Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/58/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011898757 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011898757.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová v právnej veci navrhovateľa: Š. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. E., R. M.. Č.. XX, zast. advokátom: JUDr. Juraj Macko, Ružinovská ul. č. 1, Bratislava, proti odporcom: X/ N. Č. E. - C. N., G. Y. Č.. X, E., zast. advokátom: JUDr. Július Brichta, advokátska kancelária BRICHTA & PARTNERS, Grösslingova ul. č. 6 - 8, Bratislava, X/ J. N. C. B. E., I. Y. Č.. X, E., o vydanie nehnuteľností, na odvolanie odporcu 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. januára 2009, č. k. 11C 97/1992-518, uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. júna 2010, č. k. 11C 97/1992-638 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. júla 2010, č. k. 11C 97/1992-647 a na odvolanie odporcu 3/ proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. júna 2010, č. k. 11C 97/1992-638, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým odporcovi 2/ uložil povinnosť vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti zapísané na Liste vlastníctva č. XX, katastrálne územie - C. N., I., parcela č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere X.XXX N. ako aj stavbu postavenú na tomto pozemku, súpisné číslo XXXXXX v podiele XX/XX k celku mení tak, že návrh z a m i e t a .
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14. júna 2010, č. k. 11C/97/1992-638, ktorým opravil záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. januára 2009, č. k. 11C/97/1992-518 tak, že do záhlavia rozsudku ako odporcu 1/ uviedol C. B. G. P. N. Č. E. - C. N., so sídlom G. Y.. X, E., z r u š u j e .
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14. júna 2010, č. k. 11C/97/1992-638, vo zvyšnej napadnutej časti m e n í tak, že odporca 2/ je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume XX.XXX,XX eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní a navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi 3/ trovy konania v sume XX.XXX,XX eur, na účet právneho zástupcu odporcu 3/, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14. júna 2010, č. k. 11C/97/1992-638 v časti označenia advokátskej kancelárie odporcu 3/ v jeho záhlaví m e n í tak, že správne má znieť: J. N. C. B. E., so sídlom G. E., I. Y. Č.. X, zast. advokátom: JUDr. Juraj Kuráň, CSc., KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 769 771, Miletičova ul. č. 1, Bratislava.
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 26. júla 2010, č. k. 11C/97/1992-647, ktorým v jeho záhlaví opätovne uviedol odporcu 1/ - C. B. G. P. N. Č. E. - C. N., so sídlom G. Y.. X, E., z r u š u j e .
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi 2/ trovy prvostupňového konania v sume XX.XXX,XX eur, na účet právneho zástupcu odporcu, do troch dní.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi 2/ trovy odvolacieho konania v sume X.XXX,XX eur, na účet právneho zástupcu odporcu, do troch dní.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi 3/ trovy prvostupňového konania v sume XX. XXX,XX eur, na účet právneho zástupcu odporcu 3/, do troch dní.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi 3/ trovy odvolacieho konania v sume XX.XXX,XX eur, na účet právneho zástupcu odporcu 3/, do troch dní.
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa (v poradí druhým) napadnutým rozsudkom uložil odporcovi 2/ povinnosť vydať navrhovateľovi podiel o veľkosti 18/32 nehnuteľností, zapísaných na Liste vlastníctva č. XX, katastrálne územie - C. N., a to pozemok parcela č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere X.XXX N., ako aj stavbu postavenú na tomto pozemku, súpisné číslo XXXXXX a konanie voči odporcovi 3/ zastavil. Odporcovi 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady trov konania sumu 30.042,63 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 3/ titulom náhrady trov konania sumu XX.XXX,XX eur, do 15 dní. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1 zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, čl. 2 a 17 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, § 1 ods. 3 Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. a vecne dôvodnosťou podaného návrhu, keď mal v konaní preukázané splnenie procesnoprávnych ako i hmotnoprávnych predpokladov reštitúcie, nakoľko pôvodné navrhovateľky tohto konania (1/ V. I., nar. XX.XX.XXXX, 2/. W. Y., nar. XX.XX.XXXX ) boli osobami oprávnenými, ktoré včas a riadne zaslali povinnému subjektu výzvu na vydanie veci a v zákonnej lehote si aj uplatnili svoje právo súdnou cestou. Poukázal na skutočnosť, že nehnuteľnosť, vydania ktorej sa domáhali, prešla v rozhodnom období na štát v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, keď predmetný majetok bol konfiškovaný bez právoplatného konfiškačného výmeru a Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. bol na K. I., vydania podielu ktorého sa domáhajú, aplikovaný neoprávnene, nakoľko právny predchodca navrhovateliek (K. I.) splnil podmienky pre konfiškáciu majetku podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. až po 25.02.1948 (výmer Krajského národného výboru v Bratislave zo dňa 17. júla 1950), ku ktorej došlo v rozhodnom období a z dôvodu, že právny predchodca navrhovateliek bol Nemec, podporujúci nemeckých okupantov a vtedajší fašistický režim, t. j. dôvodom konfiškácie majetku bola jeho príslušnosť k určitej skupine. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že z archívnych dokumentov okolnosť, že právny predchodca navrhovateliek sa niekedy dopustil konania podporujúceho fašistický režim nevyplýva, naopak z listinných dôkazov ako aj z výpovedí účastníkov konania vyplynulo, že K. I. počas druhej svetovej vojny pracoval ako správca majetku vo G. R., v J. A. K. a po vojne sa rodina presťahovala do E., kde pôsobil na N. I. s tým, že bol osvedčením o národnej a politickej spoľahlivosti vydaného Y. G. G. L. dňa 06.10.1945 a osvedčením Okresného Y. G. G. L. zo dňa 15.04.1946, uznaný za osobu národne a politicky spoľahlivú. Súd prvého stupňa dôvod konfiškácie posúdil ako účelový, keď mal z listinných dôkazov preukázané, že K. I. bol minimálne od roku 1930 úradne evidovaný ako československý štátny občan, maďarskej národnosti, pričom z potvrdenia N. Y.Á. G. G. R. zo dňa 16.08.1945 vyplýva, že bol národnosti slovenskej. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvého stupňa k záveru, že dôvod konfiškácie bol účelový, nepravdivý a na jeho základe došlo k odňatiu nehnuteľného majetku právneho predchodcu navrhovateliek, ktoré vzniklo ako dôsledok jeho príslušnosti k určitej skupine alebo vrstve, čím je daný nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Poukázal na skutočnosť, že Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. v danom prípade poslúžil iba na zakrytie odňatia nehnuteľného majetku K. I., keďže tento bol vlastníkom okrem nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu aj ďalšieho nehnuteľného majetku na území Slovenskej republiky a to polí, lúk, lesov na V., v katastrálnom území E., parcely č. XXXX, nachádzajúcej sa v katastrálnom území G. E., ktoré mu však skonfiškované neboli, z čoho vyplýva, že ak by u právneho predchodcu navrhovateliek boli skutočne splnené podmienky na konfiškáciu, došlo by k odňatiu aj tohto majetku, keďže v zmysle uvedeného dekrétu (§ 1) sa konfiškoval všetok majetok osôb fyzických, národnosti nemeckej, maďarskej s výnimkou osôb, ktoré preukázali, že zostali verné Československej republike, nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému a buď sa zúčastnili činne boja za jej oslobodenie alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danej právnej veci bol naplnený aj druhý dôvod pre navrátenie skonfiškovaného majetku, keďže ku konfiškácii nehnuteľného majetku K. I. došlo postupom porušujúcim základné ľudské práva a slobody. Uviedol, že z konfiškačných výmerov vyplýva, že okrem nepravdivosti dôvodov, ktoré príslušné orgány viedli k odňatiu majetku K. I.,
boli odôvodnené jednou vetou, ktorá nemala žiadnu oporu v skutkovom zistení, čo zakladá zmätočnosť a nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí, čím sa vtedajšie správne orgány dopustili porušenia základných ľudských práv a slobôd, na ktorých sú založené zásady demokratickej spoločnosti. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia tak prijal záver, že reštitučný dôvod na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnosti odňatej (skonfiškovanej) podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. je daný vždy, ak rozhodnutie príslušného správneho orgánu poslednej inštancie o tom, že boli splnené podmienky na konfiškáciu bol vydaný v rozhodnom období (t. j. po februári 1948), a ak zároveň dôvodom konfiškácie bola výlučne príslušnosť dotknutej osoby k určitej sociálnej, náboženskej, majetkovej alebo inej skupine alebo vrstve o to viac, ak sa v priebehu konania zistí, že dôvod konfiškácie nikdy daný nebol. K otázke veľkosti spoluvlastníckych podielov, ktorých vydania sa pôvodné navrhovateľky domáhali svojim návrhom, súd prvého stupňa uviedol, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že predmetom konfiškačných výmerov bolo odňatie spoluvlastníckeho podielu K. I. vo výške X/X, ktorý zdedil v roku 1927 a zvyšnú časť zdedil v roku 1947 po svojej sestre J. I., t. j. v čase, keď konfiškačné konanie nebolo právoplatne skončené a ktorej bol tiež predmetný podiel odňatý na základe rovnakých konfiškačných výmerov, napriek tomu, že z listinných dôkazov vyplýva, že Povereníctvo vnútra výmerom zo dňa 30. 6. 1948, č. 11090/1-VII/3-48 zrušilo formálne konfiškáciu na jej podiel vyrieknutú z dôvodu nemeckej národnosti, keďže sa hlásila k národnosti maďarskej a neskôr reslovakizovala s tým, že ak by táto skutočnosť bola pravdivá, tak v dedičskom konaní po poručiteľke J. I. ako dedič prichádzal do úvahy jej brat K. I. a tento podiel by nikdy nebol predmetom konfiškácie a preto, ak vlastníctvo k tomuto podielu nadobudol podľa zápisu v príslušnej evidencii nehnuteľnosti štát, nadobudol ho bez právneho dôvodu, čo je ďalším predpokladom na jeho vrátenie podľa reštitučného zákona. Keďže však súd prvého stupňa dospel k záveru, že konfiškácia bola právoplatne ukončená dňa 17.07.1950 a týmto dňom sa sporná nehnuteľnosť stala vlastníctvom Československého štátu, nemohla byť od tohto okamihu predmetom dedičského konania po žiadnom z jej pôvodných vlastníkov, pokiaľ zomreli po tomto dátume. J. I. však zomrela 12.08.1947, teda v čase pred právoplatným ukončením konfiškácie a preto jej podiel mohol byť predmetom dedenia a K. I., ako jej brat aj právoplatným dedičom. Zastavenie konania voči odporcovi 3/ odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. § 96 O.s.p. a vecne späťvzatím návrhu navrhovateľa a súhlasom s týmto späťvzatím zo strany odporcu 3/. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. § 142 ods. 1 a vecne úspechom navrhovateľa v konaní, ktorému priznal právo na náhradu trov konania voči neúspešnému odporcovi 2/ v sume XX.XXX,XX eur, spočívajúcich v trovách, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení. Rozhodnutie o trovách konania odporcu 3/ odôvodnil právne ust. § 146 ods. 2 O.s.p. a vecne tým, že navrhovateľ procesne zavinil zastavenie konania voči odporcovi 3/ s tým, že dôvod na priznanie trov konania podľa druhej vety tohto ustanovenia naplnený nebol a preto odporcovi 3/ priznal trovy konania, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení.
