Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/197/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212224887 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1212224887.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcov: 1/ O. P., nar. XX.X.XXXX, A. XX, Y. P., 2/ I. P., nar. X.X.XXXX, A. XX, Y. P., zastúpených advokátom Dr. Miroslavom Králikom, Grösslingová 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mlynské nivy 44/A, Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C/190/2012-439, zo dňa 15.5.2019, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdzuje. II. Žalobcom 1/ a 2/ priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu škody vo výške XXX,XX eura spolu s 9,25 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 12.7.2011 až do zaplatenia (výrok I.); v časti o náhradu škody s príslušenstvom priznal žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % (výrok II.); v časti nároku žalobcov 1/ a 2/ o náhradu nemajetkovej ujmy žalobu zamietol (výrok III.); a v časti o náhradu nemajetkovej ujmy žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.). 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie uviedol, že žalobou podanou na súde 28.9.2012 sa žalobcovia domáhali, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť im spoločne a nerozdielne XXX,XX eura s príslušenstvom titulom náhrady škody a XX.XXX eur titulom primeraného zadosťučinenia (náhrady nemajetkovej ujmy). Žalobu skutkovo odôvodnili tým, že 3.5.2010 uzavreli s cestovnou kanceláriou CA A. W., Z., ako zmluvným partnerom obchodnej spoločnosti KARYA TOUR, s.r.o., Zámocká 36, Bratislava, zmluvu o obstaraní zájazdu, na základe ktorej zaplatili cestovnej kancelárii preddavok za zájazd vo výške 517,60 eura. Žalobcovia v žalobe uviedli, že dňa 9.7.2010 im cestovná kancelária oznámila svoj úpadok, od uvedeného dátumu neplnila svoje záväzky voči klientom, teda ani voči nim, a na objednaný zájazd nemohli nastúpiť. Poisťovňa uhradila žalobcom na základe žiadosti o náhradu škody spolu 166,56 eura. Zvyšnú sumu preddavku, t.j. 351,04 eura neuhradila z dôvodu, že cestovná kancelária v povinnom poistení úpadku nedohodla povinnosť poisťovne zaplatiť objednávateľom zájazdu vrátenie všetkých peňazí, ktoré za zájazd zaplatili; a to v dôsledku nesprávnej implementácie smernice Rady z 13. júna 1990, o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb č. 90/314/EEC (ďalej ako „Smernica“) do zákona č. 281/2001 Z.z., resp. nesprávnej implementácie článku 7 predmetnej Smernice, v znení jeho výkladu stanoveného judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 3. Súd prvej inštancie na úvod skonštatoval, že rozsudkom č.k. 17C/190/2012-305, zo dňa 5.6.2014, vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol a to z dôvodu premlčania uplatneného nároku. 4. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č.k. 3Co/496/2014-368, zo dňa 29.9.2017, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bolo, že Krajský súd v Bratislave sa nestotožnil s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, ani s dôvodmi, ktoré ho viedli k posúdeniu premlčania nároku žalobcov a zamietnutiu žaloby; vyslovil názor, že žaloba bola podaná včas. Poznamenal, že skutočná škoda vznikla žalobcom momentom, keď im poisťovňa nevyplatila celú sumu zálohy, ktorú žalobcovia zaplatili vo výške 517,60 eura, ale vyplatila im len sumu 155,28 eura a vo februári 2011 doplatila 11,28 eura. Týmto momentom možno konštatovať, že došlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobcov. Ďalej dôvodil, že k vzniku škody došlo vo februári 2011, a preto je potrebné uplatnený nárok posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Podotkol, že na premlčanie nároku na náhradu škody vyplývajúcej z nesprávneho úradného postupu nemožno pri určení počiatku objektívnej premlčacej lehoty vychádzať len z protiprávneho úkonu, či udalosti vyvolávajúcej škodu (nesprávna transpozícia Smernice), ale je potrebné vychádzať aj zo skutočnosti kedy samotná škoda vznikla; počítanie premlčacej lehoty pri nesprávnej transpozícii Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 281/2001 Z.z. dňom platnosti toho zákona, t.j. 18.07.2001, by viedlo k praktickej nemožnosti uplatnenia si práv subjektmi, ktorým vznikla škoda po 18.7.2011, pričom je nepochybné, že takýto výklad sa prieči zásade efektivity. 5. Súd prvej inštancie po vrátení veci Krajským súdom v Bratislave na ďalšie konanie vec opätovne prejednal a súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu rozhodol napadnutým rozsudkom č.k. 17C/190/2012-439, zo dňa 15.5.2019, tak, že žalobe v časti o náhradu škody vo výške 351,04 eura vyhovel, a v časti o náhradu nemajetkovej ujmy žalobu zamietol. 6. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobcovia uzavreli 3.5.2010 s cestovnou kanceláriou CA A. W., Z., ako zmluvným partnerom cestovnej kancelárie KARYA TOUR s.r.o., zmluvu o obstaraní zájazdu, na základe ktorej sa cestovná kancelária zaviazala zabezpečiť pre žalobcov pobyt v Turecku v období od 25.8.2010 do 4.9.2010; cena zájazdu bola dohodnutá na sumu 1.294 eur. Mal za nesporné, že žalobcovia dňa 3.5.2010 zaplatili cestovnej kancelárii zálohu vo výške 517,60 eura. Z obsahu likvidácie poistnej udalosti z poistenia insolventnosti cestovej kancelárie KARYA TOUR s.r.o. súd prvej inštancie zistil, že poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. vyplatila žalobcom z poistenia insolventnosti cestovnej kancelárie celkovo 166,48 eura, pričom zvyšok uhradenej zálohy vo výške 351,04 eura žalobcom zaplatený nebol. 