Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/434/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409206190 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1409206190.5 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v právnej veci navrhovateľky: W.. Q. X., N.. XX.XX.XXXX, bytom B. X, A., proti odporcovi: F.. Q.. Ľ. X., E.., N.. XX.XX.XXXX, bytom S. X, A., zastúpený advokátom JUDr. Petrom Vačokom, Vazovova 9/A, Bratislava, o návrhu navrhovateľky na zákaz styku odporcu s V. X.Y., N.. XX.XX.XXXX, bytom u navrhovateľky, obmedzeným v spôsobilosti na právne úkony, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 07.05.2013, č.k. 13P/140/2009-285, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh W.. Q. X. (ďalej aj ,,matka“) na vyslovenie zákazu styku odporcu F.. Q.. Ľ. X., E.. (ďalej aj ,,otec“) s ich synom V. X. (ďalej aj ,,Martin“), obmedzeným v spôsobilosti na právne úkony. Zároveň uložil F.. Q.. Ľ. X., E.. povinnosť zaplatiť trovy znaleckého dokazovania v sume XXX, XX eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 20.04.2012 podala matka vyjadrenie, v ktorom navrhla zakázať styk otca s plnoletým V., avšak s tým, že by šlo o zákaz styku na základe práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a § 13 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „O.z.“). Otec žiadal takýto návrh zamietnuť. Na pojednávaní konanom dňa 07.05.2013 sa matka vyjadrila, že na zmene petitu trvá, t.j. keď nie je možné aplikovať zákon o rodine tak navrhuje, aby súd konal o ochrane osobnosti. Súd I. stupňa skonštatoval, že výsledky doterajšieho dokazovania by nebolo možné použiť na konanie o zmenenom petite, nakoľko konanie o ochrane osobnosti sa vyznačuje diametrálne odlišnými procesnými postupmi ako konania vo veciach starostlivosti súdu o nesvojprávnych. Súd preto návrh na zmenu petitu nepripustil, keďže výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Ďalej uviedol, že v súlade s názorom Krajského súdu v Bratislave vyslovenom v uznesení č.k. 11CoP 160/2011-227 zo dňa 24.01.2012, upravuje § 25 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o rodine“) len vzťahy medzi rodičmi a ich maloletými deťmi, nevťahuje sa však a nemožno ho ani analogicky použiť na úpravu vzťahov medzi rodičmi a plnoletými deťmi úpravou konkrétneho styku, resp. zákazom styku. Na právnom posúdení pritom nič nemení ani obmedzenie spôsobilosti V. X. na právne úkony. Okresný súd konštatoval, že ak sa matka mieni ďalej domáhať v mene syna ochrany osobnosti, má možnosť si podať na súd nový riadny návrh, v ktorom súd bude vykonávať v zmysle nového predmetu konania a príslušných ustanovení zákona nové dokazovanie. O trovách znaleckého dokazovania rozhodol súd v zmysle § 148 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení ( ďalej „O.s.p.“), nakoľko otec vzal späť návrh na úpravu styku až potom, ako vznikli štátu trovy znaleckého dokazovania, a preto mu ich súd uložil zaplatiť. Proti tomuto rozsudku podala matka odvolanie, v ktorom uviedla, že rozhodnutie považuje za nezákonné a nespravodlivé, pretože sa neriadilo príslušnými ustanoveniami O.z. ani O.s.p. a nerešpektovalo Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Má za to, že okresný súd nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v uznesení č.k. 11CoP 160/2011-227 zo dňa 24.01.2012, kde bolo konštatované, že jej zdravotne postihnutý syn má právo na poskytnutie ochrany voči otcovi, avšak nie podľa