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením ( v poradí prvým) zo dňa 14. júna 2010, č. k. 11C/97/1992-638 opravil záhlavie a výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. januára 2009, č. k. 11C/97/1992-518 tak, že záhlavie bude znieť:
Okresný súd Bratislava I v právnej veci navrhovateľa: Š. G., bytom R. XX, E., zastúpený JUDr. Jurajom Mackom, advokátom, Ružinovská 1, Bratislava, proti odporcom: 1/. Slovenská B. G. P. N. Č.W. E. - C. N., so sídlom G. Y.. X, E., 2/ N. Č. E. - C.É. N., G. Y.. X, E., zastúpený JUDr. Júliusom Brichtom, AK BRICHTA & PARTNERS, Grösslingova 6-8, Bratislava, 3/ J. N. C. B. E., so sídlom I.V. Y.. X, E., zastúpený: JUDr. Jurajom Kuráňom, CSc., advokátom, AK MURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s. r. o., Miletičova 1, Bratislava, IČO: 36 769 771, v konaní o vydanie nehnuteľnosti, takto
Súd opravuje rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 11C/97/1992-518 z 26.01.2009 vo výrokovej časti tak, že výroková časť bude znieť:
Odporca v 2. rade je povinný vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XX, katastrálne územie - C. N. A. L. I. I. Č.. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere X.XXX N., ako aj stavbu postavenú na tomto pozemku, súpisné číslo XXXXXX, a to všetko v podiele XX/XX celku, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd konanie voči odporcovi v 3. rade zastavuje.
Odporca v 2. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu XX.XXX.XX eur z titulu náhrady trov konania na účet právneho zástupcu navrhovateľa, č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Ľ. E., A.. C.., E., a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi v 2. rade sumu XX.XXX,XX eur z titulu náhrady trov konania na účet právneho zástupcu odporcu v 2. rade, č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX vedený G. G., A.. C.., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V zostávajúcej časti zostáva rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/97/1992-518 z dňa 26.01.2009 nezmenený.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca 3/ z dôvodu, že súd prvého stupňa týmto rozhodnutím nerozhodol o náhrade trov konania, ktoré si odporca 3/ v konaní uplatnil s tým, že táto časť výroku je v rozpore s rozsudkom, ktorým súd prvého stupňa rozhodol vo veci samej, keďže v ňom rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť trovy konania iba odporcovi 3/, t. j. J. N. C. E., voči ktorému súd na návrh navrhovateľa konanie zastavil. Zároveň namietol opätovné nesprávne označenie advokátskej kancelárie v napadnutom uznesení, keď súd prvého stupňa uviedol jej nesprávne meno: MURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, pričom správnym označením je: KURÁŇ & MARKOVÁ.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie aj odporca 2/ - N. Č. E. - C. N., navrhol napadnuté uznesenie zrušiť z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako i z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ namietol, že z ust. § 164 O.s.p. vyplýva oprava zrejmých nesprávností, ktorou však nemôže byť doplnenie záhlavia rozsudku opravným uznesením o účastníka konania, ktorým už nie je niekoľko rokov, keďže postavenie C. B. ako účastníka konania a pôvodného odporcu 1/ zaniklo a preto nemôže byť opätovne v žiadnom súdnom rozhodnutí v tejto veci ako účastník konania uvádzaný i s poukazom na skutočnosť, že označenie Slovenská B., P. N. Č. E. - C. N., nie je správne a ide o procesnú vadu.
Súd prvého stupňa ďalším odvolaním napadnutým uznesením zo dňa 26. júla 2010, č. k. 11C/97/1992-647 (ďalej iba v poradí druhé uznesenie) opravil napadnutý rozsudok v časti záhlavia tak, že záhlavie bude znieť:
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom v právnej veci navrhovateľa: Š. G., bytom Kvačalova XX, E., zastúpený: JUDr. Jurajom Mackom, advokátom, Ružinovská 1, Bratislava, proti odporcom: X/ Slovenská B. G. P. N. Č. E. - C. N., so sídlom G. Y.. X, E., X/ N. Č. E. - C. N., G. Y.. X, E., zastúpený JUDr. Júliusom Brichtom, AK BRICHTA & Partners, Grösslingova 6-8, Bratislava, X/ J. N. C. B. E., so sídlom I. Y.N.. X, E., zastúpený: JUDr. Jurajom Kuráňom, CSc., advokátom, AK KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s. r. o., Miletičova 1, Bratislava, IČO: 36 769 771, v konaní o vydanie nehnuteľnosti, takto
Súd opravuje rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/97/1992 - 518 z dňa 26.01.2009 v 4. časti výroku tak, že 4. časť výroku bude znieť:
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi v 3. rade sumu XX.XXX,XX eur z titulu náhrady trov konania na účet právneho zástupcu odporcu v 3. rade, č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo G., A.. C.., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V zostávajúcej časti zostáva rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/97/1992-518 z dňa 26.01.2009 nezmenený.
Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. 164 O.s.p. a vecne tým, že v uvedenom rozsudku omylom v jeho záhlaví neuviedol odporcu 1/ - Slovenská B. G. P. N. Č. E. - C. N. a nesprávne označil odporcu vo výrokovej časti rozsudku, ktorého zaviazal k vydaniu spornej nehnuteľnosti navrhovateľovi, ďalej odporcu, voči ktorému konanie zastavil a odporcu, ktorého zaviazal k náhrade trov konania navrhovateľovi, ako aj odporcu, ktorému priznal náhradu trov konania od navrhovateľa. Uviedol, že uznesením zo dňa 14.06.2010, č. k. 11C/97/1992-638 čiastočne odstránil zrejmé nesprávnosti v písaní napadnutého rozsudku, v tomto uznesení však pri označení advokátskej kancelárie, ktorej konateľom je právny zástupca odporcu 3/ omylom uviedol jej nesprávne meno a zároveň týmto
uznesením neodstránil chybu v 4. časti výroku rozsudku pri označení odporcu, ktorému priznal náhradu trov konania od navrhovateľa.
Aj proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca označený v opravnom uznesení ako odporca 2/ z dôvodov uvedených už v odvolaní proti prvému opravnému uzneseniu vydaného súdom prvého stupňa. Opätovne uviedol, že záhlavie napadnutého rozsudku bolo správne, označujúce aktuálnych účastníkov tohto konania s tým, že aj keby správne nebolo, nebolo by túto chybu možné odstrániť podľa § 164 O.s.p., keďže požiadavku zrejmej nesprávnosti by nespĺňala a preto navrhol napadnuté uznesenie zrušiť. Zároveň uviedol, že pokiaľ súd prvého stupňa v poradí druhým opravným uznesením opravil záhlavie rozsudku v časti označenia právneho zástupcu odporcu 3/, iba túto opravu je možné akceptovať ako opravu vykonanú v súlade s ust. § 164 O.s.p.