7. K námietke premlčania súd prvej inštancie objasnil, že podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, a teda nemožno pri určení počiatku plynutia objektívnej premlčacej lehoty vychádzať len z protiprávneho úkonu, či udalosti vyvolajúcej škodu (nesprávna transpozícia Smernice), ale je potrebné vychádzať aj zo skutočnosti, kedy vznikla samotná škoda. Podotkol, že samotná škoda vznikla vyplatením len čiastočnej zálohy vo februári 2011; a týmto momentom došlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobcov. Na uvedenom základe dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba podaná na súde 28.9.2012, bola podaná včas. 8. Na ozrejmenie právnej stránky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci súd prvej inštancie uviedol, že táto je koncipovaná spôsobom, ktorý vylučuje uplatnenie zodpovednosti za legislatívnu činnosť (pretože nespadá pod žiadne z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.), čo však nevylučuje možnosť jednotlivcov domáhať sa nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie. Poukázal na to, že princíp povinnosti štátu nahradiť škodu bol vypracovaný Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej ako „Súdny dvor EÚ“) v rozhodnutiach vo veciach Y., K. du O., K. E., V. a v ďalších, pričom Súdny dvor EÚ zároveň zadefinoval kritériá pre vyvodenie zodpovednosti štátu v prípade pochybenia spočívajúceho v neimplementovaní smernice a to konkrétne, že výsledok predpísaný smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom, bez ohľadu na bezprostredný účinok smernice, že obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice, a že existuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a škodou utrpenou jednotlivcom. Súd prvej inštancie skonštatoval, že podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní EÚ má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch; pričom v prípade smernice zmluva uvádza, že táto je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to s ohľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, a voľba foriem a metód je ponechaná vnútroštátnym orgánom; dodal, že je povinnosťou členského štátu včas a riadne transponovať smernice do národného právneho poriadku. 9. Súd prvej inštancie ohľadom zmieňovanej Smernice poznamenal, že táto bola transponovaná do obsahu zákona č. 281/2001 Z.z., čo vyplýva z predkladacej správy a z dôvodovej správy k predmetnému zákonu, ktorej obsahom je aj doložka zlučiteľnosti zákona s právom EÚ, ako aj z tabuľky zhody k predmetnému zákonu, ktorá poskytuje širšie informácie o tom, či právna úprava Slovenskej republiky je kompatibilná s právom EÚ. Posúdením znenia § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. a znenia čl. 7 dotknutej Smernice dospel súd prvej inštancie k záveru, že transpozícia nebola realizovaná v súlade so znením Smernice; zároveň podotkol, že podľa článku 9 bod 1 Smernice mali členské štáty povinnosť prijať predpisy nevyhnutné na dosiahnutie súladu s touto Smernicou pred 31.12.1992. 10. Súd prvej inštancie ďalej upriamil pozornosť na právnu záväznosť noriem Európskej únie a poznamenal, že vzhľadom na to, že úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou; v takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore, a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci A., 06/77, zo dňa 9.3.1978, a uviedol, že každý vnútroštátny súd je povinný v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, pričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním v rozpore. Skonštatoval, že judikatúra Súdneho dvora EÚ má pritom zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch, pričom práve v prípadoch, kedy Súdny dvor EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra Súdneho dvora EÚ všeobecnú záväznosť. 11. Pokiaľ sa jedná o transponovanie smerníc do právnych poriadkov členských štátov súd prvej inštancie ozrejmil, že prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti a to povinnosť implementovať smernicu včas, t.j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej zverejnenia v Úradnom vestníku, a povinnosť implementovať smernicu správne. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Komisia vs. Nemecko (C-59/89), vydaného v súvislosti s implementáciou Smernice, súd prvej inštancie skonštatoval, že neprijatie opatrenia na transponovanie smernice s cieľom dosiahnuť výsledok, ktorý predpisuje, v rámci lehoty stanovenej na tento účel, predstavuje vážne porušenie komunitárneho práva a v dôsledku toho vedie k právu na náhradu pre jednotlivcov, ktorí následkom uvedeného utrpeli škodu; účelom článku 7 dotknutej smernice je chrániť spotrebiteľov tak, aby mali právo na náhradu škody alebo návrat do vlasti v prípade platobnej neschopnosti organizátora, od ktorého kúpili balík služieb; akýkoľvek iný výklad by bol nelogický, pretože účelom záruky, ktorú organizátori musia poskytovať podľa článku 7 smernice je umožniť spotrebiteľom získať náhradu zaplatených peňazí alebo návrat do vlasti. 12. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že Smernica bola transponovaná do § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. tak, že spotrebiteľom sa pri platobnej neschopnosti cestovnej kancelárie vrátia zaplatené zálohy na balík služieb v garantovanej výške 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov cestovnej kancelárie; ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku. Podčiarkol, že uvedené znenie je v rozpore s účelom článku 7 Smernice, podľa ktorého sa má zabezpečiť refundácia všetkých nákladov. Vyslovil názor, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná nesprávne a bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, tak ako ho definoval Súdny dvor EÚ. Skonštatoval, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice sa žalobcom vrátila iba časť finančných prostriedkov, ktoré za zájazd zaplatili, čím im vznikla škoda vo výške žalovanej sumy; pričom medzi nesprávnou transpozíciou Smernice a vznikom škody je jednoznačne príčinná súvislosť, pretože v prípade, ak by bola Smernica do vnútroštátneho predpisu transponovaná v súlade s jej cieľom, ktorý sledovala, bola by cestovná kancelária povinná zabezpečiť si poistenie tak, aby jednotlivcom boli nahradené všetky náklady. 13. K posúdeniu nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáhali analogicky podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súd prvej inštancie uviedol, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k ujme došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote či v spoločenskom uplatnení. Podotkol, že žalobcovia v tomto smere žiadne dôkazy neprodukovali, nepreukázali tvrdený vznik nemajetkovej ujmy ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti. Pripomenul, že žalobcovia odôvodňovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy dĺžkou trvania súdneho konania, satisfakčnou funkciou peňažnej náhrady za nesprávny postup štátu, a zároveň jej motivačnou a sankčnou funkciou vo vzťahu k žalovanej. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poznamenal, že náhrada nemajetkovej ujmy sa vzťahuje výlučne k osobe, ktorej mala vzniknúť ujma, ktorá túto ujmu musí jednoznačne preukázať, nepreukazuje sa jej sankčná alebo motivačná funkcia vo vzťahu k zodpovednému subjektu. Vyslovil názor, že výška škody nebola tak značná, že by mohla spôsobiť žalobcom akúkoľvek ujmu, že by sa žalobcovia museli zadlžiť, predať majetky, byt, že by sa dostali do nepriaznivej finančnej situácie, čím by sa znížila ich sociálna situácia, postavenie v spoločnosti a pod. 14. Na uvedenom základe súd prvej inštancie podľa § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. e), § 15 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 8 ods. 1, ods. 3, § 9 ods. 1, ods. 3, § 11 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6 zákona č. 281/2001 Z.z. a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, žalobe v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 351,04 eura vyhovel, a v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy žalobu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ako nedôvodnú zamietol. Dodal ešte, že vo vzťahu k náhrade škody 351,04 eura priznal žalobcom podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj úrok z omeškania z dlžnej sumy od 12.7.2011. O trovách konania rozhodol podľa § 255 a § 257 C.s.p. tak, že v časti žaloby pri uplatňovanom nároku na náhradu škody vo výške 351,04 eura žalobcom ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %; a v časti žaloby pri uplatňovanom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorej bola plne úspešná žalovaná, výnimočne náhradu trov konania nepriznal, pretože si jednak trovy konania neuplatnila a jednak jej žiadne trovy v konaní nevznikli. 15. Proti vyhovujúcej časti rozsudku (výrok I.) podala odvolanie žalovaná a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a námietka nesprávneho právneho posúdenia veci. Zastávala názor, že Smernica bola transponovaná do obsahu zákona č. 281/2001 Z.z. riadne, čo vyplýva z obsahu Predkladacej správy, a z obsahu Dôvodovej správy k predmetnému zákonu, ktorých obsahom je aj doložka zlučiteľnosti zákona s právom EÚ, ako aj z tabuľky zhody k predmetnému zákonu, ktorá poskytuje širšie informácie o tom, či právna úprava SR je kompatibilná s právom ES/EÚ. Argumentovala, že žalobcovia v spore nepreukázali nesprávny úradný postup žalovanej pri transpozícii smernice č. 90/314/EHS, nakoľko nepredložili žiaden dôkaz, t.j. dokument Európskej komisie, ktorým by bola Slovenská republika vyzvaná na odstránenie chýb (nezrovnalostí) v nadväznosti na nesprávnu transpozíciu dotknutej smernice. 