zákona o rodine, pričom okresnému súdu bolo vytknuté, že na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis. Napadnutý rozsudok však s týmto rozhodnutím krajského súdu nekorešponduje. Namiesto toho, aby okresný súd podľa zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu hľadal správny právny predpis na doteraz zistený skutkový stav, požadoval od nej, aby svoj návrh vzala späť s tým, že náš právny poriadok nemá žiadnu takú právnu normu, na základe ktorej by súd mohol o ochrane jej syna rozhodnúť. Ďalej uviedla, že súd vôbec nevzal do úvahy jej podanie, ktorým žiadala, aby pripustil jej syna Martina Grúňa do konania, ktoré sa ho ako účastníka týka, čím nerešpektoval § 92 ods. 1 O.s.p.. Taktiež podľa nej nejde o prípad, že súd by nemohol konať podľa jej podania z 19.04.2012 ani o situáciu, že by výsledky doterajšieho dokazovania, najmä znaleckého, nemohli byť použité ako podklad k rozhodnutiu o ochrane osobnosti, práve naopak. Uviedla, že podaný protinávrh nie je konaním vo veci starostlivosti súdu o nesvojprávnych, resp. obmedzených v spôsobilosti, ako si to súd mylne vykladá a nesprávne posudzuje, rovnako ako predtým nesprávne posudzoval aj návrh otca. Od začiatku konania o návrhu otca ako aj o protinávrhu matky nešlo o žiadne zmeny návrhov, ako si to okresný súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne vyložil. Odvolateľka uviedla, že prvostupňový súd sa odmietol zaoberať jej protinávrhom, ktorý podala v súvislosti s ochranou synovej osobnosti. Otec pritom správanie voči synovi nezmenil, neustále ho sleduje na ulici, v okolí bydliska, v dopravných prostriedkoch s úmyslom nadviazať s ním akýkoľvek kontakt, zjavuje sa mu v nečakanej chvíli, napríklad vyskočením spoza kríkov, spoza rohu ulice a pod. Otec pravdepodobne doteraz nerešpektoval závery znaleckého dokazovania, ktoré spočívali v tom, že kontakt so synom bude možné obnoviť až po ukončení jeho psychiatrickej a psychologickej terapie, ktorú terapiu zrejme neabsolvoval. Záverom navrhla napadnutý rozsudok pre porušenie hmotnoprávnych ako i procesných predpisov zrušiť a vec vrátiť súdu I. stupňa na ďalšie konanie. Proti rozsudku do výroku, ktorým bol otec zaviazaný zaplatiť trovy znaleckého dokazovania podal otec prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie v ktorom uviedol, že on znalecké dokazovanie nenavrhoval, naopak ho navrhla matka, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania dňa 26.01.2010. Ďalej poukázal na § 148 ods. 1 veta druhá O.s.p., keď sa pred rozhodnutím o trovách znaleckého dokazovania súd nezaoberal skutočnosťou, či sú tu dôvody na oslobodenie otca od súdnych poplatkov napriek tomu, že sa jedná o dôchodcu. Záverom navrhol, aby odvolací súd zmenil príslušný výrok tak, že na náhradu trov znaleckého dokazovania zaviaže matku, prípadne že matku aj otca zaviaže pomerne. K odvolaniu matky sa otec prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril v tom zmysle, že matka nijakou relevantnou skutočnosťou závery súdu I. stupňa nespochybnila a z podaného odvolania ani nie je zrejmý odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2, resp. § 221 ods. 1 O.s.p. Odvolanie preto považoval za nedôvodné a navrhol výrok o zamietnutí návrhu ako vecne správny potvrdiť, pričom zároveň zotrval na podanom odvolaní voči výroku o trovách znaleckého dokazovania. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej bol viazaný rozsahom podaných odvolaní podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že obe odvolania boli podané dôvodne. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu konštatuje, že predmetné konanie už od samého začiatku nemalo prvky nesporového, ale naopak sporového konania. Súd I. stupňa pritom mohol zamedziť celému radu komplikácií za predpokladu, že by už pôvodný návrh F.. Q.. Ľ. X., E.. na úpravu styku so synom V. (ktorý bol neskôr vzatý späť), zamietol hneď na prvom pojednávaní. Už tento pôvodný návrh neobsahoval správne vymedzenie okruhu účastníkov. Ak totiž vtedajší navrhovateľ chcel docieliť to, čo návrhom sledoval, mal tento návrh nasmerovať proti už plnoletému synovi a nie proti jeho matke, ktorá s jeho požiadavkou na styk so synom nemala spoločné nič, resp. nanajvýš to, že mala určitým spôsobom participovať na výkone práva na styk. Aj keby sa pripustilo, že z tohto dôvodu mohla byť účastníčkou konania aj matka, od začiatku bol okruh účastníkov neúplný, pretože sám otec ako pôvodný navrhovateľ (a dnešný odporca) opomenul za účastníka konania určiť aj syna V., čím z neho urobil iba predmet konania. Skutočnosť, že súd I. stupňa opomenul zamietnuť takto koncipovaný návrh viedla k tomu, že ak otec označil za odporkyňu len matku, teda len ju ,,vykázal“ do tohto procesného postavenia, založil tým tiež len matke oprávnenie podať v prejednávanej veci vzájomný návrh, keďže ten v zmysle § 97 ods. 1 O.s.p. môže podať iba odporca. Ak potom otec svoj bezzákladný návrh (ktorého vecná neopodstatnenosť bola navyše konštatovaná závermi znaleckého posudku) vzal späť, a to podľa všetkého v snahe naďalej ťažiť z nedostatku úpravy, prakticky tým prinútil matku (vtedajšiu odporkyňu) usilovať o zákaz styku. Takáto účastníčka mala v čase, v ktorom bol predmetom konania ešte i pôvodný návrh (keďže konanie o ňom bolo zastavené až prvým rozsudkom v tejto veci č.k. 13P 140/2009-209 zo dňa 01.03.2011) len obmedzené možnosti ako docieliť ochranu syna, pretože ako odporkyňa a zároveň navrhovateľka vzájomného protinávrhu musela pracovať s tým okruhom účastníkov konania, ktorý určil otec. V opačnom prípade, teda najmä pri snahe zapojiť konečne do konania aj syna Martina by totiž riskovala, že jej protinávrh by ako protinávrh nemohol byť posúdený, keďže by tu nebol zhodný okruh účastníkov, a už dlhý čas trvajúce konanie, v ktorom bolo vykonané aj znalecké dokazovanie, by pravdepodobne skončilo zastavením konania o pôvodnom návrhu a vylúčením návrhu vtedajšej odporkyne na samostatné konanie, čím by sa čas poskytnutia reálnej ochrany záujmom jej syna ešte viac oddialil. Keďže zo strany súdu I. stupňa nedošlo k zamietnutiu pôvodného návrhu otca, nemohol okresný súd už potom konštatovať ani to, že protinávrh matky ako pôvodnej odporkyne (ktorý sa po zastavení konania o pôvodnom návrhu otca stal jediným návrhom o ktorom bolo treba rozhodovať) bol zrelý na zamietnutie presne z toho istého dôvodu ako pôvodný návrh pôvodného navrhovateľa, teda pre neúplný okruh účastníkov konania a nedostatok právneho vzťahu, ktorý je v teórii procesného práva nazývaný tiež nedostatkom vecnej legitimácie (buď aktívnej alebo pasívnej podľa toho, či sa neúplnosť alebo nedostatok prejaví na strane, ktorá v konaní niečo požaduje, alebo naopak na tej, od ktorej iný niečo požaduje). Ak sa k tomuto nedostatku pridružilo aj nesprávne právne posúdenie veci, teda samotnej možnosti požadovať v konaní to, čoho sa pôvodne domáhal otec, alebo to, čo naopak požadovala