J. N. C. B. E. vo svojom vyjadrení k odvolaniu účastníka označeného napadnutým uznesením ako odporcu 1/ uviedol, že sa s námietkami v tomto odvolaní stotožňuje, opravu záhlavia vykonanú napadnutým uznesením považuje za nedôvodnú a nesprávnu, keďže v priebehu tohto konania po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 18Co 177/01-125, súd prvého stupňa konanie voči vtedy označenému odporcovi 1/ - štátu zastavil a to z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca 2/, ktorý ho navrhol zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietol právny záver súdu prvého stupňa v otázke vymedzenia povinnej osoby, keďže vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, prešlo od 01.05.1991 na J. N. C. - E., čím singulárnou sukcesiou, ktorá nastala pred tým, ako E. I. Q. E., ktorý vec pôvodne držal, zanikol (dňa 31.12.1991) a jeho právnym nástupcom sa mala stať C. A. Ú. Z. C. N. v inej ako majetkovoprávnej agende a odporca 2/ v majetkovoprávnej agende, sa uvedený subjekt dostal do postavenia osoby povinnej. Uviedol, že zánikom E. I. Q. E. univerzálnou sukcesiou nevstúpila C. A. Ú. Z. C. N., keďže v rámci sukcesie do tohto postavenia mohol vstúpiť iba odporca 2/, t. j. N. Č. E. - C. N., na ktorú v zmysle záväzného výpisu z podnikového registra prešla majetkovoprávna agenda po E. I. Q.. E., pričom skutočný prechod záväzkov a pohľadávok E. I. Q.. E. nenastal, ako nesprávne uviedol v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa ku dňu jeho zrušenia (31.12.1991), ale v súlade s § 15 ods. 2 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku až 24. apríla 1992, kedy došlo k zápisu zrušenia E. I. Q.. E. do podnikového registra, teda po podaní návrhu na súd (dňa 30.03.1992). Poukázal na to, že do času skutočného zániku podniku a teda aj v čase podania žaloby o vydanie veci, mal byť ako žalovaný subjekt označený E. I. Q.. E., ktorý v čase podania žaloby mal plnú právnu subjektivitu a bol povinný zo všetkých svojich záväzkov, vrátane povinností z reštitučného nároku uplatneným v tomto konaní, keďže podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách predpokladom zachovania reštitučného nároku je jeho uplatnenie v lehote jedného roka od účinnosti tohto zákona a voči osobe, ktorá je nesporne osobou povinnou. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že navrhovateľky nesplnili formálne predpoklady reštitučného konania, keďže svoj reštitučný nárok neuplatnili včas (§ 5 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb.) a voči osobe povinnej. Odvolateľ uviedol, že subjekt označený žalobným návrhom na vydanie veci nikdy nebola samostatne C. A. Ú. Z. C. N. ale iba ako procesný zástupca štátu (Č. Š. G. P. C. A. Ú. Z. C. N.), ktorým však byť nemohol, keďže nebol štátnym orgánom, pričom neobstojí ani tvrdenie súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, že pôvodné navrhovateľky vychádzali z hodnoverného zápisu v katastri nehnuteľností, keďže zo žiadneho výpisu označenie povinnej osoby, zvolenej navrhovateľkami nevyplýva, čo napokon konštatuje aj súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, keď výslovne uvádza, že na výpise z Listu vlastníctva č. XX bol ako vlastník uvedený Č. Š.Á. - E. I. E. Q.. Odvolateľ ďalej poukázal na procesný postup predchádzajúci vydaniu napadnutého rozsudku keď uviedol, že procesné účinky vo vzťahu k nemu ako k účastníkovi konania nastali uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 21.03.1996, č. k. 11C 97/92-32, ktorým pripustil vstup odporcu 2/ do konania na strane odporcu a vo vzťahu k odporcovi 3/, uznesením zo dňa 21.07.1996, č. k. 11C 97/92-41, ktorého týmto uznesením do konania ako odporcu 3/ pripustil s tým, že C. A. Ú.E. Z. C. N. bola ku dňu 31.12.1998 zrušená a jej majetok a záväzky prešli na základe univerzálnej sukcesie na odporcu 2/, t. j. N. Č. E. - C. N.. Namietol i záver súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v tom, že podľa jeho názoru navrhovateľky v zákonnej lehote predkladali výzvy na vydanie veci (spornej nehnuteľnosti), keďže do uplynutia rozhodného obdobia (teda do 01.10.1991) výzvu na vydanie veci podala výlučne V. I. a zo súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu vôbec nevyplýva, že takúto
výzvu na vydanie veci podala aj navrhovateľka 2/, t. j. Y. W.. Odporca 2/ ďalej namietol, že závery súdu prvého stupňa o splnení materiálnych podmienok reštitúcie nemajú oporu v platnom práve s tým, že nie je možné pripustiť aplikáciu zákona o mimosúdnych rehabilitáciách aj na konfiškáciu, vykonanú na základe Dekrétu prezidenta republiky č.108/1945 Zb., ktorý je i naďalej súčasťou slovenského právneho poriadku a preto v rámci reštitučného konania by malo byť predmetom skúmania iba obdobie od 28. februára 1948 a akékoľvek prípadné správne rozhodnutia a akty, ktoré boli vydané pred týmto obdobím do 1. januára 1990 (rozhodné obdobie), preto principiálne nemôžu byť použité pre účely hodnotenia, či bola spôsobená politická perzekúcia (§ 2 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb.) alebo, či nedošlo k postupu, ktorý porušil všeobecne uznávané ľudské práva a slobody (§ 2 ods. 3 zák. č. 87/1991 Zb.), keďže tieto správne akty pod vecnú pôsobnosť vymedzenú § 1 ods. 1 zák. č. 87/1991 Zb., nespadajú. Vytkol súdu prvého stupňa, že svoj záver o politickej perzekúcii K. I. oprel o výmery, ktoré vôbec v rozhodnom období vydané neboli a v ktorých sa o ňom hovorilo ako o Nemcovi a fašistickom kolaborantovi, keďže správne orgány boli v zmysle aj podľa v súčasnej dobe platného a účinného predpisu (§ 1 ods. 1 bod 2. Dekrétu prezidenta republiky) povinné skúmať, či boli splnené podmienky pre konfiškáciu a teda, či osoba, ktorej mal byť majetok skonfiškovaný, bola národnosti nemeckej alebo maďarskej. Uviedol, že pôvodné navrhovateľky, ale ani súčasný navrhovateľ nepreukázali, že Krajský národný výbor výmerom, zn. 562-1/6-1949-VIII/1g porušil právne predpisy od 28.02.1948 takou intenzitou, ktorá by politickú perzekúciu dosahovala, prípadne postup, ktorý by porušil všeobecne uznávané ľudské práva a slobody a zároveň nepreukázali, že uvedený orgán ako orgán odvolací podmienky pre konfiškáciu podľa § 1 ods. 1 bod 2. Dekrétu nehodnotil, ku dňu jeho účinnosti t. j. ku dňu 30.10.1945 vo vzťahu k K. I., ktorého podiel na nehnuteľnostiach tvoriacich predmet tohto sporu, bol ku dňu účinnosti Dekrétu 3/8 k celku vo vzťahu k J. I., ktorej podiel bol ku dňu účinnosti v tej istej veľkosti a vo vzťahu k N. X., ktorej podiel na nehnuteľnostiach k celku, bol ku dňu účinnosti Dekrétu prezidenta republiky 2/8. Odvolateľ poukázal na skutočnosť, že aj súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že K. I. bol maďarskej národnosti a preto bolo práve jeho povinnosťou preukázať v konaní, že (§ 1 ods. 1 bod 2. Dekrétu) zostal verným Československej republike, nikdy sa neprevinil proti národom českému a slovenskému a buď sa činne zúčastnil boja za jeho oslobodenie, alebo trpel pod nacistickým alebo fašistickým terorom s tým, že podľa výmeru Povereníctva vnútra č. 11090/1-VI/3-1948 sa sama J. I. hlásila k maďarskej národnosti a národnosť N. X. (B.. I.), ktorá zomrela dňa 05.12.1945 v Budapešti, bola podľa všetkého tiež maďarská, keďže jej deti sa k tejto národnosti hlásili, pričom z dokumentov a dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa nevyplýva nedôvodnosť konfiškácie, t.j. podmienky konfiškácie voči nim splnené boli, keďže opak preukázaný nebol a zároveň nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by vecnú správnosť konfiškačného výmeru Krajského národného výboru v Bratislave zn. 562-1/6-1949-VIII/1g spochybnil a nemohlo ísť o politickú perzekúciu ani o postup porušujúci všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, tak ako to súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uzavrel. Namietol záver súdu prvého stupňa nemajúci oporu nielen v právnej teórii a v judikatúre, ale najmä v právnych predpisoch o tom, že pre účinky konfiškácie je rozhodujúci okamih právoplatnosti rozhodnutia o splnení podmienok konfiškácie, keďže konfiškácia je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva dňom účinnosti Dekrétu ex lege a ex tunc a to za predpokladu, že príslušný správny orgán vyhodnotil podmienky konfiškácie právoplatným správnym aktom ako splnené a preto pre uplatnenie reštitučných nárokov z takejto konfiškácie je rozhodný podiel, aký mali jednotlivé osoby ku dňu