo vzťahu k mediácii iba tá časť ustanovenia § 112 ods. 9 zákona o štátnej službe, ktorá hovorí o skončení činnosti, a nie je relevantná časť o pozastavení činnosti. 27. Žalobkyňa mala za to, že v rámci právneho posúdenia mohol orgán verejnej správy postupovať analogicky s ustanoveniami právneho poriadku, ktoré riešia obdobné vzťahy. Takýto postup je aj v súlade s princípom právnej istoty a princípom legitímneho očakávania a v tejto súvislosti poukázala na to, že z napadnutého rozhodnutia absolútne nie je zrejmé, v čom sa v právnom poriadku zásadne odlišujú inštitúty dočasného pozastavenia oproti zákonu o mediácii a ktoré by viedli k záverom uvádzaným žalovaným. 28. Namietala, že rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia v dôsledku nezaradenia dôvodov uvádzaných žalobkyňou do kategórie osobných, rodinných, iných vážnych dôvodov a mala za to, že výkon štátnozamestnaneckého pomeru spadá do sféry dôvodov umožňujúcich využiť inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora. 29. Zdôraznila, že vzhľadom na to, že zákonodarca bližšie nešpecifikoval, a to ani v texte zákona o mediácii, ani v texte dôvodovej správy, čo myslí takýmito dôvodmi, je v rámci výkladu opodstatnenosti takýchto dôvodov potrebné prihliadať na samotnú podstatu inštitútu dočasného pozastavenia činnosti mediátora v analogických prípadoch a zohľadniť legitímne očakávania vychádzajúce z požiadavky právnej istoty. Nesúhlasila so stanoviskom žalovaného, že musí ísť o dôvod spočívajúci v „osobnej sfére života jednotlivca“, výkon povolania z tejto oblasti vylučuje. Podľa názoru žalobkyne je výkon určitého povolania neoddeliteľná súčasť integrity osobnosti. Tiež právo na slobodný výber povolania a prípravu naň je jedným zo základných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky každému jednotlivcovi. 30. Žalobkyňa zastávala názor, že výkon štátnozamestnaneckého pomeru možno klasifikovať ako vážny osobný dôvod, ktorý je možné vyhodnotiť ako dôvod na pozastavenie činnosti na vymedzené obdobie. Uviedla, že nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti by sa „osobné dôvody“ mali spájať len s tými skutočnosťami a okolnosťami osobnej povahy, ktoré majú základ v súkromnej sfére osôb keďže dané pracovné zaradenie, ktoré neumožňuje podnikanie, možno chápať ako iný vážny dôvod. Ak teda žalobkyňa momentálne pracuje ako štátny zamestnanec, kde podnikanie nie je možné, ide jednoznačne o „vážnu prekážku“, ktorá v „celosti“ a po „určitý čas“ bráni výkonu činnosti mediátora počas trvania jej štátno-zamestnaneckého pomeru na ústrednom orgáne štátnej správy. Podľa žalobkyne je nevyhnutné, aby žalovaný v rámci správnej úvahy, pri posúdení dôvodov na jej strane, tieto zhodnotil komplexne a aplikoval na vzniknutú situáciu ustanovenie § 8a zákona o mediácii právne súladným výkladom. 31. Zároveň žalobkyňa argumentovala, že právna úprava mediácie (aj podľa dôvodovej správy) vychádza z harmonizovanej úpravy na úrovni EÚ. 32. Ďalej namietala, že rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia a nezrozumiteľnosťou v dôsledku diskriminácie určitej kategórie fyzických osôb, pokiaľ ide o slobodný výber povolania a prípravu naň. 33. Nesúhlasila s názorom žalovaného, že „mediácia nie je prekážkou výkonu štátnej služby, ale štátna služba je prekážkou výkonu činnosti mediátora“ a uviedla, že je absurdný, pretože jednoznačne vylučuje všetkých štátnych zamestnancov z možnosti rozvíjať svoje vzdelávanie v oblasti mediácie a získať povolenie na výkon činnosti mediátora s tým, že zákon o mediácii jednoznačne nastavuje postupnosť krokov a to absolvovanie vzdelávania a zápis do registra najneskôr do 6 mesiacov od skončenia vzdelávania. 34. Poukázala na to, že v prípade prijatia výkladu žalovaného by bol akýkoľvek štátny zamestnanec jednoznačne diskriminovaný v možnosti prípravy na povolanie mediátora, nakoľko túto by mohol absolvovať až po skončení štátnozamestnaneckého pomeru (resp. prinajmenšom len pár mesiacov pred jeho skončením), aby sa „stihol“ v lehote 6 mesiacov od vydania osvedčenia o skúške zapísať do zoznamu mediátorov a mohol tak vykonávať povolanie mediátora ihneď po zápise. 35. Zároveň uviedla, že takýto výklad zároveň je v rozpore so záujmom zákonodarcu na výkone činnosti mediácie, keďže namiesto toho, aby štátny zamestnanec dočasne prerušil svoju činnosť mediátora využitím zákonnej možnosti žiadosti o dočasné pozastavenie činnosti mediátora na maximálne 3 roky, je nútený požiadať priamo o vyčiarknutie z registra mediátorov, a tým navždy prísť o svoju kvalifikáciu, ktorú získal riadnym vykonaním skúšky mediátora a získaním osvedčenia o takejto skúške. 36. Ďalej žalobkyňa mala za to, že vzhľadom na absenciu špeciálnej výslovnej úpravy vzťahov štátnych zamestnancov a mediátorov, je možné legitímne očakávať obdobnú aplikáciu zákona o mediácii a výklad uvedených osobitných predpisov, (teda možnosť požiadať o prerušenie činnosti advokáta, mediátora a pozastavenie živnosti). Opačný postup je porušením práva na slobodný výber povolania a prípravu naň. 37. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala taktiež na skutočnosť, že žalovaný neuviedol, či možno zvoliť postup, podľa ktorého po osvedčení o skúške požiada absolvent o zápis do registra mediátorov v danej lehote šesť mesiacov, následne požiada o vyčiarknutie zo zoznamu a po skončení štátnozamestnaneckého pomeru požiada o opätovný zápis bez toho, aby bol povinný opätovne skladať skúšku a získať tak nové osvedčenie o mediácii, pretože, ak by bolo potrebné získať nové osvedčenie a zapísať sa v šesťmesačnej lehote od jeho získania, vyžadovalo by to opätovne absolvovať vzdelávanie a uvedené by bolo možno považovať za diskrimináciu v rámci slobodnej prípravy na povolanie. III. Vyjadrenie žalovaného 38. Vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 22.03.2018, žalovaný zotrval na svojom závere uvedenom v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí a uviedol, že sa s právnym názorom vysloveným v oboch rozhodnutiach v plnom rozsahu stotožňuje a navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 39. Žalovaný zdôraznil, že dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediácie nie je právne nárokovateľné a uviedol, že právna úprava ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii umožňuje Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky posúdiť, či žiadateľ o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora spĺňa zákonom stanovené podmienky, t.j. že preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov, resp. či Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vyhodnotí, že je tu iný dôvod, pre ktorý nemôže dočasne vykonávať činnosť mediátora. Uviedol, že pri aplikácii uvedeného ustanovenia sa orgán verejnej správy riadi správnou úvahou, v rámci ktorej vyhodnotí, či dôvody predkladané žiadateľom sú takého vážneho rodinného alebo osobného, resp. iného charakteru, ktoré by v konečnom dôsledku dočasne bránili vykonávať činnosť mediátora. 40. Poukázal na to, že zákonom povolená správna úvaha predstavuje oprávnenie orgánu verejnej správy vydať rozhodnutie bez toho, aby zákon exaktne špecifikoval podmienky, za ktorých tak môže urobiť. Predstavuje autonómnu mieru vytvárania úsudku. Využitie diskrečnej právomoci použitím správnej úvahy predstavuje možnosť správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení, na ktorom potom spočíva preskúmavané rozhodnutie. V takých prípadoch, v ktorých správny orgán „môže“ alebo „nemôže“, je správny súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z niektorých dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Preskúmanie sa vykoná podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon, a ktoré tvoria nevyhnutné východiská pre výsledok správneho uváženia premietnutý do rozhodnutia správneho orgánu. Vychádza sa nielen z týchto kritérií, ale aj z účelu zákona, ktorý tvorí významné interpretačné hľadisko. 41. Zastával názor, že z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že právne závery vyslovené v oboch rozhodnutiach, boli tak prvostupňovým orgánom, ako aj druhostupňovým orgánom riadne odôvodnené, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem obsiahnutých v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí. 42. Žalovaný poukázal na to, že pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci orgánu verejnej správy rozhodovanie o určitých otázkach (v danom prípade o posúdení existencie dôvodov pre dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora) na základe správneho uváženia, neprislúcha správnemu súdu, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie orgánu verejnej správy, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. 43. Z uvedeného vyplýva, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z dôvodu podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) SSP, teda preskúmanie vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu, nie je prípustné. 44. Predmetom preskúmania zo strany správneho súdu tak ostávajú len námietky žalobkyne, že rozhodnutie je nezrozumiteľné a nezdôvodnené vo vzťahu k poskytnutému výkladu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov, ako aj iných dôležitých dôvodov, a je diskriminačné vo vzťahu k určitej kategórii fyzických osôb, pokiaľ ide o slobodný výber povolania. 45. Žalovaný uviedol, že žalobkyňou uvádzané námietky tvorili aj podstatu rozkladu smerujúceho voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, s ktorými sa však druhostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí dostatočne a správne vysporiadal. 46. Zdôraznil, že právne závery vyslovené v oboch rozhodnutiach, boli tak prvostupňovým orgánom, ako aj druhostupňovým orgánom riadne odôvodnené, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem obsiahnutých v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí. 47. Podľa názoru žalovaného tak prvostupňový, ako aj druhostupňový orgán vo svojich rozhodnutiach zrozumiteľným spôsobom podali výklad, že na účely zákona o mediácii pod slovné spojenie „osobná sféra“ nespadá výkon povolania (v danom prípade výkon štátno-zamestnaneckého pomeru); že za vážne rodinné alebo osobné dôvody je potrebné považovať také dôvody, ktoré sa prejavujú v osobnej sfére jednotlivca (nie v sfére pracovnej); a že je nevyhnuté skúmať aj to, či žiadateľom tvrdená prekážka je objektívneho charakteru. Rovnako jasne a zrozumiteľne orgány verejnej správy uviedli, prečo výkon štátnozamestnaneckého pomeru žalovaný nepovažuje za vážny rodinný alebo osobný dôvod objektívneho charakteru. 48. Vo vzťahu k iným dôležitým dôvodom a ich výkladu prezentovaného v rozhodnutiach orgánov verejnej správy žalovaný poukázal aj na dôvodovú správu k novele zákona o mediácii č. 390/2015 Z. z., v ktorej sa o. i. uvádza, že „...sa zaviedol nový inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora, a to jednak v prípade, že o to mediátor písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov a jednak v prípade, ktorá je ex offo vyhradená ministerstvu a umožňuje mu aj bez návrhu z dôležitých dôvodov výkon činnosti mediátora rozhodnutím dočasne pozastaviť“. Vyhodnotenie, čo sa v zmysle zákona o mediácii považuje za iné dôležité dôvody je teda ponechané výlučne na úvahe správneho orgánu. Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu teda vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná (s prihliadnutím na úmysel zákonodarcu a účel zákona) za najvhodnejšie, a to aj s prihliadnutím na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu. 49. Žalovaný v tomto smere poukázal aj na to, že dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora je aktuálne iba v prípade vážnych prekážok na strane mediátorov, ktoré im nebudú na určitý čas úplne umožňovať výkon činnosti mediátora, a teda nie v prípade prekážok, ktoré by mali za cieľ iba nevykonávanie mediácie z dôvodu súbežného výkonu iných činnosti alebo povolaní, s ktorými by sa výkon mediácie z titulu právnych predpisov nezlučoval. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že žalobkyňa už v čase podania žiadosti o zápis fyzickej osoby do zoznamu mediátorov vedela, že existencia pretrvávajúceho štátnozamestnaneckého pomeru bude prekážkou vo výkone mediácie. Takto vyvolaný stav v rozpore so zákonom o štátnej službe sa snaží žalobkyňa zhojiť prostredníctvom inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora. To, že sa žalobkyňa rozhodla uprednostniť štátnozamestnanecký pomer pred výkonom mediácie (slobodná voľba povolania) však nemožno považovať za existenciu vážneho rodinného alebo osobného dôvodu, resp. iného dôležitého dôvodu. Žalovaný opätovne zdôraznil, že rámec rodinných a osobných dôvodov je vo všeobecnosti integrovaný do osobnej sféry (napr. materská dovolenka, zdravotný stav, pobyt v zahraničí a pod.), a nie do sféry pracovnej. 50. V nadväznosti na uvedené žalovaný poukázal aj na to, že zákon o mediácii ako osobitný právny predpis stanovuje ako jeden z pojmových znakov pozastavenia výkonu činnosti mediátora „dočasnosť“ (na rozdiel napr. od § 8 ods. 1 zákona o advokácii, nakoľko pozastavenie výkonu advokácie nie je časovo ohraničené max. hranicou). Za súčasného skutkového stavu, sa javí ako nepravdepodobné, že by výkon štátnozamestnaneckého pomeru bol u žalobkyne dočasným javom, nakoľko tento vykonáva od roku 2012 po súčasnosť, a zároveň žalobkyňa nijakým spôsobom neosvedčila dočasnosť tejto prekážky (napr. v podobe uplynutia výpovednej lehoty, ukončenie štátnej služby k určitému dátumu a pod.). Dočasné pozastavenie činnosti predpokladá začiatok činnosti a následný vznik okolností, ktoré svojim dočasným (prechodným) charakterom bránia vo výkone tejto činnosti. Zároveň ďalším pojmovým znakom je pozastavenie „výkonu činnosti“ mediátora. Z predložených dokladov však jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa činnosť mediátora nevykonávala a ani nevykonáva. Zároveň žalobkyňa dobrovoľne vyvolala stav, ktorý bol v čase podania žiadosti v rozpore s ustanovením § 61 ods. 2, písm. a) zákona o štátnej službe - v súčasnosti v rozpore s § ustanovením 112 ods. 2 písm. a) zákona o štátnej službe, a ktorý sa snaží zhojiť dočasným pozastavením výkonu činnosti mediátora, čo však žalovaný s prihliadnutím na vyššie uvedené považuje za neprípustné a v rozpore s účelom ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii. 51. S prihliadnutím na uvedené, sa žalovaný stotožnil so záverom prijatým prvostupňovým, ako aj druhostupňovým orgánom a zastával názor, že výkon iného povolania nie je dôvodom na dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora podľa ustanovenia § 8a zákona o mediácii. 52. Žalovaný uviedol, že predmetom preskúmania správnej žaloby nemôže byť posudzovanie, či je, resp. nie je ustanovenie § 112 ods. 2 písm. a) zákona o štátnej službe v súvislosti s platnou a účinnou právnou úpravou zákona o mediácii diskriminačné s tým, že ak žalobkyňa zastáva názor, že konkrétne ustanovenie zákona o štátnej službe, resp. zákona o mediácii je diskriminačné, má možnosť iniciovať osobitné civilné konania v súlade s príslušným právnym predpisom. 53. Ďalej uviedol, že celá argumentácia žalobkyne vychádza z nesprávneho výkladu jednotlivých ustanovení tak zákona o štátnej službe, ako aj zákona o mediácii. Dôvodom pre nemožnosť súbežného výkonu štátnozamestnaneckého pomeru a výkonu činnosti mediácie je totiž právna úprava v zákone o štátnej službe, a nie právna úprava v zákone o mediácii, tak, ako to prezentuje žalobkyňa. Je to práve zákon o štátnej službe, ktorý explicitne upravuje nezlučiteľnosť výkonu štátnozamestnaneckého pomeru s podnikaním, a nie zákon o mediácii, ktorý by vo svojich ustanoveniach obsahoval právnu úpravu brániacu vo výkone povolania v štátnej službe. 54. Zdôraznil, že s námietkami žalovanej sa správne a dostatočne vysporiadal vo svojich rozhodnutiach, a preto v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenia rozhodnutí oboch orgánov verejnej správy a opätovne zdôraznil, že argumentácia a úvahy žalobkyne ohľadom tvrdenej diskriminácie sú s prihliadnutím na podstatu správneho konania irelevantné, nakoľko predmetom správneho konania a úlohou správneho súdu nie je posudzovať prípadnú existenciu diskriminácie spôsobovanej zákonom o štátnej službe a zákonom o mediácii, ale len preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku. 55. V nadväznosti na uvedené, sa žalovaný v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uvedeným v rozhodnutiach orgánov verejnej správy s tým, že v danom prípade neboli dané vážne rodinné alebo osobné, resp. iné dôležité dôvody pre dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora, nakoľko výkon štátnozamestnaneckého pomeru nie je dôvodom pre dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora a je neprípustné predmetným inštitútom zhojiť stav, ktorý spôsobila samotným konaním žalobkyňa, a ktorý je v rozpore so zákonom o štátnej službe. 