matka, bolo zjavné, že prvý rozsudok okresného súdu v tejto veci (č.k. 13P 140/2009-209 ) musel byť zrušený a vec vrátená súdu I. stupňa na ďalšie konanie samozrejme už len v časti, v ktorej pretrval záujem na úprave, teda už len v časti požiadavky V. matky. Keď sa teda vec opäť stala predmetom konania na prvostupňovom súde, pôvodná odporkyňa prevzala postavenie navrhovateľky a naopak pôvodný navrhovateľ sa stal odporcom, odpadli aj vyššie spomenuté obmedzenia pre nakladanie s návrhom i okruhom účastníkov, a matka ako navrhovateľka tak mala možnosť zapojiť do konania aj syna V.. S týmto však bola logicky spojená potreba vymedziť aj jeho požiadavky, pokiaľ mal v konaní vystupovať ako navrhovateľ. Práve takto bol utvorený priestor, na ktorý sa snažil odvolací súd poukázať aj v zrušujúcom uznesení č.k. 11CoP 160/2011-227 zo dňa 24.01.2012, teda že požiadavku na zákaz styku dnešného odporcu s V. síce nemožno s prihliadnutím k plnoletosti dieťaťa podriadiť režimu ust. § 25 ods. 3 zákona o rodine, ale napriek tomu tu musí byť právny prostriedok, za pomoci ktorého možno V. poskytnúť ochranu pred kontaktom s jeho otcom, ak tento už podľa výsledkov doterajšieho konania nemá pre V. predstavovať prínos, ale práve naopak. To, čo tunajší odvolací súd priamo nevyslovil, potom matka správne pochopila ako možnosť, aby sa V. domáhal ochrany podľa ustanovení O.z. o ochrane osobnosti, s čím však opäť bola spojená potreba jeho vystupovania v konaní ako účastníka, a nielen ako predmetu konania. Súdu I. stupňa je nutné vytknúť, že nevenoval dostatočnú pozornosť skutočnosti, že pre plnoletosť všetkých zúčastnených a nemožnosť kvalifikovať ktorúkoľvek z dosiaľ uplatňovaných požiadaviek ako takú, o ktorej možno začať konanie aj bez návrhu, šlo celý čas o konanie ovládané dispozičným princípom, a platia preň inštitúty vlastné sporovému konaniu. Súd I. stupňa následkom toho nesprávne a nesúladne postupoval pri rozhodovaní o navrhovateľkou (matkou) uplatňovaných procesných inštitútoch, keď na jednej strane rozhodoval o zmene návrhu, hoci v nesporovom konaní (za aké toto konanie považoval), platí zásada nedostatku viazanosti súdu návrhom a preto sa o zmene návrhu v takýchto konaniach vôbec nerozhoduje. Na druhej strane nebolo rozhodnuté o návrhu navrhovateľky na prístup V. ako ďalšieho účastníka do konania, hoci o takomto návrhu v konaní s prvkami sporového musí byť rozhodnuté vždy, bez ohľadu na spôsob rozhodnutia (či už pripustenie alebo nepripustenie), pričom príslušná povinnosť je daná aj v nesporových konaniach a plynie z § 94 ods. 2 O.s.p. Na základe skutočnosti, že konanie v predmetnej veci malo sporové prvky, hoci súd I. stupňa v tom nemal jasno, s návrhom na prístup ďalšieho navrhovateľa do konania sa bolo treba vysporiadať postupom podľa § 92 ods. 1 O.s.p., čo sa však nestalo, ako to dôvodne namietala navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku. Nerozhodnutím o takomto návrhu súd I. stupňa logicky spôsobil, že Martinovi bolo upreté i právo domáhať sa ochrany pred zasahovaním odporcu do jeho práv (ktorú ochranu možno docieliť aj za pomoci požiadavky na zákaz styku). Bez takejto zmeny v okruhu účastníkov sa nedalo náležite vysporiadať ani so zmenou návrhu, a to najmä preto, že samotná pretrvávajúca požiadavka matky na zákaz styku nemala ani po zmene právnej argumentácie (teda potom, čo prestala byť opieranou o úpravu v zákone o rodine a jej právny základ začal byť vyvodzovaný z