konfiškácie, t. j. ku dňu 30.10.1945 (K. I. X/X k celku, J. I. X/X k celku a N. X. X/X k celku) a akékoľvek disponovanie s podielom J. I. v dôsledku jej úmrtia v rámci dedičského konania nemohlo mať žiadne dôsledky na vlastníctvo jej podielu, keďže účinky konfiškácie nastali ex tunc od účinnosti Dekrétu, t. j. od 30.10.1945 a J. I. zomrela až v roku 1947. Odporca 2/ ďalej k otázke oprávnených osôb na uplatnenie reštitučného nároku uviedol, že oprávnenou osobou po K. I. (podiel 3/8 k celku ku dňu konfiškácie) bola jeho manželka, nárok na podiel po J. I. si mohol uplatniť tiež iba K. I., resp. jeho deti, avšak všetky výzvy na vydanie veci príslušným orgánom predkladala V. I., ktorá však k podielu J. I. oprávnenou osobou nebola, pričom ani výzvy na vydanie veci nespĺňali formálne predpoklady pre uplatnenie reštitučného nároku po J. I. z dôvodu, ktorého nemohol súd prvého stupňa priznať vydanie 6/32 podielu J. I. navrhovateľovi, keďže K. I. vlastníkom tohto podielu po svojej sestre nikdy nebol a žiadna oprávnená osoba (dieťa K. I. ) si tento podiel v reštitúcii riadne neuplatnila. Odporca 2/ namietol aj výrok rozsudku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania, keď vychádzal z hodnoty spoluvlastníckeho podielu, ktorého vydanie bolo predmetom tohto konania s tým, že predstavuje sumu X.XXX.XXX,XX eur (XX.XXX.XXX,- Sk), ktorú si prvostupňový súd zrejme určil zo Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi pôvodnými navrhovateľkami a súčasným navrhovateľom s poukazom na skutočnosť, že predmetom zmluvy však nebol spoluvlastnícky podiel, ktorého vydania sa v tomto konaní navrhovateľ domáha, ale výlučne pohľadávka postupcov na vydanie spoluvlastníckeho podielu 18/32 nehnuteľnosti. Odvolateľ namietol,
že nie je možné stotožňovať hodnotu spoluvlastníckeho podielu 18/32 s pohľadávkou na jeho vydanie, keďže v jednom prípade ide o hodnotu práva a v druhom o vydanie spoluvlastníckeho podielu, teda o hodnotu veci, z dôvodu ktorého bolo povinnosťou prvostupňového súdu určiť základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., alebo vzhľadom na dlhotrvajúce konanie zavinené nielen zložitosťou prejednávanej problematiky, ale i konaním pôvodných navrhovateliek, ktoré svoj reštitučný nárok postúpili na súčasného navrhovateľa, označenie žalovaného subjektu spôsobujúceho procesnú vadu, nedôsledný postup prvostupňového súdu v konaní s účastníkmi konania, ktorý bol dôvodom pre zrušenie prvého rozsudku v tejto právnej veci, rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 150 O.s.p.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu 2/ uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania. K námietkam odvolateľa uviedol, že povinná osoba vo výzve a povinná osoba v žalobnom návrhu musí byť podľa reštitučného zákona vo vzájomnej korelácii a to aj napriek tomu, že v čase podania tohto návrhu povinná osoba už neexistovala, keďže zanikla ex lege a preto, ak súd prvého stupňa v priebehu konania pripustil vstup odporcu 2/ do konania, reagoval súd iba na zmenu právnej situácie, vzniknutej zmenou právnej úpravy a preto k preklúzii nároku navrhovateľa nedošlo. Nesúhlasil s názorom odvolateľa, že konfiškačný výmer č. 101409/VIII.1946 sa stal právoplatným pred rozhodným obdobím, nakoľko z výmeru Krajského národného výboru v Bratislave č. 562-1/6-1949-VIII.1g zo dňa 17.07.1950 vyplýva, že týmto výmerom boli prejednané oba konfiškačné výmery a tieto aj boli potvrdené. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu ďalej uviedol, že do rozhodného obdobia sa počíta čas, kedy konfiškačné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, pričom ustanovené komisie museli skúmať, či jednotlivé osoby spĺňali podmienky, či ich majetok mohol konfiškácii podliehať alebo nie, pričom ak by sa prijal názor odvolateľa, všetky dekréty prezidenta republiky z roku 1945 by boli nevykonateľné, pretože by podmienku rozhodného obdobia nespĺňali. Ďalej uviedol, že z pozemkovoknižnej vložky č. XXX, katastrálne územie E. vyplýva, že právny predchodca navrhovateliek K. I. sa stal podielovým spoluvlastníkom pod E.. X. titulom dedenia 3/8 a pod E.. X. titulom dedenia 6/32, spolu 18/32 spoluvlastníckeho podielu s tým, že uznesenie o nadobudnutí dedičstva v prospech K. I. a jeho vklad do pozemkovej knihy bol vykonaný ešte pred nadobudnutím právoplatnosti konfiškačných rozhodnutí a vkladom konfiškačného rozhodnutia KNV do pozemkovej knihy. K napadnutému výroku o náhrade trov konania uviedol, že sumou XX.XXX.XXX,- Sk bola určená hodnota predmetných nehnuteľností k výške podielu 18/32, ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky.
Odporca 3/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu 2/ uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. Uviedol, že v priebehu prvostupňového konania zhodne s odporcom 2/ v tomto konaní argumentovali, že po späťvzatí návrhu navrhovateľa proti jedinému pôvodne žalovanému odporcovi (štátu) a zastavení konania voči tomuto subjektu, nevystupuje v konaní žiadny subjekt na strane odporcu, proti ktorému ako osobe povinnej by si bol navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia ako osoby oprávnené, uplatnili včas predmetný reštitučný nárok (nárok na vydanie veci v lehote podľa § 5 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb., t. j. v lehote jedného roka od 01.04.1991 ). Odporca 3/ vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že právne predchodkyne navrhovateľa svojim návrhom žalovali výlučne jedného odporcu a to štát a preto súčasných odporcov 2/ a 3/, ktorí do konania vstúpili na základe návrhu navrhovateliek, nie je možné považovať za procesných nástupcov štátu, a zamieňanie procesného inštitútu pristúpenia do konania so zámenou účastníka, je vylúčené a neprípustné. Poukázal na skutočnosť, že pôvodné navrhovateľky vo svojom návrhu neoznačili ako odporcu Č. Š.L. - E. I. E. Q., resp. Č. Š., zastúpený E. I. E. Q. ale ako odporcu označili Č. Š., zastúpený C. A. Ú.E. Z. C. N., ktorá ako vlastník, resp. držiteľ sporných nehnuteľností v katastri nehnuteľností označená nebola. Zároveň sa stotožnil s právnym názorom odvolateľa, že navrhovateľ nepredložil žiadny listinný dôkaz o tom, že pôvodné navrhovateľky splnili jednu zo základných zákonných podmienok pre priznanie reštitučného nároku na vydanie nehnuteľností, a to riadnu výzvu podľa reštitučného zákona, keďže z listinných dôkazov, v spise založených vyplýva, že výzvy podávala výlučne V. I., ktorá nikdy nebola oprávnenou osobou na uplatnenie reštitučného nároku aj po J. I.. Podľa názoru odporcu 3/ navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že ku skonfiškovaniu predmetných nehnuteľností došlo v dôsledku politickej perzekúcie jeho právneho predchodcu alebo v dôsledku postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody v zmysle ust. § 6 ods. 2 a § 2 ods. 1 písm. c) zák. č. 87/1991 Zb. Poukázal na skutočnosť, že už odvolací súd vo svojom uznesení, ktorým v poradí prvý prvostupňový rozsudok zrušil (uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 18Co117/2001) uviedol, že je povinnosťou navrhovateľa v konaní preukázať, že
správne akty, ktorými došlo ku konfiškácii nehnuteľností, boli vydané v dôsledku politickej perzekúcie alebo postupom, ktorý porušil všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, avšak navrhovateľ v tomto smere žiadny dôkaz neprodukoval. Zotrval na svojej argumentácii prezentovanej v priebehu prvostupňového konania v tom, že správne orgány postupovali v súlade s Dekrétom prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., v riadnom postupe vydali výmer, ktorým boli sporné nehnuteľnosti skonfiškované, keďže ich povinnosťou bolo skúmanie občianstva a príslušnosti k určitej skupine osoby, ktorej majetok mal byť skonfiškovaný. Uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol v časti výroku, ktorý podľa názoru odporcu 3/ odvolaním napadnutý nebol (zastavenie konania proti odporcovi 3/) vecne správne, keď konanie zastavil a odporcovi 3/ priznal náhradu trov konania v sume XX.XXX,XX eur.
Odvolací súd preskúmal celú vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny, keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.
Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal dôvodnosťou odvolaní podaných proti vyššie uvedeným opravným uzneseniam vydaných súdom prvého stupňa.
Podľa § 164 O.s.p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.
Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodné navrhovateľky 1/ a 2/ (V. I. a W. Y.) sa návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 30.03.1992 domáhali voči odporcovi - Č. Š. P.Ý. C. A. Ú. Z. C. N. uloženia povinnosti uzavrieť dohodu o vydaní veci podľa zák. č. 87/1991 Zb. na podiel 18/32 pozemku na parc. č. XXX, zapísanej v C. S. G. E., List vlastníctva č. XX, katastrálne územie C. N., súpisné číslo XXXX a nehnuteľnosti obytného domu postavenom na tejto parcele - na J. Y. Č.. X, na P. M.. Č.. X - X a návrhom zo dňa 28.06.1996 alternatívne určenia, že sú vlastníčkami týchto nehnuteľností v podiele 18/32. Na návrh navrhovateliek na prvostupňovom pojednávaní dňa 21.03.1996, súd do konania na strane odporcu pripustil vstup N. Č. E. - C. N., so sídlom v E., G. Y. Č.. X ako odporcu 2/. Na prvostupňovom pojednávaní dňa 02.07.1996 navrhovateľky navrhli na strane odporcov 1/ a 2/ vstup ďalšieho odporcu do konania - J. N. C., so sídlom G. E., I. Y. Č.. X a súd prvého stupňa uznesením zo dňa 02.07.1996, č. k. 11C 97/92-41 návrhu vyhovel a vstup tohto subjektu ako odporcu 3/, do konania pripustil. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 25. januára 2001, č. k. 11C/97/92-101 rozhodol tak, že odporcom 1/ (N. Č. E.-C. N.) a 2/ (J. N. C. B. E.) uložil povinnosť vydať navrhovateľkám podiel 18/32 nehnuteľnosti na parcele č. XXX o výmere XXXX m2, zastavaná plocha a nádvoria, súpisné číslo XXXX, v katastrálnom území E. - C. N., zapísanú na Liste vlastníctva č. XX, do tridsať dní, zároveň rozhodol o trovách konania. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. januára 2002, č. k. 18Co 177/01-125 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom jedným z dôvodov zrušujúceho rozhodnutia bola vada, ktorou súd prvého stupňa konanie zaťažil tým, že proti pôvodne označenému účastníkovi - odporcovi - Č.Ý. Š. P. C. A. Ú. Z. C. N., so sídlom v E., Y.. C. Č.. X svojim rozsudkom nerozhodol, pričom ani z obsahu spisu ale ani zo žiadneho procesného postupu súdu nebolo možné zistiť, čo súd prvého stupňa viedlo k tomu, že takto označeného odporcu, za účastníka konania prestal považovať. Navrhovateľky v písomnom podaní zo dňa 26.09.2005 uviedli, že na návrhu podanom proti štátu - Slovenskej republike netrvajú a súd prvého stupňa uznesením zo dňa 18. septembra 2008, č. k. 11C 97/92-443 konanie voči odporcovi 1/ (Slovenská B. G. P. N. Č.W. E. - C. N.), konanie zastavil. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.09.2008. Ďalším návrhom zo dňa 28.10.2008 žiadal navrhovateľ konanie voči odporcovi 3/ (J. N. C. E.) zastaviť a odporcovi 2/, teda N. Č. E. - C. N. uložiť povinnosť vydať nehnuteľnosti v podiele 18/32 k celku. Z uvedeného vyplýva, že konanie voči pôvodne označenému odporcovi - Č. Š. zastúpený C. A. Ú. Z. C. N. je od 29.09.2008 právoplatne zastavené, z čoho vyplýva, že tento subjekt nie je odo dňa, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o zastavení konania voči nemu, účastníkom tejto právnej veci, t. j. tohto konania.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s námietkami odporcu 2/, resp. odporcu 3/, že z dikcie ust. § 164 O.s.p. v žiadnom prípade nevyplýva možnosť účastníka, ktorého konajúci súd opomenul uviesť v záhlaví svojho rozsudku opravným uznesením ho do záhlavia opätovne uviesť, keďže opraviť rozsudok podľa citovaného zákonného ustanovenia je možné iba v prípadoch, ak ide o chyby v písaní a počítaní ako i o chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní
a počítaní, t. j. ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu či vyhotoveniu rozsudku a ktoré sú každému zrejmé, pričom zrejmosť takej nesprávnosti má vyplývať z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí. V posudzovanej veci je však nesporné, že verejne vyhlásený rozsudok súdom prvého stupňa (č. l. 511 spisu) nebol v súlade s jeho písomným vypracovaním, z dôvodu ktorého bol spis odvolacím súdom (č. l. 637 spisu) súdu prvého stupňa vrátený na postup podľa § 164 O.s.p. Odvolací súd však v žiadnom prípade nevrátil vec prvostupňovému súdu na opravu spôsobom, ako ju v poradí prvým napadnutým uznesením vykonal súd prvého stupňa a ktorou v rozpore s citovaným zákonným ustanovením záhlavie svojho rozhodnutia opravil tak, že do postavenia žalovaných subjektov opätovne včlenil ako odporcu 1/ C. B. G. P. N. Č. E. - C. N., so sídlom G. Y.. X, E., ktorá od 29.09.2008 nie je na základe právoplatného prvostupňového uznesenia, účastníkom tohto konania. Dôvodom, pre ktorý odvolací súd vrátil vec na opravu bola skutočnosť, že súd prvého stupňa verejne vyhlásil rozsudok na pojednávaní tak, že odporcovi 2/ uložil povinnosť vydať navrhovateľovi spornú nehnuteľnosť, konanie voči odporcovi 3/ zastavil, rozhodol o povinnosti odporcu 2/ zaplatiť navrhovateľovi trovy konania a o povinnosti navrhovateľa zaplatiť odporcovi 3/ trovy konania. Súd prvého stupňa však výrokmi písomne vypracovaného rozhodnutia rozhodol tak, že povinnosť vydať nehnuteľnosť navrhovateľovi uložil odporcovi 1/, ktorému uložil aj povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania, konanie zastavil voči odporcovi 2/ a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 2/ trovy, ktoré mu v konaní vznikli. Následne v poradí prvým opravným uznesením opravil (okrem toho, ako už odvolací súd uviedol vyššie nesprávne v časti záhlavia napadnutého rozsudku) výrok svojho rozsudku tak, že síce správne označil žalovaný subjekt, ktorému uložil povinnosť nehnuteľnosť vydať (odporcovi 2/, v súlade s vyhláseným rozsudkom na pojednávaní) a konanie voči odporcovi 3/ zastavil, avšak pôvodne správne vyhlásené rozhodnutie (nesprávne uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku) v časti výroku o trovách konania opravil absolútne nelogicky, keď odporcovi 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu XX.XXX,XX eur titulom náhrady trov konania a zároveň navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť tomu istému odporcovi 2/ trovy konania v sume XX.XXX,XX eur. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za výnimočne potrebné dať prvostupňovému súdu do pozornosti, že pokiaľ do konania svojim opravným uznesením opätovne včlenil ďalšieho účastníka, tak nielenže o trovách voči tomuto účastníkovi nerozhodol, resp. o jeho prípadných trovách voči ostatným sporovým stranám ale najmä sa s jeho postavením v danej právnej veci, v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej vôbec nevysporiadal.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti, ktorou opravil záhlavie napadnutého rozsudku tak, že ako odporcu 1/ tohto konania uviedol C. B. G. P. N. Č. E. - C. N., so sídlom G. Y.. X, E. zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p., keďže dôvody pre ktoré bolo rozhodnutie v tejto časti vydané neexistovali.
Vo zvyšnej časti odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa (vo výrokoch o trovách konania) podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že odporca 2/ je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 30.042,63 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa, vedený G. Ľ. E., A.. C.., E., číslo účtu XXXXXXXXXXX/ XXXX do troch dní a navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi 3/ trovy konania v sume XX.XXX,XX eur na účet právneho zástupcu odporcu 3/, vedený vo G., A.. C.., číslu účtu XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Z dôvodu, že súd prvého stupňa v záhlaví v poradí prvého opravného uznesenia uviedol nesprávne obchodné meno advokátskej kancelárie zastupujúcej v spore odporcu 3/, odvolací súd podľa § 220 O.s.p. túto zrejmú nesprávnosť v napadnutom uznesení opravil tak, že uznesenie v tejto časti zmenil uvedením správneho mena splnomocneného zástupcu odporcu 3/.
Odvolací súd sa ako už uviedol vyššie, stotožnil s námietkami odporcu 2/ a 3/ v ich odvolaní proti v poradí prvému opravnému uzneseniu v časti, ktorou opravil záhlavie napadnutého rozsudku tak, že v ňom odporcu 1/ uviedol ako účastníka konania, voči ktorému bolo konanie právoplatne zastavené a preto podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. v poradí druhé opravné uznesenie v časti opraveného záhlavia, zrušil.
V posudzovanej veci sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s námietkami odvolateľa v otázke pasívnej legitimácie účastníkov konania z nasledovných dôvodov. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodné navrhovateľky označili v návrhu na začatie konania zo dňa 30.03.1992 na strane odporcu Č. Š., P. C. A. Ú. Z. C. N., so sídlom na Y. C. Č.. X G. E.. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania návrhu na súd prvého stupňa bol odporca riadne označený a s takto označeným odporcom aj súd prvého stupňa
konal, až do podania návrhu navrhovateliek zo dňa 02.07.1996 na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu - N. Č. E. - C. N.. Je nepochybné, že v prípade, ak by prvostupňový súd označenie odporcu považoval za nedostatočné alebo neúplné, ďalším jeho procesným postupom by bolo odstránenie tohto nedostatku výzvou pôvodným navrhovateľkám na odstránenie vád návrhu na začatie konania a nakoľko takto nepostupoval, označenie odporcu považoval za správne.