56. Rozhodnutia orgánov verejnej správy sú podľa názoru žalovaného zákonné, zrozumiteľné a obsahujú všetky predpísané náležitosti, pričom v konaní sa nevyskytla žiadna vada, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutí. IV. Replika 57. Žalobkyňa v replike zo dňa 30.04.2018 uviedla, že na podanej žalobe trvá v celom rozsahu a zotrvávala v plnom rozsahu na svojej argumentácii. 58. Vyjadrila sa k názoru žalovaného, že správny súd môže preskúmavať iba to, či došlo k výberu z niektorých dovolených možností a že výber sám zásadne prieskumu nepodlieha s tým, že uviedla, že postup žalovaného vo vzťahu k vyhodnoteniu dôvodov pre dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora je v priamom rozpore s „výberom z dovolených možností“, nakoľko, ak sú dôvody dočasného pozastavenia nastavené na všeobecné termíny ako „vážne rodinné, osobné alebo iné vážne dôvody“, bol orgán verejnej správy povinný tieto vyložiť v jednotlivom prípade s ohľadom na ich účel, gramatický aj širší výklad, a nie redukovať uvedené možnosti na osobnú sféru jednotlivca. V tomto prípade teda postup orgánu verejnej správy ani nebol „výberom niektorej z dovolených možností“. 59. Ďalej uviedla, že žalovaný vo svojom vyjadrení okrem iného tvrdí, že dôvodom, pre ktorý bola zamietnutá jej žiadosť o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora, je zohľadnenie charakteru tohto inštitútu majúceho za následok prerušenie činnosti mediátora, ktorým je dočasnosť. Zároveň žalovaný vyslovil predpoklad, že sa mu za súčasného skutkového stavu, na ktorý poukazuje žalobkyňa, javí ako nepravdepodobné, že by výkon štátnozamestnaneckého pomeru bol u žalobkyne dočasným stavom, nakoľko tento vykonáva dlhodobo a zároveň neosvedčila dočasnosť tejto prekážky (napr. v podobe plynutia výpovednej doby a pod.) a argumentoval tým, že dočasné pozastavenie činnosti predpokladá začiatok dočasnej činnosti a následný vznik okolností, ktoré svojim dočasným charakterom bránia vo výkone činnosti mediátora. 60. Žalobkyňa vo vzťahu k vyššie uvedenému uviedla, že takáto argumentácia nemá oporu v zákone a ani v skutkovom stave. Žalovaný nemôže svoje rozhodnutie o nevyhovení jej žiadosti zakladať na svojich predpokladoch, čo sa mu javí, že v budúcnosti vykoná, alebo nie. 61. Poukázala na to, že hoci žalovaný argumentuje, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle zákona o mediácii má možnosť zakladať svoje rozhodnutia správnou úvahou, rozhodne správna úvaha nemôže byť založená na tom, čo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predpokladá a odvodzuje z dlhodobého výkonu štátnozamestnaneckého pomeru. 62. Vyjadrila sa k dočasnosti jej prekážky s tým, že orgán verejnej správy išiel nad rámec zákona o mediácii, ako aj jej žiadosti a že zákon neuvádza žiadne kritériá dôvodov okrem kritéria osobných, rodinných, alebo iných vážnych dôvodov. 63. Zároveň uviedla, že zákon o mediácii však jasne stanovuje, že aj v prípade, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky posúdi dôvody ako relevantné, je možné pozastaviť činnosť mediátora maximálne na tri roky. V tomto smere nevidela rozdiel medzi žiadosťou napr. z dôvodu nástupu na materskú dovolenku a dôvodom vykonávania štátno-zamestnaneckého pomeru. 64. Zdôraznila, že z jej žiadosti o dočasné pozastavenie činnosti mediátora jasne vyplýva, že si maximum spočívajúce v trojročnej lehote plne uvedomuje. Vzhľadom na uvedené nemá argumentácia žalovaného právny základ a oporu. 65. Žalobkyňa taktiež uviedla, že žalovaný taktiež uvádza nesprávnu argumentáciu vo vzťahu k tomu, že nesprávne vykladá zákon o štátnej službe. Nesúhlasila s názorom žalovaného, že je jej problémom znenie zákona o štátnej službe a nie výklad zákona Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky vzťahujúci sa k zákonu o mediácii. 66. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobkyňa poukázala na to, že dôvodom jej žiadosti bola práve plná a bezvýhradná akceptácia jasného a ustáleného ustanovenia zákona o štátnej službe upravujúceho nezlúčiteľnosť podnikania a štátnozamestnaneckého pomeru. 67. Mala za to, že správna úvaha nemôže byť bezbrehá a musí mať oporu v zákone o mediácii, ktorý stanovuje, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky môže žiadosti vyhovieť, ak mediátor preukáže osobné, rodinné, alebo iné vážne dôvody. 68. Zdôraznila, že vzhľadom na znenie zákona o mediácii a štandardný právny režim riešenia prekážok podnikania štátneho zamestnanca v právnom poriadku nemala možnosť, a ani nepredpokladala, takýto zúžený výklad inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti v zákone o mediácii Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a je presvedčená o aplikovateľnosti inštitútu dočasného prerušenia na maximálne 3 roky a mala za to, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky voči nej nepostupovalo zákonným spôsobom. V. Konanie na Krajskom súde v Bratislave 69. Krajský súd v Bratislave rozhodol v predmetnej právnej veci č. k. 1S/308/2017-59 zo dňa 18.06.2020, tak že napadnuté rozhodnutie žalovanej ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č.: 40386/2017/152/RK zo dňa 09.10.2017 a prvostupňové rozhodnutie č.40386/2017-152 zo dňa 13.07.2017 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 70. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) na základe podanej kasačnej sťažnosti žalovaným (ďalej aj ako „sťažovateľ“) voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/308/2017-59 zo dňa 18.06.2020, rozhodol rozsudkom sp. zn. 1Sžk/49/2020 zo dňa 13.07.2021 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/308/2017-59 zo dňa 18.06.2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 71. Kasačný súd konštatoval, že právne dôvody, pre ktoré sťažovateľ v oboch stupňoch správneho konania zamietol žiadosť žalobkyne o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora, sú v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia jasné a nerozporné, pričom spôsob aplikácie ust. § 8a ods. 1 zákona o mediácii, vrátane interpretácie vyššie uvedených právnych pojmov, sťažovateľ v rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlil. 72. Uviedol, že z preskúmavaného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že vážne osobné alebo rodinné, či iné dôležité dôvody, v prípade preukázania ktorých môže sťažovateľ mediátorovi dočasne pozastaviť výkon činnosti, sťažovateľ v rozhodnutiach reštriktívne vykladá ako objektívne dôvody patriace do osobnej sféry (súkromného a osobného života) mediátora, ktoré na určitý čas úplne znemožňujú výkon tejto činnosti, pričom berie do úvahy i verejný záujem na reálnom výkone mediácie zo strany osôb zapísaných do registra mediátorov, snažiac sa tak o zabezpečenie prístupu k spravodlivosti v oblasti mediácie. Na základe uvedeného sťažovateľ považuje existenciu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne za subjektívnu voľbu pri výkone povolania, nie za objektívnu prekážku výkonu činnosti mediátora, zdôrazňujúc pritom, že dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora je nenárokovateľné, čím sa odlišuje, napr. od dočasného pozastavenia výkonu advokácie. 73. Kasačný súd konštatoval, že krajský súd sa vo svojich právnych záveroch bližšie nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a skutočné dôvody zamietnutia žiadosti žalobkyne nevyhodnotil a právne neposúdil a tak nesprávnym procesným postupom, ktorý je v rozpore s § 139 ods. 2 SSP, porušil jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia plynúce z ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 74. Zároveň kasačný súd uviedol, že krajský súd zároveň dospel k nesprávnemu a nepodloženému právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie neobsahuje dostatočné odôvodnenie správneho uváženia pri aplikácii pojmu „iný dôležitý dôvod“ pre dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora, keďže z bodov 2-5 tohto rozsudku, v ktorých sú zreprodukované dôvody rozhodnutí sťažovateľa, je zrejmé, že sťažovateľ svoju správnu úvahu odôvodnil, aj keď možno nie ku spokojnosti správneho súdu, či žalobkyne. Kasačný súd preto považoval oba uplatnené sťažnostné dôvody (§ 440 ods. 1 písm. f), g) SSP) za naplnené a kasačnú sťažnosť za dôvodnú. 75. Ďalej kasačný súd zastával názor, že sťažovateľ sa svojej interpretačnej kompetencie zhostil zodpovedne, pričom svoje závery v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Prihliadol pritom aj na verejný záujem na výkone mediácie, ktorého ochranu prostredníctvom reštriktívneho výkladu aplikovaných ustanovení taktiež primerane zdôvodnil. 76. Kasačný súd tiež poukázal na to, že zákon limituje právomoc správneho súdu preskúmať rozhodnutie alebo opatrenie, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, keď ustanovuje, že správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie alebo opatrenie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 27 ods. 2 S.s.p.). Ponecháva teda správnemu orgánu právny priestor pre výber čo najefektívnejšieho riešenia posudzovanej otázky, do ktorého výberu nie je oprávnený zasiahnuť ani správny súd, pokiaľ je zvolené riešenie náležíte odôvodnené a neprekračuje hranice uváženia vyplývajúce predovšetkým z účelu aplikovanej právnej úpravy. Kasačný súd je toho názoru, že sťažovateľ tieto hranice pri interpretácii neurčitých právnych pojmov použitých v § 8a ods. 1 zákona o mediácii neprekročil a svoje závery zrozumiteľne odôvodnil. 77. Kasačný súd nakoniec poznamenal, že mediátor nemá zákonný nárok na dočasné pozastavenie výkonu činnosti, a to ani vtedy, ak splní kritériá stanovené zákonom. Povinnosťou sťažovateľa, ktorý je oprávnený o žiadosti mediátora rozhodnúť, je uviesť dôvody svojho rozhodnutia, ktoré nemôžu byť svojvoľné a musia byť konzistentne aplikované na každého mediátora v podobnej situácii. Bol tej mienky, že výklad aplikovanej právnej normy zo strany sťažovateľa nevykazuje znaky svojvôle ani prekročenia zákonom zverených právomocí, preto za danej skutkovej a právnej situácie nevidel priestor pre záver o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. 78. Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd sťažovateľovu kasačnú sťažnosť za dôvodnú, a preto postupom podľa ust. § 462 ods. 1 SSP zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom kasačného súdu viazaný. V. Právne posúdenie veci 79. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo aj ako „krajský súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len ako „SSP“), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia, v rozsahu dôvodov správnej žaloby dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 80. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP dňa 04.11.2021, nakoľko žalobkyňa v žalobe nežiadala nariadiť pojednávanie (§ 107 ods.2 SSP). Žalovaný sa v podaní zo dňa 03.06.2020, doručeným krajskému súdu dňa 04.06.2020 vyjadril, že súhlasí prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. 81. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č.: 40386/2017/152/RK zo dňa 09.10.2017 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 40386/2017-152 zo dňa 13.07.2017. 82. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 83. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. 84. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 85. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 86. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 87. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 88. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 89. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 90. Podľa § 3 zákona o mediácii, mediátorom podľa tohto zákona môže byť každá fyzická osoba zapísaná v registri rnediátorov, na ktorej sa osoby zúčastnené na mediácii dohodnú a ktorá s osobami zúčastnenými na mediácii uzavrie dohodu o začatí mediácie podľa § 14 ods. 1. 91. Podľa § 4 ods. 1 zákona o mediácii, výkon činnosti mediátora je podnikaním. 92. Podľa § 8a ods. 1 zákona o mediácii, ministerstvo spravodlivosti môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediator o pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov. Ministerstvo môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora aj z iného dôležitého dôvodu. Ministerstvo rozhodnutie zruší, ak pominú dôvody jeho vydania a dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora nezanikne podľa odseku 2. 93. Podľa § 8a ods. 2 zákona o mediácii, dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora na základe jeho písomnej žiadosti nemôže trvať viac ako tri roky. Dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora zaniká uplynutím doby stanovenej v rozhodnutí ministerstva, uplynutím troch rokov od pozastavenia výkonu činnosti alebo prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mediátor ministerstvu písomne oznámil zánik dôvodov pozastavenia výkonu činnosti mediátora. 94. Podľa § 8a ods. 3 zákona o mediácii, ak dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora trvá, nesmie mediátor vykonávať činnosť podľa tohto zákona. 95. Podľa § 8a ods. 4 zákona o mediácii, dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora sa zapisuje do registra mediátorov spolu s uvedením jeho trvania. 96. Podľa § 27 ods. 2 SSP, pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správne úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a). 97. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. 98. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. 99. Podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku, účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. 100. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 101. Žalobkyňa sa správnou žalobou domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného - ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 40386/2017/152/RK zo dňa 09.10.2017, ktorým zamietla rozklad voči prvostupňovému rozhodnutiu - Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 40386/2017-152 zo dňa 13.07.2017 a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým prvostupňový orgán zamietol jej žiadosť o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora. Uviedla, že žiadosť o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora podala v zmysle ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii, podľa ktorého Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediátor o pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo iných osobných dôvodov s tým, že môže zároveň podľa predmetného ustanovenia dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora aj z iného dôležitého dôvodu. Ako dôvod svojej žiadosti uviedla, že nakoľko je zamestnaná na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, nemohla podnikať t.j. vykonávať činnosť mediátora. Zastávala názor, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán mali v rozhodnutiach dostatočne a zrozumiteľne odôvodniť, prečo napriek jednoznačnému slovnému spojeniu „vážne rodinné alebo osobné dôvody“ alebo „iné dôležité dôvody“ tieto limituje len na osobnú sféru života jednotlivca, za ktorú navyše nepovažuje aktivity v pracovnej oblasti. Mala za to, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP). Navrhla, aby správny súd napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil, a aby vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 102. Žalovaný sa vyjadril, že právne závery vyslovené v oboch rozhodnutiach, boli tak prvostupňovým orgánom, ako aj druhostupňovým orgánom riadne odôvodnené, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem obsiahnutých v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí a navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 103. Správny súd zistil z administratívneho spisu, že predmetom správneho konania bolo podanie žiadosti žalobkyňou o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora v zmysle ustanovenia § 8a zákona o mediácii z dôvodu jej zaradenia v štátnozamestnaneckom pomere na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, ktoré jej neumožňuje vykonávať činnosť mediátora a že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako prvostupňový orgán rozhodnutím č. 40386/2017-152 zo dňa 13.07.2017 podľa ustanovenia § 8 ods. 1 zákona o mediácii, v spojitosti s ustanovením § 8a ods. 1 tohto zákona a s ustanovením § 46 Správneho poriadku jej žiadosť vo veci dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora v zmysle ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii zamietlo, nakoľko zastávalo názor, že rámec osobných dôvodov vo všeobecnosti je integrovaný do osobnej sféry a nie do sféry pracovnej, a fakticky sa osobné dôvody spájajú s významnými skutočnosťami a okolnosťami osobnej povahy, ktoré majú základ v