ustanovení O.z. o ochrane osobnosti) charakter zmeny návrhu. Účastník totiž nie je povinný v konaní argumentovať aj právne, ale len skutkovo (podľa zásady iura novit curia - súd pozná právo). Zmenou návrhu by nebolo ani to, ak by sa po pripustení vstupu ďalšieho navrhovateľa do konania tento pripojil k požiadavke pôvodnej jedinej navrhovateľky, pretože po rozšírení okruhu navrhovateľov si súd musí ujasniť, čoho sa na odporcovi mieni domáhať nový navrhovateľ. V posudzovanom prípade by bol tento postup samozrejme možným až potom, čo by sa aj V. B.tal účastníkom konania iniciovaného pôvodnou navrhovateľkou (jeho matkou). To sa však v prejednávanej veci k času rozhodovania tentoraz napadnutým rozsudkom stať nemohlo, keďže súd I. stupňa o návrhu na prístup ďalšieho navrhovateľa do konania nerozhodol. Nerešpektovanie tohto postupu viedlo k tomu, že Martinovi i jeho matke, majúcej záujem vystupovať v konaní v dvojitej pozícii navrhovateľky 1/ a opatrovníčky navrhovateľa 2/, bola odňatá reálna možnosť konať pred súdom; čím okresný súd založil existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Povinnosťou súdu I. stupňa v ďalšom konaní bude preto riadiť sa dôsledne názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný a predovšetkým bez ďalšieho meškania rozhodnúť o pripustení vstupu ďalšieho navrhovateľa do konania. Pri tom je potrebné mať na zreteli, že zákon na vyhovenie takémuto návrhu prakticky vyžaduje splnenie len jednej podmienky, ktorou je súhlas do konania pristupujúceho navrhovateľa, pričom v posudzovanom prípade bola táto podmienka splnená už tým, že návrh podala súdom ustanovená opatrovníčka (ktorou je matka) plnoletého Martina. Nakoľko dosiaľ možno zo spisu vyvodiť, že požiadavka Martina sa nelíši od požiadavky doterajšej jedinej navrhovateľky, nejde tu o zmenu návrhu, o ktorej by bolo treba rozhodovať (jej pripustením alebo nepripustením), keď odvolací súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že účastník konania nie je povinný odôvodniť svoju požiadavku aj právne, a súd samozrejme prípadnou právnou kvalifikáciou zo strany účastníka ani nie je viazaný. V tomto by k zmene návrhu mohlo prísť len tým, ak by sa v čase po pripustení vstupu druhého navrhovateľa do konania buď pôvodná navrhovateľka 1/ alebo nový navrhovateľ 2/, resp. aj obaja takíto účastníci hodlali domáhať niečoho iného než zákazu styku odporcu s navrhovateľom 2/. V posudzovanej veci zároveň nejde o žiaden prípad kolízie medzi záujmami Martina a jeho matky (obaja sa domáhajú toho istého), a keďže ust. § 31 zákona o rodine je pre plnoletosť dieťaťa taktiež nepoužiteľným, nie je tu daná ani potreba ustanoviť V. pre toto konanie osobitného opatrovníka, táto okolnosť preto nemôže zabrániť ďalšiemu postupu konania. Za predpokladu, že navrhovateľka dosiahne zapojenie svojho syna Martina do konania ako navrhovateľa, a v takomto konaní bude uplatňovať nárok z jeho práva na ochranu osobnosti, bude potrebné zaoberať sa ďalej otázkou, aký má zmysel jej ďalšie vystupovanie v pozícii navrhovateľky, resp. čo mieni ona sama (rozumej nie Martin ňou zastupovaný) od odporcu požadovať. Ak tieto otázky nebude navrhovateľka schopná uspokojivo zodpovedať a neprispôsobí tomu svoj ďalší procesný postup v konaní (t.j. nevezme návrh podaný vo vlastnom mene späť), neostane súdu I. stupňa iné, než návrh navrhovateľky 1/ zamietnuť. Odvolací súd výslovne upozorňuje súd I. stupňa, že nemožno akceptovať argument o