V tejto súvislosti je nutné poukázať na to, že súdy nedisponujú právomocou meniť okruh osôb označených na strane odporcu, výkladom označenia odporcu v návrhu, a to ani v prípade, ak ho považujú za sporné. Naopak, v prípade pochybností musia vždy postupovať v súčinnosti s navrhovateľom tak, aby boli pochybnosti súdu odstránené a aby súd mohol ďalej pokračovať v konaní. Pochybnosti o osobe odporcu však musia mať taký charakter, že nie je bez ďalšieho možné určiť osobu odporcu, teda napr. ak chýba dôležitý údaj, alebo preto, že do úvahy prichádza viac osôb spĺňajúcich označenie uvedené v žalobnom návrhu. Úlohou súdov je poskytnúť všetkým účastníkom rovnakú garanciu ich práv a vec nestranne rozhodnúť. Nestrannosť súdu sa prejavuje aj tým, že súd nemôže upozorniť účastníkov konania na nesprávnosť ich postupu, ktorý má základ v nepochopení ustanovenia hmotného práva, pretože tým neprimerane zvýhodňuje jednu zo strán sporu. Preto, ak súd prvého stupňa dodatočne vykladal vôľu pôvodných navrhovateliek označiť ako odporcu právneho predchodcu odporcu1/, navyše v rozpore s jeho skutočným označením v žalobnom návrhu, musel odvolací súd jednoznačne konštatovať, že prvostupňový súd prekročil svoje právomoci a súčasne porušil zásadu rovnosti účastníkov konania. Odôvodnenie takéhoto postupu ochranou navrhovateľa, ktorý mal odporcu označiť v súlade so zápisom v katastri nehnuteľností nemá oporu v spise, ani vo vykonanom dokazovaní a takéto skutkové zistenie je preto zjavne nesprávne. Súd k takémuto záveru nemohol pri svojej rozhodovacej činnosti dospieť ani na základe zápisu v katastri nehnuteľností, pretože v čase podania žaloby nebol ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaný Č. Š. - C. A. Ú. Z. C. N. (pôvodnými navrhovateľkami označený ako Č. Š. P. C. A. Ú.E. Z. C. N.), ale Č. Š. - E. I. E. Q.. Je teda vylúčené, aby prípadný nesprávny zápis v katastri nehnuteľností vyvolal v pôvodných navrhovateľkách omyl ohľadne skutočného vlastníka či držiteľa predmetnej nehnuteľnosti a bolo by zvlášť nelogické, aby ich takýto zápis inšpiroval označiť ako odporcu Č. Š. v zastúpení subjektu, ktorý v rozhodujúcom čase v katastri nehnuteľností vôbec zapísaný nebol. Naopak logickým sa javí iba záver, že pôvodné navrhovateľky boli mylne presvedčené o tom, že povinnou, a teda pasívne legitimovanou osobou v spore je Č. Š. ako evidovaný vlastník predmetnej nehnuteľnosti, a že subjektom oprávneným konať v mene štátu, je v danom prípade C. A. Ú.Ž. Z. C. N..
V prospech tohto názoru, že pôvodné navrhovateľky výslovne prejavili vôľu žalovať Č. Š., ktorý považovali za povinnú osobu podľa § 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách svedčí aj ich návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu, ktorý zrejme pôvodné navrhovateľky považovali za účelnejší než návrh na zámenu účastníkov, ako aj neskôr podaný návrh na zastavenie konania voči C. B. zo dňa 26.09.2005. Teda je zrejmé, že aj pôvodné navrhovateľky postupovali v konaní tak, že sa snažili vyrovnať s nesprávne uplatneným žalobným návrhom voči Č. Š. a navrhli pribrať do konania ďalšie subjekty, ktorým mohla svedčiť povinnosť vydať predmetnú nehnuteľnosť. Napokon pôvodné navrhovateľky navrhli konanie voči Slovenskej republike ako právnemu nástupcovi pôvodného odporcu zastaviť, čoho následkom bol zánik účinkov spojených so začatím konania voči účastníkovi, ktorý bol právnym nástupcom jediného pôvodne označeného odporcu.
Na doplnenie odvolací súd dodáva, že je dôležité rozlišovať medzi inštitútom vstupu ďalšieho účastníka do konania a zámenou účastníkov, ktoré majú iný účel a vyvolávajú odlišné účinky. Aj keď sú oba prejavmi vôle navrhovateľa, pri pristúpení ďalšieho odporcu dochádza k rozšíreniu okruhu odporcov, t.j. pôvodný odporca je aj naďalej účastníkom konania a je faktickým prejavom vôle navrhovateľa rozšíriť žalobu aj na ďalšie osoby. Zámena účastníkov prichádza do úvahy v prípadoch, kedy došlo k prevodu alebo prechodu práv a povinností a v prípade ak ju súd povolí, nový účastník nahradí pôvodného. Účinky spojené so začatím konania však pôsobia v prípade vstupu ďalšieho účastníka do konania voči jeho osobe vždy až dňom jeho vstupu do konania, na rozdiel od zámeny účastníkov, kde ostávajú zachované účinky spojené so začatím konania aj voči novému účastníkovi.
V súlade s uvedeným odvolací súd dospel k právnemu názoru, že navrhovateľ si svoj nárok uplatnil iba voči Č. Š., zastúpenému C. A. Ú. Z. C. N., ktorý však nebol v zmysle § 4 zákona č. 87/1991 Zb. povinnou osobu a keďže pôvodné navrhovateľky 1/ a 2/ návrh na pristúpenie ďalšieho odporcu (2/) do konania
podali dňa 21. marca 1996, je jednoznačne nutné považovať uplatnenie ich reštitučného nároku voči odporcovi 2/ až týmto návrhom s týmto dátumom.
Podľa § 4 ods. 1 prvá veta zák. č. 87/1991 Zb., sú povinnými osobami štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia.
Podľa § 5 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb., ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona.
Márne uplynutie ročnej lehoty podľa § 5 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. spôsobuje zánik nároku oprávnenej osoby na jeho uplatnenie pred súdom. Na preklúziu súd prihliada ex offo aj bez návrhu.
V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd prehodnotil názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. januára 2002, č. k. 18Co 177/2001-125, ktorým bol prvý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 25. januára 2001, č. k. 11C 97/1992-101 zrušený, ohľadne včasnosti uplatnenia reštitučného nároku navrhovateľkami, ktorý sa po doplnení dokazovania a zmene dôkaznej situácie ukázal ako nepresný, pričom dospel k záveru a v tomto smere sa stotožnil s argumentáciou odporcu 2/ nielen v priebehu prvostupňového konania ale i v odvolaní proti napadnutému rozsudku v tom, že nárok navrhovateľa sa prekludoval, z dôvodu ktorého je napadnutý rozsudok vyhovujúci návrhu navrhovateľa vecne nesprávny z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Označenie Č. Š. ako žalovanej osoby nie je možné považovať za riadne uplatnenie reštitučného nároku, pričom účinky konania začatého pôvodne iba voči Č. Š. nemohli súčasne vzniknúť aj voči odporcom 2/ a 3/, ktorí sú od pôvodného žalovaného nezávislým a odlišným právnym subjektom s tým, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebolo preukázané právne či procesné nástupníctvo medzi odporcom 2/ a Č. Š., ktoré by odôvodňovalo zachovanie účinkov začatého konania aj voči odporcovi 2/.
Súd prvého stupňa dospel aj v otázke oprávnenosti konfiškácie nehnuteľností výmerom Y. G. G. E. zo dňa 23.05.1946 č. XXXXX/VIII - XX k nesprávnemu právnemu záveru spočívajúcom v tvrdení, že sporná nehnuteľnosť nebola skonfiškovaná s vtedy platnými právnymi predpismi.
Z obsahu spisu vyplýva, že nehnuteľnosť bola skonfiškovaná K. I., N. X. a J. I. na základe Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy z dôvodu, že ako nemci podporovali nemeckých okupantov a bývalý fašistický režim.
Podľa § 1 ods. 1 bod 2 Dekrétu č. 108/1945 Zb. sa konfiškuje bez náhrady - ak sa tak už nestalo, pre Č. B. majetok nehnuteľný i hnuteľný, najmä majetkové práva (ako napr. pohľadávky, cenné papiere, vklady, nehmotné statky), ktorý ku dňu faktického skončenia nemeckej a maďarskej okupácie bol alebo ešte je vo vlastníctve fyzických osôb národnosti nemeckej alebo maďarskej, s výnimkou osôb, ktoré preukážu, že zostali verné Československej republike, nikdy sa neprevinili proti českému alebo slovenskému národu a buď sa aktívne zúčastnili boja za jej oslobodenie alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom.
Podľa § 2 ods. 5 prvá veta Dekrétu č. 108/1945 Zb., ak sú osoby, ktorých majetok podlieha konfiškácii spoluvlastníkmi v spoločenstve s osobami, ktoré pod ustanovenie § 1 nespadajú a ich spoluvlastnícky podiel predstavuje viac ako polovicu, podlieha konfiškácii celý majetok.