súkromnej sfére osôb, a preto je vylúčené, aby existencia štátnozamestnaneckého pomeru tvorila významný osobný, prípadne iný dôležitý dôvod, ktorý by bránil výkonu činnosti mediátora. Druhostupňový orgán rozhodnutím ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č.: 40386/2017/152/ RK zo dňa 09.10.2017 zamietol rozklad podaný žalobkyňou a potvrdil prvostupňové rozhodnutie s tým, že sa plne stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím v otázke zaradenia vážnych rodinných, osobných alebo iných vážnych dôvodov do osobnej sféry jednotlivca a poukázal na rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou prekážkou u mediátora, pričom zastával názor, že štátnozamestnanecký pomer je subjektívnou prekážkou, takou, pre ktorú existuje riešenie v podobe osobitnej právnej úpravy a objektívna prekážka predpokladá také dôvody, ktoré osoba nevie bez ohľadu na svoju vôľu ovplyvniť. Zároveň druhostupňový orgán uviedol, že pre správne pochopenie inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora je potrebné si uvedomiť, že štátno-zamestnanecký pomer nie je prekážkou vo výkone činnosti mediátora, ale výkon činnosti mediátora je prekážkou pri výkone štátnej služby v zmysle zákazu obsiahnutého v zákone o štátnej službe. Ratio legis inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora je zamerané na celkom iný druh prekážok, ktoré v celosti po určitý čas bránia výkonu činnosti mediátora podľa zákona o mediácii. 104. Úlohou krajského súdu bolo potrebné primárne posúdiť, či žalovaný správne aplikoval ustanovenie § 8a ods. 1 zákona o mediácii, a či bolo vydané na základe zákonom povolenej správnej úvahy v zmysle ust. § 27 ods. 2 SSP, keď žalobkyni pre existenciu štátno-zamestnaneckého pomeru zamietol jej žiadosť o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora z dôvodu nepreukázania na jej strane existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov a ani iného dôležitého dôvodu. 105. Smernicou európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ z 21.05.2013 o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, ktorou sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica 2009/22/ES (ďalej len „Smernica“) a ktorá vymedzuje predpoklady nestranného a nezaujatého výkonu mediácie a novým spôsobom definuje štandard alternatívneho riešenia spotrebi-teľských sporov v členských štátoch Európskej únie a ktorá bola novelou zákona č. 390/2015 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 420/2004 Z.z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinnou od 01.01.2016 transponovaná do zákona o mediácii, bol zavedený nový inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora (§ 8a zákona o mediácii), a to jednak v prípade, že o to mediátor písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov a jednak v prípade, ktorý je ex offo vyhradený Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a ktorému umožňuje aj bez návrhu z dôležitých dôvodov výkon činnosti mediátora rozhodnutím dočasne pozastaviť. 106. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, v zmysle ust. § 8a ods. 1 zákona o mediácii, môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediátor o pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov, alebo aj z iného dôležitého dôvodu, s tým, že dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora na základe jeho písomnej žiadosti nemôže trvať viac ako 3 roky. 107. Ustanovenie § 8a zákona o mediácii teda vymedzuje dôvody a prípady, v ktorých dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora zanikne, pričom zákon stanovil aj dôsledky dočasného pozastavenia jeho činnosti ako aj skutočnosť, že uvedené sa zapisuje spolu s uvedením jeho trvania do registra mediátorov. 108. Správny súd konštatuje, že z vyššie uvedeného citovaného ustanovenia zákona o mediácii vyplýva, že „vážne osobné a rodinné dôvody“ ako aj „iné dôležité dôvody“, s ktorých preukázaním zákon spája možnosť žalovaného dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, nie sú však v zákone podrobnejšie definované a teda ide o tzv. právne neurčité pojmy, ktorých aplikácia na konkrétny skutkový stav patrí do kompetencie žalovaného, ktorý ich pri rozhodovacej činnosti napĺňa predovšetkým formou správneho uváženia. 109. Vo vzťahu k vyššie uvedenému správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3Sžf/47/2017 zo dňa 09.04.2013 v ktorom sa uvádza: „Pri aplikácii právnych noriem obsahujúcich právne neurčité pojmy na konkrétny skutkový stav, orgán aplikácie práva bližšie precizuje obsah právne neurčitého pojmu prostredníctvom metód právnej hermeneutiky, ale predovšetkým prostredníctvom správneho uváženia. Správne uváženie predstavuje inštitút, ktorý vyplýva z konštrukcie obsahu niektorých noriem správneho práva. V normách správneho práva sa totiž nemôže odzrkadľovať spoločenská realita absolútne, z uvedeného dôvodu normy správneho práva poskytujú orgánom verejnej správy pri ich aplikácii určitý priestor, v hraniciach ktorého môžu využiť svoju odbornú erudíciu, praktické skúsenosti, ako aj dôkladnú znalosť príslušného úseku verejnej správy. Inštitút tzn. neurčitých pojmov sa v správnom práve vzťahuje na situácie, kedy norma správneho práva používa výraz, ktorý bližšie obsahovo nevymedzuje a ktorý nie je bližšie obsahovo vymedzený ani inými právnymi normami. Preto pri aplikácii právne neurčitého pojmu platí zásada, že je v kompetencii správneho orgánu v procese aplikácie, aby vymedzil jeho obsah v rámci tzv. správneho uváženia.