16. Žalovaná poukázala na znenie článku 7 Smernice a domnievala sa, že z jeho jazykového výkladu je zrejmé, že sa vzťahuje výlučne na prípad repatriácie, t.j. návrat cestujúceho na miesto odchodu, dopravenie späť do vlasti (čo nie je posudzovaný prípad, keďže zájazd sa vôbec neuskutočnil) a nevzťahuje sa na žiadne iné platby zaplatené spotrebiteľom. Zdôraznila, že s ohľadom na znenie § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. predovšetkým spoločnosť KARYA TOUR zanedbala zákonnú povinnosť a neuzatvorila poistenie na dostatočnú poistnú sumu. Považovala za potrebné uviesť, že zákonom č. 281/2001 Z.z. je stanovená minimálna výška pre dostatočnú poistnú sumu, nie maximálna výška a samotná Smernica neurčuje expressis verbis výšku záruky. Upriamila pozornosť na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-430/13 s tým, že článok 7 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát nemá diskrečnú právomoc určiť rozsah rizika, ktoré má byť pokryté zábezpekou, ktorú má zložiť organizátor zájazdu alebo predajca v prospech spotrebiteľov; je v právomoci vnútroštátneho súdu určiť, či kritériá stanovené dotknutým členským štátom týkajúce sa stanovenia sumy uvedenej zábezpeky majú za cieľ alebo za následok obmedzenie rozsahu rizika, ktoré má táto zábezpeka pokryť, pričom v takom prípade sú zjavne nezlučiteľné s povinnosťami vyplývajúcimi z uvedenej smernice, a preto predstavujú dostatočne závažné porušenie práva Únie, ktoré by za predpokladu určenia priamej príčinnej súvislosti mohlo založiť zodpovednosť dotknutého členského štátu. Mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval obsah právnej normy premietnutej v § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z., a preto rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dodala, že považuje za absurdné, aby štát niesol zodpovednosť za škodu spôsobenú cestovnou kanceláriou, ktorá zanedbala svoju zákonnú povinnosť a nezabezpečila si dostatočné poistné krytie pre prípad jej platobnej neschopnosti; v takomto prípade vzniká zodpovednosť za škodu cestovnej kancelárii, resp. poisťovni (banke) a nie štátu. 17. Žalovaná v odvolaní namietala aj neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnou transpozíciou Smernice a vznikom škody; uviedla, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Skonštatovala, že štát nezodpovedá „automaticky“ za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo po jeho nesprávnom úradnom postupe. Žalovaná súdu prvej inštancie vytýkala, že nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a na ich základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože neprihliadol na závery Súdneho dvora EÚ vo veci K. du O. (spojené veci C-46/93 a C-48/93), že pri určovaní výšky škody môže vnútroštátny súd za každých okolností zisťovať, či poškodená osoba preukázala primeranú snahu za účelom odvrátenia škody, prípadne za účelom obmedzenia jej rozsahu, alebo či táto osoba včas využila všetky dostupné právne prostriedky. Poznamenala, že je bežnou súčasťou právnych poriadkov členských štátov, že poškodený musí preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak mu hrozí, že ponesie škodu sám. Žalovaná uzavrela, že žalobcovia mali uspokojenie svojej pohľadávky v prvom rade žiadať od spoločnosti KARYA TOUR. 18. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadali napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Oponovali tvrdeniu žalovanej o neunesení dôkazného bremena z dôvodu nepredloženia žiadneho dokumentu Európskej komisie, ktorým by Slovenskú republiku vyzvala na odstránenie chýb (nezrovnalostí) v nadväznosti na nesprávnu transpozíciu Smernice; argumentovali, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá predstavuje záväzný prameň práva Únie, náhradu škody nemožno viazať na požiadavku, aby Súdny dvor EÚ predtým konštatoval porušenie úniového práva dotknutým členským štátom v rámci konania o nesplnenie povinnosti; takáto podmienka by bola v rozpore so zásadou účinnosti. Zdôraznili, že v zmysle práva EÚ, na to, aby bola podaná žaloba na náhradu škody úspešná, nie sú žalobcovia povinní preukazovať ani podanie podnetu na Komisiu, resp. predkladať súdu akékoľvek dokumenty, ktorými by Komisia či iný orgán Slovenskú republiku vyzval na odstránenie chýb v nadväznosti na nesprávnu transpozíciu smernice. Dodali, že v prípade uplatnenia nárokov na náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ členským štátom je na posúdení vnútroštátneho súdu, či k porušeniu úniového práva zo strany členského štátu došlo. 19. Žalobcovia nesúhlasili s argumentáciou žalovanej, ktorá riadnu transpozíciu článku 7 Smernice opierala o existenciu Predkladacej správy a Dôvodovej správy k zákonu č. 281/2001 Z.z., ktorých obsahom je aj doložka zlučiteľnosti zákona s právom EÚ, a o existenciu tabuľky zhody k zákonu č. 281/2001 Z.z.; v tejto súvislosti uviedli, že všetky tieto dokumenty boli vypracované samotnou žalovanou a preto nemusia odrážať objektívne skutočnosti, ktoré by bez pochybností preukazovali vykonanie riadnej transpozície. 20. Žalobcovia poukázali na ustálenú súdnu prax Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa riadnej implementácie článku 7 Smernice, z ktorej vyplýva, že vnútroštátne právne predpisy sú v súlade s ustanovením Smernice len vtedy, ak boli do vnútroštátneho práva správne zapracované povinnosti podľa článku 7 Smernice, ktoré bez ohľadu na použitý režim spotrebiteľovi účinne zaručujú vrátenie všetkých zaplatených prostriedkov a repatriáciu v prípade platobnej neschopnosti organizátora cesty. Zastávali názor, že z uvedeného jednoznačne vyplýva a je preukázané, že článok 7 Smernice nie je riadne prebratý do slovenského právneho poriadku, pretože zákon č. 281/2001 Z.z. v § 11 ods. 3 stanovuje, že cestovná kancelária je povinná dohodnúť poistenie zájazdu na poistnú sumu vo výške minimálne 25% ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, resp. ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku. Žalobcovia citujúc z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veciach V. (spojené veci C-178/94, C-179/94, C-188/94, C-189/94 a C-190/94), P. (C-140/97) a Z. für C. (C-364/96); skonštatovali, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že článok 7 Smernice sa má vykladať tak, že spotrebiteľ má právo nielen na repatriáciu ale aj na vrátenie zaplatených finančných prostriedkov. Dodali, že členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie úplného účinku Smernice v súlade s cieľom, ktorý Smernica sleduje. S poukazom na argumentáciu žalovanej, že je problematické takúto právnu úpravu správne naformulovať do právneho predpisu, citovali z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci P. (C-140/97), ktorý uviedol, že ani v preambule Smernice, ani v texte článku 7 Smernice nie je nijaký náznak, z ktorého možno určiť, že záruka môže byť na základe tohto ustanovenia obmedzená, čo bolo urobené na reguláciu bezpečnosti v Rakúsku; aj keď je pravda, ako uviedla rakúska vláda, že môžu byť praktické problémy pri zavádzaní systému záruk na pokrytie všetkých rizík definovaných v článku 7 Smernice, zostáva faktom, že takýto systém stanovil zákonodarca Spoločenstva. 21. Žalobcovia k zodpovednosti členských štátov v prípade porušenia úniového práva podotkli, že táto je objektívna a absolútna; a právo na náhradu škody vznikne hneď, ako sa preukáže splnenie podmienok náhrady škody stanovených úniovým právom. Nesúhlasili s tvrdením žalovanej, že žalobou uplatneného nároku sa mali domáhať voči spoločnosti KARYA TOUR, s.r.o. a dôvodili, že táto spoločnosť bola poistená v súlade s § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z. z., a z jej strany teda nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu, ktoré by zakladalo nárok žalobcov na náhradu škody; dodali, že takýto postup by v žiadnom prípade nemohol viesť k vymoženiu ich pohľadávky, resp. k náhrade škody, ktorá im vznikla. 22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 29.9.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 23. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby žalobcov v časti žaloby pri uplatňovanom nároku o náhradu škody vo výške 351,04 eura s príslušenstvom; súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovanej z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu; v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil, logicky a presvedčivo odôvodnil ako vec právne posúdil. 24. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. cestovná kancelária je povinná dohodnúť poistenie zájazdu podľa § 9 na dostatočnú poistnú sumu vo výške minimálne 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku. 25. Podľa článku 7 smernice Rady z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb č. 90/314/EEC organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná strana, musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti. 26. Žalovaná odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu škody 351,04 eura spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že smernice Európskeho spoločenstva (ďalej ako „ES“) sú popri nariadeniach ES jedným z dvoch základných normatívnych aktov inštitúcií ES. Jadrom každej smernice je vymedzenie výsledku, ktorého dosiahnutie sa od členského štátu vyžaduje. Tento výsledok je možné charakterizovať ako určitý formálno-právny a aplikačno- praktický stav, ktorého dosiahnutie požaduje príslušná smernica. Dosiahnutie požadovaného výsledku z hľadiska aplikačno-praktického znamená predovšetkým zaistenie efektívnej vymáhateľnosti práv a povinností založených smernicou. Z Čl. 220 Zmluvy o založení ES vyplýva, že jediným orgánom, ktorý môže podávať autoritatívny a záväzný výklad smerníc, prípadne jednotlivých ustanovení smerníc, je Súdny dvor EÚ. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ existujú minimálne dve požiadavky, ktorých splnenie je nutné sledovať za účelom posúdenia správnosti implementácie obsahu smernice. Prvou požiadavkou je, že obsah transpozičného opatrenia musí významovo presne zodpovedať obsahu smernice, pričom k odchýleniu sa od úpravy obsiahnutej v smernici môže dôjsť len v prípade, ak takáto možnosť zo smernice priamo vyplýva. Druhá požiadavka spočíva v spôsobe formulovania transpozičného opatrenia, t.j. formulácia musí byť natoľko jasná a presná, aby jednotlivci boli schopní zistiť úplný rozsah svojich práv a povinností. 