Odvolací súd poukazuje na odvolanie K. I. proti výmeru Y. G. G. E. Č.. XXXXX/VIII-XX zo dňa 23.05.1946, ktoré K. I. odôvodnil tým, že nie je nemeckej národnosti, ale národnosti slovenskej a že ostatní spoluvlastníci sú národnosti maďarskej. Z odôvodnenia výmeru nevyplýva, že by K. I. Y. G. G. E. preukázal skutočnosti, ktoré by ho mohli vyňať spod režimu tzv. Benešových dekrétov, a teda zamedziť konfiškácii svojho majetku, a to napriek tomu, že ho zaťažovalo dôkazné bremeno.
Zo spisu ďalej vyplýva, že K. I. bol ako právny predchodca navrhovateľa v čase konfiškácie spoluvlastníkom nehnuteľností s podielom o veľkosti 3/8, pričom väčšinový spoluvlastnícky podiel vlastnili osoby maďarskej národnosti, ktorých majetok (ako celok) podliehal konfiškácii v súlade s Dekrétom č. 108/1945 Zb., t.j. došlo aj k právoplatnej konfiškácii predmetných nehnuteľností. Súd prvého stupňa preto pochybil tým, že skúmal dôkazné listiny iba z pohľadu toho, či preukazujú skutočnú národnosť K. I. a opomenul skúmať aj národnosť ďalších spoluvlastníkov nehnuteľností, a teda aj prípadné splnenie podmienok konfiškácie nehnuteľností z titulu maďarskej národnosti väčšinových
spoluvlastníkov. I uvedené pochybenie prvostupňového súdu je natoľko závažné, že jeho následkom je nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd, viazaný právoplatným výmerom Y. G. G. E. Č.. XXXXX/VIII-XX zo dňa 23.05.1946 je toho názoru, že sporná nehnuteľnosť bola skonfiškovaná v súlade s Dekrétom č. 108/1945 Zb. a vlastnícke právo k nej prešlo na Č.H. Š. nadobudnutím účinnosti dekrétu, t.j. už dňom 30.10.1945, aj keď bolo konečné správne rozhodnutie prijaté v inštančnom postupe až v roku 1950. Právna prax je ustálená ohľadne konštitutívnych účinkov tzv. Benešových dekrétov, ako aj ohľadne deklaratórnych účinkov v nadväznosti vydávaných správnych aktov. Vyriešenie otázky kedy došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na Č. Š. bolo kľúčové nielen pre posúdenie otázky, či konfiškácia predmetným výmerom spadala do tzv. rozhodného obdobia podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ale v kontexte napadnutého rozsudku aj pre vyriešenie otázky, či mohol na K. I. prejsť podiel po J. I. o veľkosti 6/32 z titulu dedenia, ak táto zomrela až v roku 1947. Podľa názoru odvolacieho súdu nemohlo s poukazom na konštitutívne účinky Dekrétu č. 108/1945 Zb. dôjsť k prechodu spoluvlastníckeho podielu dedením na K. I., pretože J. I. v čase svojej smrti nebola spoluvlastníkom nehnuteľností, ale jej spoluvlastnícky podiel vlastnila už v čase jej smrti Č. B..
Pokiaľ ide o ďalšiu námietku odporcu 2/ v odvolaní proti napadnutému rozsudku, že výzvu v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. podala výlučne V. I., aj túto námietku odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu vyhodnotil ako opodstatnenú.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. povinná osoba vydá vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom. Ak ide o vydanie hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec nachádza. Ak je oprávnených osôb viac a nárok na vydanie veci uplatnia v lehote podľa odseku 2 len niektoré z nich, vydá sa im celá vec.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že výzvu na vydanie veci si musí uplatniť oprávnená osoba v súlade so zákonom a u povinnej osoby písomnou výzvou. Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách rieši aj situáciu, ako majú postupovať oprávnené osoby v prípade, ak ich je viac ako jedna. Z gramatického výkladu druhej vety § 5 ods. 1 cit. zákona vyplýva, že vec sa vydá celá oprávneným osobám iba v takom prípade, ak si svoj nárok výzvou povinnej osoby uplatní viac ako jedna z nich (slovné spojenie „niektoré z nich“). V uvedenom prípade si však svoj nárok uplatnila výlučne V. I., ktorej reštitučný nárok nezodpovedal celému spoluvlastníckemu podielu na predmetnej nehnuteľnosti tak, ako bol žalobou uplatnený. Súd v tejto veci prihliadol ex offo aj na právny názor Ústavného súdu SR vo veci IV. ÚS 334/08, na ktorý odkazuje najmä v časti o náležitostiach výzvy na vydanie nehnuteľnosti. Podľa Ústavného súdu SR musí výzva spĺňať všetky náležitosti vyžadované reštitučným zákonom, musí byť písomná, určitá, zrozumiteľná a musí obsahovať presnú identifikáciu nehnuteľnosti, ktorú má povinná osoba vydať, pričom v tomto konaní bolo preukázané, že výzva V. I. tieto náležitosti neobsahovala.
Odporca 2/ vo svojom odvolaní poukázal aj na nesprávnosť záveru súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku ohľadne prechodu nehnuteľností na štát z dôvodu politických perzekúcii alebo postupom porušujúcim všeobecne uznávané práva a slobody.
Odvolací súd už v uznesení zo dňa 31. januára 2002, č. k. 18Co 177/01-125, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu prvého stupňa zrušený, poukázal na povinnosť navrhovateľa preukázať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že správny akt bol vydaný v dôsledku politickej perzekúcie v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb. alebo v dôsledku postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody.
Napriek uloženiu tejto povinnosti navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa neuviedol žiadne relevantné skutočnosti ani nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by bolo možné vyššie uvedené skutočnosti hodnoverne preukázať a je preto odôvodnený záver, že navrhovateľ dôkazné bremeno v tejto časti neuniesol. Súd v ďalšom poukazuje na to, že tzv. Benešove dekréty mali za úlohu vyrovnať sa s povojnovým stavom po okupácii územia Československej republiky a osobám, ktorých sa dotýkali poskytovali možnosť preukázať svoju vernosť Československej republike a tým odvrátiť negatívne následky spojené s vydaním dekrétov. V prípade Benešových dekrétov preto nie je bez preukázania ďalšieho možné konštatovať politický útlak alebo postup porušujúci všeobecne uznávané ľudské práva a slobody len na základe príslušnosti k určitej národnosti. Napokon Benešove dekréty sú dodnes súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a ani do dnešného dňa zákonodarca neprejavil vôľu
zasahovať do právnych vzťahov, ktoré založili prezidentské dekréty. Konštatovanie, že uplatňovaním národnostného princípu v Benešových dekrétoch by automaticky zakladalo reštitučný nárok podľa zák. č. 87/1991 Zb. by malo za následok kolíziu dvoch rovnocenných právnych predpisov, ktoré by majetok priznávali štátu (resp. jeho právnym nástupcom) a súčasne by ho priznávali reštituentovi.
Napokon nie je možné opomenúť ani skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj odporca 2/ vo svojom odvolaní, a to že tzv. Benešove dekréty boli vydané v povojnovom čase Československou republikou, ktorej vláda mala demokratický charakter a právny poriadok ako i právna prax boli bez náznaku totalitného režimu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a hodnoty až do nástupu komunistického režimu. Je nepochybné, že ťažká povojnová situácia si vyžadovala extrémne opatrenia na ochranu a stabilizovanie oslabenej republiky a nápravu vojnových krívd, avšak ani v tomto duchu Benešove dekréty nijako nevybočovali z rámca opatrení prijatých inými víťaznými mocnosťami s demokratickými vládami, ktoré sú taktiež dodnes ponechané v platnosti.
O nesprávnosti skutkových zistení súdom prvého stupňa svedčí aj to, že svoj názor oprel o odôvodnenie predmetného výmeru konštatujúce príslušnosť dotknutej osoby k určitej národnosti, pričom neprihliadol na to, že práve národnosť bola v správnom konaní pred národnými výbormi jediným rozhodujúcim kritériom pre vydanie konfiškačného výmeru a to, že túto povinnosť im uložil Dekrét prezidenta č. 108/1945 Zb., účinný ešte pred nástupom totality.
Nesprávny je aj záver prvostupňového súdu o účelovosti výmeru, ktorý mal slúžiť iba na zakrytie nezákonnosti odňatia lukratívneho majetku rodine I., ktorý podľa odvolacieho súdu nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, naopak z dokazovania vyplýva, že tento majetok podliehal konfiškácii ešte predtým, ako bol formálny konfiškačný výmer s deklaratórnymi spätne pôsobiacimi účinkami vydaný. Súd prvého stupňa nevzhliadol účelovosť výmeru ani v tom, že bol vydaný až s odstupom času a poukazuje pritom na dôsledky Benešových dekrétov, ktoré plošne postihovali bližšie nešpecifikovaný majetok a bolo úlohou národných výborov tento majetok vyhľadať a konfiškáciu formálne potvrdiť. Tento postup národných výborov, ktorý bol v súlade s dodnes platnými právnymi predpismi, nie je možné bez preukázania opaku považovať za účelový, pričom dôkazné bremeno znášal navrhovateľ, ktorý však v tomto smere nenavrhol ani neprodukoval v priebehu celého konania žiadny dôkaz.