“ 110. Zároveň správny súd uvádza, že pri hľadaní odpovede akým spôsobom legitímne preklenúť nedostatky právnej úpravy pri výkone zverenej právomoci, možno vychádzať aj z rezolúcií a odporúčaní Výboru ministrov pri Rade Európy tvoriace druhé obmedzenie, ktoré poskytujú ochranu pred nezákonnými postupmi výkonnej moci. Ich použitie je zakotvené aj v rozsudkoch Ústavného Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jedným z princípov je odstránenie formalizmu pri poskytovaní ochrany jednotlivcom, bez ohľadu či sa jedná o fyzické alebo právnické osoby. Dané subjekty majú byť chránené pred každým individuálnym rozhodnutím alebo opatrením, ktoré je prijímané orgánmi verejnej moci pri výkone ich právomocí a ktoré svojou povahou sa môžu priamo dotýkať ich práv, slobôd alebo záujmov. (PL. ÚS 21/08 a 7Sž/9, 10/2016). 111. Podstatou ustanovenia § 27 ods. 2 SSP je „ustanovenie medzí“ pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu vydaného alebo uskutočneného na základe správnej úvahy. Za správnu úvahu je pritom potrebné pokladať „autonómne pásmo“, v rámci ktorého sa orgán verejnej správy pohybuje v administratívnom konaní, resp. pri výkone verejnej správy. Inak povedané, správna úvaha umožňuje orgánu verejnej správy, aby si v rámci určitého právneho priestoru a podľa možností vybral tú cestu, ktorú považuje za najefektívnejšiu, pre úpravu príslušných právnych vzťahov rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. Správna úvaha je pritom typickým manévrovacím prostriedkom orgánu verejnej správy pri realizácii exekutívnej moci v štáte. Je totiž výlučným oprávnením orgánov výkonnej moci, medzi ktoré patria aj orgány verejnej správy, aby v rámci normatívne určených mantinelov pri svojej verejno-správnej pôsobnosti rozhodli alebo upravili určitú vec. Len výnimočne totiž právny poriadok spája výkon verejnej správy s takým postupom, pri ktorom je určitý stav spojený s jediným právnym riešením bez možnosti výberu. Zároveň si je nutné uvedomiť, že o správnu úvahu nejde vtedy, ak pôjde o uplatnené právo fakultatívnej povahy, keď účastník administratívneho konania ani pri splnení požadovaných podmienok nemá nárok na priznanie príslušného práva.“ (Fečík M. Správny súdny poriadok C. H. Beck ISBN 978-80-7400-678-4 str. 212). 112. V nadväznosti na vyššie uvedené, správny súd uvádza, že zákonom povolená správna úvaha v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 SSP, predstavuje oprávnenie orgánu verejnej správy vydať rozhodnutie bez toho, aby zákon exaktne špecifikoval podmienky, za ktorých tak môže urobiť. Predstavuje autonómnu mieru vytvárania úsudku. Využitie diskrečnej právomoci použitím správnej úvahy predstavuje možnosť orgánu verejnej správy vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení, na ktorom potom spočíva preskúmavané rozhodnutie. Správna úvaha, resp. voľná úvaha orgánu verejnej správy teda vyjadruje určitý stupeň voľnosti jeho rozhodovania, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. V danom prípade, zákonodarca v hmotnoprávnej úprave v zákone o mediácii stanovil zákonné podmienky podmieňujúcich rozhodovanie orgánu verejnej správy v medziach správneho uváženia. 113. Z uvedeného je zrejmé, že uvedené princípy poskytujú orgánom verejnej správy spoľahlivú oporu v situáciách, pri ktorých si môžu klásť otázku, ako vykonať zverenú právomoc bez neprimeraných a teda nezákonných zásahov do práv a slobôd každého koho sa ich akt môže týkať. 114. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na Ústavu Slovenskej republiky, ktorá v článku 152 ods. 4 zakotvuje, že „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“ To znamená, že aj pri nie detailne spracovanom postupe alebo procese vykonávanom orgánom verejnej správy je nutné mať na zreteli dodržiavanie základných práv a slobôd a skutočnosť, že obmedzovať ich, je možné výlučne za podmienok ustanovených ústavou a len zákonom. 115. Aplikáciu správnej úvahy nemožno považovať za ľubovôľu správneho orgánu, ak zákonnému použitiu správnej úvahy zodpovedá jej náležité zdôvodnenie v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžp/10/2011). 116. Správny súd v nadväznosti na vyslovený právny názor v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/49/2020 týkajúci sa tejto veci uvádza, že z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že „vážne osobné alebo rodinné“ či „iné dôležité dôvody“ v prípade preukázania ktorých, môže žalovaný mediátorovi dočasne pozastaviť výkon činnosti, v rozhodnutiach orgány verejnej správy správne reštriktívne vykladali ako objektívne dôvody patriace do osobnej sféry (súkromného a osobného života) mediátora, ktoré na určitý čas úplne znemožňujú výkon tejto činnosti, pričom berie do úvahy i verejný záujem na reálnom výkone mediácie zo strany osôb zapísaných do registra mediátorov, snažiac sa tak o zabezpečenie prístupu k spravodlivosti v oblasti mediácie. V zmysle uvedeného, preto existencia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne nie je objektívnou prekážkou výkonu činnosti mediátora, ale je subjektívnou voľbou pri výkone povolania. Správny súd poukazuje v tejto súvislosti na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vyššie citovanom rozsudku a to, že dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora je nenárokovateľné, a to ani vtedy, ak mediátor splní kritériá stanovené zákonom. 117. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997). 118. Na základe vyššie uvedených skutočností, právnych úvah a citovaných zákonných ustanovení, správny súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol. 119. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 120. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.