27. V posudzovanej veci súd prvej inštancie postupoval správne, keď porovnal konkrétne znenie ustanovenia článku 7 Smernice a ciele v Smernici stanovené, s konkrétnym znením ustanovenia slovenského transpozičného predpisu, t.j. § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. a na základe toho za použitia relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ posúdil, či právny poriadok Slovenskej republiky (konkrétne ustanovenie transpozičného predpisu, do ktorého bola Smernica prebratá) je v súlade s ustanoveniami danej Smernice. Súd prvej inštancie na základe tohto postupu vyslovil názor, že znenie § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. je v rozpore s účelom článku 7 Smernice, podľa ktorého sa má zabezpečiť refundácia všetkých nákladov a teda, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti ďalej dodáva, že vnútroštátnym ustanovením o výške poistnej sumy (na výšku 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, resp. ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, na výšku minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku) došlo k upretiu práv spotrebiteľov na vrátenie všetkých peňazí zaplatených za nezrealizovaný zájazd a to v porovnaní s právom (v prípade úpadku cestovnej kancelárie), ktoré im vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa výkladu článku 7 dotknutej Smernice. Transpozíciou Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku totiž žalovaná nedosiahla požadovaný výsledok z hľadiska aplikačno-praktického a nezaistila jednotlivcom, t.j. ani žalobcom, efektívnu vymáhateľnosť svojho práva na vrátenie všetkých peňazí zaplatených za nezrealizovaný zájazd v prípade úpadku cestovnej kancelárie. Neobstojí preto ani námietka žalovanej uvedená v odvolaní, ktorá na svoju obranu argumentovala, že žalobcovia mali uspokojenie svojej pohľadávky v prvom rade žiadať od cestovnej kancelárie a teda nepreukázali primeranú snahu za účelom odvrátenia škody, prípadne za účelom obmedzenia jej rozsahu; cestovná kancelária totiž bola pre prípad úpadku poistená v súlade s § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z., a z jej strany teda nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu, ktoré by zakladalo nárok žalobcov na náhradu škody. Odvolací súd podotýka, že žalobcovia by sa nemohli voči cestovnej kancelárii na súde dovolávať priameho účinku článku 7 Smernice z dôvodu, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. 28. Na uvedenom základe možno konštatovať, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaná implementovala Smernicu nesprávne, čím zároveň došlo zo strany žalovanej k porušeniu práva EÚ. Na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ boli fyzickým a právnickým osobám priznané viaceré práva, ktorých sa môžu domáhať priamo na základe úniového práva a ktoré im vnútroštátne poriadky musia bezpodmienečne zaručiť. Jedná sa o práva, ktoré priznáva úniové právo bez ohľadu na právo vnútroštátne, vyplývajú priamo z judikatúry Súdneho dvora EÚ a nadobúdajú charakter všeobecných zásad úniového práva. Z primárnej povinnosti členského štátu zabezpečiť úplný účinok práva EÚ vyplývajú jednotlivcom sekundárne práva, medzi ktoré okrem iných treba zaradiť aj právo na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre zakotvil priamo princíp zodpovednosti členského štátu voči jednotlivcom za nesprávnu implementáciu smernice EÚ. V súlade s uvedením princípom zakotveným v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci Francovich (spojené veci C-6/90 a C-9/90), ktorý bol ďalej rozpracovaný aj v ďalších rozsudkoch, majú jednotlivci právo na náhradu škody od členského štátu po splnení troch základných podmienok. Prvou podmienkou je, že smernica alebo jej pravidlo smerovali k založeniu práv jednotlivcov, druhou podmienkou je dostatočná závažnosť porušenia smernice alebo jej pravidla, a treťou podmienkou je existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením smernice alebo jej pravidla a vznikom škody. V nadväznosti na uvedené bolo teda v prejednávanej veci potrebné zaoberať sa tým, či sú splnené všetky podmienky pre priznanie práva na náhradu škody, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora EÚ. 29. Odvolací súd najskôr upriamuje pozornosť na prvý predpoklad náhrady škody, ktorým je, že smernica alebo jej pravidlo smerovali k založeniu práv jednotlivcov. V tejto súvislosti hodno podotknúť, že Súdny dvor EÚ vykladá túto podmienku veľmi extenzívne a to, že norma práva EÚ nesmeruje k založeniu práv jednotlivcov, v prípade smernice, Súdny dvor EÚ konštatoval len výnimočne; za smernice smerujúce k založeniu práv jednotlivcov považuje dokonca aj tie smernice, ktoré viac ako k ochrane individuálnych záujmov dotknutých jednotlivcov slúžia k ochrane všeobecných záujmov jednotlivcov, t.j. skôr k ochrane verejných záujmov (napr. rozhodnutie vo veci Komisia vs. Nemecko, C-59/89). Na uvedenom základe možno dospieť k záveru, že Smernica, ktorá je predmetom tohto sporu, resp. pravidlo ustanovené v článku 7 dotknutej Smernice, nepochybne zakladá práva jednotlivcov. 