nepoužiteľnosti výsledkov doterajšieho konania aj pre konanie o ,,zmenenom“ návrhu. Jednak totiž takáto nepoužiteľnosť nemôže vyplynúť výlučne z rozdielov medzi tzv. sporovým a nesporovým konaním (pričom konanie v prejednávanej veci z dôvodov vyššie uvedených nikdy charakter nesporového nemalo), okrem toho však celé dokazovanie vykonané pred späťvzatím návrhu pôvodným navrhovateľom bolo vykonávané na otázku prínosnosti ním požadovaného styku pre V., a takéto dokazovanie je samozrejme relevantným podkladom aj pre konanie, v ktorom sa má V. ochrániť pred vplyvmi odporcu pre neho nežiadúcimi. Aj keby týchto aspektov nebolo, treba vziať do úvahy ešte i faktor doterajšej dĺžky konania, ktoré malo byť správne skončené na prvom pojednávaní a to bez znaleckého dokazovania zamietnutím návrhu pôvodného navrhovateľa (dnešného odporcu). V štádiu, do ktorého medzitým vec dospela, je však nutné trvať na tom, aby súd I. stupňa konanie v prejednávanej veci riadne dokončil a to buď poskytnutím požadovanej ochrany alebo poskytnutím rovnako pádnych dôvodov, prečo tak neurobiť, a to už podľa ustanovení O.z. o ochrane osobnosti. Odvolací súd pripomína, že v sporovom konaní bude potrebné rozhodnúť aj o náhrade trov konania účastníkov (nielen trov štátu), o ktorých napadnutým rozsudkom rozhodnuté nebolo - zrejme pre názor súdu I. stupňa, že tu o sporové konanie nejde. Popri absencii takého rozhodnutia ani rozhodnutie o trovách konania štátu nebolo správnym a to pre jeho nesúlad s rozhodnutím vo veci samej. Vychádzajúc len z napadnutého rozhodnutia bol v konaní o návrhu na zákaz styku totiž úspešným odporca a preto možno ťažko obhájiť, že povinnosť na náhradu trov konania štátu bola uložená jemu. Okrem toho ale pri rozhodovaní o trovách konania musí byť vzatý do úvahy výsledok tohto konania ako celok. Tu rozhodne nie je bez významu to, že konanie o pôvodnom návrhu skončilo zastavením v dôsledku späťvzatia návrhu a pretože výsledok konania o návrhu navrhovateľky, resp. Martina zatiaľ nie je zrejmý, akékoľvek rozhodnutie o trovách musí byť predčasné. Z tohto dôvodu musel byť rozsudok súdu I. stupňa zrušený aj pokiaľ ide o druhý čiastkový výrok, ktorým bola fakticky povinnosť na náhradu trov konania štátu uložená odporcovi, hoci ten podľa napadnutého rozsudku bol v konaní v skutočnosti úspešný. Podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p.: ,,Štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.“ Ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p. predpokladá, že povinnosti nahradiť štátu trovy konania bude zbavený (celkom alebo sčasti) ten účastník, u ktorého sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle ust. § 138 O.s.p. Povinnosti nahradiť štátu trovy konania môže byť celkom alebo sčasti zbavený aj ten účastník, ktorý nepožiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, (t.j. nebol od ich platenia oslobodený rozhodnutím súdu), avšak súd dospeje k záveru, že účastník inak spĺňa podmienky pre takéto oslobodenie. Súd I. stupňa teda pred uložením povinnosti nahradiť trovy štátu musí skúmať, či pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov a súčasne či sa nejedná o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva v zmysle ust. § 138 O.s.p. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd zrušil rozsudok súdu I. stupňa ako celok a mu vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f), ods. 2 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.