Odporca 2/ vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa uviedol, že tento napáda v celom rozsahu, teda aj v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa konanie voči odporcovi 3/ zastavil. Z obsahu jeho odvolania ( § 41 ods. 2 O.s.p.) však žiadny nesprávny procesný postup, resp. v čom spočíva pochybenie prvostupňového súdu, zastavujúceho konanie voči odporcovi 3/ po späťvzatí návrhu voči nemu nevyplýva, a preto odvolanie v tejto časti odvolaciemu prieskumu nepodlieha a odvolací súd sa ním nezaoberal.
Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací k záveru, že súd prvého stupňa vec po právnej stránke nesprávne posúdil, pričom v odvolacom konaní zopakovať alebo doplniť dokazovanie nebolo potrebné, keďže súd prvého stupňa síce zistil úplne skutkový stav veci, avšak dôkazy, ktoré v konaní vyšli najavo vyhodnotil nesprávne, z dôvodu ktorého je jeho rozhodnutie vecne nesprávne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh zamietol.
Vzhľadom na zmenu rozhodnutia (§ 220 O.s.p.) bolo potrebné rozhodnúť i o trovách konania na súde prvého stupňa (§ 224 ods. 2 O.s.p.). O trovách konania odporcu 2/, ktorý bol v konaní úspešný rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a priznal mu náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal. Trovy odporcu 2/ pozostávajú z trov, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení za tieto úkony právnej služby, prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo dňa 04.09.2008 podľa § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. á X.XXX,XX eur (XXX.XXX,- Sk), účasť na prvostupňovom pojednávaní dňa 05.09.2008 (odročené bez prejednania veci) á X.XXX,XX eur (XX.XXX,- Sk), písomné vyjadrenie k návrhu zo dňa 16.10.2008, účasť na pojednávaní dňa 17.10.2008, účasť na pojednávaní dňa (pravdepodobne 24.11.2008, keďže na zápisnici o pojednávaní je uvedený dátum 17.10.2008) á X.XXX,XX eur (odročené bez prejednania veci), písomné podanie na súd zo dňa 21.11.2008 á X.XXX,XX eur, účasť na pojednávaní dňa 26.01.2009 á XXX.XXX,XX,- Sk (X.XXX,XX
eur), 6 á XXX,- Sk (X,XX eur) režijný paušál, 1 á X,XX eur režijný paušál, spolu trovy právneho zastúpenia odporcu 2/ predstavujú sumu XX.XXX,XX eur + XX,XX eur režijný paušál + 19 % DPH zo sumy XX.XXX,XX = X.XXX eur, teda sumu XX.XXX,XX eur. Trovy odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. odporcu 2/ spočívajú v odmene za tri úkony právnej služby, písomne podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 17.04.2009 Á. X.XXX,XX eur, odvolanie proti prvému a druhému opravnému uzneseniu súdu prvého stupňa á X.XXX,XX eur (spolu X.XXX,XX eur), 19 % DPH zo sumy X.XXX,XX eur = X.XXX,- eur, 1 á X,XX eur režijný paušál, 2 á X,XX eur režijný paušál, spolu trovy odvolacieho konania odporcu 2/ sú vo výške X.XXX,XX eur.
V súvislosti s trovami konania vyčíslenými súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku považuje odvolací súd za potrebné poukázať na pochybenia, ktorých sa dopustil tým, že ich nesprávne vyčíslil a priznal. Navrhovateľovi úspešnému v prvostupňovom konaní priznal odmenu za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 05.09.2008, pričom z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že vec vôbec na pojednávaní prejednaná nebola, toto pojednávanie bolo odročené na 13.10.2008 (por. č. l. 439 spisu), ktoré bolo odročené na 17.10.2008 (č. l. 450 spisu) a pojednávanie zo dňa 17.10.2008 bolo odročené na 24.11.2008, avšak zápisnica z pojednávania z uvedeného dňa sa v spise vôbec nenachádza, keď na č. l. 493 spisu je zápisnica o pojednávaní opäť zo dňa 17.10.2008, na tomto pojednávaní však opätovne nedošlo k prejednaniu veci, keďže účastníci, prítomní na pojednávaní boli iba súdom prvého stupňa poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., súd na tomto pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené a vec odročil na 26.01.2009, pričom právnemu zástupcovi navrhovateľa za účasť na tomto pojednávaní priznal (dňa 05.09.2008 a 17.10.2008) odmenu za úkon právnej služby v plnej výške.
O trovách prvostupňového konania odporcu 3/ rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., a priznal mu náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý procesne zavinil zastavenie konania tým, že svoj návrh voči odporcovi 3/ zobral dňa 28.10.2008 (písomné podanie navrhovateľa zo dňa 25.10.2008) späť. Trovy konania odporcu 3/ spočívajú v trovách, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení za päť úkonov právnej služby, prevzatie a príprava (zo dňa 03.08.2007), účasť na pojednávaní dňa 17.10.2008, písomné vyjadrenie k návrhu zo dňa 18.11.2008 á X.XXX,XX eur, účasť na pojednávaní (pravdepodobne dňa 24.11.2008, v zápisnici na č. l. 493 nesprávne uvedené dňa 17.10.2008), ktoré bolo odročené bez prejednania veci (1/ 4 odmeny) á 1.2520,18 eur a za účasť na pojednávaní dňa 26.01.2009 á 5.001,49 eur, 1 á X,XX režijný paušál, 3 á X,XX eur režijný paušál, 1 á X,XX eur režijný paušál, trovy právneho zastúpenia odporcu 3/ predstavujú sumu XX.XXX,XX eur, 19 % DPH v sume X.XXX eur, spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu XX.XXX,XX eur.
Odvolací súd právnemu zástupcovi odporcu 3/ nepriznal ním uplatnenú odmenu za úkon právnej služby (priznanú súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku) - účasť na konaní pred súdom - nahliadnutie do spisu, štúdium listinných dôkazov predložených navrhovateľom a ich prerokovanie s klientom dňa 23.09.2008 podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z. z dôvodu, že právny zástupca odporcu 3/ relevantným spôsobom nepreukázal, že k akejkoľvek porade s jeho klientom došlo ako i z dôvodu, že právne zastupovanie v tejto veci prevzal dňa 03.08.2007, kedy začal odporcu 3/ zastupovať v dovolacom a zároveň v konaní pred súdom prvého stupňa, a nahliadnutie do spisu ním splnomocneným zamestnancom/ koncipientom Mgr. N. Š. dňa 23.09.2008 nie je možné považovať za úkon právnej služby podľa súdom prvého stupňa použitého zákonného ustanovenia (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl), keďže nešlo o písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, ale nahliadnutie do spisu nie je možné subsumovať v zmysle § 14 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z. z. ani pod žiadny úkon právnej služby, ktorý nie je uvedený v odsekoch 1 až 3, keď odmena patrí za úkony, ktoré sú im svojou povahou najbližšie. Odvolací súd právnemu zástupcovi odporcu 3/ nepriznal ním uplatnenú odmenu za úkon právnej služby - písomné podanie na súd zo dňa 13.10.2008 (nesprávne súdom prvého stupňa zažurnalizované na č. l. 478 spisu), keď ako zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.10.2008 vyplýva, uvedené podanie doručil právny zástupca odporcu 3/ (v zápisnici o pojednávaní označený ako odporca 2/) účastníkom konania na tomto pojednávaní, za účasť na ktorom mu bola priznaná odmena.
Trovy odvolacieho konania odporcu 3/ spočívajú v trovách na jeho právnom zastúpení za tri úkony právnej služby, písomné vyjadrenie odporcu 3/ k odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, odvolanie zo dňa 02.07.2010 proti opravnému uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 14.06.2010, č. k. 11C/97/1992-638 a písomné vyjadrenie odporcu 3/ zo dňa 23.09.2010 k odvolaniu odporcu 2/ proti v poradí prvému opravnému prvostupňovému uzneseniu á X.XXX,XX eur, 3 á X,XX eur režijný paušál, 19 % DPH.
Odvolateľ (odporca 2/) odvolaním napadol prvostupňový rozsudok aj v časti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania s tým, že pri rozhodovaní o trovách konania bolo povinnosťou súdu prvého stupňa aplikovať ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., z ktorého vyplýva, že ak nie je možné hodnotu veci určiť, je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna trinástina výpočtového základu, keďže nie je možné stotožňovať hodnotu spoluvlastníckeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti a hodnotu práva na jeho vydanie.
Podľa § 9 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. sa základná sadzba tarifnej odmeny stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak vyhláška neustanovuje inak. Ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách zakladá právo oprávnenej osoby požadovať vydanie majetku od jej oprávneného držiteľa, pričom uplatnením tohto práva nadobúda oprávnená osoba vec určitej hodnoty, ktorú je objektívne možné vyjadriť v peniazoch.
V prejednávanej veci si navrhovateľ uplatnil právo na vydanie spoluvlastníckeho podielu k predmetnej nehnuteľnosti o veľkosti 18/32, ktorého hodnota predstavovala podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky sumu XX.XXX.XXX,- Sk a preto aj odvolací súd pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vychádzal z tarifnej hodnoty veci, ktorou je hodnota spoluvlastníckeho podielu 18/32 podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky vo výške XX.XXX.XXX,- Sk (X.XXX.XXX,XX eur).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.