29.1. Pri identifikácii práv, ktoré mali byť Smernicou priznané jednotlivcom, t.j. práv ktorých priznanie bolo účelom Smernice, je potrebné vychádzať predovšetkým z výkladu článku 7 Smernice vyplývajúceho z rozsudkov Súdneho dvora EÚ ( C-178/94, C-140/97, C-410/96, C-134/11, C-346/96, C-430/13). Z judikatúry Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že cieľom článku 7 Smernice bolo zabezpečenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa proti ekonomickým rizikám vyplývajúcim z platobnej neschopnosti alebo úpadku organizátora zájazdu a výsledkom stanoveným v článku 7 Smernice malo byť vrátenie peňazí, ktoré spotrebiteľ za zájazd zaplatil v prípade platobnej neschopnosti alebo úpadku organizátora zájazdu. Organizátor zájazdu bol tak povinný mať dostatočné záruky na zabezpečenie refundácie zaplatených peňazí v prípade platobnej neschopnosti a úpadku, a spotrebiteľ mal mať garantované právo na zabezpečenie vrátenia peňazí (záloh) zaplatených za zájazd. V nadväznosti na uvedený výklad článku 7 daný judikatúrou Súdneho dvora EÚ preto neobstojí námietka žalovanej, že článok 7 dotknutej Smernice sa vzťahuje výlučne a len na prípad repatriácie, t.j. návrat cestujúceho na miesto odchodu, dopravenie späť do vlasti a nevzťahuje sa na žiadne iné platby zaplatené spotrebiteľom. 30. V súvislosti so závažnosťou porušenia smernice alebo jej pravidla ako druhej podmienky na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej v dôsledku nesprávnej implementácie smernice, odvolací súd konštatuje, že platí nepriama úmera, t.j. čím je daná menšia voľnosť uváženia členského štátu vo vzťahu k transpozícii dotknutej smernice alebo jej pravidla, tým väčšia je pravdepodobnosť, že samotné porušenie smernice alebo jej pravidla bude v dôsledku jej nesprávnej transpozície považované za splnenie podmienky dostatočne závažného porušenia. A naopak platí, že čím viac je smernica alebo jej pravidlo naformulované nejasne, nepresne či nejednoznačne, tým menšia je pravdepodobnosť, že samotné porušenie smernice alebo jej pravidla v dôsledku jej nesprávnej transpozície bude považované za splnenie podmienky dostatočne závažného porušenia. V tejto súvislosti samozrejme taktiež platí, že smernicu alebo jej pravidlo možno považovať za nejasné či nepresné len do tej doby, kým Súdny dvor prostredníctvom svojich rozhodnutí neposkytne svoj výklad. 30.1. Pokiaľ sa jedná o závažnosť porušenia dotknutej Smernice je taktiež potrebné posúdiť, či, resp. do akej miery § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z., ktorý stanovuje limit poistného plnenia, obmedzuje práva spotrebiteľov zaručených článkom 7 Smernice. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje najmä na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-430/13, ktorý vo výroku vyslovil, že článok 7 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát nemá diskrečnú právomoc určiť rozsah rizika, ktoré má byť pokryté zábezpekou, ktorú má zložiť organizátor zájazdu alebo predajca v prospech spotrebiteľov. Je v právomoci vnútroštátneho súdu určiť, či kritériá stanovené dotknutým členským štátom týkajúce sa stanovenia sumy uvedenej zábezpeky majú za cieľ alebo za následok obmedzenie rozsahu rizika, ktoré má táto zábezpeka pokryť, pričom v takomto prípade sú zjavne nezlučiteľné s povinnosťami vyplývajúcimi z uvedenej smernice, a predstavujú preto dostatočne závažné porušenie práva Únie, ktoré by za predpokladu určenia priamej príčinnej súvislosti mohlo založiť zodpovednosť dotknutého členského štátu. O dostatočne závažné porušenie úniového práva ide aj vtedy, ak porušenie pretrváva aj napriek existencii ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ v danej oblasti, z ktorej vyplýva protiprávnosť správania členského štátu. 30.2. Posúdením obsahu Smernice (v súlade s výkladom Súdneho dvora EÚ) a transpozičného predpisu, t.j. zákona č. 281/2001 Z.z., dospel odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že podmienka závažného porušenia práva je v prejednávanej veci splnená, nakoľko formulácia § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. mala za následok obmedzenie rozsahu rizika, ktoré má táto zábezpeka pokryť, a to na výšku 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, resp. ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, na výšku minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku. Odvolací súd poznamenáva, že skutočnosť, že formulácia § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. mala za následok obmedzenie rozsahu rizika, ktoré má táto zábezpeka pokryť, vyplýva nepochybne aj zo skutočnosti, že žalobcovia obdržali po úpadku cestovnej kancelárie iba časť zálohy, ktorú za zájazd zaplatili. Odvolací súd dodáva, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je článok 7 Smernice jednoznačný a preto mal obsah transpozičného predpisu významovo presne zodpovedať obsahu Smernice, ktorá možnosť odchýlenia sa od tejto úpravy nestanovuje. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo vecT. (C-140/97) taktiež výslovne vyplýva, že povinnosti stanovené v Článku 7 Smernice sú správne transponované do vnútroštátneho práva len v prípade, ak ustanovenia transpozičného predpisu majú za následok, že spotrebiteľ má v prípade úpadku cestovnej kancelárie právo na vrátenie všetkých finančných prostriedkov zaplatených za zájazd ako aj právo na repatriáciu. 31. V súvislosti s príčinnou súvislosťou medzi porušením Smernice alebo jej pravidla a vznikom škody, ako treťou podmienkou na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej v dôsledku nesprávnej implementácie smernice, ktorej nedostatok namietala žalovaná v odvolaní; odvolací súd uvádza, že v právnej teórii sa pod príčinnou súvislosťou označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnou transpozíciou smernice a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom. Štát teda nezodpovedá „automaticky“ za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby po vydaní transpozičného predpisu. Nesprávna transpozícia smernice teda musí byť bezprostrednou príčinou škody. 31.1. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci P. (C-140/97), v prípade ak smernica alebo jej pravidlo stanovuje povinnosť dosiahnutia určitého konkrétneho výsledku, je príčinná súvislosť daná aj vtedy, ak k vzniku škody prispeli výnimočné, či nepredvídateľné udalosti; v tejto veci išlo taktiež o transpozíciu článku 7 Smernice, ktorý je predmetom tohto sporu, pričom Rakúsko nesprávne transponovalo jednoznačný článok 7 dotknutej Smernice, ktorý zaručuje spotrebiteľom nárok na vrátenie peňazí v prípade úpadku organizátora komplexného zájazdu. Súdny dvor EÚ konštatoval, že ani úplne neobozretné konanie organizátora komplexného zájazdu a niektoré ďalšie nepredvídateľné skutočnosti, ktoré prispeli k vzniku škody, nemôžu mať vplyv na existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením jednoznačného článku 7 Smernice v dôsledku jeho nesprávnej transpozície a škodou spôsobenou jednotlivcovi. 31.2. Pokiaľ sa jedná o žalobcami požadované peňažné plnenie, ktorého sa domáhali titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice Európskej únie do právneho poriadku Slovenskej republiky, a ktorého výška zodpovedá žalobcami zaplatenej zálohe za zájazd nezrealizovaný v dôsledku úpadku cestovnej kancelárie, po odpočítaní poistného plnenia; dospel odvolací súd po relevantnom vyhodnotení (vyššie uvedených) právne významných skutočností k záveru, že toto plnenie predstavuje majetkovú ujmu žalobcov spôsobenú nesprávnou implementáciou článku 7 Smernice do § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. Majetok žalobcov sa totiž zmenšil bezprostredne v súvislosti s tým, že im žalovaná nezaistila efektívnu vymáhateľnosť ich práva na vrátenie všetkých peňazí zaplatených za nezrealizovaný zájazd v prípade úpadku cestovnej kancelárie. K úbytku majetkových hodnôt žalobcov došlo okamihom vyplatenia poistného plnenia, ktoré bolo v dôsledku nesprávnej transpozície článku 7 Smernice do transpozičného predpisu (§ 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z.) len vo výške 166,48 eura, aj keď zálohu za zájazd uhradili vo výške 517,60 eura; formulácia § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. pritom predstavuje porušenie práva Únie, pretože výklad článku 7 Smernice vyplývajúci z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci P. (C-140/97) totiž jednoznačne stanovuje, že spotrebiteľ má v prípade úpadku cestovnej kancelárie právo na vrátenie všetkých finančných prostriedkov zaplatených za zájazd ako aj právo na repatriáciu. Na uvedenom základe odvolací súd konštatuje existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti členského štátu, t.j. žalovanej a škodou (zmenšením majetku) utrpenou jednotlivcami, t.j. žalobcami. Žalobcom skutočne vznikla škoda 351,04 eura, čo v konaní nebolo sporné. 32. S poukazom na vyššie uvedené právne závery odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom spore sú dané všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnou transpozíciou smernice Rady z 13. júna 1990, o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb č. 90/314/EEC do právneho poriadku Slovenskej republiky. 33. Názor odvolacieho súdu na správnosť napadnutého rozsudku neboli spôsobilé zmeniť ani námietky žalovanej, ktorá na svoju obranu argumentovala, že žalobcovia v spore nepreukázali nesprávny úradný postup žalovanej pri transpozícii Smernice, nakoľko nepredložili žiaden dôkaz, t.j. dokument Európskej komisie, ktorým by bola Slovenská republika vyzvaná na odstránenie chýb (nezrovnalostí) v nadväznosti na nesprávnu transpozíciu Smernice; uvedená námietka neobstojí z dôvodu, že k podmienkam vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi v dôsledku nesprávnej implementácie smernice v žiadnom prípade nepatrí to, že by porušenie smernice alebo jej pravidla muselo byť konštatované Súdnym dvorom EÚ (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach K. du K. a Y. III, C-46/93 a 48/93), a rovnako ani to, aby bol podaný podnet na Komisiu, resp. aby bolo nutné predložiť akýkoľvek dokument, ktorým by Komisia či iný orgán Slovenskú republiku vyzval na odstránenie chýb v nadväznosti na nesprávnu transpozíciu smernice. Žalobcovia môžu podať na vnútroštátny súd návrh na náhradu škody spôsobenej členským štátom z dôvodu porušenia práva Únie bez toho, aby došlo k vyhláseniu rozsudku o porušení práva Únie členským štátom. 34. Námietky žalovanej v podanom odvolaní čo do základu uplatňovaného nároku a namietaného nepreukázania príčinnej súvislosti tak neboli spôsobilé privodiť zmenu záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, na ktorých založil svoje rozhodnutie a súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôvodnosť žalobcami uplatneného nároku na náhradu škody 351,04 eura nesprávnou